Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 343/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

vo veci sťažnosti C. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na právnu pomoc zaručeného v

, základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na obhajobu zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo C. H. na súdnu ochranu podľa ,

na právnu pomoc podľa a na obhajobu podľa čl.

50 ods. 3 a právo na obhajobu podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12.

mája 2010 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. C. H. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho

zastúpenia C. H. v sume 458,45 € (slovom štyristopäťdesiatosem eur a štyridsaťpäť centov)

na účet ustanoveného advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 458,45 € (slovom štyristopäťdesiatosem eur a štyridsaťpäť centov)

na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť C. H. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), na právnu pomoc podľa a na obhajobu podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti doručenej sťažovateľom 8. júna 2010 vyplynulo, že sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. [súvisiacim s konaním

vedeným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ],

ktorým najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. marca 2010 odmietol jeho

dovolanie bez preskúmania s odôvodnením, že dovolanie považuje za „nulitný úkon“,

pretože je nesprávne podané ustanoveným obhajcom, pričom pre účely dovolania

obvinenému obhajcu nemožno ex offo ustanoviť, lebo obvinený si na tento účel obhajcu

musí zvoliť sám. Poukázal pritom na ustanovenie a .

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca v doplnení sťažnosti následne uviedol:

«Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc zaručené v

Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom porušovateľa - Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12.3.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia...

Podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „porušovateľ“) postupoval protiústavne, keď odmietol jeho dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 24.9.2009, sp. zn.: , podané dňa

1.12.2009 prostredníctvom ustanoveného obhajcu, a to z dôvodu, že obhajcu za účelom

podania dovolania nie je možné ex offo ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu

zvoliť.

Inými slovami, podľa názoru porušovateľa nebola splnená podmienka zakotvená

v ust. , v zmysle ktorej sťažovateľ ako obvinený môže podať

dovolanie prostredníctvom obhajcu. K tomuto záveru dospel porušovateľ aj napriek tomu,

že vyššie uvedené dovolanie bolo v mene sťažovateľa vypracované a podané kvalifikovaným

odborníkom - ustanoveným obhajcom v zmysle ust. , čím

naplnil účel obligatórneho zastúpenia sťažovateľa ako dovolateľa advokátom.

Uvedený výklad ust. ani len vonkoncom nemožno

považovať za ústavne konformný. Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva

požiadavka, aby „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v

pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (, m. m.

tiež , ).“

Ústavný súd už v minulosti niekoľkokrát uviedol, že výklad ust. § 373 ods. 1

, ktorý najvyšší súd uplatnil aj v trestnej veci sťažovateľa, „je

neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach

prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom,

nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí

neakceptoval podanie dovolania advokátom, ktorý bol ustanovený opatrením

prvostupňového súdu... formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna

interpretácia uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu

k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje právo na

spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná. ().“

Ústavný súd v náleze sp. zn. pripomenul, že „účelom práva na

obhajobu podľa je poskytnutie príležitosti brániť

sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané ().“

Sťažovateľ tiež poukazuje na skorší nález ústavného súdu sp. zn. ,

v ktorom tento uviedol, že „ak obvinený nemá dostatok prostriedkov na náhradu odmeny

obhajcu a svojej obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle ust. § 40 ods. 2 Trestného

poriadku obhajcu ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P.

a kol., Trestní řád komentář - díl II, 6. vydání, C.H.Beck 2008, s. 2128, ods. 2).“

Ústavný súd tiež v spomínanom náleze upozornil na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva v súvislosti s rozhodovacou činnosťou týkajúcou sa práva na prístup k súdu

(čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), najmä na závery, že „právo

na prístup k súdu musí byť účinné a musí byť zaručené nielen právne, ale za určitých

okolností tiež fakticky. Ak obvinený musí mať obhajcu alebo ak účinné uplatnenie

opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a obvinený nemá prostriedky na jeho

zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna pomoc (obdobne napríklad rozsudok

Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).“

Porušovateľom proklamovaná nemožnosť podať dovolanie ustanoveným právnym

zástupcom predstavuje porušenie ústavnej konformity, majúce za následok „vylúčenie

nemajetných osôb z možnosti domáhania sa ochrany svojich práv prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie ().“

Podľa , ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, úplne stratil dôveru v súdny systém,

najmä v to, že autorita, akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť, bude v jeho

trestnej veci rešpektovať jeho zaručené práva. Vzhľadom na narušenie tejto dôvery,

najmä dôvery v spravodlivé súdne konanie, vznikla sťažovateľovi morálna ujma, a preto

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia sťažovateľovi ako náhrady jeho vyššie uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom

za primerané finančné zadosťučinenie považuje v celkovom vyjadrení sumu 3.000,- €.»

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k.

