Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 177/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 5 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra 2015

a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. septembra 2015, za účasti Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu

Prešov, takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a 5 Slovenskej

republiky v časti týkajúcej sa nedodržania požiadavky na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o väzbe postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet

jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa

písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi, ako aj ďalším trom osobám

bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,

expozitúry Východ ČVS-PPZ-229/NKA-FP-VY-2015 zo 16. septembra 2015 vznesené

obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4

v súbehu so zločinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej

evidencie podľa a s poukázaním na

a . Sťažovateľ bol 17. septembra 2015 o 6.20 h zadržaný

a následne prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove podal 18. septembra 2015 okresnému

súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c)

.

Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu po výsluchu sťažovateľa

19. septembra 2015 napadnutým uznesením sp. zn. vzala sťažovateľa do

väzby z dôvodov podľa a zároveň rozhodla

o nenahradení jeho väzby písomným sľubom a neprijatí záruky ponúknutej

ako náhrady za väzbu. Sťažovateľ bezprostredne po vyhlásení napadnutého

uznesenia okresného súdu podal proti nemu sťažnosť, ktorú jeho obhajkyňa následne aj

písomne odôvodnila.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2015 tak, že ju zamietol a zároveň nenahradil väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka a neprijal ponuku (matky sťažovateľa) na

nahradenie väzby peňažnou zárukou.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa [v časti súvisiacej s námietkami

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (ako aj v jeho sťažnosti

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.)] predovšetkým uvádza:

„K nezákonnosti postupu súdu prvého stupňa po rozhodnutí o väzbe spočívajúcom

vo vyhotovení a doručení rozhodnutia obhajcovi po dobu 21 dní, ktorá trojnásobne

prekračuje lehotu piatich pracovných dní, v ktorej by mal nadriadený súd vychádzajúc z ust.

o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodnúť je potrebné

uviesť, že vychádzajúc z ust. v spojení s ust. , uznesenie

vo väzobných veciach je potrebné vyhotoviť v lehote desiatich pracovných dní od jeho

vyhlásenia, samozrejme táto lehota môže bežať len v rámci lehôt ustálených súdnou praxou

zodpovedajúcim požiadavke urýchleného vybavovania väzobných vecí, do ktorých navyše sa

započítava aj doba doručovania rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu

požiadavke rýchlosti zodpovedajú lehoty počítané na týždne a tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca (napr. ).

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol dňa 19. 09. 2015 (návrh na vzatie

do väzby bol súdu doručený 18. 09. 2015), rozhodnutie bolo písomne vyhotovené dňa

01. 10. 2015, porovnané a vypravené dňa 05. 10. 2015, doručené obvinenému a obhajkyni

dňa 12. 10. 2015 a v ten istý deň bol spis predložený krajskému súdu.

Pokiaľ teda konanie o väzbe nesmie na jednom stupni súdu presiahnuť dobu jedného

mesiaca, konanie na súde prvého stupňa nemalo presiahnuť dátum 18. 10. 2015, k čomu

nedošlo, pretože spis bol krajskému súdu predložený dňa 12. 10. 2015, rozhodnutie malo

byť vypracované v lehote desiatich pracovných dní, teda do 02. 10. 2015, pričom reálne

vypracované bolo 01. 10. 2015, preto v postupe súdu prvého stupňa s ohľadom na rýchlosť

jeho konania nezákonnosť krajský súd nevzhliadol.

Navyše rýchlosť postupu súdu nie je jediným hľadiskom, ktoré je potrebné mať na

zreteli pri posudzovaní primeranosti trvania väzby s ohľadom na jej dĺžku ale v tejto

súvislosti je potrebné zohľadniť aj intenzitu väzobných dôvodov, právnu a faktickú zložitosť

veci a v neposlednom rade aj trest, ktorý obvinenému hrozí.

S ohľadom na počiatočnosť trestného stíhania považuje krajský súd vyššie uvedené

väzobné dôvody za významne intenzívne, prejednávaná vec je nepochybne právne a fakticky

zložitá, spis má 14 zväzkov a v tomto štádiu konania cca 4.000 strán, pričom rozhodnutia

súdu prvého stupňa sú obsiahnuté na cca deviatich stranách, pričom obvinenému hrozí trest

v rozmedzí od sedem do dvanásť rokov, teda trest nie nevýznamný. Vo svetle vyššie

uvedeného potom ani z tohto pohľadu nie je možné, podľa názoru krajského súdu, hodnotiť

postup súdu prvého stupňa ako nezodpovedajúci požiadavke urýchleného konania a teda

nezákonný.

Pokiaľ bolo namietané, že nadriadený súd je vychádzajúc z ust.

povinný rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných

dní od predloženia veci na rozhodnutie, táto lehota sa podľa názoru krajského súdu

vzťahuje na režim rozhodnutí vyplývajúcich z ust. , na ktoré napokon

ust. vo svojom úvode poukazuje. Ust. upravuje

zvláštny režim ešte zrýchleného konania vo vzťahu už aj tak urýchleného konania o väzbe.

