Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 228/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti M. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára

2013, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. D. podľa a právo

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy konania v sume

275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho

právneho zástupcu Mgr. P. O., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013

doručená sťažnosť M. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby prokurátora

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na .

Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)

a c) . Žiadosťou doručenou okresnému súdu 7. decembra 2012

sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby a jej nahradenia prijatím písomného sľubu,

ktorého znenie k žiadosti priložil. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol na hlavnom

pojednávaní uskutočnenom 28. januára 2013 napadnutým uznesením tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol podľa , pričom zároveň neprijal ani jeho

návrh na nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu z 28. januára 2013 podal sťažovateľ sťažnosť,

o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

«K rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu

Bratislava I dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. 1. 2013,

teda po takmer dvoch mesiacoch. V tomto postupe vidím aj porušenie ustanovenia § 79

ods. 3 druhá veta . Porušenie môjho základného práva na osobnú

slobodu podľa a práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. vidím v tom, že Krajský súd v Bratislave námietky

uvedené v sťažnosti, týkajúce sa mnou tvrdeného porušenia práva na urýchlené konanie

o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, vyhodnotil nesprávne. Krajský súd v Bratislave

v uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. na jednej strane cituje § 79 ods. 3

, ktorého prvá veta znie: „Obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu“. Na strane druhej z odôvodnení uznesenia vyplýva, že prieťahy

som si mal spôsobiť sám tým, že som žiadosť o prepustenie z väzby nepodal na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 4. 12. 2012. Toto tvrdenie nepovažujem za súladné s mojim

právom kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby. Ospravedlňovanie nečinnosti Okresného

súdu Bratislava I tým, že prebiehalo sťažnostné konanie vo vzťahu k ďalším obžalovaným,

alebo tým, že v dňoch 22. 12. 2012 – 26. 12. 2012 išlo o vianočné obdobie nepovažujem

za dostatočné na ospravedlnenie nečinnosti.

K termínu hlavného pojednávania, ktoré bolo vytýčené na 22. 1. 2013 Krajský súd

v Bratislave správne uvádza, že tento termín bol zrušený a bol stanovený nový termín

pojednávania na 28. 1. 2013. V uznesení Krajského súdu v Bratislave však chýba zmienka

o tom, že k zrušeniu tohto termínu došlo z dôvodu chyby Okresného súdu Bratislava I, ktorý

si na rovnaký termín naplánoval dve rôzne trestné veci a preto termín v mojej veci bol

zrušený. V uznesení chýba taktiež zmienka o tom, že o zrušení tohto termínu sa obhajca

dozvedel až na Okresnom súde Bratislava I v pojednávacej miestnosti.

Považujem za potrebné doplniť, že o mojej žiadosti o prepustenie z väzby Okresný

súd Bratislava I na hlavnom pojednávaní dňa 28. 2. 2013 (správne má byť 28. januára

2013, pozn.) rozhodol až potom, čo som mu pripomenul, že už podaním z 6. 12. 2012 som

podal žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Som toho názoru,

že Krajský súd v Bratislave o mojej sťažnosti nerozhodol bez meškania, ale až s odstupom

ďalších troch týždňov od podania sťažnosti. V tomto postupe vidím aj porušenie

ustanovenia tretia veta .

Požiadavke bezodkladného a urýchleného rozhodovania... nezodpovedá vyššie

popísaný postup Okresného súdu Bratislava I, ani postup Krajského súdu v Bratislave.

Poukazujem na skutočnosť, že nenesiem žiadnu vinu na tom, že k rozhodnutiu o väzbe

nedošlo urýchlene a lehoty v ktorých sa o mojej väzbe rozhodovalo nespĺňajú požiadavku

urýchleného rozhodnutia o väzbe. Uvedeným konaním mi bolo odopreté právo na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I a jeho rozhodnutím zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. v súvislosti

s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené

bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. v súvislosti

s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené

bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom

päťtisíc Euro), ktoré sú Okresný súd Bratislava I v sume 2.500,- € a Krajský súd

v Bratislave v sume 2.500,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €... na účet

jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 26. apríla 2013 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v súvislosti s požiadavkou

na urýchlené rozhodnutie o väzbe postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2013, prijal na ďalšie konanie

a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne ústavný súd

vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila,

či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

K sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 3440/2013

z 12. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

„Okresný súd Bratislava I v trestnom konaní prejednáva obžalobu

podanú Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky proti B. S., J. V. a M. D., ktorí

sú obžalovaní zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona

s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona. Obžalovaní B. S. a J. V. sú navyše obvinení

zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami.

