Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 595/2012
PDF · 210.18 KB
No categories available
II. ÚS 595/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K.,
pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 22/2012
p o r u š i l základné právo R. N. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 22/2012
z 18. júna 2012 z r u š u j e .
3. R. N. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom
štyritisíc eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. R. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. D., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti R. N. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 595/2012-18 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., K.
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Tost 22/2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 4. marca 2013
a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 19. februára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené na Špecializovanom trestnom
súde Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd) pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 trestné konanie
pre trestný čin vraždy a iné. Jeho trestné stíhanie bolo v čase od 28. apríla 2005
do 22. októbra 2008 vedené väzobne, keď došlo k jeho prepusteniu najvyšším súdom, a to
na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 134/08.
Dňa 4. januára 2011 došlo k zadržaniu sťažovateľa a uznesením špecializovaného
súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2011 bol znova vzatý do väzby z dôvodu
ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, pretože po predchádzajúcom
prepustení na slobodu (22. októbra 2008) bolo proti nemu vznesené obvinenie pre ďalší
úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 4/2011 z 3. februára 2011 bola sťažnosť podaná
sťažovateľom proti opätovnému vzatiu do väzby zamietnutá.
V priebehu rokov 2011 a 2012 sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby,
avšak bezúspešne. Poslednú žiadosť podal 23. mája 2012. Túto žiadosť doplnil podaním
zo 6. júna 2012, v ktorom poukázal na nesúlad ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného
poriadku na jednej strane a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru na strane druhej, ako aj
na dovtedajšiu dĺžku väzby. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007
zo 6. júna 2012 bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, a to bez toho, aby súd reagoval
na dôvody uvedené v doplnení žiadosti zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti
kritizoval arbitrárnosť uznesenia špecializovaného súdu, keďže tento jeho argumentáciu
nielenže nevyvrátil, ale sa s ňou v podstate ani nezaoberal. Uchýlil sa iba ku konštatovaniu,
že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 bola sťažnosť zamietnutá, avšak bez toho, aby
bolo rozhodnuté aj o sťažnosti zahlásenej Mgr. M. K. Najvyšší súd sa obmedzil
na konštatovanie, podľa ktorého je spoľahlivo preukázané, že sťažovateľ bol obvinený
zo spáchania ďalšieho trestného činu po predchádzajúcom prepustení z väzby 22. októbra
2008.
Nezávisle od trestného stíhania vedeného špecializovanom súdom pod sp. zn. PK-
1 T 14/2007 bol sťažovateľ obvinený z trestného činu vraždy v štádiu prípravy a v rámci
toho bol väzobne stíhaný od 29. marca 2009 do 30. októbra 2009, keď došlo k zastaveniu
trestného stíhania. Ďalej bol stíhaný aj pre zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4, ako aj § 295 ods. 1 a 3 Trestného
zákona. V tejto veci bol vzatý do väzby 7. februára 2010, pričom k jeho prepusteniu došlo
4. januára 2011.
Podľa názoru sťažovateľa zamietnutie jeho poslednej žiadosti o prepustenie z väzby
vo veci vedenej špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 je v rozpore
so zákonom a s označenými článkami ústavy a dohovoru z viacerých dôvodov.
Z ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vyplýva, že ak bol obvinený
prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby okrem iného vtedy, keď je
obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby.
V doplnení žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. júna 2012 sťažovateľ uviedol svoje
námietky proti väzobnému stíhaniu opierajúcemu sa o toto ustanovenie. Ustanovenie § 71
ods. 2 písm. e) Trestného poriadku je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru,
pretože nepozná ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený po prepustení z väzby bol
obvinený zo spáchania ďalšieho trestného činu, teda bez toho, aby boli zisťované dôvody
väzby. Vnútroštátna zákonná úprava nesmie byť v rozpore s dôvodmi vzatia do väzby podľa
dohovoru, resp. nesmie rozširovať okruh dovolených zásahov do osobnej slobody. Článok 5
ods. 1 dohovoru obsahuje taxatívny výpočet dôvodov, čo znamená, že nepripúšťa žiaden iný
dôvod.