Tento špeciálny zrýchlený režim sa vzťahuje na rozhodnutie o nevzatí do väzby, rozhodnutie

o predĺžení lehoty väzby, na rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby a na rozhodnutie

o vzatí do väzby v konaní podľa , teda v superrýchlom konaní,

v takýchto prípadoch ako to vyplýva z ust. je nutné spis predložiť

nadriadenému súdu nasledujúci pracovný deň, čo znamená, že súd prvého stupňa musí

potom vyhotoviť rozhodnutie ešte v ten istý deň, aby bolo možné spis nadriadenému súdu

v stanovenej lehote predložiť, dokonca pokiaľ ide o nevzatie do väzby, predĺženie lehoty

väzby, či rozhodovanie o väzbe po podaní obžaloby, musí byť rozhodnutie v plnom znení aj

s odôvodnením a poučením obsiahnuté už v zápisnici o výsluchu ( )

a tomuto zrýchlenému režimu potom zodpovedá povinnosť nadriadeného súdu, keď mu je

spis predložený najneskôr nasledujúci pracovný deň po rozhodnutí súdu prvého stupňa,

v súlade s ust. rozhodnúť o sťažnosti proti takému rozhodnutiu o väzbe

a obrátene povedané lehote piatich pracovných dní, v ktorej rozhoduje nadriadený súd,

zodpovedá povinnosť súdu prvého stupňa vyhotoviť svoje rozhodnutie buď priamo

v zápisnici o výsluchu, alebo v podstate ešte v ten istý deň a povinnosť predložiť spis

nadriadenému súdu najneskôr v nasledujúci pracovný deň. Ustanovenie § 190 ods. 3

a sú teda podľa názoru krajského súdu vo vzájomnej súvislosti

a spolu vytvárajú v odôvodnených prípadoch predpokladaných ust.

zrýchlené konanie v rámci urýchleného konania o väzbe.“

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na požiadavku

prednostného a urýchleného rozhodovania súdov vo väzobných veciach, ktorá sa musí

vzťahovať na celé konanie a rozhodovanie o väzbe.

Písomné vyhotovenie uznesenia sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu bolo

sťažovateľovi aj jeho obhajkyni doručené 12. októbra 2015, teda 23 dní po jeho vyhlásení,

čo podľa jeho názoru nemožno považovať za postup súladný s imperatívom „urýchleného

konania vo väzobných veciach...“ a ani s „imperatívom zákonnosti, ovládajúceho konanie

a rozhodovanie o väzbe“.

Sťažovateľ argumentuje, že bol „v dôsledku postupu Okresného súdu Prešov

vystavený situácii, keď bol vzatý a držaný vo väzbe 23 dní od vyhlásenia rozhodnutia do

predloženia veci nadriadenému súdu, napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým bol vzatý do

väzby nebolo právoplatné a bolo ním hneď po jeho vyhlásení napadnuté sťažnosťou.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že konanie ustanovené zákonom je konanie,

v ktorom je neprávoplatné rozhodnutie o jeho vzatí do väzby urýchlene preskúmané

odvolacím súdom, ak svojou sťažnosťou takéto preskúmanie inicioval.“.

V ďalšej časti sťažnosti uvádza sťažovateľ výhrady proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom v tejto súvislosti najmä

uvádza:

„... Bez ohľadu na skutočnosť, že už samotný doposiaľ uvedený postup Okresného

súdu Prešov zakladal dôvod na zrušenie rozhodnutia Okresného súdu Prešov nadriadeným

súdom a prepustenie sťažovateľa z väzby, v postupe Krajského súdu v Prešove po tom, čo

mu vec bola predložená na rozhodnutie, došlo k porušeniu zákonom výslovne ustanoveného

postupu pri rozhodovaní o väzbe (sťažnosti proti nej) sťažovateľa, že väzba sťažovateľa

nemohla byť považovaná za zákonnú.

Ako vyplýva z fotokópie predkladacej správy... je nepochybné, že sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu... zo dňa 19. 9. 2015 bola Krajskému súdu

v Prešove predložená dňa 12. 10. 2015...

Ako vyplýva z... nadriadený súd rozhodne o sťažnosti

obvineného proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby... do 5 pracovných dní od

predloženia veci na rozhodnutie.

Lehota na rozhodnutie nadriadeného súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu

Okresného súdu Prešov uplynula dňa 19. 10. 2015 a po uplynutí toho dňa nebolo možné

považovať väzbu sťažovateľa za zákonnú.

Uplynutím dňa 19. 10. 2015, bez ohľadu na všetky doposiaľ uvedené námietky,

prestalo byť možné považovať sťažovateľa za pozbaveného slobody spôsobom, ktorý

ustanoví zákon a pozbaveného slobody v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

... nemá ustanovenie, ktoré by umožňovalo považovať stav

pozbavenia osobnej slobody rozhodnutím prvostupňového súdu, o sťažnosti proti ktorému

nebolo rozhodnuté v lehote ustanovenej v vety prvej za zákonný.“

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje aj na doterajšiu judikatúru

ústavného súdu a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom

v tejto súvislosti okrem iného poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. júla 2012, v zmysle ktorého «Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí

byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania

o väzbe zakladá zároveň aj porušenie , 2 a 5 , resp. dohovoru.».

