Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 301/2010
PDF · 219.61 KB
No categories available
IV. ÚS 301/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. P., nar. ..., t. č. Ústav na výkon väzby,
zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na
urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010, za účasti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu
v Nitre, takto
rozhodol:
1. Základné práva A. P. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s nedodržaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe
a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tp 39/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť A. P. trovy konania v sume 254,88 €
(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu
advokáta Mgr. Š. S., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010
faxom doručená sťažnosť A. P., nar. ..., t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2010 a porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin hrubého
nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/2009 zo 17. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť od
14. apríla 2009. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 bola predĺžená lehota
trvania sťažovateľovej väzby.
Dňa 12. februára 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú
doplnil podaním z 31. marca 2010 o žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom, resp.
dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu“). Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresoval Okresnej prokuratúre Nitra
(ďalej len „okresná prokuratúra“). Následne bola žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
predložená Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) 1. marca 2010.
Krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela a odstúpila ju na
rozhodnutie okresnému súdu.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 bola žiadosť
sťažovateľa zamietnutá. Týmto uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub
sťažovateľa a tiež rozhodol o tom, že sťažovateľova väzba sa nenahrádza dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010
bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.
V časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Tpo 12/2010 v súvislosti s nerešpektovaním požiadavky na urýchlené
rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní, sťažovateľ tvrdí, že pri rozhodovaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo k zásahu do jeho práva na rozhodnutie
o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov.
Podľa názoru sťažovateľa celková doba konania o jeho žiadosti o prepustenie z
väzby na slobodu z 12. februára 2010 až po doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn.
7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010 (sťažovateľovi bolo doručené 11. mája 2010, pozn.) trvala
89 dní, čo nezodpovedá povinnosti súdov konajúcich v jeho veci konať pri rozhodovaní
o väzobných veciach urýchlene. Navyše sťažovateľ tvrdí, že tým, že mu právoplatné
rozhodnutie krajského súdu bolo doručené až po 89 dňoch od podania žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, mu bolo neoprávnene bránené požiadať opätovne o prepustenie z väzby
na slobodu, pričom z toho istého dôvodu nebolo možné ani kontrolovať zákonnosť väzby
v mesačnej periodicite.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.
17 ods. 5, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím
Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4 Tp/39/2010 zo dňa 31. 3. 2010 a postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/12/2010-20 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.
2. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. sa ruší právoplatné rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 7 Tpo/12/2010-20 zo dňa 29. 4. 2010. Ústavný súd
Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P., nar. ... prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie jeho práv peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktorú mu je
povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre a peňažnú sumu 3.000,- €, ktorú mu je povinný
zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,
podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o Ústavnom súde.
4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 301/2010-35 z 31. augusta 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju
odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného
súdu a predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu, ako aj predsedníčka
krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu okresného súdu
a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1039/2010
z 27. septembra 2010 uviedol presnú analýzu chronológie úkonov vykonaných sudkyňou
pre prípravné konanie v súvislosti s prerokúvaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu, pričom na jej základe formuloval záver, že okresný súd konal vo veci
„urýchlene, bez zbytočných prieťahov“.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1194/2010
z 5. októbra 2010 uviedla, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 bola krajskému súdu doručená 21. apríla 2010. Termín
neverejného zasadnutia bol určený na 29. apríl 2010 a písomne vyhotovené rozhodnutie
krajského súdu bolo expedované súdu prvého stupňa 5. mája 2010. Na tomto základe
predsedníčka krajského súdu vyslovila záver, podľa ktorého „V uvedenom konaní nemožno
vidieť žiadny prieťah v konaní, a to aj s prihliadnutím na to, že konajúci senát v priebehu
času od nápadu veci do expedovania rozhodnutia plnil iné zákonné povinnosti.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody
vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť
argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe (rozhodnutie Komisie
z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby
súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade
s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade
s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj
s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie
v. Holandsko, 25. október 1990, § 27). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí
vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa
rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990,
§ 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa
rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse
c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš
dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri
c. Taliansko z 25. októbra 1989, I. ÚS 14/07).
Aj čl. 17 ústavy zahŕňa okrem iného právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ústavy
(m. m. III. ÚS 7/00).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, reflektujúc judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) formuloval právny názor, podľa
ktorého aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš
dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V ďalších svojich
rozhodnutiach týkajúcich sa požiadavky urýchleného rozhodovania o väzbe a jej ďalšom
trvaní ústavný súd uvedený právny názor precizoval, keď uviedol, že požiadavke, aby súd
bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd posudzoval, či vo veci sťažovateľa
okresný súd a krajský súd v rámci svojho postupu rešpektovali požiadavku neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní.
1. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010
Z tvrdení účastníkov konania a zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 12. februára 2010 bola doručená
okresnej prokuratúre 17. februára 2010 a následne bola okresnému súdu predložená
krajskou prokuratúrou 10. marca 2010. Z uvedeného dôvodu ústavný súd skúmal postup
okresného súdu len od tohto dňa, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ za porušovateľa
svojich ústavou garantovaných práv v sťažnosti označil len okresný súd a krajský súd, a nie
aj okresnú prokuratúru, resp. krajskú prokuratúru. Za daných okolností totiž nemožno
obdobie, keď bola žiadosť sťažovateľa v dispozícii orgánov prokuratúry, pripísať na ťarchu
okresného súdu.
Okresný súd po doručení spisu nariadil 17. marca 2010 termín výsluchu sťažovateľa
na 31. marec 2010, pričom v ten istý deň aj rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu uznesením sp. zn. 4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 tak, že ju zamietol. Týmto
uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a tiež rozhodol o tom, že
sťažovateľova väzba sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný
súd písomne vyhotovil svoje uznesenie 8. apríla 2010. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2009 z 31. marca 2010 bola okresnému súdu doručená
9. apríla 2010, ktorý spis na účely rozhodnutia o sťažnosti predložil krajskému súdu
20. apríla 2010.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd predmetný spis súvisiaci s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol v dispozícii okresného súdu od
10. marca 2010 do 20. apríla 2010, t. j. takmer šesť týždňov.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že obdobie, v rámci ktorého
okresný súd vykonával procesné úkony súvisiace s prípravou rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, samotným rozhodovaním, vyhotovovaním
rozhodnutia a predkladaním spisu krajskému súdu (potom, ako sťažovateľ podal proti
prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, pozn.), prekračuje rámec vyplývajúcich požiadaviek
na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe z judikatúry ústavného súdu a ESĽP,
a teda nezodpovedá ani požiadavkám ústavnej ochrany základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohoto nálezu.
2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010
Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že krajský súd predmetný spis prevzal 21. apríla
2010 a o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2010
z 31. marca 2010 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 7 Tpo 12/2010
z 29. apríla 2010, ktorým sťažnosť zamietol. Po písomnom vyhotovení označeného
uznesenia krajský súd expedoval spis okresnému súdu 5. mája 2010.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodovanie krajského súdu vo veci sťažovateľa vrátane
expedovania spisu trvalo 14 dní, čo podľa názoru ústavného súdu zodpovedá požiadavkám
na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní, a preto v časti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv postupom krajského
súdu sťažnosti, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Nad rámec uvedených záverov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že po doručení
spisu z krajského súdu okresný súd pokynom zo 6. mája 2010 poveril kanceláriu na
doručenie uznesenia krajského súdu stranám konania. Zásielka bola expedovaná 7. mája
2010 a sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 11. mája 2010. Z uvedeného
vyplýva, že okresný súd vykonal úkony potrebné na doručenie rozhodnutia krajského súdu
v priebehu dvoch dní, t. j. v tomto štádiu konania už konal prednostne a urýchlene.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo za porušenie jeho ústavou garantovaných práv
postupom okresného súdu priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pričom
poukazoval okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné
a hrubé“, pričom porušenie „práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno
z najzávažnejších porušení Dohovoru...“.
Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
môže ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné
zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu
(závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09)
a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,
nielen vysloviť porušenie jeho ústavou garantovaných práv (m. m. IV. ÚS 210/04).
Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010, ako aj skutočnosť, že časť jeho
námietok proti postupu o rozhodovaniu okresného súdu v predmetnej veci odmietol už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude
dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním označených
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ako aj priznanie úhrady trov
konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ v petite tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010 a prepustil ho neodkladne z väzby na slobodu.
Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel s poukazom na to, že tento jeho návrh
súvisel predovšetkým s jeho ďalšími výhradami proti postupu a rozhodovaniu okresného
súdu a krajského súdu v jeho veci (t. j. išlo o iné výhrady, ako o námietku porušenia
požiadaviek na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe, pozn.), s ktorými sa ústavný
súd nestotožnil už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti, a preto ich odmietol. Za
daných okolností neprichádzalo do úvahy tomuto návrhu sťažovateľa vyhovieť.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom Mgr. Š. S., N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov
konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 € keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a
prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti), v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu)].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010