Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 353/2011
PDF · 312.08 KB
No categories available
III. ÚS 353/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 a takto
rozhodol:
1. Základné právo T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 p o r u š e n é
b o l o .
2. T. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť T. L. trovy konania v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho
zástupcu Mgr. D. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 353/2011-11 z 13. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. L. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 17/2001. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní, ústavný súd uvedeným
uznesením odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že okresný súd nekonal efektívne a s náležitou
starostlivosťou predovšetkým v období od 29. júna 2001 do 21. mája 2009. V tomto čase
okresný súd nevykonal žiaden úkon na to, aby vec rozhodol a to ani v období, počas ktorého
bol sťažovateľ vo väzbe (od 1. júna 2005 do 1. februára 2007). Sťažovateľ ďalej uviedol, že
okresný súd „nariadil pojednávania na dni 05. 09. 2005 a 08. 12. 2005 a tiež v roku 2006,
ale tieto boli zrušené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, ktorý bol vo väzbe. Je nevyhnutné
zdôrazniť, že prvostupňový súd mal vedomosť o pobyte sťažovateľa vo väzbe, napriek tomu
nespravil úkony, ktoré by zabezpečili jeho prítomnosť na pojednávaní, hoci také možnosti
súd má...
Podľa názoru sťažovateľa je nemysliteľné, aby po 10 rokoch na súde nebola
skončená právoplatne trestná vec. Pred konaním na súde bolo navyše dva roky vedené vo
veci vyšetrovanie. Tým je uvedená vec, počítajúc od dátumu začatia trestného stíhania a
vznesenia obvinenia, vedená 12 rokov, z toho 10 rokov len na súdoch...
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, tak možno konštatovať že trestná vec
sťažovateľa nie je po právnej stránke zložitá. Čo sa týka skutkovej zložitosti, ani táto nie je
zložitá natoľko aby odôvodňovala 10 ročné konanie pred súdmi.
Čo sa týka zhodnotenia ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, tak nemožno
pričítať sťažovateľovi takúto neprimeranú dĺžku konania. Ak sa aj sťažovateľ nachádzal vo
väzbe, tak súd mal prostriedky a zákonom dané možnosti zabezpečenia účasti sťažovateľa v
konaní. Takto mohla byť vec skončená už minimálne 5 rokov dozadu...
Okrem uvedených hodnotení veci podľa troch základných kritérií je nevyhnutné
upozorniť aj na povahu veci a jej význam pre sťažovateľa. Z hľadiska hodnotenia povahy
veci je potrebné sa oprieť o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej
sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého
zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla
spojený, musí posudzovať prísnejšie.
Nemožno akceptovať ako podiel na vzniku prieťahov v konaní veľký nápad trestnej
činnosti, výmenu zákonného sudcu z dôvodu preradenia na iný súd a ani prípadnú značnú
zaťaženosť. V tejto súvislosti bolo už Ústavným súdom SR opakovane judikované (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v
ktorých musí štát zabezpečiť - v tomto prípade -trestné konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Takéto opatrenia zo strany súdov dotknutých touto sťažnosťou prijaté
neboli.“.
Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 250 000 €
zohľadňujúc celkovú dĺžku trestného konania, zhoršenie jeho zdravotného stavu, zhoršenie
rodinných pomerov, stratu známych a jeho odsúdenie okolím.
Sťažovateľ vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti (so zreteľom na úpravu petitu uvedenú
v sťažovateľovom podaní z 27. októbra 2011) navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 a priznal
mu finančné zadosťučinenie v sume 250 000 €. Sťažovateľ tiež navrhol, aby mu bola
priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 392,73 €, ktorá je splatná do
2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
II.
Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr. 669/11 zo 14. októbra 2011 k doručenej
sťažnosti uviedol, že sťažovateľova trestná vec bola „z odborného hľadiska osobitne
náročná, a to tak po právnej, ako aj po skutkovej stránke... V trestnom konaní vystupovalo
29 svedkov, z toho 9 poškodených. Aj bez pripojených spisov a príloh má súdny spis cca
2300 listov. Riadne naštudovanie kompletného súdneho spisu bolo základným
predpokladom hospodárneho a bezprieťahového prejednania veci na hlavnom pojednávaní.
Tu treba uviesť, že konanie pred súdom bolo vedené v zmysle tzv. starého Trestného
poriadku, a tak (na rozdiel od súčasného kontradiktórneho konania) predseda senátu niesol
zodpovednosť za rozsah a spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov, nečakajúc pritom na
návrhy strán. To si vyžadovalo riadne preštudovanie najmä jednotlivých výpovedí
odsúdeného a 29 svedkov, z ktorých mnohí vypovedali viackrát (55 výpovedí a konfrontácií
v prípravnom konaní). Až po takejto príprave mohli byť výsluchy pred súdom vedené s
prihliadnutím na predchádzajúce výpovede konkrétneho svedka a vypočúvajúci sudca
mohol účinne zohľadniť (odstraňovať) prípadné rozpory v takých výpovediach.“.