Vzhľadom na to, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi špecializovaným súdom
pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 sa v čase opätovného vzatia sťažovateľa do väzby rozhodne
nenachádzala v počiatočnom štádiu, na opätovnú väzbu už nemohlo postačovať iba dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu. Súčasne musel pristúpiť ďalší konkrétny väzobný
dôvod. Samotné vznesenie obvinenia pre ďalší úmyselný trestný čin spáchaný
po predchádzajúcom prepustení z väzby však nie je dôvodom väzby v zmysle čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru. Pritom špecializovaný súd, ale ani najvyšší súd nekonštatovali existenciu
dôvodov útekovej, kolúznej, preventívnej väzby, prípadne väzby na účely zabezpečenia
verejného poriadku. Obmedzili sa iba na tú skutočnosť, že proti sťažovateľovi bolo
vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin.
Potreba existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sa mala
skúmať aj vo vzťahu k tomu trestnému činu, za spáchanie ktorého bolo vznesené obvinenie
proti sťažovateľovi po jeho predchádzajúcom prepustení z väzby. Podľa názoru
špecializovaného súdu však nie je jeho povinnosťou skúmať skutkové okolnosti tohto iného
prípadu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 21 T 60/2011. Postačí totiž, že je
sťažovateľ aj tam v postavení obvineného, resp. obžalovaného. Najvyšší súd sa v tejto
súvislosti obmedzil na konštatovanie, že je spoľahlivo preukázané, že po prepustení z väzby
mal sťažovateľ spáchať ďalší úmyselný trestný čin.
Sťažovateľ ďalej namieta, že sa neprihliadlo na potrebu kumulácie trvania väzobného
stíhania. Všeobecné súdy do maximálne prípustnej 60-mesačnej lehoty trvania väzby
sťažovateľa započítali jeho väzobné stíhanie iba vo veci sp. zn. PK-1 T 14/2007, a to
od 28. apríla 2005 do 22. októbra 2008, ako aj od 4. januára 2011 do 10. júla 2012.
V skutočnosti však bol väzobne stíhaný aj v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra
pod sp. zn. 21 T 60/2011 („ďalší úmyselný trestný čin spáchaný po prepustení z väzby“),
a to od 4. februára 2010 do 4. januára 2011. Procedúra väzby bola nevyvážená na úkor
sťažovateľa, lebo na jednej strane ho špecializovaný súd a najvyšší súd vzali do väzby
a držali v nej z dôvodu obvinenia z ďalšieho trestného činu, ale na druhej strane ignorovali
započítanie jeho väzobného stíhania v trvaní 11 mesiacov pre tento ďalší trestný čin
do celkovej 60-mesačnej lehoty trvania väzby. Podstatná je aj skutočnosť, že bol vo väzbe
aj v ďalšej trestnej veci (pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy), a to od 29. marca 2009
do 30. októbra 2009, keď bolo toto trestné stíhanie zastavené. V rámci rekapitulácie možno
uviesť, že bol vo väzbe od 28. apríla 2005 do 22. októbra 2008, od 29. marca 2009
do 30. októbra 2009, od 4. februára 2010 do 4. januára 2011 a od 4. januára 2011 do 10. júla
2012, teda celkom 78 mesiacov. Pritom ani v jednej z vecí, v ktorých bol väzobne stíhaný,
nedošlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia, s jedinou výnimkou zastavenia trestného
stíhania pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy.
Sťažovateľ opakovane poukazoval na prieťahy v konaní a neschopnosť
špecializovaného súdu zabezpečiť prítomnosť svedkov, pričom zdôrazňoval, že žiadnym
spôsobom neprispel k odročovaniu nariadených hlavných pojednávaní. Napriek tomu
uznesenia všeobecných súdov nijakým spôsobom nereflektujú na tieto námietky. Sťažovateľ
trvá na tom, že dĺžka väzby, a to či už v trvaní 60 mesiacov, alebo po kumulovaní
78 mesiacov bola neprimeraná.
