Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 177/2016
PDF · 422.3 KB
No categories available
II. ÚS 177/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 16/2015 a jeho uznesením z 27. októbra 2015
a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 98/2015 a jeho
uznesením z 19. septembra 2015, za účasti Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu
Prešov, takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky v časti týkajúcej sa nedodržania požiadavky na prednostné a urýchlené
rozhodovanie o väzbe postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tpo 16/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet
jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 98/2015 a jeho uznesením z 19. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 16/2015 a jeho uznesením z 27. októbra 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi, ako aj ďalším trom osobám
bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia
Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,
expozitúry Východ ČVS-PPZ-229/NKA-FP-VY-2015 zo 16. septembra 2015 vznesené
obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4
Trestného zákona v súbehu so zločinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukázaním na
§ 138 písm. b) a i) Trestného zákona. Sťažovateľ bol 17. septembra 2015 o 6.20 h zadržaný
a následne prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove podal 18. septembra 2015 okresnému
súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu po výsluchu sťažovateľa
19. septembra 2015 napadnutým uznesením sp. zn. 0 Tp 98/2015 vzala sťažovateľa do
väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň rozhodla
o nenahradení jeho väzby písomným sľubom a neprijatí záruky ponúknutej
ako náhrady za väzbu. Sťažovateľ bezprostredne po vyhlásení napadnutého
uznesenia okresného súdu podal proti nemu sťažnosť, ktorú jeho obhajkyňa následne aj
písomne odôvodnila.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 16/2015
z 27. októbra 2015 tak, že ju zamietol a zároveň nenahradil väzbu dohľadom probačného
a mediačného úradníka a neprijal ponuku (matky sťažovateľa) na
nahradenie väzby peňažnou zárukou.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa [v časti súvisiacej s námietkami
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (ako aj v jeho sťažnosti
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.)] predovšetkým uvádza:
„K nezákonnosti postupu súdu prvého stupňa po rozhodnutí o väzbe spočívajúcom
vo vyhotovení a doručení rozhodnutia obhajcovi po dobu 21 dní, ktorá trojnásobne
prekračuje lehotu piatich pracovných dní, v ktorej by mal nadriadený súd vychádzajúc z ust.
§ 192 ods. 3 Tr. por. o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodnúť je potrebné
uviesť, že vychádzajúc z ust. § 172 ods. 3 Tr. por. v spojení s ust. § 180 Tr. por., uznesenie
vo väzobných veciach je potrebné vyhotoviť v lehote desiatich pracovných dní od jeho
vyhlásenia, samozrejme táto lehota môže bežať len v rámci lehôt ustálených súdnou praxou
zodpovedajúcim požiadavke urýchleného vybavovania väzobných vecí, do ktorých navyše sa
započítava aj doba doručovania rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu
požiadavke rýchlosti zodpovedajú lehoty počítané na týždne a tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca (napr. II. ÚS 255/03).
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol dňa 19. 09. 2015 (návrh na vzatie
do väzby bol súdu doručený 18. 09. 2015), rozhodnutie bolo písomne vyhotovené dňa
01. 10. 2015, porovnané a vypravené dňa 05. 10. 2015, doručené obvinenému a obhajkyni
dňa 12. 10. 2015 a v ten istý deň bol spis predložený krajskému súdu.
Pokiaľ teda konanie o väzbe nesmie na jednom stupni súdu presiahnuť dobu jedného
mesiaca, konanie na súde prvého stupňa nemalo presiahnuť dátum 18. 10. 2015, k čomu
nedošlo, pretože spis bol krajskému súdu predložený dňa 12. 10. 2015, rozhodnutie malo
byť vypracované v lehote desiatich pracovných dní, teda do 02. 10. 2015, pričom reálne
vypracované bolo 01. 10. 2015, preto v postupe súdu prvého stupňa s ohľadom na rýchlosť
jeho konania nezákonnosť krajský súd nevzhliadol.
Navyše rýchlosť postupu súdu nie je jediným hľadiskom, ktoré je potrebné mať na
zreteli pri posudzovaní primeranosti trvania väzby s ohľadom na jej dĺžku ale v tejto
súvislosti je potrebné zohľadniť aj intenzitu väzobných dôvodov, právnu a faktickú zložitosť
veci a v neposlednom rade aj trest, ktorý obvinenému hrozí.
S ohľadom na počiatočnosť trestného stíhania považuje krajský súd vyššie uvedené
väzobné dôvody za významne intenzívne, prejednávaná vec je nepochybne právne a fakticky
zložitá, spis má 14 zväzkov a v tomto štádiu konania cca 4.000 strán, pričom rozhodnutia
súdu prvého stupňa sú obsiahnuté na cca deviatich stranách, pričom obvinenému hrozí trest
v rozmedzí od sedem do dvanásť rokov, teda trest nie nevýznamný. Vo svetle vyššie
uvedeného potom ani z tohto pohľadu nie je možné, podľa názoru krajského súdu, hodnotiť
postup súdu prvého stupňa ako nezodpovedajúci požiadavke urýchleného konania a teda
nezákonný.
Pokiaľ bolo namietané, že nadriadený súd je vychádzajúc z ust. § 192 ods. 3 Tr. por.
povinný rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných
dní od predloženia veci na rozhodnutie, táto lehota sa podľa názoru krajského súdu
vzťahuje na režim rozhodnutí vyplývajúcich z ust. § 190 ods. 3 Tr. por., na ktoré napokon
ust. § 192 ods. 3 Tr. por. vo svojom úvode poukazuje. Ust. § 190 ods. 3 Tr. por. upravuje
zvláštny režim ešte zrýchleného konania vo vzťahu už aj tak urýchleného konania o väzbe.