Obžaloba v tejto veci bola podaná dňa 10. 9. 2012. Dňa 1. 10. 2012 súd

na neverejnom zasadnutí rozhodol o ďalšom trvaní väzby a zamietol žiadosti obžalovaných

o prepustenie z väzby na slobodu a nahradení väzby peňažnou zárukou. Sťažovateľ

sa výslovne vzdal sťažnosti proti uzneseniu súdu o jeho väzbe. Predseda senátu vytýčil

termín hlavného pojednávania na 24. 10. 2012 a dňa 3. 10. 2012 bol spis predložený

Krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiach ostatných obžalovaných proti uzneseniu

zo dňa 1. 10. 2013, ktorý tieto na neverejnom zasadnutí dňa 9. 10. 2012 ako nedôvodné

zamietol. Dňa 24. 10. 2012 bolo vykonané hlavné pojednávanie, na ktorom súd vykonal

dokazovanie výsluchom svedkov a súd odročil hlavné pojednávanie na 5. 12. 2012.

Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 12. 2012 súd vykonal ďalšie dôkazy, pričom obžalovaní

S. a V. požiadali o prepustenie z väzby na slobodu a jej nahradením písomným sľubom,

ktorým súd vyhovel a obžalovaných z väzby prepustil, proti čomu podal prokurátor

sťažnosť. Hlavné pojednávanie bolo odročené na termín 22. 1. 2013. Dňa 7. 12. 2012 bola

tunajšiemu súdu doručená žiadosť obžalovaného M. D. o prepustenie z väzby na slobodu

a jej nahradenie písomným sľubom datovaná 6. 12. 2012 s písomným sľubom zo dňa 5. 12.

2012. Následne dňa 11. 12. 2012 bolo súdu doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora

proti uzneseniu o väzbe zo dňa 5. 12. 2012. Spis bol dňa 19. 12.2012 predložený Krajskému

súdu v Bratislave, ktorý na neverejnom zasadnutí dňa 20. 12. 2012 zrušil uznesenie

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 12. 2012 a vrátil vec na opätovné konanie

a rozhodnutie. Spis bol dňa 21. 12. 2012 vrátený Okresnému súdu Bratislava I. Na základe

pokynu predsedu senátu zo dňa 14. 1. 2013 bol termín pojednávania 22. 1. 2013 zrušený

a vytýčený na 28. 1. 2013. Na hlavnom pojednávaní dňa 28. 1. 2013 okrem vykonaných

dôkazov súd rozhodol aj o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu

a jej nahradenie písomným sľubom, ktorú v prípade sťažovateľa zamietol. Súd zároveň

vytýčil ďalší termín hlavného pojednávania na 28. 2. 2013. Podaním zo dňa 28. 1. 2013

doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 1. 2013 obžalovaný M. D. prostredníctvom svojho

obhajcu doplnil odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe zo dňa 28. 1. 2013.

Dňa 12. 2. 2012 bolo Krajským súdom v Bratislave odstúpené podanie M. D., označené ako

odôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013,

do konania . Spis bol Krajskému súdu v Bratislave predložený na rozhodnutie

o sťažnostiach dňa 15. 2. 2013, pričom Krajský súd rozhodol dňa 21. 2. 2013. V tejto

trestnej veci bolo následne vykonané hlavné pojednávanie v dňoch 28. 2. 2013, 8. 4. 2013

(odročené), 13. 5. 2013 (odročené) a dňa 6. 6. 2013, na ktorom Okresný súd rozhodol

o prepustení obžalovaných na slobodu. Toto uznesenie doposiaľ nie je právoplatné, nakoľko

prokurátor podal proti nemu sťažnosť a v súčasnej dobe súd doručuje písomné vyhotovenie

uznesenia o väzbe. Najbližší termín hlavného pojednávania je vytýčený na 3. 7. 2013.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v rovnakom rozsahu ako v ústavnej sťažnosti

aj priamo v dotknutom konaní, pričom sa k nim vyjadril aj Krajský súd v Bratislave

vo svojom uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. , s ktorým sa stotožňujem.

