Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)III. ÚS 155/2010
PDF · 199.1 KB
No categories available
III. ÚS 155/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti Ing. J. G., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001)
takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001) p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 154/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Nové Mesto nad Váhom p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom j e p o v i n n ý Ing. J. G. uhradiť trovy
konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 155/2010-7 z 20. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola v rámci trestného
konania začatého v roku 1998 podaná obžaloba pre trestný čin porušovania domovej
slobody podľa § 238 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to 22. decembra 2000. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa trestné konanie už prebieha 12 rokov, „V priebehu konania bola viac krát
zmenená príslušnosť súdu pre vlastné námietky zaujatosti OS Nové Mesto n/V a napokon
v konečnom dôsledku je vec zasa v konaní tohto súdu. Hlavné pojednávania boli súdmi
opakovane odročované.“.
V závere sťažovateľ uvádza: „postupom súdov Slovenskej republiky ako aj ostatných
orgánov činných v trestnom konaní došlo jednoznačne k porušeniu mojich základných práv
zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe uvedených skutočností v závere sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 154/2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a
sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky.
List okresného súdu doručený ústavnému súdu 27. mája 2010 obsahoval podrobný
chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a vyjadrenie, že „prieťahy pri
vybavovaní veci v prvom období spôsobili objektívne okolnosti vyplývajúce z nadmernej
zaťaženosti sudcov pôsobiacich na pôvodnom Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom“.
Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že v období po 1. januári 2008 konal
okresný súd plynulo, no stav a dĺžku konania v tomto úseku „ovplyvnil predovšetkým
prístup obžalovaných, ich obhajcov a teda aj samotného sťažovateľa a jeho pôvodného
obhajcu. Hlavné pojednávanie bolo opakovane odročené pre ospravedlnenie sa
obžalovaných, obhajcov obžalovaných, predovšetkým obhajcu sťažovateľa, počas konania
došlo k zmene obhajcov, a to aj u sťažovateľa.“.
Poukázala aj na skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca v priebehu konania
neoznámili zmenu pobytu sťažovateľa, ako aj na sťaženie postupu súdu v dôsledku
neznámeho pobytu svedka poškodeného.
Takisto zdôraznila, že tvrdenia sťažovateľa o zmene príslušnosti súdu z dôvodu
zaujatosti sudcov nie sú pravdivé.
V závere listu sa predsedníčka okresného súdu vyjadrila, že netrvá na tom, aby sa
o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.
Právny zástupca sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu
nevyužil, ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Z obsahu súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov ústavný súd zistil tento priebeh
a stav konania:
Okresnému súdu bola postúpená z dôvodu miestnej príslušnosti na základe
uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2001, trestná vec sťažovateľa; spis bol
okresnému súdu doručený 30. januára 2001.
Okresný súd uznesením z 29. januára 2004 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) predmetné uznesenie svojím rozhodnutím
z 21. februára 2007 zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Okresnému súdu Trenčín sa nepodarilo doručiť sťažovateľovi zásielku, ktorá mu
bola 6. júna 2007, ako aj 6. júla 2007 vrátená z dôvodu, že nebola sťažovateľom prevzatá
v odbernej lehote, a 16. júla 2007 vrátená s oznámením „adresát neznámy“. Po doručení
oznámenia kompetentného subjektu o pobyte sťažovateľa 31. augusta 2007 sa Okresnému
súdu Trenčín opätovne nepodarilo doručiť sťažovateľovi zásielku, ktorá sa mu vrátila
s oznámením „odsťahovaný“. Rovnako sa mu nepodarilo doručiť zásielku po ďalšom
oznámení kompetentného subjektu o pobyte sťažovateľa a zásielka sa mu vrátila
13. novembra 2007 s označením „adresát neznámy“.
Sťažovateľ po doručení trestného rozkazu podal proti nemu 15. apríla 2008 odpor.
Dňa 20. mája 2008 okresný súd určil termín hlavného pojednávania na 3. október 2008.
V priebehu júla a augusta 2008 sa okresnému súdu vrátili nedoručené zásielky týkajúce sa
predvolania svedkov a okresný súd z tohto dôvodu požiadal o oznámenie údajov o ich
pobyte kompetentné subjekty, ktoré reagovali v priebehu augusta a septembra 2008. Určený
termín hlavného pojednávania (3. október 2008) bol zrušený a pojednávanie sa uskutočnilo
15. januára 2009.
Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa (pre práceneschopnosť)
okresný súd hlavné pojednávanie určené na 30. september 2009 až 2. október 2009 odročil
na 13. január až 15. január 2010.
Sťažovateľ 11. januára 2010 oznámil okresnému súdu ukončenie zastúpenia
obhajcom.
Okresný súd hlavné pojednávanie určené na 13. január 2010 až 15. január 2010
odročil z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa, a to na 24. marec 2010, 9. apríl a
22. apríl 2010, pretože sťažovateľ nesúhlasil s pojednávaním bez jeho zastúpenia obhajcom
a vyjadril sa, že si pre krátkosť času nového obhajcu ešte nezvolil.
