Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 147/09

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009

o sťažnosti M. Č., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 12. júna 2008

a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. júla 2008 takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17.

septembra 2008 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

(ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov

(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 12. júna 2008 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 15. júla 2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa

02. 02. 2007 pod sp. zn.: v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo

dňa 12. 02. 2007 pod sp. zn.: som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v 71 ods. 1 písm. a), c) . Dňa 13. 02. 2008 bola podaná na mňa

obžaloba. Následne uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 03. 2008 pod sp. zn.:

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 04. 2008 pod sp. zn.:

bolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby.

Dňa 17. 05. 2008 som podal v zmysle ust. žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. O mojej žiadosti rozhodol Okresný súd v Prešove

uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: tak, že táto sa zamieta a zároveň

neprijal môj písomný sľub. Proti tomuto rozhodnutiu som podal sťažnosť ihneď po jeho

vyhlásení priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí. Uznesením Krajského súdu v

Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: bola moja sťažnosť podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietnutá.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

Ústavný súd SR v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal

požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5

ods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti

alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa a 5 ,

resp. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Naproti tomu ESĽP konštatuje, že lehoty sa v takýchto prípadoch počítajú na dni. Za lehoty

v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ESĽP považoval lehoty 14 dní, resp. 18 dní, nie však už

lehoty 23 dní, či 30, resp. 33 dní.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že lehota začína plynúť podaním žiadosti a končí

vynesením konečného rozhodnutia (ak sa rozhoduje vo viacinštančnom konaní), resp. jeho

doručením, ak sa rozhodovalo v neprítomnosti obvinenej osoby. Moju žiadosť o prepustenie

z väzby som podal dňa 17. 05. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.:

mi bolo doručené dňa 23. 07. 2008, t. j. spolu 67 dní.

Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že tak Okresný súd Prešov ako

aj Krajský súd v Prešove svojím postupom v konaní pod sp. zn.: , resp. 2 Tos

19/08, porušili moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 17

ods. 2 SR a právo zaručené Dohovoru.

Z ustanovení Dohovoru okrem iného vyplýva aj to, že väzba by mala byť opatrením

iba výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu. Pokiaľ ide o skúmanie existencie

dôvodov väzby po celú dobu jej trvania je potrebné skúmať všetky okolnosti spôsobilé

potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného so zreteľom

na prezumpciu neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody a vždy ich

uviesť v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu musí existovať po celú dobu

trvania väzby. Dohovor však nevyžaduje, aby trestný čin bol určitej závažnosti, a naopak,

závažnosť trestného činu, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sama osebe nemôže

odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia

pristúpiť ďalšie dôvody uvedené vo vnútroštátnych predpisoch. ESĽP jednoznačne

konštatuje vo svojich rozhodnutiach, že dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené

konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody.

Okresný súd v Prešove v uznesení zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: uvádza,

že „v tomto štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že

skutky, pre ktoré bola na moju osobu podaná obžaloba, sa stali, majú znaky trestného činu

a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky som mal spáchať ja.“

Odhliadnuc od tejto „conditio sine qua non“ zákonnosti väzby, vo vzťahu

k samotným dôvodom väzby, tieto odôvodňuje Okresný súd v Prešove len tým, že „Súčasne

zo skutočnosti, že obom obvineným hrozí vysoký trest (12 až 15 rokov odňatia slobody, resp.

výnimočný trest) vyplýva dôvodná obava, že by títo mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak

vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu."

Zároveň však konštatuje, že „táto obava je len daná v rovine pravdepodobnosti a nie

v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo

väzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu

konania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust.

. U oboch obvinených pritom ani po podaní

obžaloby nedošlo k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.“

V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať, že dôvody väzby musia byť vždy

odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody,

ako napríklad odôvodnenie obavy z úteku len s poukazom na závažnosť trestného činu

a hroziaceho trestu a pod.

Okresný súd v Prešove sa potom náležité nevysporiadal s odôvodnením mojej

útekovej väzby a naviac neuviedol ani jednu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala

obavu a zakladala tak útekovú väzbu v zmysle ust. .

V zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru súd musí takéto konkrétne skutočnosti (odôvodňujúce ďalšie

väzobné stíhanie) vždy uviesť v rozhodnutiach o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu.

