Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 375/2020
PDF · 322.28 KB
No categories available
II. ÚS 375/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu
odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska
kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2020 a jeho uznesením zo 16. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. Ústav
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2020 a jeho uznesením zo 16. apríla 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 4 Tp 9/2020
z 10. apríla 2020 bol sťažovateľ prepustený zo zadržania.
3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 16/2020 zo 16. apríla 2019 (správne
má byť zrejme 2020, pozn.) bolo uznesenie špecializovaného súdu zrušené a sťažovateľ bol
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
4. Sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesenia vyšetrovateľa z 22. marca 2018
a ďalších uznesení pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2
písm. c) v spojení s § 138 písm. i) Trestného zákona, ako aj za iné trestné činy, pričom
z uznesenia súčasne vyplýva, že sťažovateľovi bolo toto obvinenie vznesené v dobe, keď
dovtedy podľa § 205 Trestného poriadku bolo vznesenie obvinenia dočasne odložené
a došlo k nemu na základe trestného stíhania, pre ktoré bol vzatý do väzby uznesením
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 15/2018 z 8. marca
2018. K vzatiu sťažovateľa do väzby došlo teda nie v súvislosti s obvinením vyplývajúcim
z uznesenia vyšetrovateľa z 22. marca 2018, ale uznesením okresného súdu z 8. marca 2018
v súvislosti s iným obvinením, pre ktoré bol rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
3 Tk 3/2018 z 9. apríla 2020 podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený.
Na základe tohto rozsudku bol sťažovateľ príkazom Okresného súdu Trnava z 9. apríla 2020
prepustený z väzby.
5. Z dosiaľ uvedeného je podľa názoru sťažovateľa najpodstatnejšie to, že bol
vo väzbe od 5. marca 2018 do 9. apríla 2020 (vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn.
3 Tk 3/2018) a počas tohto obdobia bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní aj
v ďalšej trestnej veci, v ktorej mu bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie 22. marca 2018
a ktorá prebiehala súčasne s vecou, v ktorej bol sťažovateľ vo väzbe.
6. Napriek uvedenému po prepustení z väzby (nasledujúcom po oslobodzujúcom
rozsudku Okresného súdu Trnava) bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 16/2020
zo 16. apríla 2019 (správne má byť zrejme 2020, pozn.) znovu vzatý do väzby, a to aj
napriek tomu, že v súbežne prebiehajúcej trestnej veci sa konalo s neakceptovateľnými
prieťahmi.
7. Podľa názoru sťažovateľa pri rozhodovaní o jeho väzbe najvyšší súd porušil jeho
právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
8. Je potrebné poukázať na to, že väzba v trestnej veci vedenej Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 3 Tk 3/2018 trvala aj v čase, keď sa súčasne viedlo trestné konanie aj
v tejto veci, v ktorej bol teraz najvyšším súdom vzatý do väzby. Išlo pritom o dobu viac než
dvoch rokov.
9. Sťažovateľ bol preto k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní aj v tejto
trestnej veci, v ktorej bol teraz vzatý do väzby. V tejto veci stále prebieha prípravné
konanie, hoci ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali s osobitnou starostlivosťou
a s čo najväčším urýchlením (ako vo väzobnej trestnej veci), nestalo by sa tak.
10. Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. III. ÚS 295/05 ak sa
vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach,
pričom v jednom z nich je obvinený vo väzbe, potom je jeho osobná sloboda vo svojej
podstate obmedzená aj v druhom z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní povinné
postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v tomto druhom trestnom konaní,
samozrejme, pokiaľ konanie vykonávané vo väzbe takémuto postupu nebráni (II. ÚS
55/98).
11. Pretože väzba je závažným zásahom do ústavou garantovanej osobnej slobody,
z ústavného hľadiska je právny režim väzby upravený okrem iného aj zásadou časového
obmedzenia na dobu stanovenú zákonom.
12. Vzhľadom na už citované rozhodnutia ústavného súdu a základnú lehotu trvania
väzby je potrebné vysporiadať sa predovšetkým s otázkou, prečo nebolo trestné konanie
stále skončené, hoci sťažovateľ bol po celý jeho čas k dispozícii orgánom činným
v trestnom konaní, keďže bol vo väzbe v inej trestnej veci.
