Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 495/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia , 2 a 5 v spojení s a 2 Slovenskej

republiky, a , ako aj , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 1, 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj jeho uznesením z 19. apríla 2016 a uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 3. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia , 2 a 5 v spojení s a 2 (ďalej

len „ústava“), a , ako aj , 3 a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8

ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

jeho uznesením z 19. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 3. mája 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2015 bol sťažovateľ v prípravnom konaní z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a) a c) vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom jeho

zadržania 9. apríla 2015 o 12:25 h. Prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len

„prokurátor“) bola 2. októbra 2015 podaná na sťažovateľa obžaloba pre prečin

poškodzovania cudzej veci podľa a vo forme účastníctva,

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), d)

a ods. 4 písm. b) s poukazom na

a pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4

písm. b) a a .

Následne okresný súd na verejnom zasadnutí 13. októbra 2015 rozhodol o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby.

3. Podaním z 12. apríla 2016 sťažovateľ požiadal okresný súd o prepustenie z väzby

s poukazom na jej dlhé trvanie bez toho, aby okresný súd vo veci konal, ako aj poukazom

na to, že k pôvodným dôvodom väzby nepribudli žiadne ďalšie, pričom okresný súd

uznesením sp. zn. z 19. apríla 2016 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

zamietol a sťažovateľom podanú sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu krajský

súd uznesením sp. zn. z 3. mája 2015 zamietol.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta zdĺhavosť konania,

resp. postup okresného súdu v jeho trestnej veci, pričom v tejto súvislosti uviedol,

že „Obžaloba voči mne bola podaná na Okresnom súde Prešov dňa 02.10.2015

a od verejného zasadnutia dňa 13.10.2015, kedy súd rozhodoval o ďalšom trvaní väzby sa

vo veci nekonalo jediné verejné zasadnutie, ani hlavné pojednávanie. Od podania obžaloby

uplynulo viac ako 6 mesiacov bez toho, aby vo veci bolo vykonané čo len jedno hlavné

pojednávanie“, a tiež z dôvodu tejto zdĺhavosti, ako aj z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia namieta arbitrárnosť aj samotných uznesení, ktorými okresný súd a krajský

súd rozhodovali o jeho žiadosti a o sťažnosti vo veci jeho prepustenia z väzby. V tejto

súvislosti sťažovateľ uvádza, že nie už len samotná skutočnosť zdĺhavosti konania,

vzhľadom na požiadavku, že väzba by mala trvať iba nevyhnutne potrebný čas, mala byť

dôvodom nezákonnosti jeho väzby, a teda dôvodom na jeho prepustenie, ale aj to,

že okresný súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti na prepustenie z väzby, ako aj krajský súd

rozhodujúci o jeho sťažnosti proti uzneseniu o neprepustení z väzby sa nevysporiadali

s jeho námietkami o neexistencii, resp. o aktuálnej neopodstatnenosti dôvodov jeho väzby,

ktoré boli síce dôvodmi na jeho vzatie do väzby, avšak aj v dôsledku plynutia času, ako aj

v dôsledku toho, že k ním ďalšie dôvody nepribudli, mali tieto dôvody už stratiť na svojej

vážnosti a aktuálnosti. Toto však označené súdy nezohľadnili a v napádaných rozhodnutiach

„... len opakujú tie isté skutočnosti, ktoré boli uvádzané už pri mojom vzatí do väzby,

bez toho, aby sa vysporiadali s najpodstatnejšími argumentmi mojej žiadosti

resp. sťažnosti“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu

Českej republiky, podľa ktorej „Pri dlhodobom trvaní útekovej väzby (v mojom prípade

od 11.04.2015-12mesiacov) nie je možné, aby súdy len rekapitulovali závery

predchádzajúcich rozhodnutí bez toho, aby v reálnom čase zvážili námietky a argumenty

obvineného a skúmali, či dôvody zakladajúce väzbu v počiatočnej fáze nestratili na význame

a presvedčivosti a bolo by potrebné ospravedlniť trvanie väzby ďalšími závažnými

konkrétnymi dôvodmi (nález Ústavného súdu ČR ).“.

5. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach v sťažnosti tiež uviedol:

„... v mojom prípade súdy nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlene,

nemožno hovoriť o trvaní väzby po nevyhnutný čas a napádané rozhodnutia o väzbe sú

preto ústavne neakceptovateľné. ...