Po podrobnom opise procesných úkonov vykonaných vo veci predseda okresného
súdu uviedol, že na celkovú dĺžku konania mala vplyv väzba v inej (závažnejšej) trestnej
veci, keď počas jej plynutia opakovane nebol daný súhlas ani na pojednávanie plánované
v decembri 2005, ani na pojednávanie plánované v júni 2006. Poukázal na nevyhnutnosť
priebežného sledovania procesnej situácie predmetnej trestnej veci vo vzťahu k ďalším,
súbežne prebiehajúcim trestným konaniam proti sťažovateľovi, najmä či nie sú naplnené
podmienky na uloženie súhrnného trestu, príp. podmienky na zastavenie trestného stíhania
pre neúčelnosť, keďže proti sťažovateľovi bolo vedené trestné konanie aj pre trestný čin
vraždy, ktorý mal byť spáchaný v štádiu prípravy voči viacerým osobám. Predseda
okresného súdu tiež pripomenul sťažovateľove žiadosti na pasívne vyčkávanie na
rozhodnutia iných súdov v iných jeho trestných veciach. Podľa predsedu okresného súdu
sťažovateľ je zodpovedný za prieťahy konania tým, že nariadený termín hlavného
pojednávania bol opakovane 5-krát odročený z dôvodu práceneschopnosti obhajcu, z
dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa, čerpania dovolenky obhajcu, ako aj dôsledkom
sťažovateľom nedôvodne podaných námietok zaujatosti. Ďalšie dôvody vzniku prieťahov v
konaní spôsobených sťažovateľom predseda okresného súdu vyhodnotil takto:
„Sťažovateľ opakovane uviedol súdu nepravdivú informáciu o existencii a dobe
trvania jeho zdravotných problémov... a žiadal odročiť pojednávanie na neurčito, hoci
objektívne dôvody na také odročenie neexistovali... Následne bol voči nemu vydaný príkaz
na zatknutie... a dňa 29. 01. 2003 bol vzatý do väzby...
Sťažovateľ opakovane menil a dopĺňal svojich obhajcov... podal množstvo námietok
zaujatosti... z ktorých ani jedna nebola úspešná...
V tejto súvislosti treba poukázať aj na množstvo rozsiahlych podaní sťažovateľa,
ktorými tento priebežne oboznamoval súd so svojimi názormi na prejednávanú trestnú vec a
poukazoval aj na ďalšie súvislosti ohľadom nim prevádzkovaného ... závodu, v blízkosti
ktorého malo k jednotlivým skutkom dôjsť. Keďže sa nedalo vylúčiť, že takéto podania budú
popri množstve vulgárnych a urážlivých výrokov obsahovať aj zmysluplné vyjadrenia či
procesné návrhy, súd každé také podanie (vrátane jeho príloh) musel preskúmať.“
Pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, predseda okresného súdu vo svojom
vyjadrení skonštatoval, že viacnásobná zmena na poste predsedu senátu bola vyvolaná
objektívnymi skutočnosťami, ako sú zánik funkcie sudcu (JUDr. B.), preloženie sudcu na
iný súd (JUDr. P.), zmeny v sústave súdnych orgánov (zlúčenie Okresného súdu N. s
okresným súdom a následne obnovenie Okresného súdu N., na ktorý sa vrátila pracovať
ďalšia zákonná sudkyňa Mgr. M.) či dočasné pridelenie zákonného sudcu na súd vyššieho
stupňa (JUDr. K.). Súčasne poukázal na povinnosť po každej zmene zákonného sudcu
zopakovať dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ako aj na skutočnosť, že v prípade
skoršieho vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku by odsúdenému hrozil oveľa prísnejší trest,
keďže by sa na neho nehľadelo ako na doteraz netrestaného. Z tohto hľadiska bola dĺžka
trestného konania na prospech obžalovaného.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu z 27. októbra 2011
poprel skutkovú a právnu zložitosť jeho prípadu poukazujúc na skutočnosť, že prevažnú
časť trestného spisu tvoria poučenia jednotlivých účastníkov konania. Podľa jeho názoru
„drobné nečinnosti spolu s dlhými nečinnosťami v súhrne spôsobili dlhotrvajúce trestné
konania porušujúce základné ľudské práva sťažovateľa“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že
neudelenie súhlasu na eskortu „mohol byť zhojený pojednávaním súdu mimo pojednávacej
miestnosti“ a že „sťažovateľ nemal žiadne pričinenie na tom, že súhlas nebol udelený... Za
prieťahy ak sú spôsobené výmenami sudcov, zrušením a opätovným zriadením súdu, nemôže
v žiadnej miere niesť zodpovednosť sťažovateľ, a to bez ohľadu na to, či je v konečnom
konaní odsúdený alebo nie.“. Napokon poukázal na znenie § 2 ods. 4 zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, trestné veci
musia prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup
považoval za splnené. Okresný súd sa k výzve ústavného súdu zo 16. septembra 2011, aby
sa vyjadril, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania, v stanovenej lehote 15 dní od
doručenia výzvy nevyjadril, čo v zmysle poučenia uvedeného vo výzve ústavný súd vykladá
tak, že v danej veci okresný súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí. Sťažovateľ
s upustením od verejného ústneho pojednávania súhlasil podaním z 27. októbra 2011.
