Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 228/2013
PDF · 302.07 KB
No categories available
IV. ÚS 228/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti M. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 a jeho uznesením z 28. januára
2013, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. D. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 v súvislosti
s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy konania v sume
275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho
právneho zástupcu Mgr. P. O., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013
doručená sťažnosť M. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012
a jeho uznesením z 28. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tos 19/2013 a jeho uznesením z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby prokurátora
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 5 T 72/2012 trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 380/2011
zo 14. augusta 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)
a c) Trestného poriadku. Žiadosťou doručenou okresnému súdu 7. decembra 2012
sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby a jej nahradenia prijatím písomného sľubu,
ktorého znenie k žiadosti priložil. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol na hlavnom
pojednávaní uskutočnenom 28. januára 2013 napadnutým uznesením tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, pričom zároveň neprijal ani jeho
návrh na nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu z 28. januára 2013 podal sťažovateľ sťažnosť,
o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:
«K rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu
Bratislava I dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. 1. 2013,
teda po takmer dvoch mesiacoch. V tomto postupe vidím aj porušenie ustanovenia § 79
ods. 3 druhá veta Trestného poriadku. Porušenie môjho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tos/19/2013 vidím v tom, že Krajský súd v Bratislave námietky
uvedené v sťažnosti, týkajúce sa mnou tvrdeného porušenia práva na urýchlené konanie
o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, vyhodnotil nesprávne. Krajský súd v Bratislave
v uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013 na jednej strane cituje § 79 ods. 3
Trestného poriadku, ktorého prvá veta znie: „Obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu“. Na strane druhej z odôvodnení uznesenia vyplýva, že prieťahy
som si mal spôsobiť sám tým, že som žiadosť o prepustenie z väzby nepodal na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 4. 12. 2012. Toto tvrdenie nepovažujem za súladné s mojim
právom kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby. Ospravedlňovanie nečinnosti Okresného
súdu Bratislava I tým, že prebiehalo sťažnostné konanie vo vzťahu k ďalším obžalovaným,
alebo tým, že v dňoch 22. 12. 2012 – 26. 12. 2012 išlo o vianočné obdobie nepovažujem
za dostatočné na ospravedlnenie nečinnosti.
K termínu hlavného pojednávania, ktoré bolo vytýčené na 22. 1. 2013 Krajský súd
v Bratislave správne uvádza, že tento termín bol zrušený a bol stanovený nový termín
pojednávania na 28. 1. 2013. V uznesení Krajského súdu v Bratislave však chýba zmienka
o tom, že k zrušeniu tohto termínu došlo z dôvodu chyby Okresného súdu Bratislava I, ktorý
si na rovnaký termín naplánoval dve rôzne trestné veci a preto termín v mojej veci bol
zrušený. V uznesení chýba taktiež zmienka o tom, že o zrušení tohto termínu sa obhajca
dozvedel až na Okresnom súde Bratislava I v pojednávacej miestnosti.
Považujem za potrebné doplniť, že o mojej žiadosti o prepustenie z väzby Okresný
súd Bratislava I na hlavnom pojednávaní dňa 28. 2. 2013 (správne má byť 28. januára
2013, pozn.) rozhodol až potom, čo som mu pripomenul, že už podaním z 6. 12. 2012 som
podal žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Som toho názoru,
že Krajský súd v Bratislave o mojej sťažnosti nerozhodol bez meškania, ale až s odstupom
ďalších troch týždňov od podania sťažnosti. V tomto postupe vidím aj porušenie
ustanovenia § 79 ods. 3 tretia veta Trestného poriadku.
Požiadavke bezodkladného a urýchleného rozhodovania... nezodpovedá vyššie
popísaný postup Okresného súdu Bratislava I, ani postup Krajského súdu v Bratislave.
Poukazujem na skutočnosť, že nenesiem žiadnu vinu na tom, že k rozhodnutiu o väzbe
nedošlo urýchlene a lehoty v ktorých sa o mojej väzbe rozhodovalo nespĺňajú požiadavku
urýchleného rozhodnutia o väzbe. Uvedeným konaním mi bolo odopreté právo na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I a jeho rozhodnutím zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 5 T/72/2012 v súvislosti
s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené
bolo.
2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013 v súvislosti
s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené
bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013
a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 5 T/72/2012 sa zrušujú.