KP 4/2011-11 doručeným ústavnému súdu 28. februára 2011, v ktorom uviedol:

„Na základe Vašej výzvy na vyjadrenie k prijatej sťažnosti oznamujeme, že výrok

napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010, sp. zn.

je v súlade s judikátom uverejneným pod číslom rozh. trest.

Z tohto dôvodu navrhujeme sťažnosť obvineného odmietnuť.

Zároveň oznamujeme, že Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania.“

Sťažovateľ 17. marca 2011 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sp. zn.

KP 4/2011 z 22. februára 2011.

V stanovisku uviedol:

«Skutočnosť, že výrok sťažovateľom napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) zo dňa 12.3.2010, sp. zn. je

podľa tvrdenia porušovateľa v súlade so skoršie uverejneným judikátom porušovateľa,

nijakým spôsobom neovplyvňuje záver o tom, že porušovateľ postupoval protiústavné, keď

odmietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.9.2009, sp. zn.:

z dôvodu, že obhajcu za účelom podania dovolania nie je možné ex offo

ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu zvoliť.

Ako to vyplýva z podania sťažovateľa zo dňa 2.11.2010, sťažovateľ svoj právny názor

opiera o výklad ust. , ktorý Ústavný súd v minulosti už

vo svojej rozhodovacej činnosti uplatnil.

Nemožno mať čo i len najmenšiu pochybnosť o tom, že dovolacie konanie je

neoddeliteľnou súčasťou ústavného rámca pravidiel spravodlivého procesu a aj

porušovateľ ako dovolací súd patriaci medzi všeobecné súdy je za každej situácie povinný

chrániť základné práva a slobody jednotlivca aj vo fáze konania o mimoriadnych opravných

prostriedkoch. Z postupu porušovateľa však vyplýva, že tak v prípade sťažovateľa vôbec

neučinil. Odôvodnenie postupu porušovateľa „formálnym“ súladom so skorším judikátom

porušovateľa nie je možné za žiadnych okolností prijať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „judikatúra nesmie mariť ochranu

práva v celom rozsahu práva priznaného všeobecne záväzným právnym predpisom ani

okliešťovať účel takého práva. Aj interpretácia všeobecne záväzného právneho predpisu

súdom musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. V materiálnom právnom

štáte je vylúčené, aby sa prostredníctvom súdnych rozhodnutí vytvárali podmienky

obmedzujúce dostupnosť práva priznaného , zákonom alebo iným všeobecne

záväzným právnym predpisom.“

(Drgonec, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia

spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 5, s. 711 - 727.)»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo ma právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru má každý, kto je obvinený z trestného činu,

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s reštriktívnym

výkladom ustanovení najvyšším súdom v súvislosti s právom

na obhajobu v dovolacom konaní.

Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Ústavný súd však konštatuje, že hoci z hľadiska záruk ochrany základných práv

zaručených v ústave a v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika

viazaná, neexistuje povinnosť zaviesť do právneho poriadku mimoriadny opravný

prostriedok, ak ale zákonodarca inštitút mimoriadneho prostriedku (v tomto prípade

dovolanie) do právneho poriadku zaradil, potom je potrebné, aby sa na toto konanie

vzťahovali všetky požiadavky, ktoré sú kladené na spravodlivý proces. Ak súčasne

zákonodarca okrem možnosti obvineného zvoliť si pre tento druh konania právneho

zástupcu umožnil aj ustanovenie právneho zástupcu, potom je treba v dôsledku tohto

prístupu zákonodarcu trvať na tom, že všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd) musí

v záujme spravodlivého priebehu konania (v tomto prípade dovolania) okrem iného tiež

dôsledne rešpektovať ustanovenia upravujúcemu právo na obhajobu

(obdobne Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt vs. Belgia zo 17. januára 1970,

sťažnosť č. 2689/65).

Podobnú úvahu vyslovil aj Ústavný súd Českej republiky (nález sp. zn. ,

v ktorom uviedol, že: „při existenci takového přímo ústavně nezaručeného opravného

prostředku nelze tento posuzovat, jako by stál mimo rámec spravedlivého procesu nebo se

rozhodování o něm nacházelo v ústavněprávním vakuu, z čehož plyne povinnost ústavně

konformní interpretace i části trestního řádu vztahující se k dovolání.“

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, jej príloh a z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva,

že v danom prípade bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. marca 2010, ktorým najvyšší súd odmietol zaoberať sa

dovolaním sťažovateľa, pretože si advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní nezvolil

sám, ale ustanovil mu ho samosudca okresného súdu uznesením sp. zn. podľa

z dôvodu uvedeného v a ,

bolo vzhľadom na okolnosti prípadu z ústavného hľadiska udržateľné a či nemalo za

následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd najmä zisťoval,

či najvyšší súd v napadnutom rozsudku interpretoval príslušné ustanovenia Trestného

poriadku v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a v spojení s dohovoru.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa je

potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom všetkým

oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať

možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva

na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu

a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom

konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného

a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými

subjektmi, ktorým bolo priznané (). V tejto súvislosti považuje ústavný súd

za dôležité zdôrazniť, že podstata a zmysel základného práva na obhajobu, t. j. zaručiť

primeranú a dostatočnú možnosť ochrany práv a právom chránených záujmov v rámci

trestného konania, sa realizuje vždy v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu.