Napokon ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení
účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
3 T 17/2001 dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Ústavný súd prihliadajúc na zoznam procesných úkonov uvedených vo vyjadrení
okresného súdu zo 14. októbra 2011 preskúmal podľa predloženého spisu okresného súdu
vedeného vo veci postup okresného súdu a zistil nasledovné podstatné úkony okresného
súdu vykonané vo veci.
Obžaloba bola na sťažovateľa podaná spolu s ďalším občanom Ruskej federácie
26. apríla 2000, pričom najskôr bola vedená pod sp. zn. 3 T/55/2000. Zákonnou sudkyňou
vo veci sa stala JUDr. M. B. Dňa 31. mája 2000 okresný súd pribral do konania tlmočníka z
jazyka ruského do jazyka slovenského a naopak. Zákonná sudkyňa 31. mája 2000 nariadila
termín hlavného pojednávania na 12. júl 2000.
Zákonná sudkyňa 1. júna 2000 nariadila aj termín neverejného zasadnutia na 5. jún
2000, keď súd uznesením zamietol žiadosť obžalovaného na prepustenie z väzby. Dňa
15. júna 2000 podal sťažovateľ námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a proti všetkým
sudcom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu bol termín hlavného pojednávania určený na
12. júl 2000 zrušený. Po vyjadrení sudcov okresného súdu bol spis 4. júla 2000 zaslaný
krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd uznesením z 26. augusta
2000 rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodníma a že sudkyňu JUDr. B.
z vykonávania úkonov trestného konania nevylučuje. Spis bol okresnému súdu vrátený 4.
septembra 2000. Nasledujúci deň (5. septembra 2000) okresný súd nariadil termín hlavného
pojednávania na 18. október 2000.
Dňa 13. septembra 2000 bola doručená okresnému súdu žiadosť o prepustenie
z väzby, ktorú okresný súd uznesením z 27. septembra 2000 zamietol. Podaním
z 22. septembra 2000 sťažovateľ zaslal okresnému súdu sťažnosť proti postupu súdu. Dňa
9. októbra 2000 bola doručená okresnému súdu sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí jeho
žiadosti o prepustenie z väzby.
Okresný súd na nariadenom hlavnom pojednávaní 18. októbra 2000 na základe
výhrad spoluobvineného zrušil opatrenie okresného súdu o ustanovení advokáta
JUDr. J. za obhajcu a ustanovil mu nového obhajcu. Z dôvodu doručenia rozhodnutia o
ustanovení obhajcu a ponechaní lehoty na naštudovanie spisu okresný súd hlavné
pojednávanie odročil na neurčito.
Podľa úradného záznamu z 20. októbra 2000 obhajca sťažovateľa telefonicky
oznámil, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2000 bude vzatá späť.
K riadnemu (písomnému) späťvzatiu sťažnosti však napokon nedošlo, a keďže
10. novembra 2000 bola súdu doručená ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,
vzhľadom na nerozhodnutú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bol spis 13. novembra
2011 odoslaný krajskému súdu, ktorý uznesením z 22. novembra 2000 sťažnosť sťažovateľa
zamietol. Spis bol vrátený okresnému súdu 28. decembra 2000. Dňa 2. januára 2001 bol
vo veci nariadený termín hlavného pojednávania na 21. február 2001 a termín neverejného
zasadnutia na 10. január 2001. Okresný súd na neverejnom zasadnutí 10. januára 2001
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.
Dňa 17. januára 2001 bola súdu doručená ďalšia žiadosť sťažovateľa na jeho
prepustenie z väzby na slobodu. O tejto žiadosti mal okresný súd rozhodovať 31. januára
2001, avšak tento termín bol neskôr zákonnou sudkyňou zrušený.
Na hlavnom pojednávaní konanom 21. februára 2001 bolo uznesením vylúčené
konanie proti sťažovateľovi na samostatné konanie, ktoré bolo odvtedy vedené pod novou
sp. zn. 3 T/17/2001.
Hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľa bolo vykonané 23. až 25. apríla 2001
a následne odročené na 28. máj 2001 až 1. jún 2001 pre účely vypočutia ďalších
navrhovaných svedkov. Zároveň bola na hlavnom pojednávaní 25. apríla 2001 zamietnutá
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
V dňoch 14. mája 2001 a 16. mája 2001 boli okresnému súdu doručené doplňujúce
písomné návrhy sťažovateľa. Okresný súd vykonal hlavné pojednávanie 28. mája 2001 až
1. júna 2001 a následne aj 28. júna 2001 až 29. júna 2001. Dňa 29. júna 2001 okresný súd
prepustil sťažovateľa z väzby. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely
predloženia nových dôkazov od obžalovaného.
Dňa 19. júla 2001 zaslal sťažovateľ okresnému súdu zrušenie plnej moci pre
advokátku JUDr. A. H. Dňa 15. augusta 2001 bol s JUDr. M., správkyňou konkurznej
podstaty R., a. s., telefonicky dohodnutý termín odovzdania listinných dôkazov
navrhovaných sťažovateľom, a to na 6. september 2001 o 10.00 h, ktorý bol neskôr zrušený
pre odmietnutie prítomnosti správkyne konkurznej podstaty.
