Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
68a/391368.853592.pdf
PDF · 252.74 KB
No categories available
6Tost/28/2013
Legal thesis Official
N a j v y š š í s ú d 6 Tost 28/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka
na neverejnom zasadnutí konanom 08. augusta 2013 v Bratislave v trestnej veci obţalovaných
M. Š., M. A. a spol. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Tr. zák., obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5
písm. c/ Tr. zák. a iné, o sťaţnostiach obţalovaných M. Š. a M. A. proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 01. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaţnosti obţalovaných M. Š. a M. A.
sa z a m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e
Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z 01. augusta 2013, sp. zn.
PK-2T 14/2013, rozhodol o tom, ţe podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. berie do väzby obţalovaného M. Š., nar. X.
v M., trvale bytom M., ul. K. č. X./X., s tým, ţe táto mu začína plynúť dňa 31. júla 2013
od 14.40 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Banská Bystrica (I.). Zároveň tieţ uvedeným uznesením bolo rozhodnuté o tom,
ţe podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/,
písm. c/ Tr. por. sa do väzby berie i obţalovaný M. A., nar. X. v B., bytom B. - R., Š. X./X.,
s tým, ţe lehota trvania väzby mu začína plynúť dňa 31. júla 2013 od 14.45 hod. a bude
ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov
(II.).
Proti tomuto uzneseniu zahlásili obaja obţalovaní hneď po jeho vyhlásení sťažnosť,
ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov aj bliţšie písomne zdôvodnili (obhajca
obţalovaného M. Š. sa k dôvodom sťaţnosti čiastočne vyjadril uţ i na samotnom zasadnutí).
Pokiaľ ide o obţalovaného M. Š., ten poukázal v prvom rade na tú skutočnosť,
ţe uţ samotné neverejné zasadnutie vytýčené za účelom rozhodovania o jeho väzbe povaţuje
za nezákonné, nakoľko na postup v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 253 ods. 1,
§ 2 ods. 6, § 301, § 304 a § 73 ods. 1 Tr. por. - tak ako to uvádzal súd prvého stupňa - neboli
splnené zákonné predpoklady. Konajúca predsedníčka senátu nemala akékoľvek oprávnenie
vydať „rozkaz na predvedenie obţalovaných“ v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por.,
a preto v danom prípade nedošlo k vydaniu ţiadneho adekvátneho zaisťovacieho opatrenia.
A napokon tu nebola splnená ani ďalšia, podľa názoru obţalovaného najdôleţitejšia
podmienka potrebná k tomu, aby súd vôbec konal a rozhodoval o jeho vzatí do väzby,
a síce tá, ţe on sa po vydaní príkazu na jeho prepustenie dňa 31. júla 2013 Špecializovaným
trestným súdom ani na zlomok sekundy na slobode nenachádzal. Príslušníci PZ ho totiţ
obmedzili na osobnej slobode ešte v priestoroch ÚVV Ilava, čím predmetný príkaz na jeho
prepustenie nebol vykonaný a on tak de facto nebol prepustený z väzby na slobodu.
Ďalej v písomnom zdôvodnení obţalovaný upozornil i na váţne porušenie jeho
zákonných práv, garantovaných mu Trestným poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky
(ďalej uţ len „Ústava“), ako i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej uţ len „Dohovor“), a to najmä práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces,
princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť tým, ţe potom,
čo jeho obhajca po otvorení neverejného zasadnutia poţiadal o nahliadnutie do spisu
a zároveň o poradu s ním, toto mu nebolo zo strany predsedníčky senátu umoţnené. V tomto
smere následne podporne poukázal i na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Čo sa týka konania prvostupňového súdu a následného vydania napadnutého
rozhodnutia, toto treba vnímať tieţ za v rozpore so zásadou primeranosti a zdrţanlivosti
uvedenou v § 2 ods. 2 Tr. por., čl. 17 ods. 5 Ústavy, či čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Ak by pritom
aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/,
písm. c/ Tr. por., došlo i k prekročeniu zákonnej lehoty v zmysle § 73 ods. 5 Tr. por.,
pretoţe pri obzvlášť závaţných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obţalovanému
oznámené do 72 hodín od času dodania súdu. Jeho väzba v prípravnom konaní skončila
15. júna 2012, pričom plynutie lehoty sa neprerušuje. Nie je moţné o väzbe rozhodovať
so spätnou účinnosťou.
A na záver obţalovaný označuje za absurdné, ako súd pri svojom rozhodovaní dospel
k záveru, ţe u jeho osoby sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por.,
aj napriek tomu, ţe od 15. novembra 2011 bol vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1
písm. b/ Tr. por. Nie je mu známe, na základe čoho sa zmenili dôvody väzby počas jeho
výkonu väzby v ÚVV Ilava. Vo vzťahu k odôvodneniu tzv. útekovej väzby podotkol, ţe toto
je nezákonné, zaloţené len na hypotetických úvahách súdu, bez reálneho základu
a opodstatnenia. Podobne i v súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
ide iba o hypotetické úvahy súdu, bez uvedenia jedinej konkrétnej skutočnosti, preukazujúcej
obavu z toho, ţe bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
Na základe vyššie uvedených skutočností preto obţalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušil a prepustil ho z väzby
na slobodu.
Obţalovaný M. A. v úvode odôvodnenia svojej sťaţnosti poukázal najmä
na nezákonnosť v postupe súdu, predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia.