13. „Nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa musí posudzovať v každej veci
podľa jej osobitných okolností, nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými
v § 71 Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred
súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, vyjadruje
kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne
predĺžená. Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby
neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov
väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné
v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.“ (II. ÚS 55/98)
14. K samotným prieťahom v konaní sa najvyšší súd vyjadril len odkazom
na odôvodnenie sťažnosti podanej prokurátorom, s ktorým sa vraj stotožňuje. Prokurátor sa
k prieťahom vyjadril iba okrajovo. Dôležité je uviesť to, že samotný prokurátor
v odôvodnení sťažnosti priznáva prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou vyšetrovateľa
v dôsledku jeho deväťtýždňovej rehabilitácie, ako aj dvojtýždňovej karantény (teda spolu
dva mesiace).
15. Je dôležité všimnúť si v odôvodnení sťažnosti, že prokurátor uvádza, čo je ešte
potrebné vykonať do skončenia vyšetrovania, pričom ide o výsluchy troch svedkov, ktorí sú
a boli k dispozícii vo výkone trestu odňatia slobody, ako aj o zabezpečenie jedného
znaleckého posudku. Prokurátor neuviedol, čo bránilo vykonaniu týchto dôkazov, ak to
nebol postup v rozpore s povinnosťou konať urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.
16. K samotnému znaleckému posudku, na ktorý vyšetrovateľ čaká, treba uviesť, že
znalec bol do konania pribratý uznesením vyšetrovateľa z 28. januára 2019, teda prieťah
trvá viac ako jeden rok a štyri mesiace.
17. Prestávky medzi jednotlivými úkonmi trestného konania, ktoré sú vymedzené
v uznesení špecializovaného súdu sp. zn. 4 Tp 9/2020 z 10. apríla 2020, sú tiež tak
rozsiahle, že ich nemožno ospravedlňovať spôsobom, ktorý zvolil prokurátor v odôvodnení
sťažnosti a ktorý najvyšší súd akceptoval. Z pohľadu súdnej praxe nie je možné takéto
konanie považovať za konanie s osobitnou starostlivosťou a s čo najväčším urýchlením.
18. Na základe už uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho
označených práv podľa ústavy, a požaduje preto, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4 Tost/16/2020 zo dňa 16.4.2019
(správne má byť zrejme 2020, pozn.) porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa článkov 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4 Tost/16/2020 zo dňa 16.4.20219 (správne má
byť zrejme 2020, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
19. Sťažovateľ sa tiež domáha náhrady trov konania v sume 450,24 €.
20. Napokon sťažovateľ požaduje prednostné vybavenie tejto ústavnej sťažnosti,
pričom poukazuje na možnosť prípadného postupu ústavného súdu podľa § 13 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v prípade,
ak dospeje k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí
niektorého zo senátov (najmä v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 295/05, sp. zn. II. ÚS 55/98),
teda k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru prezentovaného v označených
rozhodnutiach.
II.
Skutkový stav veci
21. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 4 Tp 9/2020 z 10. apríla 2020 vyplýva,
že ním bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku prepustený zo zadržania
na slobodu.
22. Podľa názoru špecializovaného súdu bolo potrebné dôsledne sa zaoberať tou
skutočnosťou, že sťažovateľ bol vo väzbe v inej trestnej veci za súčasného vedenia
trestného stíhania aj v tejto veci, a to z toho hľadiska, či konajúce orgány postupovali
v posudzovanom prípade s osobitnou starostlivosťou a urýchlením tak, aby osobná sloboda
sťažovateľa bola obmedzená len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.
23. V tejto súvislosti bolo nevyhnutné dôsledne sa riadiť ustálenými závermi súdnej
praxe vyplývajúcimi jednak z judikatúry ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“). Ide najmä o rozhodnutia vo veciach sp. zn. II. ÚS 55/98,
III. ÚS 295/05 a sp. zn. II. ÚS 3/2017, ako aj Yegorov proti Slovenskej republike, z obsahu
ktorých (v stručnosti zhrnuté) vyplýva, že všeobecné súdy sú vo svojej rozhodovacej
činnosti primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ktorý výklad a aplikácia
musia byť zlučiteľné s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a slobodách. Vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe platí, že nevyhnutnosť doby trvania väzby
sa musí posudzovať v každej veci podľa jej osobitných okolností. Vzhľadom na existujúce
ústavné záruky osobnej slobody treba mať dôsledne na zreteli, že nevyhnutnosť doby
trvania väzby nemožno stotožňovať len so zákonnými ustanoveniami o väzbe, a to
z dôvodu, že základný princíp, podľa ktorého väzba má trvať len nevyhnutnú dobu,
vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je len zákonný limit upravujúci rozhodovanie o väzbe.