Dňa 12. septembra 2001 JUDr. M. doručila súdu „Podanie vysvetlenia“, ktorým
vysvetlila dôvody, pre ktoré sa odmieta stretnúť v objekte spoločnosti R., a. s., so
sťažovateľom, pričom, ako vyplýva z úradného záznamu v spise, na tomto stanovisku JUDr.
M. zotrvala aj pri telefonickom rozhovore s predsedníčkou senátu z 8. októbra 2001.
Okresný súd nariadil vo veci termín ohliadky na mieste na 15. november 2001,
pričom o jej výsledkoch bol spísaný úradný záznam. Dňa 22. februára 2002 bol vo veci
určený termín hlavného pojednávania na 6. máj 2002, neúčasť na ňom však ospravedlnil
obhajca sťažovateľa z dôvodu svojej práceneschopnosti s predpokladom jej trvania do
15. mája 2002 a žiadal o zrušenie termínu pojednávania. Dňa 2. mája 2002 bol termín
hlavného pojednávania zrušený a 6. mája 2002 bol určený nový termín na
9. september 2002. Na základe oznámenia sťažovateľa doručeného okresnému súdu bolo
hlavné pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa zrušené a odročené na
neurčito.
Dňa 4. októbra 2002 bola okresným súdom žiadaná správa o zdravotnom stave
obžalovaného od Fakultnej nemocnice B. Dňa 14. októbra 2002 bola okresnému súdu
doručená správa Fakultnej nemocnice B., podľa ktorej sťažovateľ u nich nebol
hospitalizovaný. Dňa 22. októbra 2002 bol sťažovateľ vyzvaný na zaslanie mena a sídla
svojho obvodného lekára. Dňa 29. októbra 2002 bola doručená odpoveď sťažovateľa
týkajúca sa jeho obvodného lekára. Dňa 15. novembra 2002 bola žiadaná správa od
obvodnej lekárky obžalovaného o jeho zdravotnom stave, avšak 27. novembra 2002 bolo vo
Fakultnej nemocnici v B. zistené, že uvedená lekárka, ktorú uviedol obžalovaný, v tejto
nemocnici ako obvodná lekárka nepracuje. Dňa 29. novembra 2002 bol obžalovaný znovu
vyzvaný, aby uviedol presnú adresu jeho obvodnej lekárky. Dňa 9. decembra 2002
obžalovaný doručil súdu žiadanú správu. Dňa 12. decembra 2002 bola od ošetrujúcej
lekárky obžalovaného žiadaná správa, ktorá 8. januára 2003 oznámila, že obžalovaný bol do
19. decembra 2002 práceschopný (hospitalizovaný bol od 15. augusta 2002 do 19. augusta
2002).
Dňa 9. januára 2003 bol na sťažovateľa vydaný okresným súdom príkaz na zatknutie
a uznesením z 30. januára 2003 ho okresný súd zobral do väzby. Dňa 12. februára 2003
bolo súdu doručené písomné zdôvodnenie sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o jeho
vzatí do väzby. Dňa 13. februára 2003 bol spisový materiál predložený krajskému súdu
na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby, ktorý sťažnosť
obžalovaného zamietol uznesením sp. zn. 1 To 58/03 zo 17. marca 2003.
Dňa 25. marca 2003 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) z dôvodu sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti proti všetkým
sudcom krajského súdu. Najvyšší súd 1. apríla 2003 rozhodol, že vec sa krajskému súdu
neodníma. Spis bol vrátený krajskému súdu 4. apríla 2003, odkiaľ bol vrátený okresnému
súdu 8. apríla 2003.
Zákonná sudkyňa okresného súdu požiadala 10. apríla 2003 najvyšší súd o predĺženie
väzby sťažovateľa, tento návrh na predĺženie lehoty väzby však najvyšší súd 29. apríla 2003
zamietol a prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Spis bol okresnému súdu vrátený
26. mája 2003.
Dňa 12. júna 2003 okresný súd podľa referátu zákonnej sudkyne doručoval uznesenie
najvyššieho súdu. Súčasne sudkyňa JUDr. B. požiadala o vylúčenie z vykonávania úkonov
v predmetnej trestnej veci z dôvodu trestného oznámenia podaného sťažovateľom. Krajský
súd 23. júla 2003 rozhodol, že sudkyňa JUDr. B. nie je vylúčená z vykonávania úkonov
daného trestného konania, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 7. augusta 2003.
Dňa 26. augusta 2003 okresný súd požiadal o podanie správy od Okresného súdu P.,
v akom štádiu sa nachádza ich vec sp. zn. 2 T/125/2000, pričom ich odpoveď bola
okresnému súdu doručená 5. septembra 2003.
Z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu JUDr. B. sa na základe opatrenia predsedu
okresného súdu č. 30 zo 7. októbra 2003 stala zákonnou sudkyňou JUDr. P.
Dňa 26. apríla 2004 požiadal okresný súd opätovne o správu od Okresného súdu
Pezinok, v akom štádiu sa nachádza vec ich súdu sp. zn. 2 T/125/2000. Dňa 2. júla 2004
bola súdu doručená požadovaná správa od Okresného súdu P., že predmetná vec ešte nie je
právoplatne skončená. Okresná prokurátorka 1. júna 2004 požiadala okresný súd o správu,
kedy bude určený termín hlavného pojednávania.