Pri nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú slobodu po vydaní príkazu na jeho
prepustenie z väzby v inej trestnej veci (obţalovaný pomerne podrobne popísal i okolnosti
vedúce k vydaniu tohto príkazu Špecializovaným trestným súdom 31. júla 2013) bola
zabezpečovaná jeho účasť na výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa 01. augusta 2013 formou
predvedenia v zmysle § 120 ods. 3 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
U neho nebolo moţné ustáliť situáciu predvídanú daným ustanovením a ani situáciu
tomu obdobnú, ktorá by zakladala moţnosť súdu pouţiť takéto predvedenie. Navyše tieţ
v rámci inštitútu predvedenia nie je moţné neprimerane obmedzovať osobnú slobodu,
k čomu v predmetnom prípade nepochybne došlo.
Ďalej je obţalovaný na rozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, ţe aj po podaní
obţaloby je súd oprávnený rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora,
a nie sám ex offo. Takto ex offo (bez návrhu iného zákonom povolaného subjektu) môţe súd
o väzbe v štádiu súdneho konania rozhodovať len pri lex specialis ustanovení § 238 ods. 3
Tr. por., pri trvaní alebo zmene dôvodov väzby, resp. pri vzatí do väzby, ak tomu predchádza
príkaz na zatknutie podľa § 73 Tr. por. Ak by aj pripustil, ţe súd mohol iniciatívne konať,
vyvstáva tu potom ďalšia skutočnosť, a síce tá, ţe súd rozhodol o väzbe v nezákonnom
zloţení. Vzhľadom na to, ţe vec je v súdnom konaní, bolo potrebné chýbajúceho člena senátu
nahradiť náhradným sudcom, a nie sudcom určeným podľa rozvrhu práce.
Pre prípad, ţe by sa súd nestotoţnil s vyššie uvedenými závermi, zdôraznil, ţe ţiadne
dôvody väzby u neho neboli dané. Od 15. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej
veci, pričom napadnuté rozhodnutie, hoc je aj rozhodnutím o vzatí do väzby v inej veci,
nemôţe takúto nezákonnú väzbu ţiadnym spôsobom sanovať a konvalidovať. Trestné
stíhanie, v súvislosti s ktorým bolo teraz rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, bolo prítomné
uţ v čase jeho vzatia do pôvodnej väzby, a keďţe vtedy nezaloţilo ani len dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nechápe ako môţe teraz byť samotným titulom na vzatie
do väzby. Zároveň pritom podotkol, ţe taký postup, ktorý by vyčerpal lehotu väzby pre jedno
konanie a následne by bolo moţné rozhodnúť o väzbe v súbeţne vedenom neukončenom
konaní pred súdom znamená neprimerané predlţovanie lehoty väzby a aj z toho dôvodu
označuje rozhodnutie súdu za nedôvodné a nezákonné.
A napokon sa obţalovaný v podanej sťaţnosti vyjadril i k odôvodneniu jednotlivých
väzobných dôvodov. Čo sa týka konkrétne dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/
Tr. por., má za to, ţe v danom štádiu konania bolo potrebné posúdiť tieţ obsah predmetných
listov (či z nich vyplýva nejaká kolúzna aktivita), ktorými mal obchádzať úradnú
korešpondenciu vo výkone väzby, a nielen odkázať na existenciu trestného stíhania
pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Zároveň však upozornil na to,
ţe skutok kvalifikovaný ako vyššie zmienený trestný čin je počínajúc od 15. júna 2012
nezákonne ustálený, nakoľko od uvedeného dátumu bola jeho väzba nezákonná, a z toho
dôvodu sa od tohto času nemohol dopustiť ani marenia účelu väzby. Pokiaľ ide potom
o druhý dôvod tzv. pokračujúcej väzby, tu nesúhlasí s poukazom súdu na pôvodné trestné
stíhanie, v ktorom bol vo väzbe nezákonne, a to či uţ z dôvodu tejto samotnej nezákonnosti,
resp. s ohľadom na to, ţe hoci boli obe trestné veci vedené súbeţne, uvedené nebolo počas
doterajšieho väzobného stíhania hodnotené ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por. Záverom zdôraznil, ţe dôvod väzby je v zmysle judikatúry významný a dostatočný,
len pokiaľ je zaloţený na skutočnostiach preukazujúcich, ţe ponechanie trestne stíhanej osoby
na slobode alebo jej prepustenie z väzby môţe naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom
obavy ako väzobného dôvodu. Vţdy však musia byť tieto skutočnosti konkrétne,
pričom dôvodom väzby nemôţe byť iba určitá dôkazná situácia, abstraktná úvaha
či hypotetická obava.
S ohľadom na vyššie uvedené je podľa obţalovaného zrejmé, ţe jeho osobná sloboda
je obmedzovaná nezákonne, a preto sťaţnostný súd ţiada, aby v zmysle § 194 Tr. por.
napadnuté rozhodnutie zrušil a vo veci rozhodol sám tak, ţe ho prepustí z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťaţností podľa § 192 ods. 1
Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťaţovatelia
podali sťaţnosť ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, ţe podané sťaţnosti
nie sú dôvodné.
Z obsahu predloţeného spisového materiálu vyplýva, ţe 10. mája 2013 podal
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
uţ len „ÚŠP GP SR“) pod sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, na Špecializovaný trestný súd
obţalobu okrem iných i na M. Š. a M. A., a to v prípade M. Š. pre zločin zaloţenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/) a obzvlášť
závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 18/),
v prípade M. A. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/), obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1,
ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 4/), obzvlášť závaţný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich drţania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (bod 9/) a obzvlášť závaţný
zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 16/),
ktorých sa mali dopustiť na skutkovom tam bliţšie uvedenom (viď k tomu zv. č. XXII,
č. l. 7161 a nasl.).
