Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 217/2019
PDF · 328.69 KB
No categories available
I. ÚS 217/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon väzby zastúpeného ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica, sp. zn. 2 Tp 12/2017 zo 4. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tost 45/2018 z 5. novembra 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu
predchádzal, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 17. decembra
2018 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon
väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“), sp. zn.
2 Tp 12/2017 zo 4. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tost 45/2018 z 5. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“), ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.
2. Sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi spravodajcovi
Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019.
Na zasadnutí pléna ústavného súdu 13. februára 2019 bol schválený Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018
do 28. februára 2019 (ďalej len „dodatok“), ktorým bola predĺžená doba platnosti rozvrhu
práce do prijatia nového rozvrhu práce plénom ústavného súdu kreovaným na základe
vymenovania a ujatia sa funkcie nových sudcov ústavného súdu vymenovaných namiesto
sudcov ústavného súdu, ktorých funkčné obdobie skončilo 16. februára 2019. Dodatok
nadobudol účinnosť 17. februára 2019.
V súlade s čl. II bodom 7 dodatku bola vec sťažovateľa na základe rozhodnutia
o nariadení jej pridelenia z 9. apríla 2019, keďže ide o naliehavú vec patriacu
do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, pridelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi
spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi.
3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (ako jeden z viacerých
spoluobvinených, pozn.) je z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) väzobne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ako aj ďalších trestných činov.
Sťažovateľ 11. septembra 2018 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú
špecializovaný trestný súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 2 Tp 12/2017 zo 4. októbra
2018 podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a zároveň rozhodol, že väzbu
sťažovateľa ako obvineného nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sťažovateľ podal
sťažnosť, ktorú najvyšší súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 5 Tost 45/2018 z 5. novembra
2018 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
5. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu (okrem iného) namieta
porušenie svojho práva na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe, garantovaného
prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje najmä na skutočnosť, že odo dňa podania jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu do dňa, keď mu bolo doručené rozhodnutie sťažnostného (najvyššieho)
súdu, uplynulo 65 dní, čo považuje za nezlučiteľné s označeným právom.
Sťažovateľ ďalej namieta, že Špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd sa riadne
nevysporiadali s jeho argumentáciou obsiahnutou v jeho žiadosti o prepustenie z väzby,
najmä „s námietkou týkajúcou sa svojvoľných a nezákonných činností vyšetrovateľa“
a „s námietkou o neefektívnom postupe OČTK v trestnom konaní, a to najmä s nezákonným
zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom svojvoľného nátlakového postupu vyšetrovateľa“.
Namietané porušenie práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru sťažovateľ
odôvodňuje tým, že vo výkone väzby mu nie je poskytovaná adekvátna zdravotná
starostlivosť, ktorá by zodpovedala jeho nepriaznivému zdravotnému stavu. Podľa
sťažovateľa sa najvyšší súd v jeho napadnutom uznesení touto skutočnosťou nezaoberal,
hoci sťažovateľ na ňu poukazoval v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu.
Sťažovateľ napokon namieta porušenie princípu prezumpcie neviny, keď najvyšší
súd formuláciou „možno poukázať na charakter, závažnosť ním páchanej činnosti“
v napadnutom uznesení podľa neho „prejudikoval rozhodnutie vo veci samej“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa, a to práva čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR, čl. 5 ods. 4
Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6
ods. 2 Dohovoru, čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3 Dohovoru boli postupom Špecializovaného
trestného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tp/12/2017 zo dňa 4. 10. 2018 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 5 Tost/45/2018 zo dňa 5. 11. 2018
porušené.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2
Tp/12/2017 zo dňa 4. 10. 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 5 Tost
45/2018 zo dňa 5. 11. 2018 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu SR Bratislava prikazuje, aby
obv. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-
Eur, ktoré mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banský Bystrica
a finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd
SR Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Sťažovateľ si v sťažnosti tiež uplatnil nárok na náhradu trov konania spojených
s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom v celkovej sume 390,50 €.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 132 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv a slobôd
sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd,
ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
12. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
13. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti
sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej
neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie
o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu
obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
III.
14. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata
je popísaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu,
ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo.
15. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (účinným v čase doručenia ústavnej sťažnosti
sťažovateľa ústavnému súdu, pozn.) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením Špecializovaného
trestného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
18. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti
označených práv došlo (aj) napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu (resp.
postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal), ktorým prvostupňový súd zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
a zároveň rozhodol, že jeho väzbu nenahrádza dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
19. Z § 83 ods. 1 Trestného poriadku (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)
vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného
trestného súdu, ako aj proti postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, sťažnosť ako riadny
opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd (čo aj svojím napadnutým uznesením urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu,
ktorou namietal jednak dôvodnosť jeho väzobného stíhania, ako aj dĺžku konania o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby, tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmať napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, ako aj postup, ktorý jeho
vydaniu predchádzal (m. m. napr. II. ÚS 377/2017). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) (v spojení s § 132 ods. 1) zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal
20. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu (a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu) podľa neho došlo
(v podstate) tým, že najvyšší súd
- nerozhodol o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v súlade
s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe,
- v napadnutom uznesení sa riadne nevysporiadal s jeho sťažnostnou argumentáciou,
- pri svojom rozhodovaní porušil princíp prezumpcie neviny.
22. Ústavný súd v kontexte sťažovateľom uplatnených výhrad v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu (vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pozn.)
z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľom
označenými základnými právami podľa ústavy, resp. právami podľa dohovoru.
III.2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu
prechádzal
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo (aj) k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie
prezumpcie neviny garantovaného prostredníctvom čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2
dohovoru, ako aj práva garantujúceho zákaz krutého, ponižujúceho alebo neľudského
zaobchádzania podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru.
24. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú
judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi
jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy), resp. súčasť práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 dohovoru
a ustanoveniami čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, ktoré garantujú osobnú slobodu.
Z uvedeného vyplýva, že čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru,
porušenie ktorých sťažovateľ tiež namieta, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné
len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,
t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach
je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Označený
článok ústavy a označený článok dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné hmotné a tiež
procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva na rešpektovanie
prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, a nie
všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu
druhej hlavy ústavy, garantujúce právo na súdnu ochranu, resp. všeobecné ustanovenia čl. 6
dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. napr. II. ÚS 10/2016,
I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010). V nadväznosti na uvedené
ústavný súd konštatuje, že obdobný záver platí, aj pokiaľ ide o sťažovateľom namietané
porušenie jeho práva garantujúceho zákaz mučenia podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3
dohovoru, keďže medzi obsahom označeného práva a rozhodovaním najvyššieho súdu
o väzbe sťažovateľa neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by mohla reálne viesť k vysloveniu
jeho porušenia (m. m. II. ÚS 376/2017).
25. Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa (týkajúcu
sa rozhodovania o jeho väzbe, pozn.) sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl.
16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. čl. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
26. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedodržaniu požiadavky na prednostné
a urýchlené rozhodnutie o väzbe zo strany najvyššieho súdu ústavný súd najskôr poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že obsahom čl. 17 ústavy (ako aj čl. 5
dohovoru) týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je tak právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
27. Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach
prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú
z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Rovnako
požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje
výslovne aj § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí
rozhodnúť bez meškania.
28. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už opakovane uviedol,
že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (ako aj čl. 5 ods. 4
dohovoru, pozn.) nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05,
29. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a z dokumentácie k nej priloženej vyplýva
nasledujúca chronológia postupu príslušných súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu z 10. septembra 2018:
- 11. septembra 2018 bola žiadosť sťažovateľa doručená Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej
prokuratúry“),
- 20. septembra 2018 úrad špeciálnej prokuratúry doručil žiadosť Špecializovanému
trestnému súdu,
- 4. októbra 2018 Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 12/2017
rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (tak, že ju zamietol, pozn.),
- 15. októbra 2018 sťažovateľ podal proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
zo 4. októbra 2018 sťažnosť,
- 29. októbra 2018 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu,
- 5. novembra 2018 najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 45/2018 rozhodol
o sťažnosti sťažovateľa z 15. októbra 2018 (tak, že ju zamietol, pozn.),
- 8. novembra 2018 bol spisový materiál vrátený Špecializovanému trestnému súdu,
- 14. novembra 2018 bolo uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2018 doručené
sťažovateľovi.
30. Zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode tohto uznesenia vyplýva,
že najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie
z väzby, na siedmy deň od predloženia spisu prvostupňovým súdom, resp. na 21. deň
od podania sťažnosti, pričom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi
v rámci lehoty jedného mesiaca (od podania sťažnosti) aj doručené. Ústavný súd preto,
zohľadňujúc svoju už poukazovanú stabilnú judikatúru, konštatuje, že postup najvyššieho
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu prvostupňového
súdu bol v súlade s požiadavkou na neodkladné rozhodnutie o väzbe.
31. K sťažovateľom (aj v ústavnej sťažnosti) namietanému postupu Špecializovaného
trestného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (v kontexte
požiadavky na urýchlenosť konania, pozn.) najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä
uviedol:
„... o poslednej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu bolo rozhodnuté 20. augusta 2018, ďalšiu žiadosť (ktorá je predmetom tohto
konania) si podal 10. septembra 2018, o ktorej bolo prokurátorom a špecializovaným
súdom rozhodnuté 20. septembra, resp. 4. októbra 2018, je zrejmé, že všetky zákonné lehoty
podľa § 79 ods. 3 Tr. por. boli zachované. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že príslušný
sudca pre prípravné konanie o podanej žiadosti obvineného rozhodol
napriek tomu, že ešte neuplynula zákonná 30-dňová lehota od právoplatnosti jeho
posledného rozhodnutia o väzbe, keďže obvinený v podanej žiadosti sčasti predostrel iné
dôvody (neadekvátny prístup k riešeniu jeho zdravotných problémov).
... nezodpovedá objektívnej realite ani tvrdenie obvineného, ktorým rovnako obvinil
konajúceho sudcu pre prípravné konanie z nečinnosti a prieťahov v konaní o väzbe. O jeho
poslednej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodnuté 4. októbra 2018, teda
v lehote 14 dní od jej predloženia konajúcemu zákonnému sudcovi pre prípravné konanie,
ktorý v tom čase okrem iného čerpal dovolenku a rovnako tak musel čakať na vrátenie spisu
z nadriadeného súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti jeho brata obvineného
, keďže obidvaja obvinení vo vzájomnej kooperácii opakovane v krátkych
intervaloch predkladajú svoje žiadosti o prepustenie z väzby založené na dookola
sa opakujúcej argumentácii, ktorá je z pohľadu ich väzobného stíhania absolútne
irelevantná.“
32. Z už uvedených skutočností vyplýva, že prvostupňový súd rozhodol o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na štrnásty deň od jej doručenia úradom
špeciálnej prokuratúry (obdobie, počas ktorého bola žiadosť v dispozícii orgánov
prokuratúry, nemožno pričítať na ťarchu príslušného súdu, pozn., m. m. IV. ÚS 301/2010).
Isté nedostatky podľa názoru ústavného súdu vykazuje postup Špecializovaného trestného
súdu po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým bola jeho žiadosť
o prepustenie z väzby zamietnutá, keď k predloženiu spisového materiálu sťažnostnému
(najvyššiemu) súdu došlo až po štrnástich dňoch od doručenia sťažnosti prvostupňovému
súdu. Z hľadiska reálneho naplnenia práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o jeho
väzbe je však z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca skutočnosť, že o sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu súdu prvého stupňa bolo v konečnom dôsledku (napadnutým uznesením
najvyššieho súdu) rozhodnuté v rámci lehoty jedného mesiaca od jej podania.
33. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že právny záver
najvyššieho súdu vyvoditeľný z jeho napadnutého uznesenia, že postup Špecializovaného
trestného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol
v súlade so zákonom ustanovenou požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodnutie
o väzbe, je v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný.
34. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta nedostatok odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho názoru riadne nevysporiadal
s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu (a predtým v žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.),
a to predovšetkým „s námietkou týkajúcou sa svojvoľných a nezákonných činností
vyšetrovateľa, s námietkou o neefektívnom postupe OČTK v trestnom konaní, a to najmä
s nezákonným zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom svojvoľného nátlakového postupu
vyšetrovateľa“ a s námietkou, že vo výkone väzby sťažovateľovi nie je poskytovaná
adekvátna zdravotná starostlivosť.
35. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že označený
súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného
trestného súdu, ktorým bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
zamietnutá, preskúmal existenciu materiálnych i formálnych dôvodov jeho väzby. Podľa
najvyššieho súdu konkrétne výsledky dovtedy vykonaného dokazovania (najmä výpovede
svedkov a spoluobvinených a skutočnosti vyplývajúce z použitých informačno-technických
prostriedkov) nielenže potvrdzovali, ale ďalej umocňovali opodstatnenosť trestného stíhania
sťažovateľa (v čase rozhodovania najvyššieho súdu už bola na sťažovateľa podaná
aj obžaloba, pozn.).
Naplnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku najvyšší súd
vzhliadol v tom, že sťažovateľovi hrozí vysoký trest (v tom čase bol obvinený z jedenástich
skutkov vrátane obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, pozn.), že sa mal v minulosti
pred trestným stíhaním ukrývať v zahraničí, kde mal vytvorené zázemie, a predovšetkým
v tom, že podľa výpovede svedka mal „vlastniť falošné doklady Chorvátskej republiky“.
Podľa najvyššieho súdu bol na strane sťažovateľa naďalej daný aj dôvod tzv.
kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a to najmä vzhľadom
na vyšetrovaním zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že (aj) sťažovateľ používal voči
svedkom a poškodeným násilie a vyhrážky, pričom úkladná vražda (zo spáchania ktorej
je sťažovateľ tiež obvinený) mala byť spáchaná z dôvodu, že poškodený spolupracoval
s políciou.
Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší
súd v napadnutom uznesení poukázal na charakter, závažnosť a rozsah trestnej činnosti,
zo spáchania ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, ďalej na jeho predchádzajúce
odsúdenia, pravidelné užívanie drog, ako aj absenciu pracovných návykov a legálneho
zdroja príjmov.
36. Najvyšší súd vzhľadom na závažnosť konštatovaných dôvodov väzby považoval
sťažnostné námietky sťažovateľa za „absolútne obsolentné“ s tým, že „majú skôr charakter
bezdôvodných obvinení orgánov činných v trestnom konaní, resp. príslušníkov ZVJS
zabezpečujúcich výkon väzby obvineného“. V nadväznosti na to najvyšší súd ďalej uviedol:
„Tak je tomu aj v prípade údajne odopieranej zdravotnej starostlivosti, pričom v tomto
smere treba dodať, že zo správy Ústavu na výkon väzby z 24. septembra 2018
vyplýva, že obvinený je naplánovaný na odborné vyšetrenie ambulantnou
formou a v prípade výrazného zhoršenia stavu je možná aj jeho hospitalizácia v Nemocnici
pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Argumentácia sudcu pre prípravné konanie,
že v zásade liečbou prekonateľné zdravotné problémy nemôžu mať žiadny vplyv
na posúdenie dôvodov väzby, je potom na mieste.“
37. Ústavný súd po preskúmaní veci, vychádzajúc predovšetkým z už uvedených
skutočností, ktorými najvyšší súd odôvodnil zamietnutie sťažnosti sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, konštatuje, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu ani v kontexte argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho
ústavnej sťažnosti nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu jasným, zrozumiteľným a presvedčivým
spôsobom objasnil, prečo považoval za zákonné a vecne správne rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorý dospel k záveru, že na strane sťažovateľa (aj v danom štádiu trestného
konania), vzhľadom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dovtedy vykonaného
dokazovania, pretrvávali dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku, a preto jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Najvyšší súd
zároveň v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom reagoval na všetky
relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa.
38. Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, reagujúc
na argumentáciu sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, ústavný súd poznamenáva, že
otázka zákonnosti postupu orgánov prípravného konania, ako aj zákonnosti nimi získaných
dôkazov je predmetom plného prieskumu zo strany všeobecných súdov predovšetkým
pri rozhodovaní vo veci samej (t. j. pri rozhodovaní o vine a treste), keď prípadná vina
páchateľa musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností (na základe dokazovania
vykonaného v súlade so zákonom). Z podstaty veci pritom vyplýva, že pri rozhodovaní
o väzbe, ktorá má povahu zaisťovacieho procesného úkonu, nie je úlohou príslušného súdu
skúmať možné porušenie práva obvineného na obhajobu v takom rozsahu, aký
je nevyhnutný pre meritórne rozhodnutie. Sťažovateľ v procesnom postavení obžalovaného
(z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že obžaloba v jeho veci už bola
podaná, pozn.) teda v ďalšom priebehu trestného konania (v konaní pred súdom) bude mať
možnosť uplatniť všetky skutočnosti (námietky), ktoré podľa jeho názoru jeho vinu
vylučujú alebo zmierňujú, vrátane tých, ktoré už uplatnil pri rozhodovaní o jeho väzbe
(m. m. IV. ÚS 246/2018).
39. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval aj na výhradu
sťažovateľa týkajúcu sa jeho nepriaznivého (resp. zhoršujúceho sa) zdravotného stavu,
keď v napadnutom uznesení poukázal na plánované odborné vyšetrenie sťažovateľa
ambulantnou formou a na možnosť jeho hospitalizácie v nemocnici pre obvinených
a odsúdených v prípade, že to bude potrebné. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade
so svojou stabilnou judikatúrou pripomína, že ochorenie obvineného, resp. jeho zlý alebo
zhoršujúci sa zdravotný stav, sám osebe nie je dôvodom na nevzatie obvineného do väzby,
resp. na prepustenie väzobne stíhaného obvineného na slobodu, ak na základe konkrétnych
skutočností je daný niektorý zo zákonom ustanovených dôvodov väzby. Podmienky
pre poskytovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti obvineným zabezpečuje príslušný ústav
na výkon väzby, pričom Trestný poriadok nepozná inštitút prerušenia či upustenia
od výkonu väzby zo zdravotných dôvodov. Posúdenie zdravotného stavu obvineného
a potreby jeho liečby je v pôsobnosti zdravotníckych zariadení ústavu, v ktorom sa väzba
vykonáva. Na podklade takýchto zistení je potom orgán zabezpečujúci výkon väzby
oprávnený a povinný zvoliť adekvátne prostriedky na poskytnutie zdravotnej starostlivosti
obvinenému tak, aby bol zároveň dosiahnutý účel väzby (m. m. II. ÚS 122/03,
40. Za neopodstatnenú ústavný súd považuje aj ostatnú námietku sťažovateľa,
že najvyšší súd v napadnutom uznesení formuláciou „možno poukázať na charakter,
závažnosť ním páchanej činnosti“ porušil princíp prezumpcie neviny. Z okolností
posudzovanej veci je totiž zrejmé, že citovanú konštatáciu najvyšší súd použil len na úrovni
(zákonom predpokladaného) dôvodného podozrenia v rámci obligatórneho skúmania tzv.
materiálnych podmienok väzby. O vine či nevine sťažovateľa ako obvineného je napokon
oprávnený rozhodnúť príslušný súd len na základe skutočností, ktoré budú zákonom
ustanoveným spôsobom preukázané na hlavnom pojednávaní (§ 2 ods. 19 Trestného
poriadku). Najvyšší súd preto podľa názoru ústavného súdu nemohol svojím napadnutým
uznesením, ktorým rozhodoval o väzbe sťažovateľa, prejudikovať meritórne rozhodnutie
v jeho veci, a tým porušiť jeho právo na rešpektovanie prezumpcie neviny.
41. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,
ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako ani postup jeho
vydaniu predchádzajúci, nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré
by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť
k vysloveniu porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019