Sťažovateľ argumentuje aj nálezom sp. zn. z 15. augusta 2013,

v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť

a neodkladnosť rozhodovania všeobecných súdov o zákonnosti väzby z hľadiska čl. 17

ods. 2 , ako aj dohovoru, konštatoval, že v označených ustanoveniach

a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. , III. ÚS

126/05).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má

byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké

časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez

– Reisse z roku 1986, A-107, § 55).»

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje (v zmysle úpravy

petitu v podaní z 5. apríla 2016), aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa

- zakotvené v ... – nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

- zakotvené v ... – byť vzatý do väzby iba z dôvodov ustanovených

zákonov a na základe rozhodnutia súdu,

- zakotvené v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru... – nebyť pozbavený slobody inak ako

v súlade s konaním ustanoveným zákonom, v prípade zatknutia, alebo pozbavenia slobody

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán.

uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 19. 9. 2015

a postupom Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní sp. zn. a jeho rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2015 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov a Krajskému

súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešov bezodkladne

rozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu.

Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000 €.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000 €.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -17 z 24. februára 2016 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu

namietaného porušenia základných práv podľa a 5 a práva podľa

ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, ako aj predsedu okresného súdu, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

krajského súdu a predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili

k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa, predsedníčka krajského súdu a predseda

okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedov oboch súdov,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 21. marca 2016, ktorého prílohou je aj vyjadrenie predsedníčky senátu 4 Tpo

zo 14. marca 2016, uvádza:

«Z citovaných ustanovení vyplýva, že lehota piatich pracovných

dní stanovená v , veta prvá sa vzťahuje iba na rozhodovanie

nadriadeného súdu o sťažnostiach podľa , t. j. iba na

rozhodovanie 1) o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, kedy rozhodne

nadriadený súd na verejnom zasadnutí, ktorého termín určí priamo sudca pre prípravné

konanie ( ) a ) o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do

väzby v tzv. superrýchlom konaní podľa , kedy rozhodne

nadriadený súd na neverejnom zasadnutí.

Požiadavka zrýchleného sťažnostného konania, kedy je nadriadený súd povinný

rozhodnúť do piatich pracovných dní od predloženia veci, nie je samoúčelná, ale

vo všetkých uvedených prípadoch je podmienená špecifickou procesnou situáciou.

Konkrétne pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby, ktorá nemá odkladný účinok, je

takéto zrýchlené sťažnostné konanie odôvodnené potrebou eliminácie nebezpečenstva úteku,

marenia vyšetrovania, či pokračovania v trestnej činnosti zo strany obvineného pre prípad,

že je podaná sťažnosť dôvodná. Pri vzatí do väzby v rámci tzv. superrýchleho konania

vyplýva táto požiadavka už zo samotného charakteru tohto konania, kedy na rozhodovanie

o väzbe v podstate ihneď nadväzuje rozhodovanie vo veci samej ( ). Na

tomto mieste je žiaduce pre úplnosť dodať, že v prípade sťažností proti uzneseniam o väzbe

vydaným v konaní podľa , je potreba zrýchleného konania o väzbe

daná nevyhnutnosťou právoplatne rozhodnúť najneskôr do uplynutia lehoty väzby

v prípravnom konaní, resp. lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní (§ 192

ods. 4, veta druhá ).

Treba pritom zdôrazniť, že zrýchlené sťažnostné konanie vo všetkých týchto

prípadoch nadväzuje na už zrýchlené prvostupňové konanie. Uznesenie o nevzatí do väzby

a uznesenie vydané v konaní podľa , totiž musia byť v plnom znení

s odôvodnením a poučením uvedené v zápisnici o úkone (a teda ich nie je potrebné

vyhotovovať), pričom oprávnené osoby môžu proti nim podať sťažnosť len ihneď po ich

vyhlásení a spis treba v týchto prípadoch, ako aj v prípade sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

do väzby v tzv. superrýchlom konaní predložiť nadriadenému súdu najneskôr v nasledujúci

pracovný deň.

Z týchto dôvodov zastáva krajský súd názor, že s výnimkou sťažností výslovne

uvedených v , nestanovuje lehotu, v ktorej by

musel nadriadený súd rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe. V súlade s dlhodobo

ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky zohľadňujúcou

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyhovuje požiadavke urýchleného

rozhodnutia o väzbe v takýchto prípadoch (iných, než v

uvedených) rozhodovanie, ktoré v jednom stupni spravidla neprekročí jeden mesiac. To, či

sa v konkrétnej veci rozhodlo urýchlene, sa potom posudzuje podľa všetkých okolností

prípadu, včítane právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá zároveň kladie zvýšené nároky na

odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré ak má byť náležité, musí preskúmateľným spôsobom

jasne a zrozumiteľne dať odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ako na to

poukazuje aj sťažovateľ.

