Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 312/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B. toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z.

C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5 a podľa , 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

-239 z 3. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta č. k.

-230 zo 4. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. mája

2012 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2, 3 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -239 z 3. mája 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -230 zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného

súdu sp. zn. z 21. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Okresný súd svojím ostatným uznesením č. k. -230 zo

4. apríla 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Krajský súd konajúc

o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -239 z 3. mája

2012 o jej zamietnutí podľa z dôvodu jej

nedôvodnosti.

3. Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (v nadväznosti na argumentáciu

okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, pozn.) sťažovateľ vytýkal jeho neústavnosť,

nezákonnosť a porušenie v bode 1 citovaných práv garantovaných , listinou

a dohovorom, ktorých porušenie videl predovšetkým v neexistencii dôvodov preventívnej

väzby podľa . V tomto ohľade sťažovateľ uviedol:

„Skutočnosť, že okresný a krajský súd sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, považuje

sťažovateľ za prejav svojvôle a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. postup

v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17

ods. 1... a ods. 5 . Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom

skúmal hmotné a procesné podmienky väzby. Hmotné a najmä podmienky väzby nie sú

v prípade sťažovateľa dané a navyše ani rozhodnutím krajského súdu odôvodnené a riadne

preukázané.“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby takto rozhodol:

„1. Základné právo J. B... na osobnú slobodu, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 5

..., , ods. 2 a ods. 5 listiny... a právo podľa a ods. 4,

Dohovoru..., postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou

-239 zo dňa 03. 05. 2012 a uznesením Okresného súdu v Galante sp. zn.

-230 zo dňa 04. 04. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. -239 zo dňa 03. 05. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €.

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť J. B. náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a v jeho spojení tiež s rozhodnutím okresného súdu. „Podstata tejto

ústavnej sťažnosti spočíva predovšetkým v tom, že Okresný súd... ako aj Krajský súd... vo

svojich uzneseniach nedostatočne vysporiadali s argumentáciou sťažovateľa. ...

v demokratickom a právnom štáte by mal mať každý občan právo na riadne

a vyčerpávajúce odôvodnenie akéhokoľvek rozhodnutia súdu, predovšetkým však takého,

ktorým mu bola obmedzená jeho osobná sloboda a to v každom štádiu konania.“

II.A

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

č. k. -230 zo 4. apríla 2012

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje

na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl.

, čo aj sťažovateľ využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -239 z 3. mája 2012

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. ... Podľa do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu

(podobne čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, pozn.).

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

13. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

14. Ústavný súd vo svojej judikatúre k (obdobne aj podľa

ods. 2 listiny, pozn.) uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad

právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu;

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (, ). Z čl. 17

ods. 2 vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným

v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,

ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj

skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy (obdobne ).

15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na

preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do

väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

16. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

17. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

18. Podľa obvinený môže byť vzatý do

väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností

vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí č. k. -239 z 3. mája 2012

v podstatnom uviedol:

«Na podklade podanej sťažnosti, odvolací súd v zmysle § 192 ods. 1 Trestného

poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ

podal sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce vydaniu výroku napadnutého uznesenia,

pričom zistil, že sťažnosť obžalovaného J. B. nie je dôvodná.

Na margo sťažnostných dôvodov obžalovaného J. B. považuje za potrebné odvolací

súd uviesť nasledovné:

Podľa protokolácie zápisnice sudcu z prípravného konania rozhodujúceho

o väzobnom stíhaní obžalovaného J. B. je zrejmé, že obžalovaný J. B. mal byť na začiatku

úkonu jednak riadne poučený a súčasne mal mu byť doručený návrh okresného prokurátora

na vzatie do väzby, následne sa mohol obžalovaný s týmto (návrhom) oboznámiť. Na tejto

konštatácii nemení nič skutočnosť, že v spise sa nenachádza príslušná doručenka

preukazujúca túto skutočnosť. V kontexte, v tomto smere prezentovanej argumentácie je z

pohľadu odvolacieho súdu nepochopiteľné to, že obžalovaný sa „dožaduje“ porušenia

zákona v súvislosti s nedoručením mu návrhu okresného prokurátora na jeho väzobné

stíhanie až po lehote viac ako jedného roka. V žiadnej z predchádzajúcich žiadostí o

prepustenie z väzby na slobodu, resp. následne podávaných sťažností túto skutočnosť

neuviedol. Z tohto pohľadu sa javila pre odvolací súd táto námietka (spočívajúca v tom, že

mu nemal byť doručený návrh okresného prokurátora na väzobné stíhanie) ako účelová.