Taktiež pokiaľ ide o odôvodnenie tzv. preventívnej väzby Okresný súd v Prešove len

všeobecne a opätovne skonštatoval, že „Obava z pokračovania trestnej činnosti u M. Č.

vyplýva z tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6 obžaloby/ sa mal dopustiť počas

výkonu väzby, do ktorej bol zobratý práve z dôvodu zabránenia v páchaní trestnej činnosti.

Ak teda ani výkon väzby nemal zabrániť obvinenému v páchaní, resp. naplánovaní či

zorganizovaní najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže

činiť i v súčasnosti." Tento dôvod mojej väzby bol však ustálený už pri mojom vzatí do väzby

dňa 12. 02. 2007, t. j. pred viac ako rokom a pol.

K uvedenému by som chcel ešte uviesť, že ani Krajský súd v Prešove ako nadriadený

súd rozhodujúci o mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, nenapravil porušenie

môjho práva uvedeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru, pretože Krajský súd len všeobecne

skonštatoval, že „Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj

krajský súd toho názoru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je daná dôvodná obava,

že v prípade prepustenia M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti."

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som potom toho názoru, že všetky vyššie

vytýkané nedostatky sa vzťahujú aj na uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa

12. 06. 2008 pod sp. zn.: ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa

15. 07. 2008 pod sp. zn.: .

Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že Okresný súd v Prešove

uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: a uznesením Krajského súdu v Prešove

zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: boli porušené moje práva zaručené čl. 5 ods. 3,

ods. 4 Dohovoru.

V tomto smere, by som rád poukázal aj na skutočnosť, že v mojej písomnej sťažnosti

proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: som

zároveň navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo výške 1.000.000,-Sk ako náhradu

mojej väzby. S touto žiadosťou sa však Krajský súd v Prešove vôbec nezaoberal a ani o nej

nerozhodol, čím podľa môjho názoru Krajský súd v Prešove porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru,

ako aj , ods. 2 a ods. 5 .

Obdobný právny záver, že nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti obvineného v rámci

konania o žiadosti o prepustenie z väzby na základe niektorého z prostriedkov

nahrádzajúcich väzbu, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj , ods. 2 a ods. 5 , bol

vyslovený aj v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 08. 10. 2004 pod sp. zn.: .

Ústavný súd v náleze zo dňa 08. 03. 2007 sp. zn.: -34 riešil zásadnú

právnu otázku, či z hľadiska ochrany základného práva podľa a práva

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru, možno pripustiť stav, aby súd konajúci vo veci samej

po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia

väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného

predĺženia, ale až neskôr. Záver Ústavného súdu je jednoznačný. Ak má byť väzba zákonná,

musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Hoci v mojom prípade existovalo rozhodnutie prvostupňového súdu zo dňa

14. 03. 2008 pod sp. zn.: , o tom, že moja väzba ďalej trvá, rozhodnutie Krajského

súdu v Prešove o mojej sťažnosti bolo vyhlásené až dňa 17. 04. 2008 pod sp. zn.:

, t. j. po uplynutí lehoty väzby posledného predĺženia väzby v prípravnom

konaní (do 01. 04. 2008.

Ak potom Krajský súd rozhodoval už po 01. 04. 2008 o mojej sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu, moja väzba sa neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu.

V mojom prípade rozhodnutie nadriadeného orgánu bolo vydané až dňa

17. 04. 2008, t. j. 17 dní po poslednom predĺžení mojej väzby, čím sa väzba stála

protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 5

a Dohovoru.

Napriek tomu, že som poukazoval na porušenie tohto môjho práva aj v žiadosti

o prepustenie z väzby zo dňa 17. 05. 2008, všeobecné súdy ani pri rozhodovaní o mojej

žiadosti o prepustenie z väzby, ani pri rozhodovaní o sťažnosti, nekonštatovali porušenie

tohto práva, hoci sú primárnymi ochrancami ústavnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že uznesením Okresného súdu

v Prešove pod sp. zn.: zo dňa 12. 06. 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove

zo dňa 15. 07. 2008, sp. zn.: , ktorým zamietol moju sťažnosť, bolo porušené

moje právo na osobnú slobodu zaručené , ods. 5 a právo na osobnú

slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že moja väzba je nezákonná.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najmä na to, že odôvodnenie uznesení

okresného ako aj krajského súdu nepredstavujú hlavne pre nedostatok individualizácie

skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ môjho

ďalšieho ponechania vo väzbe, žiadam aby som bol prepustený ihneď z väzby na slobodu»

3. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: a Krajský súd

v Prešove v konaní pod sp. zn.: , porušili základné právo M. Č., aby súdy

urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

Slovenskej republiky

2. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: uznesením zo

dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: uznesením zo

dňa 15. 07. 2008 porušili základné práva M. Č. zaručené v a 5

Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: uznesením zo

dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: uznesením zo

dňa 15. 07. 2008 porušili základné právo M. Č. zaručené v , ods. 5

Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

4. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.:

porušil právo M. Č. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a , 2 a 5 tým, že nerozhodol o alternatívnej

žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

1. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos

19/08 sa zrušuje a Krajskému súdu v Prešove sa prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne

z väzby na slobodu.