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd uzatvára, že vo veci, ktorá je predmetom

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, nebol povinný rozhodnúť o sťažnosti

obv. proti uzneseniu o vzatí do väzby do piatich pracovných dní od

predloženia veci. Zároveň, vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť tejto veci (sťažovateľ je

dôvodne trestne stíhaný pre trestnú činnosť spočívajúcu v skrátení dane veľkého rozsahu

(takmer 1,5 milióna eura), ktorej sa mal dopúšťať opakovane, početnými čiastkovými

útokmi (sedemnástimi) a to porušením daňových predpisov reťazcom obchodných

spoločností), ako aj so zreteľom na rozsah spisového materiálu (v čase rozhodovania

krajského súdu cca 4.000 strán) a obvineným uplatnené sťažnostné námietky, je krajský súd

presvedčený, že jeho postup, keď o sťažnosti obvineného rozhodol jedenásty pracovný deň

(27. októbra 2015) od predloženia veci (12. októbra 2015), pričom uznesenie bolo

vyhotovené a vypravené šiesty pracovný deň od rozhodnutia (4. novembra 2015) a

obhajkyni bolo doručené 6. novembra 2015 a obvinenému 9. novembra 2015 (t. j. do troch

týždňov od predloženia veci) plne zodpovedá požiadavke urýchleného rozhodnutia o väzbe v

zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1,

2 .

Uvedené platí, podľa názoru krajského súdu, aj vo vzťahu k postupu Okresného súdu

Prešov, pričom krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia

z 27. októbra 2015, sp. zn. . V tejto súvislosti so zreteľom na sťažovateľom

uplatnenú argumentáciu len pre úplnosť dodáva, že prípadná zdĺhavosť postupu súdu

rozhodujúceho o zákonnosti väzby ešte sama o sebe nezakladá dôvod na prepustenie

dotknutej osoby z väzby (napr. , , ).

K ďalším námietkam sťažovateľa považuje krajský súd za potrebné uviesť, že práve

okolnosť, že sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby nemá odkladný účinok

(, , ) je výrazom skutočnosti, že už

neprávoplatné rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol obvinený vzatý do

väzby, je zákonným predpokladom obmedzenia jeho osobnej slobody, a to aj keď je

napadnuté rozhodnutie neprávoplatné.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. augusta 2015, sp. zn. , dôvodom prepustenia

obvineného na slobodu v uvedenej veci, ako to vyplýva zo spomínaného rozhodnutia, bola

skutočnosť, že právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania bol právoplatne

zrušený výrok o treste, ktorý obvinený vykonával a ktorý bol dôvodom obmedzovania jeho

osobnej slobode, pričom súd rozhodujúci po povolení obnovy konania rozhodol o vzatí

obvineného do väzby až po uplynutí siedmych dní. Obvinený tak bol po dobu siedmich dní

obmedzovaný na osobnej slobode bez existencie akéhokoľvek rozhodnutia súdu

(rozhodnutie o uložení trestu bolo zrušené a rozhodnutie o vzatí do väzby neexistovalo),

pričom najvyšší súd analogický podľa považoval lehotu dvoch dní

za zodpovedajúcu požiadavke bezodkladnosti rozhodovania vyplývajúcej z § 403 Tr.

poriadku, čo však nie je prípad prejednávanej veci, keďže sťažovateľ bol obmedzovaný na

osobnej slobode od 19. septembra 2015, po jeho zadržaní 17. septembra 2015, na podklade

rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie.

Napokon ak sťažovateľ poukazuje na znenie , a z toho

prameniacu povinnosť prepustiť obvineného z väzby v prípade nedodržania tam uvedených

lehôt, k tomu považuje krajský súd za potrebné ešte uviesť, že spomínané ustanovenia

spájajú povinnosť prepustiť obvineného z väzby na slobodu s uplynutím základnej

sedemmesačnej alebo predĺženej lehoty väzby, či s tým súvisiacich lehôt určených na

predloženie veci prokurátorom súdu, aby súd mohol v naznačených maximálnych lehotách

pre trvanie väzby rozhodnúť. V prejednávanej veci však išlo o rozhodovanie v počiatočnom

štádiu trvania väzby, kedy uplynutie zákonom určených maximálnych lehôt väzby

nehrozilo.»

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

zo 14. marca 2016 v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu a s v ňom obsiahnutou argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v replike na vyjadrenia predsedov súdov oboch

stupňov zotrvala na svojich námietkach a poukázala na skutočnosť, že väzbu sťažovateľa je

potrebné považovať za nezákonnú z viacerých dôvodov, pričom ako prvý argument označila

neprimerane dlhú lehotu, počas ktorej okresný súd vyhotovoval písomne uznesenie o vzatí

sťažovateľa do väzby, ktoré bolo doručené sťažovateľovi, resp. jeho obhajkyni, po 21

dňoch. V tejto súvislosti vyslovila nesúhlas s odvolávaním sa krajského súdu na ustálenú

rozhodovaciu prax ústavného súdu, podľa ktorej požiadavke urýchleného vybavovania

väzobných vecí zodpovedá lehota konania počítaná na týždne, ale nie už lehota presahujúca

na jednom stupni dobu 1 mesiaca, keďže osobitosť rozhodovania o vzatí do väzby spočíva

v tom, že až rozhodnutie sťažnostného súdu definitívne ustáli existenciu materiálnych aj

formálnych podmienok väzby. «Zatiaľ čo v iných prípadoch rozhodovania o väzbe

(rozhodnutie o prepustení, či predĺžení väzby) je už existencia materiálnych, či formálnych

podmienok väzby ustálená právoplatným rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby,

v prípade neprávoplatného rozhodnutia o vzatí do väzby nie je možné vylúčiť, že

rozhodnutie prvostupňového súdu o vzatí do väzby je nezákonné, pre nenaplnenie

materiálnych, či formálnych podmienok väzby.

