Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 4/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika,

o prijatej sťažnosti B. S., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. N. T., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl.

5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo B. S. na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. B. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),

ktoré j e mu p o v i n n ý uhradiť Okresný súd Zvolen do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy

právneho zastúpenia B. S. v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a

deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej

pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-47 z 18. februára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na konanie sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s jeho rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o

prepustenie z väzby na slobodu z 27. júla 2009.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril okresný súd

podaním zo 16. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Obvinený B. S. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie

Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 05. 2009. Dňa 22. 07. 2009 podal

obvinený B. S. žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, táto došla súdu dňa 27. 07. 2009.

Dňa 29. 07. 2009 bola žiadosť obvineného zaslaná na Okresnú prokuratúru Zvolen

ohľadom ich vyjadrenia, ktoré súdu došlo 03. 08. 2009 a následne bol určený termín

neverejného zasadnutia o väzbe na deň 19. 08. 2009. Na neverejnom zasadnutí súd zamietol

žiadosť o prepustenie obvineného z väzby a neprijal písomný sľub. Proti uzneseniu obvinený

zahlásil sťažnosť. Nakoľko v dňoch 22. 08. - 01. 09. 2009 sudca čerpal riadnu dovolenku,

poveril vyššiu súdnu úradníčku vypracovaním uznesenia, ktoré bolo vypracované dňa

28. 08. 2009 a následne bolo sudcom podpísané. Do kancelárie bol spis doručený podľa

došlej pečiatky dňa 04. 09. 2009 a uznesenia boli doručované dňa 17. 09. 2009 s tým, že

prokuratúre dňa 23. 09. 2009, obvinenému a obhajcovi dňa 24. 09. 2009. Následne bol spis

dňa 05. 10. 2009 predložený na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V závere chcem poukázať na neúmerný nápad trestných vecí za posledné obdobie

(rok 2007 858 vecí/1039 osôb, rok 2008 950/1155, rok 2009 1062/1293) a malého počtu

sudcov vybavujúcich trestnú agendu (v istom období len 3!) a teda z toho vyplývajúcu

preťaženosť trestnej kancelárie a asistentky senátu 3T, pričom táto bola viackrát na

zdravotnom ošetrení v priebehu mesiaca september 2009.“

Právny zástupca sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním, v ktorom okrem

iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) uvádza presné časové

údaje o tom, kedy ktoré úkony boli v súvislosti so Žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z

väzby zo dňa 22. 07. 2009 (Okresnému súdu Zvolen - porušovateľovi doručenou dňa 27. 07.

2009) (ďalej len „žiadosť“) vykonávané. Porušovateľom uvádzané údaje o čase - dátume

vykonania jednotlivých úkonov v rámci konania vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.

zn.: sa presne zhodujú s dátumami, ktoré boli sťažovateľom uvádzané v jeho

sťažnosti zo dňa 09. 11. 2009, Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručenej dňa 11. 11.

2009 (ďalej len „ústavná sťažnosť“), ako aj s dátumami, ktoré boli uvedené v Doplnení

ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 02. 2010, Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručenej dňa

11. 02. 2010 (ďalej len „doplnenie ústavnej sťažnosti“) a ktoré jednoznačne vyplývajú zo

spisového materiálu súdneho spisu porušovateľa, sp. zn.: , ako aj zo súdnych

spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj len ako „krajský súd“), sp. zn.:

/2009 a sp. zn.: .

Porušovateľ teda vo svojom vyjadrení nepopiera ale naopak sám potvrdzuje

skutočnosť, že od momentu, kedy bola žiadosť sťažovateľa doručená Okresnému súdu

Zvolen - porušovateľovi, t. j. odo dňa 27. 07. 2009, do rozhodnutia porušovateľa o tejto

žiadosti, t. j. do 19. 08. 2009 - vyhlásenia Uznesenia sp. zn.: , zo dňa 19. 08.

2009 (ďalej len „Uznesenie“), uplynulo 23 dní a do dňa, kedy sa toto Uznesenie doručilo

sťažovateľovi (dňa 24. 09. 2009) uplynulo od doručenia, žiadosti až 59 dní. Porušovateľ

rovnako nepopiera, ale potvrdzuje, že napriek tomu, že sťažovateľ podal proti Uzneseniu

Okresného súd Zvolen (ďalej aj len ako „okresný súd“) sťažnosť priamo na neverejnom

zasadnutí už dňa 19. 08. 2009, doručil porušovateľ predmetný spis na rozhodnutie

nadriadenému súdu - krajskému súdu až dňa 05. 10. 2009, čo je celkom 70 dní odo dňa

doručenia žiadosti sťažovateľa na okresný súd.

V tejto súvislosti je dôležité poukázať na tú skutočnosť, že v stanovisku porušovateľa

absentuje akákoľvek konkrétna, výslovná argumentácia, ktorou by porušovateľ odmietal,

alebo popieral, že by jeho postupom v konaní č. k.: a Uznesením, došlo v

súvislosti so žiadosťou sťažovateľa k porušeniu práva sťažovateľa podľa Článku 17, ods. 5

(ďalej len „“) a podľa článku 5, ods. 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, na urýchlené, neodkladné rozhodnutie o

žiadosti o prepustenie z väzby, tak ako to uvádza sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti.

