Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 339/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosti J. G. a M. K., zastúpených JUDr. Tiborom Timárom,

advokátom a konateľom Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42,

Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu podľa , 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami

Okresného súdu Bratislava I z 2. decembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp.

zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti J. G. a M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca 2014

doručené sťažnosti J. G. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

ich základných práv na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi

a uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 2. decembra 2013

v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konania“ a „uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

rozhodol o zamietnutí žiadostí sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu. Následne

krajský súd napadnutým uznesením sťažnosti sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia namietajú, že o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu bolo

právoplatne rozhodnuté v neprimerane dlhom časovom úseku od podaní ich žiadostí

o prepustenie z väzby na slobodu (až po 56 dňoch).

Okresný súd pochybil podľa nich aj v tom, že „nepriložil v sťažnostnom konaní

k rozhodnutiu zo dňa 02.12.2013 príslušnú -zápisnicu o hlasovaní...“, a tiež v tom, že

„rozhodnutiu okresného súdu v senátnom zložení, ktorým bola žiadosť obvineného ako

nedôvodná zamietnutá nepredchádzalo riadne a zákonné hlasovanie v zmysle § 170 ods.1

a nasl. s poukazom na ...

Hlavné pojednávanie, na ktorom bol realizovaný výsluch obvineného pred

rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa priebeh na základ

opatrenia predsedu senátu nahrával na CD nosič, pričom z priebehu je zrejmé, že senát sa

pred rozhodnutím neodobral na poradu o hlasovaní pred rozhodnutím o väzbe, resp. počas

celého hlavného pojednávania ako aj počas výsluchu obvineného, na ktorý priamo

nadväzovalo vyhlásenie predmetného rozhodnutia okresným súdom bez prerušenia konania

boli prítomní členovia senátu, prokurátor, obhajcovia, obvinení, zapisovateľka a dokonca aj

verejnosť.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že porada o hlasovaní ako ani samotné

hlasovanie nebolo vykonané, resp. ak bolo vykonané rak bolo vykonané nezákonne, a preto

má sťažovateľ za to, že týmto porušením je na mieste konštatovať, že nebolo možné zo

strany okresného súdu o väzbe ani zákonne rozhodnúť.

Rozhodnutie okresného súdu trpí takou vadou, ktorú nie je možné konvalidovať

žiadnym spôsobom, a to ani dodatočnou poradou o hlasovaní a samotným hlasovaním...“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že „predmetné rozhodnutie okresného súdu o väzbe je

procesné nulitným (neexistujúcim) rozhodnutím, a preto nebolo možné toto rozhodnutie

podrobiť ani sťažnostnému konaniu. Sťažnostný súd uvedený nedostatok zistil, a napriek

tomu po dodatočnom pripojení zápisnici o hlasovaní rozhodnutie okresného súdu podrobil

sťažnostnému konaniu. Vzhľadom na to, že konanie o väzbe je v prípade podania sťažnosti

dvoj inštančným konaním, je na mieste konštatovať, že nakoľko nie je prítomné riadne

rozhodnutie okresného súdu, nie je prítomné ani rozhodnutie sťažnostného súdu. Tento

právny stav spôsobil, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nie je

prítomné zákonné rozhodnutie o tejto žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pričom

tento stav prehlbuje vyššie uvedený záver, že nie je urýchlene rozhodnuté o zákonnosti

pozbavenia slobody...“.

Sťažovatelia tiež namietajú, že «rozhodnutie okresného súdu ako aj rozhodnutie

krajského súdu neobsahujú primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie...

Dôvod väzby podľa vzhliadli súdy v danom

štádiu väzby po 33 mesiacoch väzby v hrozbe vysokého trestu, z čoho súdy vyvodili, že trvá

obava že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ mohol skrývať.

Iné odvodnenie skutkového a právneho charakteru pre trvanie tohto dôvodu väzby

v rozhodnutiach uvedené nie je, pričom samotná táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa

spôsobuje, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko neobsahujú riadne

skutkové odôvodnenie tohto väzobného dôvodu...

S konštatovaním a odôvodnením tohto dôvodu väzby súdmi sa sťažovateľ nemôže

v žiadnom prípade stotožniť. Z jeho správania nemožno ani v náznaku vyvodiť, že by sa

pokúšal o útek, alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania, a neexistuje

žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že by neskôr konal spôsobom odôvodňujúcim útekovú

väzbu...

Nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti,

(napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na

súhre okolností. Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, ktorých vzájomné

posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo ho znížiť do takej

miery, že väzbu neopodstatňuje. Väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,

nemôže byť nikdy obligatórna, ani slúžiť na potrestanie. Odôvodnenie väzby súdmi.

v predmete hrozby vysokého trestu po 33 mesiacoch väzby bez toho, aby k tomu pristúpila

iná okolnosť alebo skutočnosť, ktorá by tento dôvod väzby zosilnila a utvrdila, je

nedostatočné, nakoľko takéto odôvodnenie len hrozbou vysokého trestu vyvoláva stav, že

väzba je sankciou, ktorá je založená na nemennom lakte hroziaceho trestu zo zákona (od

počiatku väzby až do konca), a bezpochyby už nahrádza samotný trest.

Tomuto konštatovaniu väzby ako sankcie v celom rozsahu zodpovedá aj postup

okresného súdu, ktorý trestnú vec, ktorá bola pred záverečnými rečami a ukončením

vmerite veci (vina a trest) spojil s novou trestnou vecou ďalších skutkov. V pôvodnej (prvej)

trestnej veci, ktorá bola pred ukončením obvinení skutky doznávali, avšak v novej trestnej

veci jednotlivé skutky, pri ktorých preukázateľne a nepochybne byť nemohli (pobyt v

zahraničí a pod.) nedoznávajú, a v tejto trestnej veci bude treba vykonať rozsiahle niekoľko

ročné dokazovanie, čo je zrejmé už zo samotných navrhnutých dôkazov a z rozsahu

prípravného konania. Spojenie veci spôsobilo, že nie je možné v prvom konaní pokračovať

tak, že sa ukončí právoplatným rozsudkom o vine a treste, ale sa bude viesť rozsiahle

dokazovanie, pri ktorom budú obvinení vo väzbe.

Z uvedeného je zrejmé, že táto väzba sa stáva bezpochyby sankčnou a nie

preventívnou, plní procesnú pomocnú úlohu samotnému dokazovaniu, ktoré začne v novej

spojenej trestnej veci. Je nutné uviesť, že v novej trestnej veci sú aj iné osoby obžalované,

a to obžalovaní P. a V., ktorí boli pre procesnú chybu spočívajúcu v nedodržaní lehoty

podľa okresného súdu prepustený rozhodnutím krajského

súdu na slobodu. Na tomto základe je zrejmé, že uvedené osoby sú stíhané na slobode

a ostatní spoluobvinení sú stíhaný väzobné, a preto ani dôvodenie tým, že uvedená väzba je

potrebná pre urýchlenie dokazovania nie je na mieste.

Zo všetkých okolností uvedených v sťažnosti jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie

o väzba nespĺňa túto podmienku „zákonnosti“ v dôsledku čoho je jeho väzba nezákonná

a protiústavná.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosti na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj práva podľa , 3 a 4 dohovoru, namietané rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu zrušil a aby krajský súd im uhradil trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní

každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

1. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. vyplýva,

že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože predmetom sťažností oboch sťažovateľov

je namietané porušenie rovnakých základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práv na slobodu podľa , 3 a 4 dohovoru v totožných konaniach

a rovnakými napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. Navyše, obaja

sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú po formálnej

aj obsahovej stránke takmer identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol, že veci vedené ústavným

súdom pod sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. aj tým, že o zákonnosti ich väzby nebolo

rozhodnuté urýchlene, pretože rozhodovanie o ich žiadostiach o prepustenie z väzby

skončilo právoplatne až po 56 dňoch.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2

a 5 a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. ,

). Jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, ale spravidla lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má

mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť

v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné

a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Ústavný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde

2. decembra 2013 (bolo odročené na 5. február 2014) sťažovatelia podali žiadosť

o prepustenie z väzby, keď o ich žiadosti okresný súd toho istého dňa aj rozhodol.

