Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 63/2018
PDF · 311.49 KB
No categories available
I. ÚS 63/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Ribárom, advokátska kancelária,
Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní sp. zn. 9 T 86/2017,
postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 88/2017 z 12. septembra 2017
a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 163/2017
z 12. septembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej
namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 9 T 86/2017, postupom a uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 5 To 88/2017 z 12. septembra 2017
a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 163/2017
z 12. septembra 2017.
2. Ústavný súd k obsahu sťažnosti považuje za nutné najskôr poznamenať, že
sťažovateľ pomerne neprehľadne formuloval jej odôvodnenie, na viacerých miestach sa
dopúšťal nepresností, ale i takých gramatickými nesprávností, ktoré vyvolávali pochybnosti
o tom, načo chcel upriamiť pozornosť. Zo sťažnosti a z jej príloh možno vyabstrahovať, že
proti sťažovateľovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície v Galante pod ČVS: ORP-773/2-VYS-GA z 27. novembra 2016
vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Dňa 26. mája 2017 bola v predmetnej trestnej veci sťažovateľa Okresnou
prokuratúrou Galanta podaná na okresnom súde obžaloba (vec sp. zn. 9 To 86/2017).
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 88/2017 z 12. septembra 2017 zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 9 T 86/2017-360 z 25. júla 2017 o odmietnutí obžaloby a vrátení veci
prokurátorovi do prípravného konania a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 163/2017 z 12. septembra 2017 zrušil v celom rozsahu
uznesenie okresného súdu č. k. 9 T 86/2017-406 z 28. augusta 2017 a rozhodol, že zamieta
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijíma jeho písomný sľub ani
záruku za jeho ďalšie správanie a nenahradzuje väzbu dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii k nerešpektovaniu zásady
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbrani poukázal okrem iného na to, že mu
11. septembra 2017 bolo doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 9 T 86/2017 z 28. augusta 2017, o ktorej krajský súd
rozhodol uznesením „sp. zn. 5 To 88/2017“ 12. septembra 2017 (zrejme sp. zn.
5 Tos 163/2017, pozn.). Sťažovateľ tak nemal možnosť reagovať a predložiť svoju
argumentáciu súdu. V tejto súvislosti odkázal na judikatúru ústavného súdu
(I. ÚS 162/2017). V ďalšej časti sťažnosti uvádzal výhrady k porušeniu práva na urýchlené
konanie vo väzobnej veci okrem iného aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 5 Tos 163/2017, ktorému vyčítal i nedostatočné odôvodnenie, a to všetko
s odkazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
(napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05, II. ÚS 432/2013, II. ÚS 193/2014).
3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby nálezom takto rozhodol:
,,1. Postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5To/88/2017
a sp. zn. 5Tos/163 a uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/88/2017 zo dňa
12.9.2017 a sp. zn. 5Tos/163/2017 zo dňa 12.9.2017 boli porušené práva sťažovateľa
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods.1, ods.3, ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/86/2017 boli
porušené práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 5 ods.3, ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/88/2017 zo dňa 12.9.2017 a sp. zn.
5Tos/163/2017 zo dňa 12.9.2017 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.
4. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 6000 € ,
ktoré mu je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu spoločne
a nerozdielne Okresný súd v Galante a Krajský súd v Trnave.
5. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v
sume 312,34 €, ktorú je Okresný súd v Galante a Krajský súd v Trnave p o v i n n ý
zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. Igora Ribára, Advokátska
kancelária, Nám sv. Michala 11, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
7. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považuje v súlade so svojou
judikatúrou iba za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne
nezaoberá (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
8. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným
súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody
maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho
zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné
držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej
prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
10. Článok 17 ústavy a čl. 5 dohovoru vymedzujú podmienky zásahu i mechanizmy
ochrany základného práva na ochranu osobnej slobody pred obmedzením väzbou. Článok
17 ústavy v sebe zahŕňa práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 12/06).
