Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 522/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. M. a J. M., zastúpených advokátkou JUDr. Vlastou

Suchanovou, Podzámska 32, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , , , 2 a 5, Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 16.

januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. M. a J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2014 doručená sťažnosť B. M. a J. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. januára 2014

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bolo uznesením vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Leviciach, odboru kriminálnej polície,

pod ČVS: ORP-607/OVK-LV-2012 zo 14. novembra 2012 vznesené obvinenie pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c)

a d) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Sťažovatelia boli uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 17. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. novembra 2012 vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Počas ich väzobného stíhania niekoľkonásobne využili svoje právo požiadať

o prepustenie z väzby, v ostatnom tak učinili počas hlavného pojednávania konaného

16. decembra 2013 na okresnom súde. O ich žiadostiach rozhodol okresný súd svojím

uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2013 tak, že ich zamietol a toto

prvostupňové rozhodnutie v sťažnostnom konaní krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. januára 2014 potvrdil, resp. sťažnosť sťažovateľov zamietol. V ostatnom podali

sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti rozdelili svoju argumentáciu do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine poukazujú na hmotnoprávne okolnosti svojho väzobného stíhania,

v rámci ktorých namietajú, že (i) „Krajský súd vo svojom rozhodnutí č.k.

z 13.5.2013 uviedol, prečo nepovažoval naše žiadosti a alternatívy, akým spôsobom je

možné nahradiť väzbu za použiteľné a postrádal podľa nášho názoru nedostatok

odôvodnenia.“. Argumentovali ďalej tým, že „Aj keď bola na nás podaná obžaloba pre

obzvlášť závažný zločin, pri existencii prezumcie neviny a pri existencii vykonaných

dôkazov, nemôže existovať zjavná neprimeranosť väzby a obmedzenia osobnej slobody, teda

aj v prípade obzvlášť závažného zločinu. ... myslíme, že toho času dôvody väzby neexistujú

a v prípade, že by existovali, dajú sa nahradiť inými formami, ktoré súd podľa nášho názoru

nevyhodnotil objektívne, zákonne a v náš prospech.“. V ďalšom poukázali na pochybenia

orgánov činných v trestnom konaní, ktoré spočívali v tom, že (ii) «... v spisovom materiáli

vo vzťahu k obžalobe č.k. sa nenachádzajú listinné dôkazy, ako stanovenie

spoločného postupu pri vyšetrovaní danej veci trestného činu všetkými zložkami polície,

zvlášť s poukazom na situáciu nazvanú aj v obžalobe „policajná akcia...“, k čomu

smerovala, kto ju mal vykonať, ktoré zložky a pod akým velením.», ako aj v tom, že (iii) „...

KS Nitra vo svojom rozhodnutí z 13.5.2013 č.k. uviedol a stotožnil sa vtedy

s návrhom okresného prokurátora Levice, že lehota prelženia väzby do 13.9.2013 bola

primeraná a to vzhľadom na charakter dôkazov a vyšetrovacích úkonov, ktoré majú byť

orgánmi činnými v trestnom konaní vykonané/v tomto smere bolo poukázané na znalecké

posudky, ktoré sa mali vo veci vyhotoviť/. Z vyšetrovacieho spisu je však zrejmé, že

predmetné znalecké posudky KEU PZ Bratislava z odboru chémia a biológia boli už polícii

známe začiatok apríla roku 2013 / znalecký posudok KEÚ PZ Bratislava... zo dňa 3.4.2012,

pravdepodobne pisárska chyba v označení roku, malo byť správne uvedené 3.4.2013/ a

zámerne neboli doložené prokurátorovi s cieľom predĺžiť lehotu väzby nezákonne. V tomto

smere poukazujeme na nezákonný postup polície pri predĺžení väzby a poukazujeme na

nález ÚS SR zo dňa 10.7.2012, ktorý udáva: Postup polície v prípravnom

konaní, ktorá nepredloží prokurátorovi resp. všeobecnému súdu celý získaný spisový

materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o

väzbe bez znalosti všetkých rozhodujúcich skutočností, nemožno považovať za konanie,

ktoré by bolo v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , respt. práva na

slobodu podľa č. 5 ods. 4 dohovoru.“.

3.2 Sťažovateľka B. M. k hmotnoprávnym podmienkam väzby ešte poukázala na

skutočnosť, že súdy nedostatočne reflektovali na jej sestrou (ako dôveryhodnou osobou)

ponúknutú záruku, ktorá mohla slúžiť ako prostriedok nahradenia väzby, k čomu uviedla, že

„Ja, obvinená... som bola netrestaná, mám maloleté dieťa pričom moja sestra... mi

vytvorila podmienky, či už pracovné alebo iné sociálne nato, aby som v prípade prepustenia

z väzby na slobodu sa mohla zamestnať, zabezpečila mi bývanie a odišla by som z

prostredia, v ktorom podľa vyjadrenia súdu sa dá predpokladať, že by som naďalej páchala

trestnú činnosť.“.

