Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 432/2013
PDF · 308.68 KB
No categories available
II. ÚS 432/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
(sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť B. M., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, pre namietané
porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom
Košice I pod sp. zn. 0 Tp 102/2012 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
6 Tpo 23/2013 a takto
rozhodol:
1. a) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 p o r u š i l
základné právo B. M. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a to v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné
rozhodnutie,
b) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 p o r u š i l
základné právo B. M. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a to v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o
prepustenie z väzby z 15. apríla 2013,
c) Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 102/2012 p o r u š i l základné
právo B. M. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a to v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby
z 15. apríla 2013.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Tpo 23/2013-467 zo 14. júna 2013
z r u š u j e .
3. B. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 442,26 € (slovom
štyristoštyridsaťdva eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie URBÁNI & Partners s. r. o., do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 432/2013-14 z 12. septembra 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť B. M.
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom
Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 102/2012 a Krajským súdom
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 14. novembra
2013 a tiež okresný súd a krajský súd vo vyjadreniach z 29. októbra 2013 vyslovili súhlas,
aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných
dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť závažný zločin
lúpeže spáchaný organizovanou skupinou podľa § 11 ods. 3 a § 188 ods. 1 a 2 písm. c)
a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, a to na základe uznesenia o vznesení obvinenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Spišská Nová Ves
ČVS: ORP-319/OVK-SN-2012 z 21. novembra 2012. Sťažovateľ bol vzatý do väzby
uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012
z 23. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 64/2012-67
z 30. novembra 2012 z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
s tým, že väzba začala plynúť od 20. novembra 2012.
Sťažovateľ žiadosťou z 15. apríla 2013 požiadal o prepustenie z väzby. Žiadosť
adresoval Okresnej prokuratúre Košice I (ďalej len „prokurátor“). Žiadosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 23. apríla 2013. Dňa 7. mája 2013 bolo sťažovateľovi doručené
stanovisko prokurátora z 30. apríla 2013, podľa ktorého jeho žiadosti o prepustenie z väzby
nevyhovel, a preto ju postúpil okresnému súdu na rozhodnutie. O tejto žiadosti sťažovateľa
ku dňu datovania sťažnosti (13. augusta 2013) nebolo vôbec rozhodnuté.
Dňa 15. mája 2013 podal prokurátor okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty
trvania väzby. Okresný súd spojil na spoločné konanie rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013 s rozhodovaním o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013
bolo rozhodnuté tak, že sa v prípade sťažovateľa predlžuje lehota väzby do 20. septembra
2013, pričom podľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku sa nenahrádzajú
dôvody väzby u sťažovateľa prijatím písomného sľubu, ale ani dohľadom mediačného
a probačného úradníka.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že termín výsluchu týkajúci sa jeho žiadosti
o prepustenie z väzby bol síce stanovený na 29. máj 2013, kedy sa aj uskutočnil, avšak
okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vôbec nerozhodol, iba na začiatku
výsluchu sudca položil sťažovateľovi otázku, či trvá na podanej žiadosti, čo sťažovateľ
výslovne potvrdil. Výrok okresného súdu o tom, ako rozhodol o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, v uznesení absentuje a v nadväznosti na to absentuje aj poučenie
obvineného (sťažovateľa) o opravnom prostriedku v súvislosti s touto žiadosťou.
Sťažovateľ podotýka, že vzhľadom na spojenie konania o žiadosti o prepustenie z väzby s
konaním o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bolo povinnosťou okresného súdu v
poučení o opravnom prostriedku uviesť, že kým sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení
lehoty trvania väzby možno podať len ihneď po vyhlásení uznesenia, proti rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby možno podať sťažnosť v lehote 3 dní od
oznámenia uznesenia.
Okresný súd nielen nerozhodol samostatným výrokom o žiadosti sťažovateľa, ale
navyše nariadil termín jeho výsluchu k žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013
po viac ako jednom mesiaci od podania žiadosti sťažovateľa, a to až na 29. máj 2013, čím
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013 podal
sťažovateľ hneď po vyhlásení uznesenia sťažnosť, ktorú potom odôvodnil písomným
podaním z 30. mája 2013, pričom uvedené skutočnosti v dôvodoch sťažnosti namietol.
Uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467 zo 14. júna 2013 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom zamietnutá. Ani krajský súd nevykonal nápravu a nerozhodol
o uplatnených procesných právach sťažovateľa. Napriek tomu, že krajský súd vo svojom
uznesení uviedol dôvody sťažnosti podanej sťažovateľom týkajúce sa okrem iného aj
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, nezaujal k týmto skutočnostiam žiadne
stanovisko a absolútne sa k tomu nevyjadril. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi
doručené 8. júla 2013.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd nariadil termín rozhodnutia o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na 29. máj 2013, teda po viac ako jednom mesiaci od odovzdania
žiadosti na poštovú prepravu, pričom o žiadosti dosiaľ nebolo vôbec rozhodnuté.
Už stanovenie termínu výsluchu po jednom mesiaci nezodpovedá požiadavke neodkladného
a urýchleného rozhodnutia o väzbe, čím okresný súd porušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Následne okresný súd a aj krajský súd porušili právo sťažovateľa
na rozhodnutie o ním uplatnených procesných právach, pretože o jeho žiadosti o prepustenie
vôbec nerozhodli. Rozhodlo sa totiž len o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby. Preto je sťažovateľ toho názoru, že došlo k porušeniu jeho práva na urýchlené
rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj jeho práva na rozhodnutie o ním
uplatnených procesných právach. Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že vzhľadom na spojené
konanie o jeho žiadosti a o návrhu prokurátora nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti, ale tiež
mu nebolo dané správne poučenie o práve podať opravný prostriedok, a to vo vzťahu
k rozhodnutiu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
V danom prípade išlo o dve samostatné konania o väzbe, o ktorých sa malo
samostatne rozhodnúť, a nebolo možné ich vzájomne zamieňať s prihliadnutím na
skutočnosť, že sa tieto konania spravujú samostatným režimom. Keďže krajský súd k týmto
skutočnostiam nezaujal žiadne stanovisko, podľa názoru sťažovateľa ani ústavný súd
nemôže skonštatovať (a nahradiť tak chýbajúce úvahy okresného súdu a krajského súdu), že
rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania väzby sa v podstate rozhodlo aj o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby a že takýto postup zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv
sťažovateľa. Ani za takéhoto stavu, keď rozhodnutie o väzbe nadobudlo právoplatnosť
14. júla 2013, nemožno považovať konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby za
urýchlené.
Vzhľadom na to, že v odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467
zo 14. júla 2013 absentuje stanovisko jednak ku skutočnostiam týkajúcim sa lehoty
stanovenia výsluchu sťažovateľa k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ale tiež k tomu, že
o žiadosti nebolo vôbec rozhodnuté, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré nedalo
odpoveď na podstatné námietky sťažovateľa uvedené v jeho riadnom opravnom
prostriedku.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:
1. porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 v súvislosti s jeho právom na obmedzenie
osobnej slobody po dobu nevyhnutnú a primeranú,
2. porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v konaniach vedených
okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013
v súvislosti s jeho právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,
3. porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 3 a 4, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/2012 a krajským súdom pod
sp. zn. 6 Tpo 23/2013 v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
z 15. apríla 2013,
4. porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 v súvislosti s jeho právom na zákonné
a preskúmateľné rozhodnutie o väzbe.
Sťažovateľ sa ďalej domáha zrušenia uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-
467 zo 14. júna 2013 s tým, aby sa krajskému súdu prikázalo neodkladne prepustiť
sťažovateľa z väzby na slobodu.
