Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť M. R., B., zastúpeného advokátom Mgr. I. C., B., pre namietané

porušenie jeho základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. augusta 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Právo M. R. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. augusta 2012 p o r u š e n é

b o l o .

2. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na

účet jeho advokáta Mgr. I. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. R. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2012 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 (ďalej len „“)

a podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. augusta 2012 v spojení

s postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. augusta 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin

krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a to v dvoch prípadoch. Sťažovateľ bol po prvýkrát vzatý do väzby uznesením krajského

súdu sp. zn. z 12. novembra 2008, a to z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. apríla 2009

bol sťažovateľ prepustený z výkonu väzby. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2012 v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. februára 2012 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby podľa

a . Okresnou prokuratúrou Bratislava I bola na

sťažovateľa podaná 1. augusta 2012 obžaloba, po podaní ktorej okresný súd na verejnom

zasadnutí konanom 20. augusta 2012 uznesením sp. zn. z 20. augusta 2012

rozhodol v zmysle o ponechaní sťažovateľa vo výkone

väzby. Krajský súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 rozhodol

o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o jeho

ponechaní vo väzbe. Následne okresný súd vydal opravné uznesenie sp. zn.

zo 14. septembra 2012, ktorým rozhodol o oprave pisárskej chyby, keď namiesto správneho

údaja v znení predseda senátu uviedol nesprávny údaj iba/len sudca, a opravné uznesenie

bolo v sťažnostnom konaní uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. októbra

2012 potvrdené ako vecne správne. V ďalšom postupe okresný súd na verejnom zasadnutí

konanom 12. októbra 2012 okrem iného rozhodol uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2012 aj o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 12. novembra 2012 rozhodol o zrušení uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2012 a zároveň prepustil sťažovateľa

z väzby na slobodu. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd svojou sťažnosťou doručenou

súdu 30. októbra 2012.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval sťažnostné námietky do dvoch rovín.

3.1 Porušením základných práv sťažovateľa v jeho neprospech mal byť spôsob

rozhodovania okresného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby po podaní obžaloby

prokurátorom podľa , keď o jej predĺžení nerozhodoval

senát, ale samosudca, k čomu sťažovateľ uviedol:

«OS rozhodoval o ponechaní vo väzbe sťažovateľa ako súdny orgán, ktorý v dôsledku

svojho nezákonného zloženia nebol kompetentný vykonať jurisdikciu... Či už sudca JUDr. S.

D. rozhodoval o ponechaní sťažovateľa vo väzbe dňa 20. 08. 2012... ako predseda senátu,

resp. sudca (samosudca) je irelevantné nakoľko po podaní obžaloby mal rozhodovať ako

predseda senátu spoločne s prísediacimi. V zmysle ustanovenia pred

rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý. Šiesta veta uvedeného ustanovenia:

„Predsedu senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodovania o väzbe...“.

V zmysle uvedeného je teda rozhodnutie OS (len za účasti predsedu senátu, resp.

sudcu bez prísediacich) o ponechaní sťažovateľa vo väzbe zo dňa 20. 08. 2012... nulitné,

nakoľko súd rozhodoval v nezákonnom zložení a nebol kompetentný vykonať jurisdikciu.»

3.2 K ďalšiemu porušeniu základných práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku

nesprávneho poučenia o možnosti podať opravný prostriedok, k čomu sťažovateľ uviedol:

„K ďalšiemu pochybeniu OS, ale v prospech sťažovateľa, došlo v poučení o opravnom

prostriedku. V zmysle ustanovenia proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe

môže obvinený, obhajca podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia. JUDr. S. D. v

poučení chybne uviedol, že proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote 3 dní od

jeho oznámenia, t. j. do 23. 08. 2012. Dňa 27. 08. 2012 bolo sťažovateľovi doručené

uznesenie KS, sp. zn.: zo dňa 22. 08. 2012, ktorým jeho sťažnosť zamietol.