Najvyšší súd argumentoval odmietnutie dovolania bez preskúmania veci tým, že

okresný súd „nemohol ustanoviť obhajcu ex offo, pretože obvinený si na tento účel obhajcu

musí zvoliť“..., a ak okresný súd napriek tomu sťažovateľovi právneho zástupcu

na dovolacie konanie ustanovil, ide o „nulitný úkon“, a preto u sťažovateľa nie je splnená

podmienka podľa .

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v

môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovenia

vyplýva, že najvyšší súd je povinný prerokovať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého si

obvinený zvolí sám. Nemožno mu ho ustanoviť ex offo.

Tento výklad najvyššieho súdu je nesúladný s , lebo opomína realizáciu

jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu počas celého trestného

konania (mutatis mutandis ).

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich

podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia

musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru

a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné

a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach

dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať

dovolacie konanie, ale mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu

nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného

poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným a primárnym zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia

dovolateľa advokátom (obhajcom) v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi

kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti

s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä

vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné

a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie osoba bez

právnického vzdelania nemusí a spravidla ani nevie dostatočne zvládnuť sama, pričom

hrozí, že v dôsledku toho by mohla byť ukrátená na svojich právach. Zároveň právna

konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza

zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je

najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní

rozhodnúť v primeranej dobe, treba eliminovať nekvalifikované dovolania, ktoré by

neprimeraným spôsobom zaťažovali dovolací súd. Možno teda ustáliť, že zmyslom

a účelom obligatórneho zastúpenia advokátom – obhajcom v dovolacom konaní je

poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení

s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej

požiadavkám spravodlivého procesu. V posudzovanom prípade najvyšší súd odmietol

podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní

za okolností, že sťažovateľ v dôsledku odlišného výkladu prvostupňového súdu bol

zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal

dovolanie na príslušný súd a naplnil tým účel obligatórneho zastúpenia dovolateľa

advokátom (mutatis mutandis ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad

(a následná aplikácia) , ktorý v sťažovateľom namietanom

uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej základnému právu

na súdnu ochranu podľa , ako aj právu na spravodlivé súdne konanie

môže zodpovedať len ústavne konformný výklad a tiež ústavne súladná aplikácia

príslušných právnych noriem (m. m. alebo , ).

V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, m. m. tiež ,

, ).

Výklad vo vzťahu k požiadavke obligatórneho

zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje

ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych

okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený

advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí

neakceptoval podanie dovolania advokátom, ktorý bol ustanovený uznesením

prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych

okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia uplatnená

najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Sťažovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie konanie sp. zn.

, a preto nebol dôvod na odmietnutie dovolacieho konania pre nesplnenie tejto

podmienky konania o dovolaní v nesúlade s a dohovorom a došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľa zaručených , a

a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. marca 2010.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa , zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia základných práv

sťažovateľa, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju

právomoc podľa , a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť, tak

ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

vo výške 3 000 €, ktoré zdôvodnil „stratou dôvery v súdny systém najmä v to, že autorita,

akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť, bude v jeho veci rešpektovať jeho

zaručené práva.“ Ústavný súd je toho názoru, že výrok o porušení základných práv

sťažovateľa a zrušenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu a príkaz najvyššiemu súdu

vo veci konať a rozhodnúť a uloženie povinnosti nahradiť sťažovateľovi trovy konania

postačuje na efektívnu ochranu jeho základných práv. Ústavný súd preto sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol aj o úhrade trov konania

sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom v konaní

pred ústavným súdom. Sťažovateľovi právneho zástupcu uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2010 ustanovil ústavný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola

721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia) podľa § 1

ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 7,21 € + súdny poplatok za vyhotovenie kópií zo súdneho spisu 1,66 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 256,54 €. K tomu priznal daň z pridanej hodnoty

vo výške 19 % ( vyhlášky a o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát je platiteľom tejto dane.

Úhrada trov konania vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 305,28 €.

Za úkon, ktorý právny zástupca uskutočnil v roku 2011 (stanovisko zo 17. marca

2011), patrí právnemu zástupcovi 120,23 €. K tomu režijný paušál 1 x 7,41 €, čo spolu

s 20 % DPH (podľa v platnom znení) predstavuje sumu 153,17 €.

Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 458,45 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca bol ustanovený ústavným súdom, ústavný súd

zároveň uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet

ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011