Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 63/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Ribárom, advokátska kancelária,

Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní sp. zn. ,

postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 12. septembra 2017

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 12. septembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. , postupom a uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 12. septembra 2017

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 12. septembra 2017.

2. Ústavný súd k obsahu sťažnosti považuje za nutné najskôr poznamenať, že

sťažovateľ pomerne neprehľadne formuloval jej odôvodnenie, na viacerých miestach sa

dopúšťal nepresností, ale i takých gramatickými nesprávností, ktoré vyvolávali pochybnosti

o tom, načo chcel upriamiť pozornosť. Zo sťažnosti a z jej príloh možno vyabstrahovať, že

proti sťažovateľovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície v Galante pod ČVS: ORP-773/2-VYS-GA z 27. novembra 2016

vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Dňa 26. mája 2017 bola v predmetnej trestnej veci sťažovateľa Okresnou

prokuratúrou Galanta podaná na okresnom súde obžaloba (vec sp. zn. ).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 12. septembra 2017 zrušil uznesenie

okresného súdu č. k. -360 z 25. júla 2017 o odmietnutí obžaloby a vrátení veci

prokurátorovi do prípravného konania a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 12. septembra 2017 zrušil v celom rozsahu

uznesenie okresného súdu č. k. -406 z 28. augusta 2017 a rozhodol, že zamieta

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijíma jeho písomný sľub ani

záruku za jeho ďalšie správanie a nenahradzuje väzbu dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii k nerešpektovaniu zásady

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbrani poukázal okrem iného na to, že mu

11. septembra 2017 bolo doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 28. augusta 2017, o ktorej krajský súd

rozhodol uznesením „sp. zn. “ 12. septembra 2017 (zrejme sp. zn.

, pozn.). Sťažovateľ tak nemal možnosť reagovať a predložiť svoju

argumentáciu súdu. V tejto súvislosti odkázal na judikatúru ústavného súdu

(). V ďalšej časti sťažnosti uvádzal výhrady k porušeniu práva na urýchlené

konanie vo väzobnej veci okrem iného aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského

súdu sp. zn. , ktorému vyčítal i nedostatočné odôvodnenie, a to všetko

s odkazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

(napr. , , , , ).

3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby nálezom takto rozhodol:

,,1. Postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. 5Tos/163 a uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa

12.9.2017 a sp. zn. zo dňa 12.9.2017 boli porušené práva sťažovateľa

zaručené v a 5 a v , ods.3, ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. boli

porušené práva sťažovateľa zaručené v a 5

a v čl. 5 ods.3, ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 12.9.2017 a sp. zn.

zo dňa 12.9.2017 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

4. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 6000 € ,

ktoré mu je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu spoločne

a nerozdielne Okresný súd v Galante a Krajský súd v Trnave.

5. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v

sume 312,34 €, ktorú je Okresný súd v Galante a Krajský súd v Trnave p o v i n n ý

zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. Igora Ribára, Advokátska

kancelária, Nám sv. Michala 11, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

7. Tvrdenia o porušení iných ustanovení alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považuje v súlade so svojou

judikatúrou iba za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne

nezaoberá (, , ).

8. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

9. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným

súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody

maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho

zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné

držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej

prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

10. Článok 17 a dohovoru vymedzujú podmienky zásahu i mechanizmy

ochrany základného práva na ochranu osobnej slobody pred obmedzením väzbou. Článok

17 v sebe zahŕňa práva vyplývajúce z a 4 dohovoru ().

Základné právo na ochranu osobnej slobody pred obmedzením väzbou má síce spoločné

rozhranie so základným právom na súdnu ochranu podľa (resp.

dohovoru) v tom, že pokiaľ ide o práva osoby obmedzenej na osobnej slobode, v ochrane,

ktorú jej zaručuje základné právo podľa , sú v nej zaručené aj práva inak

obsiahnuté v ústavnej ochrane prostredníctvom práva na súdnu ochranu (predovšetkým

právo na prístup súdu, právo na rovnosť zbraní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

o obmedzení osobnej slobody väzbou a ďalšie), avšak pokiaľ by išlo o práva osoby, ktorej

by sa zásah do osobnej slobody netýkal, bolo by možné ochranu ústavnosti v konaní

o sťažnosti pred ústavným súdom poskytnúť len vo vzťahu k základnému právu na súdnu

ochranu podľa (resp. dohovoru). Nesprávna kvalifikácia v sťažnosti

namietaného porušenia základného práva má za následok odmietnutie sťažnosti tam, kde

namiesto namietaného porušenia (resp. dohovoru) malo byť namietané

porušenie ochrany podľa (resp. dohovoru).

11. Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutým uzneseniam

krajského súdu a postupu okresného súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

III.

12. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

12.1 Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12.2 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

12.3 Postup a rozhodnutie krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo o revízii

rozhodnutia okresného súdu o preskúmaní obžaloby podanej okresným prokurátorom

v zmysle , kedy samosudca rozhoduje o ďalšom postupe

v trestnom konaní prijatím niektorého z prezumovaných rozhodnutí uvedených v odseku 1

citovaného uznesenia pod písmenami a) až i), sa týka tej časti trestného konania, ktorej

predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) a netýka sa

priamo rozhodovania o väzbe. Pokiaľ sťažovateľ takému postupu a rozhodnutiu krajského

súdu vyčíta rôzne nesprávnosti, ktoré spája s porušením základných práv v zmysle čl. 17

ods. 2 a 5 a , 3 a 4 dohovoru, ide o sťažnosť, ktorá je konštruovaná

na nesprávnej právnej kvalifikácii namietaného porušenia základných práv. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa odmietol

z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právami

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. septembra 2017.

13. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu pod sp. zn.

13.1 V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu pod sp. zn.

a porušením práv sťažovateľa zaručených v a 5 a a 4

dohovoru ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc

ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne

skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda

predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem.

Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to

o princíp subsidiarity.

13.2 V danom prípade zo sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. vyplýva, že krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorým

bola odmietnutá obžaloba a vec vrátená prokurátorovi do prípravného konania, a to

s usmernením, aby okresný súd vo veci znova konal a rozhodol.

13.3 Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

13.4 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo

slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

13.5 V danom prípade postup okresného súdu preskúmal krajský súd a svojím

kasačným rozhodnutím určil, že o ďalšom postupe po podaní obžaloby v trestnom konaní

bude konať a rozhodovať okresný súd. Ústavný súd vychádzajúc zo svojho postavenia ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (, ), sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

14. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

14.1 V súvislosti s namietaným porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľ v sťažnosti (v sťažnostnom návrhu, petite) nešpecifikoval,

ktorým v označenom článku spôsobom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na osobnú

slobodu. Označený článok dohovoru taxatívnym spôsobom vymedzuje dôvody pozbavenia

osobnej slobody a sťažnosťou napadnutý postup krajského súdu sa týka (len) ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa, pričom dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae

najmä súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú, keďže čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný na prejednávanú

sťažnosť.

14.2 Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke o porušení čl. 5

ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje pozornosť na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3

dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia

osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do

väzby). Na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby –

opakovanú žiadosť o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o ponechaní vo väzbe,

prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.

15. Sťažovateľ k porušeniu jeho práva na urýchlené konanie a rozhodovanie o väzbe

vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. uvádza:

„o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 02.8.2017, doručenej

prokuratúre dňa 3.08.2017 (podanie bolo adresované prokuratúre z dôvodu, že Okresný

súd v Galante rozhodol o vrátení veci prokuratúre, a obvinený nemal vykázané doručenie

vyššie uvádzania sťažnosti prokuratúry) rozhodol Okresný súd dňa 28.8.2017 a Krajský súd

dňa 12.09.2017, pričom svoje rozhodnutie doručil až dňa 02.10.2017. Z uvedeného dôvodu

sa konalo o žiadosti vyše 60 dní.“

15.1 Vo svojej judikatúre k ústavný súd uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (napr. , , III.

ÚS 199/05), pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (, I. ÚS

100/04).

15.2 Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Požiadavka

rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne v § 2

ods. 6 , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene. Rovnako požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie ustanovuje výslovne aj , v ktorom sa uvádza,

že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedlly“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene”) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezicheri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968. A-8. bod 24

a Sanchcz - Reisse z roku 1986. A-107, bod 55).

15.3 Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného

a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle a 5 , ako aj

čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov

(m. m. , , ).

15.4 Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti

väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej

osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov

súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až

do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993,

bod 28).

