Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 193/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. S., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, pre namietané porušenie

a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Prešove pod

sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Úradom špeciálnej

prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14 a takto

rozhodol:

1. Krajská prokuratúra v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 10/13/7700

a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14 p o r u š i l i právo T. S. na urýchlené rozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby podľa a 5 a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. T. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktorú s ú Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,

Úrad špeciálnej prokuratúry p o v i n n é vyplatiť jej spoločne a nerozdielne do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T. S. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 681,79 € (slovom

šesťstoosemdesiatjeden eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú s ú Krajská prokuratúra

v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry

p o v i n n é vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o.,

Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-17 z 24. apríla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. S. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie a 5

(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len

„krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) pod sp. zn.

VII/2 Gv 16/14.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 2. júla 2014,

krajská prokuratúra vo vyjadrení zo 16. mája 2014 a špeciálna prokuratúra v podaní

z 5. júna 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd

vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 8. novembra 2013 bola sťažovateľka zadržaná a následne

toho istého dňa jej bolo vznesené obvinenie pre viaceré trestné činy. Uznesením Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2013 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -224 z 20. novembra 2013 bola

sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

.

Žiadosťou z 13. januára 2014 doručenou krajskej prokuratúre 15. januára 2014

sťažovateľka požiadala o prepustenie z väzby, resp. o eventuálne nahradenie väzby

písomným sľubom, resp. inými zákonnými spôsobmi. Prípisom krajskej prokuratúry č. k.

Kv 10/13/7700-99 zo 16. januára 2014 doručeným obhajcovi sťažovateľky 21. januára 2014

bolo oznámené, že jej žiadosť o prepustenie z väzby bola 16. januára 2014 postúpená

z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie konania obvinených na konanie a rozhodnutie

špeciálnej prokuratúre. Sťažovateľka 28. januára 2014 prostredníctvom svojho obhajcu

osobne doručila špeciálnej prokuratúre doplnenie žiadosti o prepustenie z väzby. Poukázala

na to, že jej dcéra trpí rakovinou (akútnou erytromyeloidnou leukémiou), pričom jej

zdravotný stav je veľmi vážny. Ďalšie doplnenie žiadosti bolo odoslané poštou 29. januára

2014. Jeho súčasťou bola aj peňažná záruka ako jeden z inštitútov nahrádzajúcich väzbu.

Napokon bola žiadosť sťažovateľky spolu aj s doplneniami potom, ako jej špeciálna

prokuratúra nevyhovela, postúpená okresnému súdu, kde došla 11. februára 2014. Znamená

to, že od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby 15. januára 2014 do jej predloženia

okresnému súdu 11. februára 2014 uplynulo celkom 28 dní.

Podľa názoru sťažovateľky ak v prípravnom konaní prokurátor nevyhovie žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby, je povinný žiadosť predložiť bez meškania spolu

so svojím stanoviskom a návrhom na rozhodnutie príslušnému sudcovi pre prípravné

konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Podľa sťažovateľky v danom

prípade nebolo o jej žiadosti zo strany krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry konané

a rozhodované v lehotách predpokladaných zákonom. Tým bolo konanie o včasné

preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľky znemožnené, resp.

neprimerane predĺžené, hoci sa o žiadosti malo konať urýchlene a prednostne. Došlo

zároveň aj k znemožneniu realizácie práva sťažovateľky na periodickú kontrolu dôvodnosti

pozbavenia jej osobnej slobody.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajskou prokuratúrou pod

sp. zn. Kv 10/13/7700 a špeciálnou prokuratúrou bez uvedenia spisovej značky s tým, aby

boli krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaviazané zaplatiť

jej finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Požaduje aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia krajskej prokuratúry č. k. -173 zo 16. mája 2014

doručeného ústavnému súdu 23. mája 2014 vyplýva, že vzhľadom na zmenu právnej

kvalifikácie konania sťažovateľky a ďalších obvinených, ku ktorej došlo 13. januára 2014,

bol obsah dozorového spisu krajskej prokuratúry 15. januára 2014 odstúpený špeciálnej

prokuratúre na ďalšie konanie ako vecne a miestne príslušnému orgánu, keďže skutky, pre

ktoré sa trestné stíhanie viedlo, boli právne kvalifikované aj ako trestné činy prijímania

úplatku podľa a a podplácania podľa a

. Potom, ako bola 15. januára 2014 doručená žiadosť sťažovateľky

o prepustenie z väzby, 16. januára 2014 bola odstúpená na ďalšie konanie špeciálnej

prokuratúre. O tejto skutočnosti boli sťažovateľka a jej obhajca písomne upovedomení.

