Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 246/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Jaromírom

Šumom, Rooseweltova 633/18, Partizánske, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 5 a v spojení s Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 31. mája 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2017

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Jaromírom Šumom,

Rooseweltova 633/18, Partizánske, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 5 a v spojení s

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“)

sp. zn. z 31. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je (spolu s ďalšími štyrmi

obvinenými, pozn.) vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na a . Sťažovateľ bol uznesením

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. septembra

2016 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. októbra 2016 vzatý

do väzby z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podal

3. marca 2017 na sťažovateľa (a na ďalších štyroch spoluobvinených, pozn.) okresnému

súdu obžalobu. Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. marca 2017 (v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2017) pri predbežnom

prejednaní obžaloby podľa rozhodol, že sťažovateľa (ako

aj ďalších štyroch spoluobvinených, pozn.) ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) . Označeným uznesením zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub, peňažnú záruku

, ako ani jej záruku za ďalšie správanie sťažovateľa a nenahradil jeho väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Predbežné prejednanie obžaloby

po vyhlásení uznesenia odročil na 13. apríl 2017.

Prokurátor krajskej prokuratúry pri (pokračujúcom) predbežnom prejednaní obžaloby

13. apríla 2017 na verejnom zasadnutí vyhlásil, že obžalobu podanú (aj) proti sťažovateľovi

berie späť, v dôsledku čoho sa vec zo zákona vrátila do prípravného konania (§ 239 ods. 1

, veta prvá za bodkočiarkou). Predseda senátu okresného súdu

uznesením sp. zn. z 13. apríla 2017 podľa

späťvzatie obžaloby prokurátorom vzal na vedomie.

Prokurátor krajskej prokuratúry 4. mája 2017 v tej istej trestnej veci opätovne podal

okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa (ako aj na ďalších štyroch spoluobvinených,

pozn.). Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. mája 2017 podľa § 238 ods. 3

rozhodol, že sťažovateľa (ako aj ďalších troch spoluobvinených, pozn.)

ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa . Označeným

uznesením zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho

písomný sľub, peňažnú záruku , ako ani jej záruku za ďalšie jeho správanie

a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažnosť (aj) sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. mája 2017 krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 31. mája 2017

podľa zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu po doslovnom prepise podstatnej

časti jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2017

namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu odôvodňuje prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu najmä takto:

„Dňa 13. 04. 2017 prokurátor krajskej prokuratúry vyhlásil, že obžalobu

č. k. - 193 zo dňa 03. 03. 2017, v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom

Trenčín, sp. zn. , berie späť. Predseda senátu Okresného súdu Trenčín,

Uznesením sp. zn. zo dňa 13. 04. 2017, vzal podľa ,

späťvzatie predmetnej obžaloby na vedomie.

Okresný súd Trenčín, trestný spis obv. odovzdal konajúcej

prokuratúre až dňa 18. 04. 2017.

... Od dňa 13. 04. 2017 do 18. 04. 2017, teda od späťvzatia obžaloby prokurátorom,

do doručenia spisu konajúcej prokuratúre, bol môj klient obv. , vo väzbe bez

zákonného dôvodu. Jeho väzba v tomto časovom rozpätí, nebola pokrytá ani rozhodnutím

všeobecného súdu a ani nemala oporu v žiadnom ustanovení zákona. Bola teda nezákonná,

čím došlo k porušeniu zákona a k porušeniu zákonných i ústavných práv a slobôd

obvineného ( SR), ako i k porušeniu práv vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd - čl. 5 Dohovoru.

Poukazujem na to, že v trestnom konaní, došlo k zbytočným a neodôvodneným

prieťahom. Trestné konanie teda nie je plynulé, sú v ňom prieťahy. Za obdobie nečinnosti

orgánov činných v trestnom konaní a súdu, je možné považovať obdobie od podania

obžaloby do jej späťvzatia prokurátorom a vrátenia veci do prípravného konania. Jedná sa

o obdobie od 03. 03. 2017 do 13. 04. 2017. Prieťahy v konaní pritom začali už skôr a možno

ich datovať od záverečného preštudovania spisu dňa 24. 02. 2017. Dvakrát došlo

k oboznamovaniu sa s výsledkami vyšetrovania a to 24. 02. 2017 a 02. 05. 2017, dvakrát sa

podávala obžaloba a to 03. 03. 2017 a 04. 05. 2017 a dvakrát sa rozhodovalo o súdnej

väzbe obvineného a to 23. 03. 2017 a 18. 05. 2017.

