Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 281/2012
PDF · 296.94 KB
No categories available
I. ÚS 281/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného
JUDr. J. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.
17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods.
1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 a takto
rozhodol:
1. Právo V. Y. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri
eur a päťdesiat centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky
na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca
2012 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 1/2012
zo 16. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného
trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 65/2011 z 27. júla 2011 vzatý do
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Špecializovaný súd svojím ďalším
uznesením sp. zn. Tp 65/2011 z 22. decembra 2011 vyhovel žiadosti sťažovateľa a podľa
§ 79 ods. 3 Trestného poriadku ho prepustil z väzby na slobodu. Najvyšší súd svojím
napadnutým rozhodnutím v konaní o sťažnosti prokurátora podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku zrušil uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 65/2011
z 22. decembra 2011 a zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu predovšetkým
na to, že „V čase, kedy Najvyšší súd SR vydal napadnuté uznesenie, t. j. dňa 16. 01. 2012,
presiahla celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu a už predtým vykonanou väzbou
viac ako 41 mesiacov, a to za 2 roky a 329 dní počas pôvodnej väzby spolu s 5 mesiacmi
a 20 dňami následnej väzby. V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom
povolenej maximálnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Rovnako tak došlo
k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b)
Tr. por., kde zákon pripúšťa ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, lehotu väzby najviac
v trvaní 36 mesiacov. Najvyšší súd... v danom prípade tieto závažné skutočnosti pri svojom
rozhodovaní nezobral do úvahy, resp. ich prehliadol, čím z jeho strany došlo k vážnemu
pochybeniu, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a porušenie
sťažovateľových ústavných práv...“.
4. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod spis. zn. 5 Tost 1/2012 uznesením z 16. 01.
2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods.
5 ústavy..., právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru...
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tost 1/2012 z 16. 01. 2012 sa v plnom
rozsahu zrušuje.
3. Sťažovateľovi sa... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100.000,- eur...
4. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného
súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde
pod sp. zn. Tp 65/2011, ktorého súčasťou bolo tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.
6. Uznesením č. k. I. ÚS 281/2012-18 z 13. júna 2012 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci
konania. Za najvyšší súd jeho predseda listom zo 14. júna 2012 a podanie právneho
zástupcu sťažovateľa, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, bolo
doručené ústavnému súdu 19. júla 2012.
7.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom písomnom stanovisku v podstatnom
argumentoval takto: „Trváme na tom, že obvineným napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
je vecne správne a zákonné. Ku žiadnemu nezákonnému držaniu obvineného vo väzbe
nedošlo. Obvinený bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z 29. júla
2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu z 8. augusta 2011 sp. zn. 6 Tost 24/2011
podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por., takže v čase
rozhodovania senátu o sťažnosti prokurátora plynula obvinenému základná lehota väzby
pre prípravné konanie v zmysle § 76 ods. 2 Tr. por. Nesúhlasím preto so závermi senátu vo
veci sp. zn. 3 Tost 5/2012.“
7.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii najvyššieho súdu zotrval na svojom
stanovisku s dodatkom: „.... nesúhlasím s vyjadrením predsedu Najvyššieho súdu SR...
v ktorom prezentuje svoj osobný nesúhlasný názor vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR č.k.: 3 Tost 5/2012. Predmetné rozhodnutie nie je predmetom podanej sťažnosti.“
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným
porušením označených práv.
II.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej
vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti.
11. Táto chápaná a rozhodovacou činnosťou aj podporená právomoc ústavného súdu
mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to z hľadiska, či
vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie je v súlade
s označenými článkami ústavy a dohovoru. Inými slovami, skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
12. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením z 13. júna 2012 prijal na
ďalšie konanie, bolo posúdenie predovšetkým tej skutočnosti, či aj vzhľadom na závery
vyplývajúce už z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 došlo v sťažovateľovej trestnej
veci k výraznému prekročeniu zákonnej lehoty väzby, a to nielen v rámci prípravného
konania, ale aj celkovej zákonom prípustnej dĺžky trvania väzby v trestnom konaní vrátane
konania pred súdom v nadväznosti na trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov kladených mu za
vinu v tejto jeho trestnej veci („V danom prípade došlo k výraznému prekročeniu zákonom
povolenej maximálnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Rovnako tak došlo
k prekročeniu zákonom povolenej maximálnej lehoty väzby aj v zmysle § 76 ods. 6 písm. b)
Tr. por...“).
