Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 519/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť M. R., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. R. na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo M. R. na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

3. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy konania v sume

314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. L. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho

väzby.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 3845/2011 z 19. decembra 2011 k sťažnosti

uviedol: „Dňa 19. 7. 2011 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby na

základe poskytnutia peňažnej záruky obv. M. R...

Na základe pokynu sudcu pre prípravné konanie, v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3

, bola dňa 29. 7. 2011 žiadosť sťažovateľa odstúpená Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky, ako príslušnej prokuratúre, za účelom podania stanoviska k tejto

žiadosti a v prípade nevyhovenia aj doručenia vyšetrovacieho spisu tunajšiemu súdu.

Dňa 16. 8. 2011 bolo tunajšiemu súdu doručené stanovisko Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky spolu s vyšetrovacím spisom.

Po oboznámení sa s vyšetrovacím spisom sudca pre prípravné konanie dňa 22. 8.

2011 vytýčil termín rozhodovania o väzbe na deň 12. 9. 2011.

Rozhodnutím Okresného sudu Bratislava I zo dňa 12. 9. 2011. sp . zn

súd zamietol žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu a zároveň neprijal

ponúknutú peňažnú záruku. Proti tomuto rozhodnutiu podal obvinený M. R. sťažnosť.

Sudca pre prípravné konanie uznesenie vypracoval dňa 13. 9. 2011, pričom opísané

a expedované bolo dňa 21. 9. 2011.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako odvolaciemu súdu dňa 23. 9.

2011, ktorý dňa 4. 10. 2011 sťažnosť obvineného zamietol.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného považujem sťažnosť obv. M. R. za neodôvodnenú.

Súd konal v danej väzobnej veci bez meškania a v zmysle zákona.“

Krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3643/11 z 9. decembra 2011 k sťažnosti

uviedol, že „trestná vec obvineného M. R. napadla na tunajší súd 23. 09. 2011 na

rozhodnutie o jeho sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo

dňa 12. 09. 2011, sp. zn. . Odvolací senát rozhodol vo veci dňa 04. 10. 2011,

rozhodnutie bolo vypracované dňa 05. 10. 2011, pričom spolu s rozhodnutím bol vrátený

okresnému súdu 06. 10. 2011. Predmetný spis sa celkom teda nachádzal na odvolacom súde

10 pracovných dní, v ktorých je zahrnutý aj deň nápadu veci a deň jej odoslania na okresný

súd. K vecnej stránke sťažnosti obvineného predsedníčka senátu... vo svojom písomnom

vyjadrení zo dňa 08. 12. 2011 upriamuje pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu... zo

dňa 22. 11. 2011 sp. zn. -16, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že po

preskúmaní obsahu uznesenia krajského súdu nie je dôvodné považovať rozhodnutie

krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Ústavný súd vyslovuje, že právne

závery rozhodnutia krajského súdu sú akceptovateľné a udržateľné, keďže krajský súd sa v

rozhodnutí primeraným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami

sťažovateľa, pričom odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je zrozumiteľné, opiera sa o

konkrétne skutočnosti a vychádza aj z tvrdení obvineného. Už v tomto rozhodnutí ústavný

súd uvádza, že v riešenej veci nemožno urobiť taký záver, že rozhodnutia všeobecných

súdov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Napokon na strane 7 citovaného rozhodnutia sám

ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani námietka sťažovateľa, že 5-mesačné obmedzenie

jeho osobnej slobody je neprimerane dlhé, pretože ústavný súd nezistil žiadne porušenie

zákonných lehôt stanovených , týkajúcich sa celkovej dĺžky väzby. S

poukazom na uvedené konštatovanie ústavného súdu menovaná predsedníčka senátu ďalej

udáva, že senát 3 Tpo rozhodoval dňa 04. 10. 2011 na základe podrobnej znalosti

predloženého spisu a vo svojom rozhodnutí následne uviedol všetko, čo bolo potrebne

uviesť do rozhodnutia pre jeho zrozumiteľnosť.“.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 5. januára 2012 k stanoviskám okresného súdu

a krajského súdu uviedol, že sa nestotožňuje so záverom stanoviska okresného súdu, že

konal v danej veci, pretože «Rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby 94 dní, z čoho

84 dní pripadá na Okresný súd Bratislava I, nie je rozhodovanie „bez meškania a v zmysle

zákona“. Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a Dohovoru... nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,

ale na týždne. Tejto požiadavke nemôže zodpovedať lehota konania na jednom stupni súdu

presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne ().

Tvrdenie Okresného súdu Bratislava I, že trojmesačné konanie je bez meškania a v zmysle

zákona je nebezpečný precedens, nakoľko sťažovateľovi bolo takýmto konaním neoprávnene

bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby a taktiež nebolo možné kontrolovať

zákonnosť v mesačnej periodicite. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v

Štrasburgu vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená

možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Je zarážajúce, že Okresný súd Bratislava I

vôbec neuviedol vo svojom stanovisku dôvod svojej nečinnosti...

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti zo dňa 25. 10.

2011, doručenej Ústavnému súdu... dňa 27. 10. 2011 uviedol na str. 5 sťažnosti: „Ako

vyplýva z pečiatky podateľne OS, rozhodnutie KS bolo OS doručené 06. 10. 2011 a OS ho

doručil sťažovateľovi po 15 dňoch. Sťažovateľ uvádza, že do dnešného dňa, t. j. 25. 10.