Uvedené uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa doručené dňa 19. 09. 2012...

Podľa názoru sťažovateľa, ak ho OS nesprávne poučil o sťažnosti, mal OS až po

márnom uplynutí lehoty na podanie sťažnosti (po 23. 08. 2012) predložiť spis

nadriadenému súdu a až následne mal nadriadený súd (KS) rozhodovať. V takom prípade

by OS mohol predložiť sťažovateľove odôvodnenie sťažnosti..., kde namietal aj nezákonné

zloženie súdu. Tak isto v lehote na podanie sťažnosti mohol túto sťažovateľ vziať späť.

Podľa názoru sťažovateľa takýmto postupom bolo porušené základné právo sťažovateľa...“

4. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva M. R. podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a a 5 ... postupom Okresného súdu... v konaní

vedenom pod sp. zn.: a jeho uznesením z 20. 08. 2012 v spojení s postupom

Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.: a jeho uznesením z 22. 08.

2012 porušené boli.

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn.: zo dňa

22. 08. 2012 a prikazuje Krajskému súdu... prepustiť M. R. z väzby na slobodu.

3. M. R. priznáva podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd primerané odškodnenie vo výške 10.000 €, ktoré sú mu povinní zaplatiť okresný

súd... v sume 5.000 € a krajský súd... v sume 5.000 €.

4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu

kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod

sp. zn. , ako aj písomné vyjadrenie predsedu okresného súdu a krajského súdu

k meritu veci.

6. Uznesením č. k. -18 z 13. júna 2012 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci

konania.

7.1 Predseda krajského súdu v písomných stanoviskách z 19. decembra 2012

a 1. marca 2013 v podstatnom uviedol:

«Predmetná trestná vec napadla na odvolací súd dňa 20. 08. 2012, pričom bolo

potrebné vo veci rozhodnúť urýchlene nakoľko zákonná sedem mesačná lehota väzby

u obžalovaného... končila 03. 09. 2012.

Po nápade veci na tunajší súd bolo zistené, že okresný súd rozhodujúc dňa 20. 08.

2012 o väzbe... po podaní obžaloby konal pod vedením predsedu senátu JUDr. S. D. a vydal

rozhodnutie ktorým... ponechal obžalovaného... vo väzbe aj po podaní obžaloby z dôvodov

uvedených v , Podľa zápisnice okresného súdu... vo veci

konal JUDr. S. D. ako predseda senátu, čo je vyznačené v záhlaví zápisnice, pod vydaným

rozhodnutím je uvedené, že rozhodoval JUDr. D. ako sudca a úplne na konci zápisnice je

znovu podpísaný JUDr. D. ako predseda senátu.

Zistená nezrovnalosť bola zo strany senátu Krajského súdu v Bratislave ihneď

osobne riešená s JUDr. D., ktorý bol požiadaný, aby vysvetlil, v akej pozícii teda

rozhodoval, pričom tento potvrdil, že konal ako predseda senátu, a že označenie „sudca“

napísala omylom jeho asistentka. V nadväznosti na toto tvrdenie... vydal opravné uznesenie

o tom, že o väzbe... rozhodoval ako predseda senátu. Proti tomuto uzneseniu M. R. podal

sťažnosť, ktorú tunajší odvolací súd zamietol ako nedôvodnú dňa 10. 10. 2012 pod sp. zn. 1

.

Senát 3To konajúci pod sp. zn. dňa 22. 08. 2012 mal za to, že

rozhodnutie predsedu senátu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby je v súlade

s ustanovením , Bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť obžalovaného...

bola zamietnutá podľa

... v súčasnosti obvinený... nie je v predmetnej trestnej veci stíhaný väzobne a teda aj

prípadné... namietané porušenie práv postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa 22. 08. 2012, v spojení

s postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 20. 08. 2012, bolo v rámci priznaného práva

obvineného požiadať kedykoľvek o prepustenie na slobodu ( )

a následného súdneho preskúmania všetkých formálnych a materiálnych podmienok

zákonnosti väzby, konvalidované... rozhodnutím krajského súdu v Bratislave, ktorým bol

obvinený... prepustený na slobodu.»