Z vyššie uvedenej chronológie úkonov je zrejmé, že súd prikladá tejto väzobnej veci náležitú

dôležitosť a koná v primeraných lehotách. V tejto trestnej veci sú väzobne stíhaní všetci

traja obžalovaní, čo za určitých okolností môže spôsobiť značnú procesnú náročnosť.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky vo viacerých nálezoch definovala

požiadavky kladené na rozhodovanie o väzbe, ktorým spravidla nezodpovedá lehota

konania presahujúca jeden mesiac na jednom stupni súdu a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Zároveň však Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach prihliada aj na procesné, skutkové

a právne okolnosti toho ktorého konania. Okresný súd Bratislava I nevykazoval nečinnosť

v danej veci, ale vzhľadom na procesné okolnosti, konanie o žiadosti sťažovateľa prekročilo

bežne predpokladanú lehotu. Napriek tomu však nepovažujem dobu od podania žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu do rozhodnutia o nej za neprimeranú.

Sťažovateľ, v rozsahu v akom bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, navrhol,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutia Okresného Bratislava I

a Krajského súdu v Bratislave, prepustil obžalovaného z väzby na slobodu a zaviazal

Okresný súd Bratislava I zaplatiť mu primerané zadosťučinenie vo výške 2.500 €. V tejto

časti považujem návrh sťažovateľa za nedôvodný. Ak by aj Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol o tom, že práva sťažovateľa boli porušené, som toho názoru, že tento

zásah do jeho práv nedosiahol takú intenzitu, aby spôsobil nezákonnosť napadnutých

rozhodnutí, alebo odôvodňoval priznanie finančného zadosťučinenia, a to najmä

s prihliadnutím na ostatný priebeh konania.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu na zaujatie

stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý v reakcii na výzvu v podaní doručenom

ústavnému súdu 4. júla 2013 okrem iného uviedol:

„Nesúhlasím s tvrdením, že som sa výslovne vzdal sťažnosti proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 10. 2012, sp. zn. , ktorým súd vo výroku

pod bodom I. rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe a vo výroku pod bodom II. zamietol

moju žiadosť o prepustenie z väzby. Pokiaľ ide o rozhodovanie o ponechaní vo väzbe,

k tomuto došlo na neverejnom zasadnutí Okresného súdu Bratislava dňa 1. 10. 2012.

Na tomto neverejnom zasadnutí súd rozhodol vo výroku pod bodom I. o mojom ponechaní

vo väzbe, proti tomuto výroku som podal ihneď sťažnosť, čo bolo zaznamenané v zápisnici.

Podanú sťažnosť som písomne odôvodnil podaním zo dňa 2. 10. 2012, adresovaným

Okresnému súdu Bratislava I, ktoré bolo tohto dňa aj podané na pošte. Vo výroku

pod bodom II., súd rozhodol o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Proti tomuto

výroku som sťažnosť nepodal, pretože som nepodal ani žiadosť o prepustenie z väzby a teda

súd o neexistujúcej žiadosti nemal rozhodovať. Bol som si vedomý skutočnosti, že nie som

v lehote v ktorej by som mohol žiadať o prepustenie z väzby. Na neverejnom zasadnutí

konanom dňa 1. 10. 2012 som sa vyjadroval k ponechaniu, resp. neponechaniu vo väzbe.

Krajský súd v uznesení zo dňa 9. 10. 2012, sp. zn. zamietol moju sťažnosť

proti výroku pod bodom I. K uvedenému uzneseniu považujem za potrebné uviesť, že súd

neprihliadal na obsah mojej sťažnosti a v odôvodnení uviedol, že podanú sťažnosť som

neodôvodnil, hoci odôvodnenie sťažnosti som podal písomným podaním zo dňa 2. 10. 2012.