2011 nebolo rozhodnutie KS doručené jeho obhajcovi.“ K tomu sťažovateľ uvádza, že

predmetné rozhodnutie bolo jeho obhajcovi doručené dňa 31. 10. 2010, teda až po podaní

ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 10. 2011. V zmysle ustanovenia § 187 ods. 1 druhá veta

, „Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému

zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané

najneskoršie.“ V zmysle uvedeného sťažovateľ uvádza, že celková lehota rozhodovania o

jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvala až do písomného oznámenia jeho obhajcovi 104

dní. Na druhej strane sťažovateľ priznáva, že jeho obhajca sa o predmetnom uznesení

neformálne dozvedel dňa 21. 10. 2011 pri jeho návšteve obhajcom vo väzbe.».

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne

konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi

právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli,

osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci

Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky

neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv podľa a dohovoru

tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovali všeobecné súdy viac ako tri

mesiace, spolu 94 dní (z čoho 81 dní pripadá na okresný súd), preto sa domnieva, že v jeho

prípade sa „nevyhovelo požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z

väzby v zmysle a 5 a Dohovoru“.

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že uznesením okresného

súdu sp. zn. z 26. mája 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa

, a .

Sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin falšovania a

pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla a legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa príslušných ustanovení .

Dňa 19. júla 2011 bola okresnému súdu doručená „žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu na základe poskytnutia peňažnej záruky“ jeho sestrou, ako aj žiadosť sťažovateľa o

prepustenie z väzby.

Dňa 29. júla 2011 okresný súd zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) na vyjadrenie žiadosť sťažovateľa o prepustenie z

väzby. Dňa 16. augusta 2011 sa generálna prokuratúra vyjadrila k žiadosti.

Okresný súd uznesením z 12. septembra 2011 žiadosť zamietol a peňažnú záruku ako

náhradu väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil

jeho právny zástupca 22. septembra 2011. Krajský súd po doručení spisu z okresného súdu

(23. septembra 2011) o sťažnosti rozhodol 4. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

Okresnému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci spolu s uznesením krajského

súdu vrátený späť 6. októbra 2011. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené

až 31. októbra 2011.

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa

sa teda zakladajú čiastočne na pravde a najmä postup okresného súdu v namietanom konaní

nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie

z väzby podľa dohovoru a podľa , pretože rozhodovanie

o žiadosti trvalo okresnému súdu 8 týždňov (okresný súd rozhodol po 56 dňoch od podania

jeho sťažnosti), a preto už samotné takéto zistenie je postačujúce na prijatie záveru

o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby. Na jeho vrub možno tiež pričítať to, že rozhodnutie krajského súdu bolo doručené

do ústavu na výkon väzby až 21. októbra 2011 a sťažovateľovi 31. októbra 2011, pričom

spis bol okresnému súdu vrátený už 6. októbra 2011.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 19. júla 2011 porušil svojím postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. jeho základné právo na osobnú slobodu podľa

a 5 , ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože lehotu, v ktorej o žiadosti rozhodol a tiež doručoval

rozhodnutie krajského súdu, je potrebné hodnotiť ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú

s obsahom sťažovateľom označených práv.

Iné je to vo vzťahu ku konaniu krajského súdu vedeného pod sp. zn.

v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby, kde ústavný súd nezistil

namietané porušenie označených čl. a dohovoru, pretože od doručenia spisu

z okresného súdu (23. septembra 2011) na rozhodnutie o jeho sťažnosti, ktorú podal proti

uzneseniu okresného súdu z 12. septembra 2011, sp. zn. , krajský súd

rozhodol už 4. októbra 2011, rozhodnutie bolo vypracované 5. októbra 2011 a spis bol

vrátený okresnému súdu 6. októbra 2011, teda celkom sa nachádzal na odvolacom súde iba

10 pracovných dní, v ktorých je zahrnutý aj deň nápadu veci a deň jej odoslania na okresný

súd. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom krajského súdu neboli porušené označené

základné práva sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa

podľa a 5 a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu, ale nevzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa postupom krajského súdu,

a väzba sťažovateľa je v súčasnosti pokrytá už právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu, o jeho požiadavke na zrušenie predmetného uznesenia krajského súdu ústavný súd

nerozhodoval (obdobne napr. ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia spolu v sume 4 000 €

(vo vzťahu ku okresnému súdu a krajskému súdu po 2 000 €) z dôvodov uvedených bližšie

vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,

z ktorých vychádza aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na dĺžku obdobia, počas ktorého nebolo rozhodnuté o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného

porušenia základného práva sťažovateľa nebolo dostačujúce, ústavný súd považoval

za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť

v rozsahu sumy 500 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti

okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah

do označených práv obvineného podľa a 5 a dohovoru nebol

až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval priznanie celej žiadanej sumy finančného

zadosťučinenia 2 000 € (v danom prípade stav porušenia práv sťažovateľa netrval niekoľko

mesiacov, ale len týždňov, a v čase od 29. júla 2011 do 16. augusta 2011 viac ako dva

týždne sa spis spolu s vyšetrovacím spisom nachádzal na generálnej prokuratúre pre účely

jej vyjadrenia k veci).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 475,93 € za tri úkony právnej služby.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2011) v súlade s § 1

ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden

úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľa

je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby urobeného v roku

2012 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd nepriznal, pretože jeho

vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo v zásade žiadne nové skutočnosti,

ktoré by slúžili ako podklad na rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr. ,

).

Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012