4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom
päťtisíc Euro), ktoré sú Okresný súd Bratislava I v sume 2.500,- € a Krajský súd
v Bratislave v sume 2.500,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
6. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť
sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €... na účet
jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 228/2013-11
z 26. apríla 2013 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou
na urýchlené rozhodnutie o väzbe postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 72/2012 a jeho uznesením z 28. januára 2013, prijal na ďalšie konanie
a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne ústavný súd
vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
K sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 3440/2013
z 12. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedla:
„Okresný súd Bratislava I v trestnom konaní 5 T 72/2012 prejednáva obžalobu
podanú Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky proti B. S., J. V. a M. D., ktorí
sú obžalovaní zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona. Obžalovaní B. S. a J. V. sú navyše obvinení
zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami.
Obžaloba v tejto veci bola podaná dňa 10. 9. 2012. Dňa 1. 10. 2012 súd
na neverejnom zasadnutí rozhodol o ďalšom trvaní väzby a zamietol žiadosti obžalovaných
o prepustenie z väzby na slobodu a nahradení väzby peňažnou zárukou. Sťažovateľ
sa výslovne vzdal sťažnosti proti uzneseniu súdu o jeho väzbe. Predseda senátu vytýčil
termín hlavného pojednávania na 24. 10. 2012 a dňa 3. 10. 2012 bol spis predložený
Krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiach ostatných obžalovaných proti uzneseniu
zo dňa 1. 10. 2013, ktorý tieto na neverejnom zasadnutí dňa 9. 10. 2012 ako nedôvodné
zamietol. Dňa 24. 10. 2012 bolo vykonané hlavné pojednávanie, na ktorom súd vykonal
dokazovanie výsluchom svedkov a súd odročil hlavné pojednávanie na 5. 12. 2012.
Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 12. 2012 súd vykonal ďalšie dôkazy, pričom obžalovaní
S. a V. požiadali o prepustenie z väzby na slobodu a jej nahradením písomným sľubom,
ktorým súd vyhovel a obžalovaných z väzby prepustil, proti čomu podal prokurátor
sťažnosť. Hlavné pojednávanie bolo odročené na termín 22. 1. 2013. Dňa 7. 12. 2012 bola
tunajšiemu súdu doručená žiadosť obžalovaného M. D. o prepustenie z väzby na slobodu
a jej nahradenie písomným sľubom datovaná 6. 12. 2012 s písomným sľubom zo dňa 5. 12.
2012. Následne dňa 11. 12. 2012 bolo súdu doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora
proti uzneseniu o väzbe zo dňa 5. 12. 2012. Spis bol dňa 19. 12.2012 predložený Krajskému
súdu v Bratislave, ktorý na neverejnom zasadnutí dňa 20. 12. 2012 zrušil uznesenie
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 12. 2012 a vrátil vec na opätovné konanie
a rozhodnutie. Spis bol dňa 21. 12. 2012 vrátený Okresnému súdu Bratislava I. Na základe
pokynu predsedu senátu zo dňa 14. 1. 2013 bol termín pojednávania 22. 1. 2013 zrušený
a vytýčený na 28. 1. 2013. Na hlavnom pojednávaní dňa 28. 1. 2013 okrem vykonaných
dôkazov súd rozhodol aj o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu
a jej nahradenie písomným sľubom, ktorú v prípade sťažovateľa zamietol. Súd zároveň
vytýčil ďalší termín hlavného pojednávania na 28. 2. 2013. Podaním zo dňa 28. 1. 2013
doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 1. 2013 obžalovaný M. D. prostredníctvom svojho
obhajcu doplnil odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe zo dňa 28. 1. 2013.
Dňa 12. 2. 2012 bolo Krajským súdom v Bratislave odstúpené podanie M. D., označené ako
odôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013,
do konania 5 T 72/2012. Spis bol Krajskému súdu v Bratislave predložený na rozhodnutie
o sťažnostiach dňa 15. 2. 2013, pričom Krajský súd rozhodol dňa 21. 2. 2013. V tejto
trestnej veci bolo následne vykonané hlavné pojednávanie v dňoch 28. 2. 2013, 8. 4. 2013
(odročené), 13. 5. 2013 (odročené) a dňa 6. 6. 2013, na ktorom Okresný súd rozhodol
o prepustení obžalovaných na slobodu. Toto uznesenie doposiaľ nie je právoplatné, nakoľko
prokurátor podal proti nemu sťažnosť a v súčasnej dobe súd doručuje písomné vyhotovenie
uznesenia o väzbe. Najbližší termín hlavného pojednávania je vytýčený na 3. 7. 2013.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v rovnakom rozsahu ako v ústavnej sťažnosti
aj priamo v dotknutom konaní, pričom sa k nim vyjadril aj Krajský súd v Bratislave
vo svojom uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos 19/2013, s ktorým sa stotožňujem.
Z vyššie uvedenej chronológie úkonov je zrejmé, že súd prikladá tejto väzobnej veci náležitú
dôležitosť a koná v primeraných lehotách. V tejto trestnej veci sú väzobne stíhaní všetci
traja obžalovaní, čo za určitých okolností môže spôsobiť značnú procesnú náročnosť.
Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky vo viacerých nálezoch definovala
požiadavky kladené na rozhodovanie o väzbe, ktorým spravidla nezodpovedá lehota
konania presahujúca jeden mesiac na jednom stupni súdu a ani nečinnosť trvajúca týždne.
Zároveň však Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach prihliada aj na procesné, skutkové
a právne okolnosti toho ktorého konania. Okresný súd Bratislava I nevykazoval nečinnosť
v danej veci, ale vzhľadom na procesné okolnosti, konanie o žiadosti sťažovateľa prekročilo
bežne predpokladanú lehotu. Napriek tomu však nepovažujem dobu od podania žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu do rozhodnutia o nej za neprimeranú.
Sťažovateľ, v rozsahu v akom bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, navrhol,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutia Okresného Bratislava I
a Krajského súdu v Bratislave, prepustil obžalovaného z väzby na slobodu a zaviazal
Okresný súd Bratislava I zaplatiť mu primerané zadosťučinenie vo výške 2.500 €. V tejto
časti považujem návrh sťažovateľa za nedôvodný. Ak by aj Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol o tom, že práva sťažovateľa boli porušené, som toho názoru, že tento
zásah do jeho práv nedosiahol takú intenzitu, aby spôsobil nezákonnosť napadnutých
rozhodnutí, alebo odôvodňoval priznanie finančného zadosťučinenia, a to najmä
s prihliadnutím na ostatný priebeh konania.“
Ústavný súd zaslal vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu na zaujatie
stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý v reakcii na výzvu v podaní doručenom
ústavnému súdu 4. júla 2013 okrem iného uviedol:
„Nesúhlasím s tvrdením, že som sa výslovne vzdal sťažnosti proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 10. 2012, sp. zn. 5 T/72/2012, ktorým súd vo výroku
pod bodom I. rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe a vo výroku pod bodom II. zamietol
moju žiadosť o prepustenie z väzby. Pokiaľ ide o rozhodovanie o ponechaní vo väzbe,
k tomuto došlo na neverejnom zasadnutí Okresného súdu Bratislava dňa 1. 10. 2012.
Na tomto neverejnom zasadnutí súd rozhodol vo výroku pod bodom I. o mojom ponechaní
vo väzbe, proti tomuto výroku som podal ihneď sťažnosť, čo bolo zaznamenané v zápisnici.
Podanú sťažnosť som písomne odôvodnil podaním zo dňa 2. 10. 2012, adresovaným
Okresnému súdu Bratislava I, ktoré bolo tohto dňa aj podané na pošte. Vo výroku
pod bodom II., súd rozhodol o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Proti tomuto
výroku som sťažnosť nepodal, pretože som nepodal ani žiadosť o prepustenie z väzby a teda
súd o neexistujúcej žiadosti nemal rozhodovať. Bol som si vedomý skutočnosti, že nie som
v lehote v ktorej by som mohol žiadať o prepustenie z väzby. Na neverejnom zasadnutí
konanom dňa 1. 10. 2012 som sa vyjadroval k ponechaniu, resp. neponechaniu vo väzbe.
Krajský súd v uznesení zo dňa 9. 10. 2012, sp. zn. 4 Tos/98/2012 zamietol moju sťažnosť
proti výroku pod bodom I. K uvedenému uzneseniu považujem za potrebné uviesť, že súd
neprihliadal na obsah mojej sťažnosti a v odôvodnení uviedol, že podanú sťažnosť som
neodôvodnil, hoci odôvodnenie sťažnosti som podal písomným podaním zo dňa 2. 10. 2012.
