Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon väzby zastúpeného ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a 5, a

a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, sp. zn. zo 4. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 5. novembra 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu

predchádzal, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 17. decembra

2018 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon

väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a 5, a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“), sp. zn.

zo 4. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 5. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“), ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

2. Sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi spravodajcovi

Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019.

Na zasadnutí pléna ústavného súdu 13. februára 2019 bol schválený Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018

do 28. februára 2019 (ďalej len „dodatok“), ktorým bola predĺžená doba platnosti rozvrhu

práce do prijatia nového rozvrhu práce plénom ústavného súdu kreovaným na základe

vymenovania a ujatia sa funkcie nových sudcov ústavného súdu vymenovaných namiesto

sudcov ústavného súdu, ktorých funkčné obdobie skončilo 16. februára 2019. Dodatok

nadobudol účinnosť 17. februára 2019.

V súlade s čl. II bodom 7 dodatku bola vec sťažovateľa na základe rozhodnutia

o nariadení jej pridelenia z 9. apríla 2019, keďže ide o naliehavú vec patriacu

do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, pridelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi

spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (ako jeden z viacerých

spoluobvinených, pozn.) je z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) väzobne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj ďalších trestných činov.

Sťažovateľ 11. septembra 2018 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú

špecializovaný trestný súd (napadnutým) uznesením sp. zn. zo 4. októbra

2018 podľa zamietol a zároveň rozhodol, že väzbu

sťažovateľa ako obvineného nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka

podľa .

4. Proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sťažovateľ podal

sťažnosť, ktorú najvyšší súd (napadnutým) uznesením sp. zn. z 5. novembra

2018 podľa ako nedôvodnú zamietol.

5. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu (okrem iného) namieta

porušenie svojho práva na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe, garantovaného

prostredníctvom a 5 a dohovoru. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje najmä na skutočnosť, že odo dňa podania jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu do dňa, keď mu bolo doručené rozhodnutie sťažnostného (najvyššieho)

súdu, uplynulo 65 dní, čo považuje za nezlučiteľné s označeným právom.

Sťažovateľ ďalej namieta, že Špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd sa riadne

nevysporiadali s jeho argumentáciou obsiahnutou v jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

najmä „s námietkou týkajúcou sa svojvoľných a nezákonných činností vyšetrovateľa“

a „s námietkou o neefektívnom postupe OČTK v trestnom konaní, a to najmä s nezákonným

zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom svojvoľného nátlakového postupu vyšetrovateľa“.

Namietané porušenie práv podľa a dohovoru sťažovateľ

odôvodňuje tým, že vo výkone väzby mu nie je poskytovaná adekvátna zdravotná

starostlivosť, ktorá by zodpovedala jeho nepriaznivému zdravotnému stavu. Podľa

sťažovateľa sa najvyšší súd v jeho napadnutom uznesení touto skutočnosťou nezaoberal,

hoci sťažovateľ na ňu poukazoval v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu.

Sťažovateľ napokon namieta porušenie princípu prezumpcie neviny, keď najvyšší

súd formuláciou „možno poukázať na charakter, závažnosť ním páchanej činnosti“

v napadnutom uznesení podľa neho „prejudikoval rozhodnutie vo veci samej“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa, a to práva , 5 SR,

Dohovoru, SR, Dohovoru, SR,

ods. 2 Dohovoru, SR, Dohovoru boli postupom Špecializovaného

trestného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 4. 10. 2018 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. zo dňa 5. 11. 2018

porušené.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2

zo dňa 4. 10. 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 5 Tost

45/2018 zo dňa 5. 11. 2018 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu SR Bratislava prikazuje, aby

obv. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-

Eur, ktoré mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banský Bystrica

a finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd

SR Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Sťažovateľ si v sťažnosti tiež uplatnil nárok na náhradu trov konania spojených

s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom v celkovej sume 390,50 €.

II.

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak o ochrane základných práv a slobôd

sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd,

ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

12. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje

sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

13. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti

sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej

neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie

o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu

nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

III.

14. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata

je popísaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a 5, a a práv podľa ,

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo.

15. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (účinným v čase doručenia ústavnej sťažnosti

sťažovateľa ústavnému súdu, pozn.) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56

ods. 2 .

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením Špecializovaného

trestného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

18. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti

označených práv došlo (aj) napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu (resp.

postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal), ktorým prvostupňový súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa

a zároveň rozhodol, že jeho väzbu nenahrádza dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa

19. Z (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)

vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného

trestného súdu, ako aj proti postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd (čo aj svojím napadnutým uznesením urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu,

ktorou namietal jednak dôvodnosť jeho väzobného stíhania, ako aj dĺžku konania o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, ako aj postup, ktorý jeho

vydaniu predchádzal (m. m. napr. ). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) (v spojení s § 132 ods. 1) zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal

20. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

21. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu (a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu) podľa neho došlo

(v podstate) tým, že najvyšší súd

- nerozhodol o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v súlade

s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe,

- v napadnutom uznesení sa riadne nevysporiadal s jeho sťažnostnou argumentáciou,

- pri svojom rozhodovaní porušil princíp prezumpcie neviny.

22. Ústavný súd v kontexte sťažovateľom uplatnených výhrad v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu (vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pozn.)

z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľom

označenými základnými právami podľa , resp. právami podľa dohovoru.

III.2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa , a a práv podľa a a 2

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu

prechádzal

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo (aj) k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie

prezumpcie neviny garantovaného prostredníctvom a

dohovoru, ako aj práva garantujúceho zákaz krutého, ponižujúceho alebo neľudského

zaobchádzania podľa a dohovoru.

24. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú

judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

), resp. súčasť práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v dohovoru

a ustanoveniami , resp. dohovoru, ktoré garantujú osobnú slobodu.

Z uvedeného vyplýva, že a a a 2 dohovoru,

porušenie ktorých sťažovateľ tiež namieta, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné

len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,

t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach

je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v a dohovoru. Označený

článok a označený článok dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné hmotné a tiež

procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva na rešpektovanie

prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , resp. dohovoru, a nie

všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu

druhej hlavy , garantujúce právo na súdnu ochranu, resp. všeobecné ustanovenia

dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. napr. ,

, , , ). V nadväznosti na uvedené

ústavný súd konštatuje, že obdobný záver platí, aj pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

porušenie jeho práva garantujúceho zákaz mučenia podľa a

dohovoru, keďže medzi obsahom označeného práva a rozhodovaním najvyššieho súdu

o väzbe sťažovateľa neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by mohla reálne viesť k vysloveniu

jeho porušenia (m. m. ).

25. Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa (týkajúcu

sa rozhodovania o jeho väzbe, pozn.) sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl.

16 ods. 2, a , resp. a a 2 dohovoru, ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a jeho práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

26. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedodržaniu požiadavky na prednostné

a urýchlené rozhodnutie o väzbe zo strany najvyššieho súdu ústavný súd najskôr poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že obsahom (ako aj

dohovoru) týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je tak právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. ,

, ).

27. Ústavne akceptovateľné v zmysle je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach

prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne v , podľa

ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú

z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Rovnako

požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje

výslovne aj , v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí

rozhodnúť bez meškania.

28. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už opakovane uviedol,

že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5 (ako aj

dohovoru, pozn.) nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ,

).

29. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a z dokumentácie k nej priloženej vyplýva

nasledujúca chronológia postupu príslušných súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 10. septembra 2018:

- 11. septembra 2018 bola žiadosť sťažovateľa doručená Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej

prokuratúry“),

- 20. septembra 2018 úrad špeciálnej prokuratúry doručil žiadosť Špecializovanému

trestnému súdu,

- 4. októbra 2018 Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn.

rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (tak, že ju zamietol, pozn.),

- 15. októbra 2018 sťažovateľ podal proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

zo 4. októbra 2018 sťažnosť,

- 29. októbra 2018 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu,

- 5. novembra 2018 najvyšší súd uznesením sp. zn. rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa z 15. októbra 2018 (tak, že ju zamietol, pozn.),

- 8. novembra 2018 bol spisový materiál vrátený Špecializovanému trestnému súdu,

- 14. novembra 2018 bolo uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2018 doručené

sťažovateľovi.

30. Zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode tohto uznesenia vyplýva,

že najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie

z väzby, na siedmy deň od predloženia spisu prvostupňovým súdom, resp. na 21. deň

od podania sťažnosti, pričom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

v rámci lehoty jedného mesiaca (od podania sťažnosti) aj doručené. Ústavný súd preto,

zohľadňujúc svoju už poukazovanú stabilnú judikatúru, konštatuje, že postup najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu prvostupňového

súdu bol v súlade s požiadavkou na neodkladné rozhodnutie o väzbe.

31. K sťažovateľom (aj v ústavnej sťažnosti) namietanému postupu Špecializovaného

trestného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (v kontexte

požiadavky na urýchlenosť konania, pozn.) najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä

uviedol:

„... o poslednej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu bolo rozhodnuté 20. augusta 2018, ďalšiu žiadosť (ktorá je predmetom tohto

konania) si podal 10. septembra 2018, o ktorej bolo prokurátorom a špecializovaným

súdom rozhodnuté 20. septembra, resp. 4. októbra 2018, je zrejmé, že všetky zákonné lehoty

podľa boli zachované. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že príslušný

sudca pre prípravné konanie o podanej žiadosti obvineného rozhodol

napriek tomu, že ešte neuplynula zákonná 30-dňová lehota od právoplatnosti jeho

posledného rozhodnutia o väzbe, keďže obvinený v podanej žiadosti sčasti predostrel iné

dôvody (neadekvátny prístup k riešeniu jeho zdravotných problémov).

... nezodpovedá objektívnej realite ani tvrdenie obvineného, ktorým rovnako obvinil

konajúceho sudcu pre prípravné konanie z nečinnosti a prieťahov v konaní o väzbe. O jeho

poslednej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodnuté 4. októbra 2018, teda

v lehote 14 dní od jej predloženia konajúcemu zákonnému sudcovi pre prípravné konanie,

ktorý v tom čase okrem iného čerpal dovolenku a rovnako tak musel čakať na vrátenie spisu

z nadriadeného súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti jeho brata obvineného

, keďže obidvaja obvinení vo vzájomnej kooperácii opakovane v krátkych

intervaloch predkladajú svoje žiadosti o prepustenie z väzby založené na dookola

sa opakujúcej argumentácii, ktorá je z pohľadu ich väzobného stíhania absolútne

irelevantná.“

32. Z už uvedených skutočností vyplýva, že prvostupňový súd rozhodol o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na štrnásty deň od jej doručenia úradom

špeciálnej prokuratúry (obdobie, počas ktorého bola žiadosť v dispozícii orgánov

prokuratúry, nemožno pričítať na ťarchu príslušného súdu, pozn., m. m. ).

Isté nedostatky podľa názoru ústavného súdu vykazuje postup Špecializovaného trestného

súdu po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým bola jeho žiadosť

o prepustenie z väzby zamietnutá, keď k predloženiu spisového materiálu sťažnostnému

(najvyššiemu) súdu došlo až po štrnástich dňoch od doručenia sťažnosti prvostupňovému

súdu. Z hľadiska reálneho naplnenia práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o jeho

väzbe je však z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca skutočnosť, že o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu súdu prvého stupňa bolo v konečnom dôsledku (napadnutým uznesením

najvyššieho súdu) rozhodnuté v rámci lehoty jedného mesiaca od jej podania.

33. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že právny záver

najvyššieho súdu vyvoditeľný z jeho napadnutého uznesenia, že postup Špecializovaného

trestného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol

v súlade so zákonom ustanovenou požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodnutie

o väzbe, je v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný.

34. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta nedostatok odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho názoru riadne nevysporiadal

s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu (a predtým v žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.),

a to predovšetkým „s námietkou týkajúcou sa svojvoľných a nezákonných činností

vyšetrovateľa, s námietkou o neefektívnom postupe OČTK v trestnom konaní, a to najmä

s nezákonným zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom svojvoľného nátlakového postupu

vyšetrovateľa“ a s námietkou, že vo výkone väzby sťažovateľovi nie je poskytovaná

adekvátna zdravotná starostlivosť.

35. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že označený

súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného

trestného súdu, ktorým bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietnutá, preskúmal existenciu materiálnych i formálnych dôvodov jeho väzby. Podľa

najvyššieho súdu konkrétne výsledky dovtedy vykonaného dokazovania (najmä výpovede

svedkov a spoluobvinených a skutočnosti vyplývajúce z použitých informačno-technických

prostriedkov) nielenže potvrdzovali, ale ďalej umocňovali opodstatnenosť trestného stíhania

sťažovateľa (v čase rozhodovania najvyššieho súdu už bola na sťažovateľa podaná

aj obžaloba, pozn.).

Naplnenie dôvodu väzby podľa najvyšší súd

vzhliadol v tom, že sťažovateľovi hrozí vysoký trest (v tom čase bol obvinený z jedenástich

skutkov vrátane obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, pozn.), že sa mal v minulosti

pred trestným stíhaním ukrývať v zahraničí, kde mal vytvorené zázemie, a predovšetkým

v tom, že podľa výpovede svedka mal „vlastniť falošné doklady Chorvátskej republiky“.

Podľa najvyššieho súdu bol na strane sťažovateľa naďalej daný aj dôvod tzv.

kolúznej väzby podľa , a to najmä vzhľadom

na vyšetrovaním zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že (aj) sťažovateľ používal voči

svedkom a poškodeným násilie a vyhrážky, pričom úkladná vražda (zo spáchania ktorej

je sťažovateľ tiež obvinený) mala byť spáchaná z dôvodu, že poškodený spolupracoval

s políciou.

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa najvyšší

súd v napadnutom uznesení poukázal na charakter, závažnosť a rozsah trestnej činnosti,

zo spáchania ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, ďalej na jeho predchádzajúce

odsúdenia, pravidelné užívanie drog, ako aj absenciu pracovných návykov a legálneho

zdroja príjmov.

36. Najvyšší súd vzhľadom na závažnosť konštatovaných dôvodov väzby považoval

sťažnostné námietky sťažovateľa za „absolútne obsolentné“ s tým, že „majú skôr charakter

bezdôvodných obvinení orgánov činných v trestnom konaní, resp. príslušníkov ZVJS

zabezpečujúcich výkon väzby obvineného“. V nadväznosti na to najvyšší súd ďalej uviedol:

„Tak je tomu aj v prípade údajne odopieranej zdravotnej starostlivosti, pričom v tomto

smere treba dodať, že zo správy Ústavu na výkon väzby z 24. septembra 2018

vyplýva, že obvinený je naplánovaný na odborné vyšetrenie ambulantnou

formou a v prípade výrazného zhoršenia stavu je možná aj jeho hospitalizácia v Nemocnici

pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Argumentácia sudcu pre prípravné konanie,

že v zásade liečbou prekonateľné zdravotné problémy nemôžu mať žiadny vplyv

na posúdenie dôvodov väzby, je potom na mieste.“

37. Ústavný súd po preskúmaní veci, vychádzajúc predovšetkým z už uvedených

skutočností, ktorými najvyšší súd odôvodnil zamietnutie sťažnosti sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ani v kontexte argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho

ústavnej sťažnosti nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu jasným, zrozumiteľným a presvedčivým

spôsobom objasnil, prečo považoval za zákonné a vecne správne rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ktorý dospel k záveru, že na strane sťažovateľa (aj v danom štádiu trestného

konania), vzhľadom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dovtedy vykonaného

dokazovania, pretrvávali dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku, a preto jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Najvyšší súd

zároveň v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom reagoval na všetky

relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa.

38. Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, reagujúc

na argumentáciu sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, ústavný súd poznamenáva, že

otázka zákonnosti postupu orgánov prípravného konania, ako aj zákonnosti nimi získaných

dôkazov je predmetom plného prieskumu zo strany všeobecných súdov predovšetkým

pri rozhodovaní vo veci samej (t. j. pri rozhodovaní o vine a treste), keď prípadná vina

páchateľa musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností (na základe dokazovania

vykonaného v súlade so zákonom). Z podstaty veci pritom vyplýva, že pri rozhodovaní

o väzbe, ktorá má povahu zaisťovacieho procesného úkonu, nie je úlohou príslušného súdu

skúmať možné porušenie práva obvineného na obhajobu v takom rozsahu, aký

je nevyhnutný pre meritórne rozhodnutie. Sťažovateľ v procesnom postavení obžalovaného

(z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že obžaloba v jeho veci už bola

podaná, pozn.) teda v ďalšom priebehu trestného konania (v konaní pred súdom) bude mať

možnosť uplatniť všetky skutočnosti (námietky), ktoré podľa jeho názoru jeho vinu

vylučujú alebo zmierňujú, vrátane tých, ktoré už uplatnil pri rozhodovaní o jeho väzbe

(m. m. ).

39. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval aj na výhradu

sťažovateľa týkajúcu sa jeho nepriaznivého (resp. zhoršujúceho sa) zdravotného stavu,

keď v napadnutom uznesení poukázal na plánované odborné vyšetrenie sťažovateľa

ambulantnou formou a na možnosť jeho hospitalizácie v nemocnici pre obvinených

a odsúdených v prípade, že to bude potrebné. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou stabilnou judikatúrou pripomína, že ochorenie obvineného, resp. jeho zlý alebo

zhoršujúci sa zdravotný stav, sám osebe nie je dôvodom na nevzatie obvineného do väzby,

resp. na prepustenie väzobne stíhaného obvineného na slobodu, ak na základe konkrétnych

skutočností je daný niektorý zo zákonom ustanovených dôvodov väzby. Podmienky

pre poskytovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti obvineným zabezpečuje príslušný ústav

na výkon väzby, pričom nepozná inštitút prerušenia či upustenia

od výkonu väzby zo zdravotných dôvodov. Posúdenie zdravotného stavu obvineného

a potreby jeho liečby je v pôsobnosti zdravotníckych zariadení ústavu, v ktorom sa väzba

vykonáva. Na podklade takýchto zistení je potom orgán zabezpečujúci výkon väzby

oprávnený a povinný zvoliť adekvátne prostriedky na poskytnutie zdravotnej starostlivosti

obvinenému tak, aby bol zároveň dosiahnutý účel väzby (m. m. ,

).

40. Za neopodstatnenú ústavný súd považuje aj ostatnú námietku sťažovateľa,

že najvyšší súd v napadnutom uznesení formuláciou „možno poukázať na charakter,

závažnosť ním páchanej činnosti“ porušil princíp prezumpcie neviny. Z okolností

posudzovanej veci je totiž zrejmé, že citovanú konštatáciu najvyšší súd použil len na úrovni

(zákonom predpokladaného) dôvodného podozrenia v rámci obligatórneho skúmania tzv.

materiálnych podmienok väzby. O vine či nevine sťažovateľa ako obvineného je napokon

oprávnený rozhodnúť príslušný súd len na základe skutočností, ktoré budú zákonom

ustanoveným spôsobom preukázané na hlavnom pojednávaní (§ 2 ods. 19 Trestného

poriadku). Najvyšší súd preto podľa názoru ústavného súdu nemohol svojím napadnutým

uznesením, ktorým rozhodoval o väzbe sťažovateľa, prejudikovať meritórne rozhodnutie

v jeho veci, a tým porušiť jeho právo na rešpektovanie prezumpcie neviny.

41. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako ani postup jeho

vydaniu predchádzajúci, nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré

by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť

k vysloveniu porušenia práv sťažovateľa podľa a 5 a podľa

dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019