Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti Ing. J. G., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Nové Mesto nad Váhom p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom j e p o v i n n ý Ing. J. G. uhradiť trovy

konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-7 z 20. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola v rámci trestného

konania začatého v roku 1998 podaná obžaloba pre trestný čin porušovania domovej

slobody podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a to 22. decembra 2000. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa trestné konanie už prebieha 12 rokov, „V priebehu konania bola viac krát

zmenená príslušnosť súdu pre vlastné námietky zaujatosti OS Nové Mesto n/V a napokon

v konečnom dôsledku je vec zasa v konaní tohto súdu. Hlavné pojednávania boli súdmi

opakovane odročované.“.

V závere sťažovateľ uvádza: „postupom súdov Slovenskej republiky ako aj ostatných

orgánov činných v trestnom konaní došlo jednoznačne k porušeniu mojich základných práv

zaručených SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedených skutočností v závere sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil jeho základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a

sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojej predsedníčky.

List okresného súdu doručený ústavnému súdu 27. mája 2010 obsahoval podrobný

chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a vyjadrenie, že „prieťahy pri

vybavovaní veci v prvom období spôsobili objektívne okolnosti vyplývajúce z nadmernej

zaťaženosti sudcov pôsobiacich na pôvodnom Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom“.

Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že v období po 1. januári 2008 konal

okresný súd plynulo, no stav a dĺžku konania v tomto úseku „ovplyvnil predovšetkým

prístup obžalovaných, ich obhajcov a teda aj samotného sťažovateľa a jeho pôvodného

obhajcu. Hlavné pojednávanie bolo opakovane odročené pre ospravedlnenie sa

obžalovaných, obhajcov obžalovaných, predovšetkým obhajcu sťažovateľa, počas konania

došlo k zmene obhajcov, a to aj u sťažovateľa.“.

Poukázala aj na skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca v priebehu konania

neoznámili zmenu pobytu sťažovateľa, ako aj na sťaženie postupu súdu v dôsledku

neznámeho pobytu svedka poškodeného.

Takisto zdôraznila, že tvrdenia sťažovateľa o zmene príslušnosti súdu z dôvodu

zaujatosti sudcov nie sú pravdivé.

V závere listu sa predsedníčka okresného súdu vyjadrila, že netrvá na tom, aby sa

o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny zástupca sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu

nevyužil, ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov ústavný súd zistil tento priebeh

a stav konania:

Okresnému súdu bola postúpená z dôvodu miestnej príslušnosti na základe

uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2001, trestná vec sťažovateľa; spis bol

okresnému súdu doručený 30. januára 2001.

Okresný súd uznesením z 29. januára 2004 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) predmetné uznesenie svojím rozhodnutím

z 21. februára 2007 zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Okresnému súdu Trenčín sa nepodarilo doručiť sťažovateľovi zásielku, ktorá mu

bola 6. júna 2007, ako aj 6. júla 2007 vrátená z dôvodu, že nebola sťažovateľom prevzatá

v odbernej lehote, a 16. júla 2007 vrátená s oznámením „adresát neznámy“. Po doručení

oznámenia kompetentného subjektu o pobyte sťažovateľa 31. augusta 2007 sa Okresnému

súdu Trenčín opätovne nepodarilo doručiť sťažovateľovi zásielku, ktorá sa mu vrátila

s oznámením „odsťahovaný“. Rovnako sa mu nepodarilo doručiť zásielku po ďalšom

oznámení kompetentného subjektu o pobyte sťažovateľa a zásielka sa mu vrátila

13. novembra 2007 s označením „adresát neznámy“.

Sťažovateľ po doručení trestného rozkazu podal proti nemu 15. apríla 2008 odpor.

Dňa 20. mája 2008 okresný súd určil termín hlavného pojednávania na 3. október 2008.

V priebehu júla a augusta 2008 sa okresnému súdu vrátili nedoručené zásielky týkajúce sa

predvolania svedkov a okresný súd z tohto dôvodu požiadal o oznámenie údajov o ich

pobyte kompetentné subjekty, ktoré reagovali v priebehu augusta a septembra 2008. Určený

termín hlavného pojednávania (3. október 2008) bol zrušený a pojednávanie sa uskutočnilo

15. januára 2009.

Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa (pre práceneschopnosť)

okresný súd hlavné pojednávanie určené na 30. september 2009 až 2. október 2009 odročil

na 13. január až 15. január 2010.

Sťažovateľ 11. januára 2010 oznámil okresnému súdu ukončenie zastúpenia

obhajcom.

Okresný súd hlavné pojednávanie určené na 13. január 2010 až 15. január 2010

odročil z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa, a to na 24. marec 2010, 9. apríl a

22. apríl 2010, pretože sťažovateľ nesúhlasil s pojednávaním bez jeho zastúpenia obhajcom

a vyjadril sa, že si pre krátkosť času nového obhajcu ešte nezvolil.