V konaní došlo i k ďalším viacerým pochybeniam, ktoré skrátili práva obvineného na

riadnu obhajobu. Predovšetkým vyšetrovateľ neuvádzal v upovedomeniach o úkonoch,

mená svedkov, ktorí mali byť vypočutí. Obhajoba sa nemohla riadne na tieto úkony

pripraviť...

Pri zadržaní obv. , došlo k jeho fyzickému napadnutiu zo strany

členov zásahovej jednotky, bol udieraný do oblasti hlavy a tváre tak, že mu vybili predný

zub, spodné zuby mal pohnuté, celú hlavu hrčatú, bol dokopaný...

Zo zápisnice o výsluchu agenta, zo dňa 06. 02. 2017, podľa môjho názoru vyplýva, že

môj klient , bol nezákonne agentom navádzaný na trestnú činnosť. Agent od

počiatku neprimerane manipuloval mojim klientom, keď ho mimoriadne iniciatívne

a aktívne so zjavnou snahou aby spáchal trestný čin, navádzal na predaj vždy väčšieho

množstva drog, čím ovplyvňoval skutkový priebeh a rozsah trestného činu...

Skutočnosti, o ktoré opierajú svoje rozhodnutia porušovateľ č. 1 (z obsahu sťažnosti

možno vyvodiť, že sťažovateľ má na mysli okresný súd, pozn.) a porušovateľ č. 2 (krajský

súd, pozn.) v dostatočnej miere nepreukazujú nevyhnutnosť väzby v súvislosti s osobou

sťažovateľa.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu, sťažovateľa ... a na súdnu

ochranu, zaručené v , v spojení s

a Listiny základných práv a slobôd, rozhodnutím

Krajského súdu Trenčín sp. zn.: -1827 zo dňa 31. 05. 2017 porušené bolo.

2. Krajský súd v Trenčíne, porušil práva sťažovateľa na osobnú slobodu, podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 17 ods. 2,

ods. 5 SR.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -1827 zo dňa 31. 05.

2017 sa zrušuje. Vec sa vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a podľa listiny napadnutým uznesením

krajského súdu

Sťažovateľ v posudzovanej veci (okrem iného) namieta, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného prostredníctvom a listiny.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú

judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 )

a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného vyplýva, že

(ako aj listiny), porušenie ktorého sťažovateľ tiež namieta,

je v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného

obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej,

kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá

v (resp. listiny). Označený článok totiž zahŕňa všetky základné

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , a nie

všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu

druhej hlavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. napr. ,

, , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, rešpektujúc svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú

na vec sťažovateľa týkajúcu sa výhradne rozhodovania o väzobných veciach ustanovenia

(ktorého porušenie sťažovateľ namieta aj v spojení s ,

pozn.) a čl. 36 ods. 1 listiny ratione materiae neaplikovateľné, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a jeho práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

Sťažovateľ v posudzovanej veci tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a 5 a jeho práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Namietané porušenie označených práv garantovaných a dohovorom

sťažovateľ odôvodňuje (v podstate) tým, že

- jeho väzba bola od späťvzatia obžaloby prokurátorom (t. j. od 13. apríla 2017)

do doručenia spisu príslušnej prokuratúre (t. j. do 18. apríla 2017) nezákonná,

keďže okresný súd po späťvzatí obžaloby prokurátorom nerozhodol o ďalšom

trvaní väzby sťažovateľa,

- v trestnom konaní v jeho veci došlo „k zbytočným a neodôvodneným prieťahom“,

- postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu jeho práva

na obhajobu (najmä tým, že vyšetrovateľ v upovedomeniach o úkonoch trestného

konania neuvádzal mená svedkov, ktorí mali byť vypočutí, v dôsledku čoho

obhajoba nemala možnosť náležite sa pripraviť na tieto úkony; ďalej tým, že proti

sťažovateľovi bolo zo strany členov zásahovej jednotky použité fyzické násilie;

a tiež tým, že sťažovateľ bol na páchanie trestnej činnosti nezákonným spôsobom

navádzaný agentom),

- napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúce uznesenie

okresného súdu nie sú vo vzťahu „k nevyhnutnosti väzby“ sťažovateľa dostatočne

odôvodnené.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom vzneseným výhradám v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označeným právami podľa a dohovoru. V súlade s materiálnym

prístupom k ochrane ústavnosti pritom vzal pri posudzovaní namietaného porušenia práv

sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu do úvahy aj obsah napadnutého

uznesenia okresného súdu, keďže napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté

rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria

z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. ,

, ).