Uznesenie bolo okresným súdom vyhotovené i expedované už po dvoch dňoch 4. decembra

2013 (sťažovatelia prevzali písomne vyhotovenie uznesenia 5. decembra 2013 a ich obhajca

9. decembra 2013 (pondelok). Obhajca sťažovateľov (JUDr. Timár) doručil krajskému súdu

odôvodnenie sťažností proti predmetnému uzneseniu až 18. decembra 2013 (streda),

následne 19. decembra 2013 krajský súd odôvodnenie doručil okresnému súdu na ďalší

postup a spis okresný súd predložil krajskému súdu už v pondelok 23. decembra 2013, teda

na druhý pracovný deň po doručení písomného odôvodnenia ich žiadosti. Dňa 31. decembra

2013 (utorok) bol spis vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený. Následne bol

spis doručený krajskému súdu 17. januára 2014.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď okresný súd procesne dvakrát pochybil (31. decembra

2013 mu bol spis vrátený z dôvodu, že „K zápisnici o hlavnom pojednávaní nie je pripojená

aj zápisnica o hlasovaní týkajúca sa rozhodovania o väzbe obžalovaných“ a nepochybne k

dĺžke trvania rozhodovania prispela aj skutočnosť, že okresný súd bol nečinný od 1. januára

2014 do 16. januára 2014, ale vzhľadom na iné okolnosti danej veci a celkovú dobu

rozhodovania (okresný súd disponoval vecou sťažovateľov menej ako jeden kalendárny

mesiac), ústavný súd považuje postup okresného súdu z ústavného hľadiska ešte za

akceptovateľný.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, tento o sťažnosti proti prvostupňovému

uzneseniu rozhodol 23. januára 2014 (piaty pracovný deň od doručenia spisu 17. januára

2014) a po ďalších 7 dňoch doručil spis späť okresnému súdu 30. januára 2014.

Rozhodnutie krajského súdu bolo doručené obhajcovi sťažovateľov 3. februára 2014.

Celková doba konania druhostupňového súdu predstavuje (aj s dobou, keď bol spis na

krajskom súde od 23. do 30. decembra 2013) spolu 24 dní, čo zodpovedá požiadavke

neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby, tak ako to má na mysli

a 5 a dohovoru.

Konanie na jednom stupni v trvaní menej ako jeden mesiac ústavný súd nepovažuje

za nesúladné s požiadavkou urýchlenosti (porov. zhodne , ).

Napokon aj ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj

v prípadoch, keď trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného

konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire,

č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie

z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na

jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

3. Tú časť sťažnosti, ktorou namieta sťažovatelia porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a tiež práv podľa a 4 dohovoru postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu z 2. decembra 2013, vo vzťahu k ostatným

námietkam sťažovateľov, t. j. že rozhodnutie okresného súdu neobsahuje „primerané

a zákonom vyžadované odôvodnenie“, ktoré odôvodňuje záver o jeho arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku svedčí o porušení označených práv

sťažovateľov, ústavný súd odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ústavnú ochranu fyzickým osobám alebo

právnickým osobám v konaní podľa pred neoprávnenými zásahmi do ich

základných práv alebo slobôd zo strany orgánov verejnej moci je založená na princípe

subsidiarity, v zmysle ktorého je ústavná sťažnosť osobitným právnym prostriedkom

nápravy. Na jej základe poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu v prípadoch, ak o ochrane

práv dotknutej fyzickej osoby alebo právnickej osoby nerozhoduje všeobecný súd

a sťažovateľ ochranu nedosiahol ani po vyčerpaní účinných a dostupných právnych

prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho oprávňoval zákon (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

Právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 72 ods. 1, § 83 ods. 1 a § 185 až § 195

platného a účinného od 1. januára 2006 poskytovala sťažovateľom

dostupný a účinný právny prostriedok nápravy (sťažnosť), využitím ktorého mohol

dosiahnuť účinné preskúmanie napádaného uznesenia okresného súdu o zamietnutí ich

žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovatelia aj podali sťažnosť 2. decembra 2013, na základe ktorej krajský súd

preskúmal správnosť výrokov uznesenia okresného súdu, pretože táto skutočnosť vyplýva

z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia disponovali vo vzťahu k napádanému postupu

a rozhodnutiu okresného súdu dostupným a účinným prostriedkom nápravy, na základe

ktorého v konečnom dôsledku dosiahli ich preskúmanie krajským súdom. Vzhľadom

na princíp subsidiarity nie je preto vo vzťahu k sťažovateľmi napádanému postupu

a rozhodnutiu okresného súdu daná právomoc ústavného súdu.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajským súdom v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľov

(uznesením z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , proti ktorému

nie je prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

4. Tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

uvedených článkov a práv podľa dohovoru postupom a uznesením krajského súdu

z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , vo vzťahu k ostatným

námietkam sťažovateľa, t. j. že rozhodnutie krajského súdu neobsahuje primerané

a zákonom vyžadované odôvodnenie vo vzťahu k dôvodom väzby [podľa sťažovateľov nie

sú naplnené väzobné dôvody podľa a ], ústavný

súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa , 2 a 5 osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu... a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený

počas konania...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Ústavný súd zistil, že tvrdenia sťažovateľov v tejto časti sťažnosti týkajúcej

neexistencie zákonných dôvodov väzby podľa názoru ústavného súdu sa nezakladajú

na pravde (sú iba odlišné od úvah všeobecných súdov) a neexistuje žiadny zákonný a iný

dôvod na to, aby do jeho odôvodnenia ústavný súd zasahoval, pretože je zrozumiteľné

a ústavne akceptovateľné.

Takisto k sťažovateľmi namietanej skutočnosti, že rozhodnutiu okresného súdu

v senátnom zložení nepredchádzalo riadne a zákonné hlasovanie, ústavný súd zistil, že

namietané skutočnosti neboli obsiahnuté v písomnej sťažnosti obhajcu JUDr. Tibora Timára

proti uzneseniu sp. zn. z 2. decembra 2013 doručenej okresnému súdu

19. decembra 2013, ktorú podával v mene oboch sťažovateľov (obžalovaných), preto sa

ústavný súd ich námietkami nezaoberal a odmietol ich pre nedostatok svojej právomoci,

ak navyše krajský súd sám tieto nedostatky okresnému súdu vytkol (č. l. 9564), keď mu spis

prípisom 31. decembra 2013 vrátil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. Skutkové

a právne závery, na ktorých je založené, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, keďže krajský súd sa v ňom primeraným spôsobom

vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľov v odôvodnení svojho

rozhodnutia (strana 5 až strana 6) a opiera sa tiež o konkrétne skutočnosti, pretože vychádza

najmä z toho, že „obžalovaní sú stíhaní pre obzvlášť závažný pokračovací zločin krádeže

bankomatov a za tento čin im hrozí trest odňatia slobody v rozpätí od 10 rokov do 15 rokov.

Ich trestná činnosť sa vyznačovala vysokou mierou organizovanosti a deľbou úloh medzi

jednotlivými členmi skupiny. Organizátorom a vodcovskou osobnosťou skupiny mal byť

obžalovaný J. G. a ďalší obžalovaní mali riadiť činnosť skupiny vysielačkami a pod.

Trestnou činnosťou mali spôsobiť škodu vysoko prekračujúcu hranicu škody veľkého

rozsahu.

... pri posudzovaní väzobných dôvodov podľa je

potrebné na ne prihliadnuť ako na obzvlášť závažnú formu páchania trestnej činnosti, ktorej

sa obžalovaní mali dopustiť podľa podaných obžalôb v šestnástich a deviatich skutkoch.

Uvedené okolnosti spolu s hrozbou vysokým trestom odôvodňujú obavu, že obžalovaní by

mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý ich

očakáva.

Keďže ide o závažnú trestnú činnosť pokračujúceho charakteru, ktorej sa obžalovaní

mali dopúšťať po dlhšiu dobu organizovaným spôsobom a to za účelom získania

majetkového prospechu, je tým daná aj obava, že v prípade prepustenia na slobodu by

mohli v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovať.“.

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd konštatuje,

že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľov v konaní

pred ústavným súdom a ich označenými právami podľa a dohovoru, preto sťažnosť

v tejto časti proti údajne nezákonnému postupu a uzneseniu krajského súdu odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ) bez toho, aby sa

bližšie zaoberal aj eventuálnym porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru, pretože konkrétnejšie

ustanovenie [príslušný odsek uvedený pod písm. a) až f)] tohto článku sťažovatelia

(kvalifikovane zastúpení advokátom) vo svojej sťažnosti bližšie v petite ani neoznačili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014