Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 193/2014
PDF · 171.29 KB
No categories available
II. ÚS 193/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. S., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, pre namietané porušenie
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Prešove pod
sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Úradom špeciálnej
prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14 a takto
rozhodol:
1. Krajská prokuratúra v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 10/13/7700
a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14 p o r u š i l i právo T. S. na urýchlené rozhodnutie
o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. T. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktorú s ú Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Úrad špeciálnej prokuratúry p o v i n n é vyplatiť jej spoločne a nerozdielne do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. T. S. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 681,79 € (slovom
šesťstoosemdesiatjeden eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú s ú Krajská prokuratúra
v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry
p o v i n n é vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o.,
Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti T. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 193/2014-17 z 24. apríla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. S. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len
„krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) pod sp. zn.
VII/2 Gv 16/14.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 2. júla 2014,
krajská prokuratúra vo vyjadrení zo 16. mája 2014 a špeciálna prokuratúra v podaní
z 5. júna 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd
vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že 8. novembra 2013 bola sťažovateľka zadržaná a následne
toho istého dňa jej bolo vznesené obvinenie pre viaceré trestné činy. Uznesením Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 91/2013 z 10. novembra 2013 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tpo 4/2013-224 z 20. novembra 2013 bola
sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)
Žiadosťou z 13. januára 2014 doručenou krajskej prokuratúre 15. januára 2014
sťažovateľka požiadala o prepustenie z väzby, resp. o eventuálne nahradenie väzby
písomným sľubom, resp. inými zákonnými spôsobmi. Prípisom krajskej prokuratúry č. k.
Kv 10/13/7700-99 zo 16. januára 2014 doručeným obhajcovi sťažovateľky 21. januára 2014
bolo oznámené, že jej žiadosť o prepustenie z väzby bola 16. januára 2014 postúpená
z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie konania obvinených na konanie a rozhodnutie
špeciálnej prokuratúre. Sťažovateľka 28. januára 2014 prostredníctvom svojho obhajcu
osobne doručila špeciálnej prokuratúre doplnenie žiadosti o prepustenie z väzby. Poukázala
na to, že jej dcéra trpí rakovinou (akútnou erytromyeloidnou leukémiou), pričom jej
zdravotný stav je veľmi vážny. Ďalšie doplnenie žiadosti bolo odoslané poštou 29. januára
2014. Jeho súčasťou bola aj peňažná záruka ako jeden z inštitútov nahrádzajúcich väzbu.
Napokon bola žiadosť sťažovateľky spolu aj s doplneniami potom, ako jej špeciálna
prokuratúra nevyhovela, postúpená okresnému súdu, kde došla 11. februára 2014. Znamená
to, že od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby 15. januára 2014 do jej predloženia
okresnému súdu 11. februára 2014 uplynulo celkom 28 dní.
Podľa názoru sťažovateľky ak v prípravnom konaní prokurátor nevyhovie žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby, je povinný žiadosť predložiť bez meškania spolu
so svojím stanoviskom a návrhom na rozhodnutie príslušnému sudcovi pre prípravné
konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Podľa sťažovateľky v danom
prípade nebolo o jej žiadosti zo strany krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry konané
a rozhodované v lehotách predpokladaných zákonom. Tým bolo konanie o včasné
preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľky znemožnené, resp.
neprimerane predĺžené, hoci sa o žiadosti malo konať urýchlene a prednostne. Došlo
zároveň aj k znemožneniu realizácie práva sťažovateľky na periodickú kontrolu dôvodnosti
pozbavenia jej osobnej slobody.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajskou prokuratúrou pod
sp. zn. Kv 10/13/7700 a špeciálnou prokuratúrou bez uvedenia spisovej značky s tým, aby
boli krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaviazané zaplatiť
jej finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Požaduje aj náhradu trov konania.