V kontexte sťažovateľom uplatnených námietok ústavný súd považuje za potrebné

najskôr sumarizujúc zopakovať v časti I tohto nálezu už uvedené relevantné skutočnosti

vyplývajúce z dokumentácie, ktorú sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti podanej

podľa . Okresný súd po podaní obžaloby prokurátorom 3. marca 2017

uznesením sp. zn. z 23. marca 2017 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. marca 2017 pri predbežnom prejednaní obžaloby (okrem

iného) podľa rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe

z dôvodu podľa (sťažovateľ bol do väzby vzatý

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. septembra 2016 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. októbra 2016, pozn.). Prokurátor

krajskej prokuratúry pri (pokračujúcom) predbežnom prejednaní obžaloby 13. apríla 2017

na verejnom zasadnutí vyhlásil, že obžalobu podanú (aj) proti sťažovateľovi berie späť,

v dôsledku čoho sa vec zo zákona vrátila do stavu prípravného konania (§ 239 ods. 1

, veta prvá za bodkočiarkou). Predseda senátu okresného súdu

uznesením sp. zn. z 13. apríla 2017 podľa

späťvzatie obžaloby prokurátorom vzal na vedomie. Dňa 4. mája 2017 prokurátor krajskej

prokuratúry opätovne podal okresnému súdu obžalobu (aj) na sťažovateľa. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 18. mája 2017 podľa

rozhodol, že sťažovateľa (ako aj ďalších troch spoluobvinených, pozn.) ponecháva

vo väzbe. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 31. mája 2017

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2017 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol ako nedôvodnú.

Okresný súd v rámci rozhodovania o väzbe (aj) sťažovateľa po (opätovnom) podaní

obžaloby prokurátorom opodstatnenosť trestného stíhania obvinených (vrátane sťažovateľa)

ako nevyhnutnej podmienky väzby odôvodnil v uznesení sp. zn. z 18. mája

2017 najmä takto:

„Za súčasného štádia trestného konania, t. j. po podaní obžaloby, po preskúmaní

relevantného obsahu trestného spisu, ako aj po výsluchu všetkých obvinených, dospel súd

k záveru, že doposiaľ nepominulo dôvodné podozrenie, že sa stíhaný skutok, pre ktorý bola

na obvinených podaná obžaloba, sa mal stať a tento skutočne vykazuje všetky zákonné

znaky stíhaného trestného činu obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

písmeno c), písmeno d), , písmeno c) s poukazom

písmeno i), písmeno j) v prípade obvinených ,

, , , s tým, že u obvineného

navyše odsek 2 písmeno e) a u obvineného

odsek 2 písmeno a) , pričom z jeho spáchania sú na

základe doteraz zabezpečených dôkazov naďalej dôvodne podozriví obvinení ,

, a , aj napriek tomu, že obvinení

a popreli spáchanie skutku kladeného im za vinu v obžalobe,

obvinený ako obvinený odmietol vo veci vypovedať a obvinený

priznal, že metamfetamín predával, ale poprel, že by tak robil ako člen

organizovanej skupiny. Zabezpečené dôkazy v predmetnej trestnej veci, najmä výpoveď

obvineného , ktorí sa k spáchaniu skutku kladeného mu za vinu

v obžalobe priznal, pričom popísal aj činnosť organizovanej skupiny vedenej obvineným

, obvineného , výpoveď svedka , ktorý

bol v predmetnej trestnej veci použitý ako agent konajúci pod legendou v súvislosti s osobou

obvineného , svedka , ako aj výpovede ďalších svedkov -

jednotlivých konzumentov pervitínu v prípravnom konaní, znalecké posudky na č. l. 110-

113, 118-120, 141-144, 132-135, 159-161, 156-158, 177-179, 184-186, 212-217, 217a-

