Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 3/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, advokátska kancelária, Považská 26,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 6. októbra

2015, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. októbra 2015

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -5876 z 19. októbra 2015

p o r u š i l základné práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -5876 z 19. októbra 2015

z r u š u j e .

3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 452,61 €

(slovom štyristopäťdesiatdva eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Dušákovej,

advokátska kancelária, Považská 26, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-30 z 11. januára 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. októbra 2015, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. októbra 2015.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 14. marca

2017, okresný súd vo vyjadrení z 23. februára 2017 a krajský súd vo vyjadrení z 3. februára

2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal

pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa bola 8. novembra 2013 podaná obžaloba

jednak pre trestný čin vraždy, ale tiež pre trestný čin všeobecného ohrozenia [podľa § 219

ods. 1, 2 písm. b) a j), ako aj , účinného

do 31. decembra 2005].

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2014 bol sťažovateľ vzatý do

väzby z dôvodov podľa a s účinnosťou od

okamihu prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody realizovaného na základe rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012.

Sťažovateľ opakovane podával žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. októbra 2015 bola jeho posledná

žiadosť zamietnutá a následným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. októbra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

4. V ďalšom sťažovateľ vo svojej sťažnosti zhrnul relevantné skutočnosti, ktoré

predchádzali jeho vzatiu do väzby v roku 2014.

Uznesením vyšetrovateľa ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 bol sťažovateľ obvinený

z trestného činu vraždy. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. júla 2007

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. augusta 2007 bol

sťažovateľ vzatý do väzby. Už počas vykonávania uvedenej väzby bol sťažovateľ obvinený

aj pre skutok „Búdka“, pre ktorý bol sťažovateľ v čase podania tejto sťažnosti vo väzbe.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2010 bol sťažovateľ

znova vzatý do väzby, a to aj v súvislosti so skutkom „Búdka“.

Rozhodnutím prokurátora z 26. novembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby na

slobodu pri súčasnom nariadení okamžitého nástupu do výkonu trestu odňatia slobody.

Neskôr došlo na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 k nariadeniu výkonu

trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov, a to so zarátaním väzby od 14. decembra 1999

do 27. apríla 2001, od 12. júla 2001 do 16. augusta 2001, od 13. decembra 2001 do

13. decembra 2005, ako aj so zarátaním výkonu trestu odňatia slobody od 21. apríla 1994 do

30. decembra 1994, od 18. februára 1995 do 9. júna 1995, od 27. apríla 2001 do 12. júla

2001 a od 26. novembra 2010 do 18. apríla 2012. Dosiaľ nezarátaná väzba trvala od 25. júla

2007 do 27. augusta 2010 a od 27. augusta 2010 do 26. novembra 2010.

Po výkone trestu odňatia slobody bol sťažovateľ opätovne, a to už po tretíkrát vzatý

do väzby vo veci „Búdka“ už uvedeným uznesením okresného súdu z 10. marca 2014

v spojení s uznesením krajského súdu z 19. marca 2014.

5. Uvedený postup a rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľ za

porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že jeho väzba v čase podania tejto sťažnosti

nebola prvým obmedzením jeho osobnej slobody zo strany okresného súdu a krajského

súdu, pretože v čase rozhodovania o poslednej väzbe bol v režime obmedzenia osobnej

slobody (v režime výkonu trestu odňatia slobody a niekoľkonásobnej väzby) v trvaní skoro

15 rokov. Podľa názoru sťažovateľa pritom platí, že ak je obvinený vo väzbe počas dvoch

alebo viacerých samostatných období, tieto obdobia je potrebné pre posúdenie primeranosti

trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru kumulovať.

Trestný čin, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, sa mal udiať v presne nezistenom období

pred 9. júlom 1998, teda „takmer pred 17 rokmi“. V čase rozhodovania o väzbe, ktorá je

predmetom tejto sťažnosti, sa sťažovateľ „nachádzal (aj) vo výkone súhrnného trestu

odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zarátaním niekoľkých väzieb“. Vo väzbe bol aj od

25. júla 2007 do 27. augusta 2010. Uznesením prokurátora z 26. novembra 2010 bol

prepustený z väzby na slobodu z dôvodu okamžitého nástupu do výkonu trestu odňatia

slobody. Výkon trestu odňatia slobody sa skončil 23. marca 2014 a následne bol sťažovateľ

vzatý do väzby. Sťažovateľ teda strávil v režime obmedzenia osobnej slobody skoro 15

rokov.