Základné právo na ochranu osobnej slobody pred obmedzením väzbou má síce spoločné
rozhranie so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6
dohovoru) v tom, že pokiaľ ide o práva osoby obmedzenej na osobnej slobode, v ochrane,
ktorú jej zaručuje základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, sú v nej zaručené aj práva inak
obsiahnuté v ústavnej ochrane prostredníctvom práva na súdnu ochranu (predovšetkým
právo na prístup súdu, právo na rovnosť zbraní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
o obmedzení osobnej slobody väzbou a ďalšie), avšak pokiaľ by išlo o práva osoby, ktorej
by sa zásah do osobnej slobody netýkal, bolo by možné ochranu ústavnosti v konaní
o sťažnosti pred ústavným súdom poskytnúť len vo vzťahu k základnému právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 dohovoru). Nesprávna kvalifikácia v sťažnosti
namietaného porušenia základného práva má za následok odmietnutie sťažnosti tam, kde
namiesto namietaného porušenia čl. 17 ústavy (resp. čl. 5 dohovoru) malo byť namietané
porušenie ochrany podľa čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 dohovoru).
11. Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutým uzneseniam
krajského súdu a postupu okresného súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
III.
12. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 88/2017
12.1 Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12.2 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
12.3 Postup a rozhodnutie krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo o revízii
rozhodnutia okresného súdu o preskúmaní obžaloby podanej okresným prokurátorom
v zmysle § 241 Trestného poriadku, kedy samosudca rozhoduje o ďalšom postupe
v trestnom konaní prijatím niektorého z prezumovaných rozhodnutí uvedených v odseku 1
citovaného uznesenia pod písmenami a) až i), sa týka tej časti trestného konania, ktorej
predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) a netýka sa
priamo rozhodovania o väzbe. Pokiaľ sťažovateľ takému postupu a rozhodnutiu krajského
súdu vyčíta rôzne nesprávnosti, ktoré spája s porušením základných práv v zmysle čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ide o sťažnosť, ktorá je konštruovaná
na nesprávnej právnej kvalifikácii namietaného porušenia základných práv. Ústavný súd
preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právami
a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 88/2015 z 12. septembra 2017.
13. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu pod sp. zn. 9 T 86/2017
13.1 V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu pod sp. zn. 9 T 86/2017
a porušením práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc
ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne
skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda
predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem.
Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to
o princíp subsidiarity.
13.2 V danom prípade zo sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 5 To 88/2017 vyplýva, že krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorým
bola odmietnutá obžaloba a vec vrátená prokurátorovi do prípravného konania, a to
s usmernením, aby okresný súd vo veci znova konal a rozhodol.
13.3 Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
13.4 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo
slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
13.5 V danom prípade postup okresného súdu preskúmal krajský súd a svojím
kasačným rozhodnutím určil, že o ďalšom postupe po podaní obžaloby v trestnom konaní
bude konať a rozhodovať okresný súd. Ústavný súd vychádzajúc zo svojho postavenia ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
14. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 163/2017
14.1 V súvislosti s namietaným porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru ústavný súd
poukazuje na to, že sťažovateľ v sťažnosti (v sťažnostnom návrhu, petite) nešpecifikoval,
ktorým v označenom článku spôsobom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na osobnú
slobodu. Označený článok dohovoru taxatívnym spôsobom vymedzuje dôvody pozbavenia
osobnej slobody a sťažnosťou napadnutý postup krajského súdu sa týka (len) ďalšieho
trvania väzby sťažovateľa, pričom dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae
najmä súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, keďže čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný na prejednávanú
sťažnosť.
14.2 Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke o porušení čl. 5
ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje pozornosť na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3
dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia
osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do
väzby). Na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby –
opakovanú žiadosť o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o ponechaní vo väzbe,
prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.
15. Sťažovateľ k porušeniu jeho práva na urýchlené konanie a rozhodovanie o väzbe
vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Tos 163/2017 uvádza:
„o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 02.8.2017, doručenej
prokuratúre dňa 3.08.2017 (podanie bolo adresované prokuratúre z dôvodu, že Okresný
súd v Galante rozhodol o vrátení veci prokuratúre, a obvinený nemal vykázané doručenie
vyššie uvádzania sťažnosti prokuratúry) rozhodol Okresný súd dňa 28.8.2017 a Krajský súd
dňa 12.09.2017, pričom svoje rozhodnutie doručil až dňa 02.10.2017. Z uvedeného dôvodu
sa konalo o žiadosti vyše 60 dní.“
15.1 Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.
primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III.
ÚS 199/05), pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS
100/04).
15.2 Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5
ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.
Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou
súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Požiadavka
rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne v § 2
ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné
v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene. Rovnako požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie ustanovuje výslovne aj § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza,
že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý
anglický výraz „speedlly“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene”) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezicheri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968. A-8. bod 24
a Sanchcz - Reisse z roku 1986. A-107, bod 55).