3.3 V druhej rovine svojej argumentácie poukázali na dve procesné pochybenia.

Ako sťažovatelia sami uvádzajú «Prvým závažným porušením OS Levice bolo

nerozhodnutie o nahradenie dôvodov väzby na základe návrhu..., pričom tento výrok v

napadnutom uznesení OS Levice zo dňa 16.12.2013 absentuje nielen v

písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia, ale nebolo o tomto návrhu dňa 16.12.2013

súdom ani rozhodnuté /viď. zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 16.12.2013/. Uvedený

výrok doplnil Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí len s poukazom na ust. § 194

ods. 3 ... S takýmto právnym názorom súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko pri

rozhodovaní krajského súdu mali byť dodržané určité základné princípy spravodlivého

súdneho konania v prospech nás sťažovateľov. Postupom okresného súdu neboli splnené

dôsledne povinnosti v súvislosti s realizáciou našich práv na spravodlivé súdne konanie pri

rozhodovaní o našej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v súvislosti aj s právom nato,

aby sa krajský súd zaoberal argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti proti nepriaznivému

uzneseniu okresného súdu. Pokiaľ v danom štádiu trestného stíhania pretrvávajú u nás

dôvody preventívnej väzby podľa , uznesenie okresného súdu

napriek požiadavkám ust. v neobsahuje všetky právne relevantné

úvahy, na základe ktorých okresný súd posudzoval našu žiadosť s tým, že tieto dôvody boli

krajským súdom doplnené tak, že boli označené len za spresnené. Z práva na spravodlivý

proces vyplýva aj povinnosť súdu, zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. V tomto smere bolo

porušené naše právo, keďže OS Levice č.k vo svojom rozhodnutí zo dňa

16.12.2013 a následne KS Nitra č.k zo dňa 16.1.2014, nerozhodol zákonným

spôsobom o návrhu na prijatie záruky...

Ďalšie procesné pochybenie vidíme v porušení čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

SR a to v tom, že bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu.

Krajský súd rozhodoval o našej sťažnosti na neverejnom zasadnutí dňa 16.1.2014.

Krajský súd vôbec nereagoval na vznesenú námietku o tom, že OS Levice nerozhodol

o záruke... a ďalej nás vylúčil z prejednávania na zasadnutí odvolacieho súdu. V tomto

postupe súdu vidíme svojvôľu štátnej /súdnej/ moci, ktorá prekročila medze svojho

oprávnenia, určené pre demokratický a právny štát, ústavným a zákonným poriadkom SR.

Porušenie svojho práva na spravodlivý proces vidíme v tom, že uznesenie krajského súdu

bolo vydané na základe ústavne nekonformného výkladu pravidiel o našej prítomnosti ako

obvinených na konaní pred odvolacím súdom, kde by nám bola otvorená reálna možnosť

predniesť všetky námietky. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí

medzi dôležité záruky ochrany základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné

vznesenie námietok v kontradiktórnej schéme konania, najlepšie zaistí ochranu základných

práv, ktorá je z hľadiska „fair“ procesu prvotným účelom súdneho konania. Súd nemôže

dospieť k relevantnému zisteniu bez dodržania základných procesných náležitostí, ku ktorým

je potrebné radiť hlavne bezprostrednosť, kontradiktórnosť a ústnosť.».

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľky... na osobnú slobodu podľa či 17 ods. 1 ods. 2 a ods.

5 ... a právo na slobodu podľa ods. 4, Dohovoru... a základné právo

na súdnu ochranu podľa v spojení s a SR,

uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 4Tos/l/2014 zo dňa 16.1.2014, bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 4Tos/l/2014 zo dňa 16.1.2014 sa zrušuje

a sťažovatelia v 1. a2. rade sa prepúšťajú z väzby na slobodu.

3. Vzhľadom k tej skutočnosti, že naša väzba trvá od 13.11.2012 a vo veci je

nariadené pojednávanie na deň 14.4.2014, týmto žiadame o prednostné vybavenie našej

sťažnosti.

4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľom v 1. a 2. rade primerané

finančné zadosťučinenie každému vo výške 4.000,- eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Krajský súd Nitra je povinný uhradiť... trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

podľa a nasl. vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá

na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

17. Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo ho prepustiť na slobodu, ak a) záujmové združenie občanov

alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to,

že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy

vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd...

považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za

dostatočnú a prijme ju... Podľa ... ak je obvinený stíhaný pre

obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e),

alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku

alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti

prípadu. ...

18. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... Podľa § 192

ods. 1 pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a)

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b)

konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Podľa § 193 ods. 1

nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak a) nie je prípustná, b) bola

podaná oneskorene, neoprávnenou osobou... c) nie je dôvodná. Podľa § 194 ods. 3

ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom uznesení niektorý výrok

chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby vyslovil zrušenie

napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu

sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

19. Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 1

ods. 1, , , 2 a 5 a a práv podľa a 4

a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. januára

2014.

II.A

K namietanému porušeniu práv podľa , a

a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa Slovenská

republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani

náboženstvo. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre už opakovane

konštatoval (, , ), že ide o všeobecné ustanovenie,

ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie . K namietanému porušeniu a

ods. 2 je nutné skonštatovať, že tieto neupravujú základné práva a slobody.

22. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie

o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému

zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej súdnej

kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra

2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003. s. 250), zatiaľ čo

účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných

prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti pozbavenia

slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody

(väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011,

§ 165).

23. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí

do väzby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že ide o tzv.

inkorporovanú kontrolu, čo znamená, že ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd

alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe

(čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto

ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Účelom čl. 5 ods. 4

dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu

previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie

o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru bezpochyby zaväzuje štáty

poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj

vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom

prípade kontrola podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de

Wilde v. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76, ). Ústavný súd sa nemohol

zaoberať porušením sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou

a nedostatkom dôvodov (pozri bod 3.1, pozn.) napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

pretože týmto rozhodnutím v sťažnostnom konaní rozhodol krajský súd o zamietnutí

žiadostí sťažovateľov o prepustenie z väzby, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho

trvania väzby v čase, keď sa sťažovatelia už vo väzbe nachádzali. Inými slovami, keďže

v danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie krajského súdu o vzatí do väzby, ale

rozhodnutie krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho trvania, nebolo možné

pristúpiť k skúmaniu porušenia práv sťažovateľov podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že

sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby,

nevzťahuje.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich

ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú

rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP

de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.). Článok 6

dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na

konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe

nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru

upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. ).

26. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1,

a a a dohovoru z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach

väzobného stíhania sťažovateľov, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu

v jeho uznesení sp. zn. zo 16. januára 2014.

27. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 , ako aj dohovoru. V dôsledku

uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie

krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014 len vo vzťahu k namietanému

porušeniu , 2 a 5 a dohovoru.

II.B

K namietanému porušeniu práv podľa , 2 a 5 a podľa

dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

28. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietali porušenie , 2 a 5

v spojení s čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní, pričom

dôvodili, že (i) «... v spisovom materiáli vo vzťahu k obžalobe č.k. sa

nenachádzajú listinné dôkazy, ako stanovenie spoločného postupu pri vyšetrovaní danej

veci trestného činu všetkými zložkami polície, zvlášť s poukazom na situáciu nazvanú aj

v obžalobe „policajná akcia...“, k čomu smerovala, kto ju mal vykonať, ktoré zložky a pod

akým velením», ako aj poukázali na to, že (ii) „... KS Nitra vo svojom rozhodnutí

z 13.5.2013 č.k. uviedol a stotožnil sa vtedy s návrhom okresného

prokurátora Levice, že lehota prelženia väzby do 13.9.2013 bola primeraná a to vzhľadom

na charakter dôkazov a vyšetrovacích úkonov, ktoré majú byť orgánmi činnými v trestnom

konaní vykonané/v tomto smere bolo poukázané na znalecké posudky, ktoré sa mali vo veci

vyhotoviť/. Z vyšetrovacieho spisu je však zrejmé, že predmetné znalecké posudky KEU PZ

Bratislava z odboru chémia a biológia boli už polícii známe začiatok apríla roku 2013 /

znalecký posudok KEÚ PZ Bratislava... zo dňa 3.4.2012, pravdepodobne pisárska chyba v

označení roku, malo byť správne uvedené 3.4.2013/ a zámerne neboli doložené

prokurátorovi s cieľom predĺžiť lehotu väzby nezákonne. V tomto smere poukazujeme na

nezákonný postup polície pri predĺžení väzby a poukazujeme na nález ÚS SR II. ÚS

567/2011 zo dňa 10.7.2012, ktorý udáva: Postup polície v prípravnom konaní, ktorá

nepredloží prokurátorovi resp. všeobecnému súdu celý získaný spisový materiál v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti

všetkých rozhodujúcich skutočností, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade

s konaním ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , respt. práva na slobodu podľa č. 5 ods. 4

dohovoru.“.

29. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

30. Vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že (i) sú iba

súčasťou širšej sťažnostnej argumentácie sťažovateľov, keďže v petite sťažnosti ich

nenapádajú (pozri tiež , pozn.), resp. (ii) boli predložené

v štádiu dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá tvorí procesnú podmienku konania

o sťažnosti podľa č. 127 v nadväznosti na .

Z uvedených dôvodov nebolo možné sa relevantným spôsobom zaoberať týmito

námietkami.

31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína svoju už ustálenú judikatúru,

podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až po

koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany

orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných

súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich

štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania

možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

m. m. tiež , , , ). V nadväznosti na

uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania

umožňuje sťažovateľom právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných

práv a slobôd, a to v priebehu už prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi. Tak ako

súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov,

aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou

jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj

právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného

konania v trestnej veci sťažovateľov v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu

obžaloby (obdobne napr. , alebo ).

32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

33. Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 16. januára 2014 v podstatnom

uviedol:

«Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec

na rozhodnutie 09.01.2014, pri rozhodovaní o sťažnostiach obžalovaného a obžalovanej

podľa písmeno a/, písmeno b/ preskúmal správnosť

všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým títo sťažovatelia podali sťažnosť

a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Nadriadený súd v rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd

prvého stupňa predovšetkým správne zistil, že aj v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom

napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej rozhodol, u každého z nich

pretrvávali a trvajú dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/

spočívajúce v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia na slobodu

každý z nich v trestnej činnosti pokračoval.