Na verejnom zasadnutí konanom 08. júla 2013 o predbeţnom prejednaní obţaloby
(vo veci PK-2T 14/2013) bolo uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. k/ Tr. por.
nariadené hlavné pojednávanie a určený jeho termín na dni 12. - 16. august 2013,
09. - 12. september 2013, 16. - 19. september 2013, 23. - 26. september 2013,
11. - 12. november 2013, 14. november 2013, 18. - 21. november 2013.
Tak M. Š. ako i M. A. sa od 15. novembra 2011 nachádzali vo väzbe v inej trestnej
veci (z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), pričom z tejto boli 31. júla 2013 príkazom
predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2T 29/2013,
na základe uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 24. mája 2012, sp. zn. Tp 42/2012,
v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu z 25. mája 2013, sp. zn. Tp 89/2011,
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2013, sp. zn.
3 Tost 23/2013, prepustení. (zv. č. XXV, č. l. 7911 - 7912).
Konajúca predsedníčka senátu v posudzovanej trestnej veci, majúc o uvedenom
vedomosť, opatrením z 31. júla 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, nariadila termín neverejného
zasadnutia na 01. augusta 2013 o 9.00 hod. v budove Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku, predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obţalovaných M. Š.
a M. A. (zv. XXV, č. l. 7936).
Za účelom úspešného vykonania tohto úkonu následne vydala „rozkazy
na ich predvedenie“ (podľa § 120 ods. 3 Tr. por. bez predchádzajúceho predvolania),
o ktorých vykonanie v súlade s § 120 ods. 4 Tr. por. poţiadala Prezídium PZ, Národnú
kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava (zväzok XXV,
č. l. 7937-7942).
Na neverejnom zasadnutí konanom 01. augusta 2013 súd postupujúc primerane
podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vypočul oboch obţalovaných - aj za účasti ich obhajcov
a prokurátora - k jednotlivým dôvodom a okolnostiam väzby a rozhodol tak, ako je uvedené
vyššie.
Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal
obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej
bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových
okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd
a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý
nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti
proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje
nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste
výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,
ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje
obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť
obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno
rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca
záujmového združenia alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku
sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne
doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech
prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím
o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej
lehoty väzby podľa § 76a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predloţený spisový materiál a tieţ
i s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia dospel k takému záveru, ţe napadnuté
rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o vzatí obţalovaných M. Š. a M. A. do väzby
je treba povaţovať za správne a v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z oboch podaných sťaţností, ako i argumentácie obhajoby
na neverejnom zasadnutí konanom 01. augusta 2013, moţno konštatovať, ţe väčšina
námietok tu predloţených smeruje voči konaniu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia, pričom poukazuje na jeho údajnú nezákonnosť, a tým aj nezákonnosť
následného rozhodnutia. K tomu povaţuje sťaţnostný súd za potrebné uviesť nasledovné.
Predvedenie je trestnoprocesný inštitút, ktorého účelom je zabezpečenie prítomnosti
obvineného (resp. svedka) na výsluchu alebo inom procesnom úkone. Pod takýmto „iným
úkonom“ v zmysle § 120 Tr. por. treba pritom rozumieť o.i. aj konanie a rozhodovanie
o väzbe obvineného.
V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por.,
t.j. predvedenie bez predchádzajúceho predvolania. Ako vyplýva zo znenia uvedeného
ustanovenia, jeho aplikovanie vyţaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu
úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však
len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť.
Obvineného je moţné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé
dôvody procesnej povahy.
Pri pouţití predmetného inštitútu nepochybne dochádza k obmedzovaniu osobnej
slobody obvineného. Hoci maximálna moţná dĺţka takéhoto obmedzenia nie je v zákone
explicitne stanovená, je zrejmé, ţe musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade
zadrţania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na zatknutie, ktorých aplikácia
inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok
neprichádzala do úvahy. Moţno uviesť, ţe kým väzba predstavuje najzávaţnejší zásah
do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu zásahom najmiernejším.
Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu
pouţitia tohto inštitútu, ktorým je, ako uţ bolo aj skôr zmienené, zaistenie osoby pre potreby
vykonania určitého úkonu trestného konania. Takúto „primeranosť“ posudzuje súd vzhľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc zároveň zásadu primeranosti
a zdrţanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako i to, ţe kaţdé takéto obmedzenie môţe trvať
len nevyhnutný čas.
Rýchlosť, s akou je osoba predvedená pred sudcu, musí byť posudzovaná so zreteľom
k účelu čl. 5 a jeho významu v systéme Dohovoru, ktorým je predovšetkým ochrana
proti svojvoľnému zbaveniu slobody (Brogan a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
pléna, 29. november 1988, č. 11209/84, §58).
V súvislosti s posúdením zákonnosti a dôvodnosti postupu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia (ust. § 120 ods. 3 Tr. por..), a v rámci toho potom i s ohľadom
na rýchlosť, s akou boli obţalovaní M. Š. a M. A. predvedení pred prvostupňový súd
za účelom rozhodovania o ich príp. väzobnom stíhaní v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013,
je potrebné upriamiť pozornosť - okrem uţ vyššie uvedeného - na niekoľko skutočností.