217d, listinné dôkazy, predovšetkým zápisnice o vydaní veci pre účely trestného konania,

zápisnica o domovej prehliadke, zápisnica o prehliadke priestorov a pozemkov, zápisnica

o osobnej prehliadke obvineného , odtajnené prepisy telefonických hovorov

a SMS správ medzi obvinenými navzájom a obvinenými a jednotlivými konzumentmi

pervitínu, ako aj ostatné zdokumentované skutočnosti tvoria relevantný podklad pre

existenciu dôvodnosti podozrenia, že stíhaný skutok sa mal stať a že z jeho spáchania sú

dôvodne obvinení , , a , ktorým

bolo riadne vznesené obvinenie podľa . Ani v súčasnom štádiu

prebiehajúceho trestného konania, teda po podaní obžaloby, nie je vierohodnosť všetkých

doposiaľ získaných dôkazov ničím podstatne znížená. Z predloženého spisového materiálu

taktiež nevyplýva existencia takého dôkazu, ktorý by rozumne vyvracal dôvodnosť

podozrenia zo spáchania stíhaného skutku. Senát okresného súdu pri rozhodovaní súčasne

neopomenul povinnosť aj preskúmať správnosť procesného postupu orgánov činných

v trestnom konaní, ktorý predchádzal podaniu predmetnej obžaloby, vezmúc do úvahy aj

obhajobou a obvinenými namietané a vytýkané procesné pochybenia a takto dospel

k záveru, že v prejednávanom prípade senát okresného súdu nezistil také závažné procesné

pochybenia, ktoré by mali skutočne charakter závažného porušenia práva na povinnú

obhajobu, čo by malo v opačnom prípade aj relevantný vplyv na rozhodovanie o väzbe

obvinených po podaní obžaloby.“

K existencii konkrétnych skutočností odôvodňujúcich väzbu sťažovateľa (ako aj

ďalších troch spoluobvinených, pozn.) podľa psím. c)

okresný súd v uznesení z 18. mája 2017 uviedol najmä nasledujúce:

«Ďalšou zo základných podmienok ponechania obvineného vo väzbe, okrem splnenia

formálnych podmienok musí byť aj existencia niektorého z dôvodov väzby uvedených v § 71

, ak z konania obvineného, alebo z ďalších konkrétnych skutočností

vyplýva dôvodná obava, teda existujú skutkové okolnosti odôvodňujúce, že obvinený sa

bude správať spôsobom predpokladaným, v danom prípade v ustanoveniach § 71 odsek 1

písmeno c) . Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je v kompetencii

súdu, ktorý na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci

posúdi, či ponechanie obvineného vo väzbe je aj naďalej opatrením nevyhnutným na

dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

V tomto štádiu trestného konania je skutočne u obvinených ,

, a , aj naďalej daný dôvod väzby podľa

písmeno c) , pre ktorý boli obvinení vzatí do väzby, tento sa zatiaľ

nezmenil a trvá v nezmenenom rozsahu tak, ako to už bolo konštatované v rozhodnutí súdov

o ich vzatí do väzby, zamietnutí žiadosti obvineného a

o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj ponechaní obvinených ,

, a vo väzbe a zamietnutí žiadostí

o prepustenie z väzby na slobodu po podaní obžaloby a v celom rozsahu na ne odkazuje.

V tomto smere nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by tento väzobný dôvod, resp.

okolnosti, ktoré ho odôvodňujú nejakým spôsobom aj relevantne spochybňovala. Tieto

dôvody väzby neboli ani v súčasnosti významne oslabené, a preto súd iba opätovne

skonštatoval dôvodnosť väzobného stíhania obvinených po podaní obžaloby.

U obvinených , , a

je aj v súčasnosti daný dôvod väzby uvedený v písmeno c) ,

čiže tzv. preventívnej väzby... Dôvod tzv. preventívnej väzby je u všetkých obvinených daný

aj naďalej najmä povahou, závažnosťou a rozsiahlosťou trestnej činnosti, nebezpečnosti

predávanej látky - metamfetamínu, ako aj intenzívnym spôsobom páchania, nakoľko išlo

o plánovanú, koordinovanú činnosť a sofistikovanú činnosť, ako aj s poukazom na dobu, po

ktorú mala trestná činnosť prebiehať, ktoré odhalenie a objasnenie bolo obzvlášť zložité.