Z vyjadrenia krajskej prokuratúry č. k. Kv 10/13/7700-173 zo 16. mája 2014
doručeného ústavnému súdu 23. mája 2014 vyplýva, že vzhľadom na zmenu právnej
kvalifikácie konania sťažovateľky a ďalších obvinených, ku ktorej došlo 13. januára 2014,
bol obsah dozorového spisu krajskej prokuratúry 15. januára 2014 odstúpený špeciálnej
prokuratúre na ďalšie konanie ako vecne a miestne príslušnému orgánu, keďže skutky, pre
ktoré sa trestné stíhanie viedlo, boli právne kvalifikované aj ako trestné činy prijímania
úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2
Trestného zákona. Potom, ako bola 15. januára 2014 doručená žiadosť sťažovateľky
o prepustenie z väzby, 16. januára 2014 bola odstúpená na ďalšie konanie špeciálnej
prokuratúre. O tejto skutočnosti boli sťažovateľka a jej obhajca písomne upovedomení.
Špeciálna prokuratúra vydala 31. januára 2014 vyšetrovateľovi pokyn, aby trestnú vec
týkajúcu sa trestných činov korupcie vylúčil na samostatné konanie. Následne krajskej
prokuratúre vrátil obsah dozorového spisu týkajúci sa ostatných trestných činov. Spisový
materiál spolu so žiadosťou sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 bol
doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014. Následne bol 10. februára 2014 vyšetrovací
spis spolu so žiadosťou sťažovateľky predložený v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku
na rozhodnutie okresnému súdu potom, ako krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľky
nevyhovela. O tomto postupe boli upovedomení tak sťažovateľka, ako aj jej obhajca.
O žiadosti sťažovateľky následne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 91/2013
zo 17. februára 2014. S namietanou dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľky nemožno
z pohľadu krajskej prokuratúry súhlasiť. Je totiž zrejmé, že v čase doručenia žiadosti
15. januára 2014 už nebolo možné o nej meritórne rozhodovať vzhľadom na zmenu vecnej
príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní, ako aj sudcu pre prípravné konanie od
13. januára 2014. Žiadosť bola preto bezodkladne (nasledujúci pracovný deň po jej
doručení) odstúpená špeciálnej prokuratúre ako vecne a miestne príslušnej. Krajská
prokuratúra bola opätovne príslušná konať o žiadosti až potom, ako jej bol spisový materiál
vrátený z dôvodu vylúčenia trestnej veci viacerých obvinených (vrátane sťažovateľky)
na samostatné konanie. Spisový materiál so žiadosťou boli krajskej prokuratúre doručené
6. februára 2014 a bezodkladne 10. februára 2014 bol vyšetrovací spis spolu so žiadosťou
sťažovateľky predložený okresnému súdu na rozhodnutie. V konečnom dôsledku to
znamená, že konanie o žiadosti sťažovateľky trvalo na krajskej prokuratúre 5 dní, čo nie je
možné považovať za neprimerane predlžené v rozpore s právami sťažovateľky.
Z vyjadrenia špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 89/14/1000 zo 14. mája 2014
doručeného ústavnému súdu 26. mája 2014 vyplýva, že po vydaní pokynu z 31. januára
2014 (vylúčenie korupčných trestných vecí na samostatné konanie) ďalším pokynom
z 27. februára 2014, ktorý vydal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“), bolo nariadené realizovať opätovné spojenie trestných vecí, ktoré
boli pokynom z 31. januára 2014 vylúčené na samostatné konanie. Stalo sa tak uznesením
špeciálnej prokuratúry z 3. marca 2014. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 12/2014 z 9. apríla 2014 v rámci rozhodovania
o sťažnosti obvinenej L. P. proti uzneseniu o zamietnutí jej žiadosti o prepustenie z väzby
bol vyslovený právny názor, podľa ktorého Špecializovaný trestný súd Pezinok nie je
príslušný na rozhodovanie v danej veci u tých obvinených, ktorí nie sú trestne stíhaní pre
korupčnú trestnú činnosť. Vecne príslušným na konanie o veciach takýchto obvinených je
všeobecný okresný súd. Na základe tohto uznesenia najvyššieho súdu vydal generálny
prokurátor pokyn, ktorým uložil špeciálnej prokuratúre realizovať najvyšším súdom
naznačený postup. Z genézy tohto prípadu vyplýva, že špeciálna prokuratúra nebola nikdy
príslušná na konanie v trestnej veci sťažovateľky, keďže táto nebola a nie je trestne stíhaná
pre korupčnú trestnú činnosť, resp. pre iné trestné činy spadajúce do právomoci špeciálnej
prokuratúry. Vzhľadom na to špeciálna prokuratúra nie je v konaní o sťažnosti podanej
sťažovateľkou pasívne legitimovaná. S ohľadom na rozsah veci (spis mal v danom období
11 zväzkov) konali orgány prokuratúry v primeranej lehote, bez zjavných prieťahov,
a keďže kompetenčný spor prebiehal na úrovni prokuratúry, vyšetrovateľ priebežne vo veci
konal.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 9. júna 2014 na vyjadrenia krajskej
prokuratúry a špeciálnej prokuratúry doručenej ústavnému súdu toho istého dňa vyplýva, že
personálne a ani žiadne iné prípadné kompetenčné „nezrovnalosti“ v práci jednotlivých
prokuratúr, na ktoré sa vyjadrenia vyhovárajú, nemôžu byť dôvodom na predlžovanie
lehoty, v ktorej bolo treba žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby predložiť
príslušnému súdu. Táto lehota v celkovej dĺžke 28 dní bola jednoznačne neprimeraná.
