Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 339/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2 , a Slovenskej

republiky, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Prešov č. k. -3024 z 26. októbra 2017 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove č. k. -3078 z 15. novembra 2017 a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia , 2 a 5 v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), a , , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -3024 z 26. októbra 2017

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -3078 z 15. novembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2015 bol sťažovateľ v prípravnom konaní z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a) a c) vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom jeho

zadržania 9. apríla 2015. Prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove bola 2. októbra 2015

podaná na sťažovateľa obžaloba pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1

a 2 vo forme účastníctva, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa a , a

s poukazom na a pre zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a a

ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) . Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 3. mája 2016 v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 19. apríla 2016 bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

z dôvodu podľa a po podaní obžaloby.

Naposledy bolo rozhodnuté o väzbe sťažovateľa na podklade jeho žiadosti o prepustenie

z väzby z 20. októbra 2017 uznesením krajského súdu č. k. -3078

z 15. novembra 2017 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -3024

z 26. októbra 2017, ktoré sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému

súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo všeobecnej rovine skonštatoval: „... obe

napádané rozhodnutia považujem za arbitrárne a preto nepreskúmateľné, z dôvodu, že súdy

sa nevysporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi uvedenými v mojej žiadosti

ako aj v sťažnosti, predovšetkým však sa súdy odchýlili od znenia príslušných ustanovení,

tak že bol zásadne popretý ich účel a význam.“

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ, poukazujúc na viaceré

rozhodnutia ústavného súdu a príslušnú zákonnú úpravu , zvýraznil

skutočnosť, že je „... vo väzbe nepretržite 51 mesiacov, trvanie väzby prevyšuje

maximálnych možných 48 mesiacov a väzba je z vyššie uvedených dôvodov nezákonná,

porušuje moje základné právo na osobnú slobodu.“. Podľa jeho presvedčenia „Do väzby

v tejto trestnej veci som bol vzatý v bezprostrednej časovej nadväznosti hneď, keď moje

predchádzajúce trestné stíhanie neskončilo odsudzujúcim rozsudkom a bol som prepustený

z väzby na slobodu. Pri prepustení z väzby na slobodu bola moja osobná sloboda okamžite

opäť obmedzená z dôvodu skoršieho obvinenia v samostatne vedenej trestnej veci.

Po prepustení z väzby som bol ihneď zadržaný a vzatý do väzby v tejto trestnej veci

a celkovo som tak k dnešnému dňu nepretržite vo väzbe po dobu 51 mesiacov.“.

Sťažovateľom predostretý postup bol podľa jeho názoru rozporný so znením § 18 Trestného

poriadku a judikatúrou ústavného súdu vyjadrenou v jeho náleze sp. zn.

z 5. júna 2013, v dôsledku čoho o jeho viacerých trestných veciach malo byť vedené

spoločné konanie, čo by malo dopad aj na maximálnu lehotu väzby v jeho terajšej trestnej

veci, v ktorej je väzobne stíhaný.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že „Súd

rozhodujúci o väzbe je povinný vysporiadať sa s otázkou, či zadokumentované dôkazy

racionálne odôvodňujú kvalifikáciu skutku a či posudzovanie skutku podľa kvalifikovanej

skutkovej podstaty nebolo vedené len na účely bez primeraných dôvodov zvýšiť závažnosť

predmetného skutku tak, aby sa na tento skutok nevzťahovalo premlčanie.“. Podľa

presvedčenia sťažovateľa „Materiálne podmienky mojej väzby sa úplne oslabili zmenou

výpovede údajného poškodeného . Obžaloba voči mne je založená jednak

na jeho výpovedi a jednak na výpovedi svedka . Výpoveď svedka

ma nijak neusvedčuje tak ako to tvrdí súd, pretože tento vykonal podpálenie auta

a streľbu na dom na objednávku a usvedčuje z trestnej činnosti

.“. V ďalšom prednese sťažovateľ predostiera v kontexte vykonaných dôkazov

a z nich plynúcich skutočností vlastnú predstavu skutkových záverov jeho trestnej veci a jej

právneho posúdenia so záverom o nespáchaní žiadneho zo stíhaných trestných činov

a s preferenciou jeho prepustenia z väzby na slobodu, ktorú z hľadiska naplnenia

materiálnych podmienok svojej väzby podporil aj tvrdením, že „Z doposiaľ vykonaného

dokazovania vyplýva, že skutok v obžalobe je nesprávne právne kvalifikovaný ako obzvlášť

závažný zločin vydierania, je nadkvalifikovaný z dôvodu nesprávneho a nezmyselného

posúdenia otázky škody, pre ktorú je kvalifikovaný podľa odseku 4 paragrafu 189 Trestného

zákona.“. Na zvýraznenie správnosti svojho právneho názoru okrem iného uviedol:

„Nakoľko moja skutočná a dokazovaním preukázaná pohľadávka voči poškodeným bola

vo výške 456.000€, čo vysoko prevyšuje sumu ktorú som mal podľa obžaloby žiadať

od poškodených, nemohol som naplniť kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu

vydierania pretože úhradou skutočného (nie fiktívneho) dlhu by nemohlo prísť

k neoprávnenému zmenšeniu majetku poškodených, teda k škode na ich majetku.“

3.3.1 V poslednej rovine svojej argumentácie sťažovateľ s poukazom na doktrínu

zosilňujúcich dôvodov väzby a ďalšiu ústavnú judikatúru prízvukoval, že „V súčasnej dobe

dôvody, ktoré postačovali na moje vzatie do väzby nepostačujú pre jej ďalšie trvanie.

Plynutie času je kľúčovým faktorom pri posudzovaní ďalšieho trvania väzby. Od môjho

vzatia do väzby uplynulo už 51 mesiacov ak pôvodne uvádzaným dôvodom väzby nepribudli

žiadne ďalšie dôvody.“.

3.3.2 K dôvodu väzby podľa sťažovateľ

poukázal na to, že „Dôvody útekovej väzby podľa ust. § 714 ods. 1 písm. a) súdy odvodzujú

od hrozby vysokého trestu a skutočnosti, že mám vytvorené kontakty v zahraničí.“,

a oponoval tým, že „Odôvodňovanie útekovej väzby skutočnosťou, že mám vytvorené

kontakty v zahraničí, je len abstraktnou úvahou, špekuláciou súdu. Táto skutočnosť vytvára

len abstraktné, možné nebezpečenstvo, nie však konkrétnu skutkovo podloženú hrozbu, ktorá

má byť väzbou odstránená. Skutočnosť, že som obchodoval so zahraničnými subjektmi

znamená, že som tam mal obchodné kontakty, nie súkromné a neznamená, že tam mám

kontakty takého charakteru že tam môžem ujsť.“. Navyše, čo sa týka dôvodov útekovej

väzby, apeloval: „Nie súd má mať vyvrátené predpoklady a obavy, že v prípade ponechania

na slobode ujdem alebo sa budem skrývať, ale súd má mať preukázané konkrétne

skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že ujdem, alebo sa budem skrývať.“

3.3.3 Čo sa týka dôvodov preventívnej väzby, zvýraznil, že „Ustanovenia

upravujúce preventívnu väzbu vyžadujú, aby existovala dôvodná /nie abstraktná,

hypotetická/ obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom nebezpečenstvo

z pokračovania v trestnej činnosti musí byť tak naliehavé a akútne, že v záujme ochrany

spoločnosti je potrebné obvineného izolovať.“, pričom v jeho prípade „odôvodňovanie

dôvodov preventívnej väzby skutočnosťou, že som sa mal trestnej činnosti dopustiť

opakovaným spôsobom a nedošlo k dokonaniu trestného činu by znamenalo paušálne vzatie

do väzby každého obvineného ktorý konal opakovane resp. z pokusu trestného činu bez

skúmania ďalších okolností.“. Taktiež nesúhlasil s odôvodňovaním svojej väzby

skutkovými okolnosťami, keďže je takéto zdôvodnenie väzby „... všeobecné, nekonkrétne

a preto arbitrárne. Okolnosti stíhaného skutku zakladajú právnu kvalifikáciu skutku a teda

materiálne podmienky väzby, nie však formálne podmienky väzby.“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s , a 50 ods. 2

Slovenskej republiky boli postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov,

sp. zn. zo dňa 26.10.2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 15.11.2017 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, sp. zn.

zo dňa 26.10.2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 15.11.2017

porušené.

3. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených

a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 26.10.2017

a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 15.11.2017 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu v Prešove.

5. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje ihneď prepustiť ... z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 15.000 €, ktoré

sú mu povinní vyplatiť Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove spoločne

a nerozdielne...

7. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

III.

III.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa , 3 a dohovoru.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

8.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju

judikatúru už opakovane konštatoval (, , ,

, , ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré

upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

9.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

9.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , , ). Procesné pravidlá týkajúce sa

skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4

dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä

pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo

v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne

právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne

normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1

dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky,

aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe

príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru),

a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby

a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4

dohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71

– § 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02

z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00,

rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

10. Z už uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha

vyslovenia porušenia svojich označených práv podľa a podľa

ods. 1 dohovoru, ktoré však vecne nedopadajú na podmienky jeho väzobného stíhania, resp.

nie sú ich vecným vyjadrením. Rovnaký záver je možné vysloviť aj pri sťažovateľom

označenom čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže tento sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do

väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania

väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru a uznesenie krajského súdu

č. k. -3078 z 15. novembra 2017 sa týkalo dôvodnosti ďalšieho trvania

sťažovateľovej väzby. Vychádzajúc z podstaty veci, sa sťažovateľ, ktorý podal sťažnosť

ústavnému súdu prostredníctvom právneho zástupcu, mal domáhať ochrany

prostredníctvom základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(rovnako tak aj podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, a nie aj prostredníctvom ním v petite podanej sťažnosti označených práv

podľa , podľa dohovoru a podľa dohovoru.

V dôsledku toho ústavný súd podľa odmieta

sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

11.1 Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným

súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody

maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho

zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné

držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej

prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

11.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nešpecifikoval, porušenie

ktorých z tam uvedených práv namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v rámci ktorej už opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť

vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a 3 v spojení

s a ), teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (, ,

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie

uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom (advokátom). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý podal

sťažnosť ústavnému súdu prostredníctvom právneho zástupcu, bližšie neoznačil v petite

podanej sťažnosti, porušenie ktorého z práv uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru namieta,

odmietol ústavný súd jeho sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

III.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv uznesením

okresného súdu č. k. -3024 z 26. októbra 2017

12. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práv uznesením okresného

súdu č. k. -3024 z 26. októbra 2017, ktorým okresný súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z , kde môže poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa

ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Pokiaľ teda o ochrane sťažovateľom

označených základných práv je oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd,

ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej

právomoci.

13. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným

súdom napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. -3024 z 26. októbra 2017,

a to využitím riadneho opravného prostriedku (sťažnosti proti uzneseniu), ktorý, tak ako to

vyplýva aj zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ napokon aj využil. Vychádzajúc z postavenia

ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti (t. j. proti uzneseniu okresného súdu č. k. -3024

z 26. októbra 2017) už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci na

jej prerokovanie ( ).

III.3 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv uznesením

krajského súdu č. k. -3078 z 15. novembra 2017

14. Podľa (rovnako aj podľa listiny) osobná sloboda

sa zaručuje. Podľa (rovnako aj podľa listiny) nikoho

nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Podľa (rovnako aj podľa listiny) do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd

podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu

č. k. -3078 z 15. novembra 2017 len vo vzťahu k ním označenému čl. 17

ods. 1, 2 a 5 (rovnako aj , 2 a 5 listiny) a dohovoru.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup (ako aj správnosť skutkových a právnych

záverov) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na

vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je

funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Ústavný

súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) teda nekoná ako súd

tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách ().

18.1 Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú

slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby

pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok

sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe

v zmysle . Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody

vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

a 2 ().

18.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na

preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej

zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za a proti väzbe a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe

(Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe

oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre

„zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and

Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius

v. Litva, § 100).

19. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutých

v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski

v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca

zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného

stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

20. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others

v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

21. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

22. Pri preskúmavaní uznesenia krajského súdu č. k. -3078

z 15. novembra 2017 ako sťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. V širších súvislostiach je možné poukázať aj na

súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže

obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko

z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je

splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007

k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti

č. 49684/99, § 31 – § 33). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

23.1 Krajský súd v uznesení č. k. -3078 z 15. novembra 2017

vo vzťahu k dôvodom útekovej a preventívnej väzby (pozri body 3.3.1, 3.3.2, 3.3.3)

konštatoval:

«Podľa názoru krajského súdu konkrétne okolnosti v tejto veci odôvodňujú obavu

z toho, že ak by bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu, pokračoval by v trestnej

činnosti. Obavu, že obžalovaný v prípade ponechania na slobode bude pokračovať

v páchaní trestnej činnosti naďalej odôvodňuje tak povaha trestnej činnosti, ktorej sa

obžalovaný mal dopúšťať ako aj samotná osoba obžalovaného. Túto obavu v danom

prípade okrem skutočnosti, že v prejednávanej veci je obžalovaný stíhaný pre čiastkové

útoky pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania vyznačujúceho sa gradáciou

vyhrážok a iných žalovaných trestných činov, odôvodňuje tiež skutočnosť, že obžalovaný je

trestne stíhaný aj pre ďalšie protiprávne konania.

Nemožno prehliadnuť, že obž. už bol v minulosti súdne trestaný aj keď

s účinkami zahladenia a ani tú skutočnosť, že v súčasnej dobe súbežne prebieha trestné

konanie proti obž. na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn

pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,2 písm. c/,

ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a pre pokračovací zločin neodvedenia

dane a poistného podľa § 277 ods. 1,2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/

Tr. zák., za ktoré mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody vo výmere 7-12

rokov.

Vzhľadom na početnosť skutkov a ich trvanie od najneskôr od polovice roka 2012 až

do 15.10.2013, pre ktoré je obžalovaný dôvodne stíhaný ani zmena výpovede poškodeného

Papcuna, ktorá bude, ako už bolo vyššie konštatované vyhodnocovaná so všetkými v konaní

vykonanými dôkazmi podstatne neznižuje riziko z opakovania trestnej činnosti do takej

miery aby bolo možné konštatovať, že by dôvod tzv. preventívnej väzby pominul.

Rovnako namietaná skutočnosť, že poškodený je vo výkone väzby

v inej veci neoslabuje obavu z pokračovania z páchania žalovanej trestnej činnosti. Je to

dané tiež tým, že vyhrážky mali smerovať nielen proti , ale aj proti

, ktorý ako bolo vyššie uvedené, vypovedal o stupňujúcich sa vyhrážkach.