Tento špeciálny zrýchlený režim sa vzťahuje na rozhodnutie o nevzatí do väzby, rozhodnutie
o predĺžení lehoty väzby, na rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby a na rozhodnutie
o vzatí do väzby v konaní podľa § 204 ods. 1 Tr. por., teda v superrýchlom konaní,
v takýchto prípadoch ako to vyplýva z ust. § 190 ods. 3 Tr. por. je nutné spis predložiť
nadriadenému súdu nasledujúci pracovný deň, čo znamená, že súd prvého stupňa musí
potom vyhotoviť rozhodnutie ešte v ten istý deň, aby bolo možné spis nadriadenému súdu
v stanovenej lehote predložiť, dokonca pokiaľ ide o nevzatie do väzby, predĺženie lehoty
väzby, či rozhodovanie o väzbe po podaní obžaloby, musí byť rozhodnutie v plnom znení aj
s odôvodnením a poučením obsiahnuté už v zápisnici o výsluchu (§ 72 ods. 3 Tr. por.)
a tomuto zrýchlenému režimu potom zodpovedá povinnosť nadriadeného súdu, keď mu je
spis predložený najneskôr nasledujúci pracovný deň po rozhodnutí súdu prvého stupňa,
v súlade s ust. § 192 ods. 3 Tr. por. rozhodnúť o sťažnosti proti takému rozhodnutiu o väzbe
a obrátene povedané lehote piatich pracovných dní, v ktorej rozhoduje nadriadený súd,
zodpovedá povinnosť súdu prvého stupňa vyhotoviť svoje rozhodnutie buď priamo
v zápisnici o výsluchu, alebo v podstate ešte v ten istý deň a povinnosť predložiť spis
nadriadenému súdu najneskôr v nasledujúci pracovný deň. Ustanovenie § 190 ods. 3
Tr. por. a § 192 ods. 3 Tr. por. sú teda podľa názoru krajského súdu vo vzájomnej súvislosti
a spolu vytvárajú v odôvodnených prípadoch predpokladaných ust. § 190 ods. 3 tr. por.
zrýchlené konanie v rámci urýchleného konania o väzbe.“
Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na požiadavku
prednostného a urýchleného rozhodovania súdov vo väzobných veciach, ktorá sa musí
vzťahovať na celé konanie a rozhodovanie o väzbe.
Písomné vyhotovenie uznesenia sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu bolo
sťažovateľovi aj jeho obhajkyni doručené 12. októbra 2015, teda 23 dní po jeho vyhlásení,
čo podľa jeho názoru nemožno považovať za postup súladný s imperatívom „urýchleného
konania vo väzobných veciach...“ a ani s „imperatívom zákonnosti, ovládajúceho konanie
a rozhodovanie o väzbe“.
Sťažovateľ argumentuje, že bol „v dôsledku postupu Okresného súdu Prešov
vystavený situácii, keď bol vzatý a držaný vo väzbe 23 dní od vyhlásenia rozhodnutia do
predloženia veci nadriadenému súdu, napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým bol vzatý do
väzby nebolo právoplatné a bolo ním hneď po jeho vyhlásení napadnuté sťažnosťou.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že konanie ustanovené zákonom je konanie,
v ktorom je neprávoplatné rozhodnutie o jeho vzatí do väzby urýchlene preskúmané
odvolacím súdom, ak svojou sťažnosťou takéto preskúmanie inicioval.“.
V ďalšej časti sťažnosti uvádza sťažovateľ výhrady proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom v tejto súvislosti najmä
uvádza:
„... Bez ohľadu na skutočnosť, že už samotný doposiaľ uvedený postup Okresného
súdu Prešov zakladal dôvod na zrušenie rozhodnutia Okresného súdu Prešov nadriadeným
súdom a prepustenie sťažovateľa z väzby, v postupe Krajského súdu v Prešove po tom, čo
mu vec bola predložená na rozhodnutie, došlo k porušeniu zákonom výslovne ustanoveného
postupu pri rozhodovaní o väzbe (sťažnosti proti nej) sťažovateľa, že väzba sťažovateľa
nemohla byť považovaná za zákonnú.
Ako vyplýva z fotokópie predkladacej správy... je nepochybné, že sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu... zo dňa 19. 9. 2015 bola Krajskému súdu
v Prešove predložená dňa 12. 10. 2015...
Ako vyplýva z... § 192 ods. 3 Tr. por. nadriadený súd rozhodne o sťažnosti
obvineného proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby... do 5 pracovných dní od
predloženia veci na rozhodnutie.
Lehota na rozhodnutie nadriadeného súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu
Okresného súdu Prešov uplynula dňa 19. 10. 2015 a po uplynutí toho dňa nebolo možné
považovať väzbu sťažovateľa za zákonnú.
Uplynutím dňa 19. 10. 2015, bez ohľadu na všetky doposiaľ uvedené námietky,
prestalo byť možné považovať sťažovateľa za pozbaveného slobody spôsobom, ktorý
ustanoví zákon a pozbaveného slobody v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
... Trestný poriadok nemá ustanovenie, ktoré by umožňovalo považovať stav
pozbavenia osobnej slobody rozhodnutím prvostupňového súdu, o sťažnosti proti ktorému
nebolo rozhodnuté v lehote ustanovenej v § 192 ods. 3 vety prvej Tr. por. za zákonný.“
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje aj na doterajšiu judikatúru
ústavného súdu a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom
v tejto súvislosti okrem iného poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 567/2011
z 10. júla 2012, v zmysle ktorého «Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí
byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým
je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,
III. ÚS 7/00). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania
o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.».
