Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (72)IV. ÚS 85/2011
PDF · 253.93 KB
No categories available
IV. ÚS 85/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.
M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.
1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos/52/2010
zo 16. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2010 doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/52/2010
zo 16. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sestra sťažovateľa návrhom z 15. apríla
2010 požiadala okresný súd, aby rozhodol o sťažovateľovom podmienečnom prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), pretože podľa jej
názoru boli splnené formálne aj materiálne predpoklady na jeho prepustenie, o čom svedčilo
aj hodnotenie z Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody Trenčín (ďalej len „NOO a ÚVTOS“), z ktorého jednoznačne vyplýva, že
u sťažovateľa došlo k splneniu účelu trestu, a preto bolo odporúčané jeho podmienečné
prepustenie.
S uvedeným názorom sa však okresný súd nestotožnil a uznesením sp. zn.
1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010 konštatoval nesplnenie materiálnych predpokladov
podmienečného prepustenia a návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, ako
aj jeho sestra sťažnosť krajskému súdu, ktorá však bola uznesením sp. zn. 2 Tos/52/2010
zo 16. septembra 2010 zamietnutá.
Podľa sťažovateľa oboma napadnutými uzneseniami boli porušené jeho označené
práva, keď oba súdy nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia, a tieto
rozhodnutia sú preto arbitrárne. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vzali
všeobecné súdy do úvahy predovšetkým správanie sťažovateľa počas výkonu väzby,
a nie počas výkonu trestu odňatia slobody (čo im zákon neumožňuje) a poukázali
aj na závažnosť a spôsob vykonania trestného činu sťažovateľom, ako aj na spôsobený
následok, pričom tieto okolnosti boli už zohľadnené pri ukladaní trestu, a preto nemôžu
sťažovateľa opäť negatívne postihovať pri rozhodovaní o návrhu na podmienečné
prepustenie. Taktiež sťažovateľ vytýka súdom oboch stupňov, že vôbec nebrali zreteľ
na pozitívne hodnotenia NOO a ÚVTOS, ako aj to, že sa nevysporiadali s konštatovaním
kladnej prognózy sťažovateľa a s odporúčaním na jeho prepustenie. Oba napadnuté súdy
podľa názoru sťažovateľa neuviedli, na základe akých skutočností mali za preukázané
nesplnenie materiálnych predpokladov podmienečného prepustenia, ani neuviedli právne
úvahy, ktorými sa pritom spravovali. Krajský súd sa napokon nevysporiadal ani
s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a jeho stanoviskom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať
tento nález:
„Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 1 Pp/52/2010 zo dňa 1. 7. 2010 a Krajský
súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo dňa 16. 9. 2010 porušili základné právo
V. F. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Pp/52/2010 zo dňa 1. 7. 2010
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo dňa 16. 9. 2010 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
V. F. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur...
V. F. priznáva náhradu trov konania...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/52/2010
zo 16. septembra 2010.
1. Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho
označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa
na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Je nepochybné, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ
právo podať sťažnosť. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ toto právo využil a proti
prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka
porušenia označených práv sťažovateľa v podobe podanej sťažnosti proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny
názor vyjadril v označenom uznesení tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného
súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06,
2. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej zaoberal tou
časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (IV. ÚS 157/09).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základnými právami
zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto
pohľadu ústavný súd pristúpil aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Krajský súd v Trenčíne podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnostiach
preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali
sťažnosti, ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a takto
zistil, že sťažnosti odsúdeného V. F. a navrhovateľky M. H. nie sú dôvodné.
Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu sa plne stotožnil s napadnutým
rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za zákonné a vecne správne s tým, že si plne
osvojil závery okresného súdu, ako i dôvody, pre ktoré bol návrh navrhovateľky
na podmienečné prepustenie odsúdeného V. F. zamietnutý. Taktiež prijal konštatovanie
okresného súdu, že závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený
následok, ale aj negatívne správanie a povahové vlastnosti odsúdeného počas výkonu
väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa
odsúdený správal nedisciplinovane, bol opakovane disciplinárne trestaný, nedávajú
dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.“
K v sťažnosti uvedenej námietke, že sťažovateľ dostal priestor na vyjadrenie
až po prednesení konečných návrhov, keď sa senát odobral na poradu, krajský súd uviedol,
že toto sa nezakladá na pravde a že „zo zápisnice o verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo dňa
1. 7. 2010 na č. l. 10-11 je zrejmé, že predseda senátu udelil slovo na konečné návrhy,
v rámci ktorých sa postupne vyjadrili do zápisnice o verejnom zasadnutí všetky prítomné
procesné strany. Postupne sa vyjadrili prokurátorka, navrhovateľka M. H., obhajca
JUDr. K. a na záver odsúdený V. F. A až potom senát okresného súdu vykonal neverejnú
poradu, na ktorej rozhodoval o návrhu navrhovateľky M. H. a toto rozhodnutie verejne
potom vyhlásil, tak ako je to zachytené v zápisnici o verejnom zasadnutí.“.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd plne
stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza:
„Senát okresného súdu po oboznámení sa so spisovým materiálom, predovšetkým
potom s návrhom sestry odsúdeného, hodnotením ústavu, skráteným výpisom klienta
a pripojeným trestným spisom Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 8 Pp/123/2009, uvádza,
že u odsúdeného V. F. je síce splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie), ale
nie je u neho splnená podmienka materiálna, nakoľko predpokladom na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu je v tomto prípade súčasné splnenie troch zákonných
podmienok, a to, že odsúdený vykonal už dve tretiny uloženého trestu, vo výkone trestu
plnením si svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa
od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na to,
do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený. Oproti predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu pri tom
došlo len k jednej zmene, a to tej, že odsúdený obdržal ďalšiu odmenu. Inak je jeho
hodnotenie totožné, a keďže na strane odsúdeného nenastala za tak krátky čas
od predchádzajúceho rozhodnutia taká podstatná zmena okolností, ktorá by preukazovala
odôvodnené očakávanie, že sa polepšil a v budúcnosti povedie riadny život, senát okresného
súdu nemohol vyhovieť návrhu sestry odsúdeného, nakoľko k tomu neboli splnené zákonné
podmienky. Taktiež závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený
následok, ale aj negatívne správanie a povahové vlastnosti odsúdeného počas výkonu
väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa
odsúdený správal nedisciplinované, bol opakovane disciplinárne trestaný, nedávajú
dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.