Pri rozhodovaní o väzbe sú súdy povinné aplikovať tzv. doktrínu zosilnených

dôvodov, podľa ktorej plynutie času zoslabuje význam okolností z doby vzatia do väzby

a dlhšie trvanie väzby je potrebné ospravedlniť a odôvodniť ďalšími konkrétnymi závažnými

dôvodmi...

Pri posudzovaní a preskúmavaní existencie väzobných dôvodov je povinnosťou súdov

vziať do úvahy dĺžku trvania väzby. Väzba je najzávažnejším zásahom do základných práv

a slobôd a má trvať len nevyhnutný čas. Dôvody väzby sa plynutím času zoslabujú.

... V súčasnej dobe dôvody, ktoré postačovali na moje vzatie do väzby nepostačujú

pre jej ďalšie trvanie. Plynutie času je kľúčovým faktorom pri posudzovaní ďalšieho trvania

väzby. Od môjho vzatia do väzby uplynulo už 12 mesiacov a k pôvodne uvádzaným

dôvodom väzby nepribudli žiadne ďalšie dôvody. ...

Dôvod útekovej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) súdy odvodzujú od hrozby

vysokého trestu a skutočnosti, že mám vytvorené kontakty v zahraničí.

Pri uvedenom odôvodňovaní útekovej väzby, by formálne dôvody väzby existovali

v priebehu celého trestného konania, až do právoplatného rozhodnutia a neexistovala by

zákonná možnosť prepustenia z väzby.

Dôvody útekovej väzby nemôžu byť v prípade dlhotrvajúcej väzby, čo je v mojom

prípade už 12 mesiacov založené výlučne na skutočnosti, že mi hrozí vysoký trest...

Odôvodňovanie útekovej väzby skutočnosťou, že mám vytvorené kontakty v

zahraničí, je len abstraktnou úvahou, špekuláciou súdu.

Táto skutočnosť vytvára len abstraktné, možné nebezpečenstvo, nie však konkrétnu

skutkovo podloženú hrozbu, ktorá má byť väzbou odstránená.

Skutočnosť, že som obchodoval so zahraničnými subjektmi znamená, že som tam mal

obchodné kontakty, nie súkromné a neznamená, že tam mám vytvorené kontakty takého

charakteru, že tam môžem ujsť. ...

Nie súd má mať vyvrátené predpoklady a obavy, že v prípade ponechania na slobode

ujdem alebo sa budem skrývať, ale súd má mať preukázané konkrétne skutočnosti, ktoré

nasvedčujú tomu, že ujdem, alebo sa budem skrývať. ...

Dôvody útekovej väzby vyvracia skutočnosť, že v Košiciach mám stabilné zázemie,

vytvorené dlhoročné rodinné a priateľské vzťahy, väzby. ...

Odôvodňovanie dôvodov preventívnej väzby okolnosťami skutku je všeobecné,

nekonkrétne a preto arbitrárne. Okolnosti stíhaného skutku zakladajú právnu kvalifikáciu

skutku a teda materiálne podmienky väzby, nie však formálne podmienky väzby. ...

V súčasnosti neexistuje relevantný dôvod zakladajúci obavu z môjho pokračovania

v trestnej činnosti.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s , a 50 ods. 2

Slovenskej republiky boli postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov,

sp. zn. zo dňa 19.04.2016, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo

dňa 03.05.2016 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo

dňa 19.04.2016, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 03.05.2016

porušené.

3. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených

a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 19.04.2016

a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 03.05.2016 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu v Prešove.

5. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje ihneď prepustiť , bytom

z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000 €, ktoré

sú mu povinní vyplatiť Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove spoločne a nerozdielne

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša

Petrovského, advokáta, Advokátska kancelária Štúrova 20, Košice do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému postupu okresného súdu

9. V súvislosti s postupom okresného súdu sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta

zdĺhavosť jeho postupu v konaní o jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. ,

pričom zdĺhavosť dáva sťažovateľ napokon aj do príčinnej súvislosti s nezákonnosťou

svojej väzby, keď uvádza, že nedôvodným plynutím času sa prvotné dôvody väzby

oslabujú.

10. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v čase po podaní obžaloby, ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sa nezakladajú na pravde tvrdenia

sťažovateľa, v sťažnosti z 13. júna 2016, podľa ktorých od podania obžaloby sa v jeho veci

nekonalo žiadne verejné zasadnutie ani hlavné pojednávanie, a teda, že okresný súd je

v jeho trestnej veci nečinný. Podľa zistenia ústavného súdu v trestnej veci vedenej

pod sp. zn. sa konalo hlavné pojednávanie, a to 5. mája 2016, ktoré bolo

odročené na 28. jún 2016. Toto hlavné pojednávanie pokračovalo po odročení 28. júla 2016

a v súčasnosti je toto hlavné pojednávanie z dôvodu vypočutia ďalších svedkov odročené

na 23. a 24. august 2016, pričom na týchto pojednávaniach bol sťažovateľ prítomný a aj

vypočutý a tiež boli vypočúvaní aj svedkovia. Pokiaľ ide o termíny hlavného pojednávania,

ktoré boli okresným súdom nariadené po podaní obžaloby a ktoré sa nekonali z dôvodu

na strane okresného súdu (práceneschopnosť zákonného sudcu) alebo na strane prokurátora

(podľa «Hlavné pojednávanie sa koná „za stálej

prítomnosti“ všetkých členov senátu, zapisovateľa a prokurátora.»), tieto dôvody odročenia

boli objektívnymi a zákonnými dôvodmi (hlavné pojednávanie sa nemôže

uskutočniť bez prítomnosti prokurátora, ako to tvrdí sťažovateľ na strane 7 sťažnosti, pozn.)

a ktoré nemohli mať v žiadnom prípade negatívny, resp. dokonca neústavný vplyv na práva

sťažovateľa. Napokon, reálne konanie prvého termínu hlavného pojednávania

po 6 mesiacoch a 23 dňoch od podania obžaloby (2. októbra 2015) a od rozhodnutia o trvaní

väzby aj po podaní obžaloby (13. október 2015) nemožno považovať za neústavný zásah

do práva sťažovateľa na plynulosť konania, tobôž, ak sa v danej trestnej veci vedie trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin v súbehu so zločinom, z dôvodu prerokovania ktorých

musí okresný súd klásť obzvlášť veľký dôraz na riadnu prípravu hlavného pojednávania,

tak, aby bolo možné vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť, pokiaľ možno bez jeho

odročenia ( ).

11. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd v časti sťažovateľom namietaných

prieťahov v postupe okresného súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. túto už

po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

K namietanému uzneseniu okresného súdu

13. V súvislosti so sťažovateľom namietaným uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2016, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak...

nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z , môže poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

14. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

15. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným

súdom napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. z 19. apríla 2016,

a to využitím riadneho opravného prostriedku (sťažnosti proti uzneseniu), ktorý, tak ako to

vyplýva aj zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom

podanej sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu podľa Trestného

poriadku sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sťažnostného súdu

musel v podstate vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké sťažovateľ proti uzneseniu

okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

16. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (voči uzneseniu okresnému

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

K namietanému uzneseniu krajského súdu

17. V súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2016,

ktorým krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí jeho žiadosti na prepustenie z väzby, sťažovateľ namieta, že krajský súd,

rovnako ako pred ním ani okresný súd nezohľadnili nekonanie okresného súdu v jeho

trestnej veci po podaní obžaloby, v dôsledku čoho sa väzba bezdôvodne predĺžila, a teda sa

tak stala nezákonnou, a zároveň, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou

uvádzanou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu týkajúcou sa toho, že dôvody

zakladajúce väzbu v počiatočnej fáze mali stratiť na význame.

18. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

19. Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Proti tomuto uzneseniu podal hneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom

prostriedku priamo do zápisnice o svojom výsluchu obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie

neodôvodnil. ...

Splnenie materiálnych predpokladov väzby, ako správne konštatuje súd prvého

stupňa, je umocnené aj tou skutočnosťou, že svedkovia v tejto veci a

boli rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 8.3.2016, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 8.3.2016, uznaní vinnými z prečinu poškodzovania cudzej

veci (...) a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami... Nie je preto

správne konštatovanie obžalovaného v žiadosti o prepustenie z väzby, že od jeho vzatia

do väzby uplynulo 12 mesiacov a k pôvodne uvádzaným dôvodom väzby nepribudli ďalšie

dôvody väzby.

