Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 595/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K.,

pre namietané porušenie , 2 a 5 , ako aj

písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo R. N. na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. júna 2012 z r u š u j e .

3. R. N. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom

štyritisíc eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. D., K., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti R. N. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., K.

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 4. marca 2013

a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 19. februára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené na Špecializovanom trestnom

súde Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd) pod sp. zn. trestné konanie

pre trestný čin vraždy a iné. Jeho trestné stíhanie bolo v čase od 28. apríla 2005

do 22. októbra 2008 vedené väzobne, keď došlo k jeho prepusteniu najvyšším súdom, a to

na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. .

Dňa 4. januára 2011 došlo k zadržaniu sťažovateľa a uznesením špecializovaného

súdu sp. zn. zo 4. januára 2011 bol znova vzatý do väzby z dôvodu

ustanovenia , pretože po predchádzajúcom

prepustení na slobodu (22. októbra 2008) bolo proti nemu vznesené obvinenie pre ďalší

úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2011 bola sťažnosť podaná

sťažovateľom proti opätovnému vzatiu do väzby zamietnutá.

V priebehu rokov 2011 a 2012 sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby,

avšak bezúspešne. Poslednú žiadosť podal 23. mája 2012. Túto žiadosť doplnil podaním

zo 6. júna 2012, v ktorom poukázal na nesúlad ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného

poriadku na jednej strane a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru na strane druhej, ako aj

na dovtedajšiu dĺžku väzby. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

zo 6. júna 2012 bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, a to bez toho, aby súd reagoval

na dôvody uvedené v doplnení žiadosti zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti

kritizoval arbitrárnosť uznesenia špecializovaného súdu, keďže tento jeho argumentáciu

nielenže nevyvrátil, ale sa s ňou v podstate ani nezaoberal. Uchýlil sa iba ku konštatovaniu,

že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. júna 2012 bola sťažnosť zamietnutá, avšak bez toho, aby

bolo rozhodnuté aj o sťažnosti zahlásenej Mgr. M. K. Najvyšší súd sa obmedzil

na konštatovanie, podľa ktorého je spoľahlivo preukázané, že sťažovateľ bol obvinený

zo spáchania ďalšieho trestného činu po predchádzajúcom prepustení z väzby 22. októbra

2008.

Nezávisle od trestného stíhania vedeného špecializovanom súdom pod sp. zn. PK-

bol sťažovateľ obvinený z trestného činu vraždy v štádiu prípravy a v rámci

toho bol väzobne stíhaný od 29. marca 2009 do 30. októbra 2009, keď došlo k zastaveniu

trestného stíhania. Ďalej bol stíhaný aj pre zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4, ako aj § 295 ods. 1 a 3 Trestného

zákona. V tejto veci bol vzatý do väzby 7. februára 2010, pričom k jeho prepusteniu došlo

4. januára 2011.

Podľa názoru sťažovateľa zamietnutie jeho poslednej žiadosti o prepustenie z väzby

vo veci vedenej špecializovaným súdom pod sp. zn. je v rozpore

so zákonom a s označenými článkami a dohovoru z viacerých dôvodov.

Z ustanovenia vyplýva, že ak bol obvinený

prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby okrem iného vtedy, keď je

obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby.

V doplnení žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. júna 2012 sťažovateľ uviedol svoje

námietky proti väzobnému stíhaniu opierajúcemu sa o toto ustanovenie. Ustanovenie § 71

ods. 2 písm. e) je v rozpore s a ods. 3 dohovoru,

pretože nepozná ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený po prepustení z väzby bol

obvinený zo spáchania ďalšieho trestného činu, teda bez toho, aby boli zisťované dôvody

väzby. Vnútroštátna zákonná úprava nesmie byť v rozpore s dôvodmi vzatia do väzby podľa

dohovoru, resp. nesmie rozširovať okruh dovolených zásahov do osobnej slobody. Článok 5

ods. 1 dohovoru obsahuje taxatívny výpočet dôvodov, čo znamená, že nepripúšťa žiaden iný

dôvod.

Vzhľadom na to, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi špecializovaným súdom

pod sp. zn. sa v čase opätovného vzatia sťažovateľa do väzby rozhodne

nenachádzala v počiatočnom štádiu, na opätovnú väzbu už nemohlo postačovať iba dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu. Súčasne musel pristúpiť ďalší konkrétny väzobný

dôvod. Samotné vznesenie obvinenia pre ďalší úmyselný trestný čin spáchaný

po predchádzajúcom prepustení z väzby však nie je dôvodom väzby v zmysle čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru. Pritom špecializovaný súd, ale ani najvyšší súd nekonštatovali existenciu

dôvodov útekovej, kolúznej, preventívnej väzby, prípadne väzby na účely zabezpečenia

verejného poriadku. Obmedzili sa iba na tú skutočnosť, že proti sťažovateľovi bolo

vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin.

Potreba existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sa mala

skúmať aj vo vzťahu k tomu trestnému činu, za spáchanie ktorého bolo vznesené obvinenie

proti sťažovateľovi po jeho predchádzajúcom prepustení z väzby. Podľa názoru

špecializovaného súdu však nie je jeho povinnosťou skúmať skutkové okolnosti tohto iného

prípadu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. . Postačí totiž, že je

sťažovateľ aj tam v postavení obvineného, resp. obžalovaného. Najvyšší súd sa v tejto

súvislosti obmedzil na konštatovanie, že je spoľahlivo preukázané, že po prepustení z väzby

mal sťažovateľ spáchať ďalší úmyselný trestný čin.

Sťažovateľ ďalej namieta, že sa neprihliadlo na potrebu kumulácie trvania väzobného

stíhania. Všeobecné súdy do maximálne prípustnej 60-mesačnej lehoty trvania väzby

sťažovateľa započítali jeho väzobné stíhanie iba vo veci sp. zn. , a to

od 28. apríla 2005 do 22. októbra 2008, ako aj od 4. januára 2011 do 10. júla 2012.

V skutočnosti však bol väzobne stíhaný aj v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra

pod sp. zn. („ďalší úmyselný trestný čin spáchaný po prepustení z väzby“),

a to od 4. februára 2010 do 4. januára 2011. Procedúra väzby bola nevyvážená na úkor

sťažovateľa, lebo na jednej strane ho špecializovaný súd a najvyšší súd vzali do väzby

a držali v nej z dôvodu obvinenia z ďalšieho trestného činu, ale na druhej strane ignorovali

započítanie jeho väzobného stíhania v trvaní 11 mesiacov pre tento ďalší trestný čin

do celkovej 60-mesačnej lehoty trvania väzby. Podstatná je aj skutočnosť, že bol vo väzbe

aj v ďalšej trestnej veci (pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy), a to od 29. marca 2009

do 30. októbra 2009, keď bolo toto trestné stíhanie zastavené. V rámci rekapitulácie možno

uviesť, že bol vo väzbe od 28. apríla 2005 do 22. októbra 2008, od 29. marca 2009

do 30. októbra 2009, od 4. februára 2010 do 4. januára 2011 a od 4. januára 2011 do 10. júla

2012, teda celkom 78 mesiacov. Pritom ani v jednej z vecí, v ktorých bol väzobne stíhaný,

nedošlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia, s jedinou výnimkou zastavenia trestného

stíhania pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy.

Sťažovateľ opakovane poukazoval na prieťahy v konaní a neschopnosť

špecializovaného súdu zabezpečiť prítomnosť svedkov, pričom zdôrazňoval, že žiadnym

spôsobom neprispel k odročovaniu nariadených hlavných pojednávaní. Napriek tomu

uznesenia všeobecných súdov nijakým spôsobom nereflektujú na tieto námietky. Sťažovateľ

trvá na tom, že dĺžka väzby, a to či už v trvaní 60 mesiacov, alebo po kumulovaní

78 mesiacov bola neprimeraná.

Sťažovateľ nie je spokojný ani s kvalitou preskúmania zákonnosti pozbavenia

slobody vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Všeobecné súdy sa v odôvodnení obmedzili

na konštatovanie uznesenia o vznesení obvinenia pre ďalší úmyselný trestný čin. Pritom

bolo ich povinnosťou dať odpoveď na všetky také argumenty, ktoré, ak by boli

opodstatnené, mali by vplyv na rozhodnutie. Sťažovateľ vo svojich podaniach poukazoval

na prieťahy v konaní vo väzobnej veci, neprimeranú dĺžku väzby, nesúlad § 71 ods. 2

písm. e) s a ods. 3 dohovoru, pominutie dôvodného

podozrenia a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí o trvaní väzby. Uvádzal teda viaceré

argumenty, pričom každý samostatne podporoval jeho stanovisko o nedôvodnosti jeho

väzby. Na vyvrátenie takejto viacnásobnej alternatívnej argumentácie treba spochybniť

každý z argumentov. Sťažovateľom predložené argumenty však všeobecné súdy nevyvrátili,

nespochybnili, ba nekonštatovali ani ich irelevantnosť, hoci boli konkrétne a relevantné.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným súdom pod

sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli

uznesenia špecializovaného súdu zo 6. júna 2012 a najvyššieho súdu z 18. júna 2012

zrušené. Domáha sa aj primeraného zadosťučinenia vo výške 50 000 € od špecializovaného

súdu a vo výške 100 000 € od najvyššieho súdu. Napokon trvá aj na náhrade trov právneho

zastúpenia advokátkou.

Z prípisu predsedu najvyššieho súdu sp. zn. -8 z 19. februára 2013, ako aj

z pripojeného vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 18. februára 2013 (obe listiny

boli ústavnému súdu doručené 22. februára 2013) vyplýva, že ústavné právo sťažovateľa

na osobnú slobodu aplikáciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného

poriadku nebolo porušené, a preto najvyšší súd navrhuje sťažnosť odmietnuť.

V posudzovanej veci ide o závažnú a rozsiahlu trestnú činnosť, za ktorú možno uložiť aj

výnimočný trest. Navyše podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru aj keď má každý právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody, v prípade zákonného

zatknutia alebo pozbavenia osobnej slobody na účely predvedenia pred príslušný súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnené dôvody

domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho

spáchaní, je osobnú slobodu možné obmedziť. Komentár k tomuto článku dohovoru uvádza,

že po určitej dobe k dôvodnosti podozrenia musia pristúpiť ďalšie dôvody, a to buď tie,

ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru alebo ktoré sú uvedené vo vnútroštátnom

zákonodarstve. Väzobný dôvod uvedený v

vo vnútroštátnom zákonodarstve uvedený je a je naplnený úmyselným konaním

obvineného, ktorý po prepustení z väzby na slobodu dal dôvod na opätovné vzatie do väzby

oproti väzobným dôvodom uvedeným v za sprísnených

zákonných podmienok. Navyše, podľa názoru senátu najvyššieho súdu väzobný dôvod

podľa nadväzuje na väzobný dôvod podľa

ods. 2 písm. c) , pretože jeho zmyslom je tiež obvinenému zabrániť

v páchaní ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o lehotu trvania väzby sťažovateľa,

podľa senátu najvyššieho súdu v danom prípade išlo o lehoty väzby v dvoch odlišných

konaniach (v dvoch samostatných trestných veciach), v ktorých doby trvania väzby

nemožno z hľadiska zákonom ustanovenej maximálnej hranice trvania väzby kumulatívne

sčítať. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z ustanovení , ani z nálezov

ústavného súdu a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré sťažovateľ

poukázal.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa zo 4. marca 2013 doručenej ústavnému

súdu 6. marca 2013 vyplýva, že trvá na podanej sťažnosti, ako aj na dôvodoch, ktoré

uviedla.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júna 2012 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti označil uznesenie

špecializovaného súdu za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4

dohovoru. Zároveň vytkol, že špecializovaný súd sa nevysporiadal s námietkami v podanej

žiadosti o prepustenie z väzby. Opakované argumenty špecializovaného súdu a nekonanie,

resp. účelové konanie Okresného súdu Nitra v jeho inej trestnej veci, ako aj nezákonný

postup špecializovaného súdu pri prerokovaní obžaloby nemôžu zakladať dôvod väzby.