Z uvedených dôvodov preto zamietol návrh sestry odsúdeného o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko odsúdený nespĺňa dôsledne všetky
zákonom stanovené podmienky pre také rozhodnutie.“
Ústavný súd pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky
podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu.
Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov,
na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom
v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti
i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08). Pokiaľ
všeobecný súd prihliadol na okolnosť, že vzhľadom na závažnosť a spôsob vykonania
trestného činu, spôsobený následok, ako aj negatívne správanie sťažovateľa a jeho
povahové vlastnosti počas výkonu väzby nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného
polepšenia, a preto nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa,
je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia
slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej
trestnej činnosti.
Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe
návrhu oprávnenej osoby (§ 415 ods. 1 Trestného poriadku) pri splnení formálnych
podmienok (zákonom ustanovená doba povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia
slobody) a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia
slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti) ustanovených
Trestným zákonom, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon
č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Posledné dva
spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach ustanovujú o hodnotení ústavu, ktoré si
všeobecný súd vyžiadava k návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody odsúdeného. Všeobecný súd, ktorý o takomto návrhu rozhoduje, nemá vo vzťahu
k zisteniu splnenia tej materiálnej podmienky, ktorá súvisí so správaním odsúdeného
vo výkone trestu odňatia slobody, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve
z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.
Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení
musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe
odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto
okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno
od odsúdeného očakávať potom, ako opustí ústav na výkon trestu odňatia slobody.
Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného
prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť
správanie odsúdeného (v danom prípade sťažovateľa) počas výkonu trestu odňatia slobody.
Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody,
ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti
a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života. Podľa názoru ústavného
súdu ak sa do výkonu trestu odňatia slobody započítava u odsúdeného vykonaná väzba
(§ 45 Trestného zákona), potom je legitímny aj postup všeobecného súdu, ktorý pri
preskúmaní splnenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia sťažovateľa
berie do úvahy jeho správanie nielen počas výkonu samotného trestu odňatia slobody, ale
aj počas výkonu väzby.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy
prichádzajúcich predpokladov (formálnych a materiálnych) na uplatnenie tohto
trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné
prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol (hoci len formou stotožnenia sa s odôvodnením prvostupňového súdu
a osvojením si jeho záverov), že pokiaľ ide o materiálnu podmienku súvisiacu s jeho
správaním vo väzení, táto splnená nebola. Vychádzal pritom aj z hodnotenia
NOO a ÚVTOS, v ktorom bolo jeho správanie počas výkonu väzby hodnotené ako
negatívne. Druhostupňový súd jasne formuloval, z akých dôkazov vychádzal. Prvoradé bolo
preňho spomínané hodnotenie, ktoré popisovalo správanie sťažovateľa aj vo väzení, ako
aj spis okresného súdu sp. zn. 8 Pp/123/2009 (rozhodovanie o predchádzajúcom návrhu
sťažovateľa na podmienečné prepustenie, ktoré bolo právoplatne skončené len štyri mesiace
pred vydaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu
na sťažovateľovo podmienečné prepustenie). Po vyhodnotení zadovážených dôkazov
a aplikácii na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných právnych predpisov dospel krajský
súd k záveru, že doterajším a komplexným správaním vo väzení sťažovateľ neplnil účel
trestu a v istom, ale významnom časovom období, keď sa nachádzal vo väzbe,
sa nepodriaďoval ustanovenému režimu. Preto odôvodnenie nesplnenia jednej časti
materiálnej podmienky podmienečného prepustenia sťažovateľa jeho negatívnym správaním
počas výkonu väzby (nedisciplinované správanie, opakované disciplinárne potrestanie),
ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu (čiže vzorné správanie
sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody trvalo kratšie ako negatívne vo výkone
väzby), sa nejaví, ako uviedol sťažovateľ, arbitrárnym. Navyše, od predchádzajúceho
zamietajúceho rozhodnutia o jeho podmienečnom prepustení pre krátkosť času nedošlo
k takej podstatnej zmene okolností, ktoré by odôvodňovali všeobecnému súdu rozhodnúť
o návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa inak. Podľa názoru ústavného súdu
úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa nedošlo k splneniu spomínanej
materiálnej podmienky, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako povrchné alebo
neodôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval
s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom,
ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že tým vytvoril
preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon
krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy
pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol povinný vyhovieť požiadavke
sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým
záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju
pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (taktiež
základné právo podľa čl. 17 ods. 1 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu
na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody ani zamietnutím
sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh
na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, pokiaľ všeobecné
súdy riadne preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto
inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo aj v okolnostiach danej veci, bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011