Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 46/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpeného JUDr. Tiborom Timárom, advokátom a

konateľom Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2, 3, 4 a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v

konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 a jeho uznesením z 1. augusta 2013 a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost

28/2013 a jeho uznesením z 8. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2013 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2, 3, 4 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu

Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK- 2

a jeho uznesením z 1. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

8. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obhajca sťažovateľa 24. júla 2013 požiadal

špecializovaný trestný súd, aby rozhodol o jeho prepustení z väzby v zmysle § 79 ods. 1

, pretože bol toho názoru, že „zákonné dôvody väzby v trestnom konaní

sp. zn. PK-2 zanikli“.

V namietanej trestnej veci vedenej špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK -

bola 10. mája 2013 podaná na sťažovateľa obžaloba prokurátorom Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa pre obzvlášť

závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného

zákona a pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a d) a ods. 4 písm. b) .

Sťažovateľ bol väzobne stíhaný v inej trestnej veci, pričom na základe príkazu

predsedu senátu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK - z 31. júla 2013

bol prepustený na slobodu.

Predsedníčka senátu špecializovaného trestného súdu následne opatrením sp. zn. PK -

z 31. júla 2013 nariadila termín neverejného zasadnutia na 1. august 2013

o 9.00 h, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o väzbe sťažovateľa v trestnej veci

vedenej špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK - .

Pre účely zabezpečenia úspešnosti vykonania tohto úkonu (neverejného zasadnutia

o rozhodovaní o väzbe) vydala predsedníčka senátu špecializovaného trestného súdu

31. júla 2013 rozkaz na predvedenie sťažovateľa podľa ,

o vykonanie ktorého požiadala v súlade Prezídium

Policajného zboru, národnú kriminálnu agentúru, národnú protizločineckú jednotku,

expozitúru Bratislava (ďalej len „policajný orgán“).

Na neverejnom zasadnutí špecializovaný trestný súd vypočul sťažovateľa za účasti

jeho obhajcu a prokurátora k jednotlivým dôvodom a okolnostiam väzby a uznesením

sp. zn. PK - z 1. augusta 2013 ho vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) .

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 8. augusta 2013

tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že špecializovaný trestný súd ho „majúc

vedomosť o realizovanom príkaze na prepustenie (vzhľadom na rovnaké zloženie senátu)

nechal predviesť podľa ustanovenia (nesprávne poukazuje

aj na ) na výsluch a neverejné zasadnutie dňa 02. 08.

2013.

... obvinení boli vo väzbe viac ako 22 mesiacov (z toho viac ako 13 mesiacov

nezákonne)... pre výlučne kolúzny dôvod väzby, a preto v čase nariadenia predvedenia súd

nemohol dôvodiť skrývaním sa alebo útekom, ani neprítomnosťou stáleho bydliska a pod.

Samotný kolúzny dôvod pôvodnej väzby, ktorá bola ustálená počas 22 mesiacov pôvodnej

väzby nemohol u súdu založiť dôvod na predvedenie.

Z vykonaného dokazovania na neverejnom zasadnutí dňa 01. 08. 2013 je zrejmé a

nepochybné, že obvinení dňa 30. 07. 2013 ani neprekročili brány Ústavu na výkon väzby, a

boli obmedzení na osobnej slobode orgánmi činnými v trestnom konaní...

Samotná skutočnosť, že obžalovanému bola v súvislosti s predvedením obmedzená

osobná sloboda na viac ako 20 hodín zakladá nezákonnosť samotného predvedenia.

V rámci inštitútu predvedenia nie je možné neprimerane obmedzovať osobnú

slobodu, pričom v danom prípade k tomu nepochybne prišlo.

Predvedenie nie je zaistenie osoby podľa v znení neskorších

prepisov, a 24 hodinový časový údaj na prepustenie sa tu nemôže použiť analogicky. Pri

predvedení je možné obmedziť osobnú slobodu len na nevyhnutne potrebný čas, ktorý

bezpochyby nemôže byť niekoľko hodín, a tobôž nie viac ako 20 hodín.

Obvinený bol obmedzený na osobnej slobode počas celej noci. Uvedený postup súdu

pri použití a využití inštitútu predvedenia bol nepochybne v rozpore s § 120 ods. 3, ods.4

s poukazom na ...

V následnom mám za to, že súd v tomto prípade tým, že rozhodol o väzbe konal nad

zákonné zmocnenie, keď nemal ex offo možnosť rozhodovať o väzbe obžalovaných v inej

trestnej veci, v ktorej bolo rozhodnuté dňa 08. 07. 2013 o prijatí obžaloby a bol nariadený

termín hlavného pojednávania a určil sa rozsah dokazovania, pričom ostatní obžalovaní v

danej trestnej veci boli rozhodnutím súdu ešte pred tým ponechaní vo väzbe podľa § 238

ods.3 ...

S právnym názorom a postupom súdu, ktorým určil, že je povolaný po podaní

obžaloby sám ex offo rozhodnúť o väzbe obvinených bez podnetu inej osoby, najmä

prokurátora, sa nestotožňujem a mám iný právny názor. Mám za to, že v zmysle ustanovenia

súd nemal možnosť konať ex offo o väzbe obžalovaných v

inej trestnej veci, aj keď mal vedomosť o stíhaní a obžalobe na obžalovaných v danej

trestnej veci, v ktorej o väzbe rozhodoval...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že súd v súdnom konaní (po podaní

obžaloby) môže ex offo rozhodovať o väzbe, teda bez návrhu iného zákonom povolaného

subjektu, len pri lex specialis ustanovení ...

... súd rozhodol o väzbe v nezákonnom zložení, keďže jeden člen senátu bol

nahradený na základe rozvrhu práce a požiadaním predsedu Špecializovaného trestného

súdu určený podľa rozvrhu práce. V danej trestnej veci ako už bolo uvedené bola dňa 08.

07. 2013 v senátnom zákonnom zložení súdom prijatá obžaloba, pričom nebol v konaní

určený náhradný sudca. Vzhľadom na to, že vec je nepochybne v súdnom konaní bolo na

mieste postupovať nahradením člena senátu náhradným sudcom, a nie sudcom určeným

podľa rozvrhu práce.

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa je potrebné

uviesť, že súd dôvodí predmetným trestným stíhaním obžalovaného za skutok kvalifikovaný

ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom..., kde

obžalovaný mal obchádzať úradnú korešpondenciu vo výkone väzby. Táto skutočnosť je

podľa súdu daná ako kolúzna aktivita, ktorá postačuje ako dôvodné podozrenie (obava) na

ustálenie kolúzneho dôvodu väzby. Podľa názoru obhajoby bolo v tomto štádiu väzby

(súdna väzba) potrebné vziať do úvahy a posúdiť obsah predmetných listov a podľa

samotného obsahu ustáliť, či je prítomná dôvodná obava na kolúznu aktivitu alebo nie.

Skutočnosť, že obžalovaný vyhľadáva dôkazy, najmä svedkov, následne zisťuje, čo o

predmetných skutkoch, alebo jeho účasti, resp. neúčasti a exkulpačných okolnostiach vedia

je právom obvineného, v rámci práva na predkladanie dôkazov.

Keďže bola väzba od 15. 06. 2012 u obžalovaného nezákonná, nemohol sa od tohto

času obžalovaný dopustiť marenia účelu väzby, ktorá je nezákonná...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa je potrebné

uviesť, že poukaz súdu na pôvodné trestné stíhanie, v ktorom bol obžalovaný nezákonne vo

väzbe nie je na mieste ako som už vyššie uvádzal zo samotného dôvodu, že v tejto trestnej

veci bol obžalovaný nezákonne vo väzbe, takže trestné stíhanie (obvinenie) v tejto veci

založilo nezákonnú väzbu a bolo samotným titulom pre väzbu, a daná trestná vec bola

súčasne vedená s trestnou vecou, v ktorej bol teraz vzatý do väzby obžalovaný. Počas

doterajšieho trestného stíhania neboli uvedené súbežne vedené trestné stíhania hodnotené

ako dôvod väzby podlá , a preto po uplynutí viac

ako 22 mesiacov od kedy má obžalovaný vznesené obvinenia za súbežne vedené trestné

stíhanie už nemôžu byť takto hodnotené, naviac nemôžu založiť takéto hodnotenie pre vzatie

do väzby ako dôvod pokračujúcej väzby.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa 01.

