Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 281/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného

JUDr. J. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.

17 ods. 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa ods.

1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Právo V. Y. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. januára 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri

eur a päťdesiat centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky

na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., B., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca

2012 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného

trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 65/2011 z 27. júla 2011 vzatý do

väzby podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Špecializovaný súd svojím ďalším

uznesením sp. zn. 65/2011 z 22. decembra 2011 vyhovel žiadosti sťažovateľa a podľa

ho prepustil z väzby na slobodu. Najvyšší súd svojím

napadnutým rozhodnutím v konaní o sťažnosti prokurátora podľa § 194 ods. 1 písm. a)

zrušil uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 65/2011

z 22. decembra 2011 a zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu predovšetkým

na to, že „V čase, kedy Najvyšší súd SR vydal napadnuté uznesenie, t. j. dňa 16. 01. 2012,

presiahla celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu a už predtým vykonanou väzbou

viac ako 41 mesiacov, a to za 2 roky a 329 dní počas pôvodnej väzby spolu s 5 mesiacmi

a 20 dňami následnej väzby. V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom

povolenej maximálnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Rovnako tak došlo

k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b)

, kde zákon pripúšťa ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, lehotu väzby najviac

v trvaní 36 mesiacov. Najvyšší súd... v danom prípade tieto závažné skutočnosti pri svojom

rozhodovaní nezobral do úvahy, resp. ich prehliadol, čím z jeho strany došlo k vážnemu

pochybeniu, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a porušenie

sťažovateľových ústavných práv...“.

4. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod spis. zn. uznesením z 16. 01.

2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods.

5 ..., právo na slobodu zaručené v a 4 dohovoru...

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. z 16. 01. 2012 sa v plnom

rozsahu zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- eur...

4. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného

súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde

pod sp. zn. 65/2011, ktorého súčasťou bolo tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2012.

6. Uznesením č. k. -18 z 13. júna 2012 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci

konania. Za najvyšší súd jeho predseda listom zo 14. júna 2012 a podanie právneho

zástupcu sťažovateľa, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, bolo

doručené ústavnému súdu 19. júla 2012.

7.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom písomnom stanovisku v podstatnom

argumentoval takto: „Trváme na tom, že obvineným napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je vecne správne a zákonné. Ku žiadnemu nezákonnému držaniu obvineného vo väzbe

nedošlo. Obvinený bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z 29. júla

2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu z 8. augusta 2011 sp. zn.

podľa z dôvodov , , takže v čase

rozhodovania senátu o sťažnosti prokurátora plynula obvinenému základná lehota väzby

pre prípravné konanie v zmysle Nesúhlasím preto so závermi senátu vo

veci sp. zn. .“

7.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii najvyššieho súdu zotrval na svojom

stanovisku s dodatkom: „.... nesúhlasím s vyjadrením predsedu Najvyššieho súdu SR...

v ktorom prezentuje svoj osobný nesúhlasný názor vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR č.k.: . Predmetné rozhodnutie nie je predmetom podanej sťažnosti.“

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným

porušením označených práv.

II.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej

vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

11. Táto chápaná a rozhodovacou činnosťou aj podporená právomoc ústavného súdu

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to z hľadiska, či

vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie je v súlade

s označenými článkami a dohovoru. Inými slovami, skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

12. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením z 13. júna 2012 prijal na

ďalšie konanie, bolo posúdenie predovšetkým tej skutočnosti, či aj vzhľadom na závery

vyplývajúce už z nálezu ústavného súdu sp. zn. došlo v sťažovateľovej trestnej

veci k výraznému prekročeniu zákonnej lehoty väzby, a to nielen v rámci prípravného

konania, ale aj celkovej zákonom prípustnej dĺžky trvania väzby v trestnom konaní vrátane

konania pred súdom v nadväznosti na trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov kladených mu za

vinu v tejto jeho trestnej veci („V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom

povolenej maximálnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Rovnako tak došlo

k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b)

..“).

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má

právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

14. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

15. samotná tvorí jeden celok, a preto zásah do práva na osobnú slobodu

nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17. Podmienkou ústavnosti väzby je

totiž aj jej súlad s , podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné

konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou

prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len

po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných

oblastí súkromia a dôstojnosti jednotlivca, do výkonu jeho iných zaručených

základných práv a slobôd. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie

v súlade s takými normami , ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu

štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takouto normou je aj ,

podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu

a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tieto zásady

vo vzťahu k vyžadujú, aby k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca orgánmi

činnými v trestnom konaní došlo len tam, kde je to oprávnené na základe zákona, a dokonca

i za tejto podmienky len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

16. V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe

zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia je evidentné, že „rozhodnutie“,

„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že

„osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je

výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času

väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom

a výnimkou. Vo formálnom zmysle slova vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu

vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. tak jasne

dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom

poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov

činných v trestnom konaní.

17. V zmysle týchto ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná

ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade

zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia

v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich

páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby

väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad

právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom

ustanovená ako maximálna, už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

18. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať

ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti ().

Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

().

19. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov,

znalcov, spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]...

20. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného

poriadku. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov... Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je

vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre

zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin. Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na

prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b)

devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa pre trvanie

väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania

väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže

v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej

sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie

presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1

ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie

lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na

slobodu. ...

21. Mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné procesnoprávne

a hmotnoprávne dôsledky. Z procesnoprávnych dôsledkov je to predovšetkým zásada

vyjadrená v ustanovení , podľa ktorého o všetkých trestných

činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu

súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci

v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia

na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov

možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť

zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej činnosti toho istého

páchateľa je predovšetkým jej postih uložením úhrnného alebo súhrnného trestu, ktorý

prichádza do úvahy za podmienok uvedených v hmotnoprávnom predpise (zákone

č. v platnom znení, resp.

účinný do 1. januára 2006) v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcich trestných činoch

rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných

trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe

a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do

uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom na druh

uloženého trestu započítanie možné.

22. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

, , ).

23. Ústavný súd mal v danom prípade na pamäti, že sťažovateľ je trestne stíhaný

vo viacerých súbežných trestných veciach nachádzajúcich sa ešte v prípravnom konaní

alebo už v konaní pred súdom. V týchto súbežne prebiehajúcich/viacerých trestných veciach

sa nachádza vo výkone väzby po dobu niekoľkých rokov, a teda je vo výkone väzby

kumulovane po dlhú dobu. Ako už konštatoval ústavný súd vo svojom náleze č. k.

-120 z 9. februára 2000, „Vylúčenie konania o jednom z trestných činov na

samostatné konanie podľa (podľa Trestný

poriadok účinného do 1. januára 2006, pozn.) ešte neznamená, že

(podľa účinného do 1. januára 2006, pozn.)

nebude umožňovať v rámci trestného konania započítanie väzby do uloženého trestu. Ak by

sa v tomto prípade pripustila zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, potom

páchateľ, ktorý by spáchal v jednom časovom období viac trestných činov na rôznych

miestach, by mohol byť v jednom takto vyčlenenom konaní orgánmi činnými v trestnom

konaní vzatý do väzby na tri roky, potom v druhom na ďalšie tri roky, v treťom na ďalšie tri

roky, až kým by nedošlo k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku v jednom z týchto

trestných konaní. Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom stanovenej dĺžky trvania

väzby nie je rozhodujúce, ako dlho bol navrhovateľ vo vyšetrovacej väzbe pre trestný čin...,

ale rozhodujúce je, že pre tento trestný čin už vo väzbe bol, a samotné vylúčenie veci na

samostatné konanie neodôvodňuje začatie plynutia novej lehoty stanovenej pre ďalšiu

väzbu.“.

24. S uvedeným názorom sa vo svojom ostatnom uznesení sp. zn.

z 22. februára 2012 stotožnil aj najvyšší súd, keď k posúdeniu celkovej dĺžky trvania väzby

sťažovateľa v podstatnom dôvodil:

„Ako konštatoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vylúčenie jednej

z viacerých spoločne trestne stíhaných vecí vo väzbe u toho istého obvineného na

samostatné konanie s dôsledkom, že ďalej sa výkon väzby už nebude vzťahovať na vylúčenú

vec, ako také nie je v rozpore s ústavnými zárukami osobnej slobody takéhoto obvineného.

Do rozporu s nimi by sa však takýto postup orgánov činných v trestnom konaní s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu mohol dostať napr. vtedy, ak by preň neboli dané dôležité

dôvody alebo by sa ním zjavne sledovalo dosiahnutie predĺženia väzby nad zákonom

stanovený časový limit jej trvania, alebo by inak mal za následok svojvoľné držanie

obvineného vo väzbe.

V posudzovanom prípade nie je sporu o tom, že dôležité dôvody pre trvanie väzby na

strane obvineného tu sú, najmä dôvod útekovej väzby, keďže obvinený je občanom cudzieho

štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, a na území Slovenskej republiky nemá

v súčasnosti trvalý ani tolerovaný pobyt. Táto skutočnosť naozaj zakladá dôvodnú obavu, že

by mohol obvinený utiecť, resp. sa skrývať a tak sa vyhýbať trestnému konaniu, príp. trestu,

ktorý mu hrozí. Na druhej strane však treba uviesť, že v danom prípade nie je možné úplne

vylúčiť pochybnosti o skutočnosti, že držanie obvineného vo väzbe, resp. vo výkone trestu

odňatia slobody už 10 rokov sa môže javiť ako svojvoľné a hlavne účelové obmedzovanie

osobnej slobody obvineného v snahe dosiahnuť jeho odsúdenie za závažné delikty, najmä

keď tento bol prezentovaný ako vodca ilegálneho mafiánskeho zoskupenia.

Pokiaľ teda prirátame k vyššie uvedenému času, ktorý už obvinený Y. strávil za

vyššie uvedené skutky vo väzbe s časom, ktorý uplynul od jeho vzatia do väzby 27. júla 2012

(takmer sedem mesiacov), zistíme, že pre dva z vyššie uvedených skutkov už maximálna

lehota väzby pre celé trestné konanie prípustná pre zločin v zmysle § 76 ods. 6 písm. b/

uplynula. Zároveň treba dodať, že obvinený je väzobné stíhaný súčasne

pre všetky štyri skutky; nemožno ich teda od seba oddeľovať, lebo ide o jednu trestnú vec,

v ktorej je vo väzbe.

K ďalšej námietke uvedenej v sťažnosti, a síce, že obvinený bol vzatý do väzby na

základe nesprávneho ustanovenia treba poznamenať, že obvinený bol

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. , zo dňa 27. júla 2011 v plnom

rozsahu oslobodený spod obžaloby pre iný trestný čin a zároveň bol prepustený z väzby.

Následne v ten istý deň bola obmedzená osobná sloboda obvineného zadržaním políciou.

Prokurátor podal sudcovi pre prípravné konanie návrh na vzatie obvineného do väzby

v zmysle a . Na verejnom zasadnutí

konanom dňa 29. júla 2011 rozhodol sudca pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, uznesením sp. zn. 65/2011, o

vzatí obvineného do väzby z dôvodov uvedených v a ,

pričom väzba začala plynúť 27. júla 2011 od 15.20 hod.

Táto väzba od 27. júla 2011 začala fakticky nadväzovať na väzbu, ktorú už obvinený

vykonával. Podľa uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 29. júla 2011, sp. zn.

65/2011, obvinený je trestne stíhaný za tie isté skutky posudzované ako uvedené trestné

činy, pre ktoré bol vo väzbe od 25. júna 2002 minimálne do 19. mája 2005, kedy táto vec

bola vylúčená na samostatné konanie. V tej dobe v tejto trestnej veci bol obvinený vo väzbe

2 roky a 329 dní, a to za situácie, že podľa porovnania s teraz účinným

trestné stíhanie bolo vedené za delikty vykazujúce znaky zločinu (prečinu), kde maximálna

doba trvania väzby je zákonom stanovená na 36 mesiacov, pričom len polovica tejto doby

(+1 mesiac) sa môže viazať na prípravné konanie. Obvinený je však v súčasnosti vo väzbe

v tej istej trestnej veci, ktorá je ešte len v štádiu prípravného konania (19-mesačná lehota

trvania takej väzby je už výrazne prekročená).

Zároveň ale je výrazne prekročená aj celková doba trvania väzby (predtým 2 roky

a 329 dní, na čo nadväzuje terajšia väzba od 27. júla 2011 doteraz, teda 6 mesiacov a 28

dní, spolu skoro 42 mesiacov).

Je potrebné tiež akcentovať, že obvinený bol teraz vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1

; nejde teda o prípad tzv. opätovného vzatia do väzby v tej istej veci podľa

ods. 2 Je pritom zrejmé, že neboli naplnené podmienky stanovené v Tr.

por. a zrejme súd prvého stupňa preto pri vzatí obvineného do väzby 29. júla 2011 uvedené

ustanovenie ani nepoužil.

S poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, tento postup súdu prvého stupňa je akceptovateľný, lebo v časti trestnej veci

vylúčenej v prípravnom konaní 19. mája 2005 na samostatné konanie podľa predloženého

spisu sa od 19. mája 2005 do 25. júla 2011 prakticky nekonalo. Zároveň však ani

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nijako nepripúšťa predlžovanie lehoty

trvania väzby nad zákonom povolenú hranicu.

Stav v rozhodovanej veci pritom je ešte komplikovanejší: po vylúčení časti veci na

samostatné konanie 19. mája 2005 nebolo zistené rozhodnutie, ktoré by upravovalo režim

väzby. Len z neskorších rozhodnutí vyplýva, že väzba obvineného sa viazala na trestné

stíhanie vedené za skutok právne posudzovaný ako vražda, ktoré bolo predtým súčasťou

spoločného konania. Tento stav je potrebné akceptovať ako realitu; ak by sa väzba

obvineného bola viazala na trestné stíhanie za delikty, ktoré sú teraz predmetom

prebiehajúceho konania, maximálna lehota jej trvania by uplynula už podstatne skôr.

Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o sťažnosti teda rezultuje, že sťažnosť obvineného

je dôvodná, lebo maximálna zákonom povolená lehota trvania väzby v rozhodovanej veci

bola prekročená. Najvyšší súd preto podľa zrušil napadnuté

uznesenie a hoci dôvody väzby obvineného existujú, podľa musel

rozhodnúť o jeho prepustení z nej.“

25. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 10 a 11), v prípadoch posudzovania

individuálnych sťažností podľa je jeho úlohou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti preskúmať spôsob, akým boli predmetné právne predpisy aplikované

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s ich dôsledkom/intenzitou zásahu voči

a príslušných medzinárodných zmlúv garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.

26. Preskúmajúc argumentačné námietky sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu a v kontexte záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2012 a už citovanej judikatúry ústavného súdu ústavný súd konštatuje

porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

keďže už v čase jeho vydania 16. januára 2012 došlo k prekročeniu celkovej prípustnej

doby väzby sťažovateľa nielen v rámci prípravného konania, ale aj celkovej prípustnej doby

väzby v celom trestnom konaní. Teda podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil hľadisko potreby ochrany a medzinárodnými

zmluvami garantovaných základných ľudských práv a slobôd, z ktorých jeho uznesenie

sp. zn. zo 16. januára 2012 vybočovalo.

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

IV.

28. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší. Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

29. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. januára 2012. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa

dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci nie je nevyhnutné, aby využil aj svoju

právomoc podľa , a preto nevyhovel jeho návrhu na zrušenie

predmetného rozhodnutia, a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ bol

následným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2012

prepustený z väzby na slobodu. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode

3 výroku.

30. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

31. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

100 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých

sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania

základného práva ().

32. Zohľadniac už uvedené v bode 29 in fine ústavný súd nepovažoval za účelné ani

vhodné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, keďže vyslovenie porušenia

sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach

danej veci za dostačujúce. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku v bode 3 tohto nálezu.

33. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške „... 1.520,06 Eur...“. Ústavný súd v súlade s vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania, a to za vykonanie dvoch úkonov právnej služby

(príprava a prevzatie zastupovanie a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku

2012 (127,16 €/úkon právnej služby + 2 x 7,63 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol

nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 323,50 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 2.

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

35. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012