5. M. Č. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré

sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove povinní zaplatiť na účet právneho

zástupcu JUDr. M. C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného

poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd

(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva

teda v tom, že:

 okresný súd a krajský súd nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 17.

mája 2008 urýchlene, keďže okresný súd rozhodol na verejnom zasadnutí 12. júna 2008

a krajský súd na neverejnom zasadnutí 15. júla 2008,

 nedostatočné odôvodnenie uznesení okresného súdu, ako aj krajského súdu

podľa sťažovateľa nepredstavujú pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi

korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ jeho držania vo väzbe,

 krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol o jeho alternatívnej žiadosti

o nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorú ponúkol v písomnom odôvodnení

sťažnosti zahlásenej ústne priamo po vyhlásení uznesenia okresného súdu,

 jeho väzba sa v čase po 1. apríli 2008 neopierala o právoplatné rozhodnutie

súdu.

8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím

alebo postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd

garantovaných , resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj

dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných

slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený

pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste

alebo slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, ale aj , , , ). Z uvedenej

zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj

porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

9. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu.

Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo

potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12.

decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch

žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989)

vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou. V zmysle , ako aj

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola podaná

obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom ešte

predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola lehota väzby v prípravnom konaní poslednýkrát

predĺžená (, , ). Samotná skutočnosť, že vec bola

postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5

ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie

väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002). Ústavný súd už vo viacerých svojich

rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach

predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali

ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného

(, , ). Vychádzajúc z týchto základných princípov

ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

10. K sťažnostnej námietke o porušení práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti

sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby ústavný súd uvádza:

Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv zdôrazňujú, že rýchlosť

preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné

posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci

(Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Sťažovateľova žiadosť o prepustenie

z väzby zo 17. mája 2008 bola okresnému súdu doručená 22. mája 2008. Okresný súd

následne nariadil verejné zasadnutie na rozhodnutie o tejto žiadosti. V súvislosti s verejným

zasadnutím ustanovuje určenie jeho dňa, času a miesta konania tak, aby

osobe, ktorá na verejné zasadnutia dala svoj podnet (obvinenému), obhajcovi,

prokurátorovi, prípadne aj iným osobám bola poskytnutá lehota aspoň päť pracovných dní

na prípravu ( ). Sťažovateľ v tejto súvislosti nevniesol

námietku nedodržania tejto lehoty. Verejné zasadnutie sa konalo 12. júna 2008, pričom na

tomto verejnom zasadnutí okresný súd nerozhodoval len o žiadosti sťažovateľa (a jeho

alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom) ale aj o žiadosti o prepustenie

z väzby, ktorú podal obvinený J. M. a ktorá bola doručená okresnému súdu 26. mája 2008.

Sled procesných úkonov vykonaných okresným súdom v období od 22. mája 2008

(doručenie žiadosti sťažovateľa) do 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu)

svedčí o urýchlenom a prednostnom konaní okresného súdu, ktorému aj s ohľadom

na rozsiahlosť spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľa (rádovo tisíce strán) nemožno

pripísať porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa.

Vo vzťahu k rýchlosti konania a rozhodovania krajského súdu ako sťažnostného súdu

ústavný súd uvádza:

V období od 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) do 23. júla 2008

(doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) konajúce všeobecné súdy a sťažovateľ

realizovali sled týchto procesných úkonov: ústne zahlásenie sťažnosti sťažovateľom priamo

na verejnom zasadnutí, písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu, písomné

odôvodnenie ústne podanej sťažnosti sťažovateľom, neverejné zasadnutie krajského súdu

a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa (ako aj o sťažnosti obvineného J. M.), písomné

vyhotovenie uznesenia krajského súdu, doručenie uznesenia krajského súdu okresnému

súdu, doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi. Krajský súd pritom rozhodoval

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2008 v čiastočne inom

zložení senátu, než v akom rozhodoval o jeho predchádzajúcej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. marca 2008, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že väzba

u sťažovateľa trvá. Oboznámenie sa s rozsiahlym spisovým materiálom v trestnej veci

sťažovateľa, aj keď iba v rozsahu nevyhnutne potrebnom na rozhodnutie o jeho sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe všetkými členmi senátu, ak sa toto realizuje v primeranej lehote a

možno ho považovať za urýchlené, treba tiež zohľadniť pri posudzovaní tejto sťažnostnej

námietky sťažovateľa.

S ohľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného

súdu a krajského súdu v súvislosti s rýchlosťou ich konania a rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nedošlo

k porušeniu jeho práv podľa dohovoru a .

11. K sťažnostnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesení

okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa nepredstavujú pre

nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby

dostatočný základ jeho držania vo väzbe, ústavný súd uvádza:

Okresný súd v písomnom vyhotovení uznesenia z 12. júna 2008 poukázal na genézu

väzobného stíhania sťažovateľa a obvineného J. M., obsah žiadosti sťažovateľa

a obvineného J. M. o prepustenie z väzby, ustanovenia o väzbe,

stanovisko prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obvineného J. M. prednesené na verejnom

zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí. Ďalej okresný

súd v odôvodnení uznesenia uviedol: ,,Súd po oboznámení sa s vyjadreniami procesných

strán konania a po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa k dôvodom väzby

dospel k záveru, že v tomto štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bola na obv. Č., M. a spol. podaná obžaloba sa stali,

majú znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obv. Č., resp.

v jednom prípade i obv. M. Súčasne zo skutočnosti že obom obvineným hrozí vysoký trest

(12 až 15 rokov odňatia slobody, resp. trest výnimočný), vyplýva dôvodná obava, že by títo

mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo hroziacemu vysokému

trestu. Je pravdou, že táto obava je daná len v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty

vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo väzbe, ako aj

vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu konania

prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. § 71 ods.

1 písm. a) . U oboch obvinených pritom ani po podaní obžaloby nedošlo

k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.

Obava z pokračovania v žalovanej trestnej činnosti u obv. M. Č. vyplýva z tej

skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6) obžaloby sa mal dopustiť počas výkonu väzby,

do ktorej bol vzatý práve z dôvodu zabránenia v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak teda

ani výkon väzby nemal zabrániť obvinenému v páchaní, resp. naplánovaní či zorganizovaní

najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže činiť

i v súčasnosti.

K námietkam obvineného Č. a obv. M. vo vzťahu k údajnej procesnej chybe

spočívajúcej v tom. že krajský súd rozhodol až po lehote, do ktorej im bola v prípravnom

konaní ostatnýkrát predĺžená lehota väzby súd uvádza nasledovné:

V intenciách citovaných rozhodnutí Ústavného súdu je všeobecný súd povinný

rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu

posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Podľa názoru Ústavného súdu SR bez

takéhoto rozhodnutia nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže

zakladať iba na podaní obžaloby a musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Vychádzajúc

z uvedeného výkladu je nesporné, že všeobecným súdom je súd vecne a miestne príslušný

na rozhodovanie o väzbe obvineného, resp. ojej predĺžení. Takýmto súdom v

prejednávanom prípade je v zmysle Okresný súd Prešov.

Tento súd svojim rozhodnutím zo dňa 14. 3. 2008 rozhodol o ďalšom trvaní väzby a učinil

tak pred uplynutím lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba v prípravnom konaní. Teda do

1. 4. 2008. Ak krajský súd rozhodol vo veci až 17. 4. 2008 nerozhodoval ako súd

rozhodujúci o väzbe, ale rozhodoval ako sťažnostný súd o opravnom prostriedku, ktorý

podali obvinení proti rozhodnutiu okresného súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno

akceptovať právny názor obvinených, resp. ich obhajcov, že aj krajský súd má rozhodnúť do

skončenia lehoty predĺženia lehoty väzby z prípravného konania. Z uvedených dôvodov súd

žiadosti oboch obvinených zamietol.

Obv. M. Č. ponúkol ako nahradenie väzby písomný sľub, ktorý však súd vzhľadom

na závažnosť prejednávaných trestných činov a tiež aj vzhľadom na osobu obvineného Č.,

ktorý už v minulosti bol odsúdený pre závažné trestné činy nepovažoval za dostatočný

na nahradenie väzby, preto tento písomný sľub súd neprijal.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, ako aj

sťažnosť obvineného J. M. ako nedôvodné, uviedol obsah výroku a odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej

sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia o rozsahu preskúmavacej

činnosti sťažnostného súdu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol: ,,Krajský súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia, sťažnosti obvinených ako aj dôkazov, ktoré predchádzali

vyhláseniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu bolo

urobené v súlade so zákonom.

Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj krajský súd

toho názoru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je daná dôvodná obava, že

v prípade prepustenia obvineného M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa

tak vyhol trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

U obvineného J. M. je možné predpokladať, že v prípade jeho prepustenia z väzby

na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu.

Čo sa týka námietok oboch obvinených vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu

zo dňa 17. 4. 2008 krajský súd sa plne stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu

a jeho právnym názorom a preto dospel k záveru, že týmto rozhodnutím nebol porušený

zákon, ani žiadne z rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Správne rozhodol okresný súd, keď neprijal písomný sľub obvineného Č. ako

nahradenie väzby a to vzhľadom na osobu obvineného, na jeho predchádzajúci život

a na možnosť obavy z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu bude

pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd sťažnosti obvinených

M. Č. a J. M. ako nedôvodné v zmysle zamietol.“

Ústavný súd k takémuto odôvodneniu uznesenia okresného súdu a uznesenia

krajského súdu považuje za potrebné iba stručne uviesť toto:

Predovšetkým, neprislúcha ústavnému súdu, aby v rámci konania o ústavnej

sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo

akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný

súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody

obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie

obvineného do väzby.

Uznesenie okresného súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia

[ v spojení s a ] a podľa ústavného

súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu

judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu

sa na prvý pohľad v časti jeho vlastného odôvodnenia môže javiť ako nedostatočne

odôvodnené, avšak, keďže krajský súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého

uznesenia a predchádzajúceho konania okresného súdu, pričom sa s rozhodnutím okresného

súdu stotožnil (považoval ho za ústavné a zákonné), odkázal na jeho dôvody, nebolo jeho

povinnosťou opätovne uvádzať dôvody, na základe ktorých rozhodol okresný súd. Preto

ústavný súd považoval aj uznesenie krajského súdu za zákonné a ústavne akceptovateľné,

pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci nemohol ústavný súd dôvody týchto uznesení

ďalej dopĺňať či rozvíjať.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením okresného súdu

a krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa a 5

a právo podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

12. K sťažnostnej námietke, že krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol

o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorú ponúkol

v písomnom odôvodnení sťažnosti zahlásenej ústne priamo po vyhlásení uznesenia

okresného súdu, ústavný súd uvádza:

Vecne a miestne príslušným súdom na rozhodovanie o žiadosti obvineného

(sťažovateľa) o prepustenie z väzby je v štádiu súdneho konania v zásade okresný súd.

Sťažovateľ adresoval svoju žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu a pre prípad, že

by tento dospel k záveru, že dôvody väzby u neho trvajú, ponúkol na jej nahradenie

písomný sľub. Okresný súd prvým výrokom uznesenia z 12. júna 2008 rozhodol tak, že

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, a druhým výrokom jeho písomný sľub

ako nahradenie väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, pričom

tvrdí, že v jej písomnom odôvodnení zároveň ,,navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo

výške 1 000 000 Sk ako náhradu mojej väzby“. Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd

sa jeho alternatívnou žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou zárukou nezaoberal

a nerozhodol o nej, porušil jeho práva, pričom poukazuje v tejto súvislosti na nález

ústavného súdu sp. zn. .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného

poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti krajského súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti

rozhodnutiu o väzbe ( ), treba aplikovať aj vo vzťahu

k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (okresného) súdu. Podľa tohto

zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Účinná zákonná úprava, ktorá je základom konania a rozhodovania krajského súdu

ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z ), teda zakotvuje

tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že krajský súd pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe preskúmava správnosť výrokov napadnutého

uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich sťažovateľ v sťažnosti výslovne

uviedol, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo,

a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých

výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na ich konkretizáciu v sťažnosti). Preskúmavacia

činnosť krajského súdu ako sťažnostného súdu je teda limitovaná rozsahom predmetu

konania pred prvostupňovým - okresným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by

krajský súd ako sťažnostný súd mal rozhodovať o určitej skutočnosti, ktorá nebola

predmetom konania pred okresným súdom. Uvedené by bolo okrem iného v rozpore

s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení

( a ). Ustanovenie síce

zakotvuje právomoc krajského súdu v prípade, že nezamietne sťažnosť z dôvodov

uvedených v , zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť

o veci, avšak aj toto zákonné ustanovenie treba vykladať s ohľadom na rozsah

preskúmavacej činnosti krajského súdu tak, že nie je namieste v konaní o sťažnosti

rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.

K uvedenému nálezu sp. zn. ústavný súd stručne uvádza, že jeho závery

nemožno aplikovať v trestnej veci sťažovateľa a ani nimi nemožno s úspechom

odôvodňovať ústavnú sťažnosť. V tejto veci ústavný súd vyslovil porušenie práv

sťažovateľa v súvislosti s tým, že uznesením okresného súdu v spojení s uznesením

krajského súdu nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na základe sľubu. V tomto prípade však o alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom,

ktorá bola súčasťou žiadosti o prepustenie z väzby, nebolo rozhodnuté okresným súdom ako

prvostupňovým súdom, pričom toto pochybenie nenapravil v rámci konania o sťažnosti ani

krajský súd. Nejde teda o rovnaký procesný stav ako v prípade sťažovateľa, ktorý ponúkol

nahradenie väzby peňažnou zárukou až v štádiu konania o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu.

Preto podľa ústavného súdu krajský súd nepochybil, keď nerozhodol o alternatívnej

žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, keď táto bola sťažovateľom

ponúknutá až po vyhlásení uznesenia okresného súdu. Na strane druhej treba uviesť, že

krajský súd mohol v záujme presvedčivosti svojho uznesenia uviesť svoje stanovisko

k tomuto návrhu sťažovateľa, jeho absencia však s ohľadom na už uvedené nemôže viesť

k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

13. K sťažnostnej námietke, že väzba sťažovateľa sa v čase po 1. apríli 2008

neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu, ústavný súd uvádza, že táto právna otázka už

bola predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý na podklade sťažnosti sťažovateľa

rozhodoval o namietanom porušení jeho práva na osobnú slobodu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. . Uznesením z 5. júna 2008 sp. zn.

ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení uviedol:

,,Základnou zásadou, ktorej sa sťažovateľ dovoláva, je, že obmedzenie osobnej

slobody väzbou sa musí vždy a bezvýnimočne opierať o rozhodnutie všeobecného súdu.

Absencia takéhoto rozhodnutia znamená porušenie označených článkov a dohovoru.

V predmetnej veci preto treba posúdiť, či neprávoplatné uznesenie okresného súdu č. k.

-9151 zo 14. marca 2008 je dostatočným podkladom na trvanie väzby sťažovateľa

po 1. apríli 2008.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak zákon neustanovuje inak.

Podľa prvej vety odkladný účinok má iba sťažnosť

prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení obvineného z väzby alebo proti rozhodnutiu,

ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných ustanovení nepochybne vyplýva, že uznesenie

okresného súdu č. k. -9151 zo 14. marca 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci

ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ

proti tomuto uzneseniu podal, nemala odkladný účinok.

Z uvedených úvah možno vyvodiť záver, že neprávoplatné, ale predbežne vykonateľné

uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného

súdu o trvaní väzby v zmysle a 5 a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia (sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť).“

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol. V tejto veci sa teda ústavný súd v zásade nemohol

pre neprípustnosť zaoberať touto sťažnostnou námietkou sťažovateľa. Je však potrebné

uviesť, že v tomto konaní pred ústavným súdom sa z tých istých dôvodov namieta porušenie

práv sťažovateľa inými rozhodnutiami všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje,

ako sa namietalo sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom vedeným pod sp. zn.

.

Ústavný súd preto v záujme sťažovateľa posúdil aj túto jeho sťažnostnú námietku.

Nezistil však žiaden dôvod na odklon od právneho názoru ústavného súdu vysloveného

v uznesení z 5. júna 2008 sp. zn. , ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu

na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona

o ústavnom súde). Nad rámec potreby ústavný súd uvádza, že okresný súd sa v uznesení

z 12. júna 2008 primeraným a ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s touto časťou

argumentácie sťažovateľa a s týmito dôvodmi sa stotožnil aj krajský súd v uznesení z 15.

júla 2008.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už

pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu. Keďže sťažnosť bola

odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,

že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, príkaz

krajskému súdu prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu, náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009