Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 312/2012
PDF · 236.57 KB
No categories available
I. ÚS 312/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. B. toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z.
C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta č. k.
2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. mája
2012 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného
súdu sp. zn. 1 Tp 15/2011 z 21. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“). Okresný súd svojím ostatným uznesením č. k. 2 T/231/2011-230 zo
4. apríla 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Krajský súd konajúc
o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája
2012 o jej zamietnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu jej
nedôvodnosti.
3. Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (v nadväznosti na argumentáciu
okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, pozn.) sťažovateľ vytýkal jeho neústavnosť,
nezákonnosť a porušenie v bode 1 citovaných práv garantovaných ústavou, listinou
a dohovorom, ktorých porušenie videl predovšetkým v neexistencii dôvodov preventívnej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tomto ohľade sťažovateľ uviedol:
„Skutočnosť, že okresný a krajský súd sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, považuje
sťažovateľ za prejav svojvôle a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. postup
v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17
ods. 1... a ods. 5 Ústavy. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom
skúmal hmotné a procesné podmienky väzby. Hmotné a najmä podmienky väzby nie sú
v prípade sťažovateľa dané a navyše ani rozhodnutím krajského súdu odôvodnené a riadne
preukázané.“.
4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby takto rozhodol:
„1. Základné právo J. B... na osobnú slobodu, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 5
Ústavy..., čl. 8 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 listiny... a právo podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4,
Dohovoru..., postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou
6 Tos/64/2012-239 zo dňa 03. 05. 2012 a uznesením Okresného súdu v Galante sp. zn.
2 T/231-230 zo dňa 04. 04. 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tos/64/2012-239 zo dňa 03. 05. 2012
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.
3. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €.
4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť J. B. náhradu trov konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a v jeho spojení tiež s rozhodnutím okresného súdu. „Podstata tejto
ústavnej sťažnosti spočíva predovšetkým v tom, že Okresný súd... ako aj Krajský súd... vo
svojich uzneseniach nedostatočne vysporiadali s argumentáciou sťažovateľa. ...
v demokratickom a právnom štáte by mal mať každý občan právo na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenie akéhokoľvek rozhodnutia súdu, predovšetkým však takého,
ktorým mu bola obmedzená jeho osobná sloboda a to v každom štádiu konania.“
II.A
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
č. k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento zamietol
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje
na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl.
Trestného poriadku, čo aj sťažovateľ využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. ... Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu
(podobne čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, pozn.).
12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
13. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
14. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 8
ods. 2 listiny, pozn.) uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad
právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu;
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17
ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným
v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,
ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj
skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné
dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí
aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej
úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na
preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do
väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
16. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
17. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
18. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do
väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností
vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri
rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia...
19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012
v podstatnom uviedol:
«Na podklade podanej sťažnosti, odvolací súd v zmysle § 192 ods. 1 Trestného
poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ
podal sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce vydaniu výroku napadnutého uznesenia,
pričom zistil, že sťažnosť obžalovaného J. B. nie je dôvodná.
Na margo sťažnostných dôvodov obžalovaného J. B. považuje za potrebné odvolací
súd uviesť nasledovné:
Podľa protokolácie zápisnice sudcu z prípravného konania rozhodujúceho
o väzobnom stíhaní obžalovaného J. B. je zrejmé, že obžalovaný J. B. mal byť na začiatku
úkonu jednak riadne poučený a súčasne mal mu byť doručený návrh okresného prokurátora
na vzatie do väzby, následne sa mohol obžalovaný s týmto (návrhom) oboznámiť. Na tejto
konštatácii nemení nič skutočnosť, že v spise sa nenachádza príslušná doručenka
preukazujúca túto skutočnosť. V kontexte, v tomto smere prezentovanej argumentácie je z
pohľadu odvolacieho súdu nepochopiteľné to, že obžalovaný sa „dožaduje“ porušenia
zákona v súvislosti s nedoručením mu návrhu okresného prokurátora na jeho väzobné
stíhanie až po lehote viac ako jedného roka. V žiadnej z predchádzajúcich žiadostí o
prepustenie z väzby na slobodu, resp. následne podávaných sťažností túto skutočnosť
neuviedol. Z tohto pohľadu sa javila pre odvolací súd táto námietka (spočívajúca v tom, že
mu nemal byť doručený návrh okresného prokurátora na väzobné stíhanie) ako účelová.
