Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)II. ÚS 464/2011
PDF · 224.93 KB
No categories available
II. ÚS 464/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. K. a A. K., obaja bytom T., zastúpených advokátom
JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. a A. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a A. K. (ďalej len „sťažovateľka“,
spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom T., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája
2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cb 191/2002 konal Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) od 28. októbra
2002 o žalobe spoločnosti S., a. s. (ďalej len „pôvodný žalobca“), ktorou sa proti
sťažovateľom ako žalovaným domáhala zaplatenia sumy 1 125 000 Sk s príslušenstvom.
Rozsudkom zo 7. júla 2003 okresný súd žalobu zamietol, avšak na základe odvolania
pôvodného žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 119/03 z 30. septembra 2004
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd v danej veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5 Cb 191/2002-215
z 15. apríla 2010, ktorým sťažovateľom uložil, aby spoločnosti G. (ďalej len „žalobca“) ako
právnemu nástupcovi pôvodného žalobcu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 37 343,16 €
(t. j. 1 125 000 Sk) s tým, že žalobca bol oprávnený domáhať sa uspokojenia tejto
pohľadávky len z výťažku predaja vo výrokovej časti rozsudku označených nehnuteľností v
bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov (ďalej len „nehnuteľnosti“). Okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia ako záložcovia uzavreli s právnym
predchodcom žalobcu (S. v B., pobočka T.) ako záložným veriteľom zmluvu o zriadení
záložného práva č. 723296-5 zo 14. mája 1992 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorej
predmetom bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam pre účely zabezpečenia
pohľadávky z úverovej zmluvy č. 78723296-5 zo 14. mája 1992 (ďalej len „úverová
zmluva“) do výšky 1 125 000 Sk, na základe ktorej záložný veriteľ poskytol synovi
sťažovateľov ako dlžníkovi (ďalej len „dlžník“) úver v sume 1 500 000 Sk. Keďže dlžník
záložným právom zabezpečenú pohľadávku z úverovej zmluvy a jej príslušenstvo nesplnil
ani potom, ako bol na jej splnenie zaviazaný v rámci iného súdneho konania, ktoré bolo
ukončené právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cb 8475/94 z 24. mája 1999
(právoplatnosť nadobudol 27. júla 1999), okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Proti opätovnému rozsudku okresného súdu č. k. 5 Cb 191/2002-215 z 15. apríla
2010 podali odvolanie sťažovatelia, na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k.
3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil (rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 22. júla 2011).
Sťažovatelia porušenie nimi označeného základného práva zaručeného ústavou
a práva zaručeného listinou odôvodňujú okrem iného takto:
«... Rozhodnutie odvolacieho súdu a v konečnom dôsledku napadnutý rozsudok
nepovažujeme za správny.
... Je nepopierateľným faktom, že úverovú zmluvu dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5
uzavrel právny predchodca žalobcu S. v B., pobočka T., zastúpená riaditeľom Ing. L. L. s
dlžníkom M. K. našim synom, ktorý bol v tom čase podnikateľom. V úverovej zmluve sa
uvádza okrem dlžníka M. K. aj A. K. t. j. ja žalovaný v 1. rade a túto úverovú zmluvu som aj
podpísal. Ja žalovaná v druhom rade som úverovú zmluvu nepodpísala a preto som nebola
v právnom vzťahu z titulu úverovej zmluvy so žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že by sme
nemali byť obaja žalovaní dlžníkmi z úverového vzťahu, ale len ja žalovaný v 1. rade a
dlžník M. K. náš syn, ktorý aj prevzal plnenie z úverovej zmluvy.
... Z odstúpenia bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 12. 10. 1993
písomne odstúpil od úverovej zmluvy zo dňa 14. 05. 1992 pod č. 723296-5.
