Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 569/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.

B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a základného práva na prezumpciu neviny podľa

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3

T 28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3

Tos 63/2012 z 28. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2012 doručená sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T

28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2012.

Sťažovateľ uviedol, že vo väzbe sa nachádza od 13. apríla 2011, a to na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2011 s tým, že spočiatku bolo

rozhodnuté, že uňho sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku, ale neskôr boli tieto dôvody zmenené len na dôvod preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Podľa udania sťažovateľa 13. februára 2012 prokurátor

Krajskej prokuratúry v Bratislave podal naňho obžalobu za obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)

formou spolupáchateľstva podľa „a iné“.

Sťažovateľ tvrdil, že v priebehu trestného konania nebolo žiadnym relevantným

dôkazom preukázané, že by sa dopustil skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V jeho

neprospech podľa jeho názoru svedčí len výsledok domovej prehliadky v byte, v ktorom

sporadicky prespával.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal postup a rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 15. júna 2012 a postup a rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2012 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby a nahradení väzby inštitútmi podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c)

. Okrem toho sťažovateľ namietal aj „neodôvodnenú dĺžku väzby“.

V rámci argumentácie sťažovateľ uviedol:

«Proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava 4 sme si v zákonnej lehote podali

sťažnosť, o ktorej rozhodol senát Krajského súdu v Bratislave dňa 28. 06. 2012, ktorý

v rozpore so skutočnosťou a dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise dospel ku takým

konštatáciám ako: obžalovaný M. mal byt, v ktorom boli zaistené drogy v prenájme (ani

jeden dôkaz toto nepotvrdzuje), pred vzatím do väzby bol zvyknutý na ľahkovážny spôsob

života (ani toto nie je možné zistiť zo súdneho spisu). Odvolací súd sa zaoberal

pri posudzovaní našej sťažnosti proti rozhodnutiu o trvaní väzby aj existenciou dôvodného

podozrenia, že skutok, ktorý je kladený obžalovanému M. za vinu žalovaný spáchal, a preto

treba súhlasiť s názorom okresného súdu! Z nám nepochopiteľného dôvodu potvrdil

odvolací súd názor Okresného súdu Bratislava 4, ktorý spočíval v bezdôkazovom tvrdení:

„ak obžalovaný prespával v byte, musel aj vedieť o drogách v byte“.

Odvolací súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že v prípade môjho mandanta okrem

absencie usvedčujúcich dôkazov, sa jedná a bezúhonnú osobu a globálne odmietol všetky

záruky nahradzujúce väzbu - záruky dôveryhodných osôb, dlhoročnej priateľky a vlastného

otca, organizácie, ktorá sa zaručila, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, okrem iného,

ho príjme do pracovného pomeru, ako aj dobrovoľné podrobenie sa dohľadu probačného

a mediačného úradníka. Aj keď v závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že

rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine obžalovaného, sám v odôvodnení

prejudikoval dôvodné podozrenie, že môj mandant skutok spáchal aj napriek sume takmer

všetkých vykonaných dôkazov, ktoré mal k dispozícii v súdnom spise. Všetky tieto

„nepresnosti a tvrdenia“ sme chceli spolu s obžalovaným predniesť na zasadnutí

odvolacieho súdu, no na základe jeho rozhodnutia, že: „si je ťažko predstaviť aké iné slová

a myšlienky by sme mohli k predmetnej veci uviesť“, neboli sme na zasadnutie senátu

odvolacieho súdu napriek našej žiadosti prizvaní.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd v Bratislave 4 svojím rozhodnutím sp. zn. OS a nadväzne

Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím sp. zn. porušili základné práva

obžalovaného R. M., ako zbytočná väzba a jej dĺžka ako aj zbytočné prieťahy, nepripustenie

prítomnosti obžalovaného a obhajoby na odvolacom konaní, a to čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.

2 SR a vyslovil v tejto veci právny názor, že takýmto konaním boli porušené

základné práva obžalovaného deklarované SR.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2

uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu bolo namietané rozhodnutie krajského súdu oznámené

sťažovateľovi 2. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi (obhajcovi) 9. júla 2012.

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo

obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia

namietaného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi (2. júla 2012), ako aj so zreteľom na

deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. októbra 2012) považoval za dostatočne

preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej

lehoty (obdobne napr. , ). Keďže zmeškanie lehoty na podanie

sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú

oneskorene.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a postupom a rozhodnutím krajského súdu

Pokiaľ ide o uvedenú námietku, sťažovateľ v rámci nej tvrdil, že väzba trvá

neprimerane dlhú dobu a že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol okresný

súd uznesením sp. zn. z 15. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2012, sa konalo so zbytočnými prieťahmi. Tým podľa

názoru bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa . Okrem toho sa sťažovateľ domnieval, že k porušeniu jeho

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

došlo tým, že aj napriek žiadosti neboli ani on, ani jeho obhajca predvolaní na neverejné

zasadnutie krajského (druhostupňového) súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni

v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,

, , , , , , , atď.), respektíve , pretože

predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby

pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5

dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie a práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ako aj ustanovenie

garantujúce základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základné

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (obdobne napr. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa odmietol.

Aj napriek zisteniu, že sťažovateľ v tejto súvislosti nesprávne označil namietané

právo, ústavný súd predsa len dodáva, že pokiaľ ide o prieťahy v konaní o žiadosti

o prepustenie z väzby z 5. júna 2012, o tejto bolo právoplatne rozhodnuté 28. júna 2012,

pričom rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z toho istého dňa bolo

sťažovateľovi doručené 2. júla 2012. Sťažovateľ namietal nedodržanie požiadavky

neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby až sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda v lehote dlhšej ako dva mesiace od kvalifikovanej

právnej skutočnosti. To znamená, že sťažnosť aj z tohto pohľadu bolo potrebné odmietnuť,

a to z dôvodu nedodržania podmienky včasnosti jej podania podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

To isté platí aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že aj napriek jeho žiadosti mu

v rámci druhostupňového konania, v ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 15. júna 2012, nebolo umožnené osobne predostrieť argumenty proti

väzbe. Neverejné zasadnutie krajského súdu sa v tejto súvislosti totiž konalo 28. júna 2012

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. o zamietnutí sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu bolo sťažovateľovi doručené 2. júla 2012. Námietku

o porušení svojho základného práva sťažovateľ predostrel až v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda zjavne po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že väzba uňho trvá

neprimerane dlho. Aj napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení nesprávne označil namietané

základné právo ako , namiesto relevantného odseku či

dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že nemožno stanoviť

abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy

podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody

boli zistené skutkové okolnosti. Túto otázku však ústavný súd súc viazaný návrhom

na začatie konania ( ) nemohol preskúmať z hľadiska

označeného , ktorého porušenie sťažovateľ namieta, pretože, ako už

bolo uvedené, osobnú slobodu v zásade chráni dohovoru, respektíve .

Ústavný súd súčasne dodáva, že totožné námietky sťažovateľ (zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom) už uplatnil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

1. augusta 2012. Túto ústavný súd uznesením č. k. -7 z 3. októbra 2012 už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. V označenom rozhodnutí ústavný súd

zároveň poučil sťažovateľa, aké náležitosti musí obsahovať kvalifikovaný návrh na začatie

konania. Aj napriek tomuto poučeniu právny zástupca sťažovateľa aktuálnu sťažnosť

nevypracoval v požadovanej kvalite, následkom čoho bolo rozhodnutie ústavného súdu

v danej veci.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012