Sťažovateľ nie je spokojný ani s kvalitou preskúmania zákonnosti pozbavenia
slobody vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Všeobecné súdy sa v odôvodnení obmedzili
na konštatovanie uznesenia o vznesení obvinenia pre ďalší úmyselný trestný čin. Pritom
bolo ich povinnosťou dať odpoveď na všetky také argumenty, ktoré, ak by boli
opodstatnené, mali by vplyv na rozhodnutie. Sťažovateľ vo svojich podaniach poukazoval
na prieťahy v konaní vo väzobnej veci, neprimeranú dĺžku väzby, nesúlad § 71 ods. 2
písm. e) Trestného poriadku s čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, pominutie dôvodného
podozrenia a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí o trvaní väzby. Uvádzal teda viaceré
argumenty, pričom každý samostatne podporoval jeho stanovisko o nedôvodnosti jeho
väzby. Na vyvrátenie takejto viacnásobnej alternatívnej argumentácie treba spochybniť
každý z argumentov. Sťažovateľom predložené argumenty však všeobecné súdy nevyvrátili,
nespochybnili, ba nekonštatovali ani ich irelevantnosť, hoci boli konkrétne a relevantné.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným súdom pod
sp. zn. PK-1 T 14/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 s tým, aby boli
uznesenia špecializovaného súdu zo 6. júna 2012 a najvyššieho súdu z 18. júna 2012
zrušené. Domáha sa aj primeraného zadosťučinenia vo výške 50 000 € od špecializovaného
súdu a vo výške 100 000 € od najvyššieho súdu. Napokon trvá aj na náhrade trov právneho
zastúpenia advokátkou.
Z prípisu predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2013-8 z 19. februára 2013, ako aj
z pripojeného vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 18. februára 2013 (obe listiny
boli ústavnému súdu doručené 22. februára 2013) vyplýva, že ústavné právo sťažovateľa
na osobnú slobodu aplikáciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného
poriadku nebolo porušené, a preto najvyšší súd navrhuje sťažnosť odmietnuť.
V posudzovanej veci ide o závažnú a rozsiahlu trestnú činnosť, za ktorú možno uložiť aj
výnimočný trest. Navyše podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru aj keď má každý právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody, v prípade zákonného
zatknutia alebo pozbavenia osobnej slobody na účely predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnené dôvody
domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní, je osobnú slobodu možné obmedziť. Komentár k tomuto článku dohovoru uvádza,
že po určitej dobe k dôvodnosti podozrenia musia pristúpiť ďalšie dôvody, a to buď tie,
ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru alebo ktoré sú uvedené vo vnútroštátnom
zákonodarstve. Väzobný dôvod uvedený v § 72 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku
vo vnútroštátnom zákonodarstve uvedený je a je naplnený úmyselným konaním
obvineného, ktorý po prepustení z väzby na slobodu dal dôvod na opätovné vzatie do väzby
oproti väzobným dôvodom uvedeným v § 71 ods. 1 Trestného poriadku za sprísnených
zákonných podmienok. Navyše, podľa názoru senátu najvyššieho súdu väzobný dôvod
podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku nadväzuje na väzobný dôvod podľa § 71
ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, pretože jeho zmyslom je tiež obvinenému zabrániť
v páchaní ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o lehotu trvania väzby sťažovateľa,
podľa senátu najvyššieho súdu v danom prípade išlo o lehoty väzby v dvoch odlišných
konaniach (v dvoch samostatných trestných veciach), v ktorých doby trvania väzby
nemožno z hľadiska zákonom ustanovenej maximálnej hranice trvania väzby kumulatívne
sčítať. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z ustanovení Trestného poriadku, ani z nálezov
ústavného súdu a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré sťažovateľ
poukázal.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa zo 4. marca 2013 doručenej ústavnému
súdu 6. marca 2013 vyplýva, že trvá na podanej sťažnosti, ako aj na dôvodoch, ktoré
uviedla.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 vyplýva, že ním
bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti označil uznesenie
špecializovaného súdu za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
dohovoru. Zároveň vytkol, že špecializovaný súd sa nevysporiadal s námietkami v podanej
žiadosti o prepustenie z väzby. Opakované argumenty špecializovaného súdu a nekonanie,
resp. účelové konanie Okresného súdu Nitra v jeho inej trestnej veci, ako aj nezákonný
postup špecializovaného súdu pri prerokovaní obžaloby nemôžu zakladať dôvod väzby.
Podľa zistenia najvyššieho súdu potom, ako bol sťažovateľ 22. októbra 2008 prepustený
z väzby, sa mal dopustiť ďalšej trestnej činnosti (v presne nezistenej dobe do 4. februára
2010 a v dňoch 8. a 9. decembra 2009), a to dvoma skutkami. Išlo jednak o zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b)
a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, ako aj o zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona. Teda po prepustení z väzby
mal spáchať ďalší úmyselný trestný čin. Zákonné podmienky väzby podľa § 71 ods. 2
písm. e) Trestného poriadku boli splnené a dosiaľ trvajú. Na tomto závere nič nemení ani
sťažovateľom vytýkaný postup špecializovaného súdu pri vykonávaní dokazovania
po podaní obžaloby, pretože tento v prípade podaného odvolania bude v rozsahu odvolacích
námietok predmetom prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu, pričom skutočnosť, že
sťažovateľ mal po prepustení z väzby spáchať ďalší úmyselný trestný čin, je spoľahlivo
preukázaná. Rovnako tak dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestných činov, pre ktoré
bola podaná obžaloba, nebola rozptýlená, pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že
sa skutky stali, majú znaky trestných činov a je dôvodné podozrenie, že ich spáchal
sťažovateľ. Na podklade týchto úvah, ktoré najvyšší súd považuje pri posúdení dôvodnosti
sťažnosti za rozhodujúce, rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, podľa ktorého sa všeobecné súdy
nevysporiadali so všetkými relevantnými tvrdeniami, na základe ktorých sa domáhal
prepustenia z väzby. Má na mysli najmä tvrdenie, podľa ktorého ustanovenie § 71 ods. 2
písm. e) Trestného poriadku je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože nepozná
ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený bol po prepustení z väzby obvinený zo spáchania
ďalšieho trestného činu, teda bez toho, aby boli zisťované dôvody väzby. Okrem toho
sťažovateľ nedostal odpoveď ani na svoje tvrdenie, podľa ktorého pri výpočte maximálne
prípustnej doby trvania väzby sa malo prihliadnuť aj na väzbu vykonanú v iných osobitne
a paralelne vedených trestných veciach.
Najvyšší súd je presvedčený, že ani jedna z uvedených námietok sťažovateľa nie je
dôvodná, a to na základe argumentov, ktoré uvádza predseda senátu vo vyjadrení podanom
ústavnému súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ výslovne v konaní o prepustenie z väzby
označil ďalšie trvanie väzby za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru a poukázal na potrebu započítať do doby trvania väzby aj väzbu vykonanú
v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, bolo povinnosťou všeobecných súdov sa
týmito námietkami zaoberať a vysporiadať, keďže mohli mať zásadný význam v prípade,
keby boli vyhodnotené ako dôvodné. Najvyšší súd sa však týmito námietkami nijako
nezaoberal, a preto sa s nimi ani nevysporiadal.
Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietkam, podľa ktorých
je ustanovenie § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru a podľa ktorých do doby trvania väzby bolo treba započítať aj väzbu vykonanú
v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia
najvyššieho súdu.
Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní
vedenom ústavným súdom prostredníctvom predsedu senátu doplnil chýbajúcu
argumentáciu. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného
kontradiktórneho rámca opravného konania (mutatis mutandis II. ÚS 433/2012).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 4 Tost 22/2012 (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená aj to, že už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími uplatnenými
námietkami sťažovateľa.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 (bod 2 výroku nálezu).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby, neprichádza už
do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe
možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.
Sťažovateľ uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to
vo výške 50 000 € od špecializovaného súdu a 100 000 € od najvyššieho súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €
od najvyššieho súdu ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú utrpel tým, že pochybeniami
všeobecných súdov došlo k úplnému zmareniu jeho práva na preskúmanie dôvodnosti
ďalšieho trvania jeho väzby. Vychádzal pritom z okolností prípadu, vzniknutého následku
a princípu spravodlivosti. Pokiaľ sťažovateľ uplatnil voči najvyššiemu súdu nárok
prevyšujúci sumu 4 000 €, nebolo možné v zmysle uvedeného mu vyhovieť. Rovnako
nebolo možné vyhovieť nároku uplatnenému voči špecializovanému súdu, keďže sťažnosť
v časti týkajúcej sa konania vedeného špecializovaným súdom bola odmietnutá ešte v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti (body 3 a 5 výroku nálezu).
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.
Ústavný súd ich priznal v sume 269,58 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012
(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 127,16 €, ako aj režijný paušál dvakrát po
7,63 € (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013