Obaja obţalovaní majú byť členmi zločineckej skupiny, páchajúcej dlhodobo závaţnú
trestnú činnosť. M. Š. mal pritom stáť na vrchnom a M. A. na strednom stupni hierarchie tejto
skupiny. Obaja sú obvinení z viacerých trestných činov, medzi nimi aj za obzvlášť závaţné
zločiny, za ktoré im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest (trest odňatia slobody
na dvadsať aţ dvadsaťpäť rokov alebo doţivotie).
Obţalovaný M. Š. bol predvedený z ÚVV a ÚVTOS Ilava, kde si predtým vykonával
väzbu v inej trestnej veci, obţalovaný M. A. z ÚVV a ÚVTOS Prešov, kde sa rovnako
nachádzal z dôvodu výkonu väzby v inej trestnej veci. Obaja boli riadne informovaný o účele
ich predvedenia, pričom do času konania neverejného zasadnutia boli umiestnený v cele
policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave.
O konaní neverejného zasadnutia dňa 01. august 2013 o 09.00 hod.
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie
o väzbe obţalovaných v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli deň vopred upovedomení
tak prokurátor ako aj obhajcovia oboch obţalovaných.
Po zváţení všetkých okolností posudzovaného prípadu, majúc na pamäti, ţe zásah
do osobnej slobody obvineného je moţný len v súlade so zákonom, pri dodrţaní zásady
primeranosti a zdrţanlivosti, uvedomujúc si ale zároveň verejný záujem na náleţitom zistení
trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov (§ 1 Tr. por.), či záujem
na urýchlenom rozhodovaní danej veci (na neverejnom zasadnutí predsedníčka senátu
podotkla, ţe chce vo veci postupovať urýchlene, čomu zodpovedá i jej predchádzajúci postup,
keď ani nie po dvoch mesiacoch od podania obţaloby došlo k jej predbeţnému prejednaniu,
na ktorom následne určila prvý termín hlavného pojednávania uţ na 12. august 2013,
posledný na 21. november 2013), nemožno podľa názoru najvyššieho súdu hovoriť
ani u jedného z obžalovaných o zrejme svojvoľnom zbavení osobnej slobody. Inštitút
predvedenia nebol zneuţitý na iný, neţ zákonom stavený účel, pričom tieţ lehotu pozbavenia
osobnej slobody treba povaţovať s ohľadom na všetky vyššie zmienené skutočnosti
za primeranú.
Jediné, čo moţno v tomto smere vytknúť súdu prvého stupňa je snáď nesprávne
poukazovanie i na ust. § 120 ods. 1 Tr. por., nakoľko toto práve na rozdiel od pouţitej
výnimky stanovenej v odseku 3 poukazuje na potrebu predchádzajúceho, riadne a včasne
doručeného predvolania tieţ spolu s upozornením na následky nedostavenia sa. Aj napriek
uvedenému je však ale z predloţených materiálov zrejmé, ţe súd mal v úmysle postupovať
a aj postupoval v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. bez predchádzajúceho predvolania,
nakoľko to povaţoval za potrebné pre úspešné vykonanie úkonu.
Ďalšia výhrada obhajoby smerovala potom k tomu, ţe rozhodovanie o väzbe
obţalovaných v danom prípade neprichádzalo ani do úvahy, nakoľko osobná sloboda týchto
bola obmedzená skôr, ako boli de facto prepustení z väzby na slobodu v inej trestnej veci.
Nakoľko ani nestihli prekročiť hranicu väznice, príkaz na ich prepustenie nebol fakticky
realizovaný.
Najvyšší súd na rozdiel od názoru obhajoby nevidí v posudzovanom konaní ţiadnu
nezákonnosť, a to ani v prípade, ak k obmedzeniu obţalovaných došlo v skutočnosti ešte
za bránami väznice. Príslušníci PZ konali v súlade s ust. § 120 ods. 4 Tr. por. na podklade
ţiadosti predsedníčky senátu o ich predvedenie, doručenej im ešte v čase, keď sa obţalovaní
nachádzali vo väzbe, pričom obţalovaní boli riadne oboznámení s dôvodom obmedzenia
ich osobnej slobody (boli im doručené „rozkazy na predvedenie“).
V praxi dochádza k viacerým takým obdobným situáciám, keď je obvinený len
formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho dodanie do výkonu trestu
odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp. prevezený z ústavu na výkon väzby
do ústavu na výkon trestu), resp. tieţ opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu
a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu
dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto obmedzovanie osobnej slobody
bez prerušenia nemoţno pritom povaţovať za nezákonné (viď k tomu i rozhodnutie ESĽP
vo veci Wenner v. Slovensko, 23. november 2010, č. 14579/05.)
A napokon ako irelevantnú hodnotí najvyšší súd i tú výhradu obţalovaného M. A.,
ţe by súd v štádiu súdneho konania nemal byť oprávnený sám, bez návrhu prokurátora,
rozhodnúť o jeho vzatí do väzby.
V prípravnom konaní je pánom sporu („dominus litis“) prokurátor, a preto sa tu
stanovuje ako podmienka na vzatie obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany.
Od podania obţaloby či návrhu na dohodu o vine a treste sa však uţ jeho postavenie mení,
a stáva sa „len“ jednou zo strán konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú
obţalobu (návrh).
