Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 546/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ.

Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , 3 a 4 a

ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 20. júna 2013 a uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013

doručená sťažnosť J. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 20. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27.

júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný

na základe uznesenia vydaného vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru

Národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ

sp. zn. ČVS: PPZ-699/NKA-PZ-ZA-2012 z 18. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie

vyšetrovateľa“) pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b)

.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 104/2012

z 20. decembra 2012 z dôvodov podľa a .

Napadnutým uznesením okresného súdu sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla

o predĺžení väzby sťažovateľa do 18. októbra 2013. Proti predmetnému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení, ktorú doplnil

písomným podaním 1. júla 2013, v ktorom poukázal na viacero porušení Trestného

poriadku počas prípravného konania. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol uznesením

krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol , že je „presvedčený o absencii dôvodov väzby,

ako aj o tom, že v prípravnom konaní“, a to aj uznesením okresného súdu a uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu ním označených práv.

Podľa sťažovateľa došlo v jeho trestnej veci najmä k porušeniu jeho základného

práva na obhajobu zaručeného tým, že obhajca sťažovateľa nebol riadne

predvolaný na výsluch svedka F. S. konaný 29. mája 2013, ktorého výpoveď bola

kľúčovým dôvodom predĺženia väzby sťažovateľa. Obhajca sťažovateľa bol na uvedený

úkon údajne predvolaný vyšetrovateľom telefonicky v deň konania výsluchu, pričom

k telefonickému spojeniu nedošlo. Z uvedeného dôvodu obhajca sťažovateľa žiadal

„prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa“, pričom mu bolo listom Krajskej

prokuratúry v T. č. k. -85 z 13. júna 2013 oznámené, že z jeho žiadosti nevyplýva,

že tento úkon robil v mene sťažovateľa, a preto nie je osobou oprávnenou žiadať

preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Podľa sťažovateľa splnomocnenie na zastupovanie

udelil obhajcovi už 1. februára 2013, resp. 5. februára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že k porušeniu jeho práva na obhajobu došlo

aj postupom okresného súdu, pretože o termíne výsluchu v súvislosti s prerokovaním

návrhu prokurátora na predĺženie jeho väzby, ktorý sa konal 20. júna 2013, bol

upovedomený „pracovníkmi na výkon väzby v L. dňa 17. 06. 2013, a nie dňa 14. 06. 2013

(ako to bolo uvedené sudkyňou pre prípravné konanie v zápisnici)“. Obdobne bol o danom

úkone upovedomený aj obhajca sťažovateľa, a to 18. júna 2013 mailom, a nie 14. júna 2013,

ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného. Podľa sťažovateľa

upovedomenie o výsluchu obvineného spojeného s prerokovaním návrhu na predĺženie jeho

väzby len dva dni pred jeho konaním „koliduje s právom na primeraný čas, resp. prípravu

na obhajobu v zmysle SR, ale aj Dohovoru“.

V uznesení okresného súdu, ktorým bola väzba sťažovateľa predĺžená, okresný súd

len skonštatoval, že „v trestnej veci vyšiel najavo nový dôkaz, je potrebné vykonať ďalšie

vyšetrovacie úkony a v prípade prepustenia obvineného na slobodu by hrozilo, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“. Uvedené

konštatovanie považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, pričom sa okresný súd

odvoláva na nový dôkaz, ktorým je nepochybne nezákonne získaný dôkaz, a to výsluch

svedka F. S.

Sťažovateľovi bola tiež postupom okresného súdu upretá možnosť reálneho

uplatnenia práv obhajoby, keďže okresný súd odmietol sťažovateľom viackrát navrhnutú

konfrontáciu sťažovateľa a svedkov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právny názor

v judikatúre ústavného súdu, ktorý potvrdzuje, že „účelom práva na obhajobu

je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež brániť

sa proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní

v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného

a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými

subjektmi, ktorým bolo priznané (, , ).“.