Napokon sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume
331,13 €.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 Spr V/471/2013 z 29. októbra 2013
doručeného ústavnému súdu 31. októbra 2013 vyplýva, že sťažovateľ podal 25. apríla 2013
prokurátorovi žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnému súdu 3. mája
2013. Sudca pre prípravné konanie 7. mája 2013 určil termín výsluchu na 15. mája 2013,
na ktorý predvolal sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora. Vzhľadom na to, že
sťažovateľovi a ďalším obvineným končila základná lehota trvania väzby, podal prokurátor
14. mája 2013 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. Tento návrh bol doručený
okresnému súdu 16. mája 2013. V návrhu požadoval predĺženie väzby o päť mesiacov. Dňa
14. mája 2013 sudca pre prípravné konanie zrušil termín výsluchu sťažovateľa vzhľadom
na potrebu rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby a 16. mája 2013 určil termín
výsluchu na 29. máj 2013. Z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 29. mája 2013 je
zrejmé, že sa sudca pre prípravné konanie zaoberal aj žiadosťou sťažovateľa o prepustenie
z väzby, pričom rozhodol, že tieto dôvody trvajú aj naďalej, a väzbu predĺžil do
20. septembra 2013. S poukazom na uvedené skutočnosti je predseda okresného súdu toho
názoru, že sudca pre prípravné konanie postupoval v súlade so všetkými procesnoprávnymi
predpismi, pričom úkony boli vykonávané plynule a bez prieťahov.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr V831/2013 z 29. októbra 2011
(správne má byť zrejme 29. októbra 2013, pozn.) doručeného ústavnému súdu 4. novembra
2013 vyplýva, že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013 doručená
prokurátorovi 25. apríla 2013 bola predložená okresnému súdu 3. mája 2013. Sudca pre
prípravné konanie 9. mája 2013 telefonicky oznámil termín výsluchu sťažovateľa na 15. máj
2013 obhajcom sťažovateľa a požiadal o predvedenie sťažovateľa na tento výsluch. Dňa
14. mája 2013 potom, ako bol sudca pre prípravné konanie informovaný prokurátorom, že
vo veci nebude ešte podaná obžaloba, ale návrh na predĺženie lehoty väzby, sudca pre
prípravné konanie zrušil termín výsluchu sťažovateľa určený na 15. máj 2013. Uvedená
informácia prokurátora bola dôležitá z dôvodu, že o väzbe rozhoduje vždy ten súd, ktorého
príslušnosť je daná podľa štádia, v ktorom sa trestné stíhanie nachádza. Tento postup sa
uplatní aj v prípade už skôr podanej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, pričom
zároveň treba mať na zreteli skutočnosť, že sudca pre prípravné konanie rozhoduje len do
skončenia prípravného konania. Potom, ako prokurátor podal 16. mája 2013 návrh na
predĺženie lehoty väzby, sudca pre prípravné konanie ihneď v uvedený deň určil termín
výsluchu na 29. máj 2013. Uznesením z tohto dňa bola väzba predĺžená do 20. septembra
2013. V dôvodoch uznesenia je jasne a zrozumiteľne uvedené, že v rozhodnutí o predĺžení
väzby je zároveň obsiahnuté aj rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu 14. júna 2013, a to potom,
ako mu bola vec predložená na rozhodnutie 4. júna 2013. Krajský súd preto konal v súlade
s požiadavkou neodkladnosti, prednostného a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby
sťažovateľa tak, ako mu táto povinnosť vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 2 ods. 6
Trestného poriadku. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa v priebehu 17 pracovných
dní, čo vzhľadom na skutočnosť, že išlo o päť obvinených, treba považovať za primeranú
dobu. Treba naproti tomu súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd sa v uznesení
sp. zn. 6 Tpo 23/2013 zo 14. júna 2013 náležite nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti podanej
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013, a to v časti
súvisiacej s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby z 15. apríla 2013.
Preto predseda krajského súdu navrhuje vyhovieť sťažnosti sťažovateľa len v časti uvedenej
v písm. c) uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 432/2013-14 z 12. septembra 2013
(namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.4 dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 v súvislosti s právom na zákonné
a preskúmateľné rozhodnutie, pozn.).