V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný
vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti
je okrem ust. § 2 ods. 6 Tr. por. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať
predovšetkým na ust. § 238 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého po podaní obžaloby
alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace
s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia
a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon
súdneho rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, ţe podaním
obţaloby, resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním
a rozhodovanie na súd. Ten pri príprave prejednávania veci a pri jeho prejednávaní postupuje
z úradnej povinnosti (ex offo), pričom nemôţe a nemusí vyčkávať na návrhy strán. Otázkami
súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe.
Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. § 72 ods. 2 veta tretia Tr. por.,
ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom
konaní); 2/ keď o väzbe koná a rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora
(v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. § 72 ods. 4 Tr. por.
V štádiu súdneho konania sa návrh prokurátora na vzatie obţalovaného do väzby
nevyţaduje. Prokurátor by prípadne mohol podať v tomto smere len „podnet“, na podklade
ktorého by však na rozdiel od kvalifikovaného návrhu nebol súd povinný konať a rozhodnúť.
Iný ako vyššie uvedený výklad nemoţno potom vyvodiť ani z v ust. § 79 ods. 2
Tr. por. stanovenej povinnosti policajta, prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ako i súdu
sústavne, v kaţdom období trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú
alebo či sa zmenili, tak ako sa to snaţil naznačiť obţalovaný.
Moţno teda uzavrieť, ţe oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania iniciatívne,
bez návrhu iného oprávneného subjektu, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného
do väzby vyplýva z jeho postavenia ako pána sporu („dominus litis“), ktorý je po podaní
obžaloby zo zákona (§ 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por.) povinný samostatne
rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním. To, ţe zo strany prvostupňového
súdu bolo v tomto smere nepriliehavo poukazované i na ust. § 253 ods. 1 Tr. por., upravujúce
vedenie hlavného pojednávania a stanovujúce povinnosť predsedu senátu nariaďovať
opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu jeho riadneho, t.j. nerušeného, váţneho, dôstojného
a vecného priebehu, nemôţe potom mať na hodnotenie jeho inak správneho postupu ţiaden
vplyv.
Špecializovaný trestný súd v danej veci zároveň konal v zákonnom zloţení,
keďţe namiesto chýbajúceho člena príslušného senátu (z dôvodu čerpania dovolenky)
bol na spolurozhodovanie o väzbe obţalovaných opatrením predsedu súdu č. 14
z 31. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle
Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. l. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246
Tr. por. sa ustanovuje za iným účelom, a to len na hlavné pojednávanie, preto takýto spôsob
nahradenia absentujúceho člena senátu 2T neprichádzal do úvahy.
Čo sa týka potom zo strany obhajcu obţalovaného M. Š. avizovaného porušenia práva
na obhajobu, zásady kontradiktórnosti konania ako i rovnosti strán tým, ţe mu konajúca
predsedníčka senátu neumoţnila nahliadnutie do spisu, tak k tomu uvádza sťaţnostný súd
nasledovné:
Zo zápisnice z neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 ako i z CD,
na ktorom je podrobne zaznamenaný celý priebeh tohto zasadnutia, vyplýva, ţe potom,
čo predsedníčka senátu otvorila predmetné zasadnutie a zistila prítomnosť osôb,
JUDr. M. poţiadal o to, aby mu bolo (okrem porady s klientom, k čomu sa tunajší súd vyjadrí
niţšie) umoţnené nahliadnuť do spisu. Predsedníčka senátu takejto jeho ţiadosti nevyhovela.
Následne podala správu o stave veci, v rámci ktorej oboznámila prítomných
(obţalovaných, ich obhajcov ako i prokurátora) s:
- obţalobou prokurátora ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, podanou
na Špecializovaný trestný súd 10. mája 2013;
- tým, ţe 08. júla 2013 bolo nariadené verejné zasadnutie, na ktorom bolo
rozhodnuté o danej obţalobe;
- oznámením prokurátora ÚŠP GP SR (doručené Špecializovanému trestnému súdu
31. júla 2013) o tom, ţe M. A. a iným bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ
z 22. júla 2013, sp. zn. PPZ - 477/NKA-PZ-BA-2013, vznesené obvinenie
pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a iné trestné činy;
- príkazmi Špecializovaného trestného súdu z 31. júla 2013 na prepustenie oboch
obţalovaných z väzby na slobodu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2T 29/2013;
- s obţalobou prokurátora ÚŠP GP SR z 25. júla 2013, podanou o.i. i na M. A.
a M. Š. v inej trestnej veci („hypotekárne úvery“);
- opatrením, ktorým určila vo veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, termín neverejného
zasadnutia na 01. august 2013 o 9.00 hod., predmetom ktorého malo byť konanie
a rozhodovanie o väzbe obţalovaných plus zároveň podotkla, ţe za účelom,
aby toto konanie nebolo zmarené a aby úkon bol úspešne vykonaný
bez predchádzajúceho predvolania obţalovaných podľa § 120 ods. 4 Tr. por.
z dôvodov uvedených v § 120 ods. 1, ods. 3 Tr. por. poţiadala Prezídium PZ,
Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru
Bratislava o predvedenie oboch obţalovaných;
- s „rozkazmi na predvedenie“ obţalovaných (poţiadala, aby im tieto boli
príslušníkmi PZ doručené);
- tým, ţe o konaní neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bude rozhodovanie
o väzbe v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli 31. júla 2013 faxom
upovedomení obhajcovia oboch obţalovaných;
- a napokon s i tou informáciou, ţe predseda Špecializovaného trestného súdu bol
poţiadaný o určenie sudcu na spolurozhodovanie v tejto veci.
K takejto podrobne podanej správe sa následne vyjadrili obhajcovia oboch
obţalovaných.