Sťažovateľ argumentuje aj nálezom sp. zn. IV. ÚS 228/2013 z 15. augusta 2013,
v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť
a neodkladnosť rozhodovania všeobecných súdov o zákonnosti väzby z hľadiska čl. 17
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, konštatoval, že v označených ustanoveniach
ústavy a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS
126/05).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má
byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru
použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké
časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez
– Reisse z roku 1986, A-107, § 55).»
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje (v zmysle úpravy
petitu v podaní z 5. apríla 2016), aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej vydal tento nález:
„Právo sťažovateľa
- zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy... – nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
- zakotvené v čl. 17 ods. 5 Ústavy... – byť vzatý do väzby iba z dôvodov ustanovených
zákonov a na základe rozhodnutia súdu,
- zakotvené v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru... – nebyť pozbavený slobody inak ako
v súlade s konaním ustanoveným zákonom, v prípade zatknutia, alebo pozbavenia slobody
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán.
uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp/98/2015 zo dňa 19. 9. 2015
a postupom Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 0 Tp/98/2015 a postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4 Tpo/16/2015 a jeho rozhodnutím sp. zn. 4 Tpo/16/2015
zo dňa 27. 10. 2015 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov a Krajskému
súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Tpo/16/2015 zo dňa 27. 10. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešov bezodkladne
rozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu.
Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 2 000 €.
Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 2 000 €.
Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 177/2016-17 z 24. februára 2016 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, ako aj predsedu okresného súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
krajského súdu a predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili
k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa, predsedníčka krajského súdu a predseda
okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedov oboch súdov,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr/10020/2016
z 21. marca 2016, ktorého prílohou je aj vyjadrenie predsedníčky senátu 4 Tpo
zo 14. marca 2016, uvádza:
«Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že lehota piatich pracovných
dní stanovená v § 192 ods. 3, veta prvá Tr. poriadku sa vzťahuje iba na rozhodovanie
nadriadeného súdu o sťažnostiach podľa § 190 ods. 3 Tr. poriadku, t. j. iba na
rozhodovanie 1) o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, kedy rozhodne
nadriadený súd na verejnom zasadnutí, ktorého termín určí priamo sudca pre prípravné
konanie (§ 292 ods. 5 Tr. poriadku) a 2) o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do
väzby v tzv. superrýchlom konaní podľa § 204 ods. 1 Tr. poriadku, kedy rozhodne
nadriadený súd na neverejnom zasadnutí.
Požiadavka zrýchleného sťažnostného konania, kedy je nadriadený súd povinný
rozhodnúť do piatich pracovných dní od predloženia veci, nie je samoúčelná, ale
vo všetkých uvedených prípadoch je podmienená špecifickou procesnou situáciou.
Konkrétne pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby, ktorá nemá odkladný účinok, je
takéto zrýchlené sťažnostné konanie odôvodnené potrebou eliminácie nebezpečenstva úteku,
marenia vyšetrovania, či pokračovania v trestnej činnosti zo strany obvineného pre prípad,
že je podaná sťažnosť dôvodná. Pri vzatí do väzby v rámci tzv. superrýchleho konania
vyplýva táto požiadavka už zo samotného charakteru tohto konania, kedy na rozhodovanie
o väzbe v podstate ihneď nadväzuje rozhodovanie vo veci samej (§ 348 Tr. poriadku). Na
tomto mieste je žiaduce pre úplnosť dodať, že v prípade sťažností proti uzneseniam o väzbe
vydaným v konaní podľa § 76 ods. 3, 4 Tr. poriadku je potreba zrýchleného konania o väzbe
daná nevyhnutnosťou právoplatne rozhodnúť najneskôr do uplynutia lehoty väzby
v prípravnom konaní, resp. lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní (§ 192
ods. 4, veta druhá Tr. poriadku).
Treba pritom zdôrazniť, že zrýchlené sťažnostné konanie vo všetkých týchto
prípadoch nadväzuje na už zrýchlené prvostupňové konanie. Uznesenie o nevzatí do väzby
a uznesenie vydané v konaní podľa § 76 ods. 3, 4 Tr. poriadku totiž musia byť v plnom znení
s odôvodnením a poučením uvedené v zápisnici o úkone (a teda ich nie je potrebné
vyhotovovať), pričom oprávnené osoby môžu proti nim podať sťažnosť len ihneď po ich
vyhlásení a spis treba v týchto prípadoch, ako aj v prípade sťažnosti proti uzneseniu o vzatí
do väzby v tzv. superrýchlom konaní predložiť nadriadenému súdu najneskôr v nasledujúci
pracovný deň.