08. 2013, sp. zn. PK - 2 v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 08. 08. 2013, sp. zn. o vzatí obžalovaného do

väzby boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2, ods. 3,

ods. 4 a ods. 5 a ... a ľudských práv a základných slobôd práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 01. 08. 2013, sp. zn. PK - 2

a uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 08. 08. 2013, sp. zn.

o vzatí obžalovaného do väzby sa zrušujú...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými

uzneseniami boli porušené jeho základné práva podľa , 2, 3, 4 a 5 , ako aj

práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný

príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje

ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ) tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, ).

1 K namietanému porušeniu základných práv podľa základných práv podľa

, 2, 3, 4 a 5 a práv podľa a ods. 3 a 4 dohovoru

napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podstatou princípu subsidiarity je skutočnosť, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať napadnuté uznesenie špecializovaného

trestného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5

a práv podľa a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral

na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že námietky sťažovateľa smerovali

najmä proti údajnému nezákonnému postupu a uzneseniu špecializovaného trestného súdu

pri jeho vzatí do väzby, k jednotlivým väzobným dôvodom, nezákonnosti jeho

predchádzajúcej väzby, ako aj k tomu, že v konaní rozhodoval špecializovaný trestný súd

v nezákonnom zložení. V čom vidí však porušenie svojich práv zo strany najvyššieho súdu,

sťažovateľ v sťažnosti bližšie neuvádza, iba vyslovuje svoj právny názor, že Trestný

poriadok „neupravuje postup súdu pre prípad vzatia obvineného do väzby pre prípad

súdnej väzby, ktorej nepredchádzala väzby v prípravnom konaní, ibaže bol realizovaný

príkaz na zatknutie, čo v danom prípade nebolo“.

Podľa po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu

o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je

povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto

zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány

činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa obvinený môže byť predvedený aj

bez predchádzajúceho predvolania, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, najmä

ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je možné doručiť predvolanie na adrese, ktorú

uviedol.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol

sťažovateľ vzatý z dôvodov uvedených v a

do väzby. Väzba mu začala plynúť 31. júla 2013 od 14.45 h.

Proti tomuto uzneseniu podal obhajca sťažovateľa sťažnosť, v ktorej okrem iného

uviedol: „Pri nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú slobodu po vydaní

príkazu na jeho prepustenie z väzby v inej trestnej veci... bola zabezpečovaná jeho účasť na

výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa 01. augusta 2013 formou predvedenia v zmysle § 120

ods. 3 , hoci na to neboli splnené zákonné podmienky...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdil, že „po podaní obžaloby je súd oprávnený

rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora, a nie sám ex offo(..) a tiež to, že

od 15. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej veci...“.

Vychádzajúc z rozsiahleho napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu

(15 strán) v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (s. 5 až s. 21) a s poukazom na citované ustanovenia sa ústavný

súd stotožňuje s jasnou a zrozumiteľnou argumentáciou najvyššieho súdu a zastáva názor,

že špecializovaný trestný súd pri predvedení sťažovateľa na neverejné zasadnutie

postupoval v súlade so zákonom (), a preto nemohol porušiť v

sťažnosti označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na podporu uvedeného záveru ústavný súd v zhode s najvyšším súdom konštatuje,

že obsahuje len demonštratívny (nie taxatívny) výpočet

dôvodov, na základe ktorých možno obvineného predviesť bez predchádzajúceho

predvolania pre účely úspešného vykonania úkonu. Z už citovaného znenia § 120 ods. 3

možno vyvodiť len dve zákonné podmienky, ktoré musia byť na jeho

uplatnenie splnené; musí ísť o obvineného a zároveň predvedenie je potrebné na úspešné

vykonanie úkonu. Z príloh sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ je podozrivý z páchania

dlhodobej závažnej trestnej činnosti v rámci zločineckej skupiny a je v procesnom postavení

obžalovaného, na základe čoho možno formulovať záver, že na uplatnenie postupu podľa

boli v preskúmavanej veci nevyhnutné zákonné podmienky

splnené.

V posudzovanej veci špecializovaný trestný súd vychádzajúc zo svojich povinností

vyplývajúcich mu z a nečakajúc na ďalšie procesné návrhy prijal

opatrenie – vydal rozkaz na predvedenie sťažovateľa v zmysle § 120 ods. 3 Trestného

poriadku a nariadil jeho predvedenie pre účely úspešného vykonania neverejného

zasadnutia, na ktorom mala byť preskúmaná existencia dôvodov jeho väzby

(a tiež obžalovaného Š.) a malo byť o väzbe aj rozhodnuté.

Zásah do osobnej slobody sťažovateľa spočívajúci v jeho predvedení na neverejné

zasadnutie je nepochybne z hľadiska rešpektovania zásady primeranosti a zdržanlivosti

zásahov do osobnej slobody potrebné považovať za najmiernejší prostriedok obmedzenia

osobnej slobody (napr. v porovnaní so zatknutím či zadržaním). Ústavný súd sa v tejto

súvislosti stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej síce

neustanovuje maximálnu dĺžku obmedzenia osobnej slobody pri uplatnení predvedenia, ale

«... je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadržania

obvineného, resp. jeho zatknutia...

V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa , t. j.

predvedenie bez predchádzajúceho predvolania. Ako vyplýva zo znenia uvedeného

ustanovenia, jeho aplikovanie vyžaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu

úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide

však len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť.

Obvineného je možné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé

dôvody procesnej povahy.».

Za daných okolností ani podľa názoru ústavného súdu nešlo o svojvoľný

a neodôvodnený postup smerujúci k zbaveniu osobnej slobody sťažovateľa, keďže išlo

o postup, ktorý má oporu v , a .

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutých uznesení

špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z týchto

rozhodnutí vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd preto tento postup hodnotí ako zákonný

a z stavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje námietku sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

3. K námietkam týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa k väzobným dôvodom podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) citovaných na strane 5 a dôvodov vyplývajúcich

z odôvodnení napadnutých uznesení konštatuje, že špecializovaný trestný súd (na s. 15 až

s. 16) dostatočne odôvodnil existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

, s ktorými sa stotožnil v napadnutom uznesení aj najvyšší súd

na s. 18 až s. 20), a ústavný súd nemá žiadny relevantný dôvod s prihliadnutím na povahu,

rozsiahlosť, závažnosť a dlhodobé páchanie trestnej činnosti kladenej podľa obžaloby

sťažovateľovi za vinu do týchto rozhodnutí zasiahnuť.

Ústavný súd po preskúmaní listinných dôkazov konštatuje, že úvahy vyplývajúce

z odôvodnenia uznesení špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za arbitrárne, prípadne za ústavne neudržateľné,

preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že osobná sloboda sťažovateľa bola

obmedzená 31. júla 2013 o 14.45 h a špecializovaný trestný súd o jeho väzbe rozhodol

na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2013. Na sťažovateľa však nebol vydaný príkaz

na zatknutie, keďže jeho osobná sloboda bola obmedzená na účely zabezpečenia jeho

predvedenia postupom podľa a . Ústavný súd poukazuje

v tejto súvislosti tiež na (už citovanú) relevantnú časť napadnutého uznesenia, v ktorej

najvyšší súd uvádza: „Pri použití predmetného inštitútu nepochybne dochádza

k obmedzovaniu osobnej slobody obvineného. Hoci maximálna možná dĺžka takéhoto

obmedzenia nie je v zákone explicitne stanovená, je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako

by tomu bolo v prípade zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na

zatknutie, ktorých aplikácia inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie

zákonných podmienok neprichádzala do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje

najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu

zásahom najmiernejším...

Inštitút predvedenia nebol zneužitý na iný, než zákonom stavený účel, pričom tiež

lehotu pozbavenia osobnej slobody treba považovať s ohľadom na všetky vyššie zmienené

skutočnosti za primeranú.“

Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd námietku sťažovateľa, podľa ktorej

došlo v jeho prípade k prekročeniu lehôt ustanovených , za zjavne

neopodstatnenú, keďže o jeho väzbe bolo rozhodnuté do 24 hodín od obmedzenia jeho

osobnej slobody.

Okrem toho najvyšší súd dal odpoveď aj na iné námietky sťažovateľa, keď poukázal

aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Wenner v. Slovensko,

23. november 2010, č. 14579/05): „V praxi dochádza k viacerým takým obdobným

situáciám, keď je obvinený len formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené

jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp.

prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu), resp. tiež opačne, keď je

obvinený prepustený z výkonu trestu a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza

do úvahy napr. v prípade postupu dovolacieho súdu podľa ust. ).

Takéto obmedzovanie osobnej slobody bez prerušenia nemožno pritom považovať za

nezákonné“, a aj na to, „že všeobecný súd nemohol sám, bez návrhu prokurátora,

rozhodnúť o jeho vzatí do väzby“, keď uviedol: «V prípravnom konaní je pánom sporu

(„DOMINUS LITIS“) prokurátor, a preto sa tu stanovuje ako podmienka na vzatie

obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany. Od podania obžaloby či návrhu na

dohodu o vine a treste sa však už jeho postavenie mení, a stáva sa „len“ jednou zo strán

konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú obžalobu (návrh).

V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný

vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti

je okrem ust. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať

predovšetkým na ust. , v zmysle ktorého po podaní obžaloby alebo

návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším

konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia

upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho

rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, že podaním obžaloby,

resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním a rozhodovanie na

súd. Ten pri príprave prejednávania veci a pri jeho prejednávaní postupuje z úradnej

povinnosti (ex offo), pričom nemôže a nemusí vyčkávať na návrhy strán. Otázkami

súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe.

Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. veta tretia ,

ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom

konaní); 2/ keď o väzbe koná a rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh

prokurátora (v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. ».

Podľa právneho názoru ústavného súdu sú odpovede na tieto námietky jasné

a zrozumiteľné a ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by

skutkové alebo právne závery bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

Úvahy najvyššieho súdu v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu

považuje ústavný súd za legitímne, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

4. K námietke porušenia práva na zákonného sudcu

Sťažovateľ napokon namieta, že špecializovaný trestný súd nerozhodoval o jeho

väzbe v zákonnom zložení, čím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva

na zákonného sudcu.

Vo vzťahu k tejto námietke zistil, že predsedníčka senátu oboznámila sťažovateľa

a jeho obhajcu s opatrením predsedu špecializovaného trestného súdu č. 14 z 31. júla 2013 o

určení sudcu zo senátu 1 T na rozhodovanie o väzbe (pozri zápisnicu z neverejného

zasadnutia konaného 1. augusta 2013) a tiež na jeho námietky týkajúce sa nezákonného

zloženia špecializovaného trestného súdu dal najvyšší súd jasnú odpoveď na s. 13, keď

uviedol: „keďže namiesto chýbajúceho člena príslušného senátu (z dôvodu čerpania

dovolenky) bol na spolurozhodovanie o väzbe obžalovaných opatrením predsedu súdu č. 14

z 31. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle

Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. 1. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246

sa ustanovuje za iným účelom, a to len na hlavné pojednávanie, preto takýto spôsob

nahradenia absentujúceho člena senátu 2 T neprichádzal do úvahy.“

Ústavný súd sa taktiež oboznámil s opatrením č. 14 predsedu špecializovaného

trestného súdu, ako aj s rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu na rok 2013

a v tejto súvislosti nezistil podobne ako v súvisiacej veci vedenej na ústavnom súde pod

sp. zn. (obžalovaný Š.), že by špecializovaný trestný súd konal

v nezákonnom zložení, a navyše, táto námietka sťažovateľa v sťažnosti nie je riadne

odôvodnená ( ), preto mohol ústavný súd jeho sťažnosť

v tejto časti odmietnuť nielen ako zjavne neopodstatnenú (v tejto súvislosti poukazuje

na odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. z 18. decembra 2013), ale aj

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014