Existencia tejto dôvodnej obavy bola u obžalovaného aj obžalovanej opodstatnená

v podstate tými istými skutočnosťami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd

prvého stupňa, na ktoré nadriadený súd preto iba ako na zákonu zodpovedajúce

a vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje, považujúc za potrebné ich:

- spresniť a to predovšetkým (s poukazom na zásadu prezumpcie neviny vyplývajúcu

z ustanovenia ) v tom smere, že aj v tom štádiu trestného

stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej súd prvého

stupňa rozhodol, v prejednávanej veci zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutky, pre

ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky v obžalobe označených

zločinov, sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchali obžalovaný a obžalovaná (a to

v rozsahu účasti každého z nich vyplývajúcej z jednotlivých, v prejednávanej veci na nich

podaných obžalôb), ďalej (s poukazom na ustanovenie

účinného do 01.01.2006) v tom smere, že pri hodnotení osoby obžalovaného možno

prihliadnuť iba na jedno jeho skoršie odsúdenie, a to rozsudkom súdu prvého stupňa

z 28.01.1998 sp. zn. , ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu

lúpeže spolupáchateľstvom podľa k účinného

do 01.01.2006, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere

dvoch rokov, ktorý 08.11.1999 čiastočne vykonal a ktorý sa u neho zrejme minul

predpokladaným výchovným účinkom a napokon v tom smere, že aj v prípade preventívnej

väzby aj obžalovaného a obžalovanej v prejednávanej veci je odôvodňujúcou obava

z pokračovania v trestnej činnosti a nie (ako to zrejme neopodstatnene v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol súd prvého stupňa) obava z vyhýbania sa trestnému

stíhaniu (existencia ktorej spravidla opodstatňuje dôvod väzby útekovej podľa § 71 odsek 1

písmeno a/ );

- doplniť o konkrétnu skutočnosť opodstatňujúcu dôvodnú obavu, že by obžalovaný aj

obžalovaná v prípade prepustenia každého z nich z väzby na slobodu v páchaní drogovej

trestnej činnosti pokračovali, ktorou je podľa názoru nadriadeného súdu ani doterajším,

v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním nespochybnené zistenie, že skutok (označený

ako bod 1/) právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

látok, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno c/, písmeno d/, odsek 2 písm. c/

( písmeno j/) (pre ktorý bola na oboch obžalovaných 09.08.2013

pod sp. zn. -62 podaná obžaloba) mali spáchať 13.11.2012, teda po tom, čo

im bolo (obžalovanému 23.12.2011 a obžalovanej 02.01.2012) oznámené vznesenie

obvinenia pre skutok, tiež právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných látok, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno c/, písmeno

d/, odsek 2 písmeno c/ ( písmeno j/) , ktorý mali spáchať v období od

mesiaca marec 2011 do konca roku 2011 (a pre ktorý bola na nich 17.04.2013 pod sp. zn.

-107 podaná obžaloba.

Nadriadený súd v rámci svojej, z ustanovenia § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/

mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti dospel tiež k záveru, že súd

prvého stupňa rovnako správne zistil, že ani v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom

napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej rozhodol, neboli ani u jedného

z nich zistené také okolnosti charakterizujúce povahu prejednávaného prípadu (a v prípade

obžalovaného ani jeho osobu), ktoré by odôvodňovali záver o možnosti nahradiť dôvody

u každého z nich pretrvávajúcej väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným

a obžalovanou podľa písmeno c/ .

Aj dôvodnosť záveru o nemožnosti nahradiť a dosiahnuť účel väzby preventívnej

dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku je tak u obžalovaného ako aj u obžalovanej opodstatnená v podstate aj tými istými

skutočnosťami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého stupňa, na ktoré

nadriadený súd preto iba ako na zákonu zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi

opodstatnené poukazuje, považujúc za potrebné ich doplniť a to nielen o už vyššie uvedené

konkrétne zistenia majúce opodstatnene nasvedčovať špeciálnej recidíve drogovej trestnej

činnosti u oboch obžalovaných a sklonoch obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti, ale aj

o ďalšie, pre takéto rozhodnutie nepochybne relevantné nezistenie žiadnych takých

výnimočných okolností prejednávaného prípadu, existenciou ktorých ustanovenie § 80

odsek 2 veta tretia prijatie záruky ( písmeno a/ Trestného

poriadku) alebo sľubu ( písmeno b/ ) alebo uloženie

dohľadu ( písmeno c/ ) podmieňuje a napokon aj

o doplnenie napadnutého uznesenia o ďalší jeho nepochybne (a bezdôvodne, ako na to

v písomnom podaní doručenom súdu prvého stupňa 09.01.2014 a nadriadenému súdu

predloženom 10.01.2014 opodstatnene poukázala sestra obžalovanej) chýbajúci výrok

o neprijatí podľa písmeno a/ na nahradenie dôvodov

väzby uvedených v ustanovení písmeno c/ u obžalovanej

jej sestrou ponúknutej záruky za jej ďalšie správanie a za to, že sa na vyzvanie dostaví na

súd a že vždy vopred oznámi súdu vzdialenie sa z miesta pobytu.

