Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 567/2011
PDF · 279.36 KB
No categories available
II. ÚS 567/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť P. D., Bulharská republika, t. č. vo výkone trestu odňatia
slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 p o r u š i l
základné práva P. D. na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra
2011 z r u š u j e .
3. P. D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 527,52 € (slovom
päťstodvadsaťsedem eur a päťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. Ľ. R. do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti P. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 567/2011-17 z 15. decembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. D.,
Bulharská republika, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním bez označenia
dátumu doručeným ústavnému súdu 1. februára 2012 a krajský súd vo vyjadrení
zo 16. januára 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.
Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 3. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala
plynúť 1. marca 2011 o 19.10 h. Dňa 31. augusta 2011 bol okresnému súdu doručený návrh
Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty väzby. Dňa
2. septembra 2011 sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne zaslal okresnému súdu
žiadosť o prepustenie z väzby. O žiadosti sťažovateľa a návrhu prokurátora rozhodol
okresný súd (sudca pre prípravné konanie) uznesením sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. septembra
2011 tak, že podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby
sťažovateľa do 30. novembra 2011, pričom podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného
poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a podľa ustanovenia § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa nahrádzajúci väzbu neprijal.
Zároveň vyslovil, že dôvody väzby sťažovateľa uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku nepominuli. Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 50/2011
z 26. septembra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
zamietnutá. Uznesenie krajského súdu bolo doručené 5. októbra 2011.
Dňa 13. októbra 2011 po skončení vyšetrovania sa uskutočnilo preštudovanie
vyšetrovacieho spisu. Dňa 20. októbra 2011 sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne
zaslal žiadosť o preskúmanie postupu polície pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania.
V ten istý deň, t. j. 20. októbra 2011 prokurátor upovedomil obhajkyňu sťažovateľa
o podaní obžaloby na sťažovateľa.
Prokurátor návrhom na predĺženie lehoty väzby doručeným okresnému súdu
31. augusta 2011 požiadal o predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 30. novembra 2011
s tým, že v ďalšom priebehu vyšetrovania bude potrebné zabezpečiť výpis všetkých
odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a textových správ špecifikovaných telefónnych
čísiel od 26. februára 2011 až doteraz s lokalizáciou, a to od mobilného operátora
spoločnosti T., s. r. o., ako aj zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon
väzby K.
Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 2. septembra 2011
argumentoval svojím osobným stavom a spôsobom vedenia prípravného konania s tým, že
je občanom Bulharskej republiky, kde má trvalý pobyt, riadne zamestnanie a rodinu
s maloletými deťmi, pričom posledný vyšetrovací úkon sa vykonal 8. júna 2011 a od toho
času vyšetrovanie stagnovalo.
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že je nutné predĺžiť lehotu väzby
sťažovateľa, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku
nepominuli a je daná potreba vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony špecifikované v návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby. Sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu
nezdržiaval, je obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu a hrozí trest odňatia slobody
od 7 do 10 rokov. Je tiež preukázané, že bol usvedčený aj v Taliansku a je naďalej v pátraní
Interpolu. Krajský súd sa s názorom okresného súdu stotožnil a sťažnosť zamietol.
V skutočnosti zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa sťažovateľ na adrese trvalého
bydliska nezdržiaval. To isté sa vzťahuje na tvrdenie, že je v pátraní Interpolu. Už v rannom
štádiu prípravného konania bol vydaný pokyn prokurátora na zabezpečenie výpisov
odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov, v ktorom sa nachádza aj pokyn na zabezpečenie
výpisov od mobilného operátora spoločnosti T., s. r. o. V návrhu na predĺženie lehoty väzby
sa uvádza ako dôvod potreba zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov,
pričom ide o identické telefónne číslo, ktoré sťažovateľ nemal možnosť využívať
od momentu svojho zadržania 1. marca 2011. Pokiaľ je predmetom vyšetrovania skutok,
ktorého sa mal dopustiť najneskôr 1. marca 2011 (po tomto dni už bol väzobne stíhaný),
potom zabezpečenie dôkazu výpisom prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov
od 26. februára 2011 až doteraz nemá nijakú relevanciu. Sťažovateľ si po skončení
oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania zabezpečil kópiu dôkazu, na ktorom trvali
orgány činné v trestnom konaní a ktorým prokurátor odôvodňoval svoj návrh na predĺženie
väzby. Mobilný operátor (T., s. r. o.) na základe príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn.