Sťažovateľ tiež zdôraznil, že on sám má záujem na objasnení veci a bude

sa zúčastňovať na všetkých úkonoch, na ktoré bude predvolaný, a teda neexistujú dôvody

na jeho ponechanie vo väzbe.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že podľa jeho názoru v uznesení okresného

súdu nie je dostatočne odôvodnený kumulatívny dôvod trvania jeho väzby spočívajúci

podľa okresného súdu v „obtiažnosti veci“, ktorá však nie je žiadnym spôsobom

konkretizovaná, a preto podľa sťažovateľa takýto dôvod neexistuje, čím došlo k zásahu

do osobnej slobody sťažovateľa „v zmysle SR“, a tým „muselo byť

porušené aj právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru“, ktorý

vyžaduje, aby k pozbaveniu slobody vždy dochádzalo zákonným spôsobom. Podľa

sťažovateľa je uznesenie okresného súdu nedostatočné a nepresvedčivo odôvodnené do tej

miery, že nespĺňa parametre zákonnosti, je arbitrárne, a preto vyvoláva účinky „porušenia

základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...“.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ uviedol, že došlo

k pochybeniu v postupe krajského súdu, ktorý o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu rozhodol bez „vyčkania na doplnenie zdôvodnenia sťažnosti podanej dňa

20. 06. 2013 ihneď pri vyhlásení uznesenia o predĺžení lehoty väzby...“. Sťažovateľ tiež

poukázal na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 1. júla

2013, teda nemal možnosť skôr doplniť odôvodnenie sťažnosti. Rovnako sťažovateľovi

bolo doručené uznesenie okresného súdu v deň, kedy bolo vydané uznesenie krajského

súdu. Uvedeným postupom krajského súdu bolo sťažovateľovi upreté právo „brániť sa,

resp. obhajovať sa proti rozhodnutiu o predĺžení väzby, keďže nepoznal dôvody, na základe

ktorých sa rozhodlo o samotnom predĺžení väzby“, a tým došlo k porušeniu jeho práva

na kontradiktórny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že „uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 20. 6. 2013 a uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. , zo dňa 27. 06. 2013 boli porušené základné

práva, a to podľa a 6, , SR a a 6

Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa J. V. a následne zrušil

obe rozhodnutia a prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby J. V. prepustil neodkladne

z väzby na slobodu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 6, s a práv podľa a dohovoru uznesením

okresného súdu, ktorým bola predĺžená jeho väzba, ako aj uznesením krajského súdu,

ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v spojitosti s tým na to, že petit sťažnosti,

ako aj jej odôvodnenie napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, vykazujú nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej totiž chýba

označenie konkrétnych článkov dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Súčasne

sťažovateľ nesprávne označil základné právo, ktorého porušenie namieta, ako čl. 17 ods. 6

namiesto relevantného . Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však

bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 5 , ako aj práv podľa , 3 a 4 a a 3 písm. b)

dohovoru, a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

okresného súdu

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu

sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej napadnutým uznesením rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv uznesením okresného súdu z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o predĺžení väzby, t. j. je rozhodnutím o osobnej

slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom

trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al.

v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77

atď.), resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má

na mysli dohovoru, resp. , v tomto prípade aj

. Ustanovenia dohovoru a totiž zahŕňajú tak hmotné,

ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné

tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1

dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie

garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o predĺžení väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie

o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným uznesením

krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a práva zaručeného

v dohovoru odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

II.B.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5,

ako aj a práv zaručených v , 3 a 4 a

dohovoru uznesením krajského súdu

Z obsahu základného práva podľa vyplýva oprávnenie konkrétnej

osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť

súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť osobám

zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého

predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter

súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu

rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe

pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci

Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

by trestne stíhaná osoba mala byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť

konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými

súdmi vrátane konania o predĺžení lehoty väzby. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej

judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za potrebné opäť

zdôrazniť, že predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti

proti rozhodnutiu o predĺžení väzby sťažovateľa.

Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť

proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby

nie je dôvodné. Podľa názoru sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne

konkretizované a individualizované, čo taktiež považuje za výrazný nedostatok súdneho

rozhodnutia. Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci

nemôžu odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby len „obtiažnosťou veci“ a potrebou

vykonania ďalších procesných úkonov. Aj z uvedeného dôvodu považoval sťažovateľ

ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu bola väzba

sťažovateľa z dôvodu podľa a predĺžená

do 18. októbra 2013, teda o tri mesiace.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závažnosť trestnej