Práve preto sťažovateľ trvá na tom, že pri tomto „prvom rozhodnutí o väzbe“ nie je

možné považovať väzbu za zákonnú po uplynutí zákonom stanovenej lehoty pre vyhotovenie

rozhodnutia.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na to, že rozhodovacia prax ústavného

súdu, ktorá nestotožňuje neprimeranosť dĺžky rozhodovania o väzbe s dôsledkom

nezákonnosti väzby a z tohto dôsledku vyplývajúcou potrebou prepustenia obvineného na

slobodu, je spojená zásadne s otázkou neprimerane dlhého rozhodovania súdov

o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, a nie rozhodovania súdov

o vzatí obvinených do väzby.

Právna zástupkyňa sťažovateľa tiež polemizuje s argumentáciou predsedníčky

krajského súdu, podľa ktorej je aplikácia (vydanie

rozhodnutie nadriadeného súdu v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci na

rozhodnutie) na rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby

nedôvodná. Podľa názoru právnej zástupkyne sťažovateľa je výklad § 192 ods. 3 Trestného

poriadku, ktorý zaujal krajský súd, jednak v rozpore s výslovným znením tohto ustanovenia,

ale aj v rozpore s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. z 2. júna 2015, sp. zn.

z 23. septembra 2013 a sp. zn. z 19. februára 2013.

Právna zástupkyňa sťažovateľa ďalej dôvodí, že „V argumentácii krajského súdu

však nemožno nájsť nič, čo by túto argumentáciu dávalo do súvislosti a súladu

so základným právom obvineného na osobnú slobodu, ktorá je v štádiu, keď je obvinený

považovaný za nevinného, obmedzená rozhodnutím súdu.

... Neobstojí ani argumentácia súdu o údajnej rozsiahlosti trestnej činnosti, ktorej sa

údajne mal sťažovateľ dopustiť, ani rozsiahlosť trestného spisu.

V tej istej pozícii, aj pokiaľ ide o charakter trestnej činnosti, aj pokiaľ ide o rozsah

spisu, by bol krajský súd, ak by rozhodoval o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu

o nevzatí do väzby.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 17 ods. 2 a 5,

, a , ako aj práv zaručených v ,

ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým

bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol vzatý do

predbežnej väzby.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Pre rozhodovanie všeobecných súdov vo veci sťažovateľa boli relevantné aj viaceré

ustanovenia , ktorých interpretáciu a aplikáciu musí posúdiť aj ústavný

súd v rámci ústavného prieskumu napadnutých rozhodnutí; ide predovšetkým o § 192

ods. 3, § 190 ods. 3, § 76 ods. 3 a 5, § 72 ods. 3, § 83 ods. 2, § 292 ods. 5, § 172 ods. 3

a .

Podľa o sťažnosti podľa proti

uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí

a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do

piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. O sťažnosti proti uzneseniu

o prepustení zatknutého obvineného na slobodu rozhodne nadriadený súd na verejnom

zasadnutí, ktoré možno vždy konať aj bez prítomnosti obvineného, ak bol na toto verejné

zasadnutie riadne a včas predvolaný a bez prítomnosti obhajcu, ak bol o tomto verejnom

zasadnutí riadne a včas upovedomený; sudca pre prípravné konanie pri výsluchu zatknutého

obvineného vždy zistí adresu na doručovanie písomností.

Podľa ak bola podaná sťažnosť proti uzneseniu

o nevzatí obvineného do väzby, sudca pre prípravné konanie bez meškania predloží vec

nadriadenému súdu na rozhodnutie. Predloženie spisu zabezpečí sudca pre prípravné

konanie alebo na jeho žiadosť Policajný zbor najneskôr v nasledujúci pracovný deň.

Rovnako sa postupuje, ak podá sťažnosť obvinený proti uzneseniu o vzatí do väzby

v konaní podľa § 204 ods. 1 alebo bola podaná sťažnosť proti uzneseniu o väzbe, ak súd

alebo sudca pre prípravné konanie rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4.

Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa ak bola podaná obžaloba alebo návrh na

schválenie dohody o vine a treste bez predchádzajúceho prepustenia obvineného

prokurátorom na slobodu a lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4 nebola

dodržaná, predseda senátu bezodkladne prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným

príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený; rovnako postupuje sudca pre prípravné

konanie, ak bol podaný návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní a nebola

dodržaná lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4.