5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011 oznámil, že k mobilnému telefónu značky Nokia IMEI(...)
a telefónnym staniciam tam špecifikovaných čísiel neevidujú od 26. februára 2011 až
doteraz žiadnu telekomunikačnú prevádzku. List mobilného operátora je datovaný
28. marca 2011, pričom polícia list zaevidovala ako prijatý 27. septembra 2011. V spise
polície sp. zn. ČVS: ORP-495/5-OJP-KE-2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie
za skutok, ktorý mal byť spáchaný 1. marca 2011 okolo 19.00 h. Táto trestná vec bola
spojená na spoločné konanie s inými trestnými vecami sťažovateľa uznesením polície
z 12. mája 2011 a odvtedy je vedená pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OJP-KE-2011.
Je nelogické a absurdné, že v septembri orgány činné v trestnom konaní požadovali
zabezpečiť informácie od mobilného operátora, hoci tento príkaz súdu vybavil už 28. marca
2011. Z tohto dôvodu sťažovateľ požadoval zabezpečiť obálku a podacie číslo, pod ktorým
bola zásielka od mobilného operátora s dátumom 28. marec 2011 doručená polícii, lebo
tento dôkaz by vyvrátil pochybnosti o zákonnom spôsobe podania návrhu na predĺženie
lehoty väzby. Návrh sťažovateľa na doplnenie vyšetrovania bol zamietnutý z dôvodu, že
smerodajná je prijímacia pečiatka polície s dátumom prijatia písomnosti.
Dňa 13. októbra 2011 sa po skončení vyšetrovania uskutočnilo preštudovanie
vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ 20. októbra 2011 požiadal o preskúmanie postupu polície
pri tomto úkone. Sťažovateľ totiž predniesol návrhy na doplnenie vyšetrovania, ktoré však
boli zamietnuté na základe nedostatočných a nelogických dôvodov. Sťažovateľ požadoval aj
možnosť prehrania DVD záznamov, ktoré sú ako dôkazy súčasťou vyšetrovacieho spisu, ale
ani to mu nebolo umožnené. Pritom ide o súčasť sťažovateľovho základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil jednak porušenie
čl. 17, čl. 46 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 a čl. 6 dohovoru postupom a uzneseniami
v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 26/2011 a krajským súdom pod
sp. zn. 8 Tpo 50/2011, ako aj porušenie čl. 46 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ale tiež čl. 6
dohovoru v konaní vedenom políciou pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011 s tým,
aby boli uznesenia okresného súdu z 9. septembra 2011 a krajského súdu z 26. septembra
2011 zrušené, a zároveň, aby bol sťažovateľ prepustený z väzby. Požaduje napokon náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 261,82 €.
Z doplňujúceho podania sťažovateľa bez označenia dátumu doručeného ústavnému
súdu 24. novembra 2011 vyplýva, že obhajkyni sťažovateľa bol 16. novembra 2011
doručený prípis prokurátora sp. zn. 2 Pv 150/2011 z 11. novembra 2011, v ktorom tento
vyslovil názor, že „spôsob doručovania správ a vyjadrení iných orgánov v rámci súčinnosti
nie je predmetom dokazovania ako takého a doklady svedčiace o ich doručení sa
nezakladajú do originálu vyšetrovacieho spisu, ale iba do konceptu“. Sťažovateľ sa totiž aj
u prokurátora domáhal objasnenia, ako je možné, že odpoveď mobilného operátora
datovaná 28. marca 2011 mala byť údajne polícii doručená až 27. septembra 2011.
Sťažovateľ si až pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania všimol, že medzi časom
vystavenia správy mobilného operátora a časom jej prijatia je doba 5 mesiacov, čo sa
z logického hľadiska javí ako nemožné.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr V/27/2012 zo 16. januára 2012
doručeného ústavnému súdu 18. januára 2012 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú.
Podľa jeho názoru krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody väzby sťažovateľa, ako
aj skutkové zistenia, z ktorých pri ich ustálení vychádzal. Obťažnosť predmetnej trestnej
veci odôvodnil potrebou vypracovania znaleckého posudku z odboru antropológie –
somatoskopie, ktorý bol vypracovaný 24. augusta 2011. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to,
že v návrhu na predĺženie väzby v prípravnom konaní je uvedený ako dôvod potreba
zabezpečiť výpisy odchádzajúcich hovorov, pričom ide o identické telefónne čísla, ktoré
sťažovateľ nemal možnosť využívať od svojho zadržania, treba uviesť, že tieto telefónne
čísla nepatrili sťažovateľovi, pretože práve z týchto telefónnych čísiel sa uskutočňovali
hovory sťažovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva z príkazu sudcu pre prípravné konanie.