Vo väzbe na argumentáciu sústreďujúcu sa na namietame zákonnosti vykonávaných
dôkazov v rámci hlavného pojednávania, tunajší odvolací súd má za to, že v rámci
posudzovania sťažnosti smerujúcej do dôvodov väzby, nie je možné sa súčasne zaoberať
legalitou vykonávaných dôkazov, ktoré majú odôvodňovať rozhodnutie súdu vo veci samej.
Takáto (legalita dôkazov) je predmetom preskúmania v rámci podaných opravných
prostriedkov smerujúcich čo do merita veci. V rovnakom zmysle sa už tunajší odvolací súd
vyjadril v predchádzajúcom rozhodnutí pod sp. zn. 6 Tos/125/2011 zo dňa 18. 10. 2011,
pričom sa odvolací súd aktuálne preskúmavajúci sťažnosť obžalovaného pridržiava tejto
argumentácie.
V konečnom dôsledku odvolací súd má za to, že aj v štádiu po vyhlásení rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým bol obžalovaný J. B. uznaný vinným zo spáchania zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov, so zaradením pre výkon do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pretrvávajú preventívne
dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.
Tieto (preventívne dôvody väzby) sú konkretizované skutočnosťami, na ktoré
poukázal tunajší odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorým zamietol sťažnosť
obžalovaného proti rozhodnutiu okresného súdu zamietajúceho jeho žiadosť o prepustenie
z väzby.»
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní
podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu.
21. Krajský súd teda skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody
sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale
aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou
a dohovorom. Adresným poukazom na konkrétne skutkové okolnosti zdôvodnil existenciu
dôvodov preventívnej väzby sťažovateľa, čím v plnej miere ústavne konformne postupoval
aj v súlade s ústavným súdom judikovaným právnym názorom, podľa ktorého „zákonnosť
väzby musí byť determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali
dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia“, teda inými slovami,
oprávneniu konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe
korešponduje povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na
základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07); na túto požiadavku krajský súd
vo svojom napadnutom rozhodnutí plne reflektoval.
22. V neposlednom rade ústavný súd poznamená, že aj z jeho zistení (z vyžiadaného
trestného spisu, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ aj v predchádzajúcom období (napr. v konaní,
ktoré predchádzalo uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 15/2011 z 21. marca 2011 o jeho
vzatí do väzby, alebo v žiadosti o prepustenie z väzby z 3. októbra 2011, ktorú podal
prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu, tak aj v podanej sťažnosti zo 6. októbra 2011
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 231/2011 z 5. októbra 2011 o jeho neprepustení
z väzby) neuvádzal vo svojej argumentácii skutočnosť, že mu nebol vôbec, resp. zákonným
spôsobom doručený návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ v tejto súvislosti
tvrdil, že „Krajský súd... mal jednoznačne skúmať opodstatnenosť mojej výhrady a mal
zisťovať, či mi bol zákonným spôsobom doručený návrh na vzatie do väzby a či som mal
možnosť sa riadne pripraviť na výsluch pred súdom.“. Ústavný súd sa pri posúdení tejto
sťažovateľovej námietky plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu, ktorý v súvislosti
s tým uviedol: „... je z pohľadu odvolacieho súdu nepochopiteľné to, že obžalovaný sa
dožaduje porušenia zákona... až po lehote viac ako jedného roka. V žiadnej
z predchádzajúcich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu... túto skutočnosť neuviedol.“
23. V kontexte tohto zistenia (bod 22 in fine) ústavný súd upriamuje sťažovateľovu
pozornosť k zákonnej úprave § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej sťažnosť
možno podať ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti... alebo
upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného
práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
III. ÚS 124/04). Napokon z obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu z 21. marca
2011 vyplýva, že sťažovateľovi bol krátkou cestou riadne doručený návrh prokurátora na
jeho vzatie do väzby. Z obsahu tejto zápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľovi bol poskytnutý
priestor na prednesenie jeho výhrad k väzobnému stíhaniu jeho osoby.
24. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto
časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012