13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má
právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
14. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
15. Ústava samotná tvorí jeden celok, a preto zásah do práva na osobnú slobodu
nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17. Podmienkou ústavnosti väzby je
totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné
konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou
prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len
po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných
oblastí súkromia a dôstojnosti jednotlivca, do výkonu jeho iných ústavou zaručených
základných práv a slobôd. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie
v súlade s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu
štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tieto zásady
vo vzťahu k čl. 17 ústavy vyžadujú, aby k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca orgánmi
činnými v trestnom konaní došlo len tam, kde je to oprávnené na základe zákona, a dokonca
i za tejto podmienky len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.
16. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“,
„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že
„osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je
výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času
väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom
a výnimkou. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu
vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne
dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom
poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov
činných v trestnom konaní.
17. V zmysle týchto ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná
ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade
zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia
v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich
páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby
väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné
náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad
právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom
ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.
18. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje
na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať
ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade
zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).
Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98).
19. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov,
znalcov, spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]...
20. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného
poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je
sedem mesiacov... Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom
konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je
vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre
zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný
zločin. Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na
prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b)
devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie
väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania
väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže
v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej
sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie
presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1
Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie
lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na
slobodu. ...
21. Mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné procesnoprávne
a hmotnoprávne dôsledky. Z procesnoprávnych dôsledkov je to predovšetkým zásada
vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných
činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu
súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci
v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia
§ 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov
možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť
zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej činnosti toho istého
páchateľa je predovšetkým jej postih uložením úhrnného alebo súhrnného trestu, ktorý
prichádza do úvahy za podmienok uvedených v hmotnoprávnom predpise (zákone
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení, resp. zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
účinný do 1. januára 2006) v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcich trestných činoch
rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných
trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe
a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do
uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom na druh
uloženého trestu započítanie možné.
22. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych
prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08,
I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
23. Ústavný súd mal v danom prípade na pamäti, že sťažovateľ je trestne stíhaný
vo viacerých súbežných trestných veciach nachádzajúcich sa ešte v prípravnom konaní
alebo už v konaní pred súdom. V týchto súbežne prebiehajúcich/viacerých trestných veciach
sa nachádza vo výkone väzby po dobu niekoľkých rokov, a teda je vo výkone väzby
kumulovane po dlhú dobu. Ako už konštatoval ústavný súd vo svojom náleze č. k.
II. ÚS 55/98-120 z 9. februára 2000, „Vylúčenie konania o jednom z trestných činov na
samostatné konanie podľa § 23 Trestného poriadku (podľa zákona č. 141/1961 Zb. Trestný
poriadok účinného do 1. januára 2006, pozn.) ešte neznamená, že § 38 Trestného zákona
(podľa zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok účinného do 1. januára 2006, pozn.)
nebude umožňovať v rámci trestného konania započítanie väzby do uloženého trestu. Ak by
sa v tomto prípade pripustila zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, potom
páchateľ, ktorý by spáchal v jednom časovom období viac trestných činov na rôznych
miestach, by mohol byť v jednom takto vyčlenenom konaní orgánmi činnými v trestnom
konaní vzatý do väzby na tri roky, potom v druhom na ďalšie tri roky, v treťom na ďalšie tri
roky, až kým by nedošlo k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku v jednom z týchto
trestných konaní. Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom stanovenej dĺžky trvania
väzby nie je rozhodujúce, ako dlho bol navrhovateľ vo vyšetrovacej väzbe pre trestný čin...,
ale rozhodujúce je, že pre tento trestný čin už vo väzbe bol, a samotné vylúčenie veci na
samostatné konanie neodôvodňuje začatie plynutia novej lehoty stanovenej pre ďalšiu
väzbu.“.
24. S uvedeným názorom sa vo svojom ostatnom uznesení sp. zn. 3 Tost 5/2012
z 22. februára 2012 stotožnil aj najvyšší súd, keď k posúdeniu celkovej dĺžky trvania väzby
sťažovateľa v podstatnom dôvodil:
„Ako konštatoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí II. ÚS 55/98 vylúčenie jednej
z viacerých spoločne trestne stíhaných vecí vo väzbe u toho istého obvineného na
samostatné konanie s dôsledkom, že ďalej sa výkon väzby už nebude vzťahovať na vylúčenú
vec, ako také nie je v rozpore s ústavnými zárukami osobnej slobody takéhoto obvineného.
Do rozporu s nimi by sa však takýto postup orgánov činných v trestnom konaní s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu mohol dostať napr. vtedy, ak by preň neboli dané dôležité
dôvody alebo by sa ním zjavne sledovalo dosiahnutie predĺženia väzby nad zákonom
stanovený časový limit jej trvania, alebo by inak mal za následok svojvoľné držanie
obvineného vo väzbe.
V posudzovanom prípade nie je sporu o tom, že dôležité dôvody pre trvanie väzby na
strane obvineného tu sú, najmä dôvod útekovej väzby, keďže obvinený je občanom cudzieho
štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, a na území Slovenskej republiky nemá
v súčasnosti trvalý ani tolerovaný pobyt. Táto skutočnosť naozaj zakladá dôvodnú obavu, že
by mohol obvinený utiecť, resp. sa skrývať a tak sa vyhýbať trestnému konaniu, príp. trestu,
ktorý mu hrozí. Na druhej strane však treba uviesť, že v danom prípade nie je možné úplne
vylúčiť pochybnosti o skutočnosti, že držanie obvineného vo väzbe, resp. vo výkone trestu
odňatia slobody už 10 rokov sa môže javiť ako svojvoľné a hlavne účelové obmedzovanie
osobnej slobody obvineného v snahe dosiahnuť jeho odsúdenie za závažné delikty, najmä
keď tento bol prezentovaný ako vodca ilegálneho mafiánskeho zoskupenia.
Pokiaľ teda prirátame k vyššie uvedenému času, ktorý už obvinený Y. strávil za
vyššie uvedené skutky vo väzbe s časom, ktorý uplynul od jeho vzatia do väzby 27. júla 2012
(takmer sedem mesiacov), zistíme, že pre dva z vyššie uvedených skutkov už maximálna
lehota väzby pre celé trestné konanie prípustná pre zločin v zmysle § 76 ods. 6 písm. b/
Trestného poriadku uplynula. Zároveň treba dodať, že obvinený je väzobné stíhaný súčasne
pre všetky štyri skutky; nemožno ich teda od seba oddeľovať, lebo ide o jednu trestnú vec,
v ktorej je vo väzbe.
K ďalšej námietke uvedenej v sťažnosti, a síce, že obvinený bol vzatý do väzby na
základe nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku treba poznamenať, že obvinený bol
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 4 T 106/09, zo dňa 27. júla 2011 v plnom
rozsahu oslobodený spod obžaloby pre iný trestný čin a zároveň bol prepustený z väzby.
Následne v ten istý deň bola obmedzená osobná sloboda obvineného zadržaním políciou.
Prokurátor podal sudcovi pre prípravné konanie návrh na vzatie obvineného do väzby
v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Trestného poriadku. Na verejnom zasadnutí
konanom dňa 29. júla 2011 rozhodol sudca pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, uznesením sp. zn. Tp 65/2011, o
vzatí obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por.,
pričom väzba začala plynúť 27. júla 2011 od 15.20 hod.
Táto väzba od 27. júla 2011 začala fakticky nadväzovať na väzbu, ktorú už obvinený
vykonával. Podľa uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 29. júla 2011, sp. zn.
Tp 65/2011, obvinený je trestne stíhaný za tie isté skutky posudzované ako uvedené trestné
činy, pre ktoré bol vo väzbe od 25. júna 2002 minimálne do 19. mája 2005, kedy táto vec
bola vylúčená na samostatné konanie. V tej dobe v tejto trestnej veci bol obvinený vo väzbe
2 roky a 329 dní, a to za situácie, že podľa porovnania s teraz účinným Trestným zákonom
trestné stíhanie bolo vedené za delikty vykazujúce znaky zločinu (prečinu), kde maximálna
doba trvania väzby je zákonom stanovená na 36 mesiacov, pričom len polovica tejto doby
(+1 mesiac) sa môže viazať na prípravné konanie. Obvinený je však v súčasnosti vo väzbe
v tej istej trestnej veci, ktorá je ešte len v štádiu prípravného konania (19-mesačná lehota
trvania takej väzby je už výrazne prekročená).
Zároveň ale je výrazne prekročená aj celková doba trvania väzby (predtým 2 roky
a 329 dní, na čo nadväzuje terajšia väzba od 27. júla 2011 doteraz, teda 6 mesiacov a 28
dní, spolu skoro 42 mesiacov).
Je potrebné tiež akcentovať, že obvinený bol teraz vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1
Tr. por.; nejde teda o prípad tzv. opätovného vzatia do väzby v tej istej veci podľa § 71
ods. 2 Tr. por. Je pritom zrejmé, že neboli naplnené podmienky stanovené v § 71 ods. 2 Tr.
por. a zrejme súd prvého stupňa preto pri vzatí obvineného do väzby 29. júla 2011 uvedené
ustanovenie ani nepoužil.
S poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
II, US 55/98, tento postup súdu prvého stupňa je akceptovateľný, lebo v časti trestnej veci
vylúčenej v prípravnom konaní 19. mája 2005 na samostatné konanie podľa predloženého
spisu sa od 19. mája 2005 do 25. júla 2011 prakticky nekonalo. Zároveň však ani
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nijako nepripúšťa predlžovanie lehoty
trvania väzby nad zákonom povolenú hranicu.
Stav v rozhodovanej veci pritom je ešte komplikovanejší: po vylúčení časti veci na
samostatné konanie 19. mája 2005 nebolo zistené rozhodnutie, ktoré by upravovalo režim
väzby. Len z neskorších rozhodnutí vyplýva, že väzba obvineného sa viazala na trestné
stíhanie vedené za skutok právne posudzovaný ako vražda, ktoré bolo predtým súčasťou
spoločného konania. Tento stav je potrebné akceptovať ako realitu; ak by sa väzba
obvineného bola viazala na trestné stíhanie za delikty, ktoré sú teraz predmetom
prebiehajúceho konania, maximálna lehota jej trvania by uplynula už podstatne skôr.
Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o sťažnosti teda rezultuje, že sťažnosť obvineného
je dôvodná, lebo maximálna zákonom povolená lehota trvania väzby v rozhodovanej veci
bola prekročená. Najvyšší súd preto podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté
uznesenie a hoci dôvody väzby obvineného existujú, podľa § 79 ods. 1 Tr. por. musel
rozhodnúť o jeho prepustení z nej.“
25. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 10 a 11), v prípadoch posudzovania
individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jeho úlohou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti preskúmať spôsob, akým boli predmetné právne predpisy aplikované
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s ich dôsledkom/intenzitou zásahu voči ústavou
a príslušných medzinárodných zmlúv garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.
26. Preskúmajúc argumentačné námietky sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu a v kontexte záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012
z 22. februára 2012 a už citovanej judikatúry ústavného súdu ústavný súd konštatuje
porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,
keďže už v čase jeho vydania 16. januára 2012 došlo k prekročeniu celkovej prípustnej
doby väzby sťažovateľa nielen v rámci prípravného konania, ale aj celkovej prípustnej doby
väzby v celom trestnom konaní. Teda podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil hľadisko potreby ochrany ústavou a medzinárodnými
zmluvami garantovaných základných ľudských práv a slobôd, z ktorých jeho uznesenie
sp. zn. 5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012 vybočovalo.
27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
IV.
28. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
29. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 1/2012 zo 16. januára 2012. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa
dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci nie je nevyhnutné, aby využil aj svoju
právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto nevyhovel jeho návrhu na zrušenie
predmetného rozhodnutia, a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ bol
následným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012
prepustený z väzby na slobodu. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode
3 výroku.
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
100 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania
základného práva (IV. ÚS 210/04).
32. Zohľadniac už uvedené v bode 29 in fine ústavný súd nepovažoval za účelné ani
vhodné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, keďže vyslovenie porušenia
sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach
danej veci za dostačujúce. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku v bode 3 tohto nálezu.
33. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške „... 1.520,06 Eur...“. Ústavný súd v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania, a to za vykonanie dvoch úkonov právnej služby
(príprava a prevzatie zastupovanie a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku
2012 (127,16 €/úkon právnej služby + 2 x 7,63 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol
nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 323,50 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 2.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
35. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012