Podľa ak v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie nevyhovie návrhu prokurátora vziať obvineného do väzby, rozhodne o nevzatí do

väzby uznesením, ktoré v plnom znení s odôvodnením a poučením uvedie v zápisnici

o úkone; to platí aj pre rozhodnutie o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4. Prokurátor môže v prípravnom konaní vziať návrh na

vzatie obvineného do väzby späť až do vyhlásenia uznesenia sudcu pre prípravné konanie,

ktorým sa o tomto návrhu rozhoduje; sudca pre prípravné konanie uznesením vezme na

vedomie späťvzatie návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby.

Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa

v tomto prípade nepoužije.

Podľa deň verejného zasadnutia, na ktorom sa bude

rozhodovať o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, oznámi

obvinenému, jeho obhajcovi a prokurátorovi sudca pre prípravné konanie, ktorý rozhodol

o nevzatí obvineného do väzby, bezprostredne po tomto úkone a urobí o tom záznam

v zápisnici. Postupuje pritom tak, aby sa zachovala lehota uvedená v § 192 ods. 3. Z dní

vopred určených v rozvrhu práce súdom príslušným na rozhodnutie o sťažnosti proti

uzneseniu o nevzatí do väzby súd oznámi ako deň verejného zasadania posledný deň lehoty

podľa § 192 ods. 3.

Podľa rozsudok treba písomne vyhotoviť

vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných veciach do 30

pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto

lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu, najviac však dvojnásobok

uvedených lehôt; o tomto súd upovedomí strany.

Podľa ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.

Vychádzajúc zo sťažnostných námietok, je v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti

sťažovateľa úlohou ústavného súdu posúdiť z hľadiska ústavnej ochrany nasledovné

skutočnosti:

1. či postup okresného súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby

zodpovedal požiadavkám na urýchlené rozhodovanie o väzbe a v prípade, že to tak nie je, či

má táto okolnosť za následok nezákonnosť väzby;

2. či sa na rozhodovanie sťažnostného súdu o sťažnosti obvineného proti uzneseniu

o vzatí do väzby vzťahuje lehota piatich pracovných dní vyplývajúca z § 192 ods. 3

a ak áno, či jej nedodržanie bez ďalšieho vyvoláva nezákonnosť väzby,

a teda potrebu prepustenia obvineného z väzby;

3. či postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

o vzatí do väzby zodpovedá požiadavkám na urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom je zhoda v tom, že konanie o vzatí

sťažovateľa do väzby trvalo na okresnom súde 23 dní, a tiež v tom, že krajský súd rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby v 11. pracovný deň od jej

doručenia.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 19. septembra 2015

Z informácií uvedených v časti I tohto nálezu vyplynulo, že návrh na vzatie

sťažovateľa do väzby bol okresnému súdu predložený 18. septembra 2015. Dňa

19. septembra 2015 okresný súd vykonal výsluch sťažovateľa a rozhodol o jeho vzatí do

väzby; napadnuté uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby bolo písomne vyhotovené

1. októbra 2015 (písomné vyhotovenie rozhodnutia trvalo 9 pracovných dní) a vypravené

5. októbra 2015. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi, resp. jeho

obhajkyni doručené 12. októbra 2015. Dňa 12. októbra 2015 okresný súd predložil spis na

rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že právo na osobnú slobodu

zaručené v a 5 môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom

konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením (). Právo na súdnu ochranu v súvislosti

s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti

väzby tvoria integrálnu súčasť základného práva podľa .

V rozhodnutiach, v ktorých sa ústavný súd zaoberal požiadavkou urýchleného

rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle dohovoru a a 5 ,

uvádza, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o väzbe nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad

, , ).

Požiadavky vyplývajúce zo sťažovateľom označených ustanovení a dohovoru

by teda v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konania na jeho

úrovni presahovala dobu jedného mesiaca, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne, čo sa

v danom prípade nestalo.

Sťažovateľ zastáva názor, že uvedená judikatúra ústavného súdu sa vzťahuje len na

rozhodovanie všeobecných súdov o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na

slobodu, a nie na rozhodovanie všeobecných súdov o vzatí obvinených do väzby,

a poukazuje na osobitosť rozhodovania o vzatí do väzby, v ktorom sa ustaľuje existencia

materiálnych aj formálnych podmienok väzby, ktorá je pri iných rozhodovaniach o väzbe

(rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, o návrhoch na predĺženie

lehoty trvania väzby) už daná.

Ústavný súd sa s uvedeným názorom sťažovateľa nestotožňuje. Podľa názoru

ústavného súdu neexistuje relevantný dôvod na to, aby sa z hľadiska požiadavky

neodkladnosti, resp. urýchleného rozhodovania súdu o väzbe rozlišovalo medzi

jednotlivými spôsobmi rozhodovania (vzatie do väzby, predĺženie väzby, prepustenie

z väzby na slobodu), prirodzene, pri rešpektovaní zákonom ustanovených lehôt na

rozhodovanie (pozri v uvedené 24, 48 a 72-hodinové lehoty).

Pokiaľ ide o existenciu materiálnych, ako aj formálnych podmienok väzby, tieto sa

môžu v priebehu trestného konania meniť (napríklad pod vplyvom vykonaného

dokazovania) a ich existencia, resp. neexistencia môže byť (a aj je) predmetom súdneho

prieskumu aj pri iných rozhodovaniach o väzbe, než je rozhodovanie o vzatí obvineného do

väzby.