Z týchto dôvodov zastáva krajský súd názor, že s výnimkou sťažností výslovne
uvedených v § 190 ods. 3 Tr. poriadku, nestanovuje Trestný poriadok lehotu, v ktorej by
musel nadriadený súd rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe. V súlade s dlhodobo
ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky zohľadňujúcou
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyhovuje požiadavke urýchleného
rozhodnutia o väzbe v takýchto prípadoch (iných, než v § 190 ods. 3 Tr. poriadku
uvedených) rozhodovanie, ktoré v jednom stupni spravidla neprekročí jeden mesiac. To, či
sa v konkrétnej veci rozhodlo urýchlene, sa potom posudzuje podľa všetkých okolností
prípadu, včítane právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá zároveň kladie zvýšené nároky na
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré ak má byť náležité, musí preskúmateľným spôsobom
jasne a zrozumiteľne dať odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ako na to
poukazuje aj sťažovateľ.
Vychádzajúc z uvedeného krajský súd uzatvára, že vo veci, ktorá je predmetom
konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, nebol povinný rozhodnúť o sťažnosti
obv. proti uzneseniu o vzatí do väzby do piatich pracovných dní od
predloženia veci. Zároveň, vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť tejto veci (sťažovateľ je
dôvodne trestne stíhaný pre trestnú činnosť spočívajúcu v skrátení dane veľkého rozsahu
(takmer 1,5 milióna eura), ktorej sa mal dopúšťať opakovane, početnými čiastkovými
útokmi (sedemnástimi) a to porušením daňových predpisov reťazcom obchodných
spoločností), ako aj so zreteľom na rozsah spisového materiálu (v čase rozhodovania
krajského súdu cca 4.000 strán) a obvineným uplatnené sťažnostné námietky, je krajský súd
presvedčený, že jeho postup, keď o sťažnosti obvineného rozhodol jedenásty pracovný deň
(27. októbra 2015) od predloženia veci (12. októbra 2015), pričom uznesenie bolo
vyhotovené a vypravené šiesty pracovný deň od rozhodnutia (4. novembra 2015) a
obhajkyni bolo doručené 6. novembra 2015 a obvinenému 9. novembra 2015 (t. j. do troch
týždňov od predloženia veci) plne zodpovedá požiadavke urýchleného rozhodnutia o väzbe v
zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1,
2 Ústavy Slovenskej republiky.
Uvedené platí, podľa názoru krajského súdu, aj vo vzťahu k postupu Okresného súdu
Prešov, pričom krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia
z 27. októbra 2015, sp. zn. 4 Tpo/16/2015. V tejto súvislosti so zreteľom na sťažovateľom
uplatnenú argumentáciu len pre úplnosť dodáva, že prípadná zdĺhavosť postupu súdu
rozhodujúceho o zákonnosti väzby ešte sama o sebe nezakladá dôvod na prepustenie
dotknutej osoby z väzby (napr. III. ÚS 43/2011, III. ÚS 147/2011, IV. ÚS 367/2011).
K ďalším námietkam sťažovateľa považuje krajský súd za potrebné uviesť, že práve
okolnosť, že sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby nemá odkladný účinok
(§ 83 ods. 1, ods. 3 Tr. poriadku, § 185 ods. 6 Tr. poriadku) je výrazom skutočnosti, že už
neprávoplatné rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol obvinený vzatý do
väzby, je zákonným predpokladom obmedzenia jeho osobnej slobody, a to aj keď je
napadnuté rozhodnutie neprávoplatné.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. augusta 2015, sp. zn. 2 Tost 26/2015, dôvodom prepustenia
obvineného na slobodu v uvedenej veci, ako to vyplýva zo spomínaného rozhodnutia, bola
skutočnosť, že právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania bol právoplatne
zrušený výrok o treste, ktorý obvinený vykonával a ktorý bol dôvodom obmedzovania jeho
osobnej slobode, pričom súd rozhodujúci po povolení obnovy konania rozhodol o vzatí
obvineného do väzby až po uplynutí siedmych dní. Obvinený tak bol po dobu siedmich dní
obmedzovaný na osobnej slobode bez existencie akéhokoľvek rozhodnutia súdu
(rozhodnutie o uložení trestu bolo zrušené a rozhodnutie o vzatí do väzby neexistovalo),
pričom najvyšší súd analogický podľa § 87 ods. 2 Tr. poriadku považoval lehotu dvoch dní
za zodpovedajúcu požiadavke bezodkladnosti rozhodovania vyplývajúcej z § 403 Tr.
poriadku, čo však nie je prípad prejednávanej veci, keďže sťažovateľ bol obmedzovaný na
osobnej slobode od 19. septembra 2015, po jeho zadržaní 17. septembra 2015, na podklade
rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie.
Napokon ak sťažovateľ poukazuje na znenie § 76 ods. 3, 5 Tr. poriadku a z toho
prameniacu povinnosť prepustiť obvineného z väzby v prípade nedodržania tam uvedených
lehôt, k tomu považuje krajský súd za potrebné ešte uviesť, že spomínané ustanovenia
spájajú povinnosť prepustiť obvineného z väzby na slobodu s uplynutím základnej
sedemmesačnej alebo predĺženej lehoty väzby, či s tým súvisiacich lehôt určených na
predloženie veci prokurátorom súdu, aby súd mohol v naznačených maximálnych lehotách
pre trvanie väzby rozhodnúť. V prejednávanej veci však išlo o rozhodovanie v počiatočnom
štádiu trvania väzby, kedy uplynutie zákonom určených maximálnych lehôt väzby
nehrozilo.»
