Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 309/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Šumavská 3, Bratislava, IČO 36 856 592, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Gabriel Almáši, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 30. novembra 2020 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu bola 28. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa , , , a (ďalej len „“) a práv podľa , 4, a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. z 30. novembra 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „policajt“) ČVS: PPZ-139/NKA-BA2-2020 zo 14. mája 2020 bolo podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa vznesené sťažovateľovi obvinenie pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa , , v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „“) s poukazom na .

3. Uznesením policajta ČVS: PPZ-232/NKA-BA2-2020 z 23. júla 2020 bolo podľa začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia podľa , s poukazom na .

4. Sťažovateľ je uznesením policajta ČVS: PPZ-755/NKA-PZ-BA-2016 z 28. januára 2017 trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa .

5. Uznesením policajta ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 z 5. decembra 2019 boli podľa per analogiam s poukazom na spojené na spoločné konanie tri dovtedy samostatne vedené trestné konania, a to ČVS: PPZ-281/NKA-PZ-BA- 2016 (v súčasnosti ČVS: PPZ-103/NKA-BA2-2019), ČVS: PPZ-755/NKA-PZ-BA-2016 (v súčasnosti ČVS: PPZ-96/NKA-BA2-2019) a ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 (v súčasnosti ČVS: 252/NKA-PZ-BA-2017), s tým, že spoločné konanie bude vedené pod ČVS: -2019.

6. Uznesením policajta ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 z 26. mája 2020 bola podľa per analogiam s poukazom na spojená na spoločné konanie vedené pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 trestná vec sťažovateľa vedená pod ČVS: PPZ-139/NKA-BA2-2020.

7. Uznesením policajta ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 z 27. júla 2020 bola podľa per analogiam s poukazom na spojená na spoločné konanie vedené pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 trestná vec sťažovateľa vedená pod ČVS: PPZ-232/NKA-BA2-2020.

8. Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. zo 17. mája 2020 v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. zo 4. júna 2020 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa , a . Špecializovaný súd svojím uznesením č. k. zo 17. augusta 2020 v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. z 9. septembra 2020 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie niektorým z inštitútov nahradenia väzby.

9. Špecializovaný súd svojím uznesením č. k. zo 16. novembra 2020 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“) v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. z 30. novembra 2020 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie niektorým z inštitútov nahradenia väzby a súčasne podľa predĺžil lehotu väzby sťažovateľa do 15. júla 2021 a podľa zmenil dôvody väzby sťažovateľa tak, že sa tieto budú vzťahovať aj na skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia podľa , s poukazom na .

II.

Argumentácia sťažovateľa

10. Sťažovateľ postupu a uzneseniam najvyššieho súdu a špecializovaného súdu v súhrne vytkol: 1. to, že aprobovali postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vylúčili obhajcov sťažovateľa JUDr. Gabriela Almášiho a JUDr. Katarínu Almášiovú z obhajoby sťažovateľa vo veci samej, a to bez zákonného dôvodu a bez riadneho odôvodnenia, pričom na rozhodovaní o väzbe sťažovateľa sa však zúčastniť môžu, 2. to, že ospravedlnili nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní tým, že „... ide o prešetrovanie veci, kde má vystupovať 25 osôb a priebeh trestného stíhania je spojený s viacerými zvratmi, vyšetrovanie je proces dynamický, nemožno ho chápať príliš formalisticky, aktivitu vyšetrovateľa nie je možné posudzovať iba z hľadiska vykonávania výsluchov, súčasťou vyšetrovania je aj výkon analytickej činnosti, posudzovaná vec je značne komplikovaná, zložitá a rozsiahla.“, pričom podľa sťažovateľa je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vykonávať analytickú činnosť počas celého priebehu predsúdneho konania a rozsiahlosť a zložitosť veci odôvodňuje, práve naopak, väčšiu aktivitu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, aby nedošlo k zmareniu zaobstarania dôkazového materiálu. Väčší počet plánovaných vyšetrovacích úkonov je/by mal byť spojený s výberom väčšej množiny dôkazných prostriedkov, ktoré je možné vykonať, čo potom odstraňuje rozumnú prekážku pre nevykonanie žiadneho úkonu. Okolnosti, ktorými špecializovaný súd a najvyšší súd ospravedlňujú nečinnosť, by, naopak, mali vylučovať prieťahy v predsúdnom konaní. Napokon 3. k ďalšej ním prednesenej námietke týkajúcej sa nedodržania lehoty 7 mesiacov na podanie návrhu na predĺženie lehoty väzby „Špecializovaný trestný súd ani Najvyšší súd SR žiadne odôvodnenie neposkytujú.“.