Vo svojom stanovisku sa porušovateľ voči ústavnej sťažnosti sťažovateľa bráni, resp.

na svoju obranu uvádza iba skutočnosť, že v dňoch 22. 08. 2009 až 01. 09. 2009 zákonný

sudca čerpal riadnu dovolenku a preto poveril vypracovaním Uznesenia vyššiu súdnu

úradníčku a tiež poukazuje na neúmerný nápad trestných vecí za posledné obdobie

-konkrétne za roky 2007, 2008 a 2009, ako aj na malý počet sudcov vybavujúcich trestnú

agendu a z toho vyplývajúcu preťaženosť trestnej kancelárie a asistentky senátu 3T.

Zároveň porušovateľ uviedol, že uvedená asistentka bola v priebehu mesiaca september

roku 2009 viackrát na zdravotnom ošetrení.

Sťažovateľ má za to, že uvedená argumentácia porušovateľa neobstojí a domnieva

sa, že konajúce súdy (a teda aj porušovateľ) majú dbať o účinnú aplikáciu ust. § 2, ods. 6

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ako aj o dodržiavanie práv podľa článku 17, ods. 5 SR a podľa článku 5,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na urýchlené, neodkladné

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, aj vlastnou vnútornou organizáciou práce ako

aj potrebným personálnym zabezpečením. Sťažovateľ je presvedčený, že dôvody, ktoré

porušovateľ uvádza vo svojom stanovisku nemôžu ospravedlniť porušenie uvedených práv

sťažovateľa a nevylučujú zodpovednosť porušovateľa za ich porušenie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sme i naďalej toho názoru, že zo strany

konajúceho okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľa

podľa článku 17, ods. 5 SR a podľa článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, na urýchlené, neodkladné rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z

väzby a to tým, že okresný súd preukázateľne rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu až po 23 dňoch, odkedy mu bola doručená žiadosť sťažovateľa, a po

tom, ako sťažovateľ podal proti jeho rozhodnutiu sťažnosť, predložil spis na rozhodnutie

nadriadenému orgánu až po 70 dňoch odo dňa podania žiadosti sťažovateľom.

Porušovateľ nepostupoval pri svojom rozhodovaní v uvedenom konaní tak, aby to

bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných ustanovení SR ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Opakovane uvádzame, že uvedenú lehotu nie je podľa sťažovateľa možné považovať

za primeranú a v žiadnom prípade nemôže zodpovedať a nezodpovedá požiadavke na

urýchlené rozhodovanie v prípade žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle ustanovení § 2,

ods. 6 a , ods. 3 , a v zmysle ustanovení článku 17, ods. 5 SR

a článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Máme za to, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté

urýchlene, resp, bez meškania a bola tak porušená požiadavka neodkladnosti rozhodovania

o tejto žiadosti ako aj základné práva sťažovateľa podľa článku 17, ods. 5 SR a

článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako to bolo

podrobne opísané v doplnení ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného

súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj

, ).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne ().

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ mu doručil

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 27. júla 2009. Okresný súd o jeho žiadosti

rozhodol 19. augusta 2009 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ na tomto neverejnom zasadnutí

podal proti nemu v rámci zákonnej lehoty sťažnosť. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

až 24. septembra 2009. O sťažnosti krajský súd rozhodol 8. októbra 2009 (spisový materiál

v tejto veci bol krajskému súdu doručený 5. októbra 2009). Okresnému súdu bol spisový

materiál v predmetnej veci spolu s uznesením krajského súdu vrátený späť 16. októbra

2009.

Od momentu, keď bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby doručená

okresnému súdu 27. júla 2009, do rozhodnutia okresného súdu o tejto žiadosti, t. j. do 19.

augusta 2009 (vyhlásenie uznesenia na neverejnom zasadnutí), uplynulo 23 dní. Ústavný

súd poznamenáva, že toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené až 24. septembra 2009.

Okresný súd spis na rozhodnutie nadriadenému súdu predložil až 5. októbra 2009, čo je

celkom 70 dní odo dňa doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému súdu.

Už samotné takéto zistenie je postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu

okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Postup okresného súdu v tomto konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a

podľa predovšetkým pri vykonávaní jednoduchých procesných úkonov

(predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu z 19. augusta 2009), ktoré nastalo až po 47 dňoch od podania jeho

sťažnosti, v dôsledku čoho došlo k jeho výraznému predĺženiu.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že

personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie

toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr. , ,

), nemohol akceptovať tvrdenie okresného súdu, že k predĺženiu uvedeného

konania došlo v súvislosti s neprimeraným počtom vecí pridelených do senátu, resp.

v dôsledku malého počtu sudcov vybavujúcich trestnú agendu.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 27. júla 2009 porušil svojím postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. jeho základné právo na osobnú slobodu podľa

, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spolu

v sume 1 500 € z dôvodov uvedených bližšie vo svojej sťažnosti (poukazujúc najmä na stav

právnej neistoty, ktorý nepriaznivo vplýval na jeho psychické rozpoloženie vo väzbe).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Ústavný súd považoval za oprávnenú sťažovateľovu požiadavku na priznanie

finančného zadosťučinenia, a to v sume 500 €. Vzhľadom na intenzitu porušenia jeho

základných práv podľa , ako aj práva podľa dohovoru nebolo

v danom prípade možné považovať za postačujúce iba samotné deklarovanie závažného

porušenia základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal o priznanie náhrady

trov konania pred ústavným súdom v sume 454,96 €, a to za 3 úkony právnej pomoci

a náhradu režijného paušálu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania (za tri úkony právnej služby a režijný paušál) je v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a preto priznal náhradu trov

v požadovanej sume.

Podľa sa na konanie pred ústavným súdom použijú

primerane ustanovenia . Podľa Občianskeho

súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov

konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok

ustanovil právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil

Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho

zastúpenia v sume 454,96 €. Zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy

právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010