Ďalej je moţné z obsahu predloţeného spisu zistiť, ţe obhajcovi JUDr. T. bolo
zo strany obţalovaného M. A. v posudzovanej veci udelené splnomocnenie
15. novembra 2012 (zv. VII, č. l. 1910), pričom JUDr. M. je obhajcom obţalovaného M. Š.
v danej veci od 4. apríla 2012 (zv. VII, č. l. 1871).
Obaja obhajcovia sa i spolu so svojimi klientmi v súlade so zákonom zúčastnili
záverečného preštudovania spisu, pri ktorom navyše JUDr. M. poţiadal o prefotenie celého
dovtedajšieho spisového materiálu, čomu bolo aj vyhovené (zv. č. XXIV, č. l. 6995).
Obţaloba bola aj spolu s výzvou v zmysle § 240 ods. 3 Tr. por. riadne doručená
tak obţalovaným ako aj ich obhajcom.
Obţalovaní aj spolu so svojimi obhajcami boli 08. júla 2013 prítomní na verejnom
zasadnutí o predbeţnom prejednaní obţaloby, kde bola táto „prijatá“ a došlo k nariadeniu
hlavného pojednávania.
Najvyšší súd po podrobnom prieskume predloţeného spisového materiálu teda dospel
k takému záveru, ţe i námietka o porušení práva obţalovaného M. Š. na obhajobu z dôvodu
neumoţnenia jeho obhajcovi nahliadnuť do spisového materiálu na konanom neverejnom
zasadnutí je neopodstatnená, nakoľko - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - obhajoba bola
dostatočným spôsobom oboznámená so všetkými dokumentmi umoţňujúcimi jej popierať
dôvodnosť či zákonnosť pozbavenia osobnej slobody obţalovaných.
Obhajcovia zastupujú obţalovaných v danej veci uţ dlhšiu dobu. Majú prehľad
o úkonoch vykonaných v rámci prípravného konania, pričom obhajca obţalovaného Š.
má okrem toho k dispozícii i fotokópiu kompletného vyšetrovacieho spisu. Bola im doručená
obţaloba a boli rovnako prítomní i pri jej predbeţnom prejednaní. So všetkými ostatnými
materiálmi, resp. informáciami pochádzajúcimi z neskoršieho času a majúcimi bezprostredný
vzťah k predmetnému rozhodovaniu o väzbe obţalovaných (ţurnalizované najmä
vo zv. XXV) boli títo zo strany predsedníčky senátu podrobne oboznámení na začiatku
neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 (pred samotným výsluchom
obţalovaných).
ESĽP vyţaduje, aby boli zásadné informácie pre posúdenie zákonnosti väzby určitej
osobe vţdy poskytnuté jej právnemu zástupcovi spôsobom prispôsobeným danej situácii;
obhajoba teda musí byť upovedomená o stanoviskách podaných štátnym zastupiteľstvom
a mať reálnu moţnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Knebl v. Česká republika,
28. október 2010, č. 20157/05, § 81). Právo na kontradiktórne konanie moţno zaistiť
predovšetkým tým, ţe orgány činné v trestnom konaní (resp. v našom prípade i súd) obhajobu
aktívnym spôsobom zoznámia s určitým dokumentom, ktorý je dôležitý pre posúdenie
zákonnosti väzby, alebo jej aspoň umožnia sa s týmto dokumentom zoznámiť
prostredníctvom nahliadnutia do spisu.
Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, ţe súd skúma, či obvinený (obhajoba) bol, resp. nebol
dostatočne informovaný o podstatných právnych a skutkových dôvodoch svojho zatknutia,
čo by mu bránilo spochybniť zákonnosť svojej väzby.
S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, ţe odmietnutím nazretia do spisu
na neverejnom zasadnutí nedošlo k porušeniu ţiadnych práv obhajoby. Ba práve naopak,
súdom zvolený spôsob oboznámenia prítomných s podstatnými informáciami moţno
povaţovať vzhľadom na okolnosti prípadu za najvhodnejší a plne v súlade so zásadou
kontradiktórnosti konania či rovnosti strán. Takto bola s relevantnými časťami spisu
oboznámená nielen obhajoba (obţalovaní s obhajcami), ale i prokurátor (v danom prípade
sa nekonalo na podklade jeho návrhu), ktorí sa mali moţnosť k nim aj vyjadriť.
Treba si uvedomiť, ţe rozhodovanie o väzbe má isté špecifiká, predovšetkým
je potrebné postupovať urýchlene, a z toho vychádza potom i vyššie zmienená rozhodovacia
činnosť ESĽP, ktorá zároveň dbá na plné zachovanie práv obhajoby.
O tom, ţe námietky JUDr. M. sú len účelové, svedčí i tá skutočnosť, ţe tento právo
nahliadnuť do spisu uţ neskôr nevyuţil, hoci ho aj predsedníčka senátu upozornila
na to, ţe spis mu bude sprístupnený na nahliadnutie kedykoľvek počas úradných hodín súdu.
Rovnako tak mohol vyuţiť túto moţnosť i v čase, keď sa príslušný spisový materiál nachádzal
na najvyššom súde z dôvodu podaných sťaţností. Zjavne však nepotreboval ţiadne
iné informácie, potrebné k účinnému napadnutiu zákonnosti väzby svojho klienta (viď i ním
kvalifikovane spísané odôvodnenie na neverejnom zasadnutí zahlásenej sťaţnosti).
