Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 569/2012
PDF · 198.17 KB
No categories available
III. ÚS 569/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.
B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3
T 28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3
Tos 63/2012 z 28. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2012 doručená sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T
28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012.
Sťažovateľ uviedol, že vo väzbe sa nachádza od 13. apríla 2011, a to na základe
uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo 17. apríla 2011 s tým, že spočiatku bolo
rozhodnuté, že uňho sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku, ale neskôr boli tieto dôvody zmenené len na dôvod preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa udania sťažovateľa 13. februára 2012 prokurátor
Krajskej prokuratúry v Bratislave podal naňho obžalobu za obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona „a iné“.
Sťažovateľ tvrdil, že v priebehu trestného konania nebolo žiadnym relevantným
dôkazom preukázané, že by sa dopustil skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V jeho
neprospech podľa jeho názoru svedčí len výsledok domovej prehliadky v byte, v ktorom
sporadicky prespával.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal postup a rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012 a postup a rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby a nahradení väzby inštitútmi podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c)
Trestného poriadku. Okrem toho sťažovateľ namietal aj „neodôvodnenú dĺžku väzby“.
V rámci argumentácie sťažovateľ uviedol:
«Proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava 4 sme si v zákonnej lehote podali
sťažnosť, o ktorej rozhodol senát Krajského súdu v Bratislave dňa 28. 06. 2012, ktorý
v rozpore so skutočnosťou a dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise dospel ku takým
konštatáciám ako: obžalovaný M. mal byt, v ktorom boli zaistené drogy v prenájme (ani
jeden dôkaz toto nepotvrdzuje), pred vzatím do väzby bol zvyknutý na ľahkovážny spôsob
života (ani toto nie je možné zistiť zo súdneho spisu). Odvolací súd sa zaoberal
pri posudzovaní našej sťažnosti proti rozhodnutiu o trvaní väzby aj existenciou dôvodného
podozrenia, že skutok, ktorý je kladený obžalovanému M. za vinu žalovaný spáchal, a preto
treba súhlasiť s názorom okresného súdu! Z nám nepochopiteľného dôvodu potvrdil
odvolací súd názor Okresného súdu Bratislava 4, ktorý spočíval v bezdôkazovom tvrdení:
„ak obžalovaný prespával v byte, musel aj vedieť o drogách v byte“.
Odvolací súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že v prípade môjho mandanta okrem
absencie usvedčujúcich dôkazov, sa jedná a bezúhonnú osobu a globálne odmietol všetky
záruky nahradzujúce väzbu - záruky dôveryhodných osôb, dlhoročnej priateľky a vlastného
otca, organizácie, ktorá sa zaručila, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, okrem iného,
ho príjme do pracovného pomeru, ako aj dobrovoľné podrobenie sa dohľadu probačného
a mediačného úradníka. Aj keď v závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že
rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine obžalovaného, sám v odôvodnení
prejudikoval dôvodné podozrenie, že môj mandant skutok spáchal aj napriek sume takmer
všetkých vykonaných dôkazov, ktoré mal k dispozícii v súdnom spise. Všetky tieto
„nepresnosti a tvrdenia“ sme chceli spolu s obžalovaným predniesť na zasadnutí
odvolacieho súdu, no na základe jeho rozhodnutia, že: „si je ťažko predstaviť aké iné slová
a myšlienky by sme mohli k predmetnej veci uviesť“, neboli sme na zasadnutie senátu
odvolacieho súdu napriek našej žiadosti prizvaní.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Okresný súd v Bratislave 4 svojím rozhodnutím sp. zn. 3 T/28/2012 OS a nadväzne
Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tos/63/2012 porušili základné práva
obžalovaného R. M., ako zbytočná väzba a jej dĺžka ako aj zbytočné prieťahy, nepripustenie
prítomnosti obžalovaného a obhajoby na odvolacom konaní, a to čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.
2 Ústavy SR a vyslovil v tejto veci právny názor, že takýmto konaním boli porušené
základné práva obžalovaného deklarované Ústavou SR.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2
ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného
súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistení ústavného súdu bolo namietané rozhodnutie krajského súdu oznámené
sťažovateľovi 2. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi (obhajcovi) 9. júla 2012.
Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo
obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia
namietaného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi (2. júla 2012), ako aj so zreteľom na
deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. októbra 2012) považoval za dostatočne
preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej
lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie
sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú
oneskorene.
K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a postupom a rozhodnutím krajského súdu
Pokiaľ ide o uvedenú námietku, sťažovateľ v rámci nej tvrdil, že väzba trvá
neprimerane dlhú dobu a že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol okresný
súd uznesením sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012, sa konalo so zbytočnými prieťahmi. Tým podľa
názoru bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem toho sa sťažovateľ domnieval, že k porušeniu jeho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
došlo tým, že aj napriek žiadosti neboli ani on, ani jeho obhajca predvolaní na neverejné
zasadnutie krajského (druhostupňového) súdu.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni
v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,
§ 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože
predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby
pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5
dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu
o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie a práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ako aj ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy
garantujúce základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základné
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (obdobne napr. III. ÚS 155/09,
III. ÚS 287/2010, III. ÚS 370/2012).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Aj napriek zisteniu, že sťažovateľ v tejto súvislosti nesprávne označil namietané
právo, ústavný súd predsa len dodáva, že pokiaľ ide o prieťahy v konaní o žiadosti
o prepustenie z väzby z 5. júna 2012, o tejto bolo právoplatne rozhodnuté 28. júna 2012,
pričom rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012 z toho istého dňa bolo
sťažovateľovi doručené 2. júla 2012. Sťažovateľ namietal nedodržanie požiadavky
neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby až sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda v lehote dlhšej ako dva mesiace od kvalifikovanej
právnej skutočnosti. To znamená, že sťažnosť aj z tohto pohľadu bolo potrebné odmietnuť,
a to z dôvodu nedodržania podmienky včasnosti jej podania podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
To isté platí aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že aj napriek jeho žiadosti mu
v rámci druhostupňového konania, v ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 15. júna 2012, nebolo umožnené osobne predostrieť argumenty proti
väzbe. Neverejné zasadnutie krajského súdu sa v tejto súvislosti totiž konalo 28. júna 2012
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012 o zamietnutí sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu bolo sťažovateľovi doručené 2. júla 2012. Námietku
o porušení svojho základného práva sťažovateľ predostrel až v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda zjavne po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že väzba uňho trvá
neprimerane dlho. Aj napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení nesprávne označil namietané
základné právo ako čl. 48 ods. 2 ústavy, namiesto relevantného odseku čl. 17 ústavy či čl. 5
dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že nemožno stanoviť
abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy
podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody
boli zistené skutkové okolnosti. Túto otázku však ústavný súd súc viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmať z hľadiska
označeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, pretože, ako už
bolo uvedené, osobnú slobodu v zásade chráni čl. 5 dohovoru, respektíve čl. 17 ústavy.
Ústavný súd súčasne dodáva, že totožné námietky sťažovateľ (zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom) už uplatnil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu
1. augusta 2012. Túto ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 461/2012-7 z 3. októbra 2012 už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. V označenom rozhodnutí ústavný súd
zároveň poučil sťažovateľa, aké náležitosti musí obsahovať kvalifikovaný návrh na začatie
konania. Aj napriek tomuto poučeniu právny zástupca sťažovateľa aktuálnu sťažnosť
nevypracoval v požadovanej kvalite, následkom čoho bolo rozhodnutie ústavného súdu
v danej veci.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2012