11. Nezodpovedanie už predostretých námietok predstavuje podľa sťažovateľa „nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí v tomto smere a zároveň aj nemožnosť sťažovateľa vyjadriť sa k ich myšlienkovému postupu, ktorý nepozná. Prieťahy v trestnej veci sťažovateľa, vylúčenie jeho obhajcov a najmä ponechanie vo väzbe napriek uplynutiu základnej lehoty väzby bez podania návrhu na Jej predĺženie v lehote, predstavujú závažné porušenie viacerých ústavných práv sťažovateľa, ktoré sú špecifikované v ďalšom texte tejto ústavnej sťažnosti.“.

12. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.11,2020 sp. zn. porušil práva sťažovateľa

vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b)

a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ods. l, , , a SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2020 sp. zn. , zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu SR sa zakazuje pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z , , , a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a , , , a SR.

Sťažovateľovi priznáva finančné odškodnenie vo výške 10 000 Eur, ktorú sumu mu vyplatí NS SR v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 450,28 Eur. odmena za dva úkony právnej pomoci, na účet jeho právneho zástupcu v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý nedal odpoveď na sťažovateľom nastolené relevantné otázky plynúce z jeho argumentácie, ktoré rekapituloval v podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti nenamietal jednotlivé dôvody väzby tak, ako boli v konečnom dôsledku ustálené a zdôvodnené najvyšším súdom ako súdom sťažnostným (s potenciálom zrušenia uznesenia špecializovaného súdu a jeho nahradenia vlastným rozhodnutím s vlastnými úvahami) v napadnutom uznesení, ale obmedzuje svoju argumentáciu na tri predostreté námietky, ktoré nemali byť/neboli v konečnom dôsledku ústavne konformným spôsobom zodpovedané najvyšším súdom ako súdom sťažnostným.

III.1. Právomoc ústavného súdu:

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon, ktorým je o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

17. Ústavný súd v súlade s predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v .

III.2. Relevantná právna úprava:

18. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

20. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

III.3. Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu:

21. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, , , , , , ) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 , v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (, , , , ). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých podmienok jej trvania, je aplikovateľný aj dohovoru (, , ).

22. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, , , , , , , , , ). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, , , , , ), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51].

23. Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (, , , , , , , , taktiež aj rozsudky ESĽP vo veciach Letellier proti Francúzsku z 26. 10. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do

porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (, , , , , ).

25. Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (, , , , ). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, , , , , , , , , ).

III.4. Sťažovateľom namietané porušenie , , a a a a dohovoru:

27. Ústavný súd je podľa viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (, , , , , , , ). Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti nachádza viacero pochybení v postupe orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ponúka ako svoje vecné a právne argumenty na spochybnenie svojho väzobného stíhania, a to bez ohľadu na skutočnosť ich vecného súvisu s konaním o väzbe. Taktiež ponúka ústavnému súdu celý katalóg porušených základných práv podľa a práv podľa dohovoru, avšak bez reflexie ich obsahovej náplne vo vzťahu ku konaniu o väzbe.

28. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval (, , , , , , , ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (, , , ). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorého porušenia sa sťažovateľ nedomáha. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru; rozsudok vo veci de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc., ako aj novšia judikatúra rozsudok vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193, Öcalan v. Turecko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko z 26. 10. 2006, body 103 a 115).

30. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie a 5 , v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, keď obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom vyjadrení v , v jeho širších súvislostiach aj v spojení s a a ako také je obsiahnuté už v . Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa (v spojení aj s , resp. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.) a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu [podľa , 4, a taktiež aj podľa a dohovoru, pozn.] pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom (ako aj , resp. dohovoru).

31. V otázke práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež potrebné odlišovať túto (i) od požiadavky, aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom, ustanovenej v čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže prieťahy v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby môžu zakladať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom takýto postup môže byť zároveň zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok vo veci Matznetter v. Rakúsko z 10. 11. 1969, sťažnosť č. 2178/64, bod 12 právneho posúdenia veci), a (ii) o to viac od práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru na urýchlené rozhodnutie súdu o žiadosti o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu.

32. Obdobný záver platí aj vo vzťahu a 5 k zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ v trestnom konaní sťažovateľ namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , toto právo sa vzťahuje na konanie o jeho trestnom obvinení. Pretože v prípravnom konaní konajú a rozhodujú o trestnom obvinení orgány prípravného konania, môžu v zásade len ony toto právo porušiť. Súd koná a rozhoduje o trestnom obvinení len po podaní obžaloby, a teda v zásade iba v tomto štádiu konania sa môže dopustiť porušenia označeného práva, a preto činnosť súdu, ktorý koná a rozhoduje v prípravnom konaní o väzbe, sa primárne týka osobnej slobody obvineného, a nie jeho trestného obvinenia. Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa , konkrétne a 5 , ktoré zakotvujú požiadavku rýchlosti konania vo väzobných veciach, a teda sa nevzťahuje na rozhodovanie súdu o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe ( , , ).