7.2 Predsedníčka okresného súdu v písomných stanoviskách z 19. decembra 2012

a 25. februára 2013 v podstatnom uviedla:

„Predseda senátu pri rozhodovaní o ponechaní vo väzbe vychádzal z názoru, že prvé

rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby je možné urobiť pri rešpektovaní práv obvineného

aj prostredníctvom predsedu senátu v zmysle . Predseda senátu

bol poučený v zmysle platných predpisov a rozvrhu práce, preto nesúhlasím s argumentom

sťažovateľa, že o jeho ponechaní vo väzbe rozhodol nekompetentný orgán. Zákonodarca

v danom prípade, ako to vyplýva z dôvodovej správy k , pripúšťa

možnosť takéhoto postupu práve v súvislosti s možnou prekážkou na strane senátu

a potrebou umožnenia rozhodnutia súdu o ponechaní vo väzbe najmä ak ide o postup podľa

.

... som toho názoru, že uvedený postup rozhodovania o väzbe, ktorého účelom je

zabezpečiť ďalšie trvanie väzby po podaní obžaloby súdnym rozhodnutím v príslušnej

zákonnej lehote, je pri aplikácii teleologického výkladu príslušných ustanovení trestného

poriadku v súlade so zákonom. Postup predsedu senátu bol preskúmaný nadriadeným

súdom na základe riadne podanej sťažnosti a Krajský súd v Bratislave opätovne vyjadril

súlad postupu predsedu senátu so zákonom aj v odôvodnení uznesenia zo dňa 10. 10. 2012,

sp. zn. , ktorým rozhodoval o sťažnosti proti opravnému uzneseniu týkajúceho

sa uznesenia Okresného súdu zo dňa 20. 8. 2012.

Pri rozhodovaní o väzbe dňa 20. 8. 2012 však došlo k porušeniu procesných

ustanovení pri nesprávnom poučení sťažovateľa o možnosti podania riadneho opravného

prostriedku, ktorý však nemal za následok odopretie alebo porušenie práv sťažovateľa.

Aj pri akceptácii argumentov sťažovateľa mám za to že, s poukázaním na nález

Ústavného súdu... sp. zn. , toto pochybenie nemalo za následok porušenie

sťažovateľových práv tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti.“

7.3 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu v podstate zopakoval

v sťažnosti už uvedené, pričom zdôraznil, že „... nemožno súhlasiť... s... argumentom

okresného súdu... že zákonodarca v danom prípade... pripúšťa možnosť rozhodovať

v danom prípade o väzbe iba prostredníctvom predsedu senátu. Sťažovateľ uvádza, že

dôvodová správa sama o sebe netvorí prameň práva a znenie ustanovenia § 238 ods. 3 Tr.

por. výslovne v zmysle neupravuje kompetenciu predsedu senátu, ale

naopak výslovne uvádza súd, teda v sťažovateľovom prípade senát.“. K písomnému

vyjadreniu krajského súdu v tom smere, že „... podanie sťažovateľa je pre súčasnú

neexistenciu porušenia sťažovateľových práv zjavne neopodstatnené...“, sťažovateľ

v podstatnom oponoval, keď zdôraznil, že „... v čase doručenia jeho sťažnosti Ústavnému

súdu... dňa 31. 10. 2012 bol vo väzbe a taktiež, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 12. 11. 2012, sp. zn.: , ktorým bol prepustený z väzby na slobodu sa

nekonvalidovalo porušenie jeho základných práv, ktoré namieta vo svojej ústavnej

sťažnosti“.

