Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. K. a A. K., obaja bytom T., zastúpených advokátom

JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a Listiny základných

práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -251 z 31. mája

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. a A. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2011 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a A. K. (ďalej len „sťažovateľka“,

spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom T., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -251 z 31. mája

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) od 28. októbra

2002 o žalobe spoločnosti S., a. s. (ďalej len „pôvodný žalobca“), ktorou sa proti

sťažovateľom ako žalovaným domáhala zaplatenia sumy 1 125 000 Sk s príslušenstvom.

Rozsudkom zo 7. júla 2003 okresný súd žalobu zamietol, avšak na základe odvolania

pôvodného žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2004

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v danej veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -215

z 15. apríla 2010, ktorým sťažovateľom uložil, aby spoločnosti G. (ďalej len „žalobca“) ako

právnemu nástupcovi pôvodného žalobcu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 37 343,16 €

(t. j. 1 125 000 Sk) s tým, že žalobca bol oprávnený domáhať sa uspokojenia tejto

pohľadávky len z výťažku predaja vo výrokovej časti rozsudku označených nehnuteľností v

bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov (ďalej len „nehnuteľnosti“). Okresný súd

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia ako záložcovia uzavreli s právnym

predchodcom žalobcu (S. v B., pobočka T.) ako záložným veriteľom zmluvu o zriadení

záložného práva č. 723296-5 zo 14. mája 1992 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorej

predmetom bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam pre účely zabezpečenia

pohľadávky z úverovej zmluvy č. 78723296-5 zo 14. mája 1992 (ďalej len „úverová

zmluva“) do výšky 1 125 000 Sk, na základe ktorej záložný veriteľ poskytol synovi

sťažovateľov ako dlžníkovi (ďalej len „dlžník“) úver v sume 1 500 000 Sk. Keďže dlžník

záložným právom zabezpečenú pohľadávku z úverovej zmluvy a jej príslušenstvo nesplnil

ani potom, ako bol na jej splnenie zaviazaný v rámci iného súdneho konania, ktoré bolo

ukončené právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. mája 1999

(právoplatnosť nadobudol 27. júla 1999), okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Proti opätovnému rozsudku okresného súdu č. k. -215 z 15. apríla

2010 podali odvolanie sťažovatelia, na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k.

-251 z 31. mája 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil (rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 22. júla 2011).

Sťažovatelia porušenie nimi označeného základného práva zaručeného

a práva zaručeného listinou odôvodňujú okrem iného takto:

«... Rozhodnutie odvolacieho súdu a v konečnom dôsledku napadnutý rozsudok

nepovažujeme za správny.

... Je nepopierateľným faktom, že úverovú zmluvu dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5

uzavrel právny predchodca žalobcu S. v B., pobočka T., zastúpená riaditeľom Ing. L. L. s

dlžníkom M. K. našim synom, ktorý bol v tom čase podnikateľom. V úverovej zmluve sa

uvádza okrem dlžníka M. K. aj A. K. t. j. ja žalovaný v 1. rade a túto úverovú zmluvu som aj

podpísal. Ja žalovaná v druhom rade som úverovú zmluvu nepodpísala a preto som nebola

v právnom vzťahu z titulu úverovej zmluvy so žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že by sme

nemali byť obaja žalovaní dlžníkmi z úverového vzťahu, ale len ja žalovaný v 1. rade a

dlžník M. K. náš syn, ktorý aj prevzal plnenie z úverovej zmluvy.

... Z odstúpenia bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 12. 10. 1993

písomne odstúpil od úverovej zmluvy zo dňa 14. 05. 1992 pod č. 723296-5.

... Z uvedeného dôvodu právny predchodca žalobcu sa mal domáhať vrátenia toho,

čo bolo prijaté na základe takto zrušenej zmluvy. Plnenie z úverovej zmluvy prevzal M. K. a

nie ja žalovaný v 1. rade. M. K. bol podnikateľom a ja žalovaný v 1. rade som podnikateľom

nebol. Rovnako nebola podnikateľkou ani žalovaná v 2. rade, ktorá plnenie z úverovej

zmluvy neprevzala.

... Z uvedeného dôvodu podľa nášho názoru právny predchodca žalobcu mohol proti

mne žalovanému v 1. rade vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovať v zmysle § 107

Obč. zák., t. j. v dvojročnej premlčacej lehote od októbra 1993 t. j. po doručení odstúpenia

od zmluvy druhej strane do októbra 1995, lebo som nebol podnikateľ, ale občan. Na môj

právny vzťah sa vzťahuje preto .

... Ja žalovaná v 2. rade som nebola účastníčkou úverovej zmluvy a preto nie som

dlžníčkou žalobcu. Prvostupňový a druhostupňový súd ma preto nemohli zaviazať na

plnenie t. j. , že mám žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade zaplatiť sumu

37 343,16,- €.

Ja žalovaná v 2. rade som teda s právnym predchodcom žalobcu, ani so žalobcom

neuzatvorila žiaden právny úkon a na základe ktorého by som mala byť priamou dlžníčkou

na plnenie z úverovej zmluvy a zaplatenia sumy 37 343,16,- €. Uzavrela som iba záložnú t.

j. zabezpečovaciu zmluvu k nehnuteľnosti zo dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5 registrovanú SN

T. dňa 15. 05. 1992 pod č. reg. RIII 574/92.Touto zmluvou teda som zabezpečovala hlavný

záväzok M. K. a žalovaného v 1 .rade, ale nie svoj osobný peňažný záväzok, lebo som

žiaden záväzok nemala.

Žalobca, ale aj súdy mali petit žaloby, rozsudku formulovať inak, ak tak neurobili,

žalovaný mal žalobu žalobcu zamietnuť.

Sme toho názoru, že v zmysle § 151 md, ods. 1 písm. a, c Obč. zák. došlo k zániku

záložného práva.

Právny predchodca žalobcu v zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 14. 05. 1992

pod č. 723296-5 si nedohodol s nami také ustanovenie, podmienku, zmluvné dojednanie,

podľa ktorého by záložné právo trvalo aj v prípade, ak by právny predchodca žalobcu

odstúpil od úverovej zmluvy.

K zrušeniu úverovej zmluvy a jej zániku došlo odstúpením od úverovej zmluvy

právnym predchodcom žalobcu v októbri 1993. ...

Právny predchodca žalobcu si práva uplatnil v tomto konaní až 28. 10. 2002 a boli

jeho práva premlčané.

Za podstatnú vec a arbitrárne rozhodnutie žalovaného vidíme aj v tom, že právny

predchodca žalobcu v zmysle skutkovo vymedzil žalobu tak, že si uplatnil

právo na zaplatenie sumy 37 343,16,- € (1 125 000,- Sk) a uspokojenia tejto pohľadávky len

z výťažku predaja nehnuteľností v BSM nás žalovaných na základe pohľadávky z úverovej

zmluvy a zo zabezpečenia pohľadávky zmluvou o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam s tým, že zo strany dlžníka ani žalovaných k žiadnemu plneniu nedošlo

a preto petit žaloby znel na zaplatenie s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno

domáhať len z výťažku predaja nehnuteľností.

Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok, ale z iných dôvodov. Týmito dôvodmi

bolo vrátenie plnenia po odstúpení od úverovej zmluvy. Žalobca však takéto skutkové

okolnosti nikdy netvrdil. Išlo o rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu. Za

daného stavu, ak KS Košice uznal platnosť odstúpenia od úverovej zmluvy a žalobca žalobu

v zmysle § 95 OSOP nezmenil, KS Košice mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. KS Košice

rozhodol nad rámec uplatneného nároku v žalobe, t. j rozhodol o tom, čo žalobca skutkovo

nevymedzil a zo skutkových tvrdení ani nežiadal. Naviac KS Košice mal voči mne žalovanej

v 2. rade žalobu zamietnuť, pokiaľ sa žalobca domáhal voči mne plnenia a zaplatenia sumy

37 343,16,- €, lebo ja som úverovú zmluvu nepodpísala a nebola som dlžníčkou žalobcu

resp. jeho právneho predchodcu.

... Súdy nesprávne posúdili vec, keď nás na základe žaloby zaviazali zaplatiť

žalobcovi sumu 37 434,16,- € s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno domáhať

len z výťažku predaja nehnuteľností, lebo na zistený skutkový stav aplikovali nesprávnu

normu alebo čiastočne aj správne normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne. KS Košice

porušil teda princíp „iura novit curia“, t. j., že súd pozná právo.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1.) Základné práva A. K. a A. K... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu v Trebišove zo dňa 15. 04. 2010 pod spis. zn. boli porušené.

2.) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod spis. zn.

v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3.) Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke

v 2.rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia každému v sume po

617,26,- € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení označeného základného

práva zaručeného , ako aj práva zaručeného listinou, a to rozsudkom krajského súdu

č. k. -251 z 31. mája 2011 tým, že:

A) právny záver krajského súdu o tom, že záložné právo zriadené na základe záložnej

zmluvy zabezpečuje aj pohľadávku žalobcu z bezdôvodného obohatenia vzniknutú

odstúpením od úverovej zmluvy, je svojvoľný,

B) krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť

žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu, že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej

zmluvy je povinný vrátiť druhému, čo podľa nej dostal, pretože sťažovatelia na základe

úverovej zmluvy žiadne peňažné plnenie od záložného veriteľa nedostali,

C) krajský súd napriek tomu, že žalobca si žalobou uplatnil svoj nárok až 28. októbra

2002, neprihliadol na námietku premlčania vznesenú sťažovateľmi už v konaní pred

okresným súdom, čím boli sťažovatelia na zaplatenie žalovanej sumy zaviazaní arbitrárne.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd vo vzťahu ku kľúčovým námietkam sťažovateľov svoje rozhodnutie

odôvodnil takto:

„... Riaditeľ S., mestská pobočka v T., bol oprávnený uzatvárať a podpisovať

úverové zmluvy i zmluvy o zriadení záložného práva. Vyplýva to z organizačného poriadku

a nepotreboval na to osobitné poverenie. Z tohoto pohľadu sú zmluva o úvere i zmluva o

zabezpečení pohľadávky platné. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod ich neplatnosti.

Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14. 5. 1992 mala za

úlohu zabezpečiť pohľadávku, vzniknutú z úverovej zmluvy. Uspokojenie sporiteľne pri

výkone záložného práva sa riadi ust. .

Z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi sa bude riadiť Obchodným

zákonníkom ( ). Naviac úver bol poskytnutý

podnikateľovi M. K.. a preto tento prípad je spravovaný (

ods. 4 ).

Záložná zmluva mala zabezpečiť pohľadávku vzniknutú z úverovej zmluvy.

V prípade odstúpenia od úverovej zmluvy, táto sa od začiatku zrušuje (§ 48 ods. 2

), ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi

dohodnuté inak. Každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal

( ).

Samotné zabezpečenie pohľadávky nezaniklo, pretože pohľadávka nebola

uspokojená.

Treba poznamenať, že aj prípadná pohľadávka z bezdôvodného obohatenia vznikne z

odstúpenia od úverovej zmluvy a vždy ide o tú istú pohľadávku, len z iného právneho

dôvodu a nie je potrebné zvláštne dojednanie.

Za takejto situácie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným v

uznesení z 30. 9. 2004, č. k. -81 je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil. ( )...“

A. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú svojvoľnosť právneho záveru

krajského súdu o tom, že záložné právo zriadené záložnou zmluvou uzavretou medzi

sťažovateľmi ako záložcami a záložným veriteľom bez osobitného dojednania zabezpečuje

aj pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutú odstúpením od

úverovej zmluvy.

V uvedenej súvislosti krajský súd svoj právny záver založil na konštatovaní, že

právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatňuje realizáciu záložného práva, ktorý

spočíva buď vo vrátení úverom poskytnutých peňažných prostriedkov, alebo vo vrátení

bezdôvodného obohatenia z odstúpenia od úverovej zmluvy, v konečnom dôsledku nič

nemení na tom, že v každom prípade ide o pohľadávku žalobcu, ktorej vznik tkvie

v úverovej zmluve.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že pokiaľ záložné právo

zriadené záložnou zmluvou malo zabezpečiť pohľadávku z úverovej zmluvy, čo

nespochybňujú ani samotní sťažovatelia, a krajský súd na jej základe dospel k záveru, že

toto záložné právo zabezpečovalo celkovú návratnosť z titulu úveru poskytnutých

peňažných prostriedkov, a preto odstúpením právneho predchodcu žalobcu od úverovej

zmluvy nezaniklo, tento záver krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľný, ani za

ústavne neudržateľný.

Napokon právny záver krajského súdu o tom, že záložné právo zabezpečovalo

návratnosť na základe úverovej zmluvy z titulu úveru poskytnutých peňažných

prostriedkov, je podľa názoru ústavného súdu v plnom súlade so samotným zmyslom

a účelom uzavretia záložnej zmluvy, ktorý musel byť sťažovateľom od samého počiatku

známy.

V danom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru o tom, že

záložné právo zriadené záložnou zmluvou zabezpečovalo aj pohľadávku z titulu

bezdôvodného obohatenia vzniknutú dôsledkom zrušenia úverovej zmluvy odstúpením,

nijako nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, a teda za taký, ktorý by indikoval

možnosť porušenia práv sťažovateľov.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym záverom krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

záveru.

B. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd nesprávne

právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu,

že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej zmluvy je povinný vrátiť druhému,

čo podľa nej dostal, pretože sťažovatelia na základe úverovej zmluvy žiadne peňažné

plnenie od záložného veriteľa nedostali, je potrebné podotknúť, že v danom prípade ide

o právnu situáciu, pri ktorej na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy proti dlžníkovi

nie dlžník, ale sťažovatelia ako záložcovia zriadili záložné právo k svojim nehnuteľnostiam.

Podľa v znení účinnom

v rozhodujúcom období ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa

záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka

je premlčaná.