Z obsahu skutočností vyplývajúci z vyššie popísaných výpovedí, ale aj ďalších

doposiaľ zadovážených dôkazov, ktoré s výpoveďami týchto svedkov korešpondujú, a aj

v nadväznosti na právoplatné odsúdenia a , možno

vyvodiť záver, že doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa

trestné stíhanie vedie, boli spáchané, majú znaky obzvlášť závažného zločinu vydierania

(...), pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzej veci..., zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami... a aj naďalej sú tu dôvody na podozrenie, že

ich spáchal obžalovaný .

V zhode so závermi uvedenými v dôvodoch napadnutého uznesenia aj krajský súd

po preskúmaní obsahu predloženého spisového materiálu, dospel k záveru, že dôvody väzby

uvedené v , u obžalovaného trvajú aj naďalej

a od posledného rozhodovania o väzbe sa podstatným spôsobom nezmenili. ...

Pokiaľ existencia niektorého z dôvodov väzby nie je priamo viazaná a závislá

od toho-ktorého štádia trestného konania, skutkové okolnosti vzatia do väzby, nech k nemu

dôjde v ktoromkoľvek štádiu konania (trestného stíhania obvineného) sú v určitom zmysle

závislé od štádia konania, keďže škála preukaznosti skutku dôkazmi od podozrenia

zo spáchania skutku, vykazujúceho znaky konkrétneho trestného činu, po vznesení obvinenia

v počiatočných fázach trestného stíhania, sa musí zvýrazňovať aktuálne pre dané štádium

trestného konania vykonaným dokazovaním až po moment rozhodnutia vo veci samej o vine

či nevine obvineného. Rozhodnutie o väzbe nie je rozhodovaním o vine čí nevine

obvineného. Musí mať však svoj podklad v tom-ktorom štádiu konania v primeranosti

(väzobného) trestného stíhania obvineného. Po podaní obžaloby dôvody väzby zosilneli,

keďže výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňovali postavenie obvineného pred súdom

( ) a umocnili sa ďalej tiež právoplatnými odsúdeniami svedkov

a .

Väzba obžalovaného, ktorému hrozí vysoký trest, je odôvodnená v zmysle § 71 ods. 1

písm. a/ za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej

sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu, ktorá v súvislosti s predpokladanou

sankciou odôvodňuje obavu z úteku. Z konkrétnych skutočností ide o skutočnosti viažuce sa

najmä k osobe páchateľa, ktorý už bol raz právoplatne odsúdený Obvodným súdom

Košice 2 vo veci rozsudkom zo dňa 21.10.1996 pre trestný čin krádeže... Napriek

skutočnosti, že toto odsúdenie je zahladené, teda sa na neho hľadí,

ako keby odsúdený nebol, neznamená to, že súd na uvedenú skutočnosť nemá prihliadať

pri hodnotení jeho osoby. Toho času tiež prebieha súbežne trestné konanie proti

obžalovanému na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. pre pokračovací zločin

skrátenia dane a poistného... Dôvody útekovej väzby sú dané tiež tým, že obžalovaný, ako to

plynie z obsahu dôkazov v spise, disponuje dostatočným množstvom finančných

prostriedkov a má kontakty v zahraničí. O tom, že obžalovaný má styky v cudzine, napr.

v Českej republike, ale aj v Rumunsku, vyplýva napr. z obsahu výpovede

v inej vecí, ktorý uvádzal, že vie, že určite nakupoval u svojich

rumunských partnerov, s ktorými sa zúčastňoval previerok vo firmách. O finančnej situácii

a teda dispozícii obžalovaného so značným množstvom finančných prostriedkov svedčí

samotný skutok vymedzený v obžalobe a to v tom smere, že v roku

2011 investoval do obchodov a jeho firmy v Českej

republike 200 000 Eur. Z obsahu spisu teda existuje podozrenie, že obvinený disponuje

nielen kontaktmi v zahraničí, ale i finančnými prostriedkami, ktoré by mu mohli zabezpečiť

v zahraničí nerušený pobyt. Tieto zistenia v trestnom konaní tento dôvod väzby posilňujú,

preto je nesprávny záver obžalovaného, že v súčasnosti neexistuje relevantný dôvod

zakladajúci obavu z jeho úteku, či skrývania sa.

V žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaný tiež namieta, že pod pojmom „bude

pokračovať v trestnej činnosti“ v ust. nie je možné rozumieť len

všeobecné nebezpečenstvo z možného pokračovania v bližšie neurčenej trestnej činnosti, ale

pod týmto zákonným pojmom je nutné rozumieť len konkrétnu činnosť, z ktorej vyplýva, že

hrozí nebezpečenstvo, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný,

resp. v obdobnej trestnej činnosti. V súvislosti s argumentáciou obžalovaného sťažnostný

súd poznamenáva, že obavu z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ak by bol

obžalovaný prepustený na slobodu, odôvodňujú predovšetkým okolnosti stíhaného prípadu,

na ktoré už aj Krajský súd v Prešove vo veci poukázal. Ide o opakujúce sa

hrozby, ktoré vyústili do konkrétne použitého násilia v dvoch prípadoch a napokon aj

skutočnosť, že úmysel, ku ktorému konanie obvineného smerovalo, naplnený nebol a hrozby,

ktoré používal, napr. skutočnosť plynúca z výpovede svedka , že po streľbe

na dom matky poškodeného ho mal osloviť s tým, čí by bol schopný dať

niekoho dole i skutočnosť plynúca z výpovede svedka poškodeného , ktorému

mal obvinený povedať, že škoda, že sa teraz musí skrývať, pretože mal ešte nejakú

dvojzákazku v Prešove, ktorú nestihol doriešiť, spomenutú obavu ešte posilňuje. Vzhľadom

na to, že doposiaľ neboli obžalovanému vrátené požičané

a investované finančné prostriedky, pričom za účelom ich vrátenia mal obžalovaný trestnú

činnosť opakovať, pokračovať vo vyhrážkach s gradujúcou tendenciou s tým, že mal

stupňovať aj vo vyhrážkach hrozbu použitia rôznych foriem násilia (napr. podpálenie auta,

streľba na dom, úmysel hodiť granát k domu, telefonáty s otázkami, či žije, že sa oňho bál,

či nevošiel do cesty do protismeru kamión, že zdochne a pod.), je tu dôvodná obava, že

obžalovaný by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Niet preto záruky, že v prípade

prepustenia na slobodu by obžalovaný v takejto činnosti ďalej nepokračoval s cieľom

nezákonne zabezpečiť vrátanie investovaných finančných prostriedkov. Záver o dôvodnosti

preventívnej väzby podporuje aj už spomínané trestné stíhanie obžalovaného v inej trestnej

veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. ...»

20. Zo sťažovateľom predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný

na tom skutkovom základe, že mu osoba, na podnikaní ktorej sa finančne spolupodieľal

sumou 200 000 €, túto nesplácala, sťažovateľ sa domáhal, aby poškodení ( a ),

ktorí mali túto jeho investíciu sprostredkovať, aby mu ju vrátili spolu so sťažovateľom

svojvoľne stanoveným úrokom v sume 100 000 €. Teda, aby mu vrátil celkovú sumu

300 000 €, pričom svoju požiadavku sťažovateľ posilnil najskôr vyhrážkami v podobe

opakujúcich sa výhražných telefonátov poškodeným týkajúcich sa hrozby smerujúcej proti

ich telesnej integrite a ich fyzickej likvidácii. Následne na účely splnenia týchto vyhrážok

proti poškodeným sťažovateľ angažoval dve osoby ( a ), ktorí jednému

zo svedkov zapálili motorové vozidlo a tiež strieľali na dom druhého poškodeného v čase,

keď sa v ňom nachádzala jeho matka, a to zbraňou a strelivom, ktoré mal zaobstarať

sťažovateľ.

21. Tak, ako to vyplýva aj z uznesenia krajského súdu, predpokladom väzby je

podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že má znaky

trestného činu a že sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a tiež

odôvodnená danosť niektorého z dôvodov väzby podľa .