... Z uvedeného dôvodu právny predchodca žalobcu sa mal domáhať vrátenia toho,
čo bolo prijaté na základe takto zrušenej zmluvy. Plnenie z úverovej zmluvy prevzal M. K. a
nie ja žalovaný v 1. rade. M. K. bol podnikateľom a ja žalovaný v 1. rade som podnikateľom
nebol. Rovnako nebola podnikateľkou ani žalovaná v 2. rade, ktorá plnenie z úverovej
zmluvy neprevzala.
... Z uvedeného dôvodu podľa nášho názoru právny predchodca žalobcu mohol proti
mne žalovanému v 1. rade vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovať v zmysle § 107
Obč. zák., t. j. v dvojročnej premlčacej lehote od októbra 1993 t. j. po doručení odstúpenia
od zmluvy druhej strane do októbra 1995, lebo som nebol podnikateľ, ale občan. Na môj
právny vzťah sa vzťahuje preto Občiansky zákonník.
... Ja žalovaná v 2. rade som nebola účastníčkou úverovej zmluvy a preto nie som
dlžníčkou žalobcu. Prvostupňový a druhostupňový súd ma preto nemohli zaviazať na
plnenie t. j. , že mám žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade zaplatiť sumu
37 343,16,- €.
Ja žalovaná v 2. rade som teda s právnym predchodcom žalobcu, ani so žalobcom
neuzatvorila žiaden právny úkon a na základe ktorého by som mala byť priamou dlžníčkou
na plnenie z úverovej zmluvy a zaplatenia sumy 37 343,16,- €. Uzavrela som iba záložnú t.
j. zabezpečovaciu zmluvu k nehnuteľnosti zo dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5 registrovanú SN
T. dňa 15. 05. 1992 pod č. reg. RIII 574/92.Touto zmluvou teda som zabezpečovala hlavný
záväzok M. K. a žalovaného v 1 .rade, ale nie svoj osobný peňažný záväzok, lebo som
žiaden záväzok nemala.
Žalobca, ale aj súdy mali petit žaloby, rozsudku formulovať inak, ak tak neurobili,
žalovaný mal žalobu žalobcu zamietnuť.
Sme toho názoru, že v zmysle § 151 md, ods. 1 písm. a, c Obč. zák. došlo k zániku
záložného práva.
Právny predchodca žalobcu v zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 14. 05. 1992
pod č. 723296-5 si nedohodol s nami také ustanovenie, podmienku, zmluvné dojednanie,
podľa ktorého by záložné právo trvalo aj v prípade, ak by právny predchodca žalobcu
odstúpil od úverovej zmluvy.
K zrušeniu úverovej zmluvy a jej zániku došlo odstúpením od úverovej zmluvy
právnym predchodcom žalobcu v októbri 1993. ...
Právny predchodca žalobcu si práva uplatnil v tomto konaní až 28. 10. 2002 a boli
jeho práva premlčané.
Za podstatnú vec a arbitrárne rozhodnutie žalovaného vidíme aj v tom, že právny
predchodca žalobcu v zmysle § 79 ods. 1 OSP skutkovo vymedzil žalobu tak, že si uplatnil
právo na zaplatenie sumy 37 343,16,- € (1 125 000,- Sk) a uspokojenia tejto pohľadávky len
z výťažku predaja nehnuteľností v BSM nás žalovaných na základe pohľadávky z úverovej
zmluvy a zo zabezpečenia pohľadávky zmluvou o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam s tým, že zo strany dlžníka ani žalovaných k žiadnemu plneniu nedošlo
a preto petit žaloby znel na zaplatenie s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno
domáhať len z výťažku predaja nehnuteľností.
Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok, ale z iných dôvodov. Týmito dôvodmi
bolo vrátenie plnenia po odstúpení od úverovej zmluvy. Žalobca však takéto skutkové
okolnosti nikdy netvrdil. Išlo o rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu. Za
daného stavu, ak KS Košice uznal platnosť odstúpenia od úverovej zmluvy a žalobca žalobu
v zmysle § 95 OSOP nezmenil, KS Košice mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. KS Košice
rozhodol nad rámec uplatneného nároku v žalobe, t. j rozhodol o tom, čo žalobca skutkovo
nevymedzil a zo skutkových tvrdení ani nežiadal. Naviac KS Košice mal voči mne žalovanej
v 2. rade žalobu zamietnuť, pokiaľ sa žalobca domáhal voči mne plnenia a zaplatenia sumy
37 343,16,- €, lebo ja som úverovú zmluvu nepodpísala a nebola som dlžníčkou žalobcu
resp. jeho právneho predchodcu.
... Súdy nesprávne posúdili vec, keď nás na základe žaloby zaviazali zaplatiť
žalobcovi sumu 37 434,16,- € s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno domáhať
len z výťažku predaja nehnuteľností, lebo na zistený skutkový stav aplikovali nesprávnu
normu alebo čiastočne aj správne normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne. KS Košice
porušil teda princíp „iura novit curia“, t. j., že súd pozná právo.»
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1.) Základné práva A. K. a A. K... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod sp. zn. 3 Cob/223/2010, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu v Trebišove zo dňa 15. 04. 2010 pod spis. zn. 5 Cb/191/2002 boli porušené.
2.) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod spis. zn.
3 Cob/223/2010 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3.) Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke
v 2.rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia každému v sume po
617,26,- € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu
sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení označeného základného
práva zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného listinou, a to rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011 tým, že:
A) právny záver krajského súdu o tom, že záložné právo zriadené na základe záložnej
zmluvy zabezpečuje aj pohľadávku žalobcu z bezdôvodného obohatenia vzniknutú
odstúpením od úverovej zmluvy, je svojvoľný,
B) krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť
žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu, že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej
zmluvy je povinný vrátiť druhému, čo podľa nej dostal, pretože sťažovatelia na základe
úverovej zmluvy žiadne peňažné plnenie od záložného veriteľa nedostali,
C) krajský súd napriek tomu, že žalobca si žalobou uplatnil svoj nárok až 28. októbra
2002, neprihliadol na námietku premlčania vznesenú sťažovateľmi už v konaní pred
okresným súdom, čím boli sťažovatelia na zaplatenie žalovanej sumy zaviazaní arbitrárne.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd vo vzťahu ku kľúčovým námietkam sťažovateľov svoje rozhodnutie
odôvodnil takto:
„... Riaditeľ S., mestská pobočka v T., bol oprávnený uzatvárať a podpisovať
úverové zmluvy i zmluvy o zriadení záložného práva. Vyplýva to z organizačného poriadku
a nepotreboval na to osobitné poverenie. Z tohoto pohľadu sú zmluva o úvere i zmluva o
zabezpečení pohľadávky platné. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod ich neplatnosti.
Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14. 5. 1992 mala za
úlohu zabezpečiť pohľadávku, vzniknutú z úverovej zmluvy. Uspokojenie sporiteľne pri
výkone záložného práva sa riadi ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka). Naviac úver bol poskytnutý
podnikateľovi M. K.. a preto tento prípad je spravovaný Obchodným zákonníkom (§ 261
ods. 4 Obchodného zákonníka).
Záložná zmluva mala zabezpečiť pohľadávku vzniknutú z úverovej zmluvy.
V prípade odstúpenia od úverovej zmluvy, táto sa od začiatku zrušuje (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka), ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté inak. Každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal
(§ 457 Občianskeho zákonníka).
Samotné zabezpečenie pohľadávky nezaniklo, pretože pohľadávka nebola
uspokojená.
Treba poznamenať, že aj prípadná pohľadávka z bezdôvodného obohatenia vznikne z
odstúpenia od úverovej zmluvy a vždy ide o tú istú pohľadávku, len z iného právneho
dôvodu a nie je potrebné zvláštne dojednanie.