6. Ustanovenie upravujúce celkovú lehotu väzby

podľa názoru sťažovateľa nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní

a všeobecné súdy sú oprávnené ho držať vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je

obvinený samostatne či izolovane, a to maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za

následok (čo sa prejavuje aj u sťažovateľa), že obžalovaný by mohol byť v súvislosti

s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu vyplývajúcu

z uvedeného ustanovenia a po prepustení z väzby by mohol byť znova vzatý do väzby pre

iný trestný čin, v ktorom by začala plynúť nová maximálna lehota pre ďalšiu väzbu.

Obžalovaný by teda mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, aby bolo

rozhodnuté o jeho vine.

7. Vzhľadom na dosiaľ uvedené podľa názoru sťažovateľa jeho ostatné väzobné

stíhanie nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé legitimizovať jeho trvajúce

zbavenie osobnej slobody. V zmysle zásady proporcionality inštitút väzby nesmie byť

použitý, ak by väzba nebola úmerná opatreniu trestného práva hmotného, ktoré

obžalovaného podľa očakávania postihne, t. j. ak by bola nepomerne prísnym procesným

opatrením vzhľadom na význam veci a očakávanú sankciu, prípadne ak možno dôvodne

očakávať, že dôjde k uloženiu súhrnného trestu s väzbou, ktorá sa vykonáva.

8. Ďalej sťažovateľ namieta, že pokračujúca väzba môže byť opodstatnená iba vtedy,

ak existujú presvedčivé dôvody skutočného verejného záujmu, ktoré prevažujú napriek

prezumpcii neviny nad právom na osobnú slobodu. V prípade, keď je obvinený obmedzený

na osobnej slobode, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní postupovať

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a to aj v takom prípade, ak k obmedzeniu osobnej

slobody došlo v inej trestnej veci, ktorá prebieha paralelne, keďže aj v druhej (neväzobnej)

veci je osobná sloboda obvineného vo svojej podstate obmedzená. V zmysle uvedených

zásad bolo preto potrebné podľa sťažovateľa preveriť doterajší postup orgánov činných

v prípravnom konaní z hľadiska toho, či sa v prípravnom konaní postupovalo s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením.

9. Podľa názoru sťažovateľa z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2015 nie je absolútne zrejmé, ako by mohol sťažovateľ naďalej

pokračovať v trestnej činnosti, resp. z čoho konkrétne vyplýva obava, že by tak konal.

Považovalo sa to za podložené len podozrením zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, ktoré

malo odôvodňovať obavu, že v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v stíhanej

trestnej činnosti. Existencia tohto dôvodu väzby je podľa sťažovateľa založená len na

nepodložených dohadoch pri úplnom zanedbaní prezumpcie neviny. Dôležitá je v tejto

súvislosti podľa názoru sťažovateľa aj okolnosť, že „od skutkov tvoriacich predmet stíhania

uplynulo vyše 17 rokov“.

10. Sťažovateľ napokon namieta, že súd by mal v každom momente trestného

konania skúmať dôvodnosť vznesenia obvinenia, teda či dôvodnosť obvinenia aj naďalej

trvá a či nedošlo k zoslabeniu týchto dôvodov do takej miery, že by to mohlo mať za

následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby. Existencia dôvodného

podozrenia, že stíhaná osoba spáchala trestný čin, je podľa argumentácie sťažovateľa „totiž

podmienkou sine qua non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe“. Podľa presvedčenia

sťažovateľa všeobecné súdy túto otázku dôsledne neskúmali a nevzali do úvahy výsledky

dokazovania na hlavnom pojednávaní, na ktoré sťažovateľ podrobne a obšírne poukazuje.

Inými slovami, o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté na základe

aktuálnej dôkaznej situácie. Vykonaným dokazovaním bolo totiž podľa sťažovateľa výrazne

oslabené podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov.

11. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.1, 2 a

5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Uznesením

Okresný súd Žilina v Uznesení vedenom pod sp. zn. zo dňa 6.10.2015

a Uznesením Krajský súd Žilina zo dňa 19.10.2015 vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.10.2015 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi (...) sa priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 100000 euro, ktoré sú mu Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline povinný

vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. sa priznáva úhrada trov konania z titulu právneho

zastupovania a to vo výške v zmysle zákona a to na účet právnej zástupkyne JUDr. Kataríny

Dušákovej.“

12. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. z 23. februára

2017 doručeného ústavnému súdu 28. februára 2017 spolu s vyjadrením zákonného sudcu

z 20. februára 2017 vyplýva, že sa predseda okresného súdu stotožňuje s vyjadrením

zákonného sudcu a nemá k nemu čo doplniť.

Z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa bolo

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. októbra 2015 právoplatne

rozhodnuté, pretože sťažovateľ po vyhlásení rozsudku uviedol, že sa vzdáva odvolania proti

všetkým jeho výrokom. Následne bol obratom nariadený výkon trestu sťažovateľa a bolo

tiež vydané uznesenie o započítaní doby trvania väzby a vykonaného trestu do súhrnného

trestu odňatia slobody. Z obsahu vyjadrení sťažovateľa na hlavnom pojednávaní bolo

zrejmé, že sa k žalovanej trestnej činnosti v plnom rozsahu doznal a svoje konanie oľutoval.

Obhajkyňa sťažovateľa JUDr. Katarína Dušáková sa hlavného pojednávania zúčastňovala

len v jeho úvode asi do decembra 2014. V ďalšom bol na hlavných pojednávaniach

prítomný už len druhý obhajca JUDr. Pavol Kuric, resp. substitút. Pokiaľ sťažovateľ

poukazuje na to, že už predtým bolo vznesené proti nemu obvinenie pre skutok „Búdka“,

a preto časť väzby vo veci sp. zn. sa týkala aj tohto skutku, treba uviesť, že

išlo o skutok, ktorý sa mal stať v období od 31. januára 1998 do 12. mája 1999 a súvisel

s údajnou fyzickou likvidáciou . Pre skutok „Búdka“ bol sťažovateľ vzatý

do väzby až uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. augusta 2010

a obvinenie pre tento skutok mu bolo vznesené 19. apríla 2010. Možno preto konštatovať,

že medzi väzbami sťažovateľa vykonávanými na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 27. júla 2007 a uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 10. marca 2015 nie je súvis. Väzba vykonávaná na podklade každého z týchto uznesení

bola väzbou samostatnou. To isté sa vzťahuje aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2015, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Väzba sťažovateľa bola dôvodná až do 7. októbra 2016, kedy

nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody.

13. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 48/2017 z 3. februára 2017

doručeného ústavnému súdu 7. februára 2017 spolu s vyjadrením predsedníčky senátu

z 3. februára 2017 vyplýva, že predsedníčka krajského súdu považuje vyjadrenie

predsedníčky senátu aj za vyjadrenie samotného krajského súdu.

Z vyjadrenia predsedníčky senátu vyplýva, že na hlavnom pojednávaní okresného

súdu vo veci sp. zn. konanom 7. októbra 2016 bol vyhlásený rozsudok,

ktorým bol sťažovateľ (ako aj ďalší štyria obžalovaní) uznaný vinným z trestného činu

všeobecného ohrozenia podľa a účinného

do 31. decembra 2005 a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov.

Po vyhlásení rozsudku sa sťažovateľ vzdal práva podať odvolanie. V predmetnej veci bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie 19. apríla 2010. Bol vzatý do väzby uznesením

okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2014, a to od momentu jeho prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby aj za skutok, ktorý bol predmetom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Z tejto väzby bol

26. novembra 2010 prepustený prokurátorom vzhľadom na okamžitý nástup do výkonu

trestu uloženého mu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2008.

Väzba sťažovateľa preto neprekročila zákonnú lehotu podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného

poriadku. V súvislosti so skutkom „Búdka“ bol sťažovateľ vzatý do väzby až 31. augusta

2010, potom bol 26. novembra 2010 prepustený a následne (po výkone trestu) bol opäť

vzatý (už len v súvislosti s týmto skutkom) do väzby 23. marca 2014. Je preto pravdou, že

terajšia väzba nie je prvým obmedzením jeho osobnej slobody, avšak aj pri kumulácii

väzieb, pokiaľ ide o skutok „Búdka“, nemožno túto hodnotiť ako neprimeranú, ba dokonca

ani ako maximálnu možnú. Nemožno konštatovať, že by došlo k držaniu sťažovateľa pre

každý z trestných činov, ktoré sa mu kladú za vinu samostatne, a to po maximálnu dobu.

14. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa zo 14. marca 2017 doručenej

ústavnému súdu 15. marca 2017, ktorou reaguje na vyjadrenia okresného súdu a krajského

súdu, vyplýva, že sťažovateľovi boli neustále vznášané nové a nové účelové obvinenia, tie

boli účelovo spájané, resp. rozpájané pre potreby zdôvodnenia opakovanej väzby. Priznanie

viny zo strany sťažovateľa, na ktoré okresný súd a krajský súd poukazujú, nie je

argumentom vo vzťahu k dôvodnosti väzby. Pre skutok „Búdka“ bolo proti sťažovateľovi

vznesené obvinenie 19. apríla 2010. V tom čase sa väzobne stíhali už iné jeho trestné veci.

Sťažovateľ bol vo väzbe od 25. júla 2007 a popri tejto väzbe sa viedlo aj trestné stíhanie pre

skutok „Búdka“ s tým, že tento skutok bol účelovo spojený v deň oslobodzujúceho

rozsudku s inými trestnými vecami sťažovateľa tak, aby 31. augusta 2010 bol opätovne

vzatý do väzby pre iné skutky tvoriace predmet skoršej väzby.

II.

15. Z uznesenia krajského súdu č. k. -5876 z 19. októbra 2015

vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 6. októbra 2015.

Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ v písomných dôvodoch sťažnosti

namietal, že upravujúci lehotu väzby nemožno vykladať tak,

že orgány činné v trestnom konaní a následne súdy sú oprávnené držať sťažovateľa

vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je obžalovaný samostatne či izolovane, a to

po maximálnu dobu. Sťažovateľ je vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených

trestných veciach po dobu 8 rokov. Sťažovateľ dal do pozornosti uznesenia, ktorými bol

držaný vo väzbe, ako aj rozhodnutia, na základe ktorých bol vo výkone trestu odňatia

slobody. Je toho názoru, že v rámci skúmania materiálnych podmienok väzby sa musí

zohľadniť dĺžka predchádzajúcich väzieb a okolnosti, za ktorých bolo o nich rozhodnuté,

teda že bol braný do väzby vždy v bezprostrednej časovej následnosti po skončení

predchádzajúcich trestných stíhaní bez odsudzujúceho rozsudku s následným prepustením

z väzby v týchto veciach. Nie je možné podľa neho akceptovať stanovisko okresného súdu,

že pokiaľ sa nenaplní maximálna doba trvania väzby upravená v ,

nemožno ho z väzby prepustiť. Sťažovateľ tiež navrhol pripojiť vyšetrovacie spisy,

z ktorých jednotlivé trestné stíhania vyplývajú. Práve uvedené skutočnosti spôsobili, že

vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach je vo väzbe od 25. júla 2007

s výnimkou doby strávenej vo výkone trestu.

Podľa názoru krajského súdu nie sú dané žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli

byť podkladom pre zmenu názoru či právnych záverov krajského súdu vyjadrených

v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Záver okresného súdu, podľa ktorého doterajší priebeh dokazovania nasvedčuje

tomu, že skutky sa stali a majú znaky žalovaného trestného činu, zodpovedá dosiaľ

vykonanému dokazovaniu. V danom štádiu trestného konania existujú tiež dôvody

na podozrenie, že na týchto skutkoch participoval aj sťažovateľ. Je pravdou, že okresný súd

hodnotí dôkazy aj v danom štádiu konania, avšak len z pohľadu toho, či žalobu potvrdzujú

alebo vyvracajú. Toto hodnotenie nemá povahu ako v štádiu rozhodovania o vine a treste.

Dosiaľ z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by došlo k oslabeniu dôkaznej situácie, čo by

malo za následok zánik materiálnej podmienky väzby. V tomto štádiu konania je preto

vedenie trestného stíhania proti sťažovateľovi naďalej dôvodné.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu je podľa krajského súdu zrozumiteľné

a dostatočne logické. Zodpovedá aj zásade, že je potrebné vysporiadať sa iba s takými

námietkami či argumentmi, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Väzba

sťažovateľa nepresahuje vzhľadom na trestnú činnosť, jej charakter a rozsah dokazovania

rámec a nie je neprimeraná ani vzhľadom na skutkovú a právnu

obťažnosť veci.

Od posledného rozhodnutia o väzbe boli vykonané hlavné pojednávania 7. júla 2015

a 19. augusta 2015. Dokazovanie sa ďalej vykonávalo 2. septembra 2015, ale aj

8. septembra 2015. Možno preto konštatovať, že okresný súd koná vo veci plynule

vzhľadom na rozsah trestného konania, počet obžalovaných, ako aj vzhľadom na samotné

možnosti súdu pri rešpektovaní zákonných ustanovení. Konanie okresného súdu teda

zodpovedá požiadavkám urýchleného vybavovania väzobných vecí.

Obava z pokračovania v trestnej činnosti, ako samotný dôvod väzby, je aj naďalej

dôsledne naplnená. Ako už bolo niekoľkokrát konštatované, sťažovateľ má 6 záznamov

v registri trestov a v 3 prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Je teda osobou

so sklonom k páchaniu trestnej činnosti a tieto odsúdenia napovedajú o jeho osobe. Ani

v tomto štádiu konania nemožno neprihliadať na charakter trestnej veci, ako aj jej

závažnosť. Je nutné tiež poukázať aj na ďalšie trestné konania, ktoré sa vedú proti

sťažovateľovi.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby, táto plne korešponduje s § 76 ods. 6 a 7 Trestného

poriadku. Sťažovateľ bol v tejto veci vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

z 10. marca 2014 s tým, že lehota väzby začala plynúť okamihom jeho

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ku ktorému došlo na základe rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009 v spojení s rozhodnutím najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. apríla 2012. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby aj pre skutok, ktorý je

v súčasnej dobe špecifikovaný v podanej obžalobe. Uznesením prokurátora z 26. novembra

2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby z dôvodu okamžitého nástupu do výkonu trestu,

ktorý mu bol uložený rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 19. novembra

2008. Je teda zrejmé, že pre daný skutok je sťažovateľ vo väzbe naďalej v zákonnej lehote

a zákon upravuje maximálne doby väzby.

III.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

17. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo

spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom

zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

18. Sťažovateľ je presvedčený, že bol držaný vo väzbe neprimerane dlho. Všeobecné

súdy sa zamerali len na skúmanie tej časti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, ktorá sa

týkala väzby vo veci „Búdka“ a vôbec nebrali do úvahy, že kontinuálne bol v osobitne

vedených trestných veciach vo väzbe, resp. vo výkone trestu po dobu asi 15 rokov.

19. Podľa súhlasného názoru okresného súdu a krajského súdu väzbu sťažovateľa

týkajúcu sa veci „Búdka“ nemožno považovať za neprimerane dlhú. Nedosiahla totiž hornú

hranicu možného trvania väzby.

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Nevyžaduje sa, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, ).

21. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ výslovne označil ďalšie trvanie väzby za

nezákonné a nesprávne a poukázal na potrebu započítať do doby trvania väzby aj väzbu

vykonanú v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, ako aj výkon trestu v osobitne

vedenom trestnom stíhaní, bolo povinnosťou všeobecných súdov sa týmito námietkami

zaoberať a vysporiadať sa s nimi, keďže mohli mať zásadný význam v prípade, keby boli

vyhodnotené ako dôvodné. Ústavný súd tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť súdom

skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr.

).

V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na nález č. k. -120

z 9. februára 2000, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 22. februára 2012, keď uviedol, že držanie obvineného vo väzbe, resp.

vo výkone trestu už 10 rokov sa môže javiť ako svojvoľné a hlavne účelové obmedzovanie

osobnej slobody obvineného v snahe dosiahnuť jeho odsúdenie za závažné delikty

(, , , , Yegorov c. Slovenská republika

z 2. júna 2015).

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska

k námietke, podľa ktorej do doby trvania väzby bolo treba započítať aj väzbu (výkon trestu)

vykonanú v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, zakladá dôvod na vyslovenie záveru,

že uznesenie krajského súdu je zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva na

slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-5876 z 19. októbra 2015 (bod 1 výroku nálezu).

22. Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uvedeným uznesením

krajského súdu, ktorý mal povinnosť poskytnúť súdnu ochranu v okolnostiach danej veci

ako všeobecný súd poslednej inštancie, znamená to zároveň, že už nie je ani potrebné

zaoberať sa tou časťou sťažnosti, ktorá pre porušenie , 2 a 5 a

a 4 dohovoru smerovala proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu zo 6. októbra 2015.

23. Z rovnakého dôvodu nie je potrebné osobitne sa zaoberať ani ďalšími námietkami

sťažovateľa, avšak ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ je už na slobode, a preto

otázku jeho osobnej slobody (ktorej sa tieto námietky najmä týkajú) už toto rozhodnutie

neovplyvní.

24. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-5876 z 19. októbra 2015 (bod 2 výroku nálezu).

25. Keďže sťažovateľ už t. č. nie je vo väzbe, neprichádzalo do úvahy postupom

podľa vec vrátiť na ďalšie konanie, pretože

o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú ().

Ústavný súd mu preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

26. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 100 000 €, avšak neuviedol z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený,

neodôvodnil ani vo svojej sťažnosti zo 17. decembra 2015, ale ani vo svojej replike

(prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) zo 14. marca 2017, ktorou reaguje na

vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu, z akých dôvodov sa domáha priznania

primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd vychádzajúc z citovaného § 50 ods. 3

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal, teda v tejto časti

sťažnosti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o žiadosti sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

27. Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

v nešpecifikovanej výške. Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej

sume 452,61 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava

zastupovania a podanie sťažnosti) po 139,83 €, za jeden úkon právnych služieb v roku 2017

(replika na vyjadrenie krajského súdu) v sume 147,33 €, ako aj režijné paušály dvakrát po

8,39 € a raz vo výške 8,84 € (bod 4 výroku nálezu).

28. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

29. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2017