24. V posudzovanej veci bolo potrebné sa dôsledne zaoberať tou skutočnosťou, či
orgány činné v trestnom konaní počas trvania väzby v inej trestnej veci (na Okresnom súde
Trnava) v tejto konkrétnej veci postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením
(samozrejme, za predpokladu, že konanie vo väzobnej veci im vo vyšetrovaní nebránilo).
Je to tak najmä preto, že ustálená súdna prax opakovane akcentuje povinnosť uvedenú
skutočnosť dôsledne skúmať, pretože ak sa vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne
v dvoch samostatných trestných konaniach (tak ako to bolo v danej veci) a v jednom z nich
je obvinený vo väzbe, potom je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj
v druhom z nich (II. ÚS 55/98, III. ÚS 295/05). Podstatou skúmania je dôsledne sa
vysporiadať s ústavným predpokladom trvania väzby len v nevyhnutnom rozsahu
a na nevyhnutný čas a najmä zabrániť v rámci súdneho dozoru tomu, aby dochádzalo k tzv.
reťazeniu väzieb (konkrétne aby obvinený nebol opakovane účelovo braný do väzby tak, že
po skončení väzby v inej trestnej veci sa mu buď nanovo vznesie obvinenie za novú trestnú
činnosť, alebo za trestnú činnosť, za ktorú je už dlhšiu dobu stíhaný a bude podaný ďalší
návrh na jeho vzatie do väzby).
25. Rozhodovanie v každej veci je vždy podmienené konkrétnymi existujúcimi
skutočnosťami a špecializovaný súd je toho názoru, že pre prijatie zodpovedného záveru, či
nejde len o účelové konanie v snahe naďalej držať sťažovateľa vo väzbe, je potrebné
dôsledne skúmať, či v posudzovanej veci postupovali konajúce orgány prednostne
a urýchlene, pretože práve s poukazom na citovanú judikatúru ústavného súdu a ESĽP je
v prípade, že obvinený je vo väzbe v inej veci, jeho osobná sloboda vo svojej podstate
obmedzená aj v druhom konaní.
26. Ďalej špecializovaný súd konštatuje z predloženého vyšetrovacieho spisu dosiaľ
zabezpečené a konkrétne označené dôkazy, a to v rokoch 2018, 2019 a 2020.
27. Na základe skutočností zistených zo spisového materiálu dospel špecializovaný
súd k záveru, že konajúce orgány nepostupovali s prihliadnutím na väzobné stíhanie
sťažovateľa. Pokiaľ by postupovali v súlade s ústavnou požiadavkou, bolo by vzhľadom
na rozsah stíhanej trestnej činnosti (7 skutkov) trestné stíhanie možné do súčasnej doby
ukončiť. Pri prijatí tohto záveru sa prihliadlo na to, že v roku 2018 sa vykonalo 54 úkonov
v podobe výsluchov obvinených a svedkov, v roku 2019 to bolo 36 úkonov a v roku 2020
išlo o 4 úkony, taktiež v podobe výsluchov obvinených a svedkov. Aj s prihliadnutím
na zaslané dožiadania (prevažná väčšina z nich sa realizovala ešte pred vznesením
obvinenia), ako aj znalecké dokazovanie, konanie vykazuje prieťahy, keď napriek pokynu
prokurátora z 27. mája 2019 ukladajúcemu povinnosť skončiť vyšetrovanie
do 30. septembra 2019 sa tak až do súčasnej doby nestalo, pričom od 1. októbra 2019 až
do súčasnej doby sa vykonali len 4 úkony v podobe výsluchov obvineného a svedkov a boli
zaslané preklady do maďarského jazyka.