Za takejto situácie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným v
uznesení z 30. 9. 2004, č. k. 1 Cob/119/2008-81 je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil. (§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“
A. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú svojvoľnosť právneho záveru
krajského súdu o tom, že záložné právo zriadené záložnou zmluvou uzavretou medzi
sťažovateľmi ako záložcami a záložným veriteľom bez osobitného dojednania zabezpečuje
aj pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutú odstúpením od
úverovej zmluvy.
V uvedenej súvislosti krajský súd svoj právny záver založil na konštatovaní, že
právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatňuje realizáciu záložného práva, ktorý
spočíva buď vo vrátení úverom poskytnutých peňažných prostriedkov, alebo vo vrátení
bezdôvodného obohatenia z odstúpenia od úverovej zmluvy, v konečnom dôsledku nič
nemení na tom, že v každom prípade ide o pohľadávku žalobcu, ktorej vznik tkvie
v úverovej zmluve.
V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že pokiaľ záložné právo
zriadené záložnou zmluvou malo zabezpečiť pohľadávku z úverovej zmluvy, čo
nespochybňujú ani samotní sťažovatelia, a krajský súd na jej základe dospel k záveru, že
toto záložné právo zabezpečovalo celkovú návratnosť z titulu úveru poskytnutých
peňažných prostriedkov, a preto odstúpením právneho predchodcu žalobcu od úverovej
zmluvy nezaniklo, tento záver krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľný, ani za
ústavne neudržateľný.
Napokon právny záver krajského súdu o tom, že záložné právo zabezpečovalo
návratnosť na základe úverovej zmluvy z titulu úveru poskytnutých peňažných
prostriedkov, je podľa názoru ústavného súdu v plnom súlade so samotným zmyslom
a účelom uzavretia záložnej zmluvy, ktorý musel byť sťažovateľom od samého počiatku
známy.
V danom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru o tom, že
záložné právo zriadené záložnou zmluvou zabezpečovalo aj pohľadávku z titulu
bezdôvodného obohatenia vzniknutú dôsledkom zrušenia úverovej zmluvy odstúpením,
nijako nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, a teda za taký, ktorý by indikoval
možnosť porušenia práv sťažovateľov.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym záverom krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
záveru.
B. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd nesprávne
právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu,
že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej zmluvy je povinný vrátiť druhému,
čo podľa nej dostal, pretože sťažovatelia na základe úverovej zmluvy žiadne peňažné
plnenie od záložného veriteľa nedostali, je potrebné podotknúť, že v danom prípade ide
o právnu situáciu, pri ktorej na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy proti dlžníkovi
nie dlžník, ale sťažovatelia ako záložcovia zriadili záložné právo k svojim nehnuteľnostiam.
Podľa § 151f ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom
v rozhodujúcom období ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa
záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka
je premlčaná.
Súdna prax v záujme vytvorenia predpokladov preto, aby nároky záložných veriteľov
boli v rámci vykonávacieho konania reálne uspokojiteľné aj v prípadoch, keď osoba záložcu
nie je identická s osobou dlžníka, si osvojila právny názor, ktorý spočíva v požiadavke,
aby si záložný veriteľ uplatnil svoj nárok takým žalobným návrhom, ktorým sa môže
domáhať zaplatenia svojej zabezpečenej pohľadávky vrátane jej príslušenstva len z výťažku
predaja predmetu zálohu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obo 113/99). Dôvodom uvedenej požiadavky je, že pokiaľ by mal byť výrok rozsudku
vyjadrený iba spôsobom, že záložca je povinný „strpieť“ výkon záložného práva v prospech
záložného veriteľa, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z.) jeho výkon by bolo možné „realizovať“ iba ukladaním peňažných pokút
do úhrnnej výšky 100 000 Sk (teraz 3 310 €, pozn.), čo by v podstate pre záložného veriteľa
znamenalo jeho nevykonateľnosť.
Napriek tomu, že vecnému právu záložného veriteľa pôsobiacemu erga omnes
zodpovedá povinnosť záložcu strpieť predaj zálohu na uspokojenie pohľadávky záložného
veriteľa vyplývajúcu z ustanovenia § 151f ods. 1 Občianskeho zákonníka, v záujme
zabezpečenia jej reálneho presadenia v rámci budúceho vykonávacieho konania ju až
samotná súdna prax rozvinula do procesnoprávnej podoby ako povinnosť na peňažné
plnenie. Takéto výnimočné „dotvorenie“ zákona bolo nielen potrebné, ale
z ústavnoprávneho hľadiska zároveň nevyhnutné a akceptovateľné.
Znakom právneho štátu je totiž princíp zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva aj
z princípu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny). Princíp
zákazu denegatio iustitiae je potrebné aplikovať aj vo vykonávacom – exekučnom konaní.
Vychádzajúc z tohto základného princípu výkonu spravodlivosti, v rozpore s ním by bol
práve taký výklad zákona, ktorý by znemožňoval nárok garantovaný hmotným právom
presadiť prostredníctvom oprávnených orgánov.
Napokon, ústavný súd už v minulosti vyslovil: „... Je zrejmé, že v právnom štáte sú
vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje
povinnosti a tiež, že štát bude túto zásadu podporovať a poskytovať veriteľom primeranú
ochranu...“ (m. m. sp. zn. PL. ÚS 11/96).
Ústavný súd preto v okolnostiach posudzovanej veci nemá dôvod pochybovať
o správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým pri rešpektovaní už uvedeného
právneho úzusu potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 Cb 191/2002-215 z 15. apríla
2010, výrokovou časťou ktorého boli sťažovatelia ako záložcovia zaviazaní na zaplatenie
určenej sumy záložnému veriteľovi z dôvodu, že dlžník na základe úverovej zmluvy z titulu
úveru prevzaté peňažné prostriedky nevrátil, hoci sami sťažovatelia na základe odstúpením
zrušenej úverovej zmluvy žiadne peňažné prostriedky nedostali.
Právny záver krajského súdu ani v tejto časti nemožno považovať za arbitrárny či
zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
C. Sťažovatelia napokon namietajú, že krajský súd neprihliadol na riadne a včas
vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného práva, resp. že žalobcovi priznal
premlčané právo.
V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že názor krajského súdu vyslovený už
v odôvodnení jeho skoršieho uznesenia č. k. 1 Cob 119/2008-81 z 30. septembra 2004
v danej veci, na ktoré krajský súd poukázal v napadnutom rozsudku a v zmysle ktorého
pohľadávka žalobcu proti dlžníkovi v čase podania žaloby (t. j. 28. októbra 2002) nebola
ešte premlčaná, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Vzhľadom na to, že súdne konanie, v rámci ktorého bol dlžník z titulu neuhradenia
pohľadávky z úverovej zmluvy zaviazaný na zaplatenie sumy 1 629 365,80 Sk a jeho
príslušenstva, bolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Cb 8475/94 z 24. mája 1999, t. j. 27. júla 1999, ako aj na to, že práva priznané
právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa premlčujú za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa týchto
rozhodnutí plniť, právny záver krajského súdu, pokiaľ ide o nepremlčanie práva žalobcu
proti sťažovateľom ako záložcom v čase podania žaloby, sa nijako neprieči zmyslu a účelu
ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého záložné práva sa
nepremlčujú skôr ako zabezpečená pohľadávka.
Napokon sťažovatelia v priebehu konania o žalobe ani nenamietali, že by sa právo
žalobcu na zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy proti dlžníkovi bolo premlčalo,
resp. dovolávali sa iba premlčania práva žalobcu vo vzťahu k sebe samým.
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu z uvedeného hľadiska tak
nemožno považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali
podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia týchto nárokov
domáhali, už nerozhodoval.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011