Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 315/2010
PDF · 148.25 KB
No categories available
I. ÚS 315/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š.,
Š., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 1 T 43/2008 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 Tos 62/2009 z 25. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2010 doručená sťažnosť R. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 43/2008 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 62/2009 z
25. novembra 2009.
2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv,
prizná sa mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhrada trov konania.
II.
3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku
1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
4. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný
súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. Ústavný súd na úvod poznamenáva, že sťažnosť, ktorá bola doručená 11. februára
2010 v mene sťažovateľa jeho právnym zástupcom, obsahovala v súlade s § 50 ods. 1
písm. a) zákona ústavnom súde aj označenie základného práva, ktoré bolo podľa jeho
názoru porušené. Konkrétne v nej sťažovateľ uvádzal porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu sťažnosti, ako aj jej
doplnenia sťažovateľom, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. februára 2010, je však
zrejmé, že sťažovateľ namieta prieťahy v konaní a nezákonnosť rozhodovania okresného
súdu a krajského súdu o jeho väzbe.
6. Ústavný súd preto pokladal za potrebné uviesť, že vzťah medzi právami podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný, ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti
lehoty na prejednanie veci súdom sa vzťahuje na všetkých účastníkov súdneho konania
s cieľom chrániť ich pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 dohovoru sa týka
len obvinených osôb, ktoré sú pozbavené osobnej slobody, a ochraňuje ich pred
neopodstatnene dlhou väzbou (obdobne pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Stogmüller v. Rakúsko, 10. november 1996, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj
rozsudok vo veci Punzelt, § 98). Zákonite potom aj slovne príbuzné pojmy, akými sú
napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“, sa vykladajú sčasti odlišne pri čl. 17
ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v porovnaní s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru (III. ÚS 7/00, III. ÚS 149/04).
7. Vychádzajúc z uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru sa
nevzťahujú na rozhodovanie o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe, lebo rýchlosť
konania zakotvuje čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s § 79 ods. 3 Trestného poriadku.
Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa ústavy súd porušiť iba
právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou, podľa čl. 17 ústavy
(III. ÚS 149/04). Ústavný súd sa vzhľadom na doplnenia sťažnosti sťažovateľom, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 22. februára 2010, ako aj s ohľadom na § 31a zákona o ústavnom
súde v nadväznosti na § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zaoberal sťažnosťou
z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením predsedu
senátu okresného súdu sp. zn. 1 T 43/08 zo 6. februára 2009 z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu
9. októbra 2009 žiadosť o prepustenie z väzby. O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd
uznesením 22. októbra 2009 na hlavnom pojednávaní tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal
proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho oznámení vyhlásením na hlavnom pojednávaní
sťažnosť. Z uvedeného dôvodu preto o sťažnosti rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosť
uznesením sp. zn. 5 Tos 62/2009 na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2009 zamietol.
Uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 15. decembra 2009 a jeho obhajcovi
16. decembra 2009. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho
práv, spočíva v tom, že okresný súd a krajský súd nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby z 9. októbra 2009 urýchlene, keďže okresný súd rozhodol na hlavnom pojednávaní
22. októbra 2009 a krajský súd na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2009, ktorého
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 15. decembra 2009.
9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo
inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec
bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby postupom okresného súdu ústavný súd uvádza:
Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby z 9. októbra 2009 na okresnom súde.
O žiadosti rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní 22. októbra 2009 uznesením,
ktoré bolo sťažovateľovi ihneď oznámené. Okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie
z väzby teda za 13 dní od jej podania. Postup okresného súdu preto svedčí o urýchlenom
a prednostnom konaní súdu, a preto mu nemožno pripísať porušenie práva na urýchlené
rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa. Rozhodnutie okresného súdu je aj riadne odôvodnené,
náležite sa vysporiadalo s argumentáciou sťažovateľa, takže ho nemožno považovať ani za
arbitrárne či svojvoľné. Ústavný súd preto nezistil v postupe okresného súdu namietané
porušenie sťažovateľom označených práv.
11. K námietke týkajúcej sa rýchlosti konania a rozhodovania krajského súdu ako
sťažnostného súdu ústavný súd uvádza:
V období od 22. októbra 2009 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) do
15. decembra 2009 (doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) konajúce všeobecné
súdy a sťažovateľ realizovali sled týchto procesných úkonov: ústne zahlásenie sťažnosti
sťažovateľom priamo na hlavnom pojednávaní 22. októbra 2009 (ktorú už sťažovateľ
písomne neodôvodnil), písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu, neverejné
zasadnutie krajského súdu a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa (25. novembra 2009),
písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu a jeho doručenie sťažovateľovi, čo tiež
svedčí o primeranosti konania o sťažnosti. V tejto súvislosti nemožno opomenúť tú
skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní 22. októbra 2009, na ktorom okresný súd
rozhodoval zároveň o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bol sťažovateľ uznaný
vinným z viacerých trestných činov a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
11 rokov. Vzhľadom na odvolanie podané sťažovateľom, ako aj okresným prokurátorom vo
veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozhodol 25. februára 2010 tak, že rozhodnutie
okresného súdu zmenil iba v časti výroku o treste a sťažovateľovi uložil prísnejší trest.
Zároveň z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa už v minulosti
dopustil viacerých trestných činov, za ktoré bol v niekoľkých prípadoch aj právoplatne
odsúdený.
Nielen ústavný súd, ale aj Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že väzba má
mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych
intervaloch. Rýchlosť preskúmania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je
nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej
veci (Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Ústavný súd preto nemohol
ponechať bez povšimnutia tú okolnosť, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu, že bude
pokračovať v trestnej činnosti, pretože sa v minulosti dopustil viacerých trestných činov
a bol za ne aj právoplatne odsúdený. Pri oboznamovaní sa so sťažnosťou a jej prílohami
bolo zistené, že proti sťažovateľovi je zároveň vedené trestné stíhanie aj pre iné skutky na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 3 T 72/08.
12. Konanie na krajskom súde síce trvalo dlhšie ako jeden mesiac, čo by na prvý
pohľad mohlo vzbudiť pochybnosti o urýchlenom postupe pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ale na strane druhej ústavný súd považuje za
potrebné rešpektovať aj tú skutočnosť, že krajský súd nevystupoval v pozícii
prvostupňového súdu, ale až v pozícii sťažnostného súdu, ktorý na podklade sťažnosti
sťažovateľa iba preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia okresného súdu
a správnosť jeho postupu v konaní, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo. Preto samotná
dĺžka konania krajského súdu o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorú sťažovateľ
namietal, nepredstavuje porušenie označených práv sťažovateľa.
13. Ústavný súd prihliadol aj na okolnosti, ktoré zapríčinili vzatie sťažovateľa do
väzby, vrátane toho, že sťažovateľ sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti, v dôsledku čoho
došlo k jeho vzatiu do väzby. Odhliadnuc od týchto okolností ústavný súd aj pri posúdení
časovej súslednosti úkonov okresného súdu a krajského súdu nezistil porušenie označených
práv sťažovateľa ústavnoprávnej intenzity.
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).
15. Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania
odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2, ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (priznanie finančného
zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo
slobody (čl. 127 ods. 3 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010