Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 301/2020
PDF · 571.1 KB
No categories available
II. ÚS 301/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátom
JUDr. Lukášom Polákom, advokátska kancelária, Hlavná 137, Prešov, vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 14/2020 a jeho uznesením z 31. marca 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť , , Ústav
na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c)
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 14/2020 a jeho uznesením z 31. marca 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 12. februára 2020 doručil Krajskej
prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „prokurátor“) žiadosť o prepustenie z väzby.
Odôvodnil ju tým, že proti nemu vedené trestné stíhanie nie je postavené na relevantných
dôkazoch, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného
skutku. Namietal ďalej, že deklarovaný väzobný dôvod je len formálny a nevyplýva
zo žiadnych konkrétnych skutkových okolností, ktoré by vyplývali zo zákonne
zabezpečených dôkazov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise. Napokon poukázal
na nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, ktoré aj napriek tomu, že ide o väzobnú
vec, nepostupovali bez prieťahov a za 66 dní od uvalenia väzby nedokázali legitimizovať
trvanie väzobného stíhania.
3. Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
36 Tp 103/2019 z 9. marca 2020 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.
4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu
sťažnosť, v ktorej (okrem iného) namietal, že okresný súd neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti opodstatňujúce jeho väzobné stíhanie. Namietal ďalej, že okresný súd „reálnu“
obavu z pokračovania v trestnej činnosti odvodil výlučne a len z vysoko subjektívnych
domnienok a špekulácií. Tvrdil tiež, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými
námietkami, ktoré proti väzobnému stíhaniu uviedol sťažovateľ v žiadosti o prepustenie
z väzby, ako aj v rámci informatívneho výsluchu. Napokon vytýkal aj absenciu
proporcionálneho váženia skutočností svedčiacich pre väzbu a proti nej, ako aj to, že
okresný súd zápisnične nezaprotokoloval sťažovateľovu výpoveď.
5. Uznesením krajského súdu č. k. 3 Tpo 14/2020-568 z 31. marca 2020 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36 Tp 103/2019
z 9. marca 2020 zamietnutá ako nedôvodná podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c)
6. Podľa názoru sťažovateľa je postup všeobecných súdov v rozpore s aktuálnou
rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu
k dĺžke konania a vo vzťahu k výkonu skutočnej súdnej ochrany garantovaných práv
sťažovateľa. Uznesenia všeobecných súdov nie sú ústavne akceptovateľné, lebo väzba
sťažovateľa je v celom rozsahu založená na abstraktnej úvahe a frázovitých vyjadreniach
bez toho, aby sa vychádzalo z konkrétnych skutkových okolností, to všetko pri ignorovaní
zásadných námietok sťažovateľa, s ktorými sa všeobecné súdy dostatočne nevysporiadali.
Všeobecné súdy porušili smernicu Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2016/343
z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný
na konaní pred súdom v trestnom konaní, a to tým, že sťažovateľa označili ako odsúdeného.
Obsah uznesení všeobecných súdov vytvára dojem, že nie orgány činné v trestnom konaní
musia preukázať opodstatnenosť trestného stíhania a dôvod preventívnej väzby, ale
sťažovateľ má preukazovať svoju nevinu, ako aj dôvod, prečo nemá byť vo väzbe. Preto
možno hovoriť o aplikovaní prezumpcie viny.
7. V súvislosti s dĺžkou rozhodovania všeobecných súdov o žiadosti o prepustenie
z väzby sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho žiadosť bola prokurátorovi doručená 12. februára
2020. Prokurátor doručil svoje zamietavé stanovisko k žiadosti spolu so spisovým
materiálom okresnému súdu 24. februára 2020. Výsluch sťažovateľa sa pred okresným
súdom konal 9. marca 2020. Po podaní sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu bol spis
doručený krajskému súdu 24. marca 2020. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 31. marca
2020. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že od podania žiadosti o prepustenie
z väzby do právoplatného rozhodnutia uplynula lehota 48 dní. Sťažovateľ považuje
za hodné zmienky aj to, že 1. apríla 2020 na dopyt jeho obhajcu asistentka senátu krajského
súdu 3 Tpo uviedla, že o sťažnosti nebolo rozhodnuté. Napriek tomu na druhý deň bola
obhajcovi sťažovateľa doručená zápisnica z neverejného zasadnutia krajského súdu
konaného ešte 31. marca 2020.
8. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP v konkrétne označených prípadoch dospieva
sťažovateľ k záveru, že dĺžka konania v rozsahu 48 dní nebola primeraná. Trvalo takmer
dva týždne, kým sa spisový materiál dostal spolu so žiadosťou o prepustenie z väzby
na okresný súd, bezmála ďalšie dva týždne trvalo, kým okresný súd nariadil termín
výsluchu sťažovateľa, po rozhodnutí okresného súdu prešli ďalšie dva týždne, kým bol
spisový materiál predložený krajskému súdu sídliacemu v tom istom meste, a napokon ďalší
týždeň trvalo, kým krajský súd vo veci rozhodol.
9. V súvislosti s odôvodnením uznesení všeobecných súdov sťažovateľ uvádza, že
okresný súd potrebu izolácie sťažovateľa od spoločnosti odôvodnil použitím stereotypných
formulácií. Vôbec sa nezaoberal skutočnosťami svedčiacimi proti väzobnému stíhaniu.
Stereotypne konštatoval, že páchanie trestnej činnosti predstavuje pre sťažovateľa zdroj
príjmov na pokrývanie jeho životných potrieb. K tomuto konštatovaniu dospel len preto,
lebo nevenoval nevyhnutnú pozornosť skutočnostiam obsiahnutým v žiadosti o prepustenie
z väzby, resp. vo výsluchu sťažovateľa a v prednese jeho obhajcov. Rozhodnutie okresného
súdu je tak paušálnym, mechanickým a frázovitým väzobným uznesením, ktoré je čo sa
týka počtu strán rozsiahle, ale čo sa týka obsahu chudobné. Okresný súd používa doslovné
vety z návrhu prokurátora na vzatie do väzby, resp. z jeho stanoviska k žiadosti
o prepustenie z väzby, ale aj z uznesenia krajského súdu z prvopočiatku väzby, to všetko
bez vlastnej logickej úvahy, ktorá by reflektovala na skutočnosti uvedené v žiadosti
o prepustenie z väzby a v stanovisku sťažovateľa.
10. Okresný súd potrebu väzby odôvodnil konštatovaním, že sťažovateľ by mohol
pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo ako dlhoročný licencovaný predajca zbraní
pozná iných predajcov. Takéto konštatovanie nie je ústavne konformné a neobstojí, lebo mu
chýba skutočný motív a pohnútka v pokračovaní v trestnej činnosti a navyše absentuje
akékoľvek bezprostredne hroziace nebezpečenstvo. Takéto vymedzenie dôvodu
preventívnej väzby je výlučne v rovine domnienky a nie je ústavne udržateľné. Európsky
súd pre ľudské práva pritom považoval za porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prípad, keď
súdne rozhodnutie o preventívnej väzbe bolo odôvodnené iba krátkou štandardnou
formuláciou, podľa ktorej obvinený by mohol pokračovať v trestnej činnosti (Sulaoja proti
Estónsku). Na toto rozhodnutie ESĽP odkazuje aj ústavný súd vo viacerých nálezoch.
11. Okresný súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že dôkazná situácia sa od
počiatočného rozhodovania o väzbe žiadnym výrazným spôsobom nezmenila a neumocnila
tak podozrenie voči sťažovateľovi. Okresný súd nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ
počas vyšetrovania navrhoval na svoju obhajobu vykonanie niekoľko desiatok dôkazov
spôsobilých vyvrátiť mylnú interpretáciu zistených skutočností, no do dňa rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vykonanie týchto dôkazov umožnené. Zo stanoviska
prokurátora je pritom evidentné, že sa snaží ospravedlniť nečinnosť vyšetrovateľa, keď
uvádza chronológiu vykonaných procesných úkonov. Paradoxne, ním uvádzané úkony len
zvýrazňujú pasivitu vo vyšetrovaní. Postup orgánov činných v trestnom konaní bezpochyby
vzbudzuje dôvodné podozrenie, že trestnému stíhaniu sa nevenuje náležitá pozornosť
a osobitná starostlivosť. Orgány činné v trestnom konaní za 106 dní (od vznesenia
obvinenia do rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby) nevyprodukovali žiaden ďalší
významný dôvod, ktorý by posilnil podozrenie vo vzťahu k sťažovateľovi. Okresný súd
však pasivitu orgánov činných v trestnom konaní prehliada, a tým ignoruje ústavné právo
sťažovateľa byť vo väzbe len po nevyhnutnú dobu, ktorá je v korelácii s jeho právom
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
12. Navyše neboli produkované žiadne nové dôkazy, ktoré by zosilnili tvrdený
väzobný dôvod prezentovaný v prvopočiatkoch rozhodovania o väzbe. Vo vyšetrovacom
spise sa nenachádza žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývali konkrétne skutočnosti
zdôvodňujúce preventívnu väzbu. Okresný súd bol povinný odôvodniť, či a do akej miery
by prepustenie sťažovateľa zvyšovalo riziko naplnenia konania odôvodňujúceho
preventívnu väzbu, a rovnako zhodnotiť, či intenzita zásahu do jeho osobnej slobody nie je
neprimeraná k miere zvýšenia tohto rizika. Bolo teda potrebné vykonať test proporcionality
väzby minimálne z pohľadu argumentov uplatnených sťažovateľom.