Ďalej je potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že je tu dôvodné podozrenie, že obž.

objednal u streľbu na rodinný dom, v ktorom ma trvalý pobyt

a v čase streľby bola doma poškodená . Teda je tu

dôvodné podozrenie, že predmetom útoku nemal byť len , ale priamo či

nepriamo nimi mohli byť tiež iné osoby. Z telefonického rozhovoru medzi obž.

a je zrejmé, že obžalovaný sa dopytuje na to, či

bola jeho matka doma a tiež v ňom uvádza, že jeho mama by musela mať cez tri metre.

Pokiaľ ide o pretrvávajúcu existenciu dôvodu tzv. útekovej väzby, sťažnostný súd

opätovne poznamenáva, že z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vo vzťahu

k majetkovým pomerom obž. plynie, že obžalovaný nepochybne

disponuje značným množstvom finančných prostriedkov, o čom svedčí aj investícia

vo výške 200 000 Eur do podnikania inej osoby v zahraničí (ČR) s očakávaniami značných

výnosov. Disponovanie značným množstvom peňažných prostriedkov nepochybne zvyšuje

reálne podmienky pre možný útek a skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

prípadne hroziacemu trestu, a to v predmetnej trestnej veci trestu odňatia slobody

na dvadsať až dvadsaťpäť rokov, prípadne až na doživotia, o to viac ak má obžalovaný

preukázateľne kontakty v zahraničí, najmä v Českej republike a v Rumunsku. Všetky tieto

okolnosti, vrátane vyššie spomínanej hrozby trestu vo výmere sedem až dvanásť rokov

v trestnom stíhaní na Okresnom súde Košice I. vedenom pod sp. zn. , v súhrne

potvrdzujú existenciu nebezpečenstva úteku.

V súvislosti so sťažnostnými námietkami krajský súd opätovne poukazuje na to, že

„... pri rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len

odhadovať (prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobné

stíhaného obvineného už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo“. Akceptácia tohto

názoru „... by zbavovala väzby jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ (nález

ústavného súdu z 5. júna 2013). Inými slovami, „... každé rozhodovanie

o väzbe sa odohráva iba v rovine pravdepodobnosti - a nie istoty - ohľadne dôsledkov, ktoré

môžu nastať, ak nebude obvinený držaný vo väzbe“ (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. zo dňa 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn.

, bod 37).

V súvislosti s námietkou, že súdy opakujú dôvody jeho ďalšieho ponechania vo

väzbe, krajsky súd považuje za dôležité uviesť, že pokiaľ rovnaké (relevantné a dostačujúce)

dôvody pre ponechanie obžalovaného vo väzbe pretrvávajú po celú dobu jej trvania a ak

bola zákonnosť väzby predmetom viacnásobného preskúmavania (v predmetnej veci aj

v rovine prieskumu ústavnosti zo strany Ústavného súdu SR), nemožno podľa judikatúry

(porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ) súdom vytýkať,

že tieto dôvody v odôvodnení svojich rozhodnutí - s náležitým vysvetlením – opakovali.

Podľa názoru krajského súdu je relevantnou ta skutočnosť, že súd prvého stupňa preskúmal,

či dôvody väzby u obžalovaného trvajú alebo či sa zmenili k momentu jeho rozhodovania

(§ 79 ods. 2 Tr por.) a svoje rozhodnutie v tomto smere náležíte odôvodnil.

Vyššie uvedené konkrétne skutočnosti odôvodňujúce reálnu obavu tzv. útekovej

a preventívnej väzby zistene po vznesení obvinenia, pretrvávajú aj v tomto štádiu konania.»

23.2 Okresný súd v uznesení č. k. -3024 z 26. októbra 2017 vo vzťahu

k dôvodom útekovej a preventívnej väzby (pozri body 3.3.1, 3.3.2, 3.3.3) poukázal na tieto

skutočnosti:

„Po oboznámení sa s argumentáciou obžalovaného a jej vyhodnotení dospel súd

k záveru, že dôvody uvedené v , , pre ktoré bol obž.

vzatý do väzby, existujú naďalej aj v tomto štádiu konania. Súd sa pri

tejto práv nej konštatácii riadil nasledovnou úvahou:...

Podľa názoru súdu i v tomto štádiu konania naďalej existuje dôvodná obava uvedená

v , teda obava, že ak by bol obžalovaný ponechaný na

slobode, tak by mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol či už trestnému stíhaniu,

alebo trestu, ktorý mu hrozí. Túto obavu odôvodňuje najmä hrozba vysokým trestom

odňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov, alebo až na doživotie, ktorá hrozí obžalovanému

pri uznaní viny pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 4 Tr. zákona. K

tejto obave i naďalej pristupuje skutočnosť vyplývajúca z obsahu vyšetrovacieho spisu, z

ktorej vyplýva predpoklad, že obžalovaný má vytvorené kontakty v zahraničí. Tento fakt

zosilňuje obavu z možného úteku, resp. úspešného ukrývania sa obžalovaného pred

hroziacim trestom, je pravdou, že táto obava, vzhľadom na odstup času od vzatia do väzby,

už nie je takej intenzity, ako v čase rozhodovania o vzatí do väzby. Napriek tomu, a to

najmä vzhľadom na hrozbu uloženia doživotného trestu odňatia slobody, jej intenzita

dosahuje úroveň reálnej obavy, ktorá je materiálnou podmienkou pre konštatovanie tohto

dôvodu väzby. Je pravdou, že táto obava je daná len v rovine pravdepodobnosti a nie v

rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obžalovaný nebude vo

väzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhanie, ktoré nemožno v tomto štádiu

konania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. §

71 ods. 1 písm. a) .

Obavu uvedenú v , teda, že by obžalovaný mohol

pokračovať y trestnej činnosti odôvodňuje skutočnosť, že v zmysle obžaloby sa mal dopustiť

trestnej činnosti opakovaným spôsobom, resp. pokračovaním v nej, a gradovaním foriem

použitia násilia. Od podpálenia auta až po streľbu na rodinný dom. Túto skutočnosť

potvrdili vo výpovediach na hlavných pojednávaniach svedkovia a

. Navyše úmysel, ku ktorému konanie obžalovaného malo smerovať, nebol doposiaľ

naplnený, keďže dlžná suma, ktorá mala byť na poškodených vymáhaná, nebola ešte

obžalovanému poškodenými vrátená. Uvedená, zákonom vyžadovaná obava, je navyše

umocňovaná aj tou skutočnosťou, že na Okresnom súde Košice I, je proti obžalovanému

vedené trestné stíhanie pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276

ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona, ods. 4 Tr. zákona a pre

pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a)

s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona, ods. 4 Tr. zákona.“

24. Reagujúc na námietku sťažovateľa „... obe napádané rozhodnutia považujem za

arbitrárne a preto nepreskúmateľné, z dôvodu, že súdy sa nevysporiadali s rozhodujúcimi

skutočnosťami a argumentmi uvedenými v mojej žiadosti ako aj v sťažnosti, predovšetkým

však sa súdy odchýlili od znenia príslušných ustanovení, tak že bol zásadne popretý ich účel

a význam.“, ústavný súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu č. k. -3078 z 15. novembra 2017 (v spojení aj s dôvodmi

vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu č. k. -3024 z 26. októbra 2017)

vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby

nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia

sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone nielen

útekovej, ale aj preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov

a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne

a vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne

akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. S poukazom na všetky už

uvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu z priliehavej literatúry (KMEC, J.,

KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. 1. vydanie: Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej „... zbavení svobody

stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité

důvody pro pokračování vazby, ledaže by uváděné důvody byly mimořádně lakonické a bez

jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo

[viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. též

Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]“, možno konštatovať

a dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody

z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok tak útekovej, ako aj preventívnej väzby

náležite vysvetlil, čím dal na dôvody väzby sťažovateľa primeranú súdnu odpoveď

(„adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva,

č. 36743/97).