Po odchode sudkyne JUDr. P. (preložením na Okresný súd L.) sa 20. septembra 2004
na základe opatrenia predsedu okresného súdu č. 20 stal zákonným sudcom JUDr. S. Dňom
1. januára 2005 došlo k zlúčeniu Okresného súdu N. s okresným súdom a pre účely
vyrovnania výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov došlo k čiastočnému
prerozdeleniu vecí pridelených sudcom, ktorí dovtedy pôsobili na okresnom súde. Na
základe opatrenia predsedu okresného súdu č. 2 z 24. januára 2005 sa vo veci stala
zákonnou sudkyňou Mgr. M.
Dňa 17. mája 2005 bol vo veci určený termín hlavného pojednávania na 5. a 6.
september 2005. Dňa 9. júna 2005 bolo telefonicky súdu oznámené, že sťažovateľ bol v inej
trestnej veci vzatý do väzby. Pokynom zákonnej sudkyne bol termín hlavného pojednávania
určený na 5. a 6. september 2005 zrušený.
Dňa 23. augusta 2005 bol vyžiadaný z Úradu špeciálnej prokuratúry súhlas na
výsluch sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 8. a 9. decembra 2011. Prokurátorka Krajskej
prokuratúry v B. po odstúpení uvedenej žiadosti z Úradu špeciálnej prokuratúry okresnému
súdu listom zo 14. septembra 2005 oznámila, že súhlas na predvedenie sťažovateľa nemôže
poskytnúť z dôvodu, že šesťmesačná väzobná lehota mala končiť
1. decembra 2005.
Dňa 13. januára 2006 bola opäť požiadaná Krajská prokuratúra v B. o súhlas na
výsluch obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. až 16. júna 2006. Krajská prokuratúra v
B. oznámila okresnému súdu, že súhlas na výsluch obžalovaného dať nemôžu, keďže 27.
decembra 2005 bola podaná obžaloba na sťažovateľa Krajskému súdu v B.. Následne bol o
súhlas s vykonaním výsluchu žiadaný Krajský súd v B., ktorý oznámil, že súhlas na výsluch
okresnému súdu zaslať nemôžu, pretože vec je v štádiu štúdia spisu s tým, že na udelenie
takéhoto súhlasu bude oprávnený ten orgán činný v trestnom konaní, u ktorého sa v tom
čase bude spis nachádzať.
Dňa 24. apríla 2006 bol znovu Krajský súd v B. vyzvaný na udelenie súhlasu na
vypočutie obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. až 16. júna 2006. Dňa 9. mája 2006
bol súdu doručený súhlas na výsluch obžalovaného. Zákonná sudkyňa termín pojednávania
určený na 14. až 16. jún 2006 zrušila 3. júna 2006 a vo veci nariadila nový termín
pojednávania na 18. až 19. október 2006.
Okresný súd 22. augusta 2006 znovu požiadal Krajský súd v B. o udelenie súhlasu na
výsluch sťažovateľa. Krajská prokuratúra v B. po postúpení žiadosti Krajským súdom v B.
listom zo 7. septembra 2006 súhlasila s predvedením sťažovateľa na hlavné pojednávanie.
Dňa 13. októbra 2006 bola súdu od obhajcu sťažovateľa doručená žiadosť o zrušenie
termínu pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti. Termín pojednávania 18. a 19.
október 2006 bol preto zrušený a nariadený bol nový termín pojednávania na 14. a 15.
február 2007. Obhajca sťažovateľa prípisom doručeným súdu 22. januára 2007 požiadal súd
o zrušenie hlavného pojednávania z dôvodu, že v čase od 9. februára 2007 do 19. februára
2007 je na riadnej dovolenke mimo územia Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu bol
určený nový termín pojednávania na 30. a 31. máj 2007.
Dňa 7. februára 2007 Krajská prokuratúra v B. súdu oznámila, že obžalovaný bol 1.
februára 2007 prepustený z väzby na slobodu. V dňoch 30. a 31. mája 2007 bolo hlavné
pojednávanie vo veci vykonané a následne bolo odročené na 17. a 18. október 2007 pre
účely predvolania všetkých neprítomných svedkov. Dňa 11. októbra 2007 obhajca
obžalovaného požiadal o odročenie hlavného pojednávania z dôvodu jeho
práceneschopnosti, zároveň žiadal súd, aby pojednávanie bolo odročené na termín po
15. novembri 2007. Termín hlavného pojednávania na 17. a 18. október 2007 bol preto
zrušený a odročený na neurčito.
Podaním doručeným okresnému súdu 18. decembra 2007 požiadal sťažovateľ
o ustanovenie advokáta JUDr. J. za svojho obhajcu. Zároveň zaslal súdu zrušenie plnej moci
advokátovi JUDr. K. Okresný súd 18. decembra 2007 ustanovil obžalovanému za obhajcu
advokáta JUDr. J.