Vo väzbe na argumentáciu sústreďujúcu sa na namietame zákonnosti vykonávaných

dôkazov v rámci hlavného pojednávania, tunajší odvolací súd má za to, že v rámci

posudzovania sťažnosti smerujúcej do dôvodov väzby, nie je možné sa súčasne zaoberať

legalitou vykonávaných dôkazov, ktoré majú odôvodňovať rozhodnutie súdu vo veci samej.

Takáto (legalita dôkazov) je predmetom preskúmania v rámci podaných opravných

prostriedkov smerujúcich čo do merita veci. V rovnakom zmysle sa už tunajší odvolací súd

vyjadril v predchádzajúcom rozhodnutí pod sp. zn. zo dňa 18. 10. 2011,

pričom sa odvolací súd aktuálne preskúmavajúci sťažnosť obžalovaného pridržiava tejto

argumentácie.

V konečnom dôsledku odvolací súd má za to, že aj v štádiu po vyhlásení rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým bol obžalovaný J. B. uznaný vinným zo spáchania zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa , za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov, so zaradením pre výkon do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pretrvávajú preventívne

dôvody väzby uvedené v ustanovení .

Tieto (preventívne dôvody väzby) sú konkretizované skutočnosťami, na ktoré

poukázal tunajší odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorým zamietol sťažnosť

obžalovaného proti rozhodnutiu okresného súdu zamietajúceho jeho žiadosť o prepustenie

z väzby.»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

21. Krajský súd teda skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení , ale

aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných

a dohovorom. Adresným poukazom na konkrétne skutkové okolnosti zdôvodnil existenciu

dôvodov preventívnej väzby sťažovateľa, čím v plnej miere ústavne konformne postupoval

aj v súlade s ústavným súdom judikovaným právnym názorom, podľa ktorého „zákonnosť

väzby musí byť determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali

dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia“, teda inými slovami,

oprávneniu konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe

korešponduje povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na

základe abstraktnej úvahy (obdobne ); na túto požiadavku krajský súd

vo svojom napadnutom rozhodnutí plne reflektoval.

22. V neposlednom rade ústavný súd poznamená, že aj z jeho zistení (z vyžiadaného

trestného spisu, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ aj v predchádzajúcom období (napr. v konaní,

ktoré predchádzalo uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2011 o jeho

vzatí do väzby, alebo v žiadosti o prepustenie z väzby z 3. októbra 2011, ktorú podal

prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu, tak aj v podanej sťažnosti zo 6. októbra 2011

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 o jeho neprepustení

z väzby) neuvádzal vo svojej argumentácii skutočnosť, že mu nebol vôbec, resp. zákonným

spôsobom doručený návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ v tejto súvislosti

tvrdil, že „Krajský súd... mal jednoznačne skúmať opodstatnenosť mojej výhrady a mal

zisťovať, či mi bol zákonným spôsobom doručený návrh na vzatie do väzby a či som mal

možnosť sa riadne pripraviť na výsluch pred súdom.“. Ústavný súd sa pri posúdení tejto

sťažovateľovej námietky plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu, ktorý v súvislosti

s tým uviedol: „... je z pohľadu odvolacieho súdu nepochopiteľné to, že obžalovaný sa

dožaduje porušenia zákona... až po lehote viac ako jedného roka. V žiadnej

z predchádzajúcich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu... túto skutočnosť neuviedol.“

23. V kontexte tohto zistenia (bod 22 in fine) ústavný súd upriamuje sťažovateľovu

pozornosť k zákonnej úprave , podľa ktorej sťažnosť

možno podať ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti... alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

). Napokon z obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu z 21. marca

2011 vyplýva, že sťažovateľovi bol krátkou cestou riadne doručený návrh prokurátora na

jeho vzatie do väzby. Z obsahu tejto zápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľovi bol poskytnutý

priestor na prednesenie jeho výhrad k väzobnému stíhaniu jeho osoby.

24. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, , ) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto

časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012