S poukazom na vyššie uvedené hmotnoprávne aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

u obžalovaného aj u obžalovanej v dobe vyhlásenia napadnutého uznesenia ďalšie

pretrvávanie dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku súd prvého stupňa nepochybil, keď podľa

zamietol ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podané prostredníctvom spoločnej

obhajkyne na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa konanom v prejednávanej veci

16.12.2013, ani keď na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 odsek 1

písmeno c/ a dosiahnutie jej účelu nad každým z nich nenariadil dohľad

probačného a mediačného úradníka a všetky, v tomto smere v odôvodnení obžalovanými

proti napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti považuje nadriadený súd buď za zjavne

neopodstatnené, alebo za nerelevantné.

Vo vyššie uvedenej súvislosti a reagujúc na niektoré sťažnostné námietky

obžalovaných považuje nadriadený súd za potrebné uviesť, že jednak existencia formálnych

a materiálnych podmienok väzby obžalovaných v dobe ich vzatia do väzby a v dobe

predĺženia lehoty jej trvania v prípravnom konaní bola predmetom prieskumnej povinnosti

nadriadeného súdu predchádzajúcej vydaniu jeho skorších rozhodnutí v prípravnom konaní

(uznesenia z 20.11.2012 sp. zn. a z 13.05.2013 sp. zn. ), jednak

že dôvody nepodania sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa o väzbe oboch

obžalovaných v prejednávanej veci z 26.08.2013 tvrdené v písomnom odôvodnení nimi proti

napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti (absencia dostatku psychických síl na strane

obžalovaných a orientácia na vytýčené hlavné pojednávanie) zrejme súčasne nemohli

existovať aj na strane ich spoločnej obhajkyne (ktorá je podľa § 44 odsek 1, odsek 2

osobou oprávnenou nielen na odôvodňovanie, ale aj na podávanie

opravných prostriedkov za každého z nich).

Podľa písmeno c/ nadriadený orgán zamietne

sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa ak nedostatok spočíva v tom, že

v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený súd bez

toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť

orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol

alebo neúplný výrok doplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd na

strane jednej po zistení, že výrok o sestrou obžalovanej ponúknutej záruke (za jej správanie,

dostav ovanie sa na súd a oznamovanie mu vzdialenia sa z miesta pobytu) v napadnutom

uznesení chýba, o tento ho sám podľa doplnil a následne

nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a na iné rozhodnutie

o žiadostiach obžalovaného a obžalovanej v ich prospech, nimi proti napadnutému

uzneseniu včas podané sťažnosti podľa písmeno c/ ako

nedôvodné zamietol.»

34. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 16. januára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. decembra

2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia:

«Dôvodnosť začatého trestného stíhania voči obžalovaným je preukázaná vo vzťahu

ku všetkým žalovaným skutkom. Z doteraz vykonaných dôkazov možno konštatovať dôvodné

podozrenie nasvedčujúce tomu, že obžalovaní spáchali skutky uvedené v podaných

obžalobách.

Preskúmaním spisového materiálu súd zistil, že trestná činnosť oboch obžalovaných

je dostatočne preukázaná doposiaľ v spisovom materiáli zadováženými dôkazmi, najmä

výpoveďami svedkov... a ďalej listinnými dôkazmi, a to najmä znaleckými posudkami z

Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. PPZ-KEU-BA-EXP-2012/16273

a č. PPZ-KEU-BA-EXP-2012/16273, PPZ-KEU-BA-EXP-2011/12581, znaleckým

posudkom z odvetvia elektronika a riadiaca technika, výpočtová technika č. 4/2013,

znaleckými posudkami znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria č.

13/2013, 14/2013, 167/2011, 119/2012, 118/2012, odborným vyjadrením z odboru

psychiatrie č. 155/2012, zápisnicu o rekognícii osoby zo dňa 14.11.2012, zápisnicu o

vykonanej prehliadke iných priestorov alebo pozemkov zo dňa 13.11.2012, zápisnicu o

vykonaní domovej prehliadky zo dňa 13.11.2012. zápisnicu o vydaní veci zo dňa 13.11.2012

a 14.11.2012, zápisnice o prehliadke tela zo dňa 13.11.2012, záznamov z telekomunikačnej

prevádzky a potvrdení o prevzatí vecí.

Z uvedených dôkazov súd zistil, že skutky, pre ktoré boli na tunajší súd podané

obžaloby na obvineného... a obvinenú... sa stali, teda boli spáchané a majú znaky obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov. ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c/, odsek 2

písmeno c/ s poukazom na písmeno j/ a

u obvineného... aj znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek

1 . Zo správy o povesti od... vyplýva, že obžalovaní majú v obci zlú povesť,

miestnymi občanmi sú považovaní za dílerov drog, pohybujú sa v drogovom prostredí a

stýkajú sa s miestnymi narkomanmi.