Dňa 1. januára 2008 došlo k opätovnému zriadeniu Okresného súdu N., na ktorý sa
vrátila pracovať sudkyňa Mgr. M. Rozvrhom práce na rok 2008 sa v tejto veci stal
zákonným sudcom JUDr. R. S. Dodatkom č. 2 k rozvrhu práce na rok 2008 sa 23. januára
2008 stala vo veci zákonnou sudkyňou JUDr. K. Keďže sudkyňa JUDr. R. K. bola dočasne
pridelená (stáž) na krajský súd, 1. apríla 2008 sa zastupujúcim sudcom stal JUDr. S.
(dodatok č. 4 k rozvrhu práce) až do vrátenia zákonnej sudkyne JUDr. K. zo stáže. Na
základe dodatku č. 7 k rozvrhu práce sa 1. júla 2008 stal zákonným sudcom v
sťažovateľovej trestnej veci JUDr. S.
Dňa 19. marca 2009 bol určený termín hlavného pojednávania na 21. až 22. máj
2009. Dňa 12. mája 2009 obhajca obžalovaného žiadal o zrušenie hlavného pojednávania
z dôvodu kolízie s pojednávaniami v iných veciach. Termín pojednávania bol preto zrušený
a určený na 18. a 19. jún 2009. Hlavné pojednávanie nariadené na 18. a 19. jún 2009 bolo
vykonané a následne odročené na 15. a 16. júl 2009 pre účely zabezpečenia účasti svedkov.
Hlavné pojednávanie 15. a 16. júla 2009 bolo vykonané a následne odročené na
25. august 2009 z dôvodu zabezpečenia účasti navrhovaných svedkov. Hlavné pojednávanie
konané 25. augusta 2009 bolo vykonané a odročené na 29. september 2009 pre účely
zabezpečenia účasti ďalších svedkov. Dňa 22. septembra 2009 obžalovaný zaslal súdu návrh
na vypočutie ďalších svedkov a doplnenie dôkazov. Hlavné pojednávanie konané
29. septembra 2009 bolo vykonané a následne odročené na 5. október 2009 pre účely
vypočutia posledného svedka. Dňa 5. októbra 2009 bolo hlavné pojednávanie vykonané
a okresný súd vo veci následne vyhlásil rozsudok. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo
okresným súdom odoslané 4. novembra 2009.
Dňa 18. novembra 2009 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie odvolania
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu. Dňa 24. novembra 2009 bol spis zaslaný
krajskému súdu. Krajský súd rozsudkom z 19. mája 2010 č. k. 2 To/130/2009-2003
napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného oslobodil spod obžaloby pre skutok uvedený
v bode 3. Vo zvyšnej časti vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu opäť
prejednal a rozhodol. Spis bol okresnému súdu vrátený 14. júna 2010.
Dňa 15. júla 2010 bol vo veci určený termín hlavného pojednávania na 4. august
2010. Hlavné pojednávanie 4. augusta 2010 bolo vykonané a následne bolo odročené na
2. september 2010 pre účely zabezpečenia účasti svedkov, ktorí sa na pojednávanie
nedostavili a v tej súvislosti im boli uložené aj poriadkové pokuty. Hlavné pojednávanie
2. septembra 2010 bolo vykonané a následne bol aj vyhlásený rozsudok.
Dňa 18. októbra 2010 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
a 3. novembra 2010 doručil obhajca obžalovaného okresnému súdu doplnenie argumentácie
k odvolaniu. Krajskému súdu bol spis s odvolaním podaným sťažovateľom zaslaný
3. novembra 2010. Krajský súd rozsudkom z 20. júla 2011 č. k. 2 To/117/2010-2286
napadnutý rozsudok zrušil a sťažovateľa v postavení obžalovaného uznal vinným
z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a uložil mu podmienečný trest
odňatia slobody s miernejšou skúšobnou dobou, ako bola určená rozsudkom okresného
súdu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. júla 2011.
IV.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo
rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho
vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP
vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná, je
pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej
prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby
konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci
König v. Nemecko z 28. júna 1978).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00),
pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne
právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.
Uvedeným východiskám zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila
v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).
1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci
a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predseda okresného
súdu vo svojom vyjadrení charakterizoval sťažovateľovu trestnú vec ako osobitne náročnú
po stránke právnej aj skutkovej.
Predmetom konania bolo podozrenie zo spáchania trestných činov vydierania
spáchaného so zbraňou, trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
a trestný čin nedovoleného ozbrojovania, posúdenie prípadnej viny sťažovateľa za
spáchanie tohto trestného činu a eventuálne uloženie trestu za takýto trestný čin. Po právnej
stránke ide podľa názoru ústavného súdu v zásade o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov
prvého stupňa, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných súdov. Skúmanie
súvislostí prerokovávanej veci s inými trestnými vecami, v ktorých bol sťažovateľ
obžalovaným (pre účely zisťovania podmienok na uloženie súhrnného trestu, resp.