13. Okresný súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že koncept vyšetrovacieho
spisu predloženého súdu nemal očíslované všetky svoje strany. Nezaoberal sa ani tým, že
do vyšetrovacieho spisu nebol zažurnalizovaný obhajobou predložený významný dôkaz,
a to znalecký posudok Ing. Godočíka, v ktorom tento extrahoval metadáta z fotografií
vyhotovených sťažovateľom. Do spisu neboli zažurnalizované ani obhajobné návrhy
na vykonanie dokazovania. Okresný súd nereagoval ani na skutočnosť, že z 9233
zachytených telefonátov a SMS správ bolo prepísaných iba takmer 100, čo znamená
selektívne vyhodnotenie, čo je a čo nie je podstatné pre objektívne posúdenie veci.
Nezákonnou selekciou týchto záznamov telekomunikačnej prevádzky a zvýrazňovaním
jednotlivých pasáží častí prepísaných záznamov sa podsúva tunelová interpretácia
skutkového deja. Okresný súd sa nevysporiadal ani s tým, že obsah predloženého konceptu
vyšetrovacieho spisu je tvorený aj množstvom úradných záznamov operatívnych
pracovníkov Policajného zboru, pričom tieto tvoria skoro polovicu celého jedného zväzku.
Predloženie týchto úradných záznamov pritom determinuje nezákonný postup spočívajúci
v podsúvaní orgánmi činnými v trestnom konaní vnímanej verzie priebehu skutkového deja.
Okresný súd sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré sťažovateľ v rámci výsluchu
vyčerpávajúco uvádzal a ktoré preukázateľne negovali nesprávnu interpretáciu nepriamych
dôkazov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise.
14. Nezákonnosť postupu okresného súdu zvýrazňuje aj fakt, že do zápisnice
o výsluchu sťažovateľa konanom 9. marca 2020 sa neuviedlo to najpodstatnejšie, teda jeho
výpoveď. Táto skutočnosť len zvýrazňuje prístup súdu k takému závažnému rozhodovaniu,
akým rozhodovanie o väzbe bezpochyby je, a demonštruje necitlivé nazeranie na ústavné
práva sťažovateľa.
15. Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu okrem iného z dôvodu, že
zamietnutie jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebolo založené na konkrétnych
skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu, keďže okresný súd odôvodnil preventívnu väzbu
sťažovateľa iba jej zákonným znením a vysoko subjektívnymi a neodôvodnenými
domnienkami a názormi. S touto zásadnou námietkou sa krajský súd vôbec nevysporiadal,
pretože sa iba „plne stotožnil“ s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu. Rovnako
ako okresný súd neuviedol žiadne konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by dôvod
preventívnej väzby vyplynul, a neuviedol ani žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých by takéto
skutkové okolnosti mohli byť zistené. S námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa absencie
dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaného skutku, ako aj absencie samotného dôvodu
preventívnej väzby (rozsiahlo popísanými a preukázanými v odôvodnení jeho sťažnosti) sa
krajský súd nevysporiadal, tieto odignoroval a vôbec sa k nim nevyjadril.
16. Uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti je formálne a evidentne v ňom
absentujú odpovede na viaceré a konkrétne námietky uvedené v sťažnosti. Krajský súd iba
stručne uviedol, že aj on zistil existenciu dôvodu väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, a doplnil, že v prípade prepustenia na slobodu by sťažovateľ
mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, keďže má kontakty na iných predajcov
zbraní. Takéto konštatovanie je v príkrom rozpore s dôvodom väzby v zmysle ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde sa vyžaduje dôvodná obava s určitým stupňom
pravdepodobnosti, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti (nie teda, že by
v páchaní trestnej činnosti mohol pokračovať). Z obsahu zápisnice o neverejnom zasadnutí
krajského súdu je zrejmé, že celkové rozhodovanie senátu trvalo 20 minút. Za tento čas sa
senát podľa zápisnice oboznámil so 17-stranovým uznesením okresného súdu, 17-stranovou
zápisnicou o výsluchu sťažovateľa v spojení s jeho písomnou výpoveďou, so 7-stranovým
odôvodnením sťažnosti a s nekonkretizovanou podstatnou časťou spisu. Senát krajského
súdu stihol počas 20 minút prečítať a relevantne posúdiť najmenej 41 strán a následne
potom po porade prijať rozhodnutie. Uvedené okolnosti len zvýrazňujú to, že krajský súd sa
dostatočne nezaoberal dôvodmi podanej sťažnosti a väzbu posúdil formálne, paušálne,
automaticky a bez starostlivého posúdenia veci a individuálnych okolností sťažovateľa.
Vzhľadom na odôvodnenie uznesení všeobecných súdov vyznieva väzba skôr ako
prostriedok na získanie priznania sťažovateľa, resp. na uľahčenie trestného stíhania, nie teda
ako zákonný a ústavne konformný zabezpečovací inštitút.
17. V súvislosti s väzobným dôvodom podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku sťažovateľ uvádza, že preventívna väzba je v jeho prípade odôvodnená
len paušálnou formuláciou, podľa ktorej v prípade prepustenia na slobodu by mohol
pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti. Z uznesení všeobecných súdov nie je
zrejmé, z čoho plynie tento hypotetický dôvod preventívnej väzby. Uvedené nevyznieva
presvedčivo v nadväznosti na viaceré skutočnosti a dôkazy, na ktoré sťažovateľ poukázal
v žiadosti a v rámci výsluchu. Konštatovanie všeobecných súdov, podľa ktorého vzhľadom
na svoje kontakty by sťažovateľ mohol pokračovať v trestnej činnosti, nemožno vnímať
inak, ako fiktívny dôvod paušalizujúci väzobné stíhanie. Skutočnosť, že sa sťažovateľ pozná
so zbrojármi a inými predajcami zbraní, sama osebe v materiálnom právnom štáte nemôže
byť podkladom pre taký vážny zásah do garantovaných práv, akým väzba bezpochyby je.
Uvedenému fiktívnemu dôvodu predsa chýba reálny základ a bezprostredne hroziace
nebezpečenstvo. Navyše, sťažovateľ preukázal, že nemá žiaden skutočný dôvod pokračovať
v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti, má svoj domov, rodinu, dve maloleté deti a prácu
na píle (a tým zabezpečený legálny príjem, ktorý ďaleko prevyšuje všetky náklady
nevyhnutné na chod domácnosti a živobytie jeho rodiny).
18. K otázke nahradenia väzby miernejším opatrením sťažovateľ uvádza, že aj
v tomto smere vykazujú uznesenia všeobecných súdov prvky formálnosti a nedostatočného
odôvodnenia, lebo používajú výlučne frázovité vyjadrenia o jednotlivých prostriedkoch
nahradenia väzby bez toho, aby nemožnosť ich aplikácie opreli o skutočné konkrétne
okolnosti. Okresný súd sa k ponúkanej peňažnej záruke postavil kategoricky odmietavo,
sťažovateľa v tejto skutočnosti ani len nevypočul a tento prostriedok nahradenia väzby en
bloc odmietol. Toto pochybenie nenapravil ani krajský súd, a to napriek tomu, že to
sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal. Všeobecné súdy iba konštatovali, že nezistili
žiadne výnimočné okolnosti pre nahradenie väzby. Nie je však zrejmé, akým spôsobom sa
zaoberali možnosťou nahradenia väzby a ako skúmali existenciu výnimočných okolností.
19. Je pravdou, že sťažovateľ je stíhaný za obzvlášť závažný zločin, kde väzbu
možno nahradiť len v tom prípade, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Tieto
výnimočné okolnosti môžu spočívať tak v osobe eventuálneho páchateľa, v sociálnom
prostredí, z ktorého pochádza, ako aj v osobitostiach daného prípadu, prípadne spôsobe jeho
vyšetrovania, pričom je nevyhnutné brať do úvahy i „kvalitu“ ponúkanej náhrady. Ak bola
výslovne ponúknutá záruka, sľub sťažovateľa, ako aj žiadosť o monitorovanie jeho pohybu
technickými prostriedkami, musia sa dôvody prijatia alebo neprijatia týchto prostriedkov
nahrádzajúcich väzbu zodpovedne vyjadriť v odôvodnení uznesenia.
20. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva Sťažovateľa , nar.: , trvale
bytom: podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2020
v konaní vedenom pod sp. zn.: 3Tpo/14/2020 v spojení s Uznesením Okresného súdu Žilina
z 09. marca 2020 v konaní vedenom pod sp. zn.: 36Tp/103/2019 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3Tpo/14/2020 z 31. marca 2020
zrušuje.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy prikazuje
Krajskému súdu v Žiline prepustiť Sťažovateľa bezodkladne na slobodu.“
II.
Skutkový stav veci
21. Zo zápisnice o výsluchu na okresnom súde vo veci sp. zn. 36 Tp 103/2019
z 9. marca 2020 vyplýva, inter alia, že sťažovateľ uviedol:
„Poučeniu som porozumel. V celom rozsahu zotrvávam na podanej žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj na dôvodoch v nej uvádzaných. Na začiatku sa
chcem v krátkosti vyjadriť ku stanovisku smerovanému pre Europol zo dňa 12.02.2019,
ktoré dalo podnet pre začatie tohto trestného stíhania. Mám to pripravené v písomnej
podobe, ktorú po skončení výsluchu doložím do spisu, nakoľko sa jedná o väčší rozsah
v počte niekoľko rukou písaných strán.
Obvinený prednáša svoje stanovisko v súlade s jeho písomným vyhotovením, ktoré po
skončení prednesu predložil súdu a toto bude založené do spisu ako súčasť zápisnice
o výsluchu.“
22. Z predložených kópií z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že na s. 432 až 448 sa
nachádza rukou písaná výpoveď začínajúca sa slovami: „Vážená pani sudkyňa“, pričom
výpoveď nie je podpísaná a nie je opatrená ani dátumom. K rukou písanému textu je
pripojený jeho prepis tlačeným písmom (pravdepodobne pomocou počítača) bez číslovania
strán, a to na nie celých 6 stranách.
23. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 36 Tp 103/2019 z 9. marca 2020 vyplýva, že
ním bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným
sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou
zamietnutá.
Podľa konštatovania okresného súdu sťažovateľ bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 36 Tp 103/2019 z 9. decembra 2019 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
3 Tpo 66/2019-305 zo 7. januára 2020 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku s účinnosťou od 6. decembra 2019 o 4.55 h. Zároveň bola zamietnutá
žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou, dohľadom
probačného a mediačného úradníka a zárukou dôveryhodných osôb.
Podľa ďalšieho konštatovania okresnému súdu bola 24. februára 2020 doručená
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka, resp. peňažnou zárukou z 12. februára 2020, a to
spoločne so zamietavým stanoviskom prokurátora z 21. februára 2020. V žiadosti
o prepustenie z väzby sťažovateľ uvádza:
«... už pri rozhodovaní sudkyne pre prípravné konanie o jeho vzatí do väzby
neexistovali a ak existovali, tak medzičasom pominuli, predovšetkým materiálne väzobné
podmienky, pri ktorých absentuje dôvodnosť vedeného trestného stíhania a tiež len formálne
deklarovaný väzobný dôvod. K absencii dôvodnosti vedeného trestného stíhania obvinený
poukazuje na to, že trestné stíhanie, ktoré je základnou podmienkou zákonnosti pozbavenia
jeho osobnej slobody, musí vychádzať z konkrétnych skutočností zistených z konkrétnych
dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom a nie z abstraktnej a zovšeobecňujúcej
úvahy. Obvinený v tomto smere poukazuje na odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia
ako aj uznesenia o jeho vzatí do väzby, kde dôvodnosť vedeného trestného stíhania voči
jeho osobe sa opiera výlučne o rad nepriamych dôkazov, ktoré boli navyše bez ich
náležitého posúdenia subjektívne interpretované, nesprávne posúdené a boli podkladom pre
tvrdenú existenciu vedomostnej zložky nepriameho úmyslu, že vedel, že osoby a
reaktivujú zbrane kategórie D nakúpené prostredníctvom jeho obchodnej
spoločnosti. Prijaté závery týkajúce sa vedomostnej zložky sú predčasné, nesprávne a v
príkrom rozpore s objektívnou pravdou. Ďalej poukazuje na znenie pasáže z uznesenia o
vznesení obvinenia, kde sa uvádza, že mal prekrývať skutočných nákupcov zbraní kategórie
D falošnými identitami v tzv. záznamovej knihe. Takýto záver vyšetrovateľa nemá svoj
podklad vo vykonaných dôkazoch a je v rozpore so skutočnosťou a formálnou logikou.
Všetky osoby uvedené v záznamovej knihe, ktorú viedol v súlade s vyhláškou č. 555/2003 Z.
z., sú osobami skutočnými, ktoré reálne prišli do priestorov jeho obchodnej spoločnosti a
nakúpili a prevzali si flobertové zbrane. V záznamovej knihe uvádzal všetky údaje, ktoré
mal, k čomu si navyše pri každej osobe vyhotovoval fotografiu jej dokladu totožnosti a
predmetné doklady zasielal príslušníkom SIS a Polície SR. Preto je nanajvýš absurdné
konštatovať, že mal falšovať identity nákupcov. Nemalo by logiku, aby v takomto prípade
zasielal „falošné“ záznamové knihy príslušníkom Polície SR a SIS a tým prispieval k
vlastnému usvedčeniu. Absurdné je to podľa obvineného o to viac, že ak by tam identitu
osoby nákupcu neuvádzal vôbec, dopustil by sa len priestupku na úseku zbraní a streliva.
V ďalšej časti žiadosti obvinený spochybňuje závery vyplývajúce zo záznamov
zabezpečených z výstupov ITP vyhotovených pred začatím trestného stíhania, ako aj po jeho
začatí. Záznamy podľa obvineného nepredstavujú kompletný prepis výstupov ITP a teda
nemôžu byť objektívnym a zákonným podkladom pre závery o dôvodnosti jeho stíhania.
Navyše, časť týchto záznamov bola vyhotovovaná pred začatím trestného stíhania,
za účelom získavania výlučne operatívnych informácií podľa zákona č. 166/2003 Z. z.,
k čomu je podľa obvineného na mieste konštatovať nemožnosť použitia týchto záznamov ako
dôkazu, nakoľko k nim do dnešného dňa nie je vyhotovený doslovný prepis a tiež je namieste
konštatovať nepoužiteľnosť častí týchto záznamov v prebiehajúcom trestnom konaní
s odkazom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odhliadnuc
od uvedeného, obvinený k predmetným záznamom vyslovuje záver, že ich prepisy žiadnym
spôsobom nedeterminujú existenciu jeho vedomosti o tom, že sa konkrétne osoby dopúšťali
konkrétneho trestného činu. Nie je mu preto známe, ako možno dospieť k záveru
o dôvodnosti vedeného trestného stíhania voči jeho osobe s odkazom na výstupy
zo záznamov ITP. V ďalšej časti žiadosti spochybňuje výpovede osoby . K tomu
uvádza, že jeho výsluch bol realizovaný v procesnom postavení zadržanej osoby, čo má
nutne za následok jeho nepoužiteľnosť v trestnom stíhaní. Obsah tohto výsluchu je spleťou
nesprávne interpretovaných skutočností, ktorých ozrejmenia sa domáha od rozhodnutia
o vzatí do väzby, čo mu vyšetrovateľ neumožňuje. Ďalej uvádza, že obvinený
po vznesení obvinenia nevypovedal, k čomu zároveň dodáva, že pred sudkyňou pre
prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe uviedol, že si len myslí, že mal vedieť (obvinený)
o jeho protiprávnom konaní. Konštatuje, že to, že si niekto niečo myslí, nemôže byť
podkladom na vyslovenie dôvodnosti vedeného trestného stíhania.
Obvinený uvádza, že o tom, ako spoluobvinení a naložia
so zbraňami kategórie D, ktorých predaj podľa neho sprostredkovávali, mu nebolo do času
zadržania známe. Obvinený k tomu ponúka tvrdenie, že je dôležité nepozerať sa
na predmetnú vec dnešnými očami, kedy je už zrejmé, akého konania sa
a dopúšťali, ale je potrebné sa na to pozerať tak, že čo si o nich mohol myslieť
v čase, keď navštevovali jeho sklad. K tomuto uvádza, že v tom čase bol jediným konateľom
a spoločníkom obchodnej spoločnosti , s.r.o., ktorej bola vydaná zbrojná licencia
typu C, v zmysle ktorej bol okrem iného oprávnený nadobúdať a držať zbrane kategórie B,
C, D, v zmysle zákona č. 190/2003 Z. z., ako aj strelivo do týchto zbraní a podľa toho istého
zákona mohla nadobúdať zbrane kategórie D do vlastníctva každá fyzická osoba staršia ako
18 rokov, ktorá je v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony, a to bez určenia
maximálneho počtu zbraní na jednu osobu. Zbrane kategórie D sú tak voľne predajné
osobám, ktoré splnia podmienku veku a spôsobilosť na právne úkony. Ako držiteľ zbrojnej
licencie má povinnosť viesť evidenciu o predaji zbraní kategórie D v tzv. záznamovej knihe.
Osoby a prejavovali záujem sprostredkovať kúpu
zbraní kategórie D. Zbrane, ktoré boli osobám prichádzajúcim v sprievode
alebo odovzdané prostredníctvom jeho spoločnosti, boli
riadne zakúpené a oficiálne prerobené na kategóriu D firmou - ,
ktorá je držiteľom zbrojnej licencie typu A a B - vývoj, výroba zbraní a streliva a opravy,
úpravy, ničenie a znehodnocovanie zbraní a streliva. Osoby prichádzajúce v doprovode
a spĺňali podmienku veku a spôsobilosti na právne
úkony, a teda neexistoval žiadny legitímny dôvod nevydať im predmetné zbrane.
Ďalej argumentuje, že čo sa dôvodnosti vznesenia obvinenia aj podľa kvalifikovanej
skutkovej podstaty týka, tak k tomuto sa vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia
nevyjadruje takmer vôbec. K dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu formou
organizovanej skupiny sa vyšetrovateľ vyjadruje na str. 12 a 13 uznesenia, pričom uvádza
výlučne a len formálne frázy s konštatovaním, že spáchanie skutku organizovanou skupinou
vyplýva zo zadovážených podkladov z vyšetrovacieho spisu. Aké podklady mal na mysli
opäť nie je zrejmé a nie je zrejmé, z akých dôkazov vyplýva plánovitosť, organizovanosť
a koordinácia jeho ako člena organizovanej skupiny a najmä z čoho má vyplývať vedomosť
o ich protiprávnom konaní a rozdelení úloh a . K dôvodom použitia
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu nedovoleného ozbrojovania sa vyšetrovateľ
vyjadruje v minimálnej miere a to v poslednom odseku na str. 13 uznesenia, pričom v tejto
otázke odkazuje na rozhodnutie NS SR 5 Tdo/83/16 a zároveň dodáva, že presné vyčíslenie
majetkového prospechu bude predmetom ďalšieho dokazovania. Pri trestnom čine
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie ostalo vymedzenie škody
vyšetrovateľom absolútne nepovšimnuté, a preto použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty
ostáva neodôvodnené a svojvoľné. Obvinený zastáva názor, že kvalifikácia skutkov bola
zadefinovaná zámerne, s cieľom zvýšiť závažnosť spáchaných trestných činov a vymedziť
ich ako obzvlášť závažné zločiny z dôvodu, aby eventuálna možnosť nahradenia väzby bola
podmienená výnimočnými okolnosťami. Preto mu nie je vôbec zrejmé, prečo väzobné súdy
považovali podozrenia zo spáchania trestných činov nedovoleného ozbrojovania
a skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v rozsahu základnej, ako aj
v rozsahu ich kvalifikovaných skutkových podstát, za dôvodné.
V ďalšej časti svojej argumentácie uvádza, že je zarážajúce, že OČTK po rozhodnutí
súdu o jeho vzatí do väzby, do dňa podávania žiadosti, t. j. za 66 dní nevykonali žiaden
relevantný úkon, čím podľa obvineného nepostupovali v predmetnej väzobnej veci
prednostne a urýchlene, čo samo osebe predstavuje dôvod na prepustenie jeho osoby
na slobodu, pretože v prípade jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe by došlo k porušeniu čl. 5
ods. 3, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR. K tomuto bodu poukazuje obvinený na celý rad rozhodnutí ESĽP, ako aj
na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu s konštatovaním, že dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu môže byť pre väzbu samo osebe len dočasným väzobným
dôvodom. Pokiaľ má väzba trvať aj naďalej, musí k tomu jej základnému predpokladu
pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody a kompetentné orgány musia
navyše vo väzobnej veci postupovať s osobitnou starostlivosťou.
Obvinený argumentuje, že OČTK zostávajú v jeho prípade naďalej pasívne
v zisťovaní ďalších a významných dôvodov, ktoré by boli spôsobilé legitimizovať ďalšie
trvanie väzby. Poukazuje na to, že listami zo dňa 22.01.2020 a zo dňa 04.02.2020 požiadal
vyšetrovateľa o vykonanie celkovo 23 dôkazov, ktoré hodnoverne vyvracajú domnienky
a špekulácie, na ktorých je postavené obvinenie voči jeho osobe. Vyšetrovateľ napriek jeho
zákonnej povinnosti postupovať v jeho prípade prednostne a urýchlene, ním navrhnuté
dôkazy nevykonal a k návrhom sa ani len nevyjadril. Obvinený preto zastáva názor, že jeho
väzobné stíhanie sa javí skôr ako cieľ OČTK, ktoré vyvíjajú činnosť len do rozhodnutia
súdu o jeho vzatí do väzby a následne, po rozhodnutí súdu, rezignujú na svoje povinnosti
a nevenujú väzobnej veci žiadnu pozornosť.
K neexistencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. obvinený
uvádza, že väzba je krajným prostriedkom a je najzávažnejším zásahom do základných
ľudských práv a slobôd, ku ktorému dochádza v dobe, kedy o vine obvineného nie je ešte
právoplatne rozhodnuté a naráža tým priamo na princíp prezumpcie neviny, a preto je
pozbavenie osobnej slobody ospravedlniteľné iba tam, kde je to absolútne nevyhnutné
a v súlade so zásadou proporcionality, primeranosti, fakultatívnosti a subsidiarity.
Obvinený je presvedčený, že v jeho prípade objektívne neexistuje žiadny dôvod, prečo by
trestné stíhanie nemohlo byť vedené bez jeho izolácie od spoločnosti. Skutočnosť, že sa
predmetná trestná vec týka zbraní, neoprávňuje k tomu, aby prokurátor a súd materiálne
dôvody väzby posudzoval abstraktnejšie a extenzívnejšie. Obvinený interpretuje, že v jeho
prípade bola existencia dôvodu preventívnej väzby odôvodnená s odkazom na tvrdenie, že
v prípade prepustenia na slobodu by mohol v trestnej činnosti pokračovať, keďže trestná
činnosť je podkladom pre zabezpečovanie finančných prostriedkov na uspokojovanie jeho
životných potrieb. Takéto tvrdenie nemá základ v žiadnych konkrétnych skutočnostiach,
ktoré by vzišli z doposiaľ zabezpečených dôkazov. Obvinený odmieta záver o tom, že by si
potreboval zabezpečovať finančné prostriedky páchaním trestnej činnosti. Obvinený
poukazom na čl. 17 Ústavy SR argumentuje, že zákonnosť väzby je determinovaná
skutkovými okolnosťami a nie na základe abstraktných úvah. Majú byť skúmané dôvody
pre a proti väzbe.
Proti väzbe svedčí jeho doterajší život, jeho rodinné prostredie, ktoré nedáva ani
minimálny predpoklad pre páchanie akejkoľvek trestnej činnosti, čo podrobne rozvádza
poukazom na zamestnania jednotlivých členov rodiny, na svoj doposiaľ bezúhonný život
a svoju dlhoročnú prax v predaji zbraní prostredníctvom jeho spoločnosti na podklade
platne vydanej zákonnej licencie. Proti väzbe ďalej podľa neho svedčí súhrn všetkých
vystavených faktúr spoločnosti , s.r.o., z ktorých je evidentné, že majoritná časť
príjmov je tvorená jej drevospracujúcou činnosťou a nie predajom zbraní a streliva. K tomu
obvinený bližšie poukazuje na súhrn súm zo 167 vystavených faktúr za drevospracujúcu
činnosť od októbra 2018 po záver roku 2019, kedy bolo fakturovaných 725.190,80 €,
čo potom vyvracia domnienku, že trestná činnosť kladená mu za vinu je zdrojom
na uspokojovanie jeho životných potrieb. K tomu obvinený ďalej vyčíslil mesačné náklady,
ktoré potrebuje jeho rodina (772,50 €), z čoho časť hradí rodičovský príspevok, ktorý
poberá jeho manželka (370,- €), a preto potrebuje mesačne zarobiť 402,50 €, čo ďaleko
presahujú príjmy z jeho obchodnej spoločnosti len za jej drevospracujúcu časť. Je podľa
obvineného preto absurdné a nelogické, prečo by si mal zabezpečovať príjem z trestnej
činnosti, keď všetky náklady na jeho živobytie a živobytie jeho rodiny, pokrývajú príjmy
z legálnej činnosti. Obvinený ďalej poukazuje na objednávky na I. Q kalendárneho roka
2020 v prospech jeho obchodnej spoločnosti vo výške 182.160,-€ s DPH. Proti väzbe tiež
svedčí to, že vykonal viaceré kroky, ktorými deklaruje, že sa nebude ďalej venovať predaju
zbraní a streliva. Dňa 19.12.2019 zrušil seba ako zodpovednú osobu na zbrojnej licencii
vydanej spoločnosti , s.r.o. a v rovnaký deň podal návrh na odvolanie z funkcie
konateľa obchodnej spoločnosti , s.r.o. Tiež sa chcel vzdať svojho obchodného
podielu vo svojej obchodnej spoločnosti, čo mu bolo zabránené dozorujúcim prokurátorom,
ktorý odmietol povoliť podpis podkladov na prevod obchodného podielu s odôvodnením, že
do úvahy pripadá trest prepadnutia majetku. Týmto prevodom chcel preukázať, že
so spoločnosťou , s.r.o. a eventuálnym predajom zbraní nebude naďalej majetkovo
prepojený, čím by negoval dôvod preventívnej väzby. Obvinený poukazuje na rozhodnutie
OR PZ v Liptovskom Mikuláši, odboru poriadkovej polície, oddelenia dokladov, zo dňa
17.01.2020, ktorým mu bol zaistený zbrojný preukaz a tým pádom k dnešnému dňu
neexistuje žiadna reálna možnosť pokračovania v obchodnej činnosti a nadobúdania alebo
predaja akýchkoľvek zbraní, či už ním samotným alebo prostredníctvom jeho obchodnej
spoločnosti. Proti väzbe svedčí aj to, že jeho životný štandard, ako aj štandard celej jeho
rodiny, sa počas obdobia tvrdeného páchania stíhaného skutku žiadnym spôsobom
nezmenil, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, čo len potvrdzuje, že z trestnej činnosti
kladenej mu za vinu nemal žiaden nelegálny príjem. Proti väzbe svedčí, že v rozhodnom
čase, aj počas celého podnikania, dlhodobo spolupracoval s OČTK. Naproti tomu
v prospech väzby svedčí podľa obvineného len abstraktná úvaha a frázovité vyjadrenia bez
toho, aby táto úvaha a vyjadrenia vyplývali z konkrétnych skutkových okolností zistených
zo zabezpečených dôkazov.
Záverom obvinený dáva prísľub, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu sa
bude v prvom rade venovať svojej rodine, výchove jeho maloletých detí a práci na píle a
zároveň bude v plnej miere súčinný s orgánmi činnými v trestnom konaní. Bude viesť riadny
život, tak ako ho viedol aj doposiaľ, nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti a splní, a dodrží
všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré mu budú uložené. Zároveň súhlasí aj s
monitorovaním svojho pohybu za použitia technických prostriedkov.
V samom závere, s poukazom na uvádzané dôvody, žiada obvinený, aby bol z väzby
prepustený na slobodu, nakoľko pri jeho väzobnom stíhaní neexistujú materiálne väzobné
podmienky. Alternatívne navrhuje nahradiť väzbu iným procesným prostriedkom, k čomu
dodáva, že jeho otec , , trvale bytom
, je pripravený zložiť za neho peňažnú záruku vo výške 50.000,- €,
k čomu navrhuje osobu vypočuť.»
Podľa názoru okresného súdu aj naďalej platí, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné
stíhanie voči sťažovateľovi, boli skutočne spáchané, majú znaky v uznesení o vznesení
obvinenia uvedených trestných činov a je dané dôvodné podozrenie, že skutky spáchal
sťažovateľ. V danom štádiu konania je zo spáchania skutkov kladených mu za vinu
usvedčovaný najmä na základe dôkazných prostriedkov z prípravného konania, v ktorých je
premietnutá genéza vyšetrovaného prípadu konštatujúca mechanizmus a schému páchania
trestnej činnosti. Vyplýva z nej, že sťažovateľ mal byť aktívnym aktérom páchania tejto
trestnej činnosti, čo je zrejmé z doteraz zabezpečených dôkazov. Navyše, obvinený
pri výsluchu na okresnom súde podrobne popísal, ako jednotlivé obchody
prebiehali, ale aj aktívnu účasť obidvoch spoluobvinených, pričom táto výpoveď
významným spôsobom podporuje zistenia orgánov činných v trestnom konaní prameniace
z dôkazov tvoriacich súčasť vyšetrovacieho spisu. Výpoveď ako obvineného
pred okresným súdom po náležitom poučení je plnohodnotnou použiteľnou výpoveďou.
Navyše, obvinení a uvádzajú, že do obchodnej spoločnosti ,
s. r. o., chodievali sami, prípadne aj vo dvojici a celý čas vymedzený v skutku zbrane
dohadovali, resp. objednávali, vyplácali za ne finančnú hotovosť, preberali ich, no napriek
tomu v záznamových knihách zbraní ich mená nefigurujú.
Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením obhajoby, že by sa vyšetrovateľ podrobnejšie
nezaoberal znakmi kvalifikovaných skutkových podstát stíhaných trestných činov.
V uznesení o vznesení obvinenia sa v nadväznosti na hodnotené dôkazy rozoberajú úlohy
jednotlivých obvinených, ich koordinácia, plánovitosť a celá zistená súčinnosť zachytená
podľa pravidelne sa opakujúcej schémy. Čo sa týka rozsahu stíhaných trestných činov,
vyšetrovateľ použil opatrnejšiu formuláciu „nie menej ako 133.000,- €“, súčasne ale
v odôvodnení uznesenia uviedol jeden z možných prameňov rozsahu stíhaných trestných
činov, kde presnejšie uvádza sumu rozsahu skutku (spodná hranica rozsahu je 554 040 €),
a zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tdo 83/2016 z 9. novembra 2017, ktoré podrobne rieši východiská pre určovanie rozsahu
činu, ktorý v tejto fáze násobne prekračuje sumu 133 000 €. Pri trestnom čine skresľovania
údajov hospodárskej a obchodnej evidencie ostalo (ako dôrazne uvádza sťažovateľ)
vymedzenie škody absolútne nepovšimnuté. Je to tak preto, lebo o škode ako kvalifikačnom
znaku sa v ním správne určenej právnej kvalifikácii nehovorí, teda tento trestný čin sa
nekvalifikuje podľa ods. 3 písm. a), ale podľa ods. 3 písm. c) Trestného zákona, čo je
celkom iný kvalifikačný znak nepojednávajúci ani o rozsahu činu, ani o výške škody,
a ktorého dôvodnosť vyplýva z kontextu konania sťažovateľa. V súvislosti s námietkami
sťažovateľa, podľa ktorých sa žiadnej trestnej činnosti nedopustil, a že išlo o legálnu
obchodnú činnosť, treba poznamenať, že takéto tvrdenie nemá v dosiaľ zabezpečených
dôkazoch dostatočnú oporu a treba ho považovať za predčasné. Naopak, dosiaľ zadovážené
dôkazy dostatočne odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľa.
V tomto štádiu konania dôkazná situácia nemusí byť jednoznačná a bez akýchkoľvek
pochýb usvedčujúca sťažovateľa, pretože postačuje existencia dôvodného podozrenia, že sa
sťažovateľ trestnej činnosti dopustil. Takéto podozrenie z doteraz zistených skutočností
nepochybne vyplýva. Konštatovanie sťažovateľa, že v jeho prípade išlo len o legálny predaj
zbraní bez akýchkoľvek ďalších úmyslov, nemá oporu v dosiaľ zadovážených dôkazoch, ale
práve naopak, je podstatne spochybnené. Osobitne sa okresný súd zaoberal otázkou, či bol
skutok spáchaný organizovanou skupinou, a dospel k záveru, že sa tak stalo. Vyplýva to
predovšetkým z dosiaľ zadovážených podkladov z vyšetrovacieho spisu dokumentujúcich
skutkovú schému spočívajúcu v spolčení viacerých osôb a v deľbe úloh medzi nimi
vyznačujúcu sa plánovitosťou a koordinovanosťou. Jednotliví členovia skupiny plnili
vopred dohodnuté úlohy, ako aj prípravu na úspešné spáchanie skutku. Každý z páchateľov
mal nepochybne vedomosť o tom, aký skutok má byť spáchaný. Úlohou sťažovateľa ako
konateľa obchodnej spoločnosti , s. r. o., bolo na základe objednávok
a postupne nakupovať plne účinné palné zbrane od rôznych predajcov, tieto plne
účinné palné zbrane nechať prerobiť na zbrane s menšou účinnosťou typu flobert, pripraviť
ich v požadovaných množstvách na odkúpenie a následne prekryť nákupcov falošnými
identitami a falošnými dokladmi v povinne vedenej záznamovej knihe zbraní typu D, ako aj
na vystavovaných faktúrach odberateľom, prijímať od nich len hotovostné platby a vytvárať
tak opakovane týmto osobám podmienky na ďalšiu nelegálnu činnosť, ktorou je spätné
prerábanie flobertových zbraní (tzv. ich reaktivácia) na plne účinné strelné zbrane. Uvedená
činnosť sťažovateľa je základnou činnosťou, bez ktorej by nebolo možné úspešne realizovať
trestnú činnosť celej skupiny. v roku 2018 až do 20. marca 2019 sám zadával
sťažovateľovi objednávky na presný počet flobertových zbraní, ktoré následne za
hotovostné platby odkupoval, pričom sťažovateľ mu umožnil prekrývať sa falošnou
identitou. Následne z pozadia sprostredkoval kontakt na obchodnú spoločnosť
, s. r. o., pre a odovzdal mu know-how v súvislosti s evidovaním sa pod
falošnou identitou. používal počas celého monitorovaného obdobia vozidlo, ktoré
predtým používal na rovnakú činnosť . zároveň zastrešoval chod
nelegálnej dielne, v ktorej dochádzalo k skladovaniu, prerábaniu a hromadeniu
nedovolených strelných zbraní. Zistenou úlohou ukrajinského občana bolo
pravidelne vstupovať na územie Slovenskej republiky, následne vykonávať objednávku
presného množstva zbraní u sťažovateľa, vykonať hotovostný nákup a pod falošnou
identitou vyzdvihnúť zbrane a transportovať ich do presne zistenej nelegálnej dielne a tam
osobne vykonať protizákonnú reaktiváciu flobertových zbraní, resp. na ňu dohliadať
a zabezpečovať následný vývoz a predaj do západnej Európy. S poukazom na uvedené bolo
potrebné žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnuť.
U sťažovateľa je naďalej daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Sťažovateľ nemá žiaden záznam v registri trestov. Išlo o zbrane,
po ktorých je vzhľadom na opakovane nakupované množstvá na čiernom trhu neustály
dopyt. Dokumentované množstvo reaktivovaných zbraní, pravidelnosť ich nákupov
a hromadenia oprávňuje konštatovať, že nešlo o jednorazový obchod sťažovateľa,
ku ktorému by sa dostal náhodou. Je stíhaný pre pravidelne sa opakujúcu trestnú činnosť
pozostávajúcu najmenej z 18 čiastkových skutkov spáchaných v priebehu viac ako jedného
roka, pričom je zrejmé, že aj táto trestná činnosť znamená zdroj príjmov na pokrývanie
životných potrieb sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ toto konštatovanie vytýka, treba uviesť, že
zo spisu je zrejmé, že sťažovateľ mal príjem aj z legálneho podnikania, ale aj z podnikania,
pre ktoré je stíhaný. Uvedené bude nesporne predmetom ďalšieho dokazovania. Pravidelne
sa opakujúca trestná činnosť páchaná po dobu viac ako jedného roka spolu s poznatkom, že
ide o osoby zorientované v obchode so zbraňami, podporuje dôvodnú obavu, že v prípade
prepustenia sťažovateľa na slobodu bude v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Väzobný
dôvod sa tak opiera o konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva reálna obava z následkov
predpokladaných ustanovením o preventívnej väzbe. Z obsahu spisu je zrejmé, že
sťažovateľ sa opakovane dopúšťa pokračujúcej trestnej činnosti zameranej na získanie
majetkového prospechu pre účely zabezpečenia finančných prostriedkov na uspokojovanie
svojich potrieb. Dôsledky identifikovanej trestnej činnosti presahujú hranice Slovenskej
republiky, keď reaktivované zbrane končili preukázateľne v dispozícii páchateľov rôznej
trestnej činnosti v rámci viacerých krajín západnej Európy, pričom pozornosť týchto krajín
bola a stále je zameraná na slovenský trh so zbraňami typu flobert, ktorých pomerne
jednoduchá nedovolená reaktivácia na plne účinné strelné zbrane umožňuje ich následné
vysokoziskové umiestňovanie na čiernom trhu v rámci Európskej únie. Možno konštatovať,
že išlo o už zabehnutú trestnú činnosť. Spoluobvinení sťažovateľa mali dlhodobé kontakty
na osoby na Ukrajine, ktoré od nich nakupovali prerobené zbrane. Vo vzťahu k vzdaniu sa
pozície štatutára v obchodnej spoločnosti , s. r. o., ako aj vo vzťahu k tomu, že
sťažovateľ nie je držiteľom zbrojného preukazu, treba uviesť, že pre zadovažovanie
flobertových zbraní v neobmedzených množstvách na ďalšiu nelegálnu činnosť s nimi nie
sú uvedené predpoklady potrebné a, navyše, sťažovateľ má kontakty na iných predajcov
zbraní. Skutočnosť, že sťažovateľ dosiaľ žil bezúhonným spôsobom života a má rodinné
zázemie, nevylučuje opodstatnenosť jeho väzobného stíhania. Nie je stíhaný len pre
ojedinelé náhodné konanie, ale pre trestnú činnosť páchanú v priebehu dvoch rokov
viacerými útokmi. Ani bezproblémové rodinné prostredie nemožno považovať za
dostatočnú záruku, že sťažovateľ už nebude trestnú činnosť páchať (dopúšťal sa jej práve
pri existencii takýchto bezzávadových rodinných pomerov).
S poukazom na charakter predmetnej trestnej veci zabezpečovacie inštitúty podľa
§ 80 ods. 1, resp. podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku umožňujúce nahradiť väzbu
miernejším opatrením nie sú v tomto štádiu trestného stíhania dostatočným nástrojom,
ktorým by bolo možné dosiahnuť stav, aby sťažovateľ v prípade prepustenia na slobodu
nepokračoval v páchaní trestnej činnosti. Nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka je iným druhom preventívneho (zabezpečovacieho) opatrenia. Nejde
tu o pravú „záruku“, keďže obvinený tu nie je motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou
dodatočnej materiálnej či nemateriálnej ujmy pre seba alebo pre iné osoby. Podstatou
dohľadu probačného a mediačného úradníka je v podstate to isté, čo je účelom väzby, len
miernejším spôsobom uloženia určitých obmedzení a zabezpečenia dohľadu nad ich
dodržiavaním. Prepustenie sťažovateľa z väzby aj po zohľadnení účinkov dohľadu
probačného a mediačného úradníka by výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného
stíhania pokračovaním v páchaní trestnej činnosti. Okresný súd tu znova poukazuje
na okolnosti a rozsah páchania trestnej činnosti, ktoré smerujú za hranice Slovenskej
republiky. Z rovnakých dôvodov by účel väzby nebol dosiahnutý ani písomným sľubom
sťažovateľa, ktorý ostal len v rovine formálneho vyhlásenia, že povedie riadny život
a nedopustí sa žiadneho protiprávneho konania. Čo sa týka žiadosti o nahradenie väzby
peňažnou zárukou, práve všetky skutočnosti dokumentujúce existenciu väzobného dôvodu
podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vylučujú úvahy o nahradení
väzby peňažnou zárukou v akejkoľvek výške, pretože riziko pokračovania v páchaní trestnej
činnosti je príliš vysoké. Preto ani nebolo potrebné osobu ponúkajúcu peňažnú záruku
za sťažovateľa vypočuť.
24. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Tpo 14/2020-568 z 31. marca 2020 vyplýva,
že ním bola podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná
zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
36 Tp 103/2019 z 9. marca 2020
Podľa názoru krajského súdu dosiaľ zadovážené dôkazy opodstatňujú trestné stíhanie
sťažovateľa. Nemožno sa stotožniť s jeho námietkami týkajúcimi sa nedôvodnosti trestného
stíhania. Dosiaľ zadovážené dôkazy neumožňujú dospieť k jednoznačnému
a nespochybniteľnému záveru, že sa sťažovateľ nedopustil trestnej činnosti (ako to
naznačuje v podanej sťažnosti). O jeho väzbe sa právoplatne rozhodlo 7. januára 2020
a o prepustenie z väzby požiadal 12. februára 2020. Je nepochybné, že od posledného
rozhodnutia o väzbe uplynula pomerne krátka doba, počas ktorej vyšetrovateľ vykonával
dokazovanie plynulo a bez prieťahov. Samotná skutočnosť, že v tomto období neboli
zabezpečené ďalšie dôkazy, ktoré by výrazne preukazovali páchanie trestnej činnosti práve
ním (ako na to poukazuje sťažovateľ), ešte neumožňuje automaticky konštatovať, že
podozrenie vo vzťahu k nemu bolo rozptýlené. V tomto smere treba poukázať na dôkazy
zabezpečené už pred vzatím sťažovateľa do väzby, ktoré doteraz neboli spochybnené takým
spôsobom, na základe ktorého by bolo možné považovať trestné stíhanie za nedôvodné.
Od vzatia do väzby sťažovateľa (teda od 9. decembra 2019) boli opakovane pribratí znalci,
zabezpečili sa štyri znalecké posudky, odobral sa biologický materiál u obvinených,
prepisujú sa telefonické hovory a SMS správy, vykonala sa obhliadka motorového vozidla,
zabezpečili sa preklady posudkov z cudziny a vypracovali sa žiadosti bankovým inštitúciám
(v počte 47). Ide o rozsiahlu trestnú činnosť páchanú dlhodobo sofistikovaným spôsobom,
a preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého podozrenie voči nemu stráca na sile.
Už zabezpečené dôkazy svedčiace v jeho neprospech neboli dosiaľ spochybnené, resp.
vyvrátené takým spôsobom, ktorý by opodstatňoval záver o nedôvodnosti trestného stíhania
sťažovateľa.
Pokiaľ sťažovateľ namieta konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého trestná
činnosť mala predstavovať zdroj jeho príjmov na pokrývanie životných potrieb, treba
poznamenať, že na túto skutočnosť reagoval krajský súd už v uznesení zo 7. januára 2020,
v ktorom konštatoval, že podľa obsahu spisu sťažovateľ má nepochybne aj príjem
z legálneho podnikania, pričom rozsah jeho prípadného profitovania z trestnej činnosti bude
vecou ďalšieho dokazovania.
Ani kroky, ktoré sťažovateľ podnikol na prerušenie akýchkoľvek činností súvisiacich
s predajom, resp. držbou zbraní, opodstatnenosť jeho trestného stíhania nespochybňujú.
Sťažovateľ je osobou s bohatými poznatkami týkajúcimi sa manipulácie a obchodovania
so zbraňami a podľa dosiaľ zadovážených dôkazov má rozsiahle kontakty na iných
predajcov zbraní, resp. na osoby zaoberajúce sa úpravou zbraní. Preto ani skutočnosť, že sa
sám vzdal podnikania so zbraňami a bol mu zaistený zbrojný preukaz, nevylučuje možnosť
kontaktovať sa na jemu známe osoby zaoberajúce sa obchodovaním so zbraňami.
Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ktorej sa mal sťažovateľ dopúšťať opakovanými
útokmi v priebehu dvoch rokov, ako aj vzhľadom na rozsah tejto trestnej činnosti existuje
v súčasnom štádiu konania opodstatnená obava, že by v prípade prepustenia na slobodu
mohol v páchaní obdobnej trestnej činnosti pokračovať. Preto je potrebné stotožniť sa
so záverom okresného súdu o opodstatnenosti väzobného trestného stíhania sťažovateľa aj
v súčasnom štádiu konania, lebo doteraz zistené skutočnosti nepochybne umožňujú dospieť
k záveru o dôvodnej obave z pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti v prípade
prepustenia sťažovateľa z väzby. Preukázateľne existujú podmienky, ktoré by mu páchanie
takejto trestnej činnosti bez ťažkostí umožňovali.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že vyšetrovateľ nevykonal žiaden z ním
navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že sťažovateľ ako obvinený má právo navrhnúť dôkazy
vo svoj prospech, avšak je výlučne vecou vyšetrovateľa, resp. prokurátora, ktoré dôkazy,
v akom rozsahu a v akom poradí budú vykonané. Len skutočnosť, že vyšetrovateľ nezačal
prednostne vykonávať dôkazy vykonané sťažovateľom, nemožno považovať za porušenie
práva na obhajobu. Krajskému súdu (ale ani okresnému súdu) neprináleží v prípravnom
konaní usmerňovať vyšetrovateľa, ktoré dôkazy, v akom rozsahu a v akom poradí má
vykonávať. Je výlučne vecou vyšetrovateľa, aký spôsob a rozsah dokazovania v prípravnom
konaní zvolí.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedostatočnom vysvetlení otázky, do akej miery
by jeho prepustenie na slobodu zvyšovalo riziko naplnenia konania odôvodňujúceho väzbu,
treba uviesť, že sťažovateľ je osobou s rozsiahlymi stykmi na predajcov, resp. výrobcov
zbraní, prípadne na osoby zaoberajúce sa úpravou zbrane. Táto skutočnosť odzrkadľuje aj
rozsah a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Práve takéto postavenie
sťažovateľa s poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, by riziko
z pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti výrazne zvýšilo.
Nie celkom podstatná je námietka sťažovateľa, podľa ktorej znalecký posudok Ing.
Godočíka nie je zažurnalizovaný. Samotná táto skutočnosť, pokiaľ je znalecký posudok
súčasťou vyšetrovacieho spisu, nemá podstatný vplyv na posudzovanie zákonnosti väzby
sťažovateľa. Zároveň je však nesporné, že každý dôkaz nachádzajúci sa v spise musí byť
riadne zažurnalizovaný.
Neopodstatnená je aj námietka, podľa ktorej z doterajších 9233 telefonátov a SMS
správ bola prepísaná len malá časť. Rozsiahlosť týchto správ a telefonátov si nesporne
vyžaduje určité časové obdobie a aj v tomto smere je vecou predovšetkým prokurátorského
dozoru, aby sa v súvislosti so zabezpečovaním tohto dôkazu zachoval zákonný postup.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že do zápisnice o jeho výsluchu na okresnom súde
9. marca 2020 nebola uvedená jeho písomná výpoveď (táto bola len priložená k zápisnici),
takýto postup nemožno považovať za nezákonný a už vôbec nie za taký, ktorý by
obmedzoval právo sťažovateľa na obhajobu. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa
z 9. marca 2020 jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ v rámci svojej výpovede uviedol, že ju
má pripravenú v písomnej podobe a túto potom pred okresným súdom predniesol s tým, že
písomné vyhotovenie sa založí do spisu ako súčasť zápisnice o výsluchu (čo sa aj stalo).
Zo spisu vyplýva, že písomná výpoveď sťažovateľa na č. l. 432 – 446 je skutočne pripojená
k zápisnici o výsluchu sťažovateľa a tvorí jej súčasť. Za takýchto okolností je
neopodstatnené, ale najmä nadbytočné, aby sa toto písomné vyjadrenie aj doslovne
prepisovalo do zápisnice o výsluchu. Preto postup okresného súdu ani v tomto smere
nepovažuje krajský súd za odporujúci zákonu s následkom porušenia práva sťažovateľa
na obhajobu.
Čo sa týka dĺžky konania pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, treba uviesť, že ani v tomto smere nebolo zistené také pochybenie orgánov
prípravného konania, resp. okresného súdu, na základe ktorého by bolo možné konštatovať,
že sa nepostupovalo v súlade so zákonom, teda že by o žiadosti sťažovateľa nebolo
rozhodnuté v primeranej lehote, resp. neodkladne. Žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby bola prokurátorovi doručená 12. februára 2020. Dňa 20. februára 2020 bolo
doručené doplnenie žiadosti s listinnými prílohami v počte 19 strán. Prokurátor doručil
spisový materiál spolu s vlastným zamietavým stanoviskom okresnému súdu 24. februára
2020. Výsluch sťažovateľa pred okresným súdom sa konal 9. marca 2020 a súčasne bolo
o jeho žiadosti rozhodnuté. Po doručení uznesenia okresného súdu procesným stranám bol
spis predložený krajskému súdu 24. marca 2020, ktorý o sťažnosti rozhodol 31. marca 2020.
Preto v postupe orgánov prípravného konania, ale ani v postupe okresného súdu neboli
zistené prieťahy, resp. taká pomalosť, ktorá by odporovala požiadavke vybaviť žiadosť
urýchlene a bez meškania. S prihliadnutím aj na rozhodnutia ESĽP (na ktoré poukazoval aj
sťažovateľ) treba dospieť k záveru, že vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu,
charakter trestnej činnosti a na fakt, že ide o skupinovú vec, lehoty konania na jednotlivých
stupňoch všeobecných súdov nepresiahli ani u jedného z nich dobu jedného mesiaca, a sú
preto primerané.
Pokiaľ sťažovateľ namietal arbitrárnosť odôvodnenia uznesenia okresného súdu,
treba uviesť, že ani táto námietka nie je dôvodná. Okresný súd odôvodnil svoje výroky
zrozumiteľne, a pokiaľ pritom použil pasáže z predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe
sťažovateľa, resp. z vyjadrení alebo návrhov prokurátora, nemožno takýto postup
považovať za nezákonný, resp. arbitrárny len preto, že sa okresný súd stotožnil s väzobnou
argumentáciou prokurátora, resp. krajského súdu. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu
je zrejmé, prečo považuje väzobné stíhanie sťažovateľa aj v súčasnej dobe za opodstatnené
a prečo väzbu sťažovateľa nenahradil navrhovanými inštitútmi.
Pokiaľ ide o záruky ponúknuté sťažovateľom na nahradenie jeho väzby, nemožno ich
považovať za dostatočné, a to tým viac, že sťažovateľ je stíhaný pre obzvlášť závažný
zločin, v dôsledku čoho k nahradeniu väzby môže dôjsť len pri existencii výnimočných
okolností prípadu. Takéto okolnosti krajský súd nezistil. Už vo svojom predchádzajúcom
uznesení konštatoval, že len samotné bezzávadové rodinné prostredie, resp. skutočnosť, že
sa sťažovateľ stará o dve maloleté deti, nie sú takými okolnosťami, ktoré by bolo možné
považovať za výnimočné. Za takú nemožno považovať ani pozitívnu správu o správaní
sťažovateľa v mieste bydliska, stanovisko Športového streleckého klubu, ale ani fakt, že
sťažovateľ splnil podmienky pre účasť na znaleckých skúškach. Keďže právna kvalifikácia
skutkov zodpovedá doterajšej dôkaznej situácii, je potrebné dôsledne posudzovať možnosti
nahradenia väzby sťažovateľa, ktorý je stíhaný pre obzvlášť závažné zločiny.
III.
Relevantná právna úprava
25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
26. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
28. V podanej ústavnej sťažnosti možno identifikovať viacero skupín námietok.
29. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že proti nemu vedené trestné stíhanie nie je
postavené na relevantných dôkazoch, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodné podozrenie
zo spáchania stíhaného skutku, a že deklarovaný väzobný dôvod [ustanovenie § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku] je len formálny a nevyplýva zo žiadnych konkrétnych
skutkových okolností, ktoré by vychádzali zo zákonne zabezpečených dôkazov
vo vyšetrovacom spise. Napokon poukazuje na nečinnosť orgánov trestného konania, ktoré
nepostupujú bez prieťahov a za 66 dní od uvalenia väzby nedokázali legitimizovať trvanie
väzobného stíhania. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľa vo vyšetrovaní sa
nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, hoci ide o väzobnú vec (pozri bod 2).
30. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie princípu prezumpcie neviny, keďže bol
označený ako odsúdený a obsah uznesení všeobecných súdov vytvára dojem, že nie orgány
činné v trestnom konaní musia preukázať opodstatnenosť trestného stíhania a dôvod
preventívnej väzby, ale sťažovateľ má preukazovať svoju nevinu, ako aj dôvod, prečo nemá
byť vo väzbe (pozri bod 6).
31. Okresný súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že koncept vyšetrovacieho
spisu predloženého súdu nemal očíslované všetky strany, nezaoberal sa ani tým, že
obhajobou predložený znalecký posudok, ako aj návrhy na vykonanie dokazovania neboli
zažurnalizované, nereagoval na to, že z 9233 zachytených telefonátov a SMS správ bolo
prepísaných iba takmer 100 (čo znamená selektívne vyhodnocovanie týchto dôkazov),
predložený koncept vyšetrovacieho spisu obsahuje množstvo úradných záznamov
operatívnych pracovníkov polície v rozsahu celého jedného zväzku, čím sa podsúva
orgánmi činnými v trestnom konaní vnímaná verzia priebehu skutkového deja, nezaoberal
sa skutočnosťami vyčerpávajúco uvádzanými sťažovateľom v rámci výsluchu a napokon
nezákonnosť postupu okresného súdu zvýrazňuje aj fakt, že do zápisnice o výsluchu
sťažovateľa konanom 9. marca 2020 sa neuviedlo to najpodstatnejšie, teda jeho výpoveď
(pozri bod 6 a 7).
32. Argumentácia všeobecných súdov k otázke nahradenia väzby miernejším
opatrením je formálna a nedostatočná, používa frázovité vyjadrenia bez toho, aby boli
opreté o skutočné konkrétne okolnosti. Všeobecné súdy iba konštatovali, že žiadne
výnimočné okolnosti pre nahradenie väzby nezistili (pozri bod 18).
33. Napokon sťažovateľ namieta dĺžku rozhodovania všeobecných súdov o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby s tým, že proces trval celkom 48 dní, čo považuje
za porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru (pozri bod 7).
34. Ústavný súd ešte predtým, ako by prikročil k hodnoteniu jednotlivých už
uvedených námietok sťažovateľa, považuje za potrebné poukázať na určité osobitosti
podanej ústavnej sťažnosti.
35. Predovšetkým treba uviesť, že z podanej ústavnej sťažnosti nevyplývajú niektoré
najzákladnejšie údaje (napr. akých skutkov, resp. trestných činov sa trestné stíhanie vedené
voči sťažovateľovi týka, ktorými rozhodnutiami všeobecných súdov a kedy bol sťažovateľ
vzatý do väzby). Tieto chýbajúce údaje si ústavný súd ozrejmil z obsahu odôvodnenia
uznesenia okresného súdu (pozri bod 23).
36. Ďalej je podstatné, že hoci sťažovateľ tak na titulnej strane ústavnej sťažnosti,
ako aj na jej druhej strane tvrdí, že došlo, inter alia, aj k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru,
v návrhu nálezu (petite ústavnej sťažnosti) na s. 12 v rozpore s tým sa vyslovenia porušenia
čl. 5 ods. 4 dohovoru už nedomáha. Z pohľadu ústavného súdu je v takejto situácii
podstatné požadované znenie nálezu (petitu), z ktorého bude ústavný súd aj v tomto prípade
vychádzať.
37. Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia predložil
spolu s ústavnou sťažnosťou ako jeden z viacerých listinných dôkazov žiadosť o prepustenie
z väzby z 12. februára 2020 adresovanú prokurátorovi (pozri s. 3 ods. 9 ústavnej sťažnosti).
V skutočnosti však bola ústavnému súdu predložená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby z 29. apríla 2020, ktorá bola toho istého dňa doručená prokurátorovi osobne
do podateľne. Ide teda celkom zrejme o žiadosť, ktorú sťažovateľ podal potom, ako jeho
skoršia žiadosť z 12. februára 2020 (ktorá je predmetom tohto konania) bola právoplatne
zamietnutá. Podľa všetkého sa tak stalo omylom, resp. nedopatrením. Ústavný súd preto
vychádzal z obsahu žiadosti o prepustenie z väzby z 12. februára 2020 v znení, ako je toto
zhrnuté v uznesení okresného súdu sp. zn. 36 Tp 103/2019 z 9. marca 2020 (pozri bod 23
v časti písanej kurzívou), keďže správnosť zhrnutia obsahu žiadosti v tomto uznesení
sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti nenamietal.
38. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
39. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
40. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
41. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu iba
na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, pričom
trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby
vo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia
po určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť
iné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier proti
Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu
nachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu alebo
pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie
vyšetrovania.
42. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom Trestnom poriadku je iná (pre
obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom pozbavení slobody
vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov väzby uvedených
v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
43. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia
do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať
uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí
vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných
dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
44. Skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, však sama osebe
v prípade ďalšieho trvania väzby nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej
lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa
rovnakých kritérií ako primeranosť lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa
povahy veci, správania strán a správania orgánov štátu. Primeranosť lehoty sa pritom
posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru a vyžaduje sa, aby orgány činné
v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy postupovali vo väzobných veciach vo veci samej
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (Tomasi proti Francúzsku, Abdoella proti
Holandsku).
45. Možno urobiť záver, že podľa slovenského práva v prípade ďalšieho trvania
väzby musí byť splnených päť podmienok. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie
o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného podozrenia
zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí vykazovať
znaky niektorého trestného činu. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon, vo veci samej sa musí postupovať
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
46. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť
podozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany
poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.
Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov
spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.
Závisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje
subjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii
podozrenia, ale vyžadujú sa aj sa objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,
ktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia nemôže
byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray proti
Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého
z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
47. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uvedeným v bode 29, resp. 2 treba uviesť, že
podľa názoru ústavného súdu možno v danom prípade odôvodnenie uznesení všeobecných
súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prepustenie z väzby [tak vo vzťahu k existencii
dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ako aj vo vzťahu k existencii obavy
z pokračovania v trestnej činnosti v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku] považovať v tomto štádiu za dostatočné a presvedčivé. Konkrétne skutočnosti,
na ktoré všeobecné súdy veľmi podrobne poukazujú (a ktoré vyplývajú z konkrétne
označených a už zabezpečených dôkazov), umožňujú dospieť tak k záveru o existencii
dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom, ako aj o existencii obavy
z pokračovania v trestnej činnosti v prípade sťažovateľa. Rovnako ako dostatočná
a presvedčivá sa javí aj argumentácia všeobecných súdov v súvislosti s tvrdenou
nečinnosťou orgánov trestného konania, ktoré podľa názoru sťažovateľa nedokázali
legitimizovať trvanie väzobného stíhania. Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno preto
dospieť k záveru, že sa vo veci samej nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
48. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie princípu prezumpcie neviny s tým, že
v štádiu prípravného konania bol označený ako odsúdený, pričom uznesenia všeobecných
súdov vytvárajú dojem, ako keby mal sťažovateľ preukazovať nevinu, ale aj dôvod, prečo
nemá byť vo väzbe (pozri body 30 a 6), treba uviesť, že uvedené tvrdenia nie sú dostatočne
konkrétne a presné. Sťažovateľ neuviedol, kedy, kde a kým mal byť označený ako
odsúdený, resp. z ktorých konkrétnych pasáží uznesení všeobecných súdov má vyplývať
dojem, že má preukazovať vlastnú nevinu, ako aj dôvod, prečo nemá byť vo väzbe. Ústavný
súd sám takéto tvrdenia, resp. indície v predložených listinných dôkazoch (najmä
uzneseniach všeobecných súdov) nenašiel.
49. V súvislosti s námietkami sťažovateľa technicko-procesného charakteru
uvedenými v bode 31, resp. 6 a 7 možno uviesť:
50. Podľa názoru ústavného súdu samotné tvrdené skutočnosti, podľa ktorých
koncept vyšetrovacieho spisu nemal očíslované všetky strany, obhajobou predložený
znalecký posudok, ako aj návrhy na vykonanie dokazovania neboli zažurnalizované,
prevažná väčšina zachytených telefonátov a SMS správ nebola prepísaná, vyšetrovací spis
obsahuje vo veľkom množstve úradné záznamy operatívnych pracovníkov polície (aj keby
všetky tieto tvrdenia boli pravdivé), bez ďalšieho nedôvodnosť, resp. neopodstatnenosť
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa nezakladajú. Ako na to správne poukazuje krajský súd,
podstatné je, že obhajobou predložený znalecký posudok Ing. Godočíka sa v spise nachádza
a zachytené telefonáty a SMS správy vzhľadom na ich veľký počet sa prepisujú iba
postupne. Ani ďalšie namietané skutočnosti nie sú spôsobilé ovplyvniť správnosť
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
51. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne sa zaoberať námietkou sťažovateľa,
podľa ktorej do zápisnice o jeho výsluchu na okresnom súde 9. marca 2020 sa neuviedla
jeho výpoveď, lebo namiesto toho je k zápisnici ako príloha pripojená iba jeho rukou písaná
výpoveď (vrátane jej prepisu).
52. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že je právom obvineného, aby v rámci
rozhodovania o väzbe bol pred súdom vypočutý, i keď toto právo nie je priamo zakotvené
v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. Assenov a ďalší proti Bulharsku, Husák proti
Českej republike). Ide dokonca o „prvú záruku“ („first fundamental guarantee“, resp.
„première garantie“). Pokiaľ by obvinený bol síce súdom vypočutý, ale obsah jeho
výpovede by zo súdneho spisu nevyplýval, potom by bolo možné spochybniť, či jeho právo
byť vypočutý bolo naozaj ústavne konformným spôsobom naplnené. O takúto situáciu však
v konkrétnom prípade (ako to vyplynie zo skutočností uvedených nižšie) nešlo.
53. Zo skutkového hľadiska sa javí ako nepochybné, že sťažovateľ svoju
argumentáciu na okresnom súde 9. marca 2020 v plnom rozsahu ústne predniesol. Rovnako
je nepochybné, že obsah jeho ústneho prednesu nie je v zápisnici reprodukovaný.
Sťažovateľ netvrdí, že by to, čo osobne ústne na okresnom súde predniesol, sa nezhodovalo
s jeho rukou písanou a okresnému súdu predloženou výpoveďou. Jeho námietka spočíva
teda iba v tom, že ústne prednesená výpoveď (totožná s písomnou verziou) nebola
v zápisnici zachytená.
54. Vychádzajúc z uvedených preukázaných, resp. nesporných skutočností možno
dospieť k záveru (zhodnému so záverom krajského súdu), podľa ktorého uvedeným
postupom okresného súdu sťažovateľ nebol ukrátený na svojich obhajobných právach.
55. K námietke sťažovateľa o formálnosti a nedostatočnosti argumentácie
všeobecných súdov k otázke nahradenia jeho väzby miernejším opatrením (pozri bod 32,
resp. 18) ústavný súd uvádza, že s ňou nemôže súhlasiť. Za rozhodujúcu okolnosť treba
považovať skutočnosť, že sťažovateľ je obvinený z obzvlášť závažného zločinu, v prípade
ktorého nahradenie väzby miernejším opatrením prichádza do úvahy iba výnimočne.
Bez ďalšieho možno konštatovať, že argumenty, ktoré v prospech nahradenia väzby
miernejším opatrením sťažovateľ uviedol, prima facie nie sú výnimočnými okolnosťami,
pretože ide o bežné situácie, resp. okolnosti.
56. Napokon sťažovateľ namieta dĺžku rozhodovania všeobecných súdov o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby s tým, že celý proces (od podania žiadosti prokurátorovi
do právoplatného uznesenia krajského súdu) trval celkom 48 dní, čo má zakladať porušenie
jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru (pozri bod 33, resp. 7).
57. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že hoci sťažovateľ namieta
neprimeranosť celkovej dĺžky konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, napriek tomu
sa domáha vyslovenia porušenia práva na urýchlené rozhodovanie o dôvodnosti väzby iba
vo vzťahu voči krajskému súdu, keďže podaná ústavná sťažnosť smeruje iba proti postupu
a uzneseniu krajského súdu, nie teda proti okresnému súdu a prokurátorovi.
58. Medzi účastníkmi konania sa javí ako nesporné, že spis okresného súdu spolu
so sťažnosťou podanou sťažovateľom proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby bol okresným súdom predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti 24. marca 2020. Krajský súd rozhodol o sťažnosti právoplatne 31. marca 2020,
teda na siedmy deň.
59. O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína
podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne
doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká
pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,
posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú
príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri
proti Taliansku, Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku, II. ÚS 432/2013, II. ÚS 193/2014,
II. ÚS 80/2015, II. ÚS 135/2018).
60. Podľa názoru ústavného súdu dĺžka konania pred krajským súdom v trvaní sedem
dní plne zodpovedá kritériám urýchleného rozhodovania o väzbe v zmysle už označenej
judikatúry.
61. Námietku porušenia čl. 6 ods. 2 dohovoru možno považovať za zjavne
neopodstatnenú aj z iného pohľadu.
62. Ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odobril
zamietnutie žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby. Smeruje teda proti takému
uzneseniu, ktorým sa rozhodovalo o väzbe (konkrétne o jej ďalšom trvaní). Ustanovenie
čl. 6 ods. 2 dohovoru je ratione materiae spravidla súčasťou rozhodovania vo veci samej.
V prípade rozhodovania o väzbe (o ponechaní vo väzbe) právo vyplývajúce z tohto
ustanovenia treba považovať za súčasť čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Možnosť
porušenia tohto ustanovenia dohovoru v konaní o väzbe preto neprichádza do úvahy už
na prvý pohľad (III. ÚS 646/2017, II. ÚS 111/2018, II. ÚS 564/2018).
63. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu