Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 259/2015
PDF · 376.08 KB
No categories available
III. ÚS 259/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , a ,
, obaja toho času v Ústave na výkon väzby
Leopoldov, zastúpených JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml., Advokátska kancelária,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 113/2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 78/2014
zo 4. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015
doručená sťažnosť , , a ,
, obaja toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej
len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2
a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 78/2014
zo 4. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stíhaní pre trestný čin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov a uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 113/2014
z 26. októbra 2014 boli vzatí do väzby podľa § 87 ods. 2 z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“).
Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádzajú, že proti predmetnému
uzneseniu okresného súdu bezprostredne po jeho vyhlásení 26. októbra 2014 „zahlásili do
zápisnice sťažnosť“, pričom podanú sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodnili písomným
podaním, ktoré v rámci zákonnej trojdňovej lehoty 29. októbra 2014 odovzdali na poštovú
prepravu.
O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením zo 4. novembra
2014, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol. Sťažovatelia na tomto mieste uvádzajú, že z odôvodnenia predmetného uznesenia
vyplýva, že do dňa rozhodovania krajského súdu písomné odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľov, ktoré bolo doručované poštou, krajskému súdu predložené nebolo.
Sťažovatelia v nadväznosti na to argumentujú: „Postup Okresného súdu Trnava
v konaní Tp 113/2014, ktorý písomné dôvody našej sťažnosti nepredložil nadriadenému
krajskému súdu spojení s postupom Krajského súdu Trnava a jeho uznesením sp. zn.
6Tpo/68/2014 zo dňa 04.11.2014 mal za následok porušenie nášho práva na obhajobu,
nakoľko krajský súd rozhodol o našej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby bez znalosti
našej obhajobnej argumentácie, resp. pokiaľ mu táto bol známa, v namietanom uznesení
zo dňa 04.11.2014 sa s touto nijako relevantne a zákonne nevysporiadal.“
Sťažovatelia v označenom postupe konajúcich súdov vidia porušenie svojho
základného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil
porušenie ich základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014
a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014, predmetné
rozhodnutie zrušil a prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu,
priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každému
z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014
Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy v skutočnosti, že bolo v konaní pred krajským súdom ako opravnou inštanciou
zmarené ich právo predniesť v rámci svojej obrany vlastné argumenty proti vzatiu do väzby.
Ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil tieto relevantné skutočnosti,
z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva základná
východisková okolnosť, a síce že sťažovatelia po vyhlásení prvostupňového uznesenia
okresného súdu o ich vzatí do väzby uplatnili sťažnosť, vo vzťahu ku ktorej krajský súd
uviedol, že nebola odôvodnená. Sťažovatelia prostredníctvom listinných dôkazov preukázali
ústavnému súdu, že odôvodnenie k uplatnenej sťažnosti podali v rámci zákonnej trojdňovej
lehoty na poštovú prepravu (toto písomné podanie bolo okresnému súdu doručené
3. novembra 2014). Krajskému súdu, ako možno usúdiť z obsahu odôvodnenia jeho
rozhodnutia, nebolo toto písomné odôvodnenie sťažnosti do doby jeho rozhodovania
predložené.
Možnosť väzobne stíhanej osoby predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu
(prokurátora) súvisí s požiadavkou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťou
zbraní“, ktoré z hľadiska kvality súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej
slobody musia byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj judikatúry
ústavného súdu ako základné procesné záruky vyplývajúce z čl. 5 dohovoru garantované.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom sťažnosti sťažovateľov, ktorú uplatnili proti
prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby, ďalej s obsahom
prednesov sťažovateľov a ich obhajcu v rámci tzv. väzobného výsluchu, ako aj s obsahom
odôvodnenia uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.
Ústavný súd konštatuje, že argumentačné námietky relevantného charakteru (na ktoré
ako také má súd povinnosť reflektovať) produkované obhajobou v rámci väzobného
výsluchu prezentované v odôvodnení prvostupňového uznesenia okresného súdu sú
v podstate totožné s dôvodmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľov, ktorú podali proti
uzneseniu okresného súdu (námietky nesplnenia hmotnoprávnych predpokladov väzby:
nedostatočne podložená dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaných skutkov
a absencia konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvodnú obavu z marenia
vyšetrovania sťažovateľmi, ako aj z pokračovania v trestnej činnosti).
Ústavný súd je tak toho názoru, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti
pochybenie vo väzobnom konaní možno kvalifikovať ako pochybenie formálne, ktoré
nemalo materiálny dopad na ochranu označeného základného práva sťažovateľov, keďže sa
v konečnom dôsledku krajský súd s relevantnou argumentáciu sťažovateľov oboznámil
(prostredníctvom obsahu zápisnice o výsluchu, ako aj prostredníctvom odôvodnenia
uznesenia okresného súdu) a ako takou vo svojom rozhodnutí aj zaoberal.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietku porušenia čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014 ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014
Ústavný súd osobitne vo vzťahu k sťažovateľmi formulovanej námietke porušenia
čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti
upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
je ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľné na situáciu následnej previerky
zákonnosti väzby (v prípadoch žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu a predĺženie
lehoty trvania väzby). Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nie je na prípad sťažovateľov,
u ktorých išlo o prvotnú súdnu kontrolu zákonnosti obmedzenia osobnej slobody
nasledujúcu bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby),
aplikovateľné. U sťažovateľov prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 3
dohovoru.
Ústavný súd tak vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom
formulovanej argumentácie sťažovateľov a namietaným porušením článku dohovoru posúdil
predmetnú námietku ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 113/2014
V kontexte argumentácie sťažovateľov zameral ústavný súd svoju pozornosť
na relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku.
Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už
všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží
súd vec na rozhodnutie nadriadenému súdu.
Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného
do väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od
predloženia veci na rozhodnutie.
Ako z prezentovaného skutkového stavu vyplýva, lehota na podanie sťažnosti
uplynula sťažovateľom (prokurátor sa sťažnosti po vyhlásení prvostupňového uznesenia
vzdal) 29. októbra 2014. Okresný súd predložil podané sťažnosti spolu so spisovým
materiálom nadriadenému súdu 30. októbra 2014. Ustanovenie § 190 ods. 2 písm. c)
Trestného poriadku bolo tak zo strany okresného súdu dodržané. V zmysle § 192 ods. 3
Trestného poriadku začala pre nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľov
inštruktívna lehota piatich dní plynúť od predloženia veci okresným súdom, teda
od 30. októbra 2014, pričom krajský súd v uvedenej lehote 4. novembra 2014, tak ako mu
ukladá citované ustanovenie, o sťažnosti rozhodol.
Medzitým 3. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľov. Okresný súd, aj keď expressis verbis označenú situáciu Trestný poriadok
konkrétne neupravuje, bol povinný v zákonnej lehote podané odôvodnenie sťažnosti
bezodkladne predložiť krajskému súdu, keďže časový priestor, keď krajský súd rozhodol až
nasledujúci deň, stále existoval. Možno konštatovať, že zo strany okresnému súdu došlo
k faktickému pochybeniu.
Treba však povedať, že okresný súd participuje na sťažnostnom konaní vyložene
v technickej rovine, keď je povinný uplatnený opravný prostriedok spolu so spisovým
materiálom predložiť nadriadenému súdu (pokiaľ mu sám nevyhovie), garantom
kontradiktórnosti konania v rámci sťažnostného konania je však výlučne nadriadený súd.
Pre zjavný nedostatok relevantnej príčinnej súvislosti tak ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov v označenej časti kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe všetkých prezentovaných záverov ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími
návrhmi sťažovateľov sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015