V neposlednom rade je tento dôvod väzby daný aj osobou obvinených, ktorý všetci už boli

súdne trestaní, a teda sú osobami so sklonmi k páchaniu trestnej činnosti. Obvinený

bol doposiaľ deväťkrát súdne trestaný, zväčša pre majetkovú a násilnú trestnú

činnosť, doposiaľ bol dvadsaťdvakrát priestupkovo riešený. ... aj obvinený

poukazoval na viaceré zdroje svojho príjmu, avšak v takejto pozícii bol i v čase pred

vznesením obvinenia a nezabránilo mu to taktiež v účasti na činnosti, ktorá mu je

v súčasnosti kladená za vinu podanou obžalobou. Súd zároveň považuje za potrebné uviesť,

že opakovanie skutočností, ktoré aj naďalej odôvodňujú dôvod väzby v predošlých

rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, nakoľko súd po preskúmaní okolností prípadu má

za to, že ich relevancia aj naďalej pretrváva. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že na

elimináciu reálnej obavy z páchania závažnej trestnej činnosti smerujúcej k predovšetkým

získavaniu majetkového prospechu je potrebná v tomto štádiu konania aj naďalej

(preventívna) väzba.»

K výhrade sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu po späťvzatí (v poradí

prvej) obžaloby prokurátorom okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

z 18. mája 2017 uviedol:

„Senát okresného súdu ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že zo žiadneho

ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu pri späťvzatí obžaloby

rozhodovať o väzbe obvinených. Pokiaľ o väzbe obvinených, o ich ponechaní v štádiu

konania pred súdom už bolo rozhodnuté. V prejednávanom prípade je nesporným faktom, že

tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd o väzbe všetkých štyroch obvinených pred

späťvzatím obžaloby právoplatne rozhodol a keďže nebol dôvod, resp. neexistovala

skutočnosť, kedy by musel súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti rozhodovať o väzbe (zmena

dôvodov väzby, zánik dôvodu väzby a prepustenie obvineného z väzby na slobodu), potom

čo prokurátor zobral obžalobu späť sudca následne (formálne) rozhodol o jej späťvzatí na

vedomie, začala v zmysle z ustanovenia, na ktoré aj obhajca Dr. Šuma

poukázal plynúť nová lehota väzby v prípravnom konaní. V tomto smere

a výklad jeho ustanovení je celkom zrejmý. Polemiky obhajcu Dr. Šumu o tom, kedy začne

táto lehota plynúť nie sú na mieste, pretože povinnosťou každého súdu je trestný spis

bezodkladne prokuratúre, resp. orgánom činným v trestnom konaní odovzdať. Tomuto

úkonu nič nebráni a brániť nemôže. Je infantilné akékoľvek polemiky o tomto, že ako sa

trestný spis dostane k prokurátorovi, sú podľa názoru senátu okresného súdu nezmyselné.

Existuje jasný, t. j. transparentný legislatívny mechanizmus akým spôsobom sa to realizuje.

V prejednávanom prípade sa odovzdanie tohto trestného spisu konajúcej prokuratúre

udialo hneď nasledujúci pracovný deň, t. j. 18. 04. 2017.“

Krajský súd v napadnutom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť (aj) sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2017, opodstatnenosť ďalšieho väzobného

stíhania sťažovateľa (ako aj ďalších troch spoluobvinených) odôvodnil okrem iného takto:

„Za súčasného stavu vykonávania dôkazov... ani krajský súd nezistil žiadne nové

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zánik dôvodov preventívnej väzby

obvinených stanovených podľa Od predchádzajúceho

rozhodnutia o väzbe obvinených už citovaným uznesením Okresného súdu Trenčín zo

dňa 23. 3. 2017. sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 29. marca 2017, sp. zn. , nenastala totiž v priebehu jedného mesiaca

žiadna zmena v konkrétnych skutočnostiach zakladajúcich a naďalej odôvodňujúcich

dôvody preventívnej väzby podľa tak ako na to dôvodne

poukázal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia. Tieto okolnosti sa

nezmenili v prospech obvinených, ani nepominuli, naopak pristúpila ďalšia okolnosť, ktorá

nesvedčí v prospech obvinených a pritom zvýrazňuje obavu z pokračovania v trestnej

činnosti. Na obvinených bola totiž podaná obžaloba dňa 4. 5. 2017, čím sa trestné stíhanie

obvinených výrazne posunulo do štádia smerujúceho k jeho právoplatnému ukončeniu.

Obava uvedená v tomto dôvode väzby, teda z pokračovania v trestnej činnosti, je stále

reálna vzhľadom na povahu a závažnosť stíhaných obzvlášť závažných zločinov

a zvýraznená spôsobom, akým mal byť skutok spáchaný i na už uvedené negatívne

hodnotenie osôb obvinených a ich správanie.

... ani v súčasnom štádiu trestného konania nedošlo k žiadnej takej podstatnej zmene

oproti pôvodnej i predošlej situácii, ktorá by odôvodňovala možnosť iného záveru.

Vychádzajúc z povahy stíhaného skutku, zo spôsobu, akým mal byť skutok spáchaný a tiež

z okolností negatívne charakterizujúcich osoby obvinených a ich správanie, tak súd prvého

stupňa, ako aj nadriadený krajský súd pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby,

o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby a o ich ponechaní vo väzbe po prvom

podaní obžaloby v už citovaných uzneseniach nielenže inštitúty

spočívajúce v nariadení dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvinenými,

v prijatí peňažnej záruky i ponuky dôveryhodných osôb za ďalšie správanie obvinených

a v prijatí písomných sľubov obvinených, že povedú riadny život, považovali za

nepostačujúce na nahradenie väzby obvinených, ale navyše, vzhľadom na povahu

prejednávaného prípadu a najmä na nevierohodnosť osôb obvinených vyplývajúcu

z okolností negatívne charakterizujúcich ich osoby a spôsob ich konania, považovali

možnosť nahradenia väzby obvinených prijatím uvedených opatrení za logicky neprijateľnú.

V uvedenom smere rovnako nedošlo k žiadnej podstatnej zmene odôvodňujúcej možnosť

iného záveru.

... V konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, postupoval súd prvého

stupňa pritom vecne správne a v súlade s ustanoveniami upravujúcimi

rozhodovanie o väzbe pred súdom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie.

Vo veci bolo riadne začaté trestné stíhanie, obvineným vznesené obvinenie a bola na nich

podaná obžaloba, pričom pred rozhodovaním o väzbe (o ponechaní vo väzbe po podaní

obžaloby i o žiadosti o prepustenie z väzby spojenej s návrhmi na nahradenie väzby

peňažnou zárukou, zárukou dôveryhodnej osoby a dohľadom probačného a mediačného

úradníka) boli za prítomnosti obhajcov vypočutí a mohli sa vyjadriť, pričom svoje

obhajobné práva aj využili štandardným spôsobom.

Súd prvého stupňa nezistil pritom prieťahy v postupe orgánov prípravného konania,

nezákonný postup a porušenie práv obvinených a v uvedenom smere ich nezistil ani krajský

súd. V uvedenom smere svoje zistenia a závery súd prvého stupňa podrobne, vecne správne

a presvedčivo odôvodnil v napadnutom uznesení a na ich podklade dôvodne neakceptoval

námietky prezentované obvinenými a ich obhajcami. Úvahy a závery súdu prvého stupňa

založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a krajský súd sa

s nimi stotožňuje.“

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu po späťvzatí obžaloby

prokurátorom krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Podľa ustanovenia ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne

s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1. § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby

postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do

uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní. Konštrukciou tohto ustanovenia sa vytvára primeraný priestor na rozhodnutie

o väzbe prednostne a urýchlene, ale aj na spojenie tohto rozhodovania, pokiaľ to okolnosti

umožňujú (najmä rozsiahlosť spisového materiálu a zložitosť prípadu), so súčasným

rozhodovaním o prípadnom späťvzatí obžaloby alebo návrhu dohody o vine a treste, či

ustúpení od obžaloby ( ), rozhodovaním po preskúmaní obžaloby (

), predbežnom prejednaní obžaloby ( ) alebo po preskúmaní návrhu

dohody o vine a treste ( ). Zároveň neumožňuje vziať obžalobu späť bez

rozhodnutia o väzbe a vyvolať tak plynutie novej sedemmesačnej lehoty (§ 76 ods. 10

).

