Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)I. ÚS 147/09
PDF · 370.71 KB
No categories available
I. ÚS 147/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 147/09-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
o sťažnosti M. Č., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/08 z 12. júna 2008
a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Tos 19/08 z 15. júla 2008 takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17.
septembra 2008 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov
(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/08 z 12. júna 2008 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 19/08 z 15. júla 2008.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa
02. 02. 2007 pod sp. zn.: 0 Tp 142/06 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo
dňa 12. 02. 2007 pod sp. zn.: 6 Tpo 2/2007 som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku. Dňa 13. 02. 2008 bola podaná na mňa
obžaloba. Následne uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 03. 2008 pod sp. zn.:
3 T 23/08 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 04. 2008 pod sp. zn.:
4 Tos 9/08 bolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby.
Dňa 17. 05. 2008 som podal v zmysle ust. § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu. O mojej žiadosti rozhodol Okresný súd v Prešove
uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08 tak, že táto sa zamieta a zároveň
neprijal môj písomný sľub. Proti tomuto rozhodnutiu som podal sťažnosť ihneď po jeho
vyhlásení priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí. Uznesením Krajského súdu v
Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 bola moja sťažnosť podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
Ústavný súd SR v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal
požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5
ods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti
alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke
neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
resp. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.
Naproti tomu ESĽP konštatuje, že lehoty sa v takýchto prípadoch počítajú na dni. Za lehoty
v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ESĽP považoval lehoty 14 dní, resp. 18 dní, nie však už
lehoty 23 dní, či 30, resp. 33 dní.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že lehota začína plynúť podaním žiadosti a končí
vynesením konečného rozhodnutia (ak sa rozhoduje vo viacinštančnom konaní), resp. jeho
doručením, ak sa rozhodovalo v neprítomnosti obvinenej osoby. Moju žiadosť o prepustenie
z väzby som podal dňa 17. 05. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.:
2 Tos 19/08 mi bolo doručené dňa 23. 07. 2008, t. j. spolu 67 dní.
Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že tak Okresný súd Prešov ako
aj Krajský súd v Prešove svojím postupom v konaní pod sp. zn.: 3 T 23/08, resp. 2 Tos
19/08, porušili moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 17
ods. 2 Ústavy SR a právo zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Z ustanovení Dohovoru okrem iného vyplýva aj to, že väzba by mala byť opatrením
iba výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu. Pokiaľ ide o skúmanie existencie
dôvodov väzby po celú dobu jej trvania je potrebné skúmať všetky okolnosti spôsobilé
potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného so zreteľom
na prezumpciu neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody a vždy ich
uviesť v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.
Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu musí existovať po celú dobu
trvania väzby. Dohovor však nevyžaduje, aby trestný čin bol určitej závažnosti, a naopak,
závažnosť trestného činu, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sama osebe nemôže
odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia
pristúpiť ďalšie dôvody uvedené vo vnútroštátnych predpisoch. ESĽP jednoznačne
konštatuje vo svojich rozhodnutiach, že dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené
konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody.
Okresný súd v Prešove v uznesení zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08 uvádza,
že „v tomto štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že
skutky, pre ktoré bola na moju osobu podaná obžaloba, sa stali, majú znaky trestného činu
a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky som mal spáchať ja.“
Odhliadnuc od tejto „conditio sine qua non“ zákonnosti väzby, vo vzťahu
k samotným dôvodom väzby, tieto odôvodňuje Okresný súd v Prešove len tým, že „Súčasne
zo skutočnosti, že obom obvineným hrozí vysoký trest (12 až 15 rokov odňatia slobody, resp.
výnimočný trest) vyplýva dôvodná obava, že by títo mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak
vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu."
Zároveň však konštatuje, že „táto obava je len daná v rovine pravdepodobnosti a nie
v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo
väzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu
konania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust.
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. U oboch obvinených pritom ani po podaní
obžaloby nedošlo k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.“
V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať, že dôvody väzby musia byť vždy
odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody,
ako napríklad odôvodnenie obavy z úteku len s poukazom na závažnosť trestného činu
a hroziaceho trestu a pod.
Okresný súd v Prešove sa potom náležité nevysporiadal s odôvodnením mojej
útekovej väzby a naviac neuviedol ani jednu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala
obavu a zakladala tak útekovú väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku.
V zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru súd musí takéto konkrétne skutočnosti (odôvodňujúce ďalšie
väzobné stíhanie) vždy uviesť v rozhodnutiach o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu.
Taktiež pokiaľ ide o odôvodnenie tzv. preventívnej väzby Okresný súd v Prešove len
všeobecne a opätovne skonštatoval, že „Obava z pokračovania trestnej činnosti u M. Č.
vyplýva z tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6 obžaloby/ sa mal dopustiť počas
výkonu väzby, do ktorej bol zobratý práve z dôvodu zabránenia v páchaní trestnej činnosti.
Ak teda ani výkon väzby nemal zabrániť obvinenému v páchaní, resp. naplánovaní či
zorganizovaní najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže
činiť i v súčasnosti." Tento dôvod mojej väzby bol však ustálený už pri mojom vzatí do väzby
dňa 12. 02. 2007, t. j. pred viac ako rokom a pol.
K uvedenému by som chcel ešte uviesť, že ani Krajský súd v Prešove ako nadriadený
súd rozhodujúci o mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, nenapravil porušenie
môjho práva uvedeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru, pretože Krajský súd len všeobecne
skonštatoval, že „Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj
krajský súd toho názoru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je daná dôvodná obava,
že v prípade prepustenia M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti."
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som potom toho názoru, že všetky vyššie
vytýkané nedostatky sa vzťahujú aj na uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa
12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08.
Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že Okresný súd v Prešove
uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 a uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 boli porušené moje práva zaručené čl. 5 ods. 3,
ods. 4 Dohovoru.
V tomto smere, by som rád poukázal aj na skutočnosť, že v mojej písomnej sťažnosti
proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 som
zároveň navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo výške 1.000.000,-Sk ako náhradu
mojej väzby. S touto žiadosťou sa však Krajský súd v Prešove vôbec nezaoberal a ani o nej
nerozhodol, čím podľa môjho názoru Krajský súd v Prešove porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru,
ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy.
Obdobný právny záver, že nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti obvineného v rámci
konania o žiadosti o prepustenie z väzby na základe niektorého z prostriedkov
nahrádzajúcich väzbu, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, bol
vyslovený aj v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 08. 10. 2004 pod sp. zn.: I. ÚS 100/04.
Ústavný súd v náleze zo dňa 08. 03. 2007 sp. zn.: III.ÚS 271/06-34 riešil zásadnú
právnu otázku, či z hľadiska ochrany základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru, možno pripustiť stav, aby súd konajúci vo veci samej
po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia
väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného
predĺženia, ale až neskôr. Záver Ústavného súdu je jednoznačný. Ak má byť väzba zákonná,
musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.
Hoci v mojom prípade existovalo rozhodnutie prvostupňového súdu zo dňa
14. 03. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08, o tom, že moja väzba ďalej trvá, rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove o mojej sťažnosti bolo vyhlásené až dňa 17. 04. 2008 pod sp. zn.:
4 Tos 9/2008, t. j. po uplynutí lehoty väzby posledného predĺženia väzby v prípravnom
konaní (do 01. 04. 2008.
Ak potom Krajský súd rozhodoval už po 01. 04. 2008 o mojej sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu, moja väzba sa neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu.
V mojom prípade rozhodnutie nadriadeného orgánu bolo vydané až dňa
17. 04. 2008, t. j. 17 dní po poslednom predĺžení mojej väzby, čím sa väzba stála
protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 5
Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru.
Napriek tomu, že som poukazoval na porušenie tohto môjho práva aj v žiadosti
o prepustenie z väzby zo dňa 17. 05. 2008, všeobecné súdy ani pri rozhodovaní o mojej
žiadosti o prepustenie z väzby, ani pri rozhodovaní o sťažnosti, nekonštatovali porušenie
tohto práva, hoci sú primárnymi ochrancami ústavnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že uznesením Okresného súdu
v Prešove pod sp. zn.: 3 T 23/08 zo dňa 12. 06. 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 15. 07. 2008, sp. zn.: 2 Tos 19/08, ktorým zamietol moju sťažnosť, bolo porušené
moje právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy a právo na osobnú
slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že moja väzba je nezákonná.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najmä na to, že odôvodnenie uznesení
okresného ako aj krajského súdu nepredstavujú hlavne pre nedostatok individualizácie
skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ môjho
ďalšieho ponechania vo väzbe, žiadam aby som bol prepustený ihneď z väzby na slobodu»
3. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 a Krajský súd
v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08, porušili základné právo M. Č., aby súdy
urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky
2. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 uznesením zo
dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 uznesením zo
dňa 15. 07. 2008 porušili základné práva M. Č. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 uznesením zo
dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 uznesením zo
dňa 15. 07. 2008 porušili základné právo M. Č. zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
4. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08
porušil právo M. Č. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o alternatívnej
žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.
1. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos
19/08 sa zrušuje a Krajskému súdu v Prešove sa prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne
z väzby na slobodu.
5. M. Č. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré
sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove povinní zaplatiť na účet právneho
zástupcu JUDr. M. C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi
verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného
poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd
(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,
ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva
teda v tom, že:
okresný súd a krajský súd nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 17.
mája 2008 urýchlene, keďže okresný súd rozhodol na verejnom zasadnutí 12. júna 2008
a krajský súd na neverejnom zasadnutí 15. júla 2008,
nedostatočné odôvodnenie uznesení okresného súdu, ako aj krajského súdu
podľa sťažovateľa nepredstavujú pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi
korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ jeho držania vo väzbe,
krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol o jeho alternatívnej žiadosti
o nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorú ponúkol v písomnom odôvodnení
sťažnosti zahlásenej ústne priamo po vyhlásení uznesenia okresného súdu,
jeho väzba sa v čase po 1. apríli 2008 neopierala o právoplatné rozhodnutie
súdu.
8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím
alebo postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd
garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj
dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných
slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený
pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste
alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody
musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,
a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť
zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej
zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj
porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.
9. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou
všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu.
Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo
potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12.
decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch
žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989)
vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou. V zmysle ústavy, ako aj
dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola podaná
obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom ešte
predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola lehota väzby v prípravnom konaní poslednýkrát
predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06). Samotná skutočnosť, že vec bola
postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5
ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie
väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002). Ústavný súd už vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach
predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali
ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného
(II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov
ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.
10. K sťažnostnej námietke o porušení práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti
sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby ústavný súd uvádza:
Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv zdôrazňujú, že rýchlosť
preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné
posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci
(Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Sťažovateľova žiadosť o prepustenie
z väzby zo 17. mája 2008 bola okresnému súdu doručená 22. mája 2008. Okresný súd
následne nariadil verejné zasadnutie na rozhodnutie o tejto žiadosti. V súvislosti s verejným
zasadnutím ustanovuje Trestný poriadok určenie jeho dňa, času a miesta konania tak, aby
osobe, ktorá na verejné zasadnutia dala svoj podnet (obvinenému), obhajcovi,
prokurátorovi, prípadne aj iným osobám bola poskytnutá lehota aspoň päť pracovných dní
na prípravu (§ 292 ods. 4 Trestného poriadku). Sťažovateľ v tejto súvislosti nevniesol
námietku nedodržania tejto lehoty. Verejné zasadnutie sa konalo 12. júna 2008, pričom na
tomto verejnom zasadnutí okresný súd nerozhodoval len o žiadosti sťažovateľa (a jeho
alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom) ale aj o žiadosti o prepustenie
z väzby, ktorú podal obvinený J. M. a ktorá bola doručená okresnému súdu 26. mája 2008.
Sled procesných úkonov vykonaných okresným súdom v období od 22. mája 2008
(doručenie žiadosti sťažovateľa) do 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu)
svedčí o urýchlenom a prednostnom konaní okresného súdu, ktorému aj s ohľadom
na rozsiahlosť spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľa (rádovo tisíce strán) nemožno
pripísať porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa.
Vo vzťahu k rýchlosti konania a rozhodovania krajského súdu ako sťažnostného súdu
ústavný súd uvádza:
V období od 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) do 23. júla 2008
(doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) konajúce všeobecné súdy a sťažovateľ
realizovali sled týchto procesných úkonov: ústne zahlásenie sťažnosti sťažovateľom priamo
na verejnom zasadnutí, písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu, písomné
odôvodnenie ústne podanej sťažnosti sťažovateľom, neverejné zasadnutie krajského súdu
a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa (ako aj o sťažnosti obvineného J. M.), písomné
vyhotovenie uznesenia krajského súdu, doručenie uznesenia krajského súdu okresnému
súdu, doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi. Krajský súd pritom rozhodoval
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2008 v čiastočne inom
zložení senátu, než v akom rozhodoval o jeho predchádzajúcej sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu zo 14. marca 2008, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že väzba
u sťažovateľa trvá. Oboznámenie sa s rozsiahlym spisovým materiálom v trestnej veci
sťažovateľa, aj keď iba v rozsahu nevyhnutne potrebnom na rozhodnutie o jeho sťažnosti
proti rozhodnutiu o väzbe všetkými členmi senátu, ak sa toto realizuje v primeranej lehote a
možno ho považovať za urýchlené, treba tiež zohľadniť pri posudzovaní tejto sťažnostnej
námietky sťažovateľa.
S ohľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného
súdu a krajského súdu v súvislosti s rýchlosťou ich konania a rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nedošlo
k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.
11. K sťažnostnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesení
okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa nepredstavujú pre
nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby
dostatočný základ jeho držania vo väzbe, ústavný súd uvádza:
Okresný súd v písomnom vyhotovení uznesenia z 12. júna 2008 poukázal na genézu
väzobného stíhania sťažovateľa a obvineného J. M., obsah žiadosti sťažovateľa
a obvineného J. M. o prepustenie z väzby, ustanovenia Trestného poriadku o väzbe,
stanovisko prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obvineného J. M. prednesené na verejnom
zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí. Ďalej okresný
súd v odôvodnení uznesenia uviedol: ,,Súd po oboznámení sa s vyjadreniami procesných
strán konania a po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa k dôvodom väzby
dospel k záveru, že v tomto štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bola na obv. Č., M. a spol. podaná obžaloba sa stali,
majú znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obv. Č., resp.
v jednom prípade i obv. M. Súčasne zo skutočnosti že obom obvineným hrozí vysoký trest
(12 až 15 rokov odňatia slobody, resp. trest výnimočný), vyplýva dôvodná obava, že by títo
mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo hroziacemu vysokému
trestu. Je pravdou, že táto obava je daná len v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty
vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo väzbe, ako aj
vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu konania
prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. § 71 ods.
1 písm. a) Tr. poriadku. U oboch obvinených pritom ani po podaní obžaloby nedošlo
k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.
Obava z pokračovania v žalovanej trestnej činnosti u obv. M. Č. vyplýva z tej
skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6) obžaloby sa mal dopustiť počas výkonu väzby,
do ktorej bol vzatý práve z dôvodu zabránenia v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak teda
ani výkon väzby nemal zabrániť obvinenému v páchaní, resp. naplánovaní či zorganizovaní
najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže činiť
i v súčasnosti.
K námietkam obvineného Č. a obv. M. vo vzťahu k údajnej procesnej chybe
spočívajúcej v tom. že krajský súd rozhodol až po lehote, do ktorej im bola v prípravnom
konaní ostatnýkrát predĺžená lehota väzby súd uvádza nasledovné:
V intenciách citovaných rozhodnutí Ústavného súdu je všeobecný súd povinný
rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu
posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Podľa názoru Ústavného súdu SR bez
takéhoto rozhodnutia nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže
zakladať iba na podaní obžaloby a musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Vychádzajúc
z uvedeného výkladu je nesporné, že všeobecným súdom je súd vecne a miestne príslušný
na rozhodovanie o väzbe obvineného, resp. ojej predĺžení. Takýmto súdom v
prejednávanom prípade je v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku Okresný súd Prešov.
Tento súd svojim rozhodnutím zo dňa 14. 3. 2008 rozhodol o ďalšom trvaní väzby a učinil
tak pred uplynutím lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba v prípravnom konaní. Teda do
1. 4. 2008. Ak krajský súd rozhodol vo veci až 17. 4. 2008 nerozhodoval ako súd
rozhodujúci o väzbe, ale rozhodoval ako sťažnostný súd o opravnom prostriedku, ktorý
podali obvinení proti rozhodnutiu okresného súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno
akceptovať právny názor obvinených, resp. ich obhajcov, že aj krajský súd má rozhodnúť do
skončenia lehoty predĺženia lehoty väzby z prípravného konania. Z uvedených dôvodov súd
žiadosti oboch obvinených zamietol.
Obv. M. Č. ponúkol ako nahradenie väzby písomný sľub, ktorý však súd vzhľadom
na závažnosť prejednávaných trestných činov a tiež aj vzhľadom na osobu obvineného Č.,
ktorý už v minulosti bol odsúdený pre závažné trestné činy nepovažoval za dostatočný
na nahradenie väzby, preto tento písomný sľub súd neprijal.“
Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, ako aj
sťažnosť obvineného J. M. ako nedôvodné, uviedol obsah výroku a odôvodnenia
napadnutého uznesenia okresného súdu, písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej
sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia Trestného poriadku o rozsahu preskúmavacej
činnosti sťažnostného súdu.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol: ,,Krajský súd po preskúmaní
napadnutého uznesenia, sťažnosti obvinených ako aj dôkazov, ktoré predchádzali
vyhláseniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu bolo
urobené v súlade so zákonom.
Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj krajský súd
toho názoru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je daná dôvodná obava, že
v prípade prepustenia obvineného M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa
tak vyhol trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
U obvineného J. M. je možné predpokladať, že v prípade jeho prepustenia z väzby
na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu.
Čo sa týka námietok oboch obvinených vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu
zo dňa 17. 4. 2008 krajský súd sa plne stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu
a jeho právnym názorom a preto dospel k záveru, že týmto rozhodnutím nebol porušený
zákon, ani žiadne z rozhodnutí Ústavného súdu SR.
Správne rozhodol okresný súd, keď neprijal písomný sľub obvineného Č. ako
nahradenie väzby a to vzhľadom na osobu obvineného, na jeho predchádzajúci život
a na možnosť obavy z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu bude
pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd sťažnosti obvinených
M. Č. a J. M. ako nedôvodné v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“
Ústavný súd k takémuto odôvodneniu uznesenia okresného súdu a uznesenia
krajského súdu považuje za potrebné iba stručne uviesť toto:
Predovšetkým, neprislúcha ústavnému súdu, aby v rámci konania o ústavnej
sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo
akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný
súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody
obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie
obvineného do väzby.
Uznesenie okresného súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia
[§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku] a podľa ústavného
súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu
judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu
sa na prvý pohľad v časti jeho vlastného odôvodnenia môže javiť ako nedostatočne
odôvodnené, avšak, keďže krajský súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého
uznesenia a predchádzajúceho konania okresného súdu, pričom sa s rozhodnutím okresného
súdu stotožnil (považoval ho za ústavné a zákonné), odkázal na jeho dôvody, nebolo jeho
povinnosťou opätovne uvádzať dôvody, na základe ktorých rozhodol okresný súd. Preto
ústavný súd považoval aj uznesenie krajského súdu za zákonné a ústavne akceptovateľné,
pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci nemohol ústavný súd dôvody týchto uznesení
ďalej dopĺňať či rozvíjať.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením okresného súdu
a krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a právo podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
12. K sťažnostnej námietke, že krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol
o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorú ponúkol
v písomnom odôvodnení sťažnosti zahlásenej ústne priamo po vyhlásení uznesenia
okresného súdu, ústavný súd uvádza:
Vecne a miestne príslušným súdom na rozhodovanie o žiadosti obvineného
(sťažovateľa) o prepustenie z väzby je v štádiu súdneho konania v zásade okresný súd.
Sťažovateľ adresoval svoju žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu a pre prípad, že
by tento dospel k záveru, že dôvody väzby u neho trvajú, ponúkol na jej nahradenie
písomný sľub. Okresný súd prvým výrokom uznesenia z 12. júna 2008 rozhodol tak, že
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, a druhým výrokom jeho písomný sľub
ako nahradenie väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, pričom
tvrdí, že v jej písomnom odôvodnení zároveň ,,navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo
výške 1 000 000 Sk ako náhradu mojej väzby“. Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd
sa jeho alternatívnou žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou zárukou nezaoberal
a nerozhodol o nej, porušil jeho práva, pričom poukazuje v tejto súvislosti na nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 100/04.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného
poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti krajského súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti
rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného poriadku), treba aplikovať aj vo vzťahu
k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (okresného) súdu. Podľa tohto
zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Účinná zákonná úprava, ktorá je základom konania a rozhodovania krajského súdu
ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z čl. 2 ods. 2 ústavy), teda zakotvuje
tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že krajský súd pri rozhodovaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe preskúmava správnosť výrokov napadnutého
uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich sťažovateľ v sťažnosti výslovne
uviedol, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo,
a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých
výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na ich konkretizáciu v sťažnosti). Preskúmavacia
činnosť krajského súdu ako sťažnostného súdu je teda limitovaná rozsahom predmetu
konania pred prvostupňovým - okresným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by
krajský súd ako sťažnostný súd mal rozhodovať o určitej skutočnosti, ktorá nebola
predmetom konania pred okresným súdom. Uvedené by bolo okrem iného v rozpore
s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení
trestného poriadku (§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku síce
zakotvuje právomoc krajského súdu v prípade, že nezamietne sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť
o veci, avšak aj toto zákonné ustanovenie treba vykladať s ohľadom na rozsah
preskúmavacej činnosti krajského súdu tak, že nie je namieste v konaní o sťažnosti
rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.
K uvedenému nálezu sp. zn. I. ÚS 100/04 ústavný súd stručne uvádza, že jeho závery
nemožno aplikovať v trestnej veci sťažovateľa a ani nimi nemožno s úspechom
odôvodňovať ústavnú sťažnosť. V tejto veci ústavný súd vyslovil porušenie práv
sťažovateľa v súvislosti s tým, že uznesením okresného súdu v spojení s uznesením
krajského súdu nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na základe sľubu. V tomto prípade však o alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom,
ktorá bola súčasťou žiadosti o prepustenie z väzby, nebolo rozhodnuté okresným súdom ako
prvostupňovým súdom, pričom toto pochybenie nenapravil v rámci konania o sťažnosti ani
krajský súd. Nejde teda o rovnaký procesný stav ako v prípade sťažovateľa, ktorý ponúkol
nahradenie väzby peňažnou zárukou až v štádiu konania o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu.
Preto podľa ústavného súdu krajský súd nepochybil, keď nerozhodol o alternatívnej
žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, keď táto bola sťažovateľom
ponúknutá až po vyhlásení uznesenia okresného súdu. Na strane druhej treba uviesť, že
krajský súd mohol v záujme presvedčivosti svojho uznesenia uviesť svoje stanovisko
k tomuto návrhu sťažovateľa, jeho absencia však s ohľadom na už uvedené nemôže viesť
k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
13. K sťažnostnej námietke, že väzba sťažovateľa sa v čase po 1. apríli 2008
neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu, ústavný súd uvádza, že táto právna otázka už
bola predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý na podklade sťažnosti sťažovateľa
rozhodoval o namietanom porušení jeho práva na osobnú slobodu v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 9/2008. Uznesením z 5. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 252/08
ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení uviedol:
,,Základnou zásadou, ktorej sa sťažovateľ dovoláva, je, že obmedzenie osobnej
slobody väzbou sa musí vždy a bezvýnimočne opierať o rozhodnutie všeobecného súdu.
Absencia takéhoto rozhodnutia znamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
V predmetnej veci preto treba posúdiť, či neprávoplatné uznesenie okresného súdu č. k.
3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 je dostatočným podkladom na trvanie väzby sťažovateľa
po 1. apríli 2008.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť
prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení obvineného z väzby alebo proti rozhodnutiu,
ktorým nebola predĺžená lehota väzby.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že uznesenie
okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci
ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ
proti tomuto uzneseniu podal, nemala odkladný účinok.
Z uvedených úvah možno vyvodiť záver, že neprávoplatné, ale predbežne vykonateľné
uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného
súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia (sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť).“
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol. V tejto veci sa teda ústavný súd v zásade nemohol
pre neprípustnosť zaoberať touto sťažnostnou námietkou sťažovateľa. Je však potrebné
uviesť, že v tomto konaní pred ústavným súdom sa z tých istých dôvodov namieta porušenie
práv sťažovateľa inými rozhodnutiami všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje,
ako sa namietalo sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom vedeným pod sp. zn.
Ústavný súd preto v záujme sťažovateľa posúdil aj túto jeho sťažnostnú námietku.
Nezistil však žiaden dôvod na odklon od právneho názoru ústavného súdu vysloveného
v uznesení z 5. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 252/08, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu
na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona
o ústavnom súde). Nad rámec potreby ústavný súd uvádza, že okresný súd sa v uznesení
z 12. júna 2008 primeraným a ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s touto časťou
argumentácie sťažovateľa a s týmito dôvodmi sa stotožnil aj krajský súd v uznesení z 15.
júla 2008.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už
pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu. Keďže sťažnosť bola
odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,
že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, príkaz
krajskému súdu prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu, náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009