Súdna prax v záujme vytvorenia predpokladov preto, aby nároky záložných veriteľov

boli v rámci vykonávacieho konania reálne uspokojiteľné aj v prípadoch, keď osoba záložcu

nie je identická s osobou dlžníka, si osvojila právny názor, ktorý spočíva v požiadavke,

aby si záložný veriteľ uplatnil svoj nárok takým žalobným návrhom, ktorým sa môže

domáhať zaplatenia svojej zabezpečenej pohľadávky vrátane jej príslušenstva len z výťažku

predaja predmetu zálohu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

). Dôvodom uvedenej požiadavky je, že pokiaľ by mal byť výrok rozsudku

vyjadrený iba spôsobom, že záložca je povinný „strpieť“ výkon záložného práva v prospech

záložného veriteľa, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon

č. ) jeho výkon by bolo možné „realizovať“ iba ukladaním peňažných pokút

do úhrnnej výšky 100 000 Sk (teraz 3 310 €, pozn.), čo by v podstate pre záložného veriteľa

znamenalo jeho nevykonateľnosť.

Napriek tomu, že vecnému právu záložného veriteľa pôsobiacemu erga omnes

zodpovedá povinnosť záložcu strpieť predaj zálohu na uspokojenie pohľadávky záložného

veriteľa vyplývajúcu z ustanovenia , v záujme

zabezpečenia jej reálneho presadenia v rámci budúceho vykonávacieho konania ju až

samotná súdna prax rozvinula do procesnoprávnej podoby ako povinnosť na peňažné

plnenie. Takéto výnimočné „dotvorenie“ zákona bolo nielen potrebné, ale

z ústavnoprávneho hľadiska zároveň nevyhnutné a akceptovateľné.

Znakom právneho štátu je totiž princíp zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva aj

z princípu práva na spravodlivý proces ( a listiny). Princíp

zákazu denegatio iustitiae je potrebné aplikovať aj vo vykonávacom – exekučnom konaní.

Vychádzajúc z tohto základného princípu výkonu spravodlivosti, v rozpore s ním by bol

práve taký výklad zákona, ktorý by znemožňoval nárok garantovaný hmotným právom

presadiť prostredníctvom oprávnených orgánov.

Napokon, ústavný súd už v minulosti vyslovil: „... Je zrejmé, že v právnom štáte sú

vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje

povinnosti a tiež, že štát bude túto zásadu podporovať a poskytovať veriteľom primeranú

ochranu...“ (m. m. sp. zn. ).

Ústavný súd preto v okolnostiach posudzovanej veci nemá dôvod pochybovať

o správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým pri rešpektovaní už uvedeného

právneho úzusu potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -215 z 15. apríla

2010, výrokovou časťou ktorého boli sťažovatelia ako záložcovia zaviazaní na zaplatenie

určenej sumy záložnému veriteľovi z dôvodu, že dlžník na základe úverovej zmluvy z titulu

úveru prevzaté peňažné prostriedky nevrátil, hoci sami sťažovatelia na základe odstúpením

zrušenej úverovej zmluvy žiadne peňažné prostriedky nedostali.

Právny záver krajského súdu ani v tejto časti nemožno považovať za arbitrárny či

zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

C. Sťažovatelia napokon namietajú, že krajský súd neprihliadol na riadne a včas

vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného práva, resp. že žalobcovi priznal

premlčané právo.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že názor krajského súdu vyslovený už

v odôvodnení jeho skoršieho uznesenia č. k. -81 z 30. septembra 2004

v danej veci, na ktoré krajský súd poukázal v napadnutom rozsudku a v zmysle ktorého

pohľadávka žalobcu proti dlžníkovi v čase podania žaloby (t. j. 28. októbra 2002) nebola

ešte premlčaná, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Vzhľadom na to, že súdne konanie, v rámci ktorého bol dlžník z titulu neuhradenia

pohľadávky z úverovej zmluvy zaviazaný na zaplatenie sumy 1 629 365,80 Sk a jeho

príslušenstva, bolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 24. mája 1999, t. j. 27. júla 1999, ako aj na to, že práva priznané

právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1

sa premlčujú za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa týchto

rozhodnutí plniť, právny záver krajského súdu, pokiaľ ide o nepremlčanie práva žalobcu

proti sťažovateľom ako záložcom v čase podania žaloby, sa nijako neprieči zmyslu a účelu

ustanovenia , v zmysle ktorého záložné práva sa

nepremlčujú skôr ako zabezpečená pohľadávka.

Napokon sťažovatelia v priebehu konania o žalobe ani nenamietali, že by sa právo

žalobcu na zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy proti dlžníkovi bolo premlčalo,

resp. dovolávali sa iba premlčania práva žalobcu vo vzťahu k sebe samým.

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu z uvedeného hľadiska tak

nemožno považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali

podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia týchto nárokov

domáhali, už nerozhodoval.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011