Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 1. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 16. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2010 doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 1. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sestra sťažovateľa návrhom z 15. apríla

2010 požiadala okresný súd, aby rozhodol o sťažovateľovom podmienečnom prepustení

z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), pretože podľa jej

názoru boli splnené formálne aj materiálne predpoklady na jeho prepustenie, o čom svedčilo

aj hodnotenie z Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody Trenčín (ďalej len „NOO a ÚVTOS“), z ktorého jednoznačne vyplýva, že

u sťažovateľa došlo k splneniu účelu trestu, a preto bolo odporúčané jeho podmienečné

prepustenie.

S uvedeným názorom sa však okresný súd nestotožnil a uznesením sp. zn.

z 1. júla 2010 konštatoval nesplnenie materiálnych predpokladov

podmienečného prepustenia a návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, ako

aj jeho sestra sťažnosť krajskému súdu, ktorá však bola uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2010 zamietnutá.

Podľa sťažovateľa oboma napadnutými uzneseniami boli porušené jeho označené

práva, keď oba súdy nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia, a tieto

rozhodnutia sú preto arbitrárne. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vzali

všeobecné súdy do úvahy predovšetkým správanie sťažovateľa počas výkonu väzby,

a nie počas výkonu trestu odňatia slobody (čo im zákon neumožňuje) a poukázali

aj na závažnosť a spôsob vykonania trestného činu sťažovateľom, ako aj na spôsobený

následok, pričom tieto okolnosti boli už zohľadnené pri ukladaní trestu, a preto nemôžu

sťažovateľa opäť negatívne postihovať pri rozhodovaní o návrhu na podmienečné

prepustenie. Taktiež sťažovateľ vytýka súdom oboch stupňov, že vôbec nebrali zreteľ

na pozitívne hodnotenia NOO a ÚVTOS, ako aj to, že sa nevysporiadali s konštatovaním

kladnej prognózy sťažovateľa a s odporúčaním na jeho prepustenie. Oba napadnuté súdy

podľa názoru sťažovateľa neuviedli, na základe akých skutočností mali za preukázané

nesplnenie materiálnych predpokladov podmienečného prepustenia, ani neuviedli právne

úvahy, ktorými sa pritom spravovali. Krajský súd sa napokon nevysporiadal ani

s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a jeho stanoviskom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať

tento nález:

„Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. zo dňa 1. 7. 2010 a Krajský

súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 16. 9. 2010 porušili základné právo

V. F. na spravodlivé súdne konanie zaručené v

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo

na osobnú slobodu zaručené v .

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 1. 7. 2010

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 16. 9. 2010 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

V. F. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur...

V. F. priznáva náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa a na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 1. júla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2010.

1. Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho

označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa

na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ

právo podať sťažnosť. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ toto právo využil a proti

prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 16. septembra 2010. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka

porušenia označených práv sťažovateľa v podobe podanej sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny

názor vyjadril v označenom uznesení tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

2. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej zaoberal tou

časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 1. júla 2010.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou

inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

so základným právom na súdnu ochranu podľa a základnými právami

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Z takéhoto

pohľadu ústavný súd pristúpil aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Trenčíne podľa pri rozhodovaní o sťažnostiach

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali

sťažnosti, ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a takto

zistil, že sťažnosti odsúdeného V. F. a navrhovateľky M. H. nie sú dôvodné.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu sa plne stotožnil s napadnutým

rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za zákonné a vecne správne s tým, že si plne

osvojil závery okresného súdu, ako i dôvody, pre ktoré bol návrh navrhovateľky

na podmienečné prepustenie odsúdeného V. F. zamietnutý. Taktiež prijal konštatovanie

okresného súdu, že závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený

následok, ale aj negatívne správanie a povahové vlastnosti odsúdeného počas výkonu

väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa

odsúdený správal nedisciplinovane, bol opakovane disciplinárne trestaný, nedávajú

dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.“

K v sťažnosti uvedenej námietke, že sťažovateľ dostal priestor na vyjadrenie

až po prednesení konečných návrhov, keď sa senát odobral na poradu, krajský súd uviedol,

že toto sa nezakladá na pravde a že „zo zápisnice o verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo dňa

1. 7. 2010 na č. l. 10-11 je zrejmé, že predseda senátu udelil slovo na konečné návrhy,

v rámci ktorých sa postupne vyjadrili do zápisnice o verejnom zasadnutí všetky prítomné

procesné strany. Postupne sa vyjadrili prokurátorka, navrhovateľka M. H., obhajca

JUDr. K. a na záver odsúdený V. F. A až potom senát okresného súdu vykonal neverejnú

poradu, na ktorej rozhodoval o návrhu navrhovateľky M. H. a toto rozhodnutie verejne

potom vyhlásil, tak ako je to zachytené v zápisnici o verejnom zasadnutí.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd plne

stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza:

„Senát okresného súdu po oboznámení sa so spisovým materiálom, predovšetkým

potom s návrhom sestry odsúdeného, hodnotením ústavu, skráteným výpisom klienta

a pripojeným trestným spisom Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. , uvádza,

že u odsúdeného V. F. je síce splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie), ale

nie je u neho splnená podmienka materiálna, nakoľko predpokladom na podmienečné

prepustenie z výkonu trestu je v tomto prípade súčasné splnenie troch zákonných

podmienok, a to, že odsúdený vykonal už dve tretiny uloženého trestu, vo výkone trestu

plnením si svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa

od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na to,

do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený. Oproti predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu pri tom

došlo len k jednej zmene, a to tej, že odsúdený obdržal ďalšiu odmenu. Inak je jeho

hodnotenie totožné, a keďže na strane odsúdeného nenastala za tak krátky čas

od predchádzajúceho rozhodnutia taká podstatná zmena okolností, ktorá by preukazovala

odôvodnené očakávanie, že sa polepšil a v budúcnosti povedie riadny život, senát okresného

súdu nemohol vyhovieť návrhu sestry odsúdeného, nakoľko k tomu neboli splnené zákonné

podmienky. Taktiež závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený

následok, ale aj negatívne správanie a povahové vlastnosti odsúdeného počas výkonu

väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa

odsúdený správal nedisciplinované, bol opakovane disciplinárne trestaný, nedávajú

dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.

Z uvedených dôvodov preto zamietol návrh sestry odsúdeného o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko odsúdený nespĺňa dôsledne všetky

zákonom stanovené podmienky pre také rozhodnutie.“

Ústavný súd pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky

podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu.

Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov,

na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom

v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti

i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (). Pokiaľ

všeobecný súd prihliadol na okolnosť, že vzhľadom na závažnosť a spôsob vykonania

trestného činu, spôsobený následok, ako aj negatívne správanie sťažovateľa a jeho

povahové vlastnosti počas výkonu väzby nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného

polepšenia, a preto nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa,

je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia

slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej

trestnej činnosti.

Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe

návrhu oprávnenej osoby ( ) pri splnení formálnych

podmienok (zákonom ustanovená doba povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia

slobody) a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia

slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti) ustanovených

, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Posledné dva

spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach ustanovujú o hodnotení ústavu, ktoré si

všeobecný súd vyžiadava k návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody odsúdeného. Všeobecný súd, ktorý o takomto návrhu rozhoduje, nemá vo vzťahu

k zisteniu splnenia tej materiálnej podmienky, ktorá súvisí so správaním odsúdeného

vo výkone trestu odňatia slobody, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve

z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení

musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe

odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto

okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno

od odsúdeného očakávať potom, ako opustí ústav na výkon trestu odňatia slobody.

Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného

prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť

správanie odsúdeného (v danom prípade sťažovateľa) počas výkonu trestu odňatia slobody.

Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody,

ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti

a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života. Podľa názoru ústavného

súdu ak sa do výkonu trestu odňatia slobody započítava u odsúdeného vykonaná väzba

( ), potom je legitímny aj postup všeobecného súdu, ktorý pri

preskúmaní splnenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia sťažovateľa

berie do úvahy jeho správanie nielen počas výkonu samotného trestu odňatia slobody, ale

aj počas výkonu väzby.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy

prichádzajúcich predpokladov (formálnych a materiálnych) na uplatnenie tohto

trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné

prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol (hoci len formou stotožnenia sa s odôvodnením prvostupňového súdu

a osvojením si jeho záverov), že pokiaľ ide o materiálnu podmienku súvisiacu s jeho

správaním vo väzení, táto splnená nebola. Vychádzal pritom aj z hodnotenia

NOO a ÚVTOS, v ktorom bolo jeho správanie počas výkonu väzby hodnotené ako

negatívne. Druhostupňový súd jasne formuloval, z akých dôkazov vychádzal. Prvoradé bolo

preňho spomínané hodnotenie, ktoré popisovalo správanie sťažovateľa aj vo väzení, ako

aj spis okresného súdu sp. zn. (rozhodovanie o predchádzajúcom návrhu

sťažovateľa na podmienečné prepustenie, ktoré bolo právoplatne skončené len štyri mesiace

pred vydaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu

na sťažovateľovo podmienečné prepustenie). Po vyhodnotení zadovážených dôkazov

a aplikácii na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných právnych predpisov dospel krajský

súd k záveru, že doterajším a komplexným správaním vo väzení sťažovateľ neplnil účel

trestu a v istom, ale významnom časovom období, keď sa nachádzal vo väzbe,

sa nepodriaďoval ustanovenému režimu. Preto odôvodnenie nesplnenia jednej časti

materiálnej podmienky podmienečného prepustenia sťažovateľa jeho negatívnym správaním

počas výkonu väzby (nedisciplinované správanie, opakované disciplinárne potrestanie),

ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu (čiže vzorné správanie

sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody trvalo kratšie ako negatívne vo výkone

väzby), sa nejaví, ako uviedol sťažovateľ, arbitrárnym. Navyše, od predchádzajúceho

zamietajúceho rozhodnutia o jeho podmienečnom prepustení pre krátkosť času nedošlo

k takej podstatnej zmene okolností, ktoré by odôvodňovali všeobecnému súdu rozhodnúť

o návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa inak. Podľa názoru ústavného súdu

úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa nedošlo k splneniu spomínanej

materiálnej podmienky, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako povrchné alebo

neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval

s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom,

ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že tým vytvoril

preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon

krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy

pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol povinný vyhovieť požiadavke

sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým

záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju

pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa (taktiež

základné právo podľa ) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu

na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody ani zamietnutím

sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh

na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, pokiaľ všeobecné

súdy riadne preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto

inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo aj v okolnostiach danej veci, bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011