28. Vzhľadom na už uvedené závery o nedostatočnej aktivite konajúcich orgánov
v čase trvania väzby sťažovateľa v inej trestnej veci dospel špecializovaný súd k záveru, že
táto skutočnosť bráni v ďalšom jeho väzobnom trestnom stíhaní. V súvislosti s ustálenými
judikovanými závermi sa pristúpilo ku skúmaniu, či orgány činné v trestnom konaní
v posudzovanej veci nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením z dôvodu, že
im v takom postupe bránilo vyšetrovanie v trestnej veci, v ktorej bol sťažovateľ vo väzbe
a dospel k záveru, že z obsahu predloženého spisu žiadne také skutočnosti zistené neboli,
a teda konajúcim orgánom prípravného konania nič nebránilo, aby aj v posudzovanej veci
postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením tak, aby bolo prípravné konanie
v primeranej dobe ukončené a následne bol podaný návrh na obžalobu, prípadne vydané iné
meritórne rozhodnutie vo veci.
29. Za tohto stavu je špecializovaný súd toho názoru, že vzhľadom na prijatý záver
o tom, že orgány prípravného konania nepostupovali v tejto veci s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením, ďalšia väzba sťažovateľa by mohla vykazovať znaky neprijateľnej svojvôle,
a preto návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby nevyhovel a prepustil ho
zo zadržania na slobodu aj napriek tomu, že zákonné formálno-procesné dôvody na vzatie
sťažovateľa do väzby boli dané.
30. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 16/2020 zo 16. apríla 2020 vyplýva,
že ním bolo zrušené uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 4 Tp 9/2020 z 10. apríla 2020
a podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku bol sťažovateľ vzatý do väzby s tým,
že táto začala plynúť 16. apríla 2020 o 15.05 h a do lehoty jej trvania sa započítala lehota
zadržania od 9. apríla 2020 o 15.35 h do 10. apríla 2020 do 17.25 h.
31. Podľa konštatovania najvyššieho súdu proti uzneseniu špecializovaného súdu
podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným podaním
doručeným najvyššiemu súdu 15. apríla 2020.
32. V písomnom odôvodnení sťažnosti prokurátor „Uviedol, že prvostupňový súd
v odôvodnení poukázal na konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu SR tykajúce sa
takzvaného reťazenia väzieb a neprimeranú dĺžku vyšetrovania. Podľa názoru prokurátora
nemožno mechanicky aplikovať časti odôvodnení z týchto rozhodnutí ústavného súdu,
nakoľko ide o diametrálne odlišné trestné veci. Rozhodnutie II. ÚS 55/98 sa týka dvoch
skutkov, vedených samostatne a to krádeže a vraždy, kde navyše skutky boli vzájomne
previazané svedkami a podobne. V prípade bola v podstate konštatovaná nečinnosť
vyšetrovateľa v trvaní 10 mesiacov.
Rozhodnutie III. ÚS 295/05 sa týka tiež odlišnej situácie, rozhodnutie II. ÚS 3/2017
hlavne vytýka súdu, že nezaujal žiadne stanovisko k námietke, že treba započítať aj väzbu
v osobitne vedených trestných stíhaniach. Poukazovať na kauzu , ktorý bol celkovo
10 rokov vo väzbe vo viacerých trestných konaniach je nenáležité. Podľa názoru
prokurátora, vyšetrovanie prebieha plynule a bez prieťahov vzhľadom na rozsah a zložitosť
veci. Ide o skutok činnosti pre zločineckú skupinu, štyri skutky úkladných vrážd a jeden
skutok vraždy a krádeže. V ďalšom prokurátor cituje jednotlivé obvinenia .
Podľa názoru prokurátora konajúci súd mal prihliadnuť aj na analytickú činnosť
vyšetrovateľa, aj na skutočnosť, že boli stíhané aj iné osoby ako , ,
a súčasťou stíhania boli aj ďalšie dva skutky lúpeže a krádeže, pričom na
urýchlenie konania boli vylúčené na samostatné konanie, ale vyšetrovateľka vykonávala
úkony aj vo vzťahu k týmto skutkom. Prvostupňový súd nezohľadnil ani tú skutočnosť, že
pomerne značnú časť listín prevzala vyšetrovateľka z iných vyšetrovacích spisov, ktoré
musela naštudovať. Preto nemožno len tak mechanicky konštatovať, že sú spôsobené
prieťahy. Nemožno devalvovať prácu vyšetrovateľa len na povinnosť mechanicky,
pravidelne ako pri pásovej výrobe vykonávať procesné úkony a nebrať zreteľ na rozsah
úkonov, ktoré treba aj podrobne analyzovať, prihliadnuc aj na plánovanie ďalšieho postupu
vo vyšetrovaní, čas potrebný na vyhodnotenie návrhov na vykonanie dokazovania zo strany
obvineného a na vybavenie množstva podnetov obvineného.
Prvostupňový súd poukázal všeobecne na pokyn prokurátora na skončenie
vyšetrovania do 30. septembra 2019, avšak nezohľadnil tú skutočnosť, že pôvodne sa viedlo
vyšetrovanie štyroch úkladných vrážd a činnosti pre zločineckú skupinu samostatne.
Vyšetrovanie vraždy poškodeného , kde bol obvinený až
16. apríla 2019 sa viedlo v samostatnom konaní. Predmetný pokyn bol daný prokurátorom
len v tomto samostatnom konaní. S poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku došlo
k spojeniu uvedenej veci na spoločné konanie. Vyšetrovanie tohto skutku nie je možné
uzavrieť bez znaleckého posudku zo súdneho lekárstva. Od vznesenia posledného obvinenia
neuplynul ani rok a aj vyšetrovanie jednoduchších vrážd, ktoré nespáchali členovia
zločineckej skupiny, resp. osoby činné pre skupinu aj vo väzobných veciach trvá štandardne
dlhšie.
Prvostupňový súd nezohľadnil aktuálnu situáciu ohľadom vyhláseného núdzového
stavu. V danom prípade vyšetrovateľka bola 14 dní v nútenej karanténe, aj v dôsledku čoho
došlo k zrušeniu výsluchu svedka .
Sudca pre prípravné konanie poukázal len na vytrhnutú časť z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ale nepostupoval dôsledne, lebo vôbec sa vo svojom rozhodnutí
nezaoberal kritériom ako svojím obštrukčným konaním samotný obvinený ovplyvnil dĺžku
trestného konania, ako to vždy pri rozhodovaní o prieťahoch robí ústavný súd. (Napr.
obvinený súdy i vyšetrovateľa zavádzal v ovládaní slovenského jazyka, opakovane
vznášal námietky zaujatosti proti vyšetrovateľke, dával na ňu trestné oznámenia, žiadal
preskúmať jej postup).
Do skončenia vyšetrovania treba vypočuť svedka ,
a . Aj napriek urgenciám stále nie je vyhotovený znalecký posudok
zo súdneho lekárstva vo vzťahu k poškodenému .
Doteraz bol obvinený v prípravnom konaní vo väzbe 8 mesiacov v inej
trestnej veci. Podľa ustanovenia § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku celková doba
trvania väzby v prípravnom konaní je dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie
pre obzvlášť závažný zločin. Prokurátor poukázal na trvanie väzby obvineného - 8
mesiacov. V súvislosti so vzatím do väzby v inej trestnej veci dáva do pozornosti
rozhodnutia najvyššieho súdu (obv. C a S ).
Prokurátor nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že nemožno ovplyvniť svedkov,
ktorí sú vo výkone trestu odňatia slobody. Aj týchto možno ovplyvniť prostredníctvom
príbuzných, či blízkych osôb, ktorí sú na slobode a udržujú kontakt s odsúdenými svedkami.
Prokurátor ďalej uvádza, že doposiaľ nie je objasnená ani polovica vrážd, ktoré
mala spáchať zločinecká skupina tzv. Sátorovcov a nie sú nájdené všetky kostrové
pozostatky tiel zavraždených osôb. Podľa názoru prokurátora pri ponechaní obvineného
na slobode by hrozili obštrukcie zo strany obvineného pri vykonávaní hlavného
pojednávania. Obvinený začal spolupracovať s políciou až 7 rokov po zániku zločineckej
skupiny. Predtým v čase po zavraždení vypovedal na polícii nepravdivo,
napr. v prípade vraždy bratov Reisovcov. Obvinenému v prípade uznania viny hrozí vysoký
trest, takže je obava, že by sa mohol vyhýbať nástupu uloženého trestu. Obvinený je
vyšetrovaný za päť vrážd na slobode. Uvedené je v príkrom rozpore s prípadmi pouličného
násilia, kde verejnosť očakáva väzobné stíhanie osôb a dokonca sú disciplinárne riešení
prokurátori za nepodanie návrhu na vzatie do väzby. Štát vrátane súdov je tiež povinný sa
podieľať na napĺňaní čl. 2 Európskeho dohovoru o základných ľudských právach.