Okrem hlavných pojednávaní, ktoré sú vo vyjadrení uvedené ako odročené, sa malo konať
hlavné pojednávanie aj dňa 27. 5. 2013, ktoré bolo taktiež odročené. K uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 6. 2013 sp. zn. 5 T/72/2012, ktorým súd rozhodol
o mojom prepustení z väzby a o prijatí písomného sľubu, považujem za potrebné
zaslať Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
19. 6. 2013, č. k. 1 Tos/67/2013, ktorým na základe sťažnosti prokurátora bolo
prvostupňové uznesenie zrušené v celom rozsahu, moja žiadosť o prepustenie z väzby bola
zamietnutá a sľub nebol prijatý. Vzhľadom k tejto skutočnosti, sa aj naďalej nachádzam
vo výkone väzby v tejto trestnej veci.“
Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu ústavnému súdu
vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 72/2012 súvisiacom s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu doručenej okresnému súdu 7. decembra 2012 a uznesením tohto súdu
z 28. januára 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon...
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd
rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade
s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade
s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne
aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990,
§ 27].
Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená
výslovne aj v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje
inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci
sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje
v súvislosti s väzbou také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže
byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (rozhodnutie III. ÚS 7/00).
Z uvedeného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva
vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne napr. rozhodnutia III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť
a neodkladnosť rozhodovania všeobecných súdov o zákonnosti väzby z hľadiska čl. 17
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, konštatoval, že v označených ustanoveniach
ústavy a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00,
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto
má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru
použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).
Zo sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa, na ktorých zakladá
tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, je skutočnosť, že „k rozhodnutiu o... žiadosti o prepustenie z väzby
doručenej Okresnému súdu Bratislava dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 28. 1. 2013, teda po takmer dvoch mesiacoch“, t. j. že okresný súd
nerozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby prednostne a urýchlene.
Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj z obsahu spisu
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 T 72/2012 ústavný súd zistil nasledujúce
pre prerokúvanú vec relevantné skutočnosti:
- 24. októbra 2012 sa uskutočnilo vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. december 2012,
- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. decembra 2012 spoluobžalovaní B. S.
a J. V. (ďalej len „spoluobžalovaní“) požiadali o prepustenie z väzby (hlavné pojednávanie
bolo odročené na 22. január 2013), pričom okresný súd ich žiadostiam uznesením
sp. zn. 5 T 72/2012 z 5. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. decembra
2012“) vyhovel a z väzby ich prepustil; proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal
prokurátor sťažnosť,
- dňa 7. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o prepustenie
z väzby a jej nahradenie písomným sľubom,
- dňa 11. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012,
- dňa 19. decembra 2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti prokurátora, ktorý na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2012 sťažnosťou
prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2012 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie; spis bol okresnému súdu vrátený
21. decembra 2012,
- pokynom predsedu senátu okresného súdu zo 14. januára 2013 bol nariadený termín
hlavného pojednávania na 22. január 2013, ktorý bol následne zrušený a bol nariadený nový
termín hlavného pojednávania na 28. január 2013,
- dňa 28. januára 2013 okresný súd na hlavnom pojednávaní zamietol uznesením
sp. zn. 5 T 72/2012 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby ako nedôvodnú a návrh na nahradenie väzby písomným sľubom
a písomný sľub neprijal; obhajca sťažovateľa podal proti rozhodnutiu okresného súdu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným podaním
doručeným okresnému súdu 29. januára 2013,
- sťažovateľ následne doplnil odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu podaním z 11. februára 2013,
- dňa 15. februára 2013 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie
o sťažnosti sťažovateľa,
- krajský súd na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 21. februára 2013 sťažnosť
sťažovateľa zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
- dňa 28. februára 2013 predseda senátu okresného súdu doručil na hlavnom
pojednávaní obhajcovi sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti
sťažovateľa.
Ústavný súd vo veciach, v ktorých sa zaoberá požiadavkou urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, konštantne zdôrazňuje, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota
počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať
lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť
trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že od podania žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (7. decembra 2012, pozn.) až po predloženie
spisu krajskému súdu (19. decembra 2012) na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora
proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012 (týkajúceho sa spoluobžalovaných,
pozn.) uplynulo 12 dní, pričom okresný súd bol v tomto období vo veci sťažovateľa nečinný
(nerozhodoval o jeho žiadosti). V tejto súvislosti podpredsedníčka okresného súdu
v prípise č. Spr. 3440/2013 z 12. júna 2013 na obranu postupu okresného súdu uviedla,
že v predmetnej trestnej veci sú väzobne stíhaní traja obžalovaní, „čo za určitých okolností
môže spôsobiť značnú procesnú náročnosť“.
Ústavný súd nespochybňuje, že väzobné stíhanie viacerých osôb v tej istej veci môže
okrem iného zapríčiniť aj časovú náročnosť v rozhodovacej činnosti príslušného súdu.
V posudzovanej veci však neopomenuteľnou zostáva skutočnosť, že sťažovateľ doručil
okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu takmer dva týždne
pred predložením spisu vzťahujúceho sa na predmetnú vec krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012, ktorým tento
rozhodoval o žiadostiach spoluobžalovaných o prepustenie na slobodu. Rovnako ústavný
súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský súd o označenej sťažnosti prokurátora rozhodol
bezodkladne a spis vzťahujúci sa na predmetnú trestnú vec vrátil okresnému súdu dva dni
po jeho predložení okresným súdom (21. decembra 2012, pozn.), pričom okresný súd
následne o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu rozhodol až po 38 dňoch
(28. januára 2013, pozn.).
S prihliadnutím na krátke obdobie, počas ktorého bol spis vzťahujúci
sa na predmetnú trestnú vec na krajskom súde, presiahla celková doba konania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie na slobodu obdobie 7 týždňov. Vychádzajúc z uvedenej
judikatúry ESĽP a ústavného súdu, takýto postup okresného súdu nemožno považovať
za urýchlený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z obsahu základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. decembra 2012 nerozhodol urýchlene (bod 1 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal tiež vyslovenia porušenia ním
označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu (uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 28. januára 2013, pozn.).
Ústavný súd, súc viazaný návrhom sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
však v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa konštatuje, že napadnutým uznesením
okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.
K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy) v časti týkajúcej sa požiadavky urýchleného rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom –
konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych
skutočností (najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j. objektom skúmania
pri posudzovaní, či k porušeniu označených práv došlo, je dĺžka (obdobie) trvania
prieskumu zákonnosti zbavenia slobody s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu,
teda dĺžka trvania samotného rozhodovacieho procesu, nie však samotné rozhodnutie,
ktoré spravidla takýto následok nemôže mať. Napadnuté uznesenie okresného súdu
z 28. januára 2013 má v okolnostiach posudzovaného prípadu význam len z hľadiska
vymedzenia obdobia trvania prieskumu zákonnosti zbavenia slobody okresným súdom
(a to aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa).
Ústavný súd z uvedených dôvodov časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
III.
Sťažovateľ sa sťažnosťou tiež domáhal priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 € s poukazom na „pocit právnej neistoty a krivdu“,
ako aj „pocit nespravodlivosti, ktorý už nie je možné odstrániť v plnom rozsahu spätne
len samotným konštatovaním o porušení mojich základných práv“.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Ústavný súd, vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu a riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje
za dostatočné konštatovanie porušenia označeného základného práva sťažovateľa
zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu
sp. n. 5 T 72/2012 z 28. januára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 19/2013 z 21. februára 2013. Vo vzťahu k tomuto návrhu sťažovateľa ústavný
súd zdôrazňuje, že aj keď vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 72/2012 došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy
a dohovoru v dôsledku toho, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo
rozhodnuté urýchlene, neexistuje dôvod na zrušenie uznesení okresného súdu a krajského
súdu. O ich zrušení by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažovateľ namietal
ich vecnú správnosť, čo z obsahu jeho sťažnostnej argumentácie nevyplýva. Ústavný súd
preto nevyhovel ani tejto časti sťažnosti sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu).
V súvislosti s ďalším návrhom sťažovateľa, aby bol prepustený z väzby na slobodu,
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej prikazuje všeobecnému súdu
prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby spravidla vtedy, ak po zrušení rozhodnutia
všeobecného súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul na ďalšie trvanie väzby
[napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby,
resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)]. Vzhľadom
na skutočnosť, že ústavný súd návrhu sťažovateľa na zrušenie napadnutých uznesení
okresného súdu a krajského súdu nevyhovel, nebolo možné vyhovieť ani jeho požiadavke
a prikázať jeho prepustenie z väzby na slobodu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodoval v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania; sťažovateľ sa domáhal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania
v sume 275,94 € v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (každý úkon po 130,17 €), čo predstavuje
sumu 260,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o sumu režijného paušálu (15,62 €). Celková
odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 275,96 €, t. j. sumu požadovanú
sťažovateľom (bod 2 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013