15.3 Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného
a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto
požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov
(m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
15.4 Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti
väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej
osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov
súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až
do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993,
bod 28).
15.5 S prihliadnutím na uvedené pravidlo pri posudzovaní sťažnosti väzobne stíhanej
osoby sa ústavný súd sústredil na posúdenie a zhodnotenie celkovej dĺžky konania súdov
pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ 3. augusta 2017 podal
na Okresnej prokuratúre Galanta žiadosť o prepustenie z väzby s návrhmi na jej
nahradenie. Po predložení tejto žiadosti súdu 14. augusta 2017 okresný súd uznesením
sp. zn. 9 T 86/2017 z 28. augusta 2017 rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby
na slobodu, prijal prevzatie záruky za ďalšie správanie sťažovateľa i jeho písomný sľub
a nahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd rozhodoval
o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 T 86/2017 z 28. augusta
2017 na neverejnom zasadnutí konanom 12. septembra 2017, teda na pätnásty deň
od rozhodnutia okresného súdu, ktorý rozhodol po štrnástich dňoch od predloženia žiadosti
okresnou prokuratúrou. K doručeniu rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi došlo
na dvadsiaty deň od jeho vydania, t. j. 2. októbra 2017. Celkove tak konanie na oboch
stupňoch trvalo 60 dní, čo svedčí o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, v priemere však neprekračujúceho jeden mesiac
na každý stupeň konania, čo ústavný súd aj s prihliadnutím na osobitné okolnosti hodnotí
ako hraničnú dobu. Ústavný súd však v záujme objektivity prihliadol aj na osobitné
okolnosti prípadu. Z nich je zrejmé, že pokiaľ sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z
väzby neadresoval okresnému súdu, ovplyvnilo to jeho urýchlené rozhodovanie.
Okresnému súdu bola žiadosť predložená 14. augusta 2017. V prípade krajského súdu išlo
o potrebu rozhodovania (i vypracovania písomného rozhodnutia) nielen o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale súčasne v tom istom konaní a v rovnakom čase
(12. septembra 2017) aj o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu
o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi do prípravného konania. Celkovú dĺžku
konania s prihliadnutím na uvedené okolnosti preto ústavný súd ešte nehodnotí ako ústavne
neudržateľnú. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie.
16. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia základného práva na osobnú
slobodu predovšetkým podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru. K tejto uviedol, že odôvodnenie sťažnosti okresného prokurátora voči uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 9 T 86/2017 z 28. augusta 2017 o prepustení z väzby na slobodu mu
bolo doručené 11. septembra 2017, teda deň pred rozhodnutím krajského súdu
(12. septembra 2017). Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené namietal, že mu takýmto
spôsobom bol značne zúžený priestor na predloženie vlastnej argumentácie súdu.
Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku označenej okolnosti došlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, a teda k zásahu do označených práv.
16.1 Možnosť väzobne stíhanej osoby predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu
(prokurátora) súvisí s požiadavkou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťou
zbraní“, ktoré z hľadiska kvality súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej
slobody musia byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj
judikatúry ústavného súdu ako základné procesné záruky vyplývajúce z čl. 17 ústavy a čl. 5
dohovoru garantované (pozri napr. III. ÚS 259/2015).
16.2 Pri posúdení sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd za dôležitú otázku, či
strana obhajoby mala reálnu možnosť oboznámiť sa a následne konfrontovať s argumentmi
Okresnej prokuratúry Galanta pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd
vychádzajúci z tvrdenia sťažovateľa o podstatnom zúžení priestoru pre právnu
argumentáciu uzavrel, že ide síce o veľmi krátku lehotu i vo väzobnom konaní, avšak
v okolnostiach tejto veci ešte za ústavne udržateľnú. Sťažovateľ sa opakovanými
žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu (zo 6. februára 2017, z 15. mája 2017
a 3. augusta 2017) ocitával pre neho známej procesnej situácii, keď bol cyklicky
konfrontovaný s pretrvávajúcimi dôvodmi, ktorými je odôvodňované jeho väzobné stíhanie
[§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Obhajoba sťažovateľa bola opakovane viackrát
oboznámená s podstatnými a ťažiskovými skutočnosťami, ktoré formuloval prokurátor
a na ktoré prihliadal krajský súd. Zodpovedá tomu i konštatácia odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu:
„Z dôvodov, ktoré opakovane konštatovali súdy vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach o väzbe obvineného, naposledy pri rozhodovaní o ponechaní obvineného
vo väzbe po podaní obžaloby, bolo preto potrebné jeho žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu zamietnuť a rovnako zamietnuť aj všetky ponuky a alternatívy nahradenia väzby
v zmysle § 80 ods. 1 Trestného poriadku.“
Ústavný súd je tak toho názoru, že sťažovateľom namietaný postup v danom prípade
nemal materiálny dopad na ochranu označených práv. Na základe uvedeného ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského
súdu je založené na nepreskúmateľných záveroch v dôsledku všeobecnej, selektívnej
a účelovej argumentácie.