Ústavný súd preskúmaval urýchlenosť postupu súdu pri rozhodovaní o vzatí do

väzby napr. v konaní sp. zn. , pričom sa riadil svojou ustálenou judikatúrou

o ústavnej neakceptovateľnosti dĺžky konania, ktorá presahuje na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca.

V posudzovanom prípade je navyše potrebné zohľadniť aj rozsah a zložitosť

prerokúvanej veci, ktorá je nepochybne právne aj skutkovo zložitá, týka sa viacerých

obvinených (4 osoby) a celého radu skutkov, ktorých sa mali podľa uznesenia o vznesení

obvinenia dopustiť. Len pre ilustráciu ústavný súd poznamenáva, že v čase rozhodovania

okresného súdu trestný spis tvorilo 14 zväzkov a približne 4 000 strán.

Z pohľadu týchto konkrétnych okolností ústavný súd, držiac sa svojej rozhodovacej

praxe, uzatvára, že dĺžka trvania konania na okresnom súde v počte 23 dní zodpovedá

požiadavkám kladeným ústavným súdom na neodkladné alebo urýchlené rozhodovanie

súdu o väzbe.

Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného

súdu pri rozhodovaní o väzbe rešpektoval požiadavku urýchleného rozhodovania, a preto

okresný súd svojím postupom v konaní sp. zn. a jeho uznesením

z 19. septembra 2015 nemohol porušiť základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a právo podľa dohovoru.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra 2015 vo vzťahu

k zákonnosti ďalšieho trvania väzby

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu súvisiacemu s rozhodovaním

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby

sa ústavný súd sa v prvom rade zaoberal argumentáciou sťažovateľa, v zmysle ktorej je

(sťažnostný) nadriadený súd povinný rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní vyplývajúcej § 192 ods. 3 Trestného

poriadku.

Krajský súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, že uvedená lehota vyplývajúca

z sa vzťahuje len na rozhodovanie nadriadeného súdu

o sťažnostiach podľa , teda na rozhodovanie o sťažnosti

proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby a o sťažnosti obvineného proti uzneseniu

o vzatí do väzby v tzv. superrýchlom konaní podľa .

Z už citovanej prvej vety vyplýva, že o sťažnosti

podľa proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby

rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia

veci na rozhodnutie.

Ústavný súd akceptuje tvrdenie sťažovateľa, že z

možno vyvodiť povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť o sťažnosti obvineného proti

uzneseniu o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci na

rozhodnutie nadriadenému súdu. Tento záver vyplýva jednak z gramatického výkladu

označeného ustanovenia , ako aj z reálnej rozhodovacej praxe

jednotlivých krajských súdov a tiež najvyššieho súdu, na čo poukazuje aj sťažovateľ

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní z 5. apríla 2016 (pozri k tomu aj

rozhodnutia ústavného súdu z 2. júna 2015,

z 23. septembra 2013 a z 19. februára 2013 vydané na základe ústavného

prieskumu rozhodnutí nadriadených súdov o sťažnostiach obvinených proti rozhodnutiam

prvostupňových súdov o vzatí do väzby).

Ústavný súd nemá dôvod na to, aby spochybňoval svojím výkladom rozhodovaciu

prax (sťažnostných) nadriadených súdov, ktoré vo všeobecnosti rozhodujú o sťažnostiach

obvinených proti rozhodnutiam o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní od

predloženia veci na rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako nadriadený súd pochybil, ak nerozhodol

o sťažnosti sťažovateľa v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa, keď mu vec bola

predložená okresným súdom. Napriek tomuto pochybeniu krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu z materiálneho hľadiska k neprípustnému zásahu do základného práva na

osobnú slobodu len samotným nedodržaním zákonom ustanovenej lehoty dôjsť nemohlo.

Tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa v predmetnej

trestnej veci, totiž podľa názoru ústavného súdu dostatočne popísali a vyhodnotili zistené

skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, že ide o skutok, ktorý má znaky trestného činu, a existuje dôvodné

podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok spáchal sťažovateľ, ako

aj skutočnosti svedčiace o dôvodnosti väzby podľa

(existenciu materiálnych ani formálnych podmienok väzby sťažovateľ ani nenamieta,

pozn.), a ich závery nemožno považovať za arbitrárne.