15.5 S prihliadnutím na uvedené pravidlo pri posudzovaní sťažnosti väzobne stíhanej

osoby sa ústavný súd sústredil na posúdenie a zhodnotenie celkovej dĺžky konania súdov

pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ 3. augusta 2017 podal

na Okresnej prokuratúre Galanta žiadosť o prepustenie z väzby s návrhmi na jej

nahradenie. Po predložení tejto žiadosti súdu 14. augusta 2017 okresný súd uznesením

sp. zn. z 28. augusta 2017 rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby

na slobodu, prijal prevzatie záruky za ďalšie správanie sťažovateľa i jeho písomný sľub

a nahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd rozhodoval

o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 28. augusta

2017 na neverejnom zasadnutí konanom 12. septembra 2017, teda na pätnásty deň

od rozhodnutia okresného súdu, ktorý rozhodol po štrnástich dňoch od predloženia žiadosti

okresnou prokuratúrou. K doručeniu rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi došlo

na dvadsiaty deň od jeho vydania, t. j. 2. októbra 2017. Celkove tak konanie na oboch

stupňoch trvalo 60 dní, čo svedčí o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, v priemere však neprekračujúceho jeden mesiac

na každý stupeň konania, čo ústavný súd aj s prihliadnutím na osobitné okolnosti hodnotí

ako hraničnú dobu. Ústavný súd však v záujme objektivity prihliadol aj na osobitné

okolnosti prípadu. Z nich je zrejmé, že pokiaľ sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z

väzby neadresoval okresnému súdu, ovplyvnilo to jeho urýchlené rozhodovanie.

Okresnému súdu bola žiadosť predložená 14. augusta 2017. V prípade krajského súdu išlo

o potrebu rozhodovania (i vypracovania písomného rozhodnutia) nielen o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale súčasne v tom istom konaní a v rovnakom čase

(12. septembra 2017) aj o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi do prípravného konania. Celkovú dĺžku

konania s prihliadnutím na uvedené okolnosti preto ústavný súd ešte nehodnotí ako ústavne

neudržateľnú. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie.

16. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia základného práva na osobnú

slobodu predovšetkým podľa a 5 a práva na slobodu podľa

dohovoru. K tejto uviedol, že odôvodnenie sťažnosti okresného prokurátora voči uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 28. augusta 2017 o prepustení z väzby na slobodu mu

bolo doručené 11. septembra 2017, teda deň pred rozhodnutím krajského súdu

(12. septembra 2017). Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené namietal, že mu takýmto

spôsobom bol značne zúžený priestor na predloženie vlastnej argumentácie súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku označenej okolnosti došlo k porušeniu princípov

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, a teda k zásahu do označených práv.

16.1 Možnosť väzobne stíhanej osoby predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu

(prokurátora) súvisí s požiadavkou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťou

zbraní“, ktoré z hľadiska kvality súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej

slobody musia byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

judikatúry ústavného súdu ako základné procesné záruky vyplývajúce z a

dohovoru garantované (pozri napr. ).

16.2 Pri posúdení sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd za dôležitú otázku, či

strana obhajoby mala reálnu možnosť oboznámiť sa a následne konfrontovať s argumentmi

Okresnej prokuratúry Galanta pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd

vychádzajúci z tvrdenia sťažovateľa o podstatnom zúžení priestoru pre právnu

argumentáciu uzavrel, že ide síce o veľmi krátku lehotu i vo väzobnom konaní, avšak

v okolnostiach tejto veci ešte za ústavne udržateľnú. Sťažovateľ sa opakovanými

žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu (zo 6. februára 2017, z 15. mája 2017

a 3. augusta 2017) ocitával pre neho známej procesnej situácii, keď bol cyklicky

konfrontovaný s pretrvávajúcimi dôvodmi, ktorými je odôvodňované jeho väzobné stíhanie

[ ]. Obhajoba sťažovateľa bola opakovane viackrát

oboznámená s podstatnými a ťažiskovými skutočnosťami, ktoré formuloval prokurátor

a na ktoré prihliadal krajský súd. Zodpovedá tomu i konštatácia odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu:

„Z dôvodov, ktoré opakovane konštatovali súdy vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach o väzbe obvineného, naposledy pri rozhodovaní o ponechaní obvineného

vo väzbe po podaní obžaloby, bolo preto potrebné jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu zamietnuť a rovnako zamietnuť aj všetky ponuky a alternatívy nahradenia väzby

v zmysle .“

Ústavný súd je tak toho názoru, že sťažovateľom namietaný postup v danom prípade

nemal materiálny dopad na ochranu označených práv. Na základe uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského

súdu je založené na nepreskúmateľných záveroch v dôsledku všeobecnej, selektívnej

a účelovej argumentácie.