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprO/487/2016
zo 14. marca 2016 v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu a s v ňom obsiahnutou argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožnil.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v replike na vyjadrenia predsedov súdov oboch
stupňov zotrvala na svojich námietkach a poukázala na skutočnosť, že väzbu sťažovateľa je
potrebné považovať za nezákonnú z viacerých dôvodov, pričom ako prvý argument označila
neprimerane dlhú lehotu, počas ktorej okresný súd vyhotovoval písomne uznesenie o vzatí
sťažovateľa do väzby, ktoré bolo doručené sťažovateľovi, resp. jeho obhajkyni, po 21
dňoch. V tejto súvislosti vyslovila nesúhlas s odvolávaním sa krajského súdu na ustálenú
rozhodovaciu prax ústavného súdu, podľa ktorej požiadavke urýchleného vybavovania
väzobných vecí zodpovedá lehota konania počítaná na týždne, ale nie už lehota presahujúca
na jednom stupni dobu 1 mesiaca, keďže osobitosť rozhodovania o vzatí do väzby spočíva
v tom, že až rozhodnutie sťažnostného súdu definitívne ustáli existenciu materiálnych aj
formálnych podmienok väzby. «Zatiaľ čo v iných prípadoch rozhodovania o väzbe
(rozhodnutie o prepustení, či predĺžení väzby) je už existencia materiálnych, či formálnych
podmienok väzby ustálená právoplatným rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby,
v prípade neprávoplatného rozhodnutia o vzatí do väzby nie je možné vylúčiť, že
rozhodnutie prvostupňového súdu o vzatí do väzby je nezákonné, pre nenaplnenie
materiálnych, či formálnych podmienok väzby.
Práve preto sťažovateľ trvá na tom, že pri tomto „prvom rozhodnutí o väzbe“ nie je
možné považovať väzbu za zákonnú po uplynutí zákonom stanovenej lehoty pre vyhotovenie
rozhodnutia.»
Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na to, že rozhodovacia prax ústavného
súdu, ktorá nestotožňuje neprimeranosť dĺžky rozhodovania o väzbe s dôsledkom
nezákonnosti väzby a z tohto dôsledku vyplývajúcou potrebou prepustenia obvineného na
slobodu, je spojená zásadne s otázkou neprimerane dlhého rozhodovania súdov
o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, a nie rozhodovania súdov
o vzatí obvinených do väzby.
Právna zástupkyňa sťažovateľa tiež polemizuje s argumentáciou predsedníčky
krajského súdu, podľa ktorej je aplikácia § 192 ods. 3 Trestného poriadku (vydanie
rozhodnutie nadriadeného súdu v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci na
rozhodnutie) na rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby
nedôvodná. Podľa názoru právnej zástupkyne sťažovateľa je výklad § 192 ods. 3 Trestného
poriadku, ktorý zaujal krajský súd, jednak v rozpore s výslovným znením tohto ustanovenia,
ale aj v rozpore s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 259/2015 z 2. júna 2015, sp. zn.
IV. ÚS 541/2013 z 23. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 101/2013 z 19. februára 2013.
Právna zástupkyňa sťažovateľa ďalej dôvodí, že „V argumentácii krajského súdu
však nemožno nájsť nič, čo by túto argumentáciu dávalo do súvislosti a súladu
so základným právom obvineného na osobnú slobodu, ktorá je v štádiu, keď je obvinený
považovaný za nevinného, obmedzená rozhodnutím súdu.
... Neobstojí ani argumentácia súdu o údajnej rozsiahlosti trestnej činnosti, ktorej sa
údajne mal sťažovateľ dopustiť, ani rozsiahlosť trestného spisu.
V tej istej pozícii, aj pokiaľ ide o charakter trestnej činnosti, aj pokiaľ ide o rozsah
spisu, by bol krajský súd, ak by rozhodoval o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu
o nevzatí do väzby.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 17 ods. 2 a 5,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6
ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým
bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol vzatý do
predbežnej väzby.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní.
Pre rozhodovanie všeobecných súdov vo veci sťažovateľa boli relevantné aj viaceré
ustanovenia Trestného poriadku, ktorých interpretáciu a aplikáciu musí posúdiť aj ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu napadnutých rozhodnutí; ide predovšetkým o § 192
ods. 3, § 190 ods. 3, § 76 ods. 3 a 5, § 72 ods. 3, § 83 ods. 2, § 292 ods. 5, § 172 ods. 3
Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti
uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí
a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do
piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. O sťažnosti proti uzneseniu
o prepustení zatknutého obvineného na slobodu rozhodne nadriadený súd na verejnom
zasadnutí, ktoré možno vždy konať aj bez prítomnosti obvineného, ak bol na toto verejné
zasadnutie riadne a včas predvolaný a bez prítomnosti obhajcu, ak bol o tomto verejnom
zasadnutí riadne a včas upovedomený; sudca pre prípravné konanie pri výsluchu zatknutého
obvineného vždy zistí adresu na doručovanie písomností.
Podľa § 190 ods. 3 Trestného poriadku ak bola podaná sťažnosť proti uzneseniu
o nevzatí obvineného do väzby, sudca pre prípravné konanie bez meškania predloží vec
nadriadenému súdu na rozhodnutie. Predloženie spisu zabezpečí sudca pre prípravné
konanie alebo na jeho žiadosť Policajný zbor najneskôr v nasledujúci pracovný deň.
Rovnako sa postupuje, ak podá sťažnosť obvinený proti uzneseniu o vzatí do väzby
v konaní podľa § 204 ods. 1 alebo bola podaná sťažnosť proti uzneseniu o väzbe, ak súd
alebo sudca pre prípravné konanie rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa
odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje
primerane podľa § 72 ods. 3.
Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku ak bola podaná obžaloba alebo návrh na
schválenie dohody o vine a treste bez predchádzajúceho prepustenia obvineného
prokurátorom na slobodu a lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4 nebola
dodržaná, predseda senátu bezodkladne prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným
príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený; rovnako postupuje sudca pre prípravné
konanie, ak bol podaný návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní a nebola
dodržaná lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4.
Podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku ak v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie nevyhovie návrhu prokurátora vziať obvineného do väzby, rozhodne o nevzatí do
väzby uznesením, ktoré v plnom znení s odôvodnením a poučením uvedie v zápisnici
o úkone; to platí aj pre rozhodnutie o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4. Prokurátor môže v prípravnom konaní vziať návrh na
vzatie obvineného do väzby späť až do vyhlásenia uznesenia sudcu pre prípravné konanie,
ktorým sa o tomto návrhu rozhoduje; sudca pre prípravné konanie uznesením vezme na
vedomie späťvzatie návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby.
Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo
uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť
len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom
mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca
pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa
v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 292 ods. 5 Trestného poriadku deň verejného zasadnutia, na ktorom sa bude
rozhodovať o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, oznámi
obvinenému, jeho obhajcovi a prokurátorovi sudca pre prípravné konanie, ktorý rozhodol
o nevzatí obvineného do väzby, bezprostredne po tomto úkone a urobí o tom záznam
v zápisnici. Postupuje pritom tak, aby sa zachovala lehota uvedená v § 192 ods. 3. Z dní
vopred určených v rozvrhu práce súdom príslušným na rozhodnutie o sťažnosti proti
uzneseniu o nevzatí do väzby súd oznámi ako deň verejného zasadania posledný deň lehoty
podľa § 192 ods. 3.
Podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku rozsudok treba písomne vyhotoviť
vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných veciach do 30
pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto
lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu, najviac však dvojnásobok
uvedených lehôt; o tomto súd upovedomí strany.
Podľa § 180 Trestného poriadku ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na
uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.
Vychádzajúc zo sťažnostných námietok, je v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti
sťažovateľa úlohou ústavného súdu posúdiť z hľadiska ústavnej ochrany nasledovné
skutočnosti:
1. či postup okresného súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby
zodpovedal požiadavkám na urýchlené rozhodovanie o väzbe a v prípade, že to tak nie je, či
má táto okolnosť za následok nezákonnosť väzby;
2. či sa na rozhodovanie sťažnostného súdu o sťažnosti obvineného proti uzneseniu
o vzatí do väzby vzťahuje lehota piatich pracovných dní vyplývajúca z § 192 ods. 3
Trestného poriadku a ak áno, či jej nedodržanie bez ďalšieho vyvoláva nezákonnosť väzby,
a teda potrebu prepustenia obvineného z väzby;
3. či postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
o vzatí do väzby zodpovedá požiadavkám na urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom je zhoda v tom, že konanie o vzatí
sťažovateľa do väzby trvalo na okresnom súde 23 dní, a tiež v tom, že krajský súd rozhodol
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby v 11. pracovný deň od jej
doručenia.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn.
0 Tp 98/2015 a jeho uznesením z 19. septembra 2015
Z informácií uvedených v časti I tohto nálezu vyplynulo, že návrh na vzatie
sťažovateľa do väzby bol okresnému súdu predložený 18. septembra 2015. Dňa
19. septembra 2015 okresný súd vykonal výsluch sťažovateľa a rozhodol o jeho vzatí do
väzby; napadnuté uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby bolo písomne vyhotovené
1. októbra 2015 (písomné vyhotovenie rozhodnutia trvalo 9 pracovných dní) a vypravené
5. októbra 2015. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi, resp. jeho
obhajkyni doručené 12. októbra 2015. Dňa 12. októbra 2015 okresný súd predložil spis na
rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom
konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti
s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti
väzby tvoria integrálnu súčasť základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
V rozhodnutiach, v ktorých sa ústavný súd zaoberal požiadavkou urýchleného
rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
uvádza, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o väzbe nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto
požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad
III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Požiadavky vyplývajúce zo sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru
by teda v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konania na jeho
úrovni presahovala dobu jedného mesiaca, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne, čo sa
v danom prípade nestalo.
Sťažovateľ zastáva názor, že uvedená judikatúra ústavného súdu sa vzťahuje len na
rozhodovanie všeobecných súdov o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na
slobodu, a nie na rozhodovanie všeobecných súdov o vzatí obvinených do väzby,
a poukazuje na osobitosť rozhodovania o vzatí do väzby, v ktorom sa ustaľuje existencia
materiálnych aj formálnych podmienok väzby, ktorá je pri iných rozhodovaniach o väzbe
(rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, o návrhoch na predĺženie
lehoty trvania väzby) už daná.
Ústavný súd sa s uvedeným názorom sťažovateľa nestotožňuje. Podľa názoru
ústavného súdu neexistuje relevantný dôvod na to, aby sa z hľadiska požiadavky
neodkladnosti, resp. urýchleného rozhodovania súdu o väzbe rozlišovalo medzi
jednotlivými spôsobmi rozhodovania (vzatie do väzby, predĺženie väzby, prepustenie
z väzby na slobodu), prirodzene, pri rešpektovaní zákonom ustanovených lehôt na
rozhodovanie (pozri v § 73 Trestného poriadku uvedené 24, 48 a 72-hodinové lehoty).
Pokiaľ ide o existenciu materiálnych, ako aj formálnych podmienok väzby, tieto sa
môžu v priebehu trestného konania meniť (napríklad pod vplyvom vykonaného
dokazovania) a ich existencia, resp. neexistencia môže byť (a aj je) predmetom súdneho
prieskumu aj pri iných rozhodovaniach o väzbe, než je rozhodovanie o vzatí obvineného do
väzby.
Ústavný súd preskúmaval urýchlenosť postupu súdu pri rozhodovaní o vzatí do
väzby napr. v konaní sp. zn. III. ÚS 682/2014, pričom sa riadil svojou ustálenou judikatúrou
o ústavnej neakceptovateľnosti dĺžky konania, ktorá presahuje na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca.
V posudzovanom prípade je navyše potrebné zohľadniť aj rozsah a zložitosť
prerokúvanej veci, ktorá je nepochybne právne aj skutkovo zložitá, týka sa viacerých
obvinených (4 osoby) a celého radu skutkov, ktorých sa mali podľa uznesenia o vznesení
obvinenia dopustiť. Len pre ilustráciu ústavný súd poznamenáva, že v čase rozhodovania
okresného súdu trestný spis tvorilo 14 zväzkov a približne 4 000 strán.
Z pohľadu týchto konkrétnych okolností ústavný súd, držiac sa svojej rozhodovacej
praxe, uzatvára, že dĺžka trvania konania na okresnom súde v počte 23 dní zodpovedá
požiadavkám kladeným ústavným súdom na neodkladné alebo urýchlené rozhodovanie
súdu o väzbe.
Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného
súdu pri rozhodovaní o väzbe rešpektoval požiadavku urýchleného rozhodovania, a preto
okresný súd svojím postupom v konaní sp. zn. 0 Tp 98/2015 a jeho uznesením
z 19. septembra 2015 nemohol porušiť základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 16/2015 a jeho uznesením z 27. októbra 2015 vo vzťahu
k zákonnosti ďalšieho trvania väzby
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu súvisiacemu s rozhodovaním
o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby
sa ústavný súd sa v prvom rade zaoberal argumentáciou sťažovateľa, v zmysle ktorej je
(sťažnostný) nadriadený súd povinný rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní vyplývajúcej § 192 ods. 3 Trestného
poriadku.
Krajský súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, že uvedená lehota vyplývajúca
z § 192 ods. 3 Trestného poriadku sa vzťahuje len na rozhodovanie nadriadeného súdu
o sťažnostiach podľa § 190 ods. 3 Trestného poriadku, teda na rozhodovanie o sťažnosti
proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby a o sťažnosti obvineného proti uzneseniu
o vzatí do väzby v tzv. superrýchlom konaní podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku.
Z už citovanej prvej vety § 192 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že o sťažnosti
podľa § 190 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby
rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí
obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia
veci na rozhodnutie.
Ústavný súd akceptuje tvrdenie sťažovateľa, že z § 192 ods. 3 Trestného poriadku
možno vyvodiť povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť o sťažnosti obvineného proti
uzneseniu o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci na
rozhodnutie nadriadenému súdu. Tento záver vyplýva jednak z gramatického výkladu
označeného ustanovenia Trestného poriadku, ako aj z reálnej rozhodovacej praxe
jednotlivých krajských súdov a tiež najvyššieho súdu, na čo poukazuje aj sťažovateľ
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní z 5. apríla 2016 (pozri k tomu aj
rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 259/2015 z 2. júna 2015, IV. ÚS 541/2013
z 23. septembra 2013 a III. ÚS 101/2013 z 19. februára 2013 vydané na základe ústavného
prieskumu rozhodnutí nadriadených súdov o sťažnostiach obvinených proti rozhodnutiam
prvostupňových súdov o vzatí do väzby).
Ústavný súd nemá dôvod na to, aby spochybňoval svojím výkladom rozhodovaciu
prax (sťažnostných) nadriadených súdov, ktoré vo všeobecnosti rozhodujú o sťažnostiach
obvinených proti rozhodnutiam o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní od
predloženia veci na rozhodnutie.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako nadriadený súd pochybil, ak nerozhodol
o sťažnosti sťažovateľa v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa, keď mu vec bola
predložená okresným súdom. Napriek tomuto pochybeniu krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu z materiálneho hľadiska k neprípustnému zásahu do základného práva na
osobnú slobodu len samotným nedodržaním zákonom ustanovenej lehoty dôjsť nemohlo.
Tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa v predmetnej
trestnej veci, totiž podľa názoru ústavného súdu dostatočne popísali a vyhodnotili zistené
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, že ide o skutok, ktorý má znaky trestného činu, a existuje dôvodné
podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok spáchal sťažovateľ, ako
aj skutočnosti svedčiace o dôvodnosti väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
(existenciu materiálnych ani formálnych podmienok väzby sťažovateľ ani nenamieta,
pozn.), a ich závery nemožno považovať za arbitrárne.
Pokiaľ ide o právne dôsledky nerešpektovania lehoty ustanovenej v § 192 ods. 3
Trestného poriadku pri rozhodovaní krajského súdu ako sťažnostného súdu o sťažnosti
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, ústavný
súd konštatuje, že z nijakého ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že nedodržaním
lehoty piatich pracovných dní na rozhodnutie o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí
do väzby vzniká obligatórne povinnosť sťažnostného súdu prepustiť obvineného
na slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti v rámci svojej argumentácie poukazuje
na skutočnosť, že právny následok v podobe povinnosti súdu prepustiť obvineného
na slobodu v dôsledku nedodržania lehôt na rozhodovanie súdu o väzbe vyplýva z viacerých
ustanovení Trestného poriadku (napr. už citované ustanovenia § 76 ods. 3 a 5 alebo tiež § 73
ods. 7 Trestného poriadku), ktoré sa však nevzťahujú na právnu situáciu, ktorá vznikla
v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho
vzatí do väzby, pričom podľa názoru ústavného súdu neexistuje dôvod na extenzívny výklad
relevantných ustanovení Trestného poriadku ani postup per analogiam. Navyše právny
záver, v zmysle ktorého by nerešpektovanie lehoty na rozhodnutie nadriadeného súdu
uvedenej v § 192 ods. 3 Trestného poriadku malo viesť k obligatórnemu prepusteniu
obvineného z väzby, by za určitých okolností mohol byť vo vzťahu k obvinenému aj
kontraproduktívny; rešpektovanie požiadavky prednostného a urýchleného rozhodovania
súdov vo väzobných veciach by totiž nemalo ísť na úkor rešpektovania zásad spravodlivého
súdneho procesu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj už viackrát vyslovený
právny názor, podľa ktorého nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého
všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp.
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).
Ak sťažovateľ argumentuje aj poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015, ústavný súd v zhode s vyjadrením krajského súdu
konštatuje, že označené rozhodnutie sa vzťahuje na celkom inú situáciu, v rámci ktorej bola
osobná sloboda obvineného obmedzovaná po dobu 7 dní bez existencie akéhokoľvek
rozhodnutia súdu; navyše v označenej veci išlo o rozhodovanie o väzbe po povolení obnovy
konania, čo tiež spôsobilo zásadne odlišnú právnu situáciu, v porovnaní s právnou situáciou
sťažovateľa. Vo veci sťažovateľa totiž existovalo vykonateľné rozhodnutie o väzbe
z 19. septembra 2015, ktoré bolo okresným súdom vydané v zákonných lehotách, čo
nespochybňuje ani samotný sťažovateľ.
Z uvedených dôvodov bola podľa názoru ústavného súdu väzba sťažovateľa zákonná.
Ústavný súd preto nemohol vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
v súvislosti so (ne)zákonnosťou ďalšieho trvania väzby spôsobenej napadnutým postupom
a napadnutým uznesením krajského súdu.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 16/2015 a jeho
uznesením z 27. októbra 2015 v súvislosti nedodržaním požiadavky na prednostné
a urýchlené rozhodovanie o väzbe
Napokon zostávalo ústavnému súdu posúdiť, či postup krajského súdu pri
rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby zodpovedá
požiadavke na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie 12. októbra 2015. Krajský súd
o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 27. októbra 2015. Písomne bolo napadnuté uznesenie
krajského súdu vyhotovené a vypravené 4. novembra 2015, obhajkyni sťažovateľa bolo
doručené 6. novembra 2015 a sťažovateľovi 9. novembra 2015. Konanie o sťažnosti
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby na krajskom súde
trvalo 27 dní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažovateľa v prvom rade zdôrazňuje svoj
záver vyslovený v časti II.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého bolo povinnosťou krajského
súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci
na rozhodnutie. Reálne sa tak stalo až v 11. pracovný deň od predloženia veci.
Aj keď konanie pred krajským súdom ako celok nepresiahlo lehotu jedného mesiaca,
nemožno aj po zohľadnení skutočnosti, že vo veci sťažovateľa (a ďalších obvinených) išlo
o právne i skutkovo zložitú vec, opomenúť, že krajský súd rozhodol v tejto veci v lehote,
ktorá je dvojnásobne dlhšia, než aká vyplýva z § 192 ods. 3 Trestného poriadku. V tomto
kontexte sa žiada tiež zdôrazniť, že okresný súd vo veci sťažovateľa na rozdiel od krajského
súdu rozhodol o jeho väzbe sťažovateľa v zákonom predpokladanej lehote vyplývajúcej
Za uvedených okolností ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu
vo veci sťažovateľa nerešpektoval požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovania
o väzbe vyplývajúcu z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáha, aby mu bolo za porušenie jeho ústavou garantovaných práv
postupom krajského súdu priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pričom
poukazuje okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné
a hrubé“, pričom porušenie „práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno
z najzávažnejších porušení dohovoru“.
Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné
zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu
(závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09),
a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,
nielen vysloviť porušenie jeho ústavou garantovaných práv (m. m. IV. ÚS 210/04).
Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Tpo 16/2015, ústavný súd dospel k záveru, že len vyslovenie porušenia základného
práva v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127
ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 500 € (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou. Ústavný súd pri rozhodovaní
o priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony
právnej služby vykonané v roku 2015, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže
vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2016. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby v roku 2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden
úkon právnej služby v roku 2016 (vyjadrenie z 5. apríla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon uskutočnený v roku
2015 po 139,83 € a v roku 2016 po 143 €, t. j. spolu 422,66 €, čo spolu s režijným paušálom
dvakrát po 8,39 € a jedenkrát po 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 448,02 €.
Túto sumu bolo potrebné navýšiť o 89,06 € DPH, čo spolu činí 537,62 €. Priznanú úhradu
trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku] (bod 3 výroku
tohto nálezu).
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel z dôvodov uvedených
v častiach II.1 a II.2 tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016