Pokiaľ ide o právne dôsledky nerešpektovania lehoty ustanovenej v § 192 ods. 3

pri rozhodovaní krajského súdu ako sťažnostného súdu o sťažnosti

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, ústavný

súd konštatuje, že z nijakého ustanovenia nevyplýva, že nedodržaním

lehoty piatich pracovných dní na rozhodnutie o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí

do väzby vzniká obligatórne povinnosť sťažnostného súdu prepustiť obvineného

na slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti v rámci svojej argumentácie poukazuje

na skutočnosť, že právny následok v podobe povinnosti súdu prepustiť obvineného

na slobodu v dôsledku nedodržania lehôt na rozhodovanie súdu o väzbe vyplýva z viacerých

ustanovení (napr. už citované ustanovenia a alebo tiež

ods. 7 ), ktoré sa však nevzťahujú na právnu situáciu, ktorá vznikla

v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho

vzatí do väzby, pričom podľa názoru ústavného súdu neexistuje dôvod na extenzívny výklad

relevantných ustanovení ani postup per analogiam. Navyše právny

záver, v zmysle ktorého by nerešpektovanie lehoty na rozhodnutie nadriadeného súdu

uvedenej v malo viesť k obligatórnemu prepusteniu

obvineného z väzby, by za určitých okolností mohol byť vo vzťahu k obvinenému aj

kontraproduktívny; rešpektovanie požiadavky prednostného a urýchleného rozhodovania

súdov vo väzobných veciach by totiž nemalo ísť na úkor rešpektovania zásad spravodlivého

súdneho procesu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj už viackrát vyslovený

právny názor, podľa ktorého nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo

medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého

všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného , resp.

medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody ().

Ak sťažovateľ argumentuje aj poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. augusta 2015, ústavný súd v zhode s vyjadrením krajského súdu

konštatuje, že označené rozhodnutie sa vzťahuje na celkom inú situáciu, v rámci ktorej bola

osobná sloboda obvineného obmedzovaná po dobu 7 dní bez existencie akéhokoľvek

rozhodnutia súdu; navyše v označenej veci išlo o rozhodovanie o väzbe po povolení obnovy

konania, čo tiež spôsobilo zásadne odlišnú právnu situáciu, v porovnaní s právnou situáciou

sťažovateľa. Vo veci sťažovateľa totiž existovalo vykonateľné rozhodnutie o väzbe

z 19. septembra 2015, ktoré bolo okresným súdom vydané v zákonných lehotách, čo

nespochybňuje ani samotný sťažovateľ.

Z uvedených dôvodov bola podľa názoru ústavného súdu väzba sťažovateľa zákonná.

Ústavný súd preto nemohol vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a práva podľa dohovoru

v súvislosti so (ne)zákonnosťou ďalšieho trvania väzby spôsobenej napadnutým postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. októbra 2015 v súvislosti nedodržaním požiadavky na prednostné

a urýchlené rozhodovanie o väzbe

Napokon zostávalo ústavnému súdu posúdiť, či postup krajského súdu pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby zodpovedá

požiadavke na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie 12. októbra 2015. Krajský súd

o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 27. októbra 2015. Písomne bolo napadnuté uznesenie

krajského súdu vyhotovené a vypravené 4. novembra 2015, obhajkyni sťažovateľa bolo

doručené 6. novembra 2015 a sťažovateľovi 9. novembra 2015. Konanie o sťažnosti

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby na krajskom súde

trvalo 27 dní.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažovateľa v prvom rade zdôrazňuje svoj

záver vyslovený v časti II.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého bolo povinnosťou krajského

súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci

na rozhodnutie. Reálne sa tak stalo až v 11. pracovný deň od predloženia veci.

Aj keď konanie pred krajským súdom ako celok nepresiahlo lehotu jedného mesiaca,

nemožno aj po zohľadnení skutočnosti, že vo veci sťažovateľa (a ďalších obvinených) išlo

o právne i skutkovo zložitú vec, opomenúť, že krajský súd rozhodol v tejto veci v lehote,

ktorá je dvojnásobne dlhšia, než aká vyplýva z . V tomto

kontexte sa žiada tiež zdôrazniť, že okresný súd vo veci sťažovateľa na rozdiel od krajského

súdu rozhodol o jeho väzbe sťažovateľa v zákonom predpokladanej lehote vyplývajúcej

z .

Za uvedených okolností ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu

vo veci sťažovateľa nerešpektoval požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovania

o väzbe vyplývajúcu z a 5 , a preto rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáha, aby mu bolo za porušenie jeho garantovaných práv

postupom krajského súdu priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pričom

poukazuje okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné

a hrubé“, pričom porušenie „práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno

z najzávažnejších porušení dohovoru“.

Z a vyplýva, že ústavný súd

môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné

zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu

(závažnosť) porušenia garantovaných práv (porovnaj , ),

a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,

nielen vysloviť porušenie jeho garantovaných práv (m. m. ).

Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa a 5 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ústavný súd dospel k záveru, že len vyslovenie porušenia základného

práva v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd

preto uznal za odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127

ods. 3 , ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 500 € (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou. Ústavný súd pri rozhodovaní

o priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony

právnej služby vykonané v roku 2015, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže

vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2016. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby v roku 2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden

úkon právnej služby v roku 2016 (vyjadrenie z 5. apríla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon uskutočnený v roku

2015 po 139,83 € a v roku 2016 po 143 €, t. j. spolu 422,66 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 8,39 € a jedenkrát po 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 448,02 €.

Túto sumu bolo potrebné navýšiť o 89,06 € DPH, čo spolu činí 537,62 €. Priznanú úhradu

trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a

v spojení s ] (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel z dôvodov uvedených

v častiach II.1 a II.2 tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016