17.1 Sťažovateľ k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie uznesenia krajského

súdu sp. zn. uvádza:

«Okresný súd si argumentáciu obhajoby často osvojil. Krajský súd následne ale vždy

prvostupňové rozhodnutie zmenil a s námietkami obhajoby sa vôbec nezaoberal, pričom

paušálne používal nesúvisiacu argumentáciu (argumentum non sequitur) a argumentáciu

založenej na všeobecnej, selektívnej a účelovej argumentácií, majúca povahu skôr

argumentum ad hominem, tykajúcej sa najmä morálnej integrity obvineného v kontexte jeho

minulosti. Opakované používanie stereotypných formulácií v rozhodovaní o väzbe

vzbudzuje podozrenie, že sa tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami

a nereagovali na argumenty obvineného (Kondratyev proti Rusku, Lind proti Rusku).

Akceptujeme záver, že orgány rozhodujúce o väzbe nie sú povinné sa s vysporiadať

s každým argumentom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky argumenty,

ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (Michalko proti

Slovensku, Ignatenco proti Moldavsku)...

V danom rozhodnutí sa opätovne súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ale len

odôvodňoval Okresnému súdu nesprávnosť jeho rozhodnutia. Súd preto napríklad opäť

neuviedol v čom vidí dôvodne podozrenie zo spáchania trestného činu sťažovateľa.

Sťažovateľa upozornil, že znak, či pojem „fyzické alebo psychické utrpenie“ je pritom nutné

definovať tak, že ide o fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý

život poškodenej (týranej) osoby (podstatne narúšajú kvalitu života poškodenej osoby)

a netrvajú celkom krátky, prechodný čas. Teda musí ísť o určitú sústavnosť (trvalosť)

konania popísaného v písmenách a) až e), ktoré práve svojou bezohľadnosťou, hrubosťou,

či bolestivosťou pociťuje poškodená osoba ako fyzické alebo psychické utrpenie. Vo väzbe

na vyššie uvedené v kontexte kladenia spáchania daného skutku za vinu obvinenému, preto

musí okrem podozrenia, že obvinený spáchal skutok niektorým zo spôsobov v písmenách

a) až e) existovať aj podozrenie o spôsobení fyzického alebo psychického utrpenia

poškodenej. Bez uvedeného nemožno konštatovať dôvodnosť podozrenia. Z vykonaného

dokazovania nevyplynulo potvrdenie dôvodného podozrenia, že obvinený sa dopustil

fyzického násilia voči svojej družke spôsobom popísaným v skutkovej

vete uznesenia vznesením obvinenia následkom čoho by bolo fyzické utrpenie poškodenej,

pričom vo väzbe na psychické násilie, znalec uviedol, že u poškodenej

sa neprejavil syndróm týranej ženy, teda že znalec u nej nezistil vykazovanie známok, ktoré

napĺňajú syndróm týranej ženy. Znalec taktiež uviedol že u poškodenej nezistil žiadne

známky po psychickom násilí. Znalec taktiež konštatoval, že na základe jeho znaleckých

záverov v rámci znaleckého posudku, je možné len zhrnúť, že poškodená pravdepodobne

mohla zažiť udalosti tak ako ich popisuje nie je ale možné na základe daného znaleckého

posudku posúdiť pravdivosť, vierohodnosť jej výpovede, a zároveň aj to žeby výpovede

ostatných svedkov ale aj obvineného boli nepravdivé nakoľko znalec uviedol, že nato aby to

mohol konštatovať by musel vyšetriť aj daných svedkov. Krajský súd neuviedol prečo

v trestnej veci sťažovateľa nie je vhodné nariadiť nahradenie väzby spôsobom ako to

navrhol okresný súd, ktoré sa v minulosti už osvedčili (napr. od príkazu na prepustenie

zo zadržania do vzatia do väzby, obvinený rešpektoval zákaz úmyselného priblíženia sa).»