Podľa zistenia najvyššieho súdu potom, ako bol sťažovateľ 22. októbra 2008 prepustený

z väzby, sa mal dopustiť ďalšej trestnej činnosti (v presne nezistenej dobe do 4. februára

2010 a v dňoch 8. a 9. decembra 2009), a to dvoma skutkami. Išlo jednak o zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b)

a ods. 3 písm. c) , ako aj o zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a

s poukazom na ustanovenie . Teda po prepustení z väzby

mal spáchať ďalší úmyselný trestný čin. Zákonné podmienky väzby podľa § 71 ods. 2

písm. e) boli splnené a dosiaľ trvajú. Na tomto závere nič nemení ani

sťažovateľom vytýkaný postup špecializovaného súdu pri vykonávaní dokazovania

po podaní obžaloby, pretože tento v prípade podaného odvolania bude v rozsahu odvolacích

námietok predmetom prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu, pričom skutočnosť, že

sťažovateľ mal po prepustení z väzby spáchať ďalší úmyselný trestný čin, je spoľahlivo

preukázaná. Rovnako tak dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestných činov, pre ktoré

bola podaná obžaloba, nebola rozptýlená, pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že

sa skutky stali, majú znaky trestných činov a je dôvodné podozrenie, že ich spáchal

sťažovateľ. Na podklade týchto úvah, ktoré najvyšší súd považuje pri posúdení dôvodnosti

sťažnosti za rozhodujúce, rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, podľa ktorého sa všeobecné súdy

nevysporiadali so všetkými relevantnými tvrdeniami, na základe ktorých sa domáhal

prepustenia z väzby. Má na mysli najmä tvrdenie, podľa ktorého ustanovenie § 71 ods. 2

písm. e) je v rozpore s dohovoru, pretože nepozná

ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený bol po prepustení z väzby obvinený zo spáchania

ďalšieho trestného činu, teda bez toho, aby boli zisťované dôvody väzby. Okrem toho

sťažovateľ nedostal odpoveď ani na svoje tvrdenie, podľa ktorého pri výpočte maximálne

prípustnej doby trvania väzby sa malo prihliadnuť aj na väzbu vykonanú v iných osobitne

a paralelne vedených trestných veciach.

Najvyšší súd je presvedčený, že ani jedna z uvedených námietok sťažovateľa nie je

dôvodná, a to na základe argumentov, ktoré uvádza predseda senátu vo vyjadrení podanom

ústavnému súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ výslovne v konaní o prepustenie z väzby

označil ďalšie trvanie väzby za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru a poukázal na potrebu započítať do doby trvania väzby aj väzbu vykonanú

v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, bolo povinnosťou všeobecných súdov sa

týmito námietkami zaoberať a vysporiadať, keďže mohli mať zásadný význam v prípade,

keby boli vyhodnotené ako dôvodné. Najvyšší súd sa však týmito námietkami nijako

nezaoberal, a preto sa s nimi ani nevysporiadal.

Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietkam, podľa ktorých

je ustanovenie v rozpore s

dohovoru a podľa ktorých do doby trvania väzby bolo treba započítať aj väzbu vykonanú

v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia

najvyššieho súdu.

Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní

vedenom ústavným súdom prostredníctvom predsedu senátu doplnil chýbajúcu

argumentáciu. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného

kontradiktórneho rámca opravného konania (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a , ods. 3 a 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená aj to, že už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími uplatnenými

námietkami sťažovateľa.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. júna 2012 (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby, neprichádza už

do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe

možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

Sťažovateľ uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to

vo výške 50 000 € od špecializovaného súdu a 100 000 € od najvyššieho súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €

od najvyššieho súdu ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú utrpel tým, že pochybeniami

všeobecných súdov došlo k úplnému zmareniu jeho práva na preskúmanie dôvodnosti

ďalšieho trvania jeho väzby. Vychádzal pritom z okolností prípadu, vzniknutého následku

a princípu spravodlivosti. Pokiaľ sťažovateľ uplatnil voči najvyššiemu súdu nárok

prevyšujúci sumu 4 000 €, nebolo možné v zmysle uvedeného mu vyhovieť. Rovnako

nebolo možné vyhovieť nároku uplatnenému voči špecializovanému súdu, keďže sťažnosť

v časti týkajúcej sa konania vedeného špecializovaným súdom bola odmietnutá ešte v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti (body 3 a 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný súd ich priznal v sume 269,58 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 127,16 €, ako aj režijný paušál dvakrát po

7,63 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013