II.
Zo žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 (spracovanej
prostredníctvom obhajcu) adresovanej krajskej prokuratúre vyplýva, že žiadosť bola osobne
podaná do podateľne krajskej prokuratúry 15. januára 2014.
Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kv 10/13/7700-99 zo 16. januára 2014 vyplýva,
že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej prokuratúre doručená
15. januára 2014, bola 16. januára 2014 odstúpená na ďalšie konanie špeciálnej prokuratúre,
ktorá je od 13. januára 2014 vecne a miestne príslušná na ďalšie konanie a rozhodovanie
vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie konania sťažovateľky, ku ktorej došlo 13. januára
2014. Podľa dátumovej pečiatky bol prípis doručený obhajcovi sťažovateľky 21. januára
2014.
Podľa zistenia ústavného súdu po odstúpení žiadosti sťažovateľky o prepustenie
z väzby z krajskej prokuratúry špeciálnej prokuratúre 16. januára 2014 bola vec na
špeciálnej prokuratúre vedená pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14.
Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kv 10/13/7700-111 z 10. februára 2014
doručeného okresnému súdu 11. februára 2014, ktorý si ústavný súd od okresného súdu
vyžiadal, vyplýva, že krajská prokuratúra v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku
predkladá inter alia žiadosť sťažovateľky z 13. januára 2014, ktorá bola doplnená
28. januára 2014 a 29. januára 2014, o prepustenie z väzby s tým, že sama žiadosti
sťažovateľky 10. februára 2014 nevyhovela. Poznamenáva, že žiadosť o prepustenie
z väzby predkladá 10. februára 2014 preto, lebo v čase od 13. januára 2014 do 31. januára
2014 bola príslušná konať v tejto trestnej veci špeciálna prokuratúra, pričom 31. januára
2014 došlo k vylúčeniu trestných činov korupcie na samostatné konanie. Vyšetrovací spis
bol opätovne doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 91/2013 zo 17. februára 2014 vyplýva, že
sťažovateľka bola prepustená z väzby, a to po prijatí peňažnej záruky vo výške 5 000 €, ako
aj písomného sľubu sťažovateľky. Okresný súd jednak konštatuje, že žiadosť sťažovateľky
o prepustenie z väzby mu bola doručená 11. februára 2014, a ďalej poznamenáva, že
nemôže byť na príťaž samotnej sťažovateľky, ktorá žiadosť o prepustenie z väzby podala
ešte 13. januára 2014, to, že bolo o nej rozhodnuté až 17. februára 2014, teda po mesiaci,
a to z dôvodu posúvania spisu z jednej zložky prokuratúry na druhú. Rovnako nemôže byť
na ťarchu sťažovateľky skutočnosť, že vo vzťahu k jej osobe sa nekoná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začína
podaním návrhu alebo žiadosti o končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.
doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká
pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,
posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú
príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheri c.
Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko, II. ÚS 432/2013).
Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané (a medzi účastníkmi
konania za nesporné), že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej
prokuratúre doručená 15. januára 2014, bola napokon predložená okresnému súdu
na rozhodnutie prípisom krajskej prokuratúry z 10. februára 2014 doručeným okresnému
súdu 11. februára 2014. To znamená, že od doručenia žiadosti krajskej prokuratúre
(15. januára 2014) po jej predloženie okresnému súdu (10. februára 2014, keď bol prípis
krajskej prokuratúry spolu so žiadosťou o prepustenie z väzby a so spisom expedovaný)
uplynulo 27 dní.
Podľa § 79 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku obvinený má právo
kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej
žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom
na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho
obhajcu.
Prokurátor, ktorý nehodlá žiadosti obvineného o prepustenie z väzby sám vyhovieť,
je povinný žiadosť bez meškania predložiť príslušnému súdu na rozhodnutie. Z pohľadu
ústavného súdu nemôžu byť najmenšie pochybnosti, že lehota na predloženie žiadosti
sťažovateľky súdu dodržaná nebola, pretože dobu 27 dní v žiadnom prípade nemožno
považovať za súladnú so zákonom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti by bolo možné
akceptovať dobu troch – štyroch dní.
Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že dôvodom oneskoreného
predloženia žiadosti sťažovateľky bolo riešenie kompetenčných otázok v rámci orgánov
prokuratúry týkajúcich sa toho, ktorá zložka prokuratúry je v danej veci oprávnená konať
a rozhodovať.
Zo stanovísk krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry vyplýva, že obe tieto
zložky zastávali právny názor, podľa ktorého po rozšírení trestného stíhania o korupčné
trestné činy je oprávnená vykonávať dozor špeciálna prokuratúra, čo by znamenalo, že ona
bola oprávnená zaujať stanovisko k žiadosti sťažovateľky. Až neskôr najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Tost 12/2014 z 9. apríla 2014 (vo veci ďalšej obvinenej) judikoval, že
právny názor krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry nie je správny, pretože vecne
príslušný konať v rámci prípravného konania o veciach takých obvinených, ktorí nie sú
trestne stíhaní pre korupčnú trestnú činnosť, je všeobecný okresný súd, čo sa vzťahuje
zrejme aj na vecnú príslušnosť v rámci prokuratúry.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného (najmä vo svetle právneho názoru najvyššieho
súdu), ústavný súd uzatvára, že označené práva sťažovateľky porušili tak krajská
prokuratúra, ako aj špeciálna prokuratúra (bod 1 výroku nálezu). Pokiaľ v tejto súvislosti
špeciálna prokuratúra poukazuje na nedostatok svojej vecnej príslušnosti, a tým aj pasívnej
legitimácie v konaní, treba uviesť, že k porušeniu označených práv sťažovateľky zo strany
špeciálnej prokuratúry došlo práve tým, že vo veci konala napriek nedostatku vecnej
príslušnosti. Ústavný súd dopĺňa, že orgány verejnej moci (resp. orgány činné v trestnom
konaní) konajúce v rámci trestného konania poznajú právo (v zmysle zákonom vymedzenej
príslušnosti konať a rozhodnúť o podaní dotknutej osoby) a nemôže byť na ujmu dotknutej
osoby, že v rámci organizácie týchto orgánov verejnej moci dochádza ku kompetenčným
sporom o príslušnosť.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Za daného stavu v súlade so zásadou spravodlivosti považoval ústavný súd za
primerané, aby krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaplatili
sťažovateľke ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 €.
Nie je vecou ústavného súdu posudzovať mieru zodpovednosti tej-ktorej zložky prokuratúry
na vzniknutých prieťahoch, a preto bolo namieste zaviazať ich spoločne a nerozdielne
(bod 2 výroku nálezu).
Zvyšnému nároku sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia (požadovala
4 000 €) nebolo možné vyhovieť z dôvodov už uvedených (bod 4 výroku nálezu).
Sťažovateľka požiadala o náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
681,79 €.
Ústavný súd priznal požadovanú sumu v celosti, a to za 4 úkony právnych služieb
v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia 18. novembra 2013, sťažnosť z 12. februára
2014, porada s klientom 30. mája 2014, replika z 2. júna 2014) po 134 €, ako aj režijný
paušál 4-krát po 8,04 €. Priznal tiež 20 % dane z pridanej hodnoty, teda 113,63 € (bod 3
výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014