V posudzovanej veci bolo postupované v súlade s citovaným zákonným ustanovením,

keď po prvom podaní obžaloby dňa 3. 3. 2017 bolo uznesením Okresného súdu Trenčín zo

dňa 23. 3. 2017, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 29. marca 2017, sp. zn. právoplatne rozhodnuté o väzbe obvinených do

uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou lehotou väzby v prípravnom konaní tak, že podľa

s poukazom na boli obvinení ,

, a ponechaní vo väzbe z dôvodu uvedeného

v

K späťvzatiu obžaloby prokurátorom došlo až po rozhodnutí o väzbe obvinených na

verejnom zasadnutí dňa 13. 4. 2017, ktorého termín bol určený už pri odročení predošlého

verejného zasadnutia konaného dňa 23. 3. 2017, pritom nielen z dôvodu podaných sťažností

obvinených proti uzneseniu o ich ponechaní vo väzbe, ale okrem iného aj z dôvodu potreby

predloženia návrhov na vykonanie dôkazov, ktoré obvinený a jeho obhajoba

dňa 23. 3. 2017 nepredložili a urobili tak až 11. 4. 2017 (č. l. 1708). Rozhodnutie o väzbe

obvinených po podaní obžaloby v uvedenom prípade nemohlo byť preto spojené so

súčasným rozhodovaním o späťvzatí obžaloby. Späťvzatie obžaloby prokurátorom vzal

predseda senátu okresného súdu na vedomie postupom podľa

uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. 4. 2017, sp. zn.4 Tk/1/2017. V súlade

s ustanovením preto v prípade väzby obvinených, o ktorej bolo do

uplynutia základnej lehoty väzby v prípravnom konaní citovanými uzneseniami právoplatne

zákonným spôsobom rozhodnuté, začala plynúť nová základná sedemmesačná lehota väzby

v rámci lehoty uvedenej v odseku 7 odo dňa, keď bol spis doručený

prokurátorovi, t. j. od 18. 4. 2017. V uvedenom smere nedošlo preto k porušeniu práv

obvinených a ani k prieťahom v konaní, preto námietky obvinených nepovažoval krajský súd

za dôvodné.“

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z odôvodnenia uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 18. mája 2017, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej

ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd konštatuje, že právne závery vyplývajúce

z označených rozhodnutí všeobecných súdov nemožno hodnotiť ako také, ktoré by popierali

zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľa, že okresný súd po späťvzatí (v poradí

prvej) obžaloby prokurátorom nerozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, ústavný súd

poukazuje na , z ktorého vyplýva, že ak je obvinený

vo väzbe, rozhodne súd po podaní obžaloby prednostne a urýchlene o väzbe a ak to

okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne (aj) s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1 Trestného

poriadku, t. j. súčasne s rozhodnutím, ktorým súd vezme na vedomie späťvzatie obžaloby

prokurátorom. Z okolností posudzovanej veci je pritom zjavné, že v danom prípade okresný

súd nemohol o väzbe sťažovateľa rozhodnúť podľa súčasne

s rozhodnutím podľa , keďže prokurátor vzal obžalobu

podanú (aj) na sťažovateľa späť až po tom, čo okresný súd uznesením sp. zn.

z 23. marca 2017 podľa už rozhodol, že sťažovateľa

po podaní obžaloby ponecháva vo väzbe. Po späťvzatí obžaloby sa vec zo zákona vrátila

do štádia prípravného konania ( , veta prvá za bodkočiarkou)

a odo dňa doručenia spisu prokurátorovi začala plynúť nová základná sedemmesačná lehota

väzby bez nutnosti opätovného rozhodnutia o väzbe sťažovateľa ako obvineného (§ 76

ods. 10 ). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje z ústavného

hľadiska za udržateľný právny záver vyvoditeľný z napadnutého uznesenia krajského súdu

(ako aj z jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu), že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 23. marca 2017 o väzbe (aj) sťažovateľa vydané podľa § 238 ods. 3

po v poradí prvom podaní obžaloby prokurátorom sa (v spojení

s uznesením sťažnostného krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2017)

vzťahovalo na sťažovateľa (resp. zakladalo dôvodnosť jeho väzobného stíhania) aj

po následnom späťvzatí obžaloby prokurátorom a vrátení veci do prípravného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana

ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná

právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony,

pričom pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (m. m. , , ).