činnosti, pre ktorú bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie, a to pre obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa a , ako aj na podstatu

návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, v ktorom prokurátor dôvodil

potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktorých potreba vykonania vyvstala

z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpovede

poškodených, listinné dôkazy, svedeckú výpoveď F. Š., ako aj na potrebu doplnenia

dokazovania výsluchom ďalšieho svedka a v závislosti od jeho výpovede aj vykonanie

prípadnej konfrontácie svedkov. Z uznesenia okresného súdu vyplynulo aj tvrdenie

prokurátora o tom, že dôvodnosť väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že jeho prepustením

by hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby,

ako aj po zvážení všetkých okolností daného prípadu dospel okresný súd k záveru,

že dôvody sťažovateľovej väzby podľa a

aj naďalej trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom

obmedzení jeho osobnej slobody.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice

po skončení výsluchu a vyhlásení uznesenia o predĺžení väzby. O sťažnosti sťažovateľa

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných na rozhodnutie o predĺžení väzby sťažovateľa) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktoré posúdil ako správne

a zákonné. V úvodnej časti odôvodnenia svojho právneho záveru krajský súd poukázal

na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa, ako aj na to, že predĺženie väzby sťažovateľa

o tri mesiace odôvodňuje potreba vykonania ďalších procesných úkonov.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

„Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že proti obvinenému

sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 odsek 1,

odsek 4 písm. b) na skutkovom základe uvedenom nielen uznesení

o vznesení obvinenia a predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe ale aj v napadnutom

uznesení.

Obvinený bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného

súdu Trnava sp. zn. -15 zo dňa 20. 12. 2012 z dôvodov ,

písm. c) . Lehota väzby začala v danom prípade plynúť dňom 18. 12.

2012, Na základe doposiaľ vykonaného dokazovania existujú dôvody na podozrenie,

že sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, tento má znaky obzvlášť závažného

zločinu a sú tu aj dôvody na podozrenie, že sa ho dopustil obvinený tak, ako to konštatoval

v odôvodnení napadnutého uznesenia aj súd 1. stupňa.

V prejednávanej veci aj odvolací súd dospel k záveru, že vyšetrovanie v predmetnej

veci prebieha plynulo a dĺžka dobý trvania väzby doposiaľ zodpovedá rozsahu vykonaného

dokazovania. Potreba vykonania ďalších dôkazov odôvodňuje predĺženie lehoty

väzby tak, ako rozhodol súd 1. stupňa. Odvolací súd má za to, že v tomto štádiu konania

nie je možné akceptovať námietku obvineného vznesenú na verejnom zasadnutí

dňa 20. 06. 2013, kde sa rozhodovalo o predĺžení väzby. Obhajca obvineného poukazuje

na to, že potreba vykonania ďalšieho dokazovania vyplynula z nezákonne vykonaného

dôkazu – výpovede svedka Š. zo dňa 29. 05. 2013. V tomto štádiu konania považuje odvolací

súd za predčasné skúmať zákonnosť jednotlivých dôkazov, toto bude predmetom

až rozhodovania vo veci samej.“

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich

o väzbe nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal

vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných

v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom

na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva

v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania

záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli

dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami,

aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili

presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu potrebné považovať

za rozhodnutie, ktoré nevyvoláva pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd

konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými,

ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšli najavo

skutočnosti, ktoré odôvodňujú podozrenie, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie,

spáchal sťažovateľ, čo spolu s charakterom trestnej činnosti, pre ktorú sa vedie

vyšetrovanie, vyvoláva dôvodnú obavu, že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti

mohol po prepustení na slobodu pokračovať, keďže bola súčasne zdrojom jeho príjmov.

Okrem toho krajský súd opodstatnenosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby odôvodnil

aj potrebou vykonania ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov

skôr zrealizovaných úkonov prípravného konania.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o nedostatočnej

individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli

podkladom na prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd

je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva,

že by závery krajského súdu vyznievali v tomto smere abstraktne. Podľa názoru ústavného

súdu je odvolanie na povahu a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ako aj na to,

že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že sa skutok stal a že má znaky obzvlášť

závažného zločinu a existujú aj dostatočné dôvody pre podozrenie, že sa tohto skutku

dopustil sťažovateľ, postačujúce pre záver o potrebe ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len

nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je zákonom ustanovená,

ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného

do väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania.

A práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu

sťažovateľa okresný súd predĺžil o ďalšie tri mesiace odôvodnene.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru. Z tohto dôvodu

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že o jeho výsluchu na okresnom súde v súvislosti

s jeho ďalším ponechaním vo väzbe (konanom 20. júna 2013) bol sťažovateľ upovedomený

17. júna 2013 „pracovníkmi na výkon väzby v L.“ a jeho obhajca až 18. júna 2013 mailom,

a teda mu nebol poskytnutý primeraný čas na prípravu obhajoby, ústavný súd uvádza,

že v zmysle je všeobecný súd povinný o čase a mieste

výsluchu obvineného (v danom prípade sťažovateľa) vhodným spôsobom upovedomiť

obhajcu, ak je dosiahnuteľný.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za významné posúdiť, či pochybil

krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej

mu a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa

garantovaných a dohovorom. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný

upovedomiť obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom,

ak je dosiahnuteľný. Už samotná formulácia tohto ustanovenia „vhodným spôsobom,

ak je dosiahnuteľný“, neprikazuje všeobecnému súdu využiť určený spôsob upovedomenia

obhajcu. Zákonodarca dokonca splnenie tejto povinnosti zo strany všeobecného súdu

nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou

obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu sťažovateľa dva dni

pred realizáciou výsluchu sťažovateľa, pričom výsluch sťažovateľa vykonal v prítomnosti

obhajcu, ústavný súd sa domnieva, že konal spôsobom súladným so zákonom. V danom

prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť

pri rozhodovaní ( a ). Tejto skutočnosti musel

okresný súd prispôsobiť aj otázku „vhodného spôsobu“ upovedomenia obhajcu o čase

a mieste výsluchu, keďže, ako vyplýva z predloženej kópie mailu adresovaného obhajcovi,

návrh prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa nebolo možné zaslať faxom. Podľa

názoru ústavného súdu sa tak v danom prípade aj stalo.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že rozhodnutia o predĺžení jeho väzby boli

založené najmä na zisteniach vyplývajúcich z výsluchu svedka F. Š. z 29. mája 2013, ktorý

považuje za dôkaz nezákonne získaný z dôvodu, že jeho obhajca bol o tomto procesnom

úkone upovedomený až v deň jeho vykonania, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity, ktorý opakovane vo svojej judikatúre zdôrazňuje a z ktorého vyplýva,

že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo

strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala , Ölveczky , Mamonov

, Karlin ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy

ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa obvinený má právo od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať. Podľa pri predbežnom prejednaní

obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä

že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu

vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa

odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä

preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní

obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou,

v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností

daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania

vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv

pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní

podľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a základného práva na obhajobu podľa

, ako aj práva na obhajobu podľa dohovoru

postupom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol o jeho

sťažnosti skôr, ako ju sťažovateľ mohol písomne odôvodniť prostredníctvom svojho

obhajcu, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným

osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe

nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom základného práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. , ,

).

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti boli relevantné tieto ustanovenia Trestného

poriadku:

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej

sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu

sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti

toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,

obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe,

alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením

rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú

spôsobilosti na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony

je obmedzená a ktorá obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie

jej zákonnému zástupcovi.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému,

ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne

úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť

obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone

trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti

ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený

nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva

do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému,

ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia,

ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa o sťažnosti podľa proti

uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí

a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí

do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17

ods. 1 a 5 je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového

súdu, v ktorej predloží všetky argumenty proti rozhodnutiu o väzbe (o predĺžení väzby).

Tomuto právu obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho

práv a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. .

Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa v

konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred

všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami

ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje

svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať

v časových limitoch, ktoré ustanovuje pre tento typ konania.

Okresný súd vyhlásil uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby do zápisnice o výsluchu

z 20. júna 2013 („Sudkyňa pre prípravné konanie uznesenie vyhlásila, odôvodnila

a predniesla poučenie o opravnom prostriedku.“) za prítomnosti sťažovateľa a jeho

obhajcu, čím bolo uznesenie oznámené podľa

sťažovateľovi, jeho obhajcovi a prokurátorovi. Od tohto momentu začala plynúť

oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti

podľa . Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice

bezprostredne po vyhlásení uznesenia. Prokurátor sa výslovne vzdal práva podať sťažnosť.

neustanovuje explicitne, dokedy musí obvinený, ktorý sám podal

sťažnosť, túto aj odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného

obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť (§ 189 ods. 3 Trestného

poriadku). Túto požiadavku je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej

povinnosti nadriadeného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany

základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu,

aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup

a prostriedky má všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu

je len preskúmať, či v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie

súdu zlučiteľný s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Sťažovateľ aj jeho obhajca boli oboznámení s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu

20. júna 2013. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo obhajcovi sťažovateľa podľa jeho

tvrdenia doručené 1. júla 2013 a sťažovateľovi 27. júna 2013, teda v deň vydania

napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ doplnil dôvody sťažnosti

prostredníctvom obhajcu podaním z 1. júla 2013 a toto bolo zaslané okresnému súdu faxom

v ten istý deň. Podľa zistenia ústavného súdu bol trestný spis sťažovateľa odoslaný

krajskému súdu z dôvodu rozhodovania o podanej sťažnosti 24. júna 2013.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania

o sťažnosti (27. júna 2013) k dispozícii odôvodnenie sťažnosti, keďže ho sťažovateľ

do tohto momentu nedoplnil. Z ústavnoprávneho hľadiska bolo potrebné zaujať stanovisko

k otázkam,

- či možno v prípade sťažovateľa uplatnenie práva na obhajobu podmieňovať

doručením rovnopisu uznesenia okresného súdu jeho obhajcovi tak, ako to tvrdí sťažovateľ,

alebo

- či bol krajský súd povinný čakať na doplnenie odôvodnenia sťažnosti, ktorú

sťažovateľ podal, avšak neodôvodnil, hoci jeho obhajca bol prítomný pri vyhlásení

uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ po oboznámení sa s dôvodmi predĺženia

väzby (po vyhlásení uznesenia okresného súdu) mal možnosť predniesť za pomoci svojho

obhajcu všetky námietky proti jej ďalšiemu trvaniu, pretože okolnosti trestného stíhania

mu boli známe a o skutkových okolnostiach, ktoré podľa názoru okresného súdu

opodstatňujú ponechanie sťažovateľa vo väzbe, bol oboznámený vyhlásením uznesenia

okresného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ čakal na doručenie rovnopisu uznesenia

okresného súdu svojmu obhajcovi, nemôže byť v príčinnej súvislosti s uplatnením práva

na obhajobu, pretože s okamihom doručenia uznesenia, ktoré už bolo vyhlásené

za prítomnosti obhajcu, nespája žiadne účinky vo vzťahu k právu podať

sťažnosť. Sťažovateľ neuviedol ani žiadne relevantné okolnosti, ktoré by mu bránili

odôvodniť týmito námietkami sťažnosť v čase po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do

rozhodnutia krajského súdu. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže

byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného uplatnenia) pričítaná na vrub súdu,

ktorý koná v súlade so zákonom (m. m. ).

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné

súdy budú v sťažnostnom konaní postupovať podľa právnej úpravy, ktorá ukladá súdu

prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám

predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu ( ). Zároveň

limituje aj konanie nadriadeného súdu, keď mu ukladá rozhodnúť

o sťažnosti v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku). Takáto právna úprava sťažnostného konania je zárukou urýchleného

preskúmania zákonnosti väzobného rozhodnutia, ktorá má osobitný význam pri rozhodnutí

o vzatí do väzby, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu je predbežne vykonateľné (§ 184

ods. 2 ), a teda obvinený je pozbavený osobnej slobody na základe

rozhodnutia, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Argumentácia sťažovateľa je sústredená na tvrdenie, že až oboznámením

sa s písomným vyhotovením uznesenia okresného súdu o väzbe má obhajca možnosť

poskytnúť obvinenému kvalifikovanú právnu pomoc doplnením odôvodnenia

jeho sťažnosti.

S uvedeným tvrdením nemožno za daných okolností (prítomnosť obhajcu

pri vyhlásení uznesenia) súhlasiť. Ústavný súd poukazuje na to, že v prvom rade

je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa,

ale na druhej strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci

ktorej sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má

alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším

spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní

jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas

objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1

()].

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil

v doplnení sťažnosti z 1. júla 2013 také argumenty, ktoré by mu neboli známe už pri podaní

sťažnosti, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli zásadným spôsobom zmeniť

hodnotenie tých skutkových okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní

o predĺžení väzby.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci,

keďže mu to ukladá aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia

javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu o vzatí do väzby musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené

rozhodovanie o jeho väzbe a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu

súdu proti jeho vzatiu do väzby. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno úspešne

namietať porušenie určitého alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva

alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať

za následok porušenie iného , resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva

alebo slobody (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný. Poukazujúc na už uvedené konštatovanie o nevyužití aktívneho prístupu

pri uplatňovaní obhajoby, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť a presvedčivosť

uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup krajského súdu

nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013