zastavenie trestného stíhania pre neúčelnosť) však vyžadovalo od okresného súdu zvýšenú
mieru pozornosti. Napriek tomu nemožno namietané konanie považovať z právneho
hľadiska za mimoriadne zložité. Po stránke skutkovej však je potrebné považovať
sťažovateľovu vec za zložitú. Pre ustálenie skutkových okolností prípadu a vykonanie
všetkých nevyhnutných dôkazov v jednom zložení senátu, ktorý je v trestných veciach
možné meniť len za cenu opätovného vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní, je na
mieste hodnotiť posudzovanú vec ako takú, ktorá od konajúcich sudcov vyžadovala
vynaloženie osobitného úsilia a pozornosti. Procesno-právna náročnosť prípadu spočívala
predovšetkým v nevyhnutnosti zabezpečenia opätovných výsluchov svedkov na hlavných
pojednávaniach vykonávaných okresným súdom, vyhodnotení prípadných rozporov s ich
predchádzajúcimi výpoveďami, to všetko so zreteľom na zachovanie všetkých procesných
práv sťažovateľa napriek jeho správaniu narušujúcemu vykonávanie úkonov trestného
konania.
Komplexne však podľa názoru ústavného súdu nemožno predmetnú vec považovať
za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom
vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo dĺžku konania viac ako 11 rokov.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria pri hodnotení prípadných zbytočných prieťahov
v konaní ústavný súd dospel k záveru, že aj správanie sťažovateľa prispelo k dĺžke
posudzovaného konania.
Na dĺžku konania malo vplyv početné využívanie opravných prostriedkov
sťažovateľom proti takmer všetkým rozhodnutiam okresného súdu vydávaným v priebehu
trestného konania, ako aj opakované podávanie námietok zaujatosti voči konajúcim sudcom,
ale aj ostatným sudcom pôsobiacim na okresnom súde, prípadne na krajskom súde
v podaniach zo 17. mája 2000, 25. mája 2000, 6. júna 2000, 8. júna 2000, 26. novembra
2000, 16. februára 2003, 5. marca 2003 a 25. marca 2003). Z obsahu uznesenia krajského
súdu sp. zn. 2 Nt 40/00 zo 16. augusta 2000, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 34/03
z 1. apríla 2003 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Nto 14/03 z 23. júla 2003 však
vyplýva, že ani jedna zo sťažovateľom podaných námietok zaujatosti nebola úspešná.
Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník
konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za
tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju
judikatúru však k tomu poznamenáva, že procesné návrhy, ktoré sú procesným právom
účastníka konania, však nemôžu byť dôvodom na nekonanie v merite veci (podobne
napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).
Sťažovateľovi možno taktiež pripísať podiel na vzniknutých prieťahoch, pokiaľ ide
o odročenie hlavného pojednávania nariadeného na 9. september 2002, z ktorého sa
ospravedlnil pre svoju práceneschopnosť, ktorej prešetrenie pravdivosti okresnému súdu
sťažoval nedostatočnou identifikáciou osoby obvodného lekára, ako aj nepreukázaním
svojej práceneschopnosti relevantnými listinnými dôkazmi. Z predloženého spisu okresného
súdu vyplýva, že prešetrovaním existencie týchto prekážok na strane sťažovateľa
v nadväzujúcom období (september až december roku 2002) bolo zistené, že v čase, keď
sťažovateľ požiadal o odročenie hlavného pojednávania (t. j. 26. augusta 2008), už nebol
v ústavnej liečbe, hoci to vo svojom ospravedlnení doručenom okresnému súdu tvrdil.
Žiada sa poznamenať, že k predĺženiu konania prispelo aj odročenie hlavných
pojednávaní nariadených na 6. máj 2002, ďalej na 18. a 19. október 2002 a na
17. a 18. október 2007 z dôvodu práceneschopnosti obhajcu sťažovateľa
(JUDr. K.), ako aj odročenie hlavného pojednávania nariadeného na 14. a 15. február 2003 z
dôvodu čerpania dovolenky obhajcu sťažovateľa a odročenie hlavného pojednávania
nariadeného na 21. a 22. máj 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní sťažovateľovi
ustanoveného obhajcu (JUDr. J.). Zodpovednosť za vznik týchto prekážok postupu konania
(aj keď z objektívnych dôvodov) nemôže znášať len konajúci okresný súd.
Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania
zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej
veci. Pri hodnotení tretieho kritéria slúžiaceho na posúdenie existencie prípadných
prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
v priebehu žalovaného konania okresný súd nedisponoval vecou v obdobiach od 4. júla
2000 do 4. septembra 2000 z dôvodu rozhodovania o námietke zaujatosti, od 13. novembra
2000 do 28. decembra 2000 z dôvodu rozhodovania o sťažnosti proti zamietnutiu návrhu na
prepustenie z väzby, od 13. februára 2003 do 8. apríla 2003 z dôvodu rozhodovania
o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby a nadväzujúcej námietke zaujatosti,
od 10. apríla 2003 do 26. mája 2003 z dôvodu rozhodovania o predĺžení lehoty väzby
sťažovateľa najvyšším súdom, od 17. júna 2003 do 7. augusta 2003 z dôvodu rozhodovania
o návrhu sudkyne na vylúčenie z úkonov v konaní, od 24. novembra 2009 do 14. júna 2010
z dôvodu rozhodovania o odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu vydanému vo
veci a od 3. novembra 2010 do 20. júla 2011 z dôvodu rozhodovania o odvolaní proti
druhému rozsudku okresného súdu vydanému vo veci. Okresný súd tak len z týchto
dôvodov vecou nedisponoval takmer 2 roky.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v počiatočnej fáze konania
(v rokoch 2000 a 2001) sa okresnému súdu podarilo napriek opakovane podávaným
žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby, sťažnostiam proti všetkým uzneseniam
okresného súdu, ktorými bolo o jeho návrhoch rozhodované, a podaní námietok zaujatosti
proti zákonnej sudkyni a ostatným sudcom okresného súdu realizovať hlavné pojednávanie
v dňoch 21. februára 2001, 23. až 25. apríla 2001, 28. mája 2001 až 1. júna 2001
a 28. až 29. júna 2001, a tak vykonať väčšinu dôkazov podstatných pre rozhodnutie vo veci.