Špeciálna prokuratúra vydala 31. januára 2014 vyšetrovateľovi pokyn, aby trestnú vec

týkajúcu sa trestných činov korupcie vylúčil na samostatné konanie. Následne krajskej

prokuratúre vrátil obsah dozorového spisu týkajúci sa ostatných trestných činov. Spisový

materiál spolu so žiadosťou sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 bol

doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014. Následne bol 10. februára 2014 vyšetrovací

spis spolu so žiadosťou sťažovateľky predložený v zmysle

na rozhodnutie okresnému súdu potom, ako krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľky

nevyhovela. O tomto postupe boli upovedomení tak sťažovateľka, ako aj jej obhajca.

O žiadosti sťažovateľky následne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. februára 2014. S namietanou dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľky nemožno

z pohľadu krajskej prokuratúry súhlasiť. Je totiž zrejmé, že v čase doručenia žiadosti

15. januára 2014 už nebolo možné o nej meritórne rozhodovať vzhľadom na zmenu vecnej

príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní, ako aj sudcu pre prípravné konanie od

13. januára 2014. Žiadosť bola preto bezodkladne (nasledujúci pracovný deň po jej

doručení) odstúpená špeciálnej prokuratúre ako vecne a miestne príslušnej. Krajská

prokuratúra bola opätovne príslušná konať o žiadosti až potom, ako jej bol spisový materiál

vrátený z dôvodu vylúčenia trestnej veci viacerých obvinených (vrátane sťažovateľky)

na samostatné konanie. Spisový materiál so žiadosťou boli krajskej prokuratúre doručené

6. februára 2014 a bezodkladne 10. februára 2014 bol vyšetrovací spis spolu so žiadosťou

sťažovateľky predložený okresnému súdu na rozhodnutie. V konečnom dôsledku to

znamená, že konanie o žiadosti sťažovateľky trvalo na krajskej prokuratúre 5 dní, čo nie je

možné považovať za neprimerane predlžené v rozpore s právami sťažovateľky.

Z vyjadrenia špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 89/14/1000 zo 14. mája 2014

doručeného ústavnému súdu 26. mája 2014 vyplýva, že po vydaní pokynu z 31. januára

2014 (vylúčenie korupčných trestných vecí na samostatné konanie) ďalším pokynom

z 27. februára 2014, ktorý vydal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“), bolo nariadené realizovať opätovné spojenie trestných vecí, ktoré

boli pokynom z 31. januára 2014 vylúčené na samostatné konanie. Stalo sa tak uznesením

špeciálnej prokuratúry z 3. marca 2014. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. apríla 2014 v rámci rozhodovania

o sťažnosti obvinenej L. P. proti uzneseniu o zamietnutí jej žiadosti o prepustenie z väzby

bol vyslovený právny názor, podľa ktorého Špecializovaný trestný súd Pezinok nie je

príslušný na rozhodovanie v danej veci u tých obvinených, ktorí nie sú trestne stíhaní pre

korupčnú trestnú činnosť. Vecne príslušným na konanie o veciach takýchto obvinených je

všeobecný okresný súd. Na základe tohto uznesenia najvyššieho súdu vydal generálny

prokurátor pokyn, ktorým uložil špeciálnej prokuratúre realizovať najvyšším súdom

naznačený postup. Z genézy tohto prípadu vyplýva, že špeciálna prokuratúra nebola nikdy

príslušná na konanie v trestnej veci sťažovateľky, keďže táto nebola a nie je trestne stíhaná

pre korupčnú trestnú činnosť, resp. pre iné trestné činy spadajúce do právomoci špeciálnej

prokuratúry. Vzhľadom na to špeciálna prokuratúra nie je v konaní o sťažnosti podanej

sťažovateľkou pasívne legitimovaná. S ohľadom na rozsah veci (spis mal v danom období