17.1 Sťažovateľ k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie uznesenia krajského
súdu sp. zn. 5 Tos 163/2017 uvádza:
«Okresný súd si argumentáciu obhajoby často osvojil. Krajský súd následne ale vždy
prvostupňové rozhodnutie zmenil a s námietkami obhajoby sa vôbec nezaoberal, pričom
paušálne používal nesúvisiacu argumentáciu (argumentum non sequitur) a argumentáciu
založenej na všeobecnej, selektívnej a účelovej argumentácií, majúca povahu skôr
argumentum ad hominem, tykajúcej sa najmä morálnej integrity obvineného v kontexte jeho
minulosti. Opakované používanie stereotypných formulácií v rozhodovaní o väzbe
vzbudzuje podozrenie, že sa tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami
a nereagovali na argumenty obvineného (Kondratyev proti Rusku, Lind proti Rusku).
Akceptujeme záver, že orgány rozhodujúce o väzbe nie sú povinné sa s vysporiadať
s každým argumentom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky argumenty,
ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (Michalko proti
Slovensku, Ignatenco proti Moldavsku)...
V danom rozhodnutí sa opätovne súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ale len
odôvodňoval Okresnému súdu nesprávnosť jeho rozhodnutia. Súd preto napríklad opäť
neuviedol v čom vidí dôvodne podozrenie zo spáchania trestného činu sťažovateľa.
Sťažovateľa upozornil, že znak, či pojem „fyzické alebo psychické utrpenie“ je pritom nutné
definovať tak, že ide o fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý
život poškodenej (týranej) osoby (podstatne narúšajú kvalitu života poškodenej osoby)
a netrvajú celkom krátky, prechodný čas. Teda musí ísť o určitú sústavnosť (trvalosť)
konania popísaného v písmenách a) až e), ktoré práve svojou bezohľadnosťou, hrubosťou,
či bolestivosťou pociťuje poškodená osoba ako fyzické alebo psychické utrpenie. Vo väzbe
na vyššie uvedené v kontexte kladenia spáchania daného skutku za vinu obvinenému, preto
musí okrem podozrenia, že obvinený spáchal skutok niektorým zo spôsobov v písmenách
a) až e) existovať aj podozrenie o spôsobení fyzického alebo psychického utrpenia
poškodenej. Bez uvedeného nemožno konštatovať dôvodnosť podozrenia. Z vykonaného
dokazovania nevyplynulo potvrdenie dôvodného podozrenia, že obvinený sa dopustil
fyzického násilia voči svojej družke spôsobom popísaným v skutkovej
vete uznesenia vznesením obvinenia následkom čoho by bolo fyzické utrpenie poškodenej,
pričom vo väzbe na psychické násilie, znalec uviedol, že u poškodenej
sa neprejavil syndróm týranej ženy, teda že znalec u nej nezistil vykazovanie známok, ktoré
napĺňajú syndróm týranej ženy. Znalec taktiež uviedol že u poškodenej nezistil žiadne
známky po psychickom násilí. Znalec taktiež konštatoval, že na základe jeho znaleckých
záverov v rámci znaleckého posudku, je možné len zhrnúť, že poškodená pravdepodobne
mohla zažiť udalosti tak ako ich popisuje nie je ale možné na základe daného znaleckého
posudku posúdiť pravdivosť, vierohodnosť jej výpovede, a zároveň aj to žeby výpovede
ostatných svedkov ale aj obvineného boli nepravdivé nakoľko znalec uviedol, že nato aby to
mohol konštatovať by musel vyšetriť aj daných svedkov. Krajský súd neuviedol prečo
v trestnej veci sťažovateľa nie je vhodné nariadiť nahradenie väzby spôsobom ako to
navrhol okresný súd, ktoré sa v minulosti už osvedčili (napr. od príkazu na prepustenie
zo zadržania do vzatia do väzby, obvinený rešpektoval zákaz úmyselného priblíženia sa).»
17.2 Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným
dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen
pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je
zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07). Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sú
zaručené aj práva inak obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy vrátane práva na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.
17.3 V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:
„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor Okresnej
prokuratúry Galanta, ktorú odôvodnil tým, že naďalej existuje obava, že obvinený sa
po prepustení z väzby na slobodu bude opakovane dopúšťať trestnej činnosti. Poukázal
na to, že v minulosti bol už 8 krát súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom
právoplatným v novembri 2016 a to aj za násilnú trestnú činnosť. Svoj spôsob života
neprehodnotil a opakovane sa dopúšťa trestnej činnosti. Sankcie za predchádzajúcu trestnú
činnosť neviedli u neho k náprave a preto nie je pravdepodobné predpokladať, že po
prepustení z väzby na slobodu bude viesť riadny život. Poukázal na to, že
figuruje v inej trestnej veci vedenej proti obvinenému ako spoluobvinený. Starosta obce
nevedel uviesť konkrétny spôsob, akým bude vplývať na obvineného. Z jeho
výpovede je zrejmé, že záruku ponúkol len z dôvodu subjektívneho presvedčenia, že skutok,
pre ktorý bola podaná obžaloba, obvinený nespáchal. Prokurátor preto poskytnutú záruku
nepovažuje za dostatočnú. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a rozhodnúť o ponechaní
obvineného vo väzbe...
V doterajšom priebehu trestného stíhania bolo opakovane konštatované, že
u obvineného existujú dôvody takzvanej preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Tento dôvod väzby bol odôvodňovaný najmä povahou páchanej
činnosti, ako aj osobou obvineného, ktorý bol v minulosti opakovane trestaný, a to aj
pre násilnú trestnú činnosť. Prvostupňový súd na jednej strane poukazuje na zoslabenie
výpovednej hodnoty jedného z doteraz vykonaných dôkazov- výpovede svedka
... Úvaha prvostupňového súdu o zoslabení výpovednej hodnoty uvedeného svedka
z dôvodu jeho vzatia do väzby, je rovnako nesprávna. Konajúci prvostupňový súd nemal
možnosť posúdiť konkrétne skutočnosti, na základe, ktorých bol menovaný svedok vzatý
do väzby. Pri rešpektovaní ústavnej zásady prezumpcie neviny, nemožno, iba na za klade
toho, že svedok bol vzatý do väzby, konštatovať zoslabenie hodnoty jeho výpovede a vyvodiť
z toho prepustenie obvineného na slobodu a to najmä v prípade, že tato svedecká výpoveď
je len jedným z dôkazov, ktoré majú odôvodňovať podozrenie, že obvinený sa dopustil
spáchania trestného činu... Možno teda zhrnúť, že... nedošlo k žiadnej zmene skutočnosti
dôležitých pre trvanie väzby obvineného. Takouto zmenou nie je vzatie vyššie menovaného
svedka do väzby, ani rozhodnutie súdu o odmietnutí obžaloby... Z dôvodov, ktoré opakovane
konštatovali súdy vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe obvineného,
naposledy pri rozhodovaní o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby, bolo
preto potrebné jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuť a rovnako
zamietnuť aj všetky ponuky a alternatívy nahradenia väzby v zmysle § 80 ods. 1 Trestného
poriadku.“
17.4 Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti
namietaného uznesenia krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
náležite prezentoval skutkové okolnosti veci, na ktoré nadviazal svojimi právnymi závermi
o existencii materiálnych i formálnych podmienok väzby v zhode so závermi
preskúmavaného rozhodnutia okresného súdu. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa
s otázku existencie dôvodov väzby sťažovateľa vysporiadal primeraným spôsobom, keď bez
zjavných logických protirečení vyvodil zo zistených skutkových okolností čiastkové právne
závery, prostredníctvom ktorých v súlade s relevantnou právnou úpravou zistil splnenie
podmienok pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa. K výhrade o (ne)vysporiadaní sa
s námietkami obhajoby je potrebné poznamenať, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti
okresného prokurátora, ku ktorej sa sťažovateľ nevyjadril. Okolnosť, že sa prípadne
sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, bez ďalšieho nezakladá
porušenie označených základných práv a slobôd. V kontexte s uvedeným názorom ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Zo všetkých uvedených dôvodov bola preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo
už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými
v podanej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018