Súd konštatuje, že tu existuje aj naďalej dôvod väzby u oboch obžalovaných podľa

písmeno c/ , nakoľko tu hrozí dôvodná obava, že

obžalovaní v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú pokračovať v páchaní v trestnej

činnosti rovnakého charakteru, teda v nezákonnej dispozícii s omamnými a psychotropnými

látkami a následne v ich distribúcii iným osobám. V tejto súvislosti súd poukazuje najmä na

charakter páchania trestnej činnosti obžalovanými. Obžalovaní mali byť všeobecne známi

ako predajcovia drog, pričom drogy mali predávať viacerým osobám. Obžalovaní mali mať

dlhodobé skúsenosti s pôsobením v drogovom prostredí, po dlhšie obdobie dokázali drogu

tak zabezpečovať, ako aj predávať jej konzumentom. Je tiež nutné poukázať aj na rozsah

páchania trestnej činnosti obžalovaných, ako to vyplynulo z výpovedí svedkov.

Naviac obžalovaní pred vzatím do väzby boli nezamestnaní, nemali žiaden stály

príjem, teda za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že obžalovaní si páchaním tejto

trestnej činnosti zabezpečovali financie na krytie svojich osobných potrieb, vrátane kúpy

drogy.

Obžalovaný... sa v minulosti už dostal do rozporu so zákonom, pričom

predchádzajúce odsúdenia nemali dostatočný prevýchovný vplyv na neho, keďže

v protiprávnom konaní naďalej pokračoval.

Podľa písmeno c/ , ak je daný dôvod väzby podľa

§ 71 odsek 1 písmeno a/ alebo c/, môže súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na

osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu

nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obžalovanými, neboli splnené materiálne podmienky stanovené v § 80 odsek 1 písmeno c/

, lebo s poukazom na osobu obžalovaných a povahu spáchaných činov,

nie je dostatočnou zárukou, že ich prijatím sa odstráni odôvodnená obava, že po prepustení

z väzby na slobodu sa nebudú snažiť vyhnúť trestnému stíhaniu, resp. nedopustia sa

opakovane trestnej činnosti, teda nie je dostatočnou náhradou väzby obžalovaných.

Podľa písmeno a/ , ak je daný dôvod väzby podľa

§ 71 odsek 1 písmeno a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak záujmové

združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie

obvineného za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na

súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta

pobytu, a súd lebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku

vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú

a príjme ju.

Podľa , súd a v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa § odseku 1 písm. a/

a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré

odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd

a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností

a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod

väzby podľa § 71 ods.2 písm. a) až c) alebo e), alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo

sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sestra obžalovanej... ponúkla prevzatie záruky za ďalšie

správanie obžalovanej..., súd ako predbežnú otázku podľa ,

riešil dôveryhodnosť uvedenej osoby.

Podľa , dôveryhodná osoba je osoba, ktorá je

schopná priaznivo ovplyvňovať správanie obvineného. Dôveryhodnosť osoby posúdi súd

a v prípravnom konaní prokurátor.

Dôveryhodná osoba by mala byť osoba bezúhonná, požívajúca prirodzenú autoritu

v rodinnom, pracovnom styku s obžalovanou. Osoba ponúkajúca záruku za správanie

obžalovanej k svojmu návrhu nepredložila žiadne doklady, z ktorých by súd mohol vyvodiť

záver, že ide o osobu bezúhonnú a taktiež je zrejmé, že ako osoba v príbuzenskom pomere

s obžalovanou /sestrou/ nepožíva takú prirodzenú autoritu, ako predpokladá zákon, aby

mohla priaznivo ovplyvňovať jej správanie, keďže obžalovaná sa pravdepodobne

opakovane dopustila rovnakej trestnej činností, resp. mala sa ju dopúšťať dlhšiu dobu a

teda jej výchovné pôsobenie, rešpektovanie a autorita neboli dostatočné.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že... nespĺňa kritériá

dôveryhodnej osoby podľa a uvedenú osobu o tom

vyrozumel ústne a o jej ponuke nerozhodoval.

Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných vznesené prostredníctvom obhajkyne,

k týmto treba uviesť, že materiálne predpoklady väzby u obžalovaných sú dané, pretože zo

zabezpečených dôkazov, najmä pokiaľ ide o výsluchy jednotlivých svedkov, ktoré boli

vykonané kontradiktórnym spôsobom, a doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že

skutky boli spáchané a naďalej je tu dôvodné podozrenie, že ich mali spáchať obžalovaní.

Pokiaľ obžalovaní namietajú použiteľnosť jednotlivých dôkazov, toto bude

predmetom vyhodnotenia dôkazov v rámci trestného konania, pretože v danom štádiu súd

rozhoduje iba o väzbe a nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy.

Podľa , medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je

potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Pri aplikácii citovaného ustanovenia , vyplýva povinnosť

pre súd skúmať podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu

do jedného zo základných ľudských práv a slobôd priznaných SR

a čl. 5 odsek 1 Dohovoru.

Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z čl. 5 odsek 1 písm. c/ Dohovoru, sú stavané

alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených

dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreby zabrániť osobe

v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Na záver je nutné poznamenať, že väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným

opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obžalovanú z trestného činu pre

potreby prebiehajúceho trestného konania.»

35. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako

aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Z hľadiska posúdenia dohovoru má osoba

vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú

určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými

slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky

okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

36. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

).

37. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale

taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred

zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

38. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad

právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom

ustanovená ako maximálna, už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

39. Sťažovatelia voči napadnutému rozhodnutiu krajského namietali, že „Krajský

súd vo svojom rozhodnutí č.k. z 13.5.2013... postrádal podľa nášho názoru

nedostatok odôvodnenia.“, nakoľko „... toho času dôvody väzby neexistujú a v prípade, že

by existovali, dajú sa nahradiť inými formami, ktoré súd podľa nášho názoru nevyhodnotil

objetívne, zákonne a v náš propsech.“.

40. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2013, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd,

pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu

zotrvaniu sťažovateľov vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny

alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi

vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom

porušenia sťažovateľmi označených práv a ich ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone

väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri

posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania obidvoch sťažovateľov vo väzbe v ich trestnej

veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd, ako aj

okresný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn.

zo 16. decembra 2013, pozn.) dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti

pozbavenia osobnej slobody obidvoch sťažovateľov nielen z hľadiska relevantných

zákonných ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv

a slobôd sťažovateľa garantovaných a dohovorom; uvedenú potrebu ich ponechania

vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska

materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Závery krajského súdu nachádzajú

oporu aj v skutkových okolnostiach trestnej veci sťažovateľov a už vykonanom dokazovaní,

ktoré s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, a okolnosti jej

spáchania opodstatňujú ich ďalšie zotrvanie vo väzbe, a to aj v rovine dĺžky jej trvania,

ktorá v čase podania ústavnej sťažnosti trvala v podstate 1 rok a 4 mesiace (sťažovatelia boli

vzatí do väzby 13. novembra 2012, pozn.), čím nebola ani v rozpore s § 76 ods. 6 písm. c)

. Ústavný súd teda konštatuje, že všetky sťažovateľmi prednesené

argumenty týkajúce sa hmotných podmienok väzby, ktoré boli zohľadnené súdom prvej

inštancie, boli prítomné aj v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý sa s nimi vo

svojom napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj s ohľadom na zákonom predpokladané

ďalšie zotrvanie obidvoch sťažovateľov vo výkone tzv. „preventívnej väzby“. Podľa názoru

ústavného súdu tak skutkové zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich

odvodené závery krajského súdu vychádzajúce zo záverov okresného súdu sú na základe

týmito súdmi prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne

odôvodnené a dávajú odpovede na všetky podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom

na vyššie uvedené ústavný súd vníma sťažovateľmi predostreté námietky ako zjavne

neopodstatnené, čo podľa zakladá dôvod odmietnutia

sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

41. Sťažovatelia postupu krajského súdu, ktorý postupom podľa § 194 ods. 3

rozhodol o ponúknutej záruke sestry sťažovateľky B. M. ako

dôveryhodnej osoby (ponúknutej v snahe nahradiť týmto prostriedkom väzbu sťažovateľky,

pozn.), naprávajúc tak procesné pochybenie prvostupňového súdu namietali, že „S takýmto

právnym názorom súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko pri rozhodovaní krajského súdu

mali byť dodržané určité základné princípy spravodlivého súdneho konania v prospech nás

sťažovateľov. Postupom okresného súdu neboli splnené dôsledne povinnosti v súvislosti s

realizáciou našich práv na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o našej žiadosti o

prepustenie z väzby na slobodu v súvislosti aj s právom nato, aby sa krajský súd zaoberal

argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti proti nepriaznivému uzneseniu okresného

súdu.“.

42. K tejto námietke sťažovateľky B. M. ústavný súd konštatuje, že tento procesný

postup je upravený v a krajský súd v tomto smere

postupoval priamo podľa dikcie zákona, a to , ktorý takýto postup

priamo umožňoval. Navyše, tento postup krajského súdu v sťažnostnom konaní nachádza

svoje opodstatnenie aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej „Nedostatok pri uplatňovaní

niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže

byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere

z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája

1986).“. V dôsledku toho, že krajský súd postupoval v súlade so zákon a judikatúrou ESĽP,

považoval ústavný súd prednesenú námietku za zjavne neopodstatnenú a uvedená

skutočnosť zakladá postup ústavného súdu podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov v tejto jej časti.

43. V ďalšom sťažovatelia namietali, že neboli v sťažnostnom konaní pred krajským

súdom vypočutí: „Žiadosť o prepustenie z väzby sme podali viackrát a táto otázka má pre

nás zásadný význam, nakoľko sme dlhú dobu vo väzbe a nebola nám daná možnosť ani

jedenkrát sa pred odvolacím súdom vyjadriť, nebola nám daná príležitosť osobne sa hájiť

pred odvolacím súdom a vyjadriť sa k veci. Odvolací súd nám nevytvoril žiadny priestor na

obhajobu a doslova nemá ani záujem vidieť nás obvinených - sťažovateľov, aby si aj

takýmto spôsobom mohol materiálne zabezpečiť ďalší dôkaz pre rozhodnutie, aby z nášho

vyjadrenia taktiež mohol prijať závery. Takýto postup súdu nám znemožnil obhajobu,

znemožnil nám prezentovať konkrétne námietky proti uzneseniu okresného súdu bez

akéhokoľvek odôvodnenia a zdá sa nám postup krajského súdu formalistický a nemajúci

záujem o zistenie všetkých okolností pre posúdenie, či naše dôvody väzby prípadne trvajú,

prečo nemohla byť prijatá záruka, prípadne prečo nemohlo byť použité ust. .