Okresný súd uskutočnil 22. apríla 2010 hlavné pojednávanie, ktoré odročil

na 8. september až 10. september 2010 z dôvodu, že sa niektorí riadne predvolaní svedkovia

na pojednávanie nedostavili.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla

a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) ústavný súd zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria

ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené

pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1

a ods. 2 , kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože

právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti čiastočne opodstatňujúce

skutkovú zložitosť prerokúvanej veci danú potrebou vykonania dokazovania výsluchom

väčšieho počtu svedkov a tiež nemožnosťou zabezpečenia účasti svedka poškodeného

zdržujúceho sa na neznámom mieste, čo bol okresný súd napokon nútený riešiť

ustanovením jeho opatrovníka. Rozhodne však táto skutočnosť nemôže ospravedlniť

obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní jeho

postupu (bod 3).

2. Vo vzťahu k druhému kritériu ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa

sa vyskytli okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania. Na vrub

sťažovateľovi treba pripísať skutočnosť, že značne sťažil postup súdov pri doručovaní jemu

adresovaných zásielok, pretože jednak v jednom prípade neprevzal zásielku uloženú

na pošte a zároveň neposkytol k dispozícii konajúcim súdom svoju aktuálnu adresu

pre účely doručovania napriek tomu, že niekoľkokrát zmenil svoj pobyt.

Za prejav pasivity sťažovateľa v konaní treba tiež považovať neprítomnosť obhajcu

sťažovateľa na pojednávaní konanom v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2009, aj keď

zapríčinenú objektívnymi okolnosťami, ktorá bola dôvodom na odročenie hlavného

pojednávania. Ďalšou okolnosťou týkajúcou sa správania sťažovateľa, ktorá sa premietla

do zbytočných prieťahov v konaní, bola absencia právneho zastúpenia sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní určenom na 13. január 2010 až 15. január 2010, ktorej dôvodom

bolo predchádzajúce ukončenie zastúpenia zo strany obhajcu oznámené okresnému súdu

tesne pred hlavným pojednávaním 11. januára 2010, pričom sťažovateľ si nového obhajcu

nezvolil a s pojednávaním bez obhajcu nesúhlasil. Táto situácia zapríčinená sťažovateľom

bola dôvodom ďalšieho odročenia hlavného pojednávania.

Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania

zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup konajúcich súdov.

Pri preskúmaní ich postupu v predmetnom konaní ústavný súd zistil obdobia

nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

V prvom rade ide o rozsiahle obdobie nečinnosti v celkovom trvaní troch rokov, a to

počnúc 30. januárom 2001, keď bol okresnému súdu doručený súdny spis na základe

právoplatného uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o postúpení trestnej veci

z dôvodu miestnej príslušnosti, do 29. januára 2004, keď okresný súd svojím rozhodnutím

vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

K narušeniu plynulosti konania došlo aj v období od 15. apríla 2008, keď sťažovateľ

po doručení trestného rozkazu podal proti nemu odpor, do 15. januára 2009, keď okresný

súd vykonal hlavné pojednávanie. V uvedenom období okresný súd určil termín hlavného

pojednávania s neprimeraným časovým odstupom, a to aj po zohľadnení väčšej časovej

rezervy potrebnej pre doručovanie zásielok týkajúcich sa predvolania svedkov. Ústavný súd

konštatuje, že za uvedených okolností treba za nečinnosť v predmetnom úseku považovať

časové obdobie zodpovedajúce približne šiestim mesiacom. Vzhľadom na doterajšiu dobu

súdneho konania, ktoré začalo už v roku 2000, ako neprimerané kvalifikuje ústavný súd aj

odročenie hlavného pojednávania vykonaného 22. apríla 2010 až na 8. – 10. september

2010.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Takúto neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje uznesenie krajského súdu,

ktorým tento zrušil uznesenie okresného súdu z 29. januára 2004 týkajúce sa vrátenia veci

sťažovateľa prokurátorovi na došetrenie.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky

okresného súdu, ktorá zdôvodnila existenciu prieťahov v počiatočnom období súdneho

konania objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v nadmernej zaťaženosti sudcov

okresného súdu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka pretrvávajúceho vysokého

nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu

za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu okresného

súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcov neakceptoval.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto

dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti v celkovom rozsahu troch rokov a šiestich

mesiacov, ako aj zistený neefektívny postup okresného súdu nemožno viac ako deväť rokov

trvajúcu doterajšiu dobu konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci

považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa dohovoru. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že trestné konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu

rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 15 000 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil tým, že zbytočné

prieťahy v konaní mu spôsobujú stav právnej neistoty a doba konania v jeho veci presiahla

primeraný čas, čo považuje za „neprimerané šikanovanie obžalovaného“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

1 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím

na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu

sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 260,88 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 €

a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume

254,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010