Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 301/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. P., nar. ..., t. č. Ústav na výkon väzby,

zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na

urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu

v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva A. P. podľa , 2 a 5

a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v súvislosti s nedodržaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe

a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť A. P. trovy konania v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu

advokáta Mgr. Š. S., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

faxom doručená sťažnosť A. P., nar. ..., t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2010 a porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a a práv podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin hrubého

nátlaku formou spolupáchateľstva podľa k . Uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodu podľa . Väzba začala plynúť od

14. apríla 2009. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. apríla 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2010 bola predĺžená lehota

trvania sťažovateľovej väzby.

Dňa 12. februára 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú

doplnil podaním z 31. marca 2010 o žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom, resp.

dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu“). Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresoval Okresnej prokuratúre Nitra

(ďalej len „okresná prokuratúra“). Následne bola žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

predložená Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) 1. marca 2010.

Krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela a odstúpila ju na

rozhodnutie okresnému súdu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2010 bola žiadosť

sťažovateľa zamietnutá. Týmto uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub

sťažovateľa a tiež rozhodol o tom, že sťažovateľova väzba sa nenahrádza dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2010

bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

V časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s nerešpektovaním požiadavky na urýchlené

rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní, sťažovateľ tvrdí, že pri rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo k zásahu do jeho práva na rozhodnutie

o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľa celková doba konania o jeho žiadosti o prepustenie z

väzby na slobodu z 12. februára 2010 až po doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010 (sťažovateľovi bolo doručené 11. mája 2010, pozn.) trvala

89 dní, čo nezodpovedá povinnosti súdov konajúcich v jeho veci konať pri rozhodovaní

o väzobných veciach urýchlene. Navyše sťažovateľ tvrdí, že tým, že mu právoplatné

rozhodnutie krajského súdu bolo doručené až po 89 dňoch od podania žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, mu bolo neoprávnene bránené požiadať opätovne o prepustenie z väzby

na slobodu, pričom z toho istého dôvodu nebolo možné ani kontrolovať zákonnosť väzby

v mesačnej periodicite.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.

17 ods. 5, , SR a , Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím

Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 31. 3. 2010 a postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Nitre sp. zn. -20 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.

2. Podľa sa ruší právoplatné rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. -20 zo dňa 29. 4. 2010. Ústavný súd

Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P., nar. ... prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie za porušenie jeho práv peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktorú mu je

povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre a peňažnú sumu 3.000,- €, ktorú mu je povinný

zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

podľa , .

4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -35 z 31. augusta 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru

v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju

odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného

súdu a predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu, ako aj predsedníčka

krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu okresného súdu

a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1039/2010

z 27. septembra 2010 uviedol presnú analýzu chronológie úkonov vykonaných sudkyňou

pre prípravné konanie v súvislosti s prerokúvaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, pričom na jej základe formuloval záver, že okresný súd konal vo veci

„urýchlene, bez zbytočných prieťahov“.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1194/2010

z 5. októbra 2010 uviedla, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 bola krajskému súdu doručená 21. apríla 2010. Termín

neverejného zasadnutia bol určený na 29. apríl 2010 a písomne vyhotovené rozhodnutie

krajského súdu bolo expedované súdu prvého stupňa 5. mája 2010. Na tomto základe

predsedníčka krajského súdu vyslovila záver, podľa ktorého „V uvedenom konaní nemožno

vidieť žiadny prieťah v konaní, a to aj s prihliadnutím na to, že konajúci senát v priebehu

času od nápadu veci do expedovania rozhodnutia plnil iné zákonné povinnosti.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody

vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť

argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe (rozhodnutie Komisie

z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby

súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade

s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj

s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie

v. Holandsko, 25. október 1990, § 27). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí

vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa

rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990,

§ 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa

rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse

c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš

dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri

c. Taliansko z 25. októbra 1989, ).

Aj zahŕňa okrem iného právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná. Právo podľa dohovoru je teda chránené aj

(m. m. ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, reflektujúc judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) formuloval právny názor, podľa

ktorého aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš

dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. , ). V ďalších svojich

rozhodnutiach týkajúcich sa požiadavky urýchleného rozhodovania o väzbe a jej ďalšom

trvaní ústavný súd uvedený právny názor precizoval, keď uviedol, že požiadavke, aby súd

bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd posudzoval, či vo veci sťažovateľa

okresný súd a krajský súd v rámci svojho postupu rešpektovali požiadavku neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní.

1. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z tvrdení účastníkov konania a zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 12. februára 2010 bola doručená

okresnej prokuratúre 17. februára 2010 a následne bola okresnému súdu predložená

krajskou prokuratúrou 10. marca 2010. Z uvedeného dôvodu ústavný súd skúmal postup

okresného súdu len od tohto dňa, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ za porušovateľa

svojich garantovaných práv v sťažnosti označil len okresný súd a krajský súd, a nie

aj okresnú prokuratúru, resp. krajskú prokuratúru. Za daných okolností totiž nemožno

obdobie, keď bola žiadosť sťažovateľa v dispozícii orgánov prokuratúry, pripísať na ťarchu

okresného súdu.

Okresný súd po doručení spisu nariadil 17. marca 2010 termín výsluchu sťažovateľa

na 31. marec 2010, pričom v ten istý deň aj rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu uznesením sp. zn. z 31. marca 2010 tak, že ju zamietol. Týmto

uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a tiež rozhodol o tom, že

sťažovateľova väzba sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný

súd písomne vyhotovil svoje uznesenie 8. apríla 2010. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2010 bola okresnému súdu doručená

9. apríla 2010, ktorý spis na účely rozhodnutia o sťažnosti predložil krajskému súdu

20. apríla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd predmetný spis súvisiaci s rozhodovaním

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol v dispozícii okresného súdu od

10. marca 2010 do 20. apríla 2010, t. j. takmer šesť týždňov.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že obdobie, v rámci ktorého

okresný súd vykonával procesné úkony súvisiace s prípravou rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, samotným rozhodovaním, vyhotovovaním

rozhodnutia a predkladaním spisu krajskému súdu (potom, ako sťažovateľ podal proti

prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, pozn.), prekračuje rámec vyplývajúcich požiadaviek

na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe z judikatúry ústavného súdu a ESĽP,

a teda nezodpovedá ani požiadavkám ústavnej ochrany základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a práva podľa dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohoto nálezu.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že krajský súd predmetný spis prevzal 21. apríla

2010 a o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2010, ktorým sťažnosť zamietol. Po písomnom vyhotovení označeného

uznesenia krajský súd expedoval spis okresnému súdu 5. mája 2010.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodovanie krajského súdu vo veci sťažovateľa vrátane

expedovania spisu trvalo 14 dní, čo podľa názoru ústavného súdu zodpovedá požiadavkám

na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní, a preto v časti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojich garantovaných práv postupom krajského

súdu sťažnosti, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedených záverov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že po doručení

spisu z krajského súdu okresný súd pokynom zo 6. mája 2010 poveril kanceláriu na

doručenie uznesenia krajského súdu stranám konania. Zásielka bola expedovaná 7. mája

2010 a sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 11. mája 2010. Z uvedeného

vyplýva, že okresný súd vykonal úkony potrebné na doručenie rozhodnutia krajského súdu

v priebehu dvoch dní, t. j. v tomto štádiu konania už konal prednostne a urýchlene.

III.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo za porušenie jeho garantovaných práv

postupom okresného súdu priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pričom

poukazoval okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné

a hrubé“, pričom porušenie „práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno

z najzávažnejších porušení Dohovoru...“.

Z a vyplýva, že ústavný súd

môže ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné

zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu

(závažnosť) porušenia garantovaných práv (porovnaj , )

a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,

nielen vysloviť porušenie jeho garantovaných práv (m. m. ).

Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj skutočnosť, že časť jeho

námietok proti postupu o rozhodovaniu okresného súdu v predmetnej veci odmietol už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude

dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním označených

základných práv podľa a práva podľa dohovoru, ako aj priznanie úhrady trov

konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ v petite tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 29. apríla 2010 a prepustil ho neodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel s poukazom na to, že tento jeho návrh

súvisel predovšetkým s jeho ďalšími výhradami proti postupu a rozhodovaniu okresného

súdu a krajského súdu v jeho veci (t. j. išlo o iné výhrady, ako o námietku porušenia

požiadaviek na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe, pozn.), s ktorými sa ústavný

súd nestotožnil už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti, a preto ich odmietol. Za

daných okolností neprichádzalo do úvahy tomuto návrhu sťažovateľa vyhovieť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom Mgr. Š. S., N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov

konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 € keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a

prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti), v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu

s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa [ v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010