Okrem hlavných pojednávaní, ktoré sú vo vyjadrení uvedené ako odročené, sa malo konať

hlavné pojednávanie aj dňa 27. 5. 2013, ktoré bolo taktiež odročené. K uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 6. 2013 sp. zn. , ktorým súd rozhodol

o mojom prepustení z väzby a o prijatí písomného sľubu, považujem za potrebné

zaslať Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

19. 6. 2013, č. k. , ktorým na základe sťažnosti prokurátora bolo

prvostupňové uznesenie zrušené v celom rozsahu, moja žiadosť o prepustenie z väzby bola

zamietnutá a sľub nebol prijatý. Vzhľadom k tejto skutočnosti, sa aj naďalej nachádzam

vo výkone väzby v tejto trestnej veci.“

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu ústavnému súdu

vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. súvisiacom s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu doručenej okresnému súdu 7. decembra 2012 a uznesením tohto súdu

z 28. januára 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd

rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade

s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne

aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990,

§ 27].

Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená

výslovne aj v , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje

inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci

sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahuje

v súvislosti s väzbou také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže

byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (rozhodnutie ).

Z uvedeného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že zahŕňa aj práva

vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne napr. rozhodnutia ,

, ).

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť

a neodkladnosť rozhodovania všeobecných súdov o zákonnosti väzby z hľadiska čl. 17

ods. 2 , ako aj dohovoru, konštatoval, že v označených ustanoveniach

a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. ,

).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto

má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Zo sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa, na ktorých zakladá

tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 4 dohovoru, je skutočnosť, že „k rozhodnutiu o... žiadosti o prepustenie z väzby

doručenej Okresnému súdu Bratislava dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 28. 1. 2013, teda po takmer dvoch mesiacoch“, t. j. že okresný súd

nerozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby prednostne a urýchlene.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj z obsahu spisu

vedeného okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil nasledujúce

pre prerokúvanú vec relevantné skutočnosti:

- 24. októbra 2012 sa uskutočnilo vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. december 2012,

- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. decembra 2012 spoluobžalovaní B. S.

a J. V. (ďalej len „spoluobžalovaní“) požiadali o prepustenie z väzby (hlavné pojednávanie

bolo odročené na 22. január 2013), pričom okresný súd ich žiadostiam uznesením

sp. zn. z 5. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. decembra

2012“) vyhovel a z väzby ich prepustil; proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal

prokurátor sťažnosť,

- dňa 7. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o prepustenie

z väzby a jej nahradenie písomným sľubom,

- dňa 11. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012,

- dňa 19. decembra 2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti prokurátora, ktorý na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2012 sťažnosťou

prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2012 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie; spis bol okresnému súdu vrátený

21. decembra 2012,

- pokynom predsedu senátu okresného súdu zo 14. januára 2013 bol nariadený termín

hlavného pojednávania na 22. január 2013, ktorý bol následne zrušený a bol nariadený nový

termín hlavného pojednávania na 28. január 2013,

- dňa 28. januára 2013 okresný súd na hlavnom pojednávaní zamietol uznesením

sp. zn. (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby ako nedôvodnú a návrh na nahradenie väzby písomným sľubom

a písomný sľub neprijal; obhajca sťažovateľa podal proti rozhodnutiu okresného súdu

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným podaním

doručeným okresnému súdu 29. januára 2013,

- sťažovateľ následne doplnil odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu podaním z 11. februára 2013,

- dňa 15. februára 2013 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa,

- krajský súd na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 21. februára 2013 sťažnosť

sťažovateľa zamietol podľa ,

- dňa 28. februára 2013 predseda senátu okresného súdu doručil na hlavnom

pojednávaní obhajcovi sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa.

Ústavný súd vo veciach, v ktorých sa zaoberá požiadavkou urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, konštantne zdôrazňuje, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota

počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať

lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť

trvajúca týždne (m. m. , , ).

Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že od podania žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (7. decembra 2012, pozn.) až po predloženie

spisu krajskému súdu (19. decembra 2012) na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora

proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012 (týkajúceho sa spoluobžalovaných,

pozn.) uplynulo 12 dní, pričom okresný súd bol v tomto období vo veci sťažovateľa nečinný

(nerozhodoval o jeho žiadosti). V tejto súvislosti podpredsedníčka okresného súdu

v prípise č. Spr. 3440/2013 z 12. júna 2013 na obranu postupu okresného súdu uviedla,

že v predmetnej trestnej veci sú väzobne stíhaní traja obžalovaní, „čo za určitých okolností

môže spôsobiť značnú procesnú náročnosť“.

Ústavný súd nespochybňuje, že väzobné stíhanie viacerých osôb v tej istej veci môže

okrem iného zapríčiniť aj časovú náročnosť v rozhodovacej činnosti príslušného súdu.