17.2 Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ). Podľa sú

zaručené aj práva inak obsiahnuté v vrátane práva na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia.

17.3 V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor Okresnej

prokuratúry Galanta, ktorú odôvodnil tým, že naďalej existuje obava, že obvinený sa

po prepustení z väzby na slobodu bude opakovane dopúšťať trestnej činnosti. Poukázal

na to, že v minulosti bol už 8 krát súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom

právoplatným v novembri 2016 a to aj za násilnú trestnú činnosť. Svoj spôsob života

neprehodnotil a opakovane sa dopúšťa trestnej činnosti. Sankcie za predchádzajúcu trestnú

činnosť neviedli u neho k náprave a preto nie je pravdepodobné predpokladať, že po

prepustení z väzby na slobodu bude viesť riadny život. Poukázal na to, že

figuruje v inej trestnej veci vedenej proti obvinenému ako spoluobvinený. Starosta obce

nevedel uviesť konkrétny spôsob, akým bude vplývať na obvineného. Z jeho

výpovede je zrejmé, že záruku ponúkol len z dôvodu subjektívneho presvedčenia, že skutok,

pre ktorý bola podaná obžaloba, obvinený nespáchal. Prokurátor preto poskytnutú záruku

nepovažuje za dostatočnú. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a rozhodnúť o ponechaní

obvineného vo väzbe...

V doterajšom priebehu trestného stíhania bolo opakovane konštatované, že

u obvineného existujú dôvody takzvanej preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Tento dôvod väzby bol odôvodňovaný najmä povahou páchanej

činnosti, ako aj osobou obvineného, ktorý bol v minulosti opakovane trestaný, a to aj

pre násilnú trestnú činnosť. Prvostupňový súd na jednej strane poukazuje na zoslabenie

výpovednej hodnoty jedného z doteraz vykonaných dôkazov- výpovede svedka

... Úvaha prvostupňového súdu o zoslabení výpovednej hodnoty uvedeného svedka

z dôvodu jeho vzatia do väzby, je rovnako nesprávna. Konajúci prvostupňový súd nemal

možnosť posúdiť konkrétne skutočnosti, na základe, ktorých bol menovaný svedok vzatý

do väzby. Pri rešpektovaní ústavnej zásady prezumpcie neviny, nemožno, iba na za klade

toho, že svedok bol vzatý do väzby, konštatovať zoslabenie hodnoty jeho výpovede a vyvodiť

z toho prepustenie obvineného na slobodu a to najmä v prípade, že tato svedecká výpoveď

je len jedným z dôkazov, ktoré majú odôvodňovať podozrenie, že obvinený sa dopustil

spáchania trestného činu... Možno teda zhrnúť, že... nedošlo k žiadnej zmene skutočnosti

dôležitých pre trvanie väzby obvineného. Takouto zmenou nie je vzatie vyššie menovaného

svedka do väzby, ani rozhodnutie súdu o odmietnutí obžaloby... Z dôvodov, ktoré opakovane

konštatovali súdy vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe obvineného,

naposledy pri rozhodovaní o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby, bolo

preto potrebné jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuť a rovnako

zamietnuť aj všetky ponuky a alternatívy nahradenia väzby v zmysle § 80 ods. 1 Trestného

poriadku.“

17.4 Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti

namietaného uznesenia krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

náležite prezentoval skutkové okolnosti veci, na ktoré nadviazal svojimi právnymi závermi

o existencii materiálnych i formálnych podmienok väzby v zhode so závermi

preskúmavaného rozhodnutia okresného súdu. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa

s otázku existencie dôvodov väzby sťažovateľa vysporiadal primeraným spôsobom, keď bez

zjavných logických protirečení vyvodil zo zistených skutkových okolností čiastkové právne

závery, prostredníctvom ktorých v súlade s relevantnou právnou úpravou zistil splnenie

podmienok pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa. K výhrade o (ne)vysporiadaní sa

s námietkami obhajoby je potrebné poznamenať, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti

okresného prokurátora, ku ktorej sa sťažovateľ nevyjadril. Okolnosť, že sa prípadne

sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, bez ďalšieho nezakladá

porušenie označených základných práv a slobôd. V kontexte s uvedeným názorom ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Zo všetkých uvedených dôvodov bola preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.

2 odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo

už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými

v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018