33.Vzhľadom na to, že sťažovateľom označené , , a a a a dohovoru nemajú svojím obsahovým vyjadrením vecnú súvislosť s väzobným stíhaním sťažovateľa, ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

34. Vo vzťahu k sťažovateľom označenému dohovoru sťažovateľ nešpecifikoval, porušenie ktorého z tam kumulatívne uvedených práv namieta. Ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, pričom vecne je námietková problematika, a to aj vo vzťahu k predchádzajúcemu bodu tohto odôvodnenia, konzumovaná posúdením ústavného súdu komentovaným v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia.

III.5. Sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru:

35. Ústavný súd posúdil sťažovateľom predostreté námietky (bod 10) z hľadiska garancií a dohovoru.

36. Vo vzťahu k prvej predostretej námietke sťažovateľa o vylúčení obhajcov JUDr. Gabriela Almášiho a JUDr. Kataríny Almášiovej z jeho obhajoby vo veci samej, a to bez zákonného dôvodu a bez riadneho odôvodnenia, pričom na rozhodovaní o väzbe sa však zúčastniť mohli, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu, ktorý stranám

v rámci konania o väzbe oznámil, že koná výlučne v súvislosti s posúdením dôvodov väzby a na základe plnomocenstva a v rámci tohto úkonu prítomnosť obhajcov akceptuje. Túto okolnosť dostatočne reflektuje aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, zároveň konštatujúc, že obhajoba dotknutého obvineného bola na výsluchu zabezpečená dvoma zvolenými obhajcami, pričom na úkonoch trestného konania postačuje podľa , účasť len jedného z nich. Ústavný súd okrem skutočnosti, že sťažovateľ túto námietku nepokryl namietaním porušenia vecne sa vzťahujúcich článkov a dohovoru (celá časť III.4), čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti podanej ústavnej sťažnosti podľa , konštatuje prítomnosť týchto obhajcov v rámci preskúmavaného konania a rozhodovania o väzbe, a tým aj zabezpečenie práva na obhajobu sťažovateľa. Žiadne ustanovenie nevylučuje zvolenie si obhajcu ad hoc len pre určitú fázu trestného konania, resp. kedykoľvek je možná aj zmena obhajcu alebo počtu obhajcov. To, že sú títo obhajcovia vylúčení z konania vo veci samej, nemá príčinnú súvislosť s konaním o väzbe a predmetom konania o podanej ústavnej sťažnosti, v dôsledku čoho ústavný súd odmieta túto jej časť pre zjavnú neopodstatnenosť podľa [aj keď by bol naplnený aj dôvod odmietnutia pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa ].

37. Ďalšia sťažovateľom prednesená námietka sa vzťahovala na prieťahový postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mali svoju 4-mesačnú nečinnosť odôvodňovať rozsiahlosťou trestnej veci sťažovateľa, jej dôkaznej zložitosti spojenej s viacerými zvratmi vo vyšetrovaní s následným dôsledkom analyzovania ďalšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní vo vyšetrovaní. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľom prednesená argumentácia opätovne nie je pokrytá ním označenými článkami a dohovoru. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie , pričom mal v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 27) namietať porušenie a 5 a dohovoru, ktoré sa na vzniknutú situáciu obsahovo vzťahujú. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa včasnosťou výkonu prípravného konania zaoberal a svoje závery rozviedol v tom smere, že považuje vyšetrovanie za proces dynamický, ktorého obsahovým prvkom je aj výkon analytickej činnosti, ktorá nachádza svoje opodstatnenie práve v prípade sťažovateľa v dôsledku rozsiahlosti jeho trestnej veci, ktorej dôkazom je samotný rozsah vyšetrovacieho spisu, ktorý tvorí 9 krabíc, 74 zväzkov a samostatný zväzok 69 (v naznačenom smere ústavný súd poukazuje aj na z obsahu uznesenia špecializovaného súdu vyplývajúci návrh prokurátora, s ktorým sa stotožnil a ktorým odôvodnil predĺženie lehoty väzby sťažovateľa z dôvodu výkonu 25 výsluchov, 2 konfrontácií, 1 rekognície, previerky výpovede na mieste, výsluchov obvinených k záverom vyšetrovania). Práve na rozsiahlosť trestnej veci sťažovateľa poukazuje najvyšší súd, pričom sťažovateľom namietané zvraty vysvetľuje spoluprácou viacerých obvinených s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorí sa v priebehu vyšetrovania rozhodnú s nimi spolupracovať. Následkom takejto zmeny dôkaznej situácie je aj zmena zvolenej koncepcie vo vzťahu nielen k nim, ale aj zmeny postupu vo veci samej. Pri takto rozsiahlej trestnej veci a pri stave dokazovania, ktoré sa plynule mení v dôsledku spolupráce viacerých obvinených, je logickým záver o starostlivom naplánovaní jednotlivých úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní a následne ďalšieho postupu vo veci. Práve preto najvyšší súd uzavrel, že aktivitu vyšetrovateľa nie je možné posudzovať len z hľadiska samotného výkonu výsluchov, ale súčasťou jeho postupu je aj výkon analytickej činnosti. Taktiež záver najvyššieho súdu o tom, že ani pri