Túto etapu konania teda ústavný súd hodnotí z hľadiska jeho efektívnosti ako
akceptovateľnú.
V postupe okresného súdu však ústavný súd identifikoval aj obdobie procesnej
nečinnosti spôsobenej organizačnými zmenami v súdnictve a zmenou v obsadení súdnych
oddelení. Ide predovšetkým o obdobie po vzdaní sa funkcie sudcu zákonnou sudkyňou
(JUDr. B.) v septembri 2003, keď bola vec na konanie pridelená postupne viacerým
sudcom, ktorí však vo veci len nepravidelne vykonali niektoré procesné úkony, avšak ani
jeden z týchto sudcov nezačal efektívne konať. Po zlúčení Okresného súdu N. s okresným
súdom 1. januára 2005 sa z dôvodu vyrovnania výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení
sudcov stala zákonnou sudkyňou Mgr. M., ktorá bola vo veci zákonnou sudkyňou až do
opätovného obnovenia Okresného súdu N. 1. januára 2008. Počas tohto obdobia uvedená
zákonná sudkyňa nariadila hlavné pojednávanie v termínoch 5. a 6. septembra 2005, 8. a 9.
decembra 2005, 14. až 16. júna 2006, 18. a 19. októbra 2006, 14. a 15. februára 2007, 30. a
31. mája 2007 a 17. a 18. októbra 2007. Počas tohto obdobia 3 rokov bolo vo veci
nariadených len 7 termínov hlavného pojednávania, z ktorých bolo hlavné pojednávanie
vykonané iba 30. a 31. mája 2007, pričom v ostatných prípadoch boli nariadené termíny z
rôznych dôvodov zrušené. V niektorých prípadoch (napr. 5. a 6. septembra 2005, 8. a 9.
decembra 2005) bolo dôvodom zrušenia termínu hlavného pojednávania nezískanie súhlasu
s výsluchom sťažovateľa, ktorý bol v tom čase vo väzbe v inej trestnej veci. Z previerky
spisu vedeného v sťažovateľovej veci však vyplýva, že pre procesný postup realizovaný
okresným súdom je príznačná vysoká miera formalizmu a neefektívnosti. Úkony
vykonávané okresným súdom v tomto období nesvedčia o dostatočnom úsilí a aktivite
konajúceho súdu prípad meritórne rozhodnúť. Okresný súd začal efektívne konať až po
pridelení trestnej veci zákonnému sudcovi JUDr. S. (t. j. po 1. júli 2008), ktorý bol so
zreteľom na zákonnú úpravu povinný zopakovať od začiatku celé hlavné pojednávanie a
vykonať vo veci kompletné dokazovanie.
Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01,
I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za
rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad organizačných zmien
v súdnictve, ktoré nemôže byť dôvodom na ospravedlnenie prípadného porušenia
označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho
orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej
trestnej veci zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu.
Nesústredenou a neefektívnou činnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení
posudzovaného konania v rozsahu približne piatich rokov. To má za následok porušenie
základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ako aj
jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na to, že posudzované konanie už bolo právoplatne skončené, ako aj na
to, že po úprave petitu sťažnosti podaním z 27. októbra 2011 sťažovateľ vyslovenie príkazu
okresnému súdu vo veci konať už nežiadal, nebolo potrebné popri vyslovení porušenia
označených práv sťažovateľa prikazovať okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, aby
v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov.
V.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume
250 000 € najmä s ohľadom na dlhoročné prieťahy a na spôsob, akým došlo k porušeniu
jeho základného práva.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia
prihliadol na tú skutočnosť, že sám sťažovateľ sa svojím správaním podieľal na vzniknutých
prieťahoch (pozri bod 2 strana 18 nálezu), a za týchto okolností ústavný súd rozhodol, že
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa je dostatočnou satisfakciou
sťažovateľovi, pričom však treba uviesť i tú skutočnosť, že v priebehu konania pred
ústavným súdom sťažovateľom namietané konanie bolo právoplatne skončené, teda stav
právnej neistoty sťažovateľa bol odstránený.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 392,73 € za tri úkony právnej služby.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá
predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej
služby sumu 7,41 €.
Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd
nepriznal, pretože jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo v zásade
žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad na rozhodnutie ústavného súdu
(obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil právnemu
zástupcovi sťažovateľa ako úhradu trov konania sumu 261,82 €. Úhradu trov konania je
okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011