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. novembra 2013 doručenej
ústavnému súdu 18. novembra 2013 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich námietkach,
pričom tieto opätovne podrobne zdôvodňuje. Zdôrazňuje, že podanie návrhu na predĺženie
lehoty väzby prokurátorom nebolo dôvodom na zrušenie termínu výsluchu sťažovateľa
určeného na 15. máj 2013 a na nariadenie nového termínu výsluchu na 29. máj 2013, keďže
termín výsluchu určený na 15. máj 2013 bol zrušený ešte predtým, ako bol návrh
prokurátora 16. mája 2013 doručený. Treba to považovať za porušenie práva sťažovateľa na
urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Pokiaľ krajský súd vo svojom stanovisku
uvádza, že 14. mája 2013 bol sudca pre prípravné konanie prokurátorom informovaný, že
vo veci nebude ešte podaná obžaloba, ale návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, treba to
považovať za porušenie zásady rovnosti strán trestného konania podľa § 2 ods. 14 Trestného
poriadku, resp. čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“). Zároveň ide aj o porušenie zásady kontradiktórnosti konania v zmysle § 2
ods. 11 Trestného poriadku, keďže návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol okresnému
súdu doručený až 16. mája 2013. Od 25. apríla 2013 do termínu výsluchu 29. mája 2013
uplynul 1 mesiac a 4 dni. Uznesenie sa však stalo právoplatným až 14. júna 2013
a sťažovateľovi bolo doručené až 8. júla 2013, preto celková doba konania na oboch
stupňoch bola 1 mesiac a 20 dní. Celkové obdobie sa nemá rátať na pracovné dni, a to aj
z dôvodu, že väzba trvá nielen počas pracovných dní. Sťažovateľ popri požiadavkách, ktoré
už uviedol, žiada navyše vysloviť, že v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
0 Tp 102/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013 došlo aj k porušeniu čl. 47
ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny. Trovy právneho zastúpenia advokátom spresňuje
na sumu 442,26 €, a to za tri úkony právnych služieb po 115,90 €, tri režijné paušály po
6,95 € a 20 % daň z pridanej hodnoty.
Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľa prípisom z 20. novembra
2013 doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2013 oznámil, že trestná vec sťažovateľa je
stále v štádiu prípravného konania. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012
z 11. septembra 2013 sa rozhodlo o nepredĺžení väzby sťažovateľa, avšak uznesením
krajského súdu č. k. 6 Tpo 37/2013-654 z 18. septembra 2013 bolo uznesenie okresného
súdu zrušené a väzba bola predĺžená do 20. decembra 2013.
II.
Zo žiadosti obhajcu sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013 adresovanej
prokurátorovi vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa chýbajú akékoľvek dôkazy, ktoré by
preukazovali spáchanie trestného činu, za ktorý je trestne stíhaný, pričom podrobne
analyzuje existujúci stav dokazovania. Alternatívne, pre prípad, že by boli dôvody väzby
dané, sťažovateľ navrhuje, aby sa rozhodlo o nahradení väzby písomným sľubom
sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo dohľadom mediačného
a probačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 o výsluchu sťažovateľa a ďalších
obvinených z 29. mája 2013 vyplýva inter alia, že osobne prítomný sťažovateľ vyhlásil,
že trvá na podanej žiadosti o prepustenie z väzby a žiada, aby okresný súd o nej rozhodol.
V súvislosti s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby odkázal na
vyjadrenie, ktoré prednesie jeho obhajca. Obhajkyňa sťažovateľa JUDr. Pastorková taktiež
zotrvala na podanej žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby a pre prípad, že by okresný
súd zistil existenciu dôvodov väzby, predložila písomný sľub sťažovateľa na nahradenie
dôvodov väzby. Navrhuje aj nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka. Po prerušení výsluchu na účely vyhotovenia rozhodnutia o 11.30 h bolo o 13.00 h
vyhlásené uznesenie, ktorým bola väzba sťažovateľa predĺžená do 20. septembra 2013,
pričom podľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku sa nenahradili dôvody väzby
sťažovateľa prijatím písomného sľubu, ale ani dohľadom mediačného a probačného
úradníka. Zápisnica o výsluchu obsahuje popri výroku aj úplné písomné odôvodnenie
vyhláseného uznesenia, z ktorého vyplýva, že podľa názoru okresného súdu „Vzhľadom
k tomu, že sudca pre prípravné konanie nezistil výnimočné okolnosti, rozhodol o neprijatí
sľubu a nemožnosti nahradenia väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka
u obvinených V., U., M. a vzhľadom k tomu, že rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby
u obv. M., kde sa vysporiadal aj s dôvodmi väzby konštatoval, že dôvody väzby sú dané,
v tomto rozhodnutí je obsiahnutá aj žiadosť o prepustenie z väzby.“. Podľa poučenia proti
uzneseniu môže prokurátor a obvinený podať sťažnosť hneď po vyhlásení uznesenia.
Po vyhlásení uznesenia a po poučení o práve podať sťažnosť bola zápisnica o výsluchu
spolu s vyhláseným uznesením doručená krátkou cestou prokurátorovi, obhajcom
a obvineným. Na to sťažovateľ vyhlásil, že poučeniu porozumel s tým, že podáva sťažnosť.
Z dôvodov sťažností podaných obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013 spísaných 30. mája 2013, ktoré si ústavný súd
zadovážil, vyplýva inter alia, že „Osobitne napádam postup okresného súdu pri
rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 15. 04. 2013, ktorá bola odoslaná na
poštovú prepravu dňa 23. 04. 2013. Vyjadrenie prokurátora mi bolo doručené dňa
07. 05. 2013. Súd spojil na spoločné konania rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby
s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania väzby, avšak súd o žiadosti dňa 29. 05. 2013
vôbec nerozhodol. Súd vytýčil termín výsluchu obvineného o žiadosti o prepustenie z väzby
obv. M. po viac ako jednom mesiaci na prvom stupni (29. 05. 2013), čím bolo porušené
právo obv. na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 5 ods. 1, 3, 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1 ústavy.“.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467 zo 14. júna 2013 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné stotožniť sa
so závermi analýzy okresného súdu. Navyše je podstatné, že je potrebné vytvoriť dostatočný
časový priestor na znalecké skúmanie zaistenej výpočtovej techniky a mobilných telefónov,
ktoré nebolo dosiaľ vzhľadom na ich rozsiahlosť a počet ukončené.
Podľa zistenia ústavného súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. apríla
2013 bola okresnému súdu predložená prokurátorom 3. mája 2013.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012, s obsahom ktorého sa ústavný súd
oboznámil, vyplývajú inter alia tieto skutočnosti:
Z predkladacej správy okresného súdu č. k. 0 Tp 102/12-431 zo 4. júna 2013
vyplýva, že spis spolu so sťažnosťou podanou sťažovateľom a ďalšími obvinenými proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013 boli predložené krajskému
súdu na rozhodnutie o podaných sťažnostiach 4. júna 2013.
Z písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467
zo 14. júna 2013 (z dátumovej pečiatky podateľne okresného súdu) vyplýva, že písomné
vyhotovenie uznesenia spolu so spisom boli krajským súdom vrátené okresnému súdu
1. júla 2013.
Uznesenie krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467 zo 14. júna 2013 bolo
sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené okresným súdom 8. júla 2013.
Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvinených č. k. 0 Tp 102/2012-588
z 11. septembra 2013 vyplýva, že uznesením z toho istého dňa lehota trvania väzby
sťažovateľa nebola predĺžená.
Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí krajského súdu č. k. 6 Tpo 37/2013-654
z 18. septembra 2013 vyplýva, že uznesenie okresného súdu č. k. 0 Tp 102/2012-588
z 11. septembra 2013 bolo zrušené a väzba sťažovateľa bola predĺžená do 20. decembra
2013.
Z návrhu prokurátora z 20. novembra 2013, ktorý ústavnému súdu poskytol právny
zástupca sťažovateľa, vyplýva, že požiadal okresný súd o predĺženie väzby sťažovateľa
o ďalšie dva mesiace.
Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 zo 4. decembra 2013, ktorú
ústavnému súdu poskytol právny zástupca sťažovateľa, vyplýva, že uznesením z toho istého
dňa bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 20. februára 2014.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn.
6 Tpo 52/2013 z 19. decembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012
zo 4. decembra 2013 zrušené a sťažovateľ bol prepustený z väzby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý, alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné rozhodnutie v konaní
vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013
Sťažovateľ zdôrazňuje, že hoci vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013 výslovne namietal, že okresný súd
nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013, keďže podľa jeho názoru
rozhodol iba o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, krajský súd sa s touto jeho
námietkou vôbec nezaoberal a nevysporiadal, pretože sa obmedzil iba na to, že obsah
námietky oboznámil v rámci zhrnutia argumentov uvádzaných v podanej sťažnosti.
Krajský súd je toho názoru, že sťažovateľ právom vytýka, že sa krajský súd náležite
nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti, a to v časti súvisiacej s rozhodovaním o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013. Preto navrhuje sťažnosti v tejto časti
vyhovieť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,
Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 29. mája 2013 inter alia namietal, že okresný súd
nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013, keďže podľa jeho názoru
rozhodol iba o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, bolo povinnosťou krajského súdu sa
touto námietkou zaoberať a vysporiadať, pretože mala zásadný význam. Krajský súd sa
však touto námietkou vôbec nezaoberal, a to aj napriek tomu, že ju uviedol v rámci
oboznámenia obsahu podanej sťažnosti.
Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa ktorej sa
nerozhodlo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale len o návrhu prokurátora na
predĺženie väzby, znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia krajského súdu.
Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že krajský súd v konaní
vedenom ústavným súdom doplnil chýbajúcu argumentáciu v tom zmysle, že rozhodnutie
o návrhu prokurátora na predĺženie väzby obsahuje v sebe zároveň aj rozhodnutie o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok
odôvodnenia uznesenia krajského súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne
vymedzeného kontradiktórneho rámca opravného konania (II. ÚS 433/2012,
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na
slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru [bod 1a) výroku nálezu].
Keďže bolo úlohou krajského súdu vysporiadať sa s ďalšou námietkou sťažovateľa,
podľa ktorej nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013,
vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1
ústavy neprichádza do úvahy, aby o tejto námietke sťažovateľa (týkajúcej sa porušenia
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s nerozhodnutím
o žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013) konal a rozhodoval ústavný súd.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaného ustanovenia § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde
ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 6 Tpo 23/2013-467 zo 14. júna 2013 (bod
2 výroku nálezu).
O vrátení veci na ďalšie konanie nerozhodol.
V uvedenej súvislosti treba poukázať na ustanovenie § 76 ods. 3 Trestného poriadku,
podľa ktorého súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania
sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť
pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní
alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do
uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa
má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na
slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby
možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre
obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením
obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu
trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby
v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.
Keďže ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu, nové rozhodnutie o sťažnosti
podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu už nemôže byť vydané do 20. júna
2013, kedy sa skončila základná lehota väzby sťažovateľa v rámci prípravného konania.
Preto už neprichádza do úvahy, aby krajský súd znova konal a rozhodoval o návrhu
prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa.
Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania vedeného ústavným súdom došlo
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 52/2013 z 19. decembra 2013 k prepusteniu
sťažovateľa z väzby, neexistuje už potreba rozhodovať o návrhu sťažovateľa, aby ústavný
súd prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby. Zároveň je táto skutočnosť ďalším
dôvodom, ktorý vylučuje možnosť a potrebu vrátiť vec na ďalšie konanie krajskému súdu.
Keďže sťažovateľ bol už z väzby prepustený, nie je už možné ďalej posudzovať dôvodnosť
trvania jeho väzby, a to či už na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, alebo
na základe návrhu prokurátora na predĺženie väzby. O väzbe totiž možno rozhodovať iba
pro futuro, nie teda za dobu minulú (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04, I. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08,
Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj
čl. 37 ods. 3 listiny tým, že 14. mája 2013 mal byť sudca pre prípravné konanie
prokurátorom informovaný, že vo veci nebude ešte podaná obžaloba, ale návrh na
predĺženie lehoty trvania väzby, čo treba podľa sťažovateľa považovať za porušenie zásady
rovnosti strán trestného konania, prichodí uviesť, že týmto namietaným porušením práv sa
ústavný súd nemohol zaoberať. Rozsah jeho prieskumnej právomoci bol totiž vymedzený
uznesením č. k. II. ÚS 432/2013-14 z 12. septembra 2013, ktorým bola sťažnosť prijatá na
ďalšie konanie. Námietku porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny uplatnil
sťažovateľ až v replike zo 14. novembra 2013, teda až potom, ako rámec konania bol
s konečnou platnosťou definovaný.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby
z 15. apríla 2013 v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/2012
a krajským súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013
Sťažovateľ je presvedčený, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
v spojení s konaním o návrhu prokurátora na predĺženie väzby nezodpovedalo ústavným
kritériám.
Okresný súd a krajský súd sú toho názoru, že konali a rozhodli v primeraných
lehotách.
O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína
podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.
doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká
pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,
posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú
príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri
c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).
Z pohľadu ústavného súdu sa zo skutkového hľadiska javí ako podstatné, že žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013 adresovaná prokurátorovi a odovzdaná
na poštovú prepravu 23. apríla 2013 bola prokurátorom doručená okresnému súdu 3. mája
2013. Tento časový moment treba považovať za relevantný z hľadiska posudzovania
rýchlosti konania vedeného všeobecnými súdmi. Predchádzajúce obdobie, po ktoré
rozhodoval o žiadosti prokurátor, nemožno považovať za relevantné, pretože sťažovateľ
rýchlosť rozhodovania o väzbe zo strany prokurátora v podanej sťažnosti nenamietal.
Okresný súd o žiadosti sťažovateľa konal a rozhodol 29. mája 2013 (pričom podľa
vlastného názoru konal zároveň tak o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, ako aj
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby). Spis okresného súdu bol predložený
krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľa a ďalších obvinených
4. júna 2013.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde trvalo od 3. mája 2013 do
4. júna 2013, teda 1 mesiac a 1 deň.
Konanie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vedené krajským súdom
trvalo od 4. júna 2013 (keď bol spis okresného súdu spolu s opravnými prostriedkami
sťažovateľa a ďalších obvinených predložený na rozhodnutie) a pokračovalo neverejným
zasadnutím zo 14. júna 2013, na ktorom bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku. Napokon
k písomnému vyhotoveniu uznesenia krajského súdu a k vráteniu spisu okresnému súdu
došlo 1. júla 2013.
Možno konštatovať, že opravné konanie na krajskom súde trvalo od 4. júna 2013 do
1. júla 2013, teda 27 dní.
Napokon po vrátení spisu okresnému súdu 1. júla 2013 došlo k doručovaniu
uznesenia krajského súdu, pričom uznesenie bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené
8. júla 2013, čo znamená, že táto fáza konania realizovaná okresným súdom trvala 8 dní.
Celková doba konania na oboch stupňoch bola 2 mesiace a 5 dní (od 3. mája 2013 do
8. júla 2013).
Podľa názoru ústavného súdu treba považovať tak celkovú dobu konania, ako aj
konanie na jednotlivých stupňoch všeobecných súdov za neprimerane dlhé. V oboch
prípadoch sa konalo približne po dobu jedného mesiaca, ktorú by bolo možné považovať za
primeranú za celé dvojstupňové konanie, nie však za konanie iba na jednotlivom stupni.
Výnimku tvorí časť konania vedeného okresným súdom od 1. júla 2013 do 8. júla 2013,
teda konečná fáza doručovania uznesenia krajského súdu. Túto dobu treba považovať za
primeranú.
Na uvedených záveroch nič nemení tvrdenie predsedu krajského súdu, podľa ktorého
14. mája 2013 potom, ako bol sudca pre prípravné konanie informovaný prokurátorom, že
vo veci nebude ešte podaná obžaloba, ale návrh na predĺženie lehoty väzby, sudca pre
prípravné konanie zrušil termín výsluchu sťažovateľa určený na 15. máj 2013, keďže
o väzbe rozhoduje vždy ten súd, ktorého príslušnosť je daná podľa štádia, v ktorom sa
trestné stíhanie nachádza, pričom po podaní návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby
(16. mája 2013) sudca pre prípravné konanie toho istého dňa určil termín výsluchu na
29. máj 2013.
Z pohľadu ústavného súdu sa uvedené tvrdenie nejaví ako relevantné. Samozrejme,
bolo vecou sudcu pre prípravné konanie, či bude o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby a o návrhu prokurátora na predĺženie väzby rozhodovať samostatne alebo uno actu,
avšak v oboch prípadoch bolo jeho povinnosťou konať a rozhodovať urýchlene. Spojenie
konania o oboch návrhoch totiž nemohlo ísť na úkor práva sťažovateľa na urýchlené
rozhodnutie o dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na
slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie
o žiadosti o prepustenie z väzby z 15. apríla 2013, a to tak v konaní vedenom krajským
súdom pod sp. zn. 6 Tpo 23/2013, ako aj v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
0 Tp 102/2012 [bod 1b) a c) výroku nálezu].
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
442,26 €. Podľa zistenia ústavného súdu by správne prináležala náhrada trov vo výške
496,69 € (za 3 úkony právnych služieb v roku 2013 po 130,16 €, 3 režijné paušály po 7,81 €
a daň z pridanej hodnoty 82,78 €). Za danej situácie preto bola sťažovateľovi priznaná iba
suma, ktorú požadoval (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014