Pokiaľ ide o intenzitu podozrenia, že stíhaný skutok spáchal sťažovateľ, krajský súd

poukázal na to, že toto podozrenie zosilnelo, resp. nabralo na dôležitosti jednako z toho

dôvodu, že v danom prípade dôkazná situácia odôvodnila už až podanie obžaloby proti

sťažovateľovi, v dôsledku čoho podľa krajského súdu „... dôvody väzby zosilneli, keďže

výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňovali postavenie obvineného pre súd...“,

a jednako z dôvodu, že osoby, ktoré sťažovateľovi pri stíhanej trestnej činnosti asistovali

( a ), boli za túto svoju trestnú činnosť právoplatne odsúdené. Krajský súd

tak vyvrátil názor sťažovateľa o oslabení dôvodov väzby z dôvodu plynutia času, v dôsledku

ktorého sa trestná vec sťažovateľa dostala už do štádia konania pred súdom.

22. Krajský súd vyvrátil aj obrannú argumentáciu sťažovateľa o zániku dôvodov

väzby podľa a , ktorou poukázal na to, že krajský

súd iba formalisticky opakuje tieto dôvody väzby z rozhodnutia o jeho vzatí do väzby

bez toho, aby skúmal aj ich aktuálnu danosť, resp. naliehavosť, ktorá by sa mala prejaviť

v pristúpení ďalších dôvodov podporujúcich ich existenciu. Pokiaľ ide o prvý z dôvodov

väzby podľa , podľa ktorého dôvodom väzby je

obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak mu hrozí vysoký trest (tzv. úteková väzba), krajský súd zreteľne vysvetlil, že

okrem objektívnej skutočnosti, že za skutok, pre ktorý bola sťažovateľovi vznesená

obžaloba, mu hrozí vysoký trest, a to až na doživotie, je obava z úteku sťažovateľa

podporená aj zistenými skutočnosťami, že sťažovateľ má v zahraničí kontakty, a to nielen

čisto neosobného jednorazového obchodného charakteru, tak ako to tvrdí samotný

sťažovateľ, ale aj kontakty, na ktorých je zainteresovaný svojím osobným finančným

vkladom nemalej hodnoty, keď sa má sťažovateľ finančne spolupodieľať na podnikaní inej

osoby v Českej republike, a to sumou 200 000 €. Okrem toho je nutné podotknúť, že realita

hrozby uloženia vysokého trestu je pre sťažovateľa o to intenzívnejšia, že vo veci bola proti

sťažovateľovi podaná už obžaloba, čím sa aj tento dôvod väzby posilnil. K pretrvávaniu

dôvodnosti vzatia sťažovateľa do väzby by postačoval aj druhý z dôvodov väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , podľa ktorého je dôvodom väzby obava, že by obvinený,

v tomto prípade už obžalovaný, pokračoval v trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.

Urgentnosť tohto dôvodu väzby krajský súd zdôraznil charakterom trestnej činnosti

sťažovateľa, z ktorej je obžalovaný, a osobou samotného sťažovateľa, pre ktorého ani

minulé odsúdenie pre iný trestný čin nebolo dostatočnou prevenciou pred páchaním ďalšej

trestnej činnosti. Navyše, sťažovateľ má byť aktuálne trestne stíhaný aj pre inú trestnú

činnosť. Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ je stíhaný pre pokračovací trestný čin,

t. j. v jeho páchaní až do momentu jeho vzatia do väzby pokračoval jednotlivými

opakovanými čiastkovými útokmi, pretože motív jeho konania, ktorým bolo vrátenie

finančnej čiastky 300 000 €, stále trval, a keďže tento motív konania sťažovateľa je pre neho

stále aktuálny a naliehavý, pretože označená finančná čiastka mu ešte stále nebola vrátená,

je tu o to intenzívnejšia obava, že sťažovateľ by mohol v tejto jeho trestnej činnosti

pokračovať. Nehovoriac o tom, že pri „dávkovaní“ týchto jednotlivých čiastkových útokov

sťažovateľ zvyšoval ich intenzitu, keď od hrozieb prešiel k činom namiereným proti

majetkovej integrite poškodených, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že mal

v pláne aj ďalšie útoky plánované dokonca na telesnú integritu poškodených. Napokon

nemožno zanedbať ani skutočnosť, že pokračovací trestný čin, z ktorého bol sťažovateľ

obžalovaný, má intenzitu obzvlášť závažného zločinu, t. j. pre spoločnosť obzvlášť

nebezpečného protispoločenského správania.

23. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu sú ústavne

udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského

súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd

o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016