enormnom nasadení orgánov činných v trestnom konaní nebolo objektívne možné prípravné konanie v takej rozsiahlej trestnej činnosti zločineckej skupiny ukončiť v základnej lehote väzby, nie je arbitrárny, ale determinovaný jej rozsiahlosťou a zmenami dôkaznej situácie. Tento právny názor najvyššieho súdu je v konečnom dôsledku aj aprobovaný judikatúrou ESĽP, podľa ktorej sa v prípade zločineckých skupín akceptujú dlhšie lehoty väzby než v iných prípadoch (napríklad Tomecki proti Poľsku z 20. 5. 2008, § 29, sťažnosť č. 47944/06).

37.1. Sťažovateľ taktiež poukazuje na to, že je celkovo trestne stíhaný viac ako tri roky, v dôsledku čoho sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty. Táto argumentácia je vo vzťahu k rozhodovaniu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby vrátane jej predĺženia vecne nesúvisiaca, keďže sa počas celej doby trestného stíhania nenachádzal vo väzbe, ale bol stíhaný v podstatnej časti konania na slobode. Sťažovateľ bol vo väzbe od 16. apríla 2018 do 3. júla 2018 a v súčasnom období je vo väzbe od 16. mája 2020 (do času podania ústavnej sťažnosti 28. decembra 2020), spolu približne 10 mesiacov, v dôsledku čoho je jeho takto orientovaná námietka aj zjavne neopodstatnená (okrem toho, že taktiež z hľadiska náležitostí návrhu nie je pokrytá namietaním porušenia na vec sa vzťahujúcich článkov a dohovoru).

38. Poslednou námietkou sťažovateľa je porušenie spočívajúce v porušení lehoty 7 mesiacov ako základnej lehoty väzby v prípravnom konaní, v rámci ktorej mal prokurátor najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na jej predĺženie, čo však neučinil. Sťažovateľ porušenie lehoty 7 mesiacov odvíja od skutočnosti, že už vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 bol vo väzbe od 16. apríla 2018 do 3. júla 2018, pričom uznesením špecializovaného súdu č. k. zo 17. mája 2020 v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. zo 4. júna 2020 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa , a , a to opätovne vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 (v dôsledku spojenia vecí vedených pod ČVS: -2020 a ČVS: PPZ-232/NKA-BA2-2020 na spoločné konanie k veci vedenej pod ČVS: PPZ- 105/NKA-BA2-2019), v ktorej je vo väzbe od 16. mája 2020, teda je vo väzbe „vo veciach, ktoré sú spojené dokopy, už 253 dní, čo presahuje sedem mesačnú lehotu väzby.“.

39. Sťažovateľom predložená argumentácia nie je spôsobilá uspieť v nadväznosti na obsah judikatúry ústavného súdu (-120, -29 alebo -40). Pri jej zohľadnení je potrebné vyvodiť záver, že skutočnosť predošlého vzatia sťažovateľa do väzby nemá za následok „skrátenie“ lehoty 7 mesiacov pri vzatí sťažovateľa do väzby v inej trestnej veci, ktorá je následne spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, v ktorej už sťažovateľ vo väzbe bol (čo je predmetom jeho argumentácie), ale táto skutočnosť má vplyv len na maximálnu lehotu väzby, ktorú sťažovateľ vykonáva. Inými slovami, lehota väzby sťažovateľa vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 v čase od 16. apríla 2018 do 3. júla 2018 vo vzťahu k jeho väzbe v čase od 16. mája 2020 má význam len pre celkovú lehotu väzby, ktorá nesmie presiahnuť dobu uvedenú v , ktorá prekročená nebola. Ústavný súd preto odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti pre namietané porušenie a dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2021

Libor Duľa

predseda senátu