Práve preto krajský súd v uznesení uviedol, že zabezpečenie tohto dôkazu môže prispieť aj
k rozšíreniu obvinenia (vrátane spolupáchateľov). Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že je nelogické
a absurdné, aby vyšetrovateľ v septembri 2011 požadoval zabezpečiť informácie
od mobilného operátora, hoci tento príkaz súdu vybavil už 28. marca 2011, uvedené
tvrdenie nezodpovedá stavu veci, keďže žiadaná informácia bola vyšetrovateľovi zaslaná
podľa odtlačku pečiatky na tejto listine 27. septembra 2011. Odhliadnuc od uvedeného treba
tiež uviesť, že všeobecný súd nevykonáva vo vzťahu k činnosti a rozhodovaniu
vyšetrovateľa či prokurátora v prípravnom konaní dozor a nedisponuje ani účinnými
zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by mohol zistiť, či v danom štádiu
trestného stíhania už boli určité dôkazy obstarané, pokiaľ tieto nie sú súčasťou predloženého
spisového materiálu. Okresný súd vychádzal z predpokladu, že prokurátor k svojmu návrhu,
na základe ktorého mal okresný súd v prípravnom konaní rozhodnúť o väzbe obvineného,
pripojil celý dovtedy získaný spisový materiál tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 72 ods. 4
Z repliky sťažovateľa bez označenia dátumu doručenej ústavnému súdu 1. februára
2012 vyplýva, že sťažovateľ so závermi krajského súdu nesúhlasí. Potreba zabezpečiť
charakteristiku obvineného nemôže požívať status náročnosti dokazovania. To isté sa
vzťahuje aj na správu od mobilného operátora, keďže táto bola vypracovaná ešte 28. marca
2011. Nemožno akceptovať názor, podľa ktorého treba za moment doručenia správy
mobilného operátora považovať 27. september 2011 v súlade s odtlačkom dátumovej
pečiatky, a to vzhľadom na päťmesačný rozdiel medzi týmto dátumom a dátumom
vystavenia správy.
II.
Z príkazu na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke sp. zn.
5 Ntt 102/11 vydaného Okresným súdom Košice I 3. marca 2011 vyplýva inter alia
povinnosť pre spoločnosť T., s. r. o., dať polícii výpisy všetkých odchádzajúcich
a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z telefónnych čísiel +3598(...), +3598(...)
a +3598(...), z ktorých boli realizované hovory sťažovateľa na mobilný telefón značky
Nokia IMEI(...) v dobe od zaznamenania na území Slovenskej republiky až do súčasnosti,
najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou, ako aj výpis všetkých
odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia
IMEI(...), ktorý užíval sťažovateľ, a to v dobe od jeho zaznamenania na území Slovenskej
republiky až do súčasnosti, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou.
Z listu spoločnosti T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 28. marca 2011 adresovaného polícii
k sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010 vyplýva, že na základe súdneho príkazu Okresného súdu
Košice I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011 oznamuje, že k mobilnému telefónu značky
Nokia IMEI(...) a k telefónnym staniciam s číslami +3598(...), +3598(...) a +3598(...) nie je
od 26. februára 2011 až doteraz evidovaná žiadna telekomunikačná prevádzka. Na liste je
dátumová pečiatka polície s dátumom prijatia listu 27. septembra 2011.
Z prípisu T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 12. decembra 2011 doručeného ústavnému
súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť zo 6. decembra 2011) 15. decembra
2011 vyplýva, že list mobilného operátora z 28. marca 2011 adresovaný polícii súvisiaci
s poskytnutím súčinnosti na základe súdneho príkazu Okresného súdu Košice I bol zaslaný
polícii (na adresu Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor justičnej polície,
Rampová 7, Košice, sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010) ako doporučená zásielka Slovenskej
pošty 30. marca 2011. Zásielka bola vedená pod podacím číslom RR 26276032. Pripojená
kópia podacieho hárku, na ktorom je odtlačok pečiatky č. 12 Pošty B. z 30. marca 2011,
uvedené údaje potvrdzuje.
Z prípisu Slovenskej pošty, Pošta K., sp. zn. 256/ORP-OD/2012 z 19. januára 2012
doručeného ústavnému súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť z 12. januára
2012) 25. januára 2012 vyplýva, že zásielku s podacím číslom 26 276 032 podanú na
Pošte B. dňa 30. marca 2011 pre adresáta Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad
justičnej a kriminálnej polície, odbor kriminálnej polície, Rampová 7, Košice, prevzal
splnomocnenec oprávneného prijímateľa 4. apríla 2011.
Pripojená kópia úhrnného dodacieho lístku, na ktorom je odtlačok pečiatky číslo 20
Pošty K. zo 4. apríla 2011, uvedené údaje potvrdzuje.
Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby č. k. 2 Pv 150/11-35 z 31. augusta
2011 doručeného okresnému súdu toho istého dňa vyplýva, že sa požaduje predĺženie väzby
sťažovateľa do 30. novembra 2011, keďže v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné
zabezpečiť od spoločnosti T., s. r. o., jednak výpis všetkých odchádzajúcich
a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z telefónnych čísiel +3598(..), +3598(...)
a +3598(...), z ktorých boli realizované hovory sťažovateľa na mobilný telefón Nokia
IMEI(...) od 26. februára 2011 až doteraz s lokalizáciou, ale tiež výpis všetkých
odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia
IMEI(...), ktorý užíval sťažovateľ v dobe od jeho zaznamenania na území Slovenskej
republiky až doteraz, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou. Napokon
treba zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby K.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 26/2011 z 9. septembra 2011. Sťažovateľovi bolo 1. marca 2011 vznesené obvinenie
zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov
podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona pre skutok, ktorého sa mal dopustiť 1. marca 2011
v čase okolo 19.00 h v O. v K. tým, že pri platbe za tovar použil ako pravú falšovanú 200-
eurovú bankovku. Následne 28. marca 2011, 29. marca 2011, 30. marca 2011, 21. apríla
2011 a 29. apríla 2011 mu boli vznesené ďalšie obvinenia pre obdobné skutky, ktoré mal
spáchať tiež 1. marca 2011 rovnakým spôsobom v rôznych časoch na iných miestach v K.
Všetky konania vedené proti sťažovateľovi boli spojené na spoločné konanie vedené pod
sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011. Podľa upovedomenia prokurátora z 3. júna 2011
treba konanie sťažovateľa kvalifikovať aj ako pokračovací prečin podvodu podľa § 221
ods. 1 Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal jednak sťažovateľ
sám, pričom dvomi podaniami sťažnosť aj odôvodnil, no okrem toho dôvody sťažnosti
doplnil aj prostredníctvom svojej obhajkyne. Podľa jeho názoru nie sú dané dôvody ani
preventívnej, ani útekovej väzby a v spise sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že by
bol v pátraní Interpolu. Skutočnosť, že je bulharským občanom, je irelevantná, lebo nemôže
byť sama osebe pripisovaná na jeho ťarchu. Z odôvodnenia uznesenia nevyplývajú žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by dávali presné, jasné a zrozumiteľné odôvodnenie predĺženia
lehoty väzby. Pokiaľ sa v návrhu na predĺženie lehoty väzby poukazuje na potrebu
zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich telefonických hovorov, ide o identické
telefónne číslo, ktoré nemal možnosť využívať od momentu zadržania, teda od 1. marca
2011. Po tomto dni už bol väzobne stíhaný, a preto zabezpečenie výpisov od 26. februára
2011 doteraz nemá pre vyšetrovanie veci relevanciu. Podľa názoru krajského súdu dôvody
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej pretrvávajú. Čo sa týka
dôvodov väzby, treba poukázať na to, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky
stále bydlisko. Táto skutočnosť sama osebe nezakladá dôvod väzby, avšak za relevantné
nemožno považovať vzhľadom na charakter trestnej činnosti a osobu sťažovateľa jeho
tvrdenie, podľa ktorého má stály pobyt v Bulharsku. Zo spisu totiž vyplýva, že sťažovateľ
sa pohybuje po rôznych štátoch Európskej únie, mimo svojho bydliska, a preto jeho
prepustením na slobodu by bolo do značnej miery sťažené vyšetrovanie tak závažnej
trestnej činnosti. V prípade uznania viny sťažovateľovi hrozí vysoký trest odňatia slobody
vo výmere od 7 do 10 rokov, čo spolu s podozrením, že sa mal dopustiť žalovaného
trestného činu v jeden deň na niekoľkých miestach v K., ako aj so skutočnosťou, že už mal
byť za obdobný trestný čin odsúdený v Taliansku, taktiež zakladá dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti vyplýva
zo skutočnosti, že sťažovateľ už bol v inom štáte za obdobný trestný čin odsúdený, ale aj
z toho, že sa mal v jeden deň dopustiť obdobného konania opakovane na rôznych miestach
na území K. Konkrétne, sťažovateľ v Taliansku v meste P. v marci 2007 sa spolu s ďalšou
osobou pokúšal v nákupnom centre platiť falošnou bankovkou v nominálnej hodnote 200
eur, pričom mu bolo zabavených 71 kusov takýchto bankoviek. Za to bol odsúdený na 1 rok
a 6 mesiacov odňatia slobody s tým, že výkon trestu mu bol následne odložený. Hoci toto
odsúdenie sťažovateľa v inom štáte nemá vplyv na prípadné ukladanie trestu na území
Slovenskej republiky, má však svoj význam z hľadiska hodnotenia jeho osoby pre účely
väzobného stíhania. Zabezpečenie dôkazov, na ktoré poukázal prokurátor v návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby, tak vzhľadom na charakter a náročnosť môže prispieť
prípadne k rozšíreniu obvinenia.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011 vyplýva, že
podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe s tým, že
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Okresný
súd takto rozhodol potom, ako na sťažovateľa bola podaná obžaloba.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 53/2011 z 24. novembra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k.
8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011.
Podľa zistenia ústavného súdu na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom
5. apríla 2012 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok. Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajský súd 28. júna 2012 zamietol a od uvedeného dňa je sťažovateľ vo výkone trestu
odňatia slobody.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 prvej vety dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený
slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má
právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas
konania.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Rozhodujúcim argumentom sťažovateľa je, že prokurátor požiadal o predĺženie
väzby v prípravnom konaní jednak pre potrebu zabezpečiť od mobilného operátora výpis
všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov z označených telefónnych čísiel, resp.
z označeného mobilného telefónu, ale tiež kvôli zabezpečeniu charakteristiky sťažovateľa,
a to aj napriek tomu, že mobilný operátor takúto správu v súlade so súdnym príkazom vydal
ešte 28. marca 2011. Preto predĺženie väzby, o ktorom okresný súd a krajský súd rozhodli,
bolo v skutočnosti v rozpore so zákonom.
Podľa názoru krajského súdu v danej súvislosti je rozhodujúce, že správa mobilného
operátora bola polícii doručená podľa odtlačku dátumovej pečiatky až 27. septembra 2011.
Táto správa preto v čase rozhodovania všeobecných súdov nebola súčasťou spisu
predloženého prokurátorom spolu s jeho návrhom na predĺženie väzby.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku o väzbe koná a rozhoduje súd
a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri
vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
Podľa § 72 ods. 4 Trestného poriadku k návrhu na vzatie obvineného do väzby, ako
aj k ďalším návrhom prokurátora, na ktorých základe sa má v prípravnom konaní rozhodnúť
o väzbe, treba vždy pripojiť originál alebo orgánom činným v trestnom konaní overený
rovnopis celého dosiaľ získaného spisového materiálu s očíslovanými listami a s prehľadom
obsahu spisu. Predloženie spisu príslušnému orgánu nesmie byť prekážkou pre plynulé
konanie vo veci.
Podľa § 76 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len
vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci
alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného
na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania.
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).
Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe
zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.
Skutočnosť, že dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí
na záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho.
Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako primeranosť dĺžky konania
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania orgánu
štátu. Primeranosť lehoty sa pritom posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru
a vyžaduje sa, aby všeobecné súdy postupovali vo väzobných veciach s „osobitným
urýchlením“ (Tomasi c. Francúzsko z 27. augusta 1992, § 84, Abdoella c. Holandsko
z 25. novembra 1992, § 24).
Z citovaného ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku sú zrejmé podmienky,
za splnenia ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby. Je teda nevyhnutné, aby zistené
skutočnosti nasvedčovali tomu, že inkriminovaný skutok bol spáchaný, má znaky trestného
činu, sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený, a z konania obvineného alebo
ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava z úteku, resp. skrývania sa,
kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti.
V prípade rozhodovania súdu o predĺžení lehoty väzby v prípravnom konaní
v zmysle § 76 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku navyše (popri podmienkach
vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku) musia byť ešte kumulatívne
splnené ďalšie podmienky, podľa ktorých 1. nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a 2. prepustením obvineného na slobodu hrozí,
že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Napokon, ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri už
citované rozhodnutia Tomasi c. Francúzsko a Abdoella c. Holandsko), pri rozhodovaní
o väzbe treba skúmať aj to, či vyšetrovanie trestnej veci prebieha s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením.
Možno konštatovať, že splnenie podmienok väzby vyplývajúcich z ustanovenia § 71
ods. 1 Trestného poriadku je v uznesení krajského súdu obšírnym spôsobom a presvedčivo
zdôvodnené. Túto časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemožno v nijakom prípade
považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Krajský súd tu v dostatočnom
rozsahu splnil svoju prieskumnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 72 ods. 2 tretej
vety Trestného poriadku.
Odlišná je situácia vo vzťahu k ustanoveniu § 76 ods. 3 druhej vety Trestného
poriadku, teda v súvislosti s posúdením otázky, či bolo alebo nebolo možné pre obťažnosť
veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť v pôvodnej sedemmesačnej
lehote, ako aj v súvislosti s povinnosťou viesť vyšetrovanie s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska
konštatovať, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého polícia v čase podania návrhu
na predĺženie väzby mala správu mobilného operátora už dávno k dispozícii, bolo v plnom
rozsahu zisteniami ústavného súdu preukázané. Mobilný operátor totiž svoju správu
z 28. marca 2011 odovzdal na doporučenú poštovú prepravu 30. marca 2011 a polícia
poštovú zásielku obsahujúcu správu mobilného operátora prevzala prostredníctvom
splnomocnenca ešte 4. apríla 2011. Možno preto zo skutkového hľadiska ustáliť, že pokiaľ
sa návrh prokurátora na predĺženie väzby v prípravnom konaní opieral inter alia o potrebu
vyžiadať si od mobilného operátora výpis odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS
správ z označených telefónnych čísiel a z označeného mobilného telefónu, bol v tomto
smere duplicitný a nadbytočný, pretože požadované informácie už mobilný operátor pred
niekoľkými mesiacmi polícii poskytol.
Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno ustáliť, že polícia v súvislosti
s návrhom na predĺženie väzby v prípravnom konaní nepredložila prokurátorovi (a ten
následne okresnému súdu) celý dovtedy získaný spisový materiál, pretože v predloženom
spisovom materiáli sa nenachádzala správa mobilného operátora z 28. marca 2011, hoci
bola polícii doručená ešte 4. apríla 2011. Pritom je rozhodujúce, že prokurátor navrhol
predĺžiť lehotu väzby v prípravnom konaní (ktorá mala uplynúť 1. októbra 2011)
do 30. novembra 2011 (teda o ďalšie dva mesiace) jednak pre potrebu zadovážiť
charakteristiku sťažovateľa z ústavu na výkon väzby, ale najmä preto, aby sa zadovážila
v skutočnosti už existujúca správa od mobilného operátora. Inými slovami, ustanoveniu
§ 72 ods. 4 Trestného poriadku sa priečiaci postup polície v konečnom dôsledku umožnil, že
okresný súd a krajský súd (ktoré o existencii správy mobilného operátora zrejme nevedeli)
návrhu prokurátora na predĺženie väzby v prípravnom konaní v plnom rozsahu vyhoveli
s výslovným poukazom na potrebu zadovážiť túto správu. Na doplnenie treba dodať, že
po rozhodnutí krajského súdu, ktorý predĺženie väzby v prípravnom konaní odobril,
k novému vyžiadaniu správy od mobilného operátora už nedošlo, pretože zrejme hneď
potom bola do spisu založená správa z 28. marca 2011, ktorá podľa dátumovej pečiatky
mala byť polícii doručená 27. septembra 2011, teda v deň nasledujúci po dni, keď krajský
súd o veci rozhodol.
Postup polície v prípravnom konaní, ktorá nepredloží prokurátorovi, resp.
všeobecnému súdu celý získaný spisový materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe,
v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti všetkých rozhodujúcich
skutočností, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s konaním
ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru.
V uvedenej súvislosti treba ešte podotknúť, že o neúplnosti predloženého spisového
materiálu celkom zrejme nevedel ani sťažovateľ, resp. jeho obhajkyňa, pretože rozhodujúce
skutočnosti zistili až po skončení vyšetrovania v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu
13. októbra 2011, teda už po rozhodnutí krajského súdu, ku ktorému došlo ešte
26. septembra 2011. Z tohto dôvodu ani nebolo možné, aby v rámci konania a rozhodovania
o návrhu prokurátora na predĺženie väzby v prípravnom konaní uvedený nedostatok
namietali (napr. v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby). Naproti
tomu však na adresu okresného súdu a krajského súdu možno konštatovať, že
z predloženého spisového materiálu museli mať vedomosť o tom, že ešte v marci 2011 bol
mobilný operátor vyzvaný správu podať, pričom v predloženom spise sa správa mobilného
operátora nenachádzala a zo spisu nevyplývala urgencia správy, ale ani akékoľvek
vysvetlenie, prečo ani po niekoľkých mesiacoch nebola správa k dispozícii. Uvedené
skutočnosti mali vyvolať u všeobecných súdov prinajmenšom závažné pochybnosti o tom,
či sa vo veci koná s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, ako sa to vo väzobnej veci
vyžaduje.
Popri porušení ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku ani z vecného hľadiska
(§ 76 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku) nie je možné považovať rozhodnutie
o predĺžení väzby za akceptovateľné. Ako to vyplýva z už uvedeného, dôvod predĺženia
väzby spočívajúci v potrebe zadovážiť správu od mobilného operátora v skutočnosti
neexistoval. Zadováženie charakteristiky sťažovateľa z ústavu na výkon väzby si predĺženie
väzby nevyžaduje, keďže z časového hľadiska ide o celkom nenáročný úkon.
S prihliadnutím na uvedené rozhodujúce skutočnosti treba uznesenie krajského súdu
považovať za nezákonné, a preto aj priečiace sa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3
a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Hoci krajský súd o existencii správy mobilného
operátora nevedel a subjektívne v tejto súvislosti nepochybil, z objektívneho hľadiska nesie
napriek tomu zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa. Krajskému súdu
však možno pričítať aj subjektívne pochybenie v tom, že sa v uvedených súvislostiach
nezaoberal dostatočne otázkou, či vyšetrovanie prebieha s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením.
Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami
sťažovateľa.
Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil (bod 2 výroku nálezu).
Sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie, preto ústavný súd o vrátení veci nerozhodoval, pričom
treba poznamenať, že vrátiť vec na ďalšie konanie by v danom prípade ani neprichádzalo
do úvahy.
O väzbe rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro. Nie je teda možné
rozhodovať o väzbe so spätnou účinnosťou (mutatis mutandis I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04).
Jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby,
čo zároveň znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby
sudcovi (sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (I. ÚS 204/05).
Keďže na sťažovateľa bola podaná obžaloba, nie je už možné o predĺžení väzby
v prípravnom konaní rozhodovať. Išlo by totiž o rozhodovanie o väzbe s účinkami
do minulosti. Okrem toho jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním obžaloby
skončila. O väzbe sťažovateľa môže teraz rozhodovať iba súd, ktorý koná o merite veci.
Sťažovateľ ďalej požadoval, aby ho ústavný súd prepustil z väzby.
Vzhľadom na to, že rozhodnutím krajského súdu o odvolaní z 28. júna 2012 sa väzba
sťažovateľa už skončila (nastúpil uvedeného dňa do výkonu trestu odňatia slobody), stala sa
jeho požiadavka z pohľadu ústavného súdu bezpredmetnou, a preto sťažnosti v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd poznamenáva, že o prípadnom priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia za utrpenú nemateriálnu ujmu nemohol rozhodovať, keďže sťažovateľ
takúto požiadavku neuplatnil.
Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou priznal ústavný súd
úspešnému sťažovateľovi čiastku 527,52 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2011
(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti) po 123,50 €, za jeden úkon
právnych služieb v roku 2012 (replika na vyjadrenie predsedu krajského súdu) vo výške
127,16 €, ako aj režijný paušál 3 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €. Krajský súd je povinný trovy
zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012