Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 343/2010
PDF · 227.19 KB
No categories available
II. ÚS 343/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
vo veci sťažnosti C. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo C. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl.
50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12.
mája 2010 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. C. H. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho
zastúpenia C. H. v sume 458,45 € (slovom štyristopäťdesiatosem eur a štyridsaťpäť centov)
na účet ustanoveného advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 458,45 € (slovom štyristopäťdesiatosem eur a štyridsaťpäť centov)
na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
II. ÚS 343/2010 z 9. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť C. H. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010.
Zo sťažnosti doručenej sťažovateľom 8. júna 2010 vyplynulo, že sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 [súvisiacim s konaním
vedeným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 To 53/2008],
ktorým najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010 odmietol jeho
dovolanie bez preskúmania s odôvodnením, že dovolanie považuje za „nulitný úkon“,
pretože je nesprávne podané ustanoveným obhajcom, pričom pre účely dovolania
obvinenému obhajcu nemožno ex offo ustanoviť, lebo obvinený si na tento účel obhajcu
musí zvoliť sám. Poukázal pritom na ustanovenie § 39 a § 373 ods. 1 Trestného poriadku.
Ústavným súdom ustanovený právny zástupca v doplnení sťažnosti následne uviedol:
«Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom porušovateľa - Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2010 zo dňa
12.3.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur, ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia...
Podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „porušovateľ“) postupoval protiústavne, keď odmietol jeho dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 24.9.2009, sp. zn.: 6 To 53/2008, podané dňa
1.12.2009 prostredníctvom ustanoveného obhajcu, a to z dôvodu, že obhajcu za účelom
podania dovolania nie je možné ex offo ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu
zvoliť.
Inými slovami, podľa názoru porušovateľa nebola splnená podmienka zakotvená
v ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorej sťažovateľ ako obvinený môže podať
dovolanie prostredníctvom obhajcu. K tomuto záveru dospel porušovateľ aj napriek tomu,
že vyššie uvedené dovolanie bolo v mene sťažovateľa vypracované a podané kvalifikovaným
odborníkom - ustanoveným obhajcom v zmysle ust. § 40 ods. 2 Trestného poriadku, čím
naplnil účel obligatórneho zastúpenia sťažovateľa ako dovolateľa advokátom.
Uvedený výklad ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku ani len vonkoncom nemožno
považovať za ústavne konformný. Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva
požiadavka, aby „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v
pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m.
tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).“
Ústavný súd už v minulosti niekoľkokrát uviedol, že výklad ust. § 373 ods. 1
Trestného poriadku, ktorý najvyšší súd uplatnil aj v trestnej veci sťažovateľa, „je
neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach
prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom,
nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí
neakceptoval podanie dovolania advokátom, ktorý bol ustanovený opatrením
prvostupňového súdu... formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna
interpretácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu
k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje právo na
spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná. (III. ÚS 79/2010).“
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 79/2010 pripomenul, že „účelom práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnutie príležitosti brániť
sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam
o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka
trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí
korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo
priznané (I. ÚS 17/99).“
Sťažovateľ tiež poukazuje na skorší nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 210/09,
v ktorom tento uviedol, že „ak obvinený nemá dostatok prostriedkov na náhradu odmeny
obhajcu a svojej obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle ust. § 40 ods. 2 Trestného
poriadku obhajcu ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P.
a kol., Trestní řád komentář - díl II, 6. vydání, C.H.Beck 2008, s. 2128, ods. 2).“
Ústavný súd tiež v spomínanom náleze upozornil na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v súvislosti s rozhodovacou činnosťou týkajúcou sa práva na prístup k súdu
(čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), najmä na závery, že „právo
na prístup k súdu musí byť účinné a musí byť zaručené nielen právne, ale za určitých
okolností tiež fakticky. Ak obvinený musí mať obhajcu alebo ak účinné uplatnenie
opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a obvinený nemá prostriedky na jeho
zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna pomoc (obdobne napríklad rozsudok
Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).“
Porušovateľom proklamovaná nemožnosť podať dovolanie ustanoveným právnym
zástupcom predstavuje porušenie ústavnej konformity, majúce za následok „vylúčenie
nemajetných osôb z možnosti domáhania sa ochrany svojich práv prostredníctvom
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie (II. ÚS 210/09).“
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, úplne stratil dôveru v súdny systém,
najmä v to, že autorita, akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť, bude v jeho
trestnej veci rešpektovať jeho ústavou zaručené práva. Vzhľadom na narušenie tejto dôvery,
najmä dôvery v spravodlivé súdne konanie, vznikla sťažovateľovi morálna ujma, a preto
sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia sťažovateľovi ako náhrady jeho vyššie uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom
za primerané finančné zadosťučinenie považuje v celkovom vyjadrení sumu 3.000,- €.»
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k.
KP 4/2011-11 doručeným ústavnému súdu 28. februára 2011, v ktorom uviedol:
„Na základe Vašej výzvy na vyjadrenie k prijatej sťažnosti oznamujeme, že výrok
napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010, sp. zn.
5 Tdo 7/2010 je v súlade s judikátom uverejneným pod číslom 1/2010 Zb. rozh. trest.
Z tohto dôvodu navrhujeme sťažnosť obvineného odmietnuť.
Zároveň oznamujeme, že Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od
ústneho pojednávania.“
Sťažovateľ 17. marca 2011 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sp. zn.
KP 4/2011 z 22. februára 2011.
V stanovisku uviedol:
«Skutočnosť, že výrok sťažovateľom napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) zo dňa 12.3.2010, sp. zn. 5 Tdo 7/2010 je
podľa tvrdenia porušovateľa v súlade so skoršie uverejneným judikátom porušovateľa,
nijakým spôsobom neovplyvňuje záver o tom, že porušovateľ postupoval protiústavné, keď
odmietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.9.2009, sp. zn.:
6 To 53/2008 z dôvodu, že obhajcu za účelom podania dovolania nie je možné ex offo
ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu zvoliť.
Ako to vyplýva z podania sťažovateľa zo dňa 2.11.2010, sťažovateľ svoj právny názor
opiera o výklad ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý Ústavný súd v minulosti už
vo svojej rozhodovacej činnosti uplatnil.
Nemožno mať čo i len najmenšiu pochybnosť o tom, že dovolacie konanie je
neoddeliteľnou súčasťou ústavného rámca pravidiel spravodlivého procesu a aj
porušovateľ ako dovolací súd patriaci medzi všeobecné súdy je za každej situácie povinný
chrániť základné práva a slobody jednotlivca aj vo fáze konania o mimoriadnych opravných
prostriedkoch. Z postupu porušovateľa však vyplýva, že tak v prípade sťažovateľa vôbec
neučinil. Odôvodnenie postupu porušovateľa „formálnym“ súladom so skorším judikátom
porušovateľa nie je možné za žiadnych okolností prijať.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „judikatúra nesmie mariť ochranu
práva v celom rozsahu práva priznaného všeobecne záväzným právnym predpisom ani
okliešťovať účel takého práva. Aj interpretácia všeobecne záväzného právneho predpisu
súdom musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. V materiálnom právnom
štáte je vylúčené, aby sa prostredníctvom súdnych rozhodnutí vytvárali podmienky
obmedzujúce dostupnosť práva priznaného ústavou, zákonom alebo iným všeobecne
záväzným právnym predpisom.“
(Drgonec, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia
spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 5, s. 711 - 727.)»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo ma právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru má každý, kto je obvinený z trestného činu,
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s reštriktívnym
výkladom ustanovení § 39 Trestného poriadku najvyšším súdom v súvislosti s právom
na obhajobu v dovolacom konaní.
Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu
rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci
zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Ústavný súd však konštatuje, že hoci z hľadiska záruk ochrany základných práv
zaručených v ústave a v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika
viazaná, neexistuje povinnosť zaviesť do právneho poriadku mimoriadny opravný
prostriedok, ak ale zákonodarca inštitút mimoriadneho prostriedku (v tomto prípade
dovolanie) do právneho poriadku zaradil, potom je potrebné, aby sa na toto konanie
vzťahovali všetky požiadavky, ktoré sú kladené na spravodlivý proces. Ak súčasne
zákonodarca okrem možnosti obvineného zvoliť si pre tento druh konania právneho
zástupcu umožnil aj ustanovenie právneho zástupcu, potom je treba v dôsledku tohto
prístupu zákonodarcu trvať na tom, že všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd) musí
v záujme spravodlivého priebehu konania (v tomto prípade dovolania) okrem iného tiež
dôsledne rešpektovať ustanovenia Trestného poriadku upravujúcemu právo na obhajobu
(obdobne Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt vs. Belgia zo 17. januára 1970,
sťažnosť č. 2689/65).
Podobnú úvahu vyslovil aj Ústavný súd Českej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 55/04,
v ktorom uviedol, že: „při existenci takového přímo ústavně nezaručeného opravného
prostředku nelze tento posuzovat, jako by stál mimo rámec spravedlivého procesu nebo se
rozhodování o něm nacházelo v ústavněprávním vakuu, z čehož plyne povinnost ústavně
konformní interpretace i části trestního řádu vztahující se k dovolání.“
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, jej príloh a z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva,
že v danom prípade bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010, ktorým najvyšší súd odmietol zaoberať sa
dovolaním sťažovateľa, pretože si advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní nezvolil
sám, ale ustanovil mu ho samosudca okresného súdu uznesením sp. zn. 33 T 59/2007 podľa
§ 40 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 373 ods. 1 a 2 Trestného poriadku,
bolo vzhľadom na okolnosti prípadu z ústavného hľadiska udržateľné a či nemalo za
následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd najmä zisťoval,
či najvyšší súd v napadnutom rozsudku interpretoval príslušné ustanovenia Trestného
poriadku v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je
potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým
oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať
možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne
významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva
na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu
a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom
konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného
a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými
subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). V tejto súvislosti považuje ústavný súd
za dôležité zdôrazniť, že podstata a zmysel základného práva na obhajobu, t. j. zaručiť
primeranú a dostatočnú možnosť ochrany práv a právom chránených záujmov v rámci
trestného konania, sa realizuje vždy v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu.
Najvyšší súd argumentoval odmietnutie dovolania bez preskúmania veci tým, že
okresný súd „nemohol ustanoviť obhajcu ex offo, pretože obvinený si na tento účel obhajcu
musí zvoliť“..., a ak okresný súd napriek tomu sťažovateľovi právneho zástupcu
na dovolacie konanie ustanovil, ide o „nulitný úkon“, a preto u sťažovateľa nie je splnená
podmienka podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5
môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovenia § 373 ods. 1 Trestného poriadku
vyplýva, že najvyšší súd je povinný prerokovať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého si
obvinený zvolí sám. Nemožno mu ho ustanoviť ex offo.
Tento výklad najvyššieho súdu je nesúladný s ústavou, lebo opomína realizáciu
jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu počas celého trestného
konania (mutatis mutandis III. ÚS 79/2010).
Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich
podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku
musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné
a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach
dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať
dovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu
nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného
poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).
Základným a primárnym zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia
dovolateľa advokátom (obhajcom) v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi
kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti
s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä
vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné
a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie osoba bez
právnického vzdelania nemusí a spravidla ani nevie dostatočne zvládnuť sama, pričom
hrozí, že v dôsledku toho by mohla byť ukrátená na svojich právach. Zároveň právna
konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza
zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je
najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní
rozhodnúť v primeranej dobe, treba eliminovať nekvalifikované dovolania, ktoré by
neprimeraným spôsobom zaťažovali dovolací súd. Možno teda ustáliť, že zmyslom
a účelom obligatórneho zastúpenia advokátom – obhajcom v dovolacom konaní je
poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení
s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej
požiadavkám spravodlivého procesu. V posudzovanom prípade najvyšší súd odmietol
podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní
za okolností, že sťažovateľ v dôsledku odlišného výkladu prvostupňového súdu bol
zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal
dovolanie na príslušný súd a naplnil tým účel obligatórneho zastúpenia dovolateľa
advokátom (mutatis mutandis III. ÚS 79/2010).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad
(a následná aplikácia) § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý v sťažovateľom namietanom
uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé súdne konanie
môže zodpovedať len ústavne konformný výklad a tiež ústavne súladná aplikácia
príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo IV. ÚS 77/02, III. ÚS 79/2010).
V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 95/08, III. ÚS 79/2010).
Výklad § 373 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k požiadavke obligatórneho
zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje
ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych
okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený
advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí
neakceptoval podanie dovolania advokátom, ktorý bol ustanovený uznesením
prvostupňového súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych
okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnená
najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná.
Sťažovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie konanie sp. zn.
5 Tdo 7/2010, a preto nebol dôvod na odmietnutie dovolacieho konania pre nesplnenie tejto
podmienky konania o dovolaní v nesúlade s ústavou a dohovorom a došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu. Podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia základných práv
sťažovateľa, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju
právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť, tak
ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 €, ktoré zdôvodnil „stratou dôvery v súdny systém najmä v to, že autorita,
akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť, bude v jeho veci rešpektovať jeho
ústavou zaručené práva.“ Ústavný súd je toho názoru, že výrok o porušení základných práv
sťažovateľa a zrušenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu a príkaz najvyššiemu súdu
vo veci konať a rozhodnúť a uloženie povinnosti nahradiť sťažovateľovi trovy konania
postačuje na efektívnu ochranu jeho základných práv. Ústavný súd preto sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie nepriznal.
Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol aj o úhrade trov konania
sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom v konaní
pred ústavným súdom. Sťažovateľovi právneho zástupcu uznesením sp. zn. II. ÚS 343/2010
z 9. septembra 2010 ustanovil ústavný súd.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola
721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia) podľa § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom
dvakrát po 7,21 € + súdny poplatok za vyhotovenie kópií zo súdneho spisu 1,66 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 256,54 €. K tomu priznal daň z pridanej hodnoty
vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát je platiteľom tejto dane.
Úhrada trov konania vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 305,28 €.
Za úkon, ktorý právny zástupca uskutočnil v roku 2011 (stanovisko zo 17. marca
2011), patrí právnemu zástupcovi 120,23 €. K tomu režijný paušál 1 x 7,41 €, čo spolu
s 20 % DPH (podľa zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení) predstavuje sumu 153,17 €.
Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 458,45 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca bol ustanovený ústavným súdom, ústavný súd
zároveň uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet
ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011