11 zväzkov) konali orgány prokuratúry v primeranej lehote, bez zjavných prieťahov,

a keďže kompetenčný spor prebiehal na úrovni prokuratúry, vyšetrovateľ priebežne vo veci

konal.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 9. júna 2014 na vyjadrenia krajskej

prokuratúry a špeciálnej prokuratúry doručenej ústavnému súdu toho istého dňa vyplýva, že

personálne a ani žiadne iné prípadné kompetenčné „nezrovnalosti“ v práci jednotlivých

prokuratúr, na ktoré sa vyjadrenia vyhovárajú, nemôžu byť dôvodom na predlžovanie

lehoty, v ktorej bolo treba žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby predložiť

príslušnému súdu. Táto lehota v celkovej dĺžke 28 dní bola jednoznačne neprimeraná.

II.

Zo žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 (spracovanej

prostredníctvom obhajcu) adresovanej krajskej prokuratúre vyplýva, že žiadosť bola osobne

podaná do podateľne krajskej prokuratúry 15. januára 2014.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. -99 zo 16. januára 2014 vyplýva,

že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej prokuratúre doručená

15. januára 2014, bola 16. januára 2014 odstúpená na ďalšie konanie špeciálnej prokuratúre,

ktorá je od 13. januára 2014 vecne a miestne príslušná na ďalšie konanie a rozhodovanie

vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie konania sťažovateľky, ku ktorej došlo 13. januára

2014. Podľa dátumovej pečiatky bol prípis doručený obhajcovi sťažovateľky 21. januára

2014.

Podľa zistenia ústavného súdu po odstúpení žiadosti sťažovateľky o prepustenie

z väzby z krajskej prokuratúry špeciálnej prokuratúre 16. januára 2014 bola vec na

špeciálnej prokuratúre vedená pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. -111 z 10. februára 2014

doručeného okresnému súdu 11. februára 2014, ktorý si ústavný súd od okresného súdu

vyžiadal, vyplýva, že krajská prokuratúra v zmysle

predkladá inter alia žiadosť sťažovateľky z 13. januára 2014, ktorá bola doplnená

28. januára 2014 a 29. januára 2014, o prepustenie z väzby s tým, že sama žiadosti

sťažovateľky 10. februára 2014 nevyhovela. Poznamenáva, že žiadosť o prepustenie

z väzby predkladá 10. februára 2014 preto, lebo v čase od 13. januára 2014 do 31. januára

2014 bola príslušná konať v tejto trestnej veci špeciálna prokuratúra, pričom 31. januára

2014 došlo k vylúčeniu trestných činov korupcie na samostatné konanie. Vyšetrovací spis

bol opätovne doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. februára 2014 vyplýva, že

sťažovateľka bola prepustená z väzby, a to po prijatí peňažnej záruky vo výške 5 000 €, ako

aj písomného sľubu sťažovateľky. Okresný súd jednak konštatuje, že žiadosť sťažovateľky

o prepustenie z väzby mu bola doručená 11. februára 2014, a ďalej poznamenáva, že

nemôže byť na príťaž samotnej sťažovateľky, ktorá žiadosť o prepustenie z väzby podala

ešte 13. januára 2014, to, že bolo o nej rozhodnuté až 17. februára 2014, teda po mesiaci,

a to z dôvodu posúvania spisu z jednej zložky prokuratúry na druhú. Rovnako nemôže byť

na ťarchu sťažovateľky skutočnosť, že vo vzťahu k jej osobe sa nekoná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začína

podaním návrhu alebo žiadosti o končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.

doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká

pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,

posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheri c.

Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko, ).

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané (a medzi účastníkmi

konania za nesporné), že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej

prokuratúre doručená 15. januára 2014, bola napokon predložená okresnému súdu

na rozhodnutie prípisom krajskej prokuratúry z 10. februára 2014 doručeným okresnému

súdu 11. februára 2014. To znamená, že od doručenia žiadosti krajskej prokuratúre

(15. januára 2014) po jej predloženie okresnému súdu (10. februára 2014, keď bol prípis

krajskej prokuratúry spolu so žiadosťou o prepustenie z väzby a so spisom expedovaný)

uplynulo 27 dní.

Podľa prvej a druhej vety obvinený má právo

kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej

žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom

na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho

obhajcu.

Prokurátor, ktorý nehodlá žiadosti obvineného o prepustenie z väzby sám vyhovieť,

je povinný žiadosť bez meškania predložiť príslušnému súdu na rozhodnutie. Z pohľadu

ústavného súdu nemôžu byť najmenšie pochybnosti, že lehota na predloženie žiadosti

sťažovateľky súdu dodržaná nebola, pretože dobu 27 dní v žiadnom prípade nemožno

považovať za súladnú so zákonom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti by bolo možné

akceptovať dobu troch – štyroch dní.

Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že dôvodom oneskoreného

predloženia žiadosti sťažovateľky bolo riešenie kompetenčných otázok v rámci orgánov

prokuratúry týkajúcich sa toho, ktorá zložka prokuratúry je v danej veci oprávnená konať

a rozhodovať.

Zo stanovísk krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry vyplýva, že obe tieto

zložky zastávali právny názor, podľa ktorého po rozšírení trestného stíhania o korupčné

trestné činy je oprávnená vykonávať dozor špeciálna prokuratúra, čo by znamenalo, že ona

bola oprávnená zaujať stanovisko k žiadosti sťažovateľky. Až neskôr najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 9. apríla 2014 (vo veci ďalšej obvinenej) judikoval, že

právny názor krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry nie je správny, pretože vecne

príslušný konať v rámci prípravného konania o veciach takých obvinených, ktorí nie sú

trestne stíhaní pre korupčnú trestnú činnosť, je všeobecný okresný súd, čo sa vzťahuje

zrejme aj na vecnú príslušnosť v rámci prokuratúry.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného (najmä vo svetle právneho názoru najvyššieho

súdu), ústavný súd uzatvára, že označené práva sťažovateľky porušili tak krajská

prokuratúra, ako aj špeciálna prokuratúra (bod 1 výroku nálezu). Pokiaľ v tejto súvislosti

špeciálna prokuratúra poukazuje na nedostatok svojej vecnej príslušnosti, a tým aj pasívnej

legitimácie v konaní, treba uviesť, že k porušeniu označených práv sťažovateľky zo strany

špeciálnej prokuratúry došlo práve tým, že vo veci konala napriek nedostatku vecnej

príslušnosti. Ústavný súd dopĺňa, že orgány verejnej moci (resp. orgány činné v trestnom

konaní) konajúce v rámci trestného konania poznajú právo (v zmysle zákonom vymedzenej

príslušnosti konať a rozhodnúť o podaní dotknutej osoby) a nemôže byť na ujmu dotknutej

osoby, že v rámci organizácie týchto orgánov verejnej moci dochádza ku kompetenčným

sporom o príslušnosť.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Za daného stavu v súlade so zásadou spravodlivosti považoval ústavný súd za

primerané, aby krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaplatili

sťažovateľke ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 €.

Nie je vecou ústavného súdu posudzovať mieru zodpovednosti tej-ktorej zložky prokuratúry

na vzniknutých prieťahoch, a preto bolo namieste zaviazať ich spoločne a nerozdielne

(bod 2 výroku nálezu).

Zvyšnému nároku sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia (požadovala

4 000 €) nebolo možné vyhovieť z dôvodov už uvedených (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľka požiadala o náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

681,79 €.

Ústavný súd priznal požadovanú sumu v celosti, a to za 4 úkony právnych služieb

v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia 18. novembra 2013, sťažnosť z 12. februára

2014, porada s klientom 30. mája 2014, replika z 2. júna 2014) po 134 €, ako aj režijný

paušál 4-krát po 8,04 €. Priznal tiež 20 % dane z pridanej hodnoty, teda 113,63 € (bod 3

výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014