25.1 Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené

v komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha : C. H. Beck, 2012.),

v ktorých sa konštatuje, že „Opakované používanie stereotypných formulácií

v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa

tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty

obvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti

Rusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody na

ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,

pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom

niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch

svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,

č. 20157/05, § 68). Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich

rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným alebo

jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, které sú spôsobilé

spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku,

rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku. rozsudok, 21. 12. 2010,

č. 35377/05, § 153).“

25.2 Aj z uvedeného vyplývajú závery, že krajský súd (a všeobecné súdy

vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na

každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa

so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok

nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa

vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP

z 22. 5. 2014, bod 114), pričom túto svoju povinnosť krajský súd vo svojom uznesení

č. k. -3078 z 15. novembra 2017 dodržal a opakovanie týchto dôvodov počas

trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená

niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom (pozri bod 33.1), nie je

východiskom ani dôvodom ich oslabenia, ktoré by mohlo byť predpokladom na vyslovenie

porušenia práv podľa a dohovoru.

26. K dôvodom útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa nad rámec argumentácie

vyplývajúcej z uznesenia krajského súdu č. k. -3078 z 15. novembra 2017

ústavný súd poukazuje opätovne na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého

vyplýva, že „ESLP – podle svých vlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy

proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval

čtyři základní důvody, které mohou odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku

[Stögmüller proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že

obviněný může v případě propuštění mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo

spáchat další trestné činy [Matznetter proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64,

bod 9] nebo ůsobit narušení veřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek,

26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51]. ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou

závažnost trestu, kterému obviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na

omezenou dobu. Poté jej standardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu

tvrzení, že vazba byla odůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl

propuštěn na svobodu (blíže viz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být

pro obviněného dosti silnou motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval

v trestné činnosti.“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 515.).

27. Aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn.

z 28. júla 2014 judikoval:

«Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze

shrnout následovně:

- V nálezu sp. zn. ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který byl

následně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozba

vysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímu

stíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se však

jednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou

jedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané

trestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (toliko

objektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovaného

vazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládat

uložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn.

ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn.

ze dne 11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn.

ze dne 12. 12. 2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].

- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsat

odhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětí

svobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,

bez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn.

ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn. (viz výše), bod

30; nález sp. zn. , bod 42].

- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo

prokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež

důvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují

tak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové

uspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah

jeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě

plněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního

jednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí být

přirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnosti případu

(nález sp. zn. ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn.

ze dne 12. 12. 2013, bod 16).

- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby je

plynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou

povinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,

jinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít na základě

důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost vazby

v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu

či přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného

ve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu

s hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování

vazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,

zda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním

řízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo

skrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případném

propuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučně

na skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí být ospravedlněno

dalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazby jiným opatřením

podle trestního řádu [nález sp. zn. ze dne 11. 12. 2013, bod 32; nález sp. zn.

ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn. ze dne 10. 4. 2014

(N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. (viz výše), bod 43].

- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedle

délky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je měly

brát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,

majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní

stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. , bod 43; nález sp. zn.

ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha

zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště

a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn.

ze dne 21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. ze dne 22. 5. 2013

(N 91/69 SbNU 429), bod 18].»

28. Pokiaľ ide o sťažovateľom predostretú doktrínu tzv. zosilňujúcich dôvodov

dlhotrvajúcej väzby (pozri bod 3.3.1), ústavný súd k tomu uvádza:

Podľa páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu

a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej

časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 6 Trestného

zákona za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia

slobody. Podľa kto iného násilím, hrozbou násilia alebo

hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím

slobody na dva roky až šesť rokov. Podľa odňatím slobody

na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa

páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1... b) a spôsobí ním škodu veľkého

rozsahu... Podľa kto sebe alebo inému vyrobí, dovezie,

vyvezie, prevezie... strelivo bez povolenia alebo takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa

odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Podľa

odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený

v odseku 1, 2 alebo 3... b) z osobitného motívu. Podľa kto

bez povolenia a) vyrobí, odvezie, vyvezie... prechováva sebe alebo inému hromadne účinnú

zbraň alebo jej súčasť, alebo komponent potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem

rokov. Podľa odňatím slobody na sedem rokov až

desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1... a) závažnejším

spôsobom konania.

29. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest

je možné považovať trest odňatia slobody vo výške ôsmich rokov odňatia slobody a vyšší.

Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základná

zákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin

vo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej

republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovaný

trest odňatia slobody vo výmere šiestich rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 18. februára 2003).

30. Vychádzajúc z okolností sťažovateľovej väzby, je zrejmé, že tento je trestne

stíhaný v konaní pred súdom aj pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1

a 4 , za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v dolnej hranici

trestnej sadzby dvadsať rokov odňatia slobody. Trestné stíhanie sťažovateľa

v kvalifikovanej skutkovej podstate umožňujúcej uloženie výnimočného trestu odňatia

slobody je podmienené výškou škody tak, ako bola zdôvodnená krajským súdom, teda

krajský súd uviedol, od akých skutočností sa odvíja výška škody v posudzovanom prípade

a správne poukázal na to, že k definitívnej trestnoprávnej kvalifikácii skutku pristúpi

okresný súd vo svojom rozsudku, teda, že bude vecou prvostupňového súdu v závislosti od

vykonaného dokazovania ustáliť vo svojom rozhodnutí vo veci aj výšku škody

a v nadväznosti na ňu aj trestnoprávnu kvalifikáciu skutku. Okrem obzvlášť závažného

zločinu vydierania podľa a je sťažovateľ trestne stíhaný aj

pre zločin nedovoleného ozbrojovania podľa a

s trestom odňatia slobody štyri roky v dolnej hranici trestnej sadzby až desať rokov v hornej

hranici trestnej sadzby a podľa ,

s trestom odňatia slobody sedem rokov v dolnej hranici trestnej sadzby až desať rokov

v hornej hranici trestnej sadzby. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri jednom zo stíhaných

trestných činov, a to podľa a sťažovateľovi v prípade

preukázania jeho viny reálne hrozí uloženie trestu odňatia slobody v dolnej hranici trestnej

sadzby vo výmere dvadsiatich rokov odňatia slobody a pri zločine podľa § 294 ods. 1 a 4

písm. b) uloženie trestu odňatia slobody v dolnej hranici trestnej sadzby

vo výmere siedmich rokov odňatia slobody, a to navyše s nutnosťou ich zvýšenia v jednej

tretine postupom podľa (vrátane korekcie podľa

a ).

30.1 V sťažovateľovom prípade ide teda už o „konkrétnu hrozbu vysokým trestom“,

pričom ako už uviedol pri svojej rozhodovacej činnosti aj Ústavný súd Českej republiky

(uznesenie sp. zn. z 28. júla 2014, bod 31 a 32) „... mohou reálně nastat

situace... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uložení

vysokého trestu odnětí svobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy je

však nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokého

trestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za daného

důkazního stavu, který existuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí,“ a teda čo sa

týka zosilňujúcich dôvodov dlhotrvajúcej väzby (námietka sťažovateľa, bod 3.3.1), ústavný

súd zhodne s názorom ESĽP poukazuje na to, že „hoci sa nebezpečenstvo úteku mohlo

v priebehu trestného konania znížiť, alebo postupom času nutne klesá, nemohlo toto

nebezpečenstvo zaniknúť úplne“ (rozsudok ESĽP vo veci Knebl proti Českej republike,

§ 65).

31. Okrem už spomenutej reálnej hrozby uloženia vysokého trestu neopomenul

krajský súd poukázať aj na konkrétne skutkové okolnosti podporujúce možnú obavu z úteku

sťažovateľa z dôvodu disponovania značnou finančnou hotovosťou a vybudovanými

kontaktmi v zahraničí. Tieto dve skutočnosti môžu vo svojej kumulácii potenciálne uľahčiť

jeho útek do zahraničia a docieliť tým prakticky elimináciu trestnoprávnych dôsledkov jeho

konania. V naznačenom smere teda krajský súd správne poukázal aj na to, že

„... pri rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len

odhadovať (prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne

stíhaných obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo“. Akceptácia tohto

názoru „... by zbavovala väzbu jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru“ (nález

ústavného súdu sp. zn. z 5. júna 2013). Inými slovami, „... každé

rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty -

ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn.

ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn. ,

bod 37].“.

32. Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali na

skutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutky kvalifikované ako jeden

obzvlášť závažný zločin, a to vydieranie podľa a

s dolnou hranicou trestnej sadzby vo výmere dvadsiatich rokov odňatia slobody, zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b)

s dolnou hranicou trestnej sadzby štyri roky a podľa ,

ods. 3 písm. b) s trestom odňatia slobody v trvaní siedmich rokov v dolnej

hranici trestnej sadzby a napokon pokračovací prečin poškodzovania cudzej veci vo forme

účastníctva podľa a v spojení s a

písm. a) s hranicou trestnej sadzby šesť mesiacov až tri roky odňatia

slobody. Taktiež poukázali na to, že sťažovateľ je v inej trestnej veci vedenej pred

Okresným súdom Košice I trestne stíhaný pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného

podľa a s hranicou trestnej sadzby vo výmere

šiestich mesiacov až troch rokov odňatia slobody. Záver o možnom pokračovaní v trestnej

činnosti súdy teda opreli o rozsiahlu škálu trestných činov, pre ktoré je sťažovateľ trestne

stíhaný, v dôsledku čoho je možné v rovine rozumnej úvahy prezumovať možnosť

pokračovania v páchaní trestnej činnosti sťažovateľom, navyše, že v prípade sťažovateľa

nejde o ojedinelý exces v jeho správaní, ale aj v minulosti sa dopúšťal páchania rôznorodej

trestnej činnosti majetkového charakteru alebo determinovanej majetkovým prvkom

(vydieranie s cieľom získať majetkový prospech). V rámci týchto úvah bol aj predostretý

záver o tom, že jeho pohľadávka nebola splatená, resp. je stále aktuálna a práve snaha

docieliť jej splatenie by mohla byť katalyzátorom jeho ďalšieho protiprávneho konania

v čase po prepustení z výkonu väzby, pričom adresátom aktivít sťažovateľa mali byť aj

viaceré osoby, nielen osoba poškodeného .

33.1 Krajský súd v uznesení č. k. -3078 z 15. novembra 2017

vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa v konaní pred súdom (pozri bod 3.2)

v podstatnom uviedol:

„Krajský súd ďalej skúmal, či sú zároveň dané materiálne podmienky pre ďalšie

obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou teda či doteraz zistené skutočnosti stále

nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú

znaky konkrétnych trestných činov a či sú dané dôvody na podozrenie, že ich spáchal

sťažovateľ, a to s takou mierou istoty ktorá zodpovedá súčasnému štádiu trestného konania

( ).

Nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre to, aby mohla byt osobná

sloboda obvinenej osoby obmedzená väzbou, je teda zistenie že sa voči obvinenému trestné

stíhame vedie dôvodne. Aj keď obž. spáchanie skutku popiera, je podľa názoru

krajského súdu možné aj v tomto štádiu konania v miere dostačujúcej pre rozhodovanie

o väzbe urobiť záver o tom, že doteraz zabezpečené dôkazy a skutočnosti nasvedčujú tomu,

že skutky, pre ktoré sa trestné stíhame vedie, sa stali, že tieto skutky majú znaky stíhaných

trestných činov a že sú tu dôvody na podozrenie, že ich spáchal aj obž.

Od posledného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby a o sťažnosti proti

uzneseniu (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z ) nedošlo

k žiadnej zmene skutkových okolnosti, ktoré by mali za následok oslabenie dôvodného

podozrenia zo spáchania závažnej trestnej činnosti práve obž.

Krajský súd opakovane vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (uznesenie sp zn.

, . , , , )

náležite poukazoval, na základe ktorých doteraz zabezpečených dôkazov vyvodzoval závery

o dôvodnosti podozrenia zo spáchania žalovaných skutkov obž.

V tomto smere v súvislosti s sťažnostnými námietkami krajský súd opätovne

poukazuje na výpovede , ktorý vypovedal, že ho oslovil

, ktorý sa ho opýtal, či nevie o niekom, kto by vedel podpáliť auto, povedal mu,

o aký typ auta sa jedná, išlo o vozidlo BMW X5 bielej farby, na ktorom v tom čase chodil

a , on potom oslovil ktorý chcel za podpálenie

auta 2.000,- Eur, po súhlase s touto sumou povedal ,

o aké vozidlo sa jedná, adresu, kde by malo vozidlo stáť, pričom , ktorý pozná aj

aj sa ho hneď pýtal, či sa jedná o vozidlo, ktoré používajú oni, čo mu

potvrdil, ale keď sa pýtal, prečo má podpáliť ich auto nepovedal mu to tieto

skutočnosti uvádzané potvrdil, či už v postavení obvineného alebo

následne aj svedka.

Ďalej obž. zo spáchanej trestnej činnosti usvedčuje aj poškodený

, ktorý popísal okolnosti, za ktorých sprostredkovali investovanie obž.

do firmy , i podmienky a výšku provízie, resp. výnosov, ktoré

mal tento vyplácať, rovnako tak, ako skutočnosť, že pre problémy v tejto firme sa prestali

výnosy vyplácať. Spočiatku od začiatku roka 2011 bola komunikácia medzi

ním a na normálnej, korektnej úrovni, informoval sa, kedy budú vyplatené

peniaze, no po tom, čo ho zoznámil s a po stretnutí s ním bola komunikácia

nepriateľská, agresívna, plná priamych i nepriamych vyhrážok voči nemu aj .

Vystupňovalo sa to po zapálení auta a streľbe na rodinný dom, kedy volal

častejšie, predmetom rozhovorov bolo stále vrátenie peňazí, pri telefonátoch alebo

osobných stretnutiach hovoril, že zdochne, keď mu povedal, že je v aute, tak mu hovoril, či

mu nevošiel do protismeru kamión, či nemal čelnú zrážku, spomínal nedoriešenú

dvojzákazku v Prešove, čo si on vysvetľoval tak, že táto zákazka pre mala smerovať

voči nemu a .

Pokiaľ ide o výpoveď poškodeného , v tomto smere sťažnostný sud

opätovne uvádza, že tento pôvodne vypovedal o vyhrážkach obž. voči jeho

osobe a až na hlavnom pojednávaní pri oboznamovaní dôkazov - telefonických hovorov

svoju výpoveď zmenil čo však podľa názoru krajského súdu podstatným spôsobom

nezoslabuje dôvodnosť trestného stíhania. Teda nemožno súhlasil s názorom sťažovateľa

, že len samotná táto skutočnosť a to zmena výpovede poškodeného ktorý

uviedol, že sa ho nebojí bol ochotný zložiť za neho peňažnú kauciu, uvádza že je obž.

je nevinný postačuje pre záver že dôvodnosť trestného stíhania pominula. Ako

totiž správne uvádza súd prvého stupňa, všetky tieto skutočnosti, teda zmena výpovede

poškodeného , bude vyhodnotená v kontexte všetkých dôkazov, či už doposiaľ

vykonaných i dôkazov, ktoré vykonané budú.

Krajský súd pri skúmaní dôvodnosti trestného stíhania poukazuje tiež na právoplatne

odsúdenia , a pre žalovanú trestnú

činnosť uvedenú vyššie v obžalobe krajského prokurátora.

Spomenuté výpovede svedkov, právoplatné odsúdenia

a , údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ako aj iné dôkazy

nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise svedčia o dôvodnosti podozrenia obžalovaného

zo spáchania žalovaných trestných činov. Z uvedeného je zrejmé, že základná, tzv.

materiálna podmienka väzby, ktorú vyžaduje ust. ods 1 , v danom prípade

splnená bola.

Po zistení, že u sťažovateľa je stále daná základná materiálna podmienka pre jeho

ponechanie vo väzbe - dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov kladených mu

za vinu - podrobil krajský súd prieskumu záver okresného súdu o pretrvávaní dôvodov

väzby v intenciách námietok uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu.“

33.2 Aj okresný súd v uznesení č. k. -3024 z 26. októbra 2017 vo vzťahu

k dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa v konaní pred súdom (pozri bod 3.2) poukázal

na tieto skutočnosti:

„Dôkazy doposiaľ vykonané na hlavných pojednávaniach vo svojom súhrne

nasvedčujú v rozumnej miere predpokladu, že sa mali stať skutky uvedené v obžalobe, a že

obž. je dôvodne podozrivým z ich spáchania. Hoci obžalovaný

popiera spáchanie skutkov kladených mu za vinu, je možné vzhľadom na stav

dokazovania, bez prejudikovania výsledku konania, konštatovať, že sa trestné stíhanie voči

nemu vedie dôvodne. Tento záver je možné učiniť z obsahu výpovedí

a , ktorí vypovedali na hlavných pojednávaniach ako svedkovia.

Dôležitým dôkazom sa javia byť aj výpovede svedkov poškodených

a . Poškodený zmenil svoju výpoveď pri vypočúvaní

k zaznamenaným telefonickým hovorom a opakovane tvrdil, že bol na usvedčujúcu výpoveď

voči obžalovanému navedený policajtmi NAKA. Samotný fakt zmeny výpovede jedného

zo svedkov nemá však, sám o sebe, v tomto štádiu konania, vplyv na dôvodnosť postavenia

obžalovaného pred súd, ktorá skutočnosť je jedným z formálnych predpokladov dôvodnosti

trvania väzby. Súd túto zmenu výpovede bude hodnotiť v kontexte ďalších dôkazov, ktoré už

boli vykonané, resp. vykonané ešte len budú, keďže boli o.i. predvolaní i policajti, ktorí mali

vypočúvať v prípravnom konaní poškodeného .“

34.1 Vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia z trestnej činnosti bolo už v odbornej

literatúre konštatované, napr. že „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož

stupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení

obvinění [viz Murray proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28.10.1994,

č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04,

§ 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako

skutečnosti potřebné k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem

až další fáze trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009,

č. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).

V tejto súvislosti aj ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že (ako

zákon, na ktorý poukazuje vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia

dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi

dôkazmi proti obvinenému. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo

informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna

osoba mohla spáchať trestný čin a jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností

každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká

Británia z 30. 8. 1990).

34.2 Z obsahu uznesenia krajského súdu č. k. -3078

z 15. novembra 2017 sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd pri hodnotení obsahu

a dôkaznej hodnoty vo veci vykonaných dôkazov nevybočil z mantinelov prezumpcie

neviny a z hľadiska ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby poukázal na pretrvávanie

dôvodného podozrenia z dopustenia sa stíhanej trestnej činnosti sťažovateľom. Úvaha

vo veci konajúceho súdu, ktorý vo veci vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní,

k samotnej dôkaznej hodnote už vykonaných dôkazov v kontexte potvrdenia alebo

vylúčenia dôvodného podozrenia z trestnej činnosti vo väzbe sa nachádzajúcej osoby pri

rozhodovaní o podmienkach jej ďalšieho zotrvania vo väzbe alebo jej prepustenia z väzby

na slobodu je nielen pochopiteľná, ale aj žiaduca, keďže v prípade zistenia oslabenia tohto

podozrenia alebo jeho nepotvrdenia je/by bolo povinnosťou vo veci konajúceho súdu na to

promptne reagovať, a to v prospech osobnej slobody vo väzbe sa nachádzajúcej osoby.

Na základe uvedeného v tomto ohľade ústavný súd nezistil materiálne naplnenie

sťažovateľom označeného práva na prezumpciu neviny podľa .

35. Krajský súd v uznesení č. k. -3078 z 15. novembra 2017 vo vzťahu

k sťažovateľovým námietkam o účelovej právnej nadkvalifikácii skutku a potrebe vedenia

spoločného konania o všetkých stíhaných skutkoch (pozri body 3.1 a 3.2) konštatoval:

„V podstate stále sa opakujúcim a teda aj základným dôvodom žiadosti, ktorým obž.

odôvodňoval existenciu dôvodov na jeho prepustenie z väzby v jeho

predchádzajúcich žiadostiach a je tomu tak aj v predmetnej žiadosti, je dĺžka trvania väzby,

a to 49 mesiacov v dvoch trestných veciach, ktoré mali byť podľa jeho názoru vedené

spoločne. Mal teda za to, že väzba v jeho prípade prekročila nevyhnutný čas a naviac súdy

len rekapitulujú dôvody väzby keďže k pôvodne uvádzaným dôvodom väzby žiadne iné

dôvody nepribudli

S uvedenými sťažnostnými námietkami, ktoré obž. opakuje sa krajský súd

vysporiadal už vo svojich predchádzajúcich uzneseniach (, ,

) a v pochybnostiach poukazuje na ne.

Na margo námietky obž. k tzv. reťazeniu väzby sťažnostný súd

opätovne poznamenáva, že tak okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí obžalovaného do väzby i o následných žiadostiach o prepustenia

obžalovaného z väzby posudzoval samostatne opodstatnenosť väzobných dôvodov

v súvislosti s týmto trestným konaním s ohľadom na jeho charakter a účel. Zodpovedajúco

tomu posúdil aj konkrétne skutočnosti tohto trestného konania, z ktorých vyplýva dôvodnosť

obavy, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti a obava, že ujde alebo sa bude

skrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak mu hrozí vysoký trest.

V korelácii s tým krajský súd uvádza, že vznik dôvodov väzby v zmysle ustanovení

nie je viazaný na začatie trestného stíhania, preto ak podstatné

skutočnosti vyjdú najavo s odstupom času, resp. ak v priebehu trestného konania nastanú

konkrétne skutočnosti, ktoré opodstatňujú dôvodnú obavu, že obžalovaný bude pokračovať

v trestnej činnosti, resp. že ujde, niet dôvodu nepostupovať podľa ust. aj

v neskoršom priebehu trestného konania.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam krajsky súd ďalej poznamenáva, že prípad,

na ktorý odkazuje sťažovateľ pri rozhodovaní Ústavného súdu SR o individuálnej sťažnosti

podľa SR (Nález Ústavného súdu SR z 5.6.2013 sp. zn. )

nemožno považovať za obdobný prípad, resp. analogickú skutkovú situáciu o tej istej

právnej otázke a za rovnakej skutkovej situácie. Sťažnostný súd dôsledne vyhodnotil

individuálne okolnosti posudzovanej trestnej veci a zistil, že v danom prípade nejde

o analogický prípad. To, že v daných veciach bolo rozhodované o väzbe, nemožno

automaticky považovať za rovnaké prípady. Rovnosť v rozhodovaní v obdobných prípadoch

v tak širokom zmysle ako bola naformulovaná sťažovateľom bez prihliadnutia na špecifiká

a osobitosti oboch porovnávaných prípadov nemôže automaticky znamenať bezmedzné

nasledovanie spomenutého rozhodnutia ústavného súdu. Naviac krajský sud poukazuje na

závery teórie práva, podľa ktorej právny názor vyslovený v odôvodnení rozhodnutia

ústavného sudu vo veciach individuálnej kontroly ústavnosti nie je formálne všeobecne

záväzný. V našom práve je stanovená striktná záväznosť iba pre porušiteľa základných práv

a slobôd. (DOBROVIČOVÁ. G.: Vybrané otázky recentných prameňov práva v Slovenskej

republike Košice 2004. ISBN 80-7097- 575-X, s. 108).

Nález Ústavného súdu SR z 5.6.2013 sp. zn. sa týka inej procesnej

situácie a postupu orgánov činných v trestnom konaní, pri ktorom dochádzalo

k opakovanému rozhodovaniu o vzatí obvineného do väzby na základe toho, že

bezprostredne pred uplynutím maximálnej lehoty väzby, mu bolo vznesené obvinenie za iný

skutok, pričom následne po prepustení z väzby bol zadržaný ako obvinený v tomto novom

trestnom konaní. Okrem iného Ústavný súd SR prihliadal na to, že obvinený sa nachádzal

vo väzbe vyše 10 rokov, čo vyhodnotil ako dostatočný čas na objasnenie ostatných trestných

činov obvineného, pričom odsúdený bol len raz, napriek tomu ústavný sud konštatoval, že

samotná celková doba väzby ktorú sťažovateľ strávil vo väzbe, sama osebe bez ďalšieho

nerelativizuje existenciu väzobných dôvodov, pretože dôvody väzby je potrebné skúmať

vo vzťahu ku každému konaniu samostatne (k rovnakému názoru dospela aj judikatúra

všeobecných súdov - viď uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 8.9.2013).

V prejednávanej veci posudzujúc dôvody väzby samostatne dospel krajský súd k záveru

o ich existencii, ako je vyššie uvedené. Skutočnosť, že väzobnému stíhaniu v prejednávanej

veci predchádzala väzba v inom konaní v trvaní necelých 15 mesiacov v tomto konkrétnom

prípade vzhľadom na závažnosť do úvahy prichádzajúcich trestných činov a závažnosť

väzobných dôvodov obavu z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti zvýrazňuje.

Zároveň treba zdôrazniť, že nevylučuje, že dôvody väzby môžu vzniknúť

kedykoľvek počas trestného konania, nie len na jeho začiatku, ak relevantné skutočnosti

vyjdú najavo v priebehu konania.

Pokiaľ ide teda o sťažovateľom vyjadrenú požiadavku prepustenia s ohľadom na

dĺžku jeho doposiaľ väzobného stíhania, tak túto nemožno podľa názoru krajského súdu

posudzovať z čisto numerického hľadiska, ale je potrebne vždy zohľadniť aj podmienky

a okolnosti každej konkrétnej veci, ktoré krajský súd vyššie rozviedol. V predmetnej trestnej

veci sa vedie trestné stíhame jednak pre obzvlášť závažný zločin, ale i zločin ako

mimoriadne nebezpečné protispoločenské konania preto nemožno dospieť k záveru, že by

väzba u obž. netrvala len nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá

ust. § 76 ods. 1 Tr por.

Krajsky súd ďalej opätovne pripomína že predmetná trestná vec bola podrobená

kontrole ústavnosti (uznesenie z 17.8.2016) a tento nevzhliadol porušenie

základných práv sťažovateľa. Naopak konštatoval, že nevzhliadol dôvody v procesnom

postupe ktoré by mali negatívny, resp. dokonca neústavný vplyv na práva obžalovaného.

V ďalšom procesnom postupe nemožno súdu prvého stupňa vytknúť prieťah, nakoľko koná

prednostne a urýchlene. Vo veci bolo navyše nariadené nové znalecké skúmanie aj

v dôsledku námietok obžalovaného, ktorý v podanej sťažnosti () namietal len

osobu znalca, nie samotné znalecké dokazovanie, čo trvanie súdneho konania tiež predlžuje.

Od posledného rozhodnutia sťažnostného sudu pri rozhodovaní o väzbe bol termín

hlavného pojednávania nariadený na deň 26.10.2017, na ktorom sa rozhodlo o žiadosti o

prepustenie z väzby a došlo k jeho odročeniu na deň 23.11.2017 z dôvodu neúčasti svedkov

- príslušníkov NAKA neúčasti poškodeného , ktorého účasť bola nevyhnutná pri

prehrávaní zvukových záznamov a doposiaľ nebol vypracovaný ani znalecký posudok.

Vo veci je teda plynulý predpoklad vykonávania dokazovania tak ako to uviedol

v odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa...

Obžalovaný v podanej sťažnosti opäť namieta nesprávnu právnu kvalifikáciu

žalovaného skutku uvádzajúc, že došlo k jeho nadkvalifikovaniu. Argumentuje tým že

z dokazovania vyplynulo, že suma 200 000 Eur nebola jeho pôžičkou pre ani

pre jeho spoločnosť sprostredkovanou a ,

ako to tvrdí obžaloba, ale že suma 200 000 Eur bola jeho pôžičkou pre

a ktorí ju investovali v spoločnosti . Z dohody mu mali

a vyplácať 8000 eurový týždenný výnos, ktoré mu aj dva

mesiace, do septembra 2011 vyplácali. Nakoľko mu do dnešného dňa dlžnú sumu nevrátili

sú mu dlžní 200 000 eur spolu s 8000 eur odplatou týždenne od septembra 2010. Odplata za

poskytnutie pôžičky od septembra 2011 do času, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku

(polovica roka 2012) predstavuje 256 000 Eur (8000 eur x 32 týždňov). Je teda zrejmé že ku

dňu, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku vydierania, mu a

dĺžní celkovo sumu 456 000 eur. Nakoľko jeho skutočná a dokazovaním preukázaná

pohľadávka voči poškodeným bola vo výške 456 000 eur, čo vysoko prevyšuje sumu, ktorú

mal podľa obžaloby žiadať od poškodených nemohol naplniť kvalifikovanú skutkovú

podstatu trestného činu vydierania pretože úhradou skutočného (nie fiktívneho) dlhu

nemohlo prísť k neoprávnenému zmenšeniu majetku poškodených teda k škoda na ich

majetku.

Sťažnostný súd tak, ako to už uviedol v uznesení sp. zn. ,

opätovne poznamenáva, že bude úlohou okresného súdu v prípade uznania viny

obžalovaného zaoberať sa aj právnou kvalifikáciou ustáleného skutku, preto len v rozsahu

potrieb pre rozhodovanie o väzbe krajský súd konštatuje že z obsahu spisu a podanej

obžaloby plynie, že obžalovaný investoval do podnikania ,

u ktorého investoval 200 000 Eur, z ktorej sa mu mali vyplácať výnosy. Podľa podanej

obžaloby mal obžalovaný následne sumu (300 000 Eur) pod tam opísanými hrozbami nútiť

vyplatiť poškodených a . Teda konanie obžalovaného

smerovalo k majetkovému prospechu na úkor poškodených, ktorí mali sprostredkovať

obchod s Ako doposiaľ plynie z výpovede poškodeného tento

popísal okolnosti, za ktorých sprostredkovali investovanie obž. do firmy

, i podmienky a výšku provízie, resp. výnosov, ktoré mal tento vyplácať pričom

uviedol, že peniaze mal odovzdať priamo v Prahe. Hodnotenie tejto

výpovede v kontexte všetkých zadovážených a vykonaných dôkazov bude vecou súdu prvého

stupňa pri rozhodovaní vo veci samej.

Naviac svojím konaním obžalovaný mal spôsobiť aj škodu spoločnosti

ako vlastníkovi vozidla

na motorovom vozidle zn. BMW X5, bielej farby. , vo výške 22 617 Eur

(pozn. predmetná škoda na motorovom vozidle zn. BMW X5, bielej farby,

vo výške 12 000 eur bola spoločnosti , ako vyplýva z obsahu spisu na čl. 2451,

vyplatená ), , bytom

zhorením notebooku, USB kľúča, slúchadiel, brašne na notebook, kufríka na kozmetiku,

kufra a pánskeho oblečenia, ktoré sa nachádzali v podpálenom motorovom vozidle zn.

BMW X5, v celkovej hodnote 1.087,17 Eur, , bytom

na osobnom motorovom vozidla zn. Honda Civic, zelenej metalízy,

, vo výške 883 Eur a poškodením stožiara verejného osvetlenia mestu Prešov vo

výške 144,32 Eur, spoločnosti

škoda vo výške 160 Eur a ,

bytom škoda vo výške 323 Eur.“

36.1 V kontexte sťažovateľom predostretých námietok o potrebe vedenia spoločného

konania o všetkých jeho trestných veciach (o všetkej trestnej činnosti mu kladenej za vinu,

pozri bod 3.1) s tým, že táto skutočnosť by dopadala aj na jeho celkovú možnú dĺžku trvania

väzby, ústavný súd poukazuje na to, že už vo svojom náleze sp. zn.

z 9. februára 2000 vzhliadol ako ústavnoprávny problém, ak sa o viacerých

skutkoch/trestných činoch obvineného viedlo najprv spoločné konanie a následne boli

jednotlivé skutky/trestné činy obvineného vylučované (účelovo, tendenčne) na samostatné

konanie s tým, že o jeho väzbe, ale len pre vylúčený trestný čin/činy, bolo opätovne

rozhodované ako o väzbe v rámci novej lehoty väzby s jej maximálnou Trestným

poriadkom predpokladanou dĺžkou v intenciách a

za súčasného ignorovania tej skutočnosti, že sťažovateľ už vo väzbe po nejaký čas aj pre

skutok/trestný čin vylúčený na samostatné konanie bol. Dôsledkom/následkom takéhoto

postupu bolo držanie obvineného/obžalovaného vo väzbe počas dlhotrvajúceho

(niekoľkoročného) obdobia.

36.2 Okrem už spomínaného nálezu sp. zn. sa ústavný uvedenou

problematikou zaoberal aj v ďalších svojich nálezoch, a to sp. zn. ,

sp. zn. a napokon aj v náleze č. k. -64 z 24. októbra 2017,

v ktorom ústavnoprávny problém konštatoval v tom, že všeobecné súdy sa k nastolenej

problematike (bod 36.1) nevyjadrili vôbec, aj v dôsledku čoho ústavný súd posúdil vydané

rozhodnutia všeobecných súdov v tých súvislostiach ako zjavne neopodstatnené.

Z argumentácie uvedenej v rozhodnutí krajského súdu v tejto veci však na rozdiel od už

uvedených skutočností, ktoré viedli k záverom ústavného súdu v náleze

sp. zn. , vyplýva, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa

vedenia spoločného konania vo všetkých jeho veciach v súvislosti s celkovou dĺžkou trvania

väzby riadne zaoberal, vyhodnotil ju a zaujal k nej svoje presvedčivé stanovisko (bod 31.1),

ktoré z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné hodnotiť ako svojvoľné či arbitrárne.

36.3 Nad rámec už uvedeného, reagujúc na námietky sťažovateľa, ústavný súd

poukazuje aj na to, že posúdenie, či je dôvod na vedenie spoločného trestného konania

o všetkých trestných činoch (skutkoch) sťažovateľovi kladených za vinu (napr. trestné

konanie vedené proti sťažovateľovi pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn.

) je otázkou zákonnosti, nie ústavnosti a v neposlednom rade aj otázkou

taktiky vyšetrovania a zásad trestného konania najmä podľa § 2 ods. 6 a 7 Trestného

poriadku (v širšom aj základných práv podľa v podmienkach väzobného

stíhania podľa a 5 a práv podľa dohovoru v podmienkach

väzobného stíhania podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru). Ústavný súd, vychádzajúc z okolností

sťažovateľovej trestnej veci, ale nezistil účelový alebo tendenčný postup vo veci konajúcich

orgánov činných v trestnom konaní a súdov pri vedení jeho trestného stíhania a relevantnosť

ním predostretej argumentácie (bod 3.1), na ktorú by krajský súd aj patrične nereagoval

(body 33.1 a 35). V tomto kontexte je argumentácia sťažovateľa o dobe zotrvania vo väzbe

po dobu 51 mesiacov (pozri bod 3.3.1) neodôvodnená, keďže, vychádzajúc z § 76 ods. 6

, maximálna lehota väzby je pri obzvlášť závažnom zločine 48 mesiacov

a pri zločine 36 mesiacov. Ak bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. apríla 2015, je do času rozhodovania krajského súdu

15. novembra 2017 (uznesenie z krajského súdu č. k. -3078 z 15. novembra

2017) vo výkone väzby tridsať mesiacov, a teda väzba v jeho prípade ešte neprekročila ani

maximálnu lehotu väzby povolenú pri zločine (36 mesiacov), nie to

ešte pri obzvlášť závažnom zločine (48 mesiacov). Tento fakt však nijako nezbavuje vo veci

konajúce súdy ich povinnosti postupovať pri prejednaní veci tak, aby bolo v jej merite čo

najskôr rozhodnuté, resp. aby v prípade pokračovania v ďalšom výkone väzby ex lege

neprihliadli aj na možnosti jej skončenia, čoho si bol/je vo veci konajúci okresný súd aj

patrične vedomý, vyslovujúc svoj názor o predpokladanom termíne rozhodnutia veci ešte

v tomto kalendárnom roku.

37. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd

sťažovateľom podanú sťažnosť aj v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (rovnako aj podľa , 2 a 5 listiny)

a základného práva na prezumpciu neviny podľa a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru za zjavne neopodstatnenú a túto odkladá aj v tejto

časti podľa .

38. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu a 2 , ktoré

patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku

Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj

viazanosť medzinárodnými zmluvami a pravidlami medzinárodného práva, ku ktorým sa

Slovenská republika zaviazala, ústavný súd konštatuje, že uvedené základné, resp.

všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva a ich

porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd

zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci zistenia ústavného súdu nesignalizujú možnosť

vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5

(rovnako aj podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd odmietol

sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018