8. Ústavný súd konštatuje, že o skutočnosti prepustenia sťažovateľa z výkonu väzby

bol písomne upovedomený listom sťažovateľa z 29. novembra 2012 doručeným ústavnému

súdu 5. decembra 2012.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným

porušením označených práv.

II.

10. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd [( a ), (m. m. , ,

)]. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je

daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,

ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj

skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre

konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu

právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových

a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného

dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom

postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich

listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Takto chápaná a rozhodovacou činnosťou aj podporená právomoc ústavného

súdu mu umožňuje preskúmať aj rozhodnutia všeobecných súdov, a to z hľadiska, či

vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti sú alebo nie sú v súlade

s označenými článkami a dohovoru.

13. Východiskom úvah a postupu ústavného súdu v posudzovanej veci v konaní

o ústavnej sťažnosti prijatej uznesením ústavného súdu č. k. -18 z 13. júna

2012 na ďalšie konanie bola sťažovateľom nastolená kľúčová otázka týkajúca sa postupu

tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré rozhodli, vychádzajúc z § 238 ods. 3

s prihliadnutím na a , o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe podľa a , a to v čase po

podaní obžaloby za situácie, keď okresný súd v senátnej trestnej veci na verejnom zasadnutí

konanom 20. augusta 2012 rozhodol o tejto skutočnosti nie v riadne zloženom trojčlennom

senáte, ale samotným predsedom senátu (vychádzajúc zo znenia opravného uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2012, pozn.).

14. Sťažovateľ k nosným dôvodom sťažnosti stabilne vo všetkých podaniach (či už

pred všeobecnými súdmi, ako aj v samotnej sťažnosti) poukazoval na to, že o jeho

ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby mal v intenciách platnej právnej úpravy podľa § 2

ods. 16, a ... vrátane dikcie podľa čl.

142 ods. 2 rozhodnúť senát, a nie samotný predseda senátu/samosudca. Vo svojej

sťažnosti z 21. augusta 2012 sťažovateľ napr. uvádza, že „... na verejnom zasadnutí

nemohol predseda senátu rozhodovať sám o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Toto

konanie mal vykonať senát za prítomnosti všetkých členov senátu – prísediacich. Základnou

zásadou trestného konania uvedenou v je zásada senátneho

rozhodovania súdov. Táto zásada vychádza z dikcie článku 142 ods. 2 SR.

Porušením týchto ustanovení a SR je moja väzba nezákonná

a protiústavná.“. V sťažnosti zo 14. októbra 2012 sťažovateľ inter alia uvádza, že „...

napriek tomu, že za prejedávaný tr. čin stanovuje hornú hranicu tr. sadzby

nad 8 (osem) rokov... súd rozhodoval bez prítomnosti všetkých členov senátu (prísediacich

sudcov) hoci takýto postup zákon – – nedovoľuje, ale prikazuje podľa §

237 ods. 3 s poukazom na súdu rozhodovať v senáte. Keďže,

sudca... rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe sám (bez prítomnosti členov senátu) porušil

podľa môjho právneho názoru ústavu SR a zákon, ako aj listinu základných práv a slobôd

a v neposlednom rade aj medzinárodné dohovory...“.

15. V podobných súvislostiach ústavný súd už uviedol (), že

„[z] pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia

jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv

a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva.“. Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych

sťažností podľa nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné

právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných

zmlúv.

16. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

17. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má

právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. b)... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto... aby sa

zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom.

18. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať

ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti ().

Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

().

20. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad

právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom

ustanovená ako maximálna, už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

21. Podľa ak bol obvinený prepustený z väzby, môže

byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

... [písm. a)]... je na úteku... nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky... [písm. c)]... pokračuje v trestnej

činnosti...

22. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného

poriadku. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)

štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa

z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie

najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť

mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... . Podľa pre trvanie väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže

v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej

sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie

presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1

ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie

lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na

slobodu.

23. V zmysle ustanovenia ak je obvinený vo väzbe,

rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak

súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však

tak, aby postupom podľa § 76 odseku 3 alebo odseku 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu

o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby

v prípravnom konaní. Podľa samosudca vykonáva konanie

o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná

hranica neprevyšuje osem rokov.

24. Podľa odňatím slobody na tri až desať

rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a spôsobí ním značnú

škodu.

25. Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány

verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej

moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú

ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc

pritom princípy právneho štátu ( prvá veta ).

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

27. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

28. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 22. augusta 2012 okrem

iného konštatoval, že „Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného

súdu o existencii dôvodov väzby v zmysle , , keďže skutočne

ide o opätovné vzatie obvineného do väzby v tej iste veci. Vzhľadom na vedenie trestného

konania a podanie obžaloby pre zločin krádeže, na ktorý zákon viaže trestnú sadzbu odňatia

slobody od troch do 10 rokov, môže väzba obvineného trvať 36 mesiacov, a to v zmysle § 76

ods. 6 písm. b/ Ak sa obvinenému... započíta trvanie väzby od 12. 11. 2008 do

16. 04. 2009 a od 03. 02. 2012 doposiaľ, znamená to, že neuplynula ešte zákonom dovolená

lehota trvania väzby.“.

29. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 10. októbra 2012 ďalej

konštatoval, že „Proti... uzneseniu podal sťažnosť obžalovaný M. R. Svoju sťažnosť

odôvodnil samostatným podaním zo dňa 19. 09. 2012 na č. l. 995 - 1005. V tejto veľmi

podrobne rozoberal procesný stav veci, najmä zákonnosť a dôvodnosť jeho väzobného

stíhania, V nosnom argumentoval že o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby

rozhodoval uznesením podľa , s poukazom na Tr.

por. sudca, resp. samosudca o nie predseda senátu, ktorý navyše rozhodoval sám, bez

účastí členov senátu, resp. prísediacich a toto nemožno zhojiť vykonaním opravného

uznesenia. Svoju sťažnosť uzatvoril tým, že žiada, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené

a aby bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Sťažnostný súd po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého

spisového materiálu zistil že dôvodom pre napadnutý postup predsedu senátu bol ten, že

dňa 20. 08. 2012, po podaní obžaloby a po výsluchu obžalovaného, rozhodol predseda

senátu uznesením podľa , s poukazom na

tak, že ponecháva obžalovaného M. R. vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/,

písm. c/ s tým, že podpísaným je JUDr. S. D., sudca.

Ustanovenia požadujú, aby do skončenia lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní rozhodol o väzbe procesný súd, t. j. senát /v § 238 ods.

3 sa pre možnú časovú tieseň, týkajúcu sa zabezpečenia účastí prísediacich zavádza

rozhodovanie prostredníctvom predsedu senátu, ak ide o prvé rozhodnutie o väzbe

v súdnom konaní/, čo v danom prípade splnené bolo a len pisárskou chybou, ktorá je

zrejmou nesprávnosťou, došlo pri vyhotovení sťažnosťou napadnutého uznesenia

k označeniu JUDr. S. D. za sudcu, hoci í z titulnej strany o výsluchu je uvedené, že tento

konal z pozície predsedu senátu.“.

30. Naproti tomu ten istý krajský súd vo svojom ostatnom uznesení sp. zn.

2 z 12. novembra 2012, ktorým prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu,

v podstatnom uviedol:

„Krajský súd po dôslednom zhodnotení všetkých okolností prípadu, riadiac sa

dotknutými ustanoveniami , dospel k záveru, že okresný súd postupoval

v rozpore so zákonom, a to v prípade rozhodovania podľa , pričom

toto rozhodnutie malo zásadný vplyv na posudzovanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby

u obžalovaného...

K závažnému procesnému pochybeniu však došlo zo strany okresného súdu v tom, že

po podaní obžaloby v senátnej veci rozhodoval podľa sám

predseda senátu. Z dikcie ustanovenia pritom jasne vyplýva, že

rozhodnutie o väzbe prijíma súd - to znamená vo veciach, v ktorých je horná hranice

trestnej sadzby maximálne osem rokov samosudca a v ostatných veciach senát.

Takýto výklad ako jediný možný a zákonný sa opiera aj o všeobecnú zásadu

upravenú v ustanovení , ktorá určuje, že v trestnom konaní pred

súdom rozhoduje senát, samosudca alebo sudca pre prípravné konanie. Predseda senátu,

samosudca alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujú sami, ak to zákon výslovne

ustanovuje.

Rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby však nie je prípadom, ktorý by zákon výslovne

zveril do rozhodovacej právomoci samotného predsedu senátu alebo samosudcu. O ďalšom

trvaní väzby bol v posudzovanom prípade, v súlade so zákonom povinný rozhodnúť senát

okresného súdu a nie sudca alebo predseda senátu. Táto požiadavka, na ktorej je nutné

bezvýhradne trvať, splnená nebola a závažne procesné pochybenie okresného súdu nebolo

napravené.

Skúmajúc konanie okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

uznesenia zo dňa 12. 10. 2012, je nutné prijať záver, že väzba obžalovaného M. R., ktorá

nasledovala po uplynutí pôvodnej základnej sedemmesačnej lehoty (t. j. po 03. 09. 2012)

nebola prekrytá zákonným rozhodnutím, ktoré vychádza z ustanovenia § 238 ods. 3 Tr.

poriadku a preto ju nemožno označiť za zákonnú.

V nadväznosti na uvedené je potom potrebné konštatovať aj nezákonnosť

rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby

a neprijatý písomný sľub obžalovaného a stotožniť sa so sťažnostnými námietkami

obžalovaného.

Uvedeným postupom došlo k zásadnému porušeniu zákona a práv obžalovaného,

ktoré bolo možné napraviť jedine postupom podľa tak, že

obžalovaný bol krajským súdom ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody rozhodol krajský súd postupom podľa § 194

ods. 1 písm. a/ tak, že zrušil prvostupňové uznesenie v celom rozsahu

a obžalovaného M. R. ihneď prepustil z väzby na slobodu.“

31. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zakotvil, že každé pozbavenie slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom čl. 17, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Každé porušenie

zákona v prípade rozhodovania o väzbe potencionálne zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ako aj dohovoru.

32. Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle a 5 , resp. 5 ods. 1

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej

slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola

postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby

(Statis c. Litva z 21. 3. 2002, § 59 – 61).

33. Ústavný súd predovšetkým predostiera, že sťažovateľ je/bol trestne stíhaný pre

zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a)

. V sťažovateľovom prípade ide teda vzhľadom na výšku trestu odňatia

slobody, ktorý mu hrozí v rozmedzí od troch až desať rokov trestu odňatia slobody, bez

pochybností o zločin. Z už citovaných zákonných ustanovení (

ods. 3 v spojení s s poukazom k Trestného

poriadku) explicitne vyplýva, že po podaní obžaloby je kritériom vymedzujúcim príslušnosť

senátu alebo samosudcu (nie právomoc predsedu senátu, pozn.) na konanie o zločinoch

výlučne výška trestnej sadzby v jej zákonne zadefinovanom rozsahu „do osem rokov“

a „nad osem rokov“ trestu odňatia slobody. Inak povedané, ak je na konanie v merite veci

príslušný senát, je príslušný aj na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby

podľa len senát, a nie samotný predseda senátu (ako to

bolo v posudzovanom prípade, pozn.). Ústavný súd sa preto stotožnil s nosnými dôvodmi

sťažovateľa [„Či už sudca... rozhodoval o ponechaní sťažovateľa vo väzbe dňa 20. 08.

2012... ako predseda senátu, resp. sudca (samosudca) je irelevantné nakoľko po podaní

obžaloby mal rozhodovať ako predseda senátu spoločne s prísediacimi.“ (pozri bod 3.1)],

ale rovnako s právnym názorom krajského súdu vysloveným v ostatnom jeho „väzobnom“

rozhodnutí vo veci sťažovateľa (pozri bod 30), ktorý treba považovať „de lege lata“

a v okolnostiach danej veci za ústavne konformný.

34. Ústavnému súdu neostáva iné, ako konštatovať, že väzba sťažovateľa v čase od 3.

septembra 2012 do jeho prepustenia z väzby na slobodu nebola prekrytá zákonným

rozhodnutím všeobecného súdu, čo zároveň predstavuje neprípustný zásah do jeho v petite

označených práv. Ak preto – či už okresný súd alebo o sťažnosti rozhodujúci krajský súd –

mali akékoľvek pochybnosti smerujúce k právomoci senátu alebo samosudcu, mali sa tieto

odstrániť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu takým výkladom

príslušných zákonných ustanovení , ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd“ (, ). Z týchto

dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 1 tohto nálezu.

35. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Zistenie ústavného súdu o tom, že ochrany označených práv alebo

slobôd sa sťažovateľ môže/mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, vedie ústavný súd k záveru o nedostatku svojej

právomoci na rozhodovanie, pretože jeho právomoci predchádza právomoc iného orgánu

verejnej moci, v danom prípade iného orgánu súdnej moci (m. m. , ,

, ).

36. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2012, ako aj proti opravnému uzneseniu tohto súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2012 sťažovateľ využil ako účinný prostriedok nápravy

sťažnosť podľa a nasl. , o ktorých rozhodol krajský súd

uzneseniami sp. zn. z 22. augusta 2012 a sp. zn. z 10. októbra

2012. Z dôvodov uvedených v bode 35 preto ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ napádal postup a rozhodovaciu činnosť okresného súdu. Ústavný súd sa

pritom navyše riadil aj princípom vlastného sebaobedzenia a zdržanlivosti pri poskytovanej

ochrane ústavnosti, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľových práv sa javí byť

dostatočným vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý je súdom s plnou jurisdikciou. Rovnaký

princíp ovládol ústavný súd aj v súvislosti s ďalšími výhradami sťažovateľa (bod 3.2),

ktorých ústavné posúdenie (vzhľadom na úspech sťažovateľa) už nebolo zapotreby.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto

nálezu.

37. V súvislosti s uvedeným v bode 36 ústavný súd dodáva, že Európsky súd pre

ľudské práva judikoval (Le Compte Van Leuven a De Meyre c. Holandsko z 23. 6. 1981,

Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982), že nedostatok pri

uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom

súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde.

III.

38. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

39. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 a zároveň prikázal krajskému súdu prepustiť

ho z väzby na slobodu. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel

k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci nie je nevyhnutné, aby využil aj svoju

právomoc podľa , a preto nevyhovel jeho návrhu na zrušenie

predmetného rozhodnutia a nariadenie jeho prepustenia z väzby, a to vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľ bol následným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. novembra 2012 prepustený z väzby na slobodu. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to

je uvedené v bode 3 výroku.

40. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ

domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle citovanej zákonnej požiadavky (§ 50

ods. 3 ) musí odôvodniť, z akých dôvodov požaduje toto

zadosťučinenie. Sťažovateľ síce uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €, ale výslovne neuviedol, z akých dôvodov ho žiada. Ústavný súd preto

zadosťučinenie nepriznal. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode

3 výroku.

41. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia v sume „... 269,58 Eur...“, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie zastupovanie a podanie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov preto priznal sťažovateľovi náhradu požadovaných trov konania; sťažovateľom

požadovaná výška ich náhrady neprevýšila ich celkovú výšku, preto ústavný súd rozhodol

podľa jeho žiadosti tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013