V ďalšom prokurátor cituje uvedený čl. 2 Dohovoru, z ktorého okrem iného vyplýva,
že štát je povinný nielen zdržať sa úmyselného a nezákonného pozbavenia života, ale tiež
uskutočniť primerané kroky za účelom ochrany života osôb podliehajúcich jeho právomoci.
Vzhľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 4Tp/9/2020 z 10. apríla 2020 podľa § 194 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku a sám vo veci rozhodol tak, že berie obvineného
do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku.“.
33. Podľa názoru najvyššieho súdu najpodstatnejšou námietkou zo strany sťažovateľa
a obhajoby a v zásade aj podstatou rozhodnutia špecializovaného súdu o nevzatí sťažovateľa
do väzby boli konštatované prieťahy v konaní. Sťažovateľ bol v inej veci vo väzbe
a 9. apríla 2020 bol prepustený na slobodu potom, čo bol Okresným súdom Trnava vo veci
sp. zn. 3 Tk 3/2018 oslobodený spod obžaloby.
34. Aj keď sa ponúka paralela s trestnou vecou (v ktorej
ESĽP konštatoval porušenie jeho práv v súvislosti s jeho opakovaným vzatím do väzby),
avšak tieto veci nie je možné stotožniť. V prípade bol tento opakovane vzatý
do väzby potom, ako bol z inej väzby prepustený, a to na základe jedného z početných
obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené paralelne alebo jedno po druhom a držaný
vo väzbe viac ako 10 rokov, pričom bol vzatý do väzby na maximálne prípustnú lehotu
znovu a znovu za obvinenia nasledujúce za sebou, čo nebolo podľa konštatovania ESĽP
v žiadnom verejnom záujme.
35. V tejto súvislosti dáva najvyšší súd do pozornosti svoje rozhodnutie sp. zn.
3 Tost 35/2017 a s ním súvisiace rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 2/2018. Ústavný
súd poukázal na to, že ani zákon, ani relevantná judikatúra ústavného súdu či ESĽP
neustanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby
alebo výkon trestu odňatia slobody v iných trestných veciach. Rovnako prekážkou vzatia
sťažovateľa do väzby nie je ani skutočnosť, že v minulosti vykonával väzbu vo veci,
v ktorej bol spod obžaloby oslobodený. Aj keď nemožno vylúčiť, že predchádzajúce
obmedzenie osobnej slobody v inej trestnej veci môže intenzitu obavy odôvodňujúcej
väzobné stíhanie ovplyvňovať, pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne
skutkové okolnosti, ktoré je oprávnený hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci
o návrhu na vzatie do väzby. Toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní.
36. Najvyšší súd teda dôsledne prihliadal na zásadu primeranosti trvania väzby nielen
v jednom, ale viacerých konaniach, a dospel k záveru, že táto zásada porušená nie je.
Sťažovateľovi nebolo „účelovo“ vznesené obvinenie v ďalšej veci potom, čo „nevyšla
väzba“ v inej veci. Sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie aj za iné závažné trestné činy, čo
najvyšší súd vyhodnotil tak, že dospel k záveru o existencii dôvodov väzby u sťažovateľa
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
37. Čo sa týka námietky sťažovateľa k prieťahom v konaní, ktoré konštatoval aj
špecializovaný súd, najvyšší súd sa stotožňuje so stanoviskom prokurátora k prieťahom
uvedeným v odôvodnení jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
a v podrobnostiach na toto vyjadrenie poukazuje. Je evidentné, že prieťahy boli
konštatované len v jednej veci na základe pokynu prokurátora z 27. mája 2019
(vyšetrovanie vraždy poškodeného ), keď prokurátor uložil povinnosť ukončiť
vyšetrovanie do 30. septembra 2019. S poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku došlo
k spojeniu uvedenej veci na spoločné konanie a vyšetrovanie tohto skutku nie je možné
uzavrieť bez znaleckého dokazovania, ktoré je v tomto čase komplikované vzhľadom
na vyhlásenie núdzového stavu v súvislosti s vírusom COVID ‒19.
38. Z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že o všetkých trestných činoch toho
istého obvineného sa môže viesť spoločné konanie (§ 18), ak to zrejme nebude brániť
ukončeniu veci v primeranej lehote. V prípade trestnej činnosti sťažovateľa to reálne nie je
možné, keďže jeho trestná činnosť bola odkrývaná postupne a uvedené veci sú v rôznych
štádiách konania. Tieto veci sú náročné na dokazovanie vzhľadom na rozsiahlosť skutkov,
na množstvo obvinených a svedkov, jednotlivé úkony si vyžadujú tlmočenie, prekladanie
listín do maďarského jazyka, opakované námietky zaujatosti podávané sťažovateľom
na vyšetrovateľa, opakované trestné oznámenia na vyšetrovateľa, opakované žiadosti
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa atď. Tieto námietky možno považovať za obštrukčné
zneužívanie práv sťažovateľa, ktorými prispel k dĺžke vyšetrovania.
III.
Relevantná právna úprava
39. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
40. Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
41. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
42. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
43. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti je námietka, podľa ktorej sťažovateľ bol
vo väzbe v inej veci od 5. marca 2018 do 9. apríla 2020 a počas tohto obdobia bol preto
k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní aj v trestnej veci, ktorej sa ústavná sťažnosť
týka. Sťažovateľ z toho vyvodzuje, že pri skúmaní opodstatnenosti jeho nového vzatia
do väzby v teraz riešenej trestnej veci (a to potom, čo v skoršej trestnej veci po oslobodení
spod obžaloby bol z väzby prepustený) špecializovaný súd dôvodne prihliadal na to, že
v teraz vedenej trestnej veci (ktorú vlastne bolo potrebné považovať tiež za vec riešenú
počas výkonu väzby) sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvedená
skutočnosť podľa názoru sťažovateľa vylučovala, aby bol v tejto trestnej veci vzatý
do väzby.
44. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
45. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
46. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
47. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ správne poukazuje na judikatúru ESĽP
a ústavného súdu, z ktorej vychádzal špecializovaný súd (pozri bod 23 a 24).
48. Podľa slovenského práva v prípade vzatia do väzby musia byť splnené štyri
podmienky. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia.
Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného podozrenia zo spáchania skutku,
za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí vykazovať znaky niektorého
trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 Trestného poriadku. V prípade ďalšieho (dlhšieho) trvania väzby musí byť
splnených päť podmienok. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení
obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného podozrenia
zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí vykazovať
znaky niektorého trestného činu. Tiež musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon (navyše), vo veci samej sa musí
postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Totiž skutočnosť, že tu boli dôvody
väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe v prípade ďalšieho (dlhšieho) trvania väzby
nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane
dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako primeranosť lehoty
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. podľa povahy veci,
správania strán a správania orgánov štátu. Primeranosť lehoty sa pritom posudzuje
prísnejšie ako v prípade čl. 6 dohovoru (čl. 48 ods. 2 ústavy) a vyžaduje sa, aby orgány
činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy postupovali vo väzobných veciach vo veci
samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 301/2020, Tomasi proti Francúzsku,
Abdoella proti Holandsku).
49. Osobitosťou teraz skúmanej veci je, že sa síce rozhodovalo o vzatí sťažovateľa
do väzby (čo by v zásade znamenalo, že sa má skúmať dôvodnosť väzby v jej počiatočnom
štádiu), ale v skutočnosti došlo k vzatiu do väzby za situácie, keď sa vykonávalo trestné
stíhanie sťažovateľa súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach, pričom v jednom
z nich bol sťažovateľ vo väzbe už predtým, ako bol vzatý do väzby v teraz skúmanej veci.
V tejto špecifickej situácii, hoci predmetom konania bolo rozhodovanie o vzatí sťažovateľa
do väzby, napriek tomu bolo na mieste skúmať nielen prvé štyri podmienky pre vzatie
do väzby, ale aj piatu podmienku (či sa vo veci samej konalo s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením), teda opodstatnenosť väzby skúmať tak, ako keby išlo o už dlhšie trvajúcu
väzbu.
50. Vzhľadom na dosiaľ uvedené sa ústavný súd sústredil na skúmanie otázky, či
vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sú akceptovateľné závery
najvyššieho súdu, ktorý (na rozdiel od špecializovaného súdu) dospel k stanovisku, podľa
ktorého sa vo veci samej neporušila zásada o povinnosti orgánov činných v trestnom konaní
postupovať vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
51. Treba konštatovať, že argumentácia najvyššieho súdu je v tomto smere zhrnutá
v bode 37 a 38.
52. Z pohľadu ústavného súdu sa ako osobitne významný javí argument najvyššieho
súdu poukazujúci na opakované námietky zaujatosti podávané sťažovateľom
na vyšetrovateľa, opakované trestné oznámenia na vyšetrovateľa, resp. opakované žiadosti
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa s tým, že tieto námietky považuje najvyšší súd
za obštrukčné zneužívanie práv sťažovateľa, ktorými prispel k dĺžke vyšetrovania.
53. Podľa názoru ústavného súdu z hľadiska skúmania prieťahov v konaní
v súvislosti so správaním sťažovateľa samotná skutočnosť, že sťažovateľ využíva svoje
procesné práva, ešte neznamená bez ďalšieho obštrukčné správanie. Za také ho možno
považovať až v prípade, ak sa jeho podania ukážu ako nedôvodné (neopodstatnené).
V takom prípade čas spotrebovaný na vybavenie podaní obvineného (nech už sú
akéhokoľvek charakteru) treba pričítať na ťarchu obvineného. Nejde teda o čas, po ktorý by
orgán činný v trestnom konaní konal s prieťahmi.
54. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ nijako nereaguje na záver najvyššieho súdu
o svojom obštrukčnom postupe, čo vo svojich dôsledkoch z pohľadu ústavného súdu
znamená, že tieto závery nespochybňuje, a ústavný súd z nich preto vychádza ako
z nesporných záverov.
55. Ďalej treba zdôrazniť, že sťažovateľ na prevažnú väčšinu ďalších konkrétnych
argumentov najvyššieho súdu uvedených v odsekoch 37 a 38 (prieťahy boli konštatované
len v jednej veci na základe pokynu prokurátora z 27. mája 2019 [vo veci vraždy
poškodeného ], trestná činnosť bola odkrývaná postupne a vyšetrované veci sú
v rôznych štádiách konania, rozsiahlosť skutkov, množstvo obvinených a svedkov,
jednotlivé úkony vyžadujúce si tlmočenie, resp. prekladanie listín do maďarského jazyka)
nijako v podanej ústavnej sťažnosti nereaguje, teda tieto ani nespochybňuje.
56. Sťažovateľ reaguje na niektoré argumenty najvyššieho súdu, ktoré si tento osvojil
z odôvodnenia sťažnosti prokurátora. Ide o reakcie sťažovateľa uvedené v bode 14 až 17
(prokurátor sám priznáva prieťahy spôsobené nečinnosťou vyšetrovateľa v rozsahu
deväťtýždňovej rehabilitácie a dvojtýždňovej karantény, čo má spolu znamenať podľa
sťažovateľa dva mesiace, potreba vypočuť troch svedkov a zabezpečiť jeden znalecký
posudok, čo sa všetko dalo už skôr realizovať, pričom na znalecký posudok sa čaká
od 28. januára 2019, prestávky medzi jednotlivými úkonmi sú tak rozsiahle, že ich nemožno
ospravedlňovať spôsobom zvoleným prokurátorom a akceptovaným najvyšším súdom).
57. V uvedených súvislostiach ústavný súd uvádza, že sťažovateľom namietané
závery najvyššieho súdu sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené
a z ústavnoprávneho hľadiska ich možno akceptovať.
58. Možno uzavrieť, že vzhľadom na všetky uvedené konkrétne zistenia sťažovateľ,
ktorý svojím obštrukčným správaním zavinil prieťahy v konaní vo veci samej, nemôže
s úspechom tvrdiť, že sa vo veci samej nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením z viny orgánov činných v trestnom konaní.
59. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu