Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 157/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. D. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2007 doručená sťažnosť PhDr. D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006 (ďalej

aj „namietané uznesenie“).

Podľa sťažovateľa porušenie jeho označeného práva spočíva v tom, že najvyšší súd

namietaným uznesením zastavil v merite veci konanie o ním podanom mimoriadnom

opravnom prostriedku – dovolaní.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol:

„V konkrétnej veci ide o problém týkajúci sa dôchodkového poistenia podľa zákona

č. Súdy, konkrétne Krajský súd v Bratislave, a v druhom stupni Najvyšší súd

SR ako odvolací súd, riešili ho riadne podľa piatej časti .

Pretože ich rozhodnutie po právnej stránke podľa mňa však nevychádzalo z platného

zákonného ustanovenia, využil som možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podľa ust. “

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd sa obsahom ním podaného

dovolania nezaoberal, ale uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006

konanie o ňom zastavil z dôvodov, že:

„a) dovolanie je prípustné iba vo veciach, uvedených v až 239 v spojení

s (správne má byť 250s, pozn.) ods. 1 a 2 , a že

b) dovolaním sa domáham preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho

súdu vo veci patriacej na konanie podľa druhej hlavy V. časti , v ktorej NS SR ako súd

dovolací nemá právo konať.“

V nadväznosti na to sťažovateľ argumentuje jednak tým, že v danom prípade išlo

o vec nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, v ktorých súdy rozhodujú

o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy V. časti

(ďalej aj „OSP“), a nie podľa druhej hlavy, a tiež tým, že «Vec bola prvostupňovým

aj druhostupňovým súdom prejednávaná a rozhodnutá podľa tretej hlavy V. časti ,

a nie podľa druhej hlavy, ako uvádza NS SR vo svojom uznesení. Dôkazom je rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, ktorý v ňom uvádza, že „ako súd vecne a miestne príslušný na

konanie podľa piatej časti tretej hlavy preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle

...“ (druhý odsek na str. 2 rozsudku). Nadväzne NS SR ako druhostupňový

súd o odvolaní proti tomuto rozsudku Krajského súdu rozhodoval podľa § 250s ods. 2

Teda podľa tretej hlavy V. časti , do ktorej patrí tak ust. , ako aj ust.

.

Aj na dotaz Krajského súdu môj právny zástupcu listom z 5. 3. 2003 súdu potvrdil

návrh vybaviť vec ako opravný prostriedok podľa tretej hlavy V. časti .».

Preto podľa sťažovateľa „Dôvodenie Najvyššieho súdu SR v uznesení

čís. 1 Sž-o-NS 31/2006, že vo veci nemôže konať ako dovolací súd, pretože ide o konanie

podľa druhej hlavy V. časti , kde NS SR nie je ako dovolací súd kompetentný konať,

je teda scestné a nie je pravdivé. Vyvracajú ho rozsudky prvostupňového,

i druhostupňového súdu, ktoré konali podľa a , teda podľa tretej,

a nie druhej hlavy časti V. . Tu Najvyšší súd SR podľa mňa porušil povinnosť a princíp

spravodlivosti v konaní o mojom dovolaní, ak ho zastavil v rozpore s ust.

na základe tejto svojej mylnej predstavy.“.

Sťažovateľ odmieta názor najvyššieho súdu, že dovolanie podľa

je prípustné iba v prípadoch uvedených v až , tvrdiac, že tento názor nemá

právny základ a má neprípustný reštriktívny charakter vo vzťahu k , ktorý

prípustnosť dovolania neobmedzuje.

Sťažovateľ pokračuje v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na to, že

„Ust. až 239 na strane jednej a ust. na strane druhej majú

podľa vlastného znenia rozdielny rozsah prípustnosti dovolania a upravujú rozdielne

oblasti.

a) Ustanovenia až 239 pojednáva o prípustnosti dovolania ako

opravného prostriedku v súdnych veciach, v ktorých súdy konajú podľa III. časti .

Uvádzajú, v ktorých prípadoch je dovolanie prípustné. Aj nadpis k časti ustanovení § 236 až

239 zneje o prípustnosti dovolania.

b) Naproti tomu ust. upravuje opravné prostriedky vo veciach

dôchodkového zabezpečenia, v ktorých súdy konajú podľa tretej hlavy V. časti . Cit. ust.

proti druhostuňovému rozhodnutiu NS SR o odvolaní proti rozhodnutiu

Krajského súdu dovolanie výslovne pripúšťa, a to bez akéhokoľvek obmedzenia. Teda aj bez

obmedzení, vyplývajúcich z ustanovení až 239 . Dokazuje to aj samotné znenie

druhej vety § 250s ods. 2, ktoré ustanovuje, že na konanie o dovolaní sa použijú primerane

ustanovenia tretej hlavy IV. časti . Sú to ustanovenia až 243d , nie

až 239 . Teda vo veciach dôchodkového zabezpečenia sa na dovolanie primerane

použijú ustanovenia nie o prípustnosti dovolania (§ 236 až 239), ale ustanovenia o konaní

o dovolaní samom ( až 243d ). Mylný názor NS SR je v priamom rozpore

so znením , v dôsledku ktorého NS SR porušil moje právo na spravodlivé

súdne konanie.“.

S poukazom na tieto dôvody sťažovateľ navrhuje, aby bola jeho sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie a aby ústavný súd vo veci samej rozhodol, že „uznesením Najvyššieho

súdu SR z 13. 12. 2006, čís. 1 Sž-o-NS 31/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa

PhDr. D. S., občana SR, na spravodlivé súdne konanie, zaručené článkom 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ozn. čís. )“.

Sťažovateľ sa zároveň domáha, aby ústavný súd namietané uznesenie zrušil

a prikázal najvyššiemu súdu konať o podanom dovolaní podľa .

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko

najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 1. februára 2008. V tomto stanovisku najvyšší

súd predovšetkým zdôraznil, že „žalobca nesprávne považuje konanie o preskúmanie

právoplatného rozhodnutia správneho orgánu za konanie o opravnom prostriedku

podľa V. časti tretej hlavy , hoci ide o konanie o žalobe, o ktorej súd musí

konať podľa V. časti druhej hlavy . Rozhodujúca je pritom skutočnosť, že

predmetom konania správneho orgánu je vec nemocenského poistenia, a to

rozhodnutie o poistnom na nemocenské poistenie, o ktorom musel v správnom

konaní rozhodovať žalovaný v dvoch stupňoch a jeho konanie sa skončilo

právoplatným rozhodnutím správneho orgánu. Takéto rozhodnutie súd preskúmava

podľa ustanovení V. časti druhej hlavy , ktoré neumožňuje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby konal ako súd dovolací, lebo vo veciach všeobecného

správneho súdnictva takýmto súdom nie je.

Vo veciach všeobecného správneho súdnictva preto podporné používanie

ustanovení o dovolaní neprichádza do úvahy. Opačný názor by naviac ešte

znamenal, že by sa v slovenskom právnom poriadku v rozpore s článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd nezabezpečovala rýchla a účinná

ochrana práv účastníkov, ak okrem riadneho opravného prostriedku v správnom

konaní a správnom súdnom konaní v dvoch stupňoch (spolu v 4 stupňoch by bola

ešte možnosť dovolacieho konania).

Procesným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu zákona a k ujme na procesných

právach účastníkov, ako to tvrdí vo svojom podnete právny zástupca žalobcu.“.

Z týchto dôvodov považuje najvyšší súd sťažnosť za nedôvodnú a navrhuje ju

odmietnuť.

Sťažovateľ v reakcii z 18. februára 2008 na stanovisko najvyššieho súdu zhrnul

hlavné dôvody, ktoré tvorili podstatu jeho sťažnosti, a to najmä, že rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré bolo preskúmavané súdmi, sa týka nielen nemocenského poistenia,

ale aj dôchodkového zabezpečenia. V súvislosti s tým upriamuje pozornosť na rozhodnutie

Sociálnej poisťovne z 30. decembra 2002, ako aj druhostupňové rozhodnutie, poučenie

ktorého obsahuje možnosť podať proti nemu opravný prostriedok.

V citovanom vyjadrení sťažovateľa sa ďalej uvádza:

«Námietka NS SR, ako by išlo len o nemocenské poistenie, v ktorom je proti

rozhodnutiu správneho orgánu vylúčené opravné konanie podľa tretej hlavy V-tej časti

, je preto nielen zavádzajúce, ale naviac je aj v rozpore so zákonom. Konkrétne s ust.

zákona čís. v znení Podľa cit. ustanovenia

„aj proti rozhodnutiu v iných ako dávkových veciach nemocenského poistenia, ktoré boli

vydané v odvolacom konaní, možno podať opravný prostriedok na súd“. Námietka NS SR

tvrdiaca opak je teda v rozpore s cit. ust. , platným do 31. 12. 2003.

Existenciu a platnosť cit. ustanovenia, akoby bol NS SR prehliadol. (Pretože ide o kauzu

vzniklú do 31. 12. 2003, platia pre ňu predpisy platné do 31. 12. 2003 - § 277 ods. 1 zák.

č. ).»

Vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľ napokon tvrdí:

„Na konanie o opravnom prostriedku rozhodnutiu správneho orgánu sa vzťahujú

ustanovenia tretej hlavy časti V Vyplýva to aj zo znenia nadpisu tretej hlavy

V-tej časti

Krajský súd ako prvostupňový a aj NS SR ako druhostupňový súd postupovali

správne podľa príslušných ustanovení a nasl. tretej hlavy časti V-tej Dôkazy

uvádzam v čl. II podanej sťažnosti.

Ust. tretej hlavy časti V vo veciach dôchodkového

zabezpečenia, v ktorých ako druhostupňový súd o odvolaní rozhodoval NS SR, pripúšťa

proti rozhodnutiu druhostupňového súdu dovolanie. Pretože v danej veci ide o problém

týkajúci sa dôchodkového zabezpečenia, využil som toto zákonné právo možnosti dovolania

ako opravného prostriedku podľa ust. “

Sťažovateľ zotrváva na stanovisku, že „NS SR ako dovolací súd na predmetnú vec

nepochopiteľne aplikoval nepríslušné ustanovenia druhej hlavy namiesto príslušných

ustanovení tretej hlavy V-tej časti a moje zákonné dovolanie napriek ust.

ods. 1 a ust. nevybavil, ale konanie o ňom zastavil.

Tým ma zbavil môjho zákonného práva na dovolanie, v čom vidím porušenie svojho

základného práva na spravodlivé súdne konanie o občianskych právach a záväzkoch podľa

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ozn. čís. 209/1992

Zb.).“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných

opatrení alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo

slobôd navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , , ,

).

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo

iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)

došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne

závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,

ktorý im predchádzal.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým, pokiaľ ide

o možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením a právom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické

okolnosti konkrétneho prípadu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra

2006 okrem iného vyplýva, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. októbra

2006 č. k. 2 Sž-o-KS 146/2004 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. mája

2004 č. k. , v konaní o zrušenie rozhodnutia žalovaného z 9. januára 2003

číslo 422-2744-6020/2002, potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového orgánu žalovaného

(Sociálnej poisťovne, ústredia, pozn.) z 30. októbra 2002 č. 70363240-4105/2002

a zamietajúceho odvolanie žalobcu (sťažovateľa, pozn.) vo veci predpísania poistného na

nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

namietaným uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému došlo podľa jeho názoru

„nesprávnym právnym posúdením a nesprávnou právnou aplikáciou

ustanovení § 236 až 239 na vec dôchodkového zabezpečenia v súvislosti s ust. druhej vety

a v dôsledku toho zastavením konania o mojom dovolaní...“.

Na podporu uvedeného názoru sťažovateľ argumentuje najmä tvrdením, že § 250s

ods. 2 v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „ “) výslovne

pripúšťal dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu o odvolaní, a to

bez akéhokoľvek obmedzenia, teda aj bez obmedzení vyplývajúcich z až .

Podľa sťažovateľa to dokazuje aj samotné znenie druhej vety , ktoré

ustanovuje, že na konanie o dovolaní sa použijú primerane ustanovenia tretej hlavy štvrtej

časti . Sťažovateľ poukazuje na to, že ide o až , a nie až

. Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší súd v namietanom uznesení odôvodnil zastavenie dovolacieho konania

takto: „Dovolaním možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). To platí aj vo veciach správneho súdnictva. V týchto

prípadoch je však dovolanie prípustné iba vo veciach, uvedených v až 239

v spojení s a . V konaní v horeuvedenej veci o takýto prípad nešlo, lebo

žalobca sa domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci,

patriacej na konanie podľa V. časti druhej hlavy , v ktorej Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací, nemá právomoc konať. Najvyšší súd preto s poukazom na § 104

ods. 1 v spojení s konanie vo veci sťažovateľa zastavil, lebo právomoc konať

vo veci samej nemal.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti

ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru

(), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré podmieňujú ústavne

relevantným spôsobom výkon ich právomoci.

Vzhľadom na uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi ústavný

súd uvádza, že mu v zásade neprislúcha hodnotiť a posudzovať správnosť záverov

najvyššieho súdu, keď tento napadnutým uznesením zastavil konanie dospejúc k záveru, že

ako dovolací súd nemá právomoc vo veci konať, a preto dovolanie podané sťažovateľom

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 146/2004 z 31. októbra 2006 kvalifikoval

ako neprípustné. K uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd preto iba dodáva, že je vnútorne

logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu,

nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd

o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku meritórne nerozhodoval a konanie zastavil.

Keďže ide o otázku, ktorá z pohľadu doslovného znenia procesnoprávnej úpravy

konania pred civilným súdom môže viesť k rôznym záverom, ústavný súd považuje

za potrebné ďalej uviesť, že ani , ani dohovor (s výnimkou práva na odvolanie

v trestných veciach podľa čl. 2 protokolu č. 7 k dohovoru) nezaručujú právo na to,

aby o veci rozhodovali postupne viaceré súdy – od prvostupňového súdu cez odvolací súd

a následne dovolací súd či dokonca ústavný súd. Inštančný postup pri preskúmavaní

rozhodnutí všeobecných súdov upravuje v súlade s zákon, ktorým je

v oblasti civilného konania . Tento zákonný predpis ústavne

súladným spôsobom obmedzuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov rôznym

spôsobom, čo je výrazom požiadavky na rýchlosť a hospodárnosť konania, ako aj

zachovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím, ktorá je narušiteľná len

výnimočne ().

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného súdu však

posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov,

čo vyplýva napr. aj z rozsudku najvyššieho súdu z 1. apríla 1993 sp. zn. Sdo 1/93,

v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„Postup súdu v konaní o opravnom prostriedku upravuje

( v platnom znení - ďalej len ) predovšetkým v ustanovení

a nasl. K podstatnej zmene a doplnení týchto ustanovení došlo k 1. 1. 1992, keď nadobudol

účinnosť Tento zákon okrem iného v doplňujúcom ustanovení

ods. 2 pripustil vo veciach dôchodkového zabezpečenia aj dovolanie.

Pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania dospel dovolací súd

predovšetkým k záveru, že ustanovenie nemožno vyložiť bez

prihliadnutia na ustanovenia až V piatej časti sa síce

na primerané použitie ustanovení tretej ani prvej hlavy štvrtej časti tohto zákona výslovne

nepamätá, ale primerané, resp. obdobné použitie ustanovení upravujúcich rovnako

označené opravné prostriedky sa tu javí ako nevyhnutné.“

Na základe toho najvyšší súd v odôvodnení citovaného rozsudku vyslovil názor, že:

„Prípustnosť dovolania vo veciach dôchodkového zabezpečenia (§ 250s ods. 2

v platnom znení) treba posúdiť aj s prihliadnutím na ustanovenia až

“

Vo svetle uvedeného sa ústavný súd nestotožňuje so stanoviskom sťažovateľa, podľa

ktorého „Ust. až 239 na strane jednej a ust. na strane druhej

majú podľa vlastného znenia rozdielny obsah prípustnosti dovolania a upravujú rozdielne

oblasti.“.

Na rozdiel od sťažovateľa považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľný záver

najvyššieho súdu, ktorý odchylne, ako pred ním prvostupňový (krajský) súd a odvolací

(najvyšší) súd, vzhľadom na charakter a vecný obsah predmetného správneho konania

vyhodnotil vec tak, že sťažovateľ sa v okolnostiach daného prípadu domáhal preskúmania

právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci patriacej na konanie podľa V. časti

druhej hlavy , a preto nemá právomoc v tejto veci konať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu tvrdené porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú

na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením označeného práva. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že

toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne

aj , ).

Ak najvyšší súd dovolacie konanie zastavil z dôvodu, že podľa jeho názoru dovolanie

v tejto veci nie je prípustné, vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva

z , osobitne tiež zo o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho

poriadku. Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade

zasiahnuť do označeného práva sťažovateľa, porušenie ktorého namieta (m. m.

).

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (o návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu a o priznaní a prikázaní konať vo veci) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi už ústavný

súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009