K námietke sťažovateľa, že v jeho (väzobnej) trestnej veci došlo k zbytočným

prieťahom, ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou poukazuje na skutočnosť,

že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

rozhodovania o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní posudzujú podľa všetkých okolností

prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzbe v zmysle čl. 17

ods. 2 a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ,

). Zo sťažnosti sťažovateľa a z dokumentácie k nej priloženej vyplýva, že

v posudzovanej veci okresný súd po (v poradí druhom) podaní obžaloby na sťažovateľa,

ku ktorému došlo 4. mája 2017, rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby podľa § 238 ods. 3

uznesením 18. mája 2017 (štrnásty deň po podaní obžaloby) a krajský

súd rozhodol o sťažnosti (aj) sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2017

napadnutým uznesením z 31. mája 2017 (trinásty deň po rozhodnutí súdu prvého stupňa).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu, ako aj

krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa (v tom štádiu trestného konania,

ktorého sa sťažnosť sťažovateľa týka) rešpektoval požiadavku na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o väzbe. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ak bolo

úmyslom sťažovateľa namietať porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného prostredníctvom v jeho

trestnej veci ako celku (nie len v súvislosti s konkrétnym rozhodovaním o väzbe), mohol

a mal porušenie označeného práva v dotknutom trestnom konaní namietať v petite svojej

sťažnosti podľa , ktorým je ústavný súd podľa zákona

o ústavnom súde viazaný (m. m. napr. , , ).

Keďže tak sťažovateľ neurobil, ústavný súd nemohol preskúmať postup príslušných

orgánov verejnej moci v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi v kontexte jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

K námietke sťažovateľa, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúce uznesenie okresného súdu sú vo vzťahu k opodstatnenosti (ďalšieho)

väzobného stíhania sťažovateľa nedostatočne odôvodnené, ústavný súd uvádza, že podľa

jeho názoru napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 18. mája 2017 (ktorých podstatné časti už boli citované)

v okolnostiach posudzovanej veci jasným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom

objasňujú všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce ich právny záver o naplnení

formálnych i materiálnych podmienok tzv. preventívnej väzby (aj) sťažovateľa podľa § 71

ods. 1 psím. c) . Krajský súd a pred ním okresný súd pritom svoje závery

odôvodnili konkrétnymi skutočnosťami, týkajúcimi sa tak dôvodného podozrenia, že

stíhaný trestný čin spáchali obvinení (ide o výsledky dokazovania vykonaného najmä

výsluchmi jednotlivých obvinených a svedkov, listinnými dôkazmi, domovou prehliadkou

a prehliadkou iných priestorov a pozemkov, osobnou prehliadkou, prepismi telefonických

hovorov a SMS správ), ako aj existencie dôvodnej obavy, že sťažovateľ, ako aj ďalší

spoluobvinení by po prepustení z väzby pokračovali v trestnej činnosti [ide najmä

o povahu, závažnosť a rozsah spáchaného trestného činu a o spôsob jeho spáchania, a tiež

o kriminálnu minulosť obvinených (sťažovateľ bol v minulosti „deväťkrát súdne trestaný,

zväčša pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť a dvadsaťdvakrát priestupkovo riešený“)].

Napokon vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti postupu orgánov

činných v trestnom konaní v jeho veci (sťažovateľom tvrdené nedostatky

pri upovedomovaní o procesných úkonoch, údajné použitie fyzického násilia zo strany

príslušníkov polície a navádzanie na páchanie trestnej činnosti agentom) ústavný súd

uvádza, že aj s týmito výhradami sa krajský súd v napadnutom uznesení, ako aj okresný súd

v procesne predchádzajúcom uznesení sp. zn. z 18. mája 2017 z ústavného

hľadiska akceptovateľným spôsobom vysporiadali, pričom dospeli k záveru, že v postupe

orgánov prípravného konania vo veci sťažovateľa nedošlo k procesným pochybeniam takej

intenzity, ktorá by mala za následok porušenie práva sťažovateľa ako obvineného

na obhajobu. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že otázka zákonnosti získaných

dôkazov je predmetom plného prieskumu zo strany všeobecných súdov predovšetkým

pri rozhodovaní vo veci samej (t. j. pri rozhodovaní o vine a treste), keď prípadná vina

páchateľa musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností (na základe dokazovania

vykonaného v súlade so zákonom). Sťažovateľ v procesnom postavení obžalovaného teda

má možnosť v ďalšom priebehu trestného konania (v konaní pred súdom) uplatniť všetky

skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru jeho vinu vylučujú alebo zmierňujú, vrátane tých,

ktoré už uplatnil pri rozhodovaní o jeho väzbe.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a 5

, resp. jeho práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018