Porušenie práva na obhajobu však JUDr. M. namietal i v inej súvislosti, a to konkrétne
s ohľadom na odopretie mu porady s klientom konajúcou predsedníčkou senátu.
Tu najvyšší súd zdôrazňuje v prvom rade tú skutočnosť, ţe podstatou práva
na obhajobu je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, v súvislosti
s daným väzobným rozhodovaním mu potom najmä reálne umoţniť účinne sa brániť
proti vzatiu do väzby.
Je pravdou, ţe obhajca obţalovaného M. Š. poţiadal o poradu so svojím klientom, a to
konkrétne na začiatku neverejného zasadnutia, a tieţ je pravdou i to, ţe predsedníčka senátu
tejto jeho ţiadosti nevyhovela. Následne na to podala podrobnú správu o stave veci, ku ktorej
sa vyjadrili i advokáti oboch obţalovaných, upozorňujúc vo svojich prejavoch predovšetkým
na nemoţnosť vykonať dané zasadnutie. Nasledovala prestávka v trvaní takmer 20 minút.
Aţ po tomto prerušení neverejného zasadnutia (podľa zápisnice trvalo presne od 10.20 hod
do 10.37 hod.), ktorí obhajcovia obţalovaných mohli a aj s najväčšou pravdepodobnosťou
vyuţili na poradu so svojimi klientmi, došlo k výsluchom jednotlivých obţalovaných.
Po tom, čo sa pokračovalo v prerušenom zasadnutí uţ nik z obţalovaných a ani
ich obhajcov neţiadal o čas na poradu. Výsluchy boli vykonané zákonným spôsobom,
prítomní mali moţnosť sa vyjadrovať a klásť vypočúvaným otázky. Po skončení týchto
výsluchov (ako je zrejmé zo zvukovej nahrávky) sa predsedníčka spýtala, či je potrebný čas
na prípravu záverečných návrhov, resp. poradu s obţalovanými, na čo zareagoval len jeden
z advokátov (podľa hlasu ide pravdepodobne o JUDr. M.), ţe jeho klient na porade netrvá.
Nik iný sa neozval.
Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti, tieţ s poukazom na to, ţe obhajca
obţalovaného M. Š. uţ ani raz počas zasadnutia nepoţiadal o poradu so svojím klientom
(ako najadekvátnejšie by sa to pritom zdalo byť ešte pred jeho samotným výsluchom),
pričom jej neumoţnenie na začiatku neverejného zasadnutia vytkol súdu aţ po vyhlásený
napadnutého uznesenia, sa javí byť potom i táto obhajobná námietka ako účelová.
Bez ohľadu na to zastáva však najvyšší súd po zváţení všetkých uţ skôr zmienených
okolností ten názor, ţe v posudzovanom prípade boli obţalovaným ako aj ich obhajcom
riadne zabezpečené všetky práva na účelný výkon obhajoby. Mali aj primeraný čas
na pripravenie sa na výsluch, a to dokonca aţ potom, čo boli zo strany predsedníčky senátu
oboznámení so všetkými dôleţitými informáciami vzťahujúcimi sa k predmetu rozhodovania
(JUDr. M. ţiadal o poradu ešte pred oboznámením správy o stave veci).
Ďalej sťaţnostný súd súhlasí s napadnutým rozhodnutím aj v tom smere, ţe doteraz
vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, ţe tak M. A. ako i M. Š. sú naďalej dôvodne
podozriví zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré zároveň v súčasnosti vykazujú všetky znaky
vyššie uvedených trestných činov. Vzhľadom na to, ţe bola vo veci podaná obţaloba (táto
bola prvostupňovým súdom aj prijatá a bolo vytýčené hlavné pojednávanie), moţno navyše
hovoriť o vyššom stupni dôvodnosti podozrenia.
Tu treba zdôrazniť, ţe v súvislosti s väzobným rozhodovaním sa dôkazy
nevyhodnocujú takým spôsobom, ako je tomu pri meritórnom rozhodovaní. Postačuje,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, ţe skutky, pre ktoré bolo začaté trestné
stíhanie, boli spáchané, napĺňajú znaky konkrétnych trestných činov a zároveň existuje
dôvodné podozrenie, ţe na týchto sa podieľali aj obţalovaní (ust. § 71 ods. 1 Tr. por.).
Uvedeným konštatovaním pritom v ţiadnom prípade nedochádza k prejudikovaniu ich viny
(jej jednoznačné ustálenie prichádza do úvahy aţ po vykonaní všetkých potrebných dôkazov
na hlavnom pojednávaní).
Prvostupňovému súdu nemoţno rovnako čo vytknúť ani pokiaľ ide o ustálenie
existencie jednotlivých väzobných dôvodov v prípade oboch obţalovaných. I najvyšší súd
má totiţ za to, ţe u obţalovaného M. Š. sú dané také konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyplýva dôvodná obava, ţe ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu
resp. trestu, ako i skutočnosti, zakladajúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti
(§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.), u obţalovaného M. A. potom skutočnosti
odôvodňujúce obavu z jeho kolúzneho správania, a tieţ i z pokračovania v páchaní trestnej
činnosti (§ 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.).
A keďţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia moţno povaţovať v tomto ohľade
navyše i za dostatočne vyčerpávajúce (čo sa týka vymedzenia jednotlivých konkrétnych
skutočností odôvodňujúcich obavu z vyššie uvedeného správania obţalovaných), tunajší súd
naň v zásade v podrobnostiach odkazuje.