Hoci z ust. § 302 ods. 2 Tr. vor. vyplýva, že súd nie je povinný na prerokovanie

sťažnosti nariadiť verejné zasadnutie, neznamená to však, že tak nemôže urobiť na základe

úvahy o vhodnosti, účelnosti a potrebnosti takého opatrenia s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu. Sme toho názoru, že tieto výnimočné okolnosti prípadu v našom prípade

existujú, nakoľko po celú dobu nášho stíhania a podávaných žiadostí o prepustenie z väzby

na slobodu argumentujeme aj porušením zákona v tom smere, že dôkazy získavané počas

prípravného konania boli získavané nezákonne.“

44. K tejto námietke sťažovateľov ústavný súd v prvom rade poukazuje

na skutočnosť, že medzi inštitucionálne záruky „spravodlivého procesu“, ktoré garantuje

čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepochybne patrí aj právo obvineného predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj

jeho právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre

svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej

povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné

garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa

pozbavenia osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches –

Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko).

Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP

z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba

vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

45. Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že

prostredníctvom čl. 5 ods. 4 dohovoru sa fyzickým osobám garantuje predovšetkým právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody, resp. ďalšieho trvania väzby, ale tiež právo osoby, ktorá bola pozbavená osobnej

slobody, predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe, t. j.

„osobne sa vyjadriť“ k tejto otázke, resp. inak povedané, byť vypočutý k dôvodom

a okolnostiam ďalšieho trvania väzby. Z judikatúry ESĽP teda vyplýva, že procesné záruky,

ktoré sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, nemusia byť bez výhrad

rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré zabezpečujú podmienky

spravodlivého súdneho procesu. Možno však konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti

väzby sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz, pričom jednou

z najvýznamnejších je práve právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti

svojmu ponechaniu vo väzbe.

46. Ústavný súd už v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať

tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho

súdu rozhodovať o trvaní väzby vždy na verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí

obvineného/obžalovaného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. Osobná prítomnosť

obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú

byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu

prerokúvaných skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným

predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní

(, ). Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom

v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu

[(napríklad aj čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred

súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol

na zasadnutí súdu prítomný (, , )].

47. Zo zákonnej dikcie vyplýva fakultatívna

možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu

uskutočniť zasadnutie za prítomnosti sťažovateľov ako obžalovaných a ich obhajcu.

Ústavný súd by sa k tejto možnosti priklonil napr. vtedy, ak by v okolnostiach posudzovanej

veci neboli sťažovatelia vypočutí ani pred prvoinštančným súdnym orgánom ku

skutočnostiam, na ktoré ich ako obžalovaných treba vypočuť, alebo za situácie, ak by pred

rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ nepoznané skutočnosti a obžalovaní by

výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trvali z dôvodu, že sú významné pre

rozhodnutie súdu k otázke ich zotrvania vo väzbe (m. m. ). Zo zistení

ústavného súdu naopak vyplýva, že sťažovatelia dôvody svojho prepustenia z väzby na

slobodu stavajú na opakovane tvrdených skutočnostiach pravidelne prezentovaných pred

všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o ich opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby.

Všeobecným súdom na obidvoch stupňoch je teda ich argumentácia podporujúca ich

prepustenie z väzby na slobodu známa, resp. krajský súd ako súd sťažnostný disponoval

všetkými dôvodmi, v ktorých sťažovatelia nachádzali dôvody svojho prepustenia z väzby na

slobodu, k čomu ich osobná účasť v konaní pred ním nebola potrebná. Inak povedané,

v konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom sa rozhodlo aj o ich žiadosti o prepustenie

z väzby (hlavné pojednávanie okresného súdu konané 16. decembra 2013, pozn.), bol

dodržaný princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti, sťažovateľom bola daná príležitosť

osobne sa vyjadriť nielen k okolnostiam ich trestnej veci, ale aj dôvodom, na podklade

ktorých mali byť podľa ich názoru prepustení z väzby, a to za aktívnej účasti ich obhajkyne.

Preto nemohlo dôjsť ich osobným nevypočutím v konaní pred sťažnostným súdom

k porušeniu ich práv podľa ich práv podľa , 2 a 5 a podľa

dohovoru. Postup, ktorý v danom prípade krajský súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi

z označených článkov a dohovoru a táto skutočnosť zakladá postup ústavného súdu

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

sťažovateľov v tejto jej časti.

48. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno

za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu

ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, prepustenie sťažovateľov

z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014