Okresný súd uskutočnil 22. apríla 2010 hlavné pojednávanie, ktoré odročil
na 8. september až 10. september 2010 z dôvodu, že sa niektorí riadne predvolaní svedkovia
na pojednávanie nedostavili.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla
a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené
pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1
a ods. 2 Trestného zákona, kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože
právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.
Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti čiastočne opodstatňujúce
skutkovú zložitosť prerokúvanej veci danú potrebou vykonania dokazovania výsluchom
väčšieho počtu svedkov a tiež nemožnosťou zabezpečenia účasti svedka poškodeného
zdržujúceho sa na neznámom mieste, čo bol okresný súd napokon nútený riešiť
ustanovením jeho opatrovníka. Rozhodne však táto skutočnosť nemôže ospravedlniť
obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní jeho
postupu (bod 3).
2. Vo vzťahu k druhému kritériu ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa
sa vyskytli okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania. Na vrub
sťažovateľovi treba pripísať skutočnosť, že značne sťažil postup súdov pri doručovaní jemu
adresovaných zásielok, pretože jednak v jednom prípade neprevzal zásielku uloženú
na pošte a zároveň neposkytol k dispozícii konajúcim súdom svoju aktuálnu adresu
pre účely doručovania napriek tomu, že niekoľkokrát zmenil svoj pobyt.
Za prejav pasivity sťažovateľa v konaní treba tiež považovať neprítomnosť obhajcu
sťažovateľa na pojednávaní konanom v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2009, aj keď
zapríčinenú objektívnymi okolnosťami, ktorá bola dôvodom na odročenie hlavného
pojednávania. Ďalšou okolnosťou týkajúcou sa správania sťažovateľa, ktorá sa premietla
do zbytočných prieťahov v konaní, bola absencia právneho zastúpenia sťažovateľa
na hlavnom pojednávaní určenom na 13. január 2010 až 15. január 2010, ktorej dôvodom
bolo predchádzajúce ukončenie zastúpenia zo strany obhajcu oznámené okresnému súdu
tesne pred hlavným pojednávaním 11. januára 2010, pričom sťažovateľ si nového obhajcu
nezvolil a s pojednávaním bez obhajcu nesúhlasil. Táto situácia zapríčinená sťažovateľom
bola dôvodom ďalšieho odročenia hlavného pojednávania.
Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania
zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup konajúcich súdov.
Pri preskúmaní ich postupu v predmetnom konaní ústavný súd zistil obdobia
nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
V prvom rade ide o rozsiahle obdobie nečinnosti v celkovom trvaní troch rokov, a to
počnúc 30. januárom 2001, keď bol okresnému súdu doručený súdny spis na základe
právoplatného uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o postúpení trestnej veci
z dôvodu miestnej príslušnosti, do 29. januára 2004, keď okresný súd svojím rozhodnutím
vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.
K narušeniu plynulosti konania došlo aj v období od 15. apríla 2008, keď sťažovateľ
po doručení trestného rozkazu podal proti nemu odpor, do 15. januára 2009, keď okresný
súd vykonal hlavné pojednávanie. V uvedenom období okresný súd určil termín hlavného
pojednávania s neprimeraným časovým odstupom, a to aj po zohľadnení väčšej časovej
rezervy potrebnej pre doručovanie zásielok týkajúcich sa predvolania svedkov. Ústavný súd
konštatuje, že za uvedených okolností treba za nečinnosť v predmetnom úseku považovať
časové obdobie zodpovedajúce približne šiestim mesiacom. Vzhľadom na doterajšiu dobu
súdneho konania, ktoré začalo už v roku 2000, ako neprimerané kvalifikuje ústavný súd aj
odročenie hlavného pojednávania vykonaného 22. apríla 2010 až na 8. – 10. september
2010.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Takúto neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje uznesenie krajského súdu,
ktorým tento zrušil uznesenie okresného súdu z 29. januára 2004 týkajúce sa vrátenia veci
sťažovateľa prokurátorovi na došetrenie.
Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky
okresného súdu, ktorá zdôvodnila existenciu prieťahov v počiatočnom období súdneho
konania objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v nadmernej zaťaženosti sudcov
okresného súdu.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu
za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu okresného
súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcov neakceptoval.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie
porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto
dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti v celkovom rozsahu troch rokov a šiestich
mesiacov, ako aj zistený neefektívny postup okresného súdu nemožno viac ako deväť rokov
trvajúcu doterajšiu dobu konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci
považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že trestné konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu
rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil tým, že zbytočné
prieťahy v konaní mu spôsobujú stav právnej neistoty a doba konania v jeho veci presiahla
primeraný čas, čo považuje za „neprimerané šikanovanie obžalovaného“.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
1 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu
sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 260,88 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).
Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 €
a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume
254,88 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2010