V posudzovanej veci však neopomenuteľnou zostáva skutočnosť, že sťažovateľ doručil

okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu takmer dva týždne

pred predložením spisu vzťahujúceho sa na predmetnú vec krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012, ktorým tento

rozhodoval o žiadostiach spoluobžalovaných o prepustenie na slobodu. Rovnako ústavný

súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský súd o označenej sťažnosti prokurátora rozhodol

bezodkladne a spis vzťahujúci sa na predmetnú trestnú vec vrátil okresnému súdu dva dni

po jeho predložení okresným súdom (21. decembra 2012, pozn.), pričom okresný súd

následne o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu rozhodol až po 38 dňoch

(28. januára 2013, pozn.).

S prihliadnutím na krátke obdobie, počas ktorého bol spis vzťahujúci

sa na predmetnú trestnú vec na krajskom súde, presiahla celková doba konania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie na slobodu obdobie 7 týždňov. Vychádzajúc z uvedenej

judikatúry ESĽP a ústavného súdu, takýto postup okresného súdu nemožno považovať

za urýchlený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z obsahu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 , ako aj jeho právo podľa dohovoru tým, že o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. decembra 2012 nerozhodol urýchlene (bod 1 výroku

tohto nálezu).

Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal tiež vyslovenia porušenia ním

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu (uznesenie okresného súdu sp. zn. z 28. januára 2013, pozn.).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom sťažovateľa podľa ,

však v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa konštatuje, že napadnutým uznesením

okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.

K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva

podľa ) v časti týkajúcej sa požiadavky urýchleného rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom –

konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych

skutočností (najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j. objektom skúmania

pri posudzovaní, či k porušeniu označených práv došlo, je dĺžka (obdobie) trvania

prieskumu zákonnosti zbavenia slobody s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu,

teda dĺžka trvania samotného rozhodovacieho procesu, nie však samotné rozhodnutie,

ktoré spravidla takýto následok nemôže mať. Napadnuté uznesenie okresného súdu

z 28. januára 2013 má v okolnostiach posudzovaného prípadu význam len z hľadiska

vymedzenia obdobia trvania prieskumu zákonnosti zbavenia slobody okresným súdom

(a to aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa).

Ústavný súd z uvedených dôvodov časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Sťažovateľ sa sťažnosťou tiež domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 € s poukazom na „pocit právnej neistoty a krivdu“,

ako aj „pocit nespravodlivosti, ktorý už nie je možné odstrániť v plnom rozsahu spätne

len samotným konštatovaním o porušení mojich základných práv“.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Ústavný súd, vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu a riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného

zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje

za dostatočné konštatovanie porušenia označeného základného práva sťažovateľa

zaručeného , ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. n. z 28. januára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. februára 2013. Vo vzťahu k tomuto návrhu sťažovateľa ústavný

súd zdôrazňuje, že aj keď vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

a dohovoru v dôsledku toho, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo

rozhodnuté urýchlene, neexistuje dôvod na zrušenie uznesení okresného súdu a krajského

súdu. O ich zrušení by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažovateľ namietal

ich vecnú správnosť, čo z obsahu jeho sťažnostnej argumentácie nevyplýva. Ústavný súd

preto nevyhovel ani tejto časti sťažnosti sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu).

V súvislosti s ďalším návrhom sťažovateľa, aby bol prepustený z väzby na slobodu,

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej prikazuje všeobecnému súdu

prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby spravidla vtedy, ak po zrušení rozhodnutia

všeobecného súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul na ďalšie trvanie väzby

[napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby,

resp. o ponechaní vo väzbe (napr. , , )]. Vzhľadom

na skutočnosť, že ústavný súd návrhu sťažovateľa na zrušenie napadnutých uznesení

okresného súdu a krajského súdu nevyhovel, nebolo možné vyhovieť ani jeho požiadavke

a prikázať jeho prepustenie z väzby na slobodu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodoval v súlade s

o úhrade trov konania; sťažovateľ sa domáhal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania

v sume 275,94 € v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (každý úkon po 130,17 €), čo predstavuje

sumu 260,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o sumu režijného paušálu (15,62 €). Celková

odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 275,96 €, t. j. sumu požadovanú

sťažovateľom (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013