Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 492/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou

namieta porušenie a uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -23 zo 16. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. októbra

2011 doručené podanie T. B. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť“. Ústavný

súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie

a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-23 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. júla 2011 podal na pojednávaní

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci podmienečného prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“) podľa § 415

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 20. júla

2011, ktorým bola jeho žiadosť o podmienečné prepustenie zamietnutá podľa § 66 ods. 1

písm. b) . O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -23 zo 16. augusta 2011 tak, že sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Som toho názoru, že boli porušené moje práva č. 12 SR ods. 1 ľudia sú

slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné. Čl. 13 ods. 1 Povinnosti možno ukladať len na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. V mesiacoch september

až október 2009 Okresný súd KE II prepustil na slobodu P. V. (senát pod vedením JUDr.

L.). Ods. V. P. nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený.

V mojom prípade taktiež nie je ukončená sexuologická liečba, pričom ja súhlasím

s pokračovaním liečby po prepustení z výkonu trestu. Napriek tomu ma Košický súd

neprepustil a ako jediný dôvod uviedol neukončené sexuologické liečenie.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby

„zrušil uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 16.8.2011 a nariadil Okresnému súdu

Košice znovu prejednať žiadosť o podmienečné prepustenie s tým, že neukončená

sexuologická liečba nemôže byť dôvodom zamietnutia mojej žiadosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a

uznesením krajského súdu č. k. -23 zo 16. augusta 2011, ktorým bola

zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 20. júla 2011; okresný súd označeným uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa

o podmienečné prepustenie.

Z textu vyplýva, že táto právna norma okrem

iného predpokladá existenciu osobitnej kategórie návrhov, resp. sťažností (v prípade, ak ide

o konanie podľa ), ktoré označuje ako „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon

o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu

príležitosť preskúmať už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia, a to jednak na základe obsahu

namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo iných

zásahov, ktorými malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv

alebo slobôd, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, alebo tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v sťažnosti uplatnil (m. m. ).

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

K namietanému porušeniu a ústavný súd uvádza, že

označené ustanovenia majú charakter všeobecných ústavných princípov, resp.

predstavujú všeobecné východiská pre uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave a nemožno ich v zásade aplikovať samostatne bez ich

vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo

slobodou, preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 bez vyjadrenia vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode

sťažovateľa, ktoré malo byť (mohlo byť) v spojení s ich aplikáciou porušené, zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (m. m. ,

, ).

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáha len vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1

a (bez spojenia s konkrétnym základným právom alebo slobodou)

namietaným uznesením krajského súdu, mohol ústavný súd aplikujúc uvedený právny názor

už aj len z tohto dôvodu odmietnuť jeho sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom), ústavný súd považoval za potrebné posúdiť jeho sťažnosť aj z materiálneho

hľadiska, t. j. aj z hľadiska možného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s namietaným porušením a

(keďže v danom prípade sťažovateľ namieta zásah do chránenej sféry

rozhodnutím všeobecného súdu, pozn.).

Jedinou a výlučnou námietkou sťažovateľa je jeho tvrdenie, že krajský súd

namietaným uznesením v jeho veci rozhodol inak, ako v porovnateľnej veci odsúdeného V.

P., ktorý tiež „nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedenú námietku sťažovateľa v prvom rade

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„V dôvodoch svojej sťažnosti poukázal na to, že okresný súd jeho žiadosť zamietol

preto, že nemá ukončenú ochrannú sexuologickú liečbu, avšak on súhlasí s pokračovaní

liečby po prepustení z výkonu trestu ústavnou formou. Je toho názoru, že samotná

skutočnosť, že nemá ukončenú sexuologickú liečbu, neodôvodňuje zamietnutie jeho žiadosti,

pretože po prepustení z výkonu trestu nastúpi navrhovanú ústavnú liečbu, je úplne jedno, či

túto ústavnú liečbu nastúpi pri podmienečnom prepustení alebo pri samotnom skončení

výkonu trestu, pretože v tejto liečbe bude potrebné aj ďalej pokračovať. Žiadal preto, aby

bol prepustený na slobodu s tým, aby súd nariadil okamžitú liečbu ústavnou formou. Na

podklade uvedenej sťažnosti krajský súd podľa Preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností

významných pre rozhodnutie, dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Po

preskúmaní dôvodov, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu sťažnosti odsúdeného, majúc

na zreteli všetky okolnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dôvodnosti podmienečného

prepustenia, krajský súd sa v celom rozsahu s dôvodmi okresného súdu stotožnil a osvojil si

ich, pričom v podrobnostiach na ne v celom rozsahu poukazuje. Ako to už konštatoval

okresný súd, aj krajský súd je toho názoru, že osoba odsúdeného s poukazom na rozsah

a charakter spáchanej trestnej činnosti a neukončenú ochrannú sexuálnu liečbu, nedáva do

budúcnosti záruku nespáchania ďalšej trestnej činnosti, aj vzhľadom na stredný stupeň

rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim

správaním dostatočne nepreukázal také polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne

očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Preto krajský súd o sťažnosti odsúdeného

rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu (proti ktorému sťažnosť smerovala),

s ktorým sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza:

„Odsúdený t. č. vykonáva trest odňatia slobody v ÚVV a ÚVTOS... Z písomného

hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že riziko sociálneho zlyhania je stredné. Z

psychologického vyšetrenia vyplýva, že sa jedná o osobu s priemernými intelektovými

schopnosťami, osobnostne nevyváženú, badateľné sú sociálne psychopatické osobnostné

črty. Zo záveru písomného hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že odsúdený

čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a neodporúča sa

podmienečné prepustenie z dôvodu jeho neukončenej ochrannej sexuálne liečby. Z obsahu

osobného spisu odsúdeného ďalej súd zistil, že odsúdený bol 3-krát disciplinárne odmenený.

Na verejnom zasadnutí odsúdený trval na podanej žiadosti s tým, že vo výkone trestu

odňatia slobody absolvuje sexuologické a protialkoholické liečenie ústavnou formou, tak

ako mu bolo nariadené a v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by v tomto

pokračoval na slobode a to ústavnou formou. Prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol

nevyhovieť žiadosti, pričom poukázal na to, že do konca trestu je dlhý čas, taktiež poukázal

na charakter trestnej činnosti a hlavne na fakt, že nedošlo k ukončeniu ochrannej liečby.

Podľa súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na

slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,

a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného

trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného

nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žiadosť nie je dôvodná. Osoba

odsúdeného s poukázaním na ňou spáchaný trestný čin a neukončenú ochrannú sexuálnu

liečbu nedáva do budúcnosti záruku nepáchania ďalšej trestnej činnosti aj vzhľadom na

stredný stupeň rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený teda podľa názoru súdu vo výkone

trestu plnením svojich povinností a svojim správaním dostatočne nepreukázal také

polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny

život. Preto súd jeho žiadosť zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že zmysel

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré

správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby

bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje

viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich

úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie

v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy ().

Vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy, t. j. okresný súd a krajský súd,

s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktorých posúdenie bolo potrebné pre rozhodnutie

o podmienečnom prepustení (rozsah a charakter spáchanej trestnej činnosti, neukončená

ochranná sexuálna liečba, existencia stredného stupňa rizika sociálneho zlyhania, pozn.),

a teda nielen s prihliadnutím na sťažovateľom namietanú neukončenú sexuologickú liečbu,

dospeli k záveru, že u sťažovateľa nie je splnená podmienka budúceho riadneho života.

Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe

návrhu oprávnenej osoby ( ) pri splnení formálnych

podmienok (zákonom ustanovená doba povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia

slobody) a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia

slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti) ustanovených

, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd sa v namietanom uznesení stotožnil so závermi okresného súdu

obsiahnutými v jeho uznesení sp. zn. z 20. júla 2011, pričom aj sám posúdil,

či v prípade sťažovateľa došlo k splneniu všetkých do úvahy prichádzajúcich predpokladov

(formálnych a materiálnych) na uplatnenie tohto trestnoprávneho inštitútu. Podľa názoru

ústavného súdu úvahy krajského súdu a v konečnom dôsledku úvahy okresného súdu o tom,

prečo u sťažovateľa nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky, nemožno

v žiadnom prípade kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval na

vec sa vzťahujúce právne normy, pričom pri ich aplikácii rešpektoval ich účel a zmysel,

a svoje závery formuloval vo väzbe na skutkové okolnosti posudzovanej veci. Za daných

okolností nemožno namietané uznesenie krajského súdu považovať ani za arbitrárne a ani za

zjavne neopodstatnené. Krajský súd nebol v sťažovateľovej veci povinný vyhovieť jeho

požiadavke, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť, na základe čoho dospel k záveru, že

v danom prípade nie sú splnené podmienky na podmienečné prepustenie sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu

splnil, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho základného práva alebo

slobody sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

Za okolností, keď krajský súd a pred ním aj okresný súd riadne preskúmali a posúdili

splnenie zákonných podmienok nevyhnutných na aplikáciu inštitútu podmienečného

prepustenia a svoje úvahy z tohto hľadiska ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili,

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaným uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do chránenej sféry

sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011