Výška hroziaceho trestu (20 aţ 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doţivotie),
zdrţiavanie sa na viacerých miestach pred vzatím do väzby v inej trestnej veci,
a to aj bez prihlásenia, ako i ten fakt, ţe obţalovaný M. Š. nemá v podstate na území
Slovenskej republiky ţiadne záväzky (je slobodný, bezdetný, nemá istý uspokojujúci zdroj
obţivy) znamenajú v súhrne dostatočnú obavu pre konštatovanie existencie dôvodu
tzv. útekovej väzby. Zároveň tieţ potom správne sa v tomto smere upriamuje pozornosť
i na tú skutočnosť, ţe na otázku súdu ohľadom adresy na doručovanie písomností v prípade
prepustenia na slobodu obţalovaný zareagoval tak, ţe najskôr uviedol adresu advokátskej
kancelárie svojho obhajcu, a aţ po určitej chvíli adresu svojho trvalého pobytu.
Vo vzťahu k dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktorý súd ustálil
u obţalovaného M. A., treba predovšetkým uviesť, ţe uţ samotné skutočnosti vyplývajúce
z uznesenia vyšetrovateľa Prezídia PZ z 22. júla 2013, sp. zn. PPZ-477/NKA-PZ-BA-2013,
ktorým bolo vyššie menovanému (i spolu s inými spoluobvinenými) vznesené obvinenie
pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 348
ods. 1 písm. f/ Tr. zák., predstavujú reálnu hrozbu z jeho kolúzneho správania, poukazujúc
pritom zároveň na to, ţe súd smie pri svojom rozhodnutí prihliadnuť len na dôkazy vykonané
na hlavnom pojednávaní.
Zo skutkovej vety citovaného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, ţe mala byť
zaistená korešpondencia od obţalovaného, kde v tejto „prikazoval rôznym osobám
nachádzajúcim sa na slobode, ako aj svojej manželke, aby títo postupovali podľa jeho
pokynov, zabezpečovali rôzne dôkazy, odovzdávali jeho odkazy súvisiace s jeho trestnou
činnosťou ďalším osobám a taktiež spoluobvineným a taktiež prostredníctvom takto zasielanej
korešpondencie si pripravoval svedkov, ktorým vopred napísal, resp. iným spôsobom
ich informoval ako majú vypovedať ...“ Túto korešpondenciu mal zasielať a taktieţ prijímať
prostredníctvom svojich obhajcov, resp. príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráţe
Slovenskej republiky, a to v období od 18. novembra 2011 minimálne do 25. marca 2013
počas výkonu väzby v Ústavoch na výkon väzby Ţilina a Banská Bystrica, čím dochádzalo
k úmyselnému obchádzaniu zákonom stanovenej kontroly korešpondencie (bol vo väzbe
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).
A samozrejme v súvislosti s daným väzobným dôvodom majú dôleţitý význam i také
skutočnosti, akými sú princípy a pravidlá fungovania v rámci zločineckej skupiny,
a tak vo vnútri ako i navonok, na čo tieţ ani prvostupňový súd nepozabudol upozorniť
vo svojom rozhodnutí.
Napokon čo sa týka posledného väzobného dôvodu uvedeného v ust. § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por., aj tu sa sťaţnostný súd stotoţňuje s poukazom na nepomer medzi príjmami
obţalovaných z legálnej pracovnej činnosti a ich majetkovými pomermi, ako i s prihliadnutím
na povahu, závaţnosť a dlhodobý charakter trestnej činnosti, z páchania ktorej sú obaja
obţalovaní dôvodne podozriví. Obavu, ţe by títo po prepustení na slobodu mohli pokračovať
v páchaní úmyselnej trestnej činnosti obdobného charakteru, a takto si privyrábať na svoje
ţivobytie, umocňuje potom i ten fakt, ţe v súčasnosti sa viacerí z členov zločineckej skupiny
pohybujú na slobode. Reagujúc na sťaţnostné námietky treba zároveň podotknúť, ţe súd
v danom smere vôbec nepoukazuje na iné prebiehajúce trestné konanie.
Na margo uplatnených výhrad obţalovaných, týkajúcich sa ustálenia jednotlivých
väzobných dôvodov a poukazujúcich pritom na ich predchádzajúce väzobné stíhanie, pokladá
tunajší súd za nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, ţe v danom prípade ide o konanie v inej
trestnej veci, kedy súd samostatne posudzuje opodstatnenosť jednotlivých väzobných
dôvodov u kaţdého z obţalovaných, a to práve s ohľadom na charakter a pre účely daného
konania.
Vo vzťahu k maximálnej moţnej lehote trvania väzby treba potom poukázať
na ust. § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por., keďţe obaja obţalovaní sú stíhaní aj za obzvlášť závaţný
zločin.
Správne bol taktieţ ustálený aj začiatok plynutia lehoty trvania väzby u oboch
obţalovaných, keďţe M. Š. bola obmedzená osobná sloboda 31. júla 2013 o 14.40 hod.
a M. A. toho istého dňa o 14.45 hod.
Po podrobnom prieskume na podklade podaných sťaţností oboch obţalovaných teda
najvyšší súd dospel k takému záveru, ţe v posudzovanej veci boli splnené všetky tak formálne
ako i materiálne podmienky pre vydanie napadnutého rozhodnutia o vzatí M. Š. a M. A.
do väzby, pričom zároveň nebolo zistené ţiadne porušenie ich práv či zásad, garantovaných
Trestným poriadkom, Ústavou, resp. Dohovorom. Preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené
v enunciáte tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.
V Bratislave 08. augusta 2013
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová