Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 492/2011
PDF · 187.43 KB
No categories available
IV. ÚS 492/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou
namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. októbra
2011 doručené podanie T. B. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť“. Ústavný
súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. júla 2011 podal na pojednávaní
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“) podľa § 415
Trestného poriadku sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Pp/36/2011 z 20. júla
2011, ktorým bola jeho žiadosť o podmienečné prepustenie zamietnutá podľa § 66 ods. 1
písm. b) Trestného zákona. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011 tak, že sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Som toho názoru, že boli porušené moje práva č. 12 Ústavy SR ods. 1 ľudia sú
slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné,
nepremlčateľné a nezrušiteľné. Čl. 13 ods. 1 Povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. V mesiacoch september
až október 2009 Okresný súd KE II prepustil na slobodu P. V. (senát pod vedením JUDr.
L.). Ods. V. P. nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený.
V mojom prípade taktiež nie je ukončená sexuologická liečba, pričom ja súhlasím
s pokračovaním liečby po prepustení z výkonu trestu. Napriek tomu ma Košický súd
neprepustil a ako jediný dôvod uviedol neukončené sexuologické liečenie.“
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby
„zrušil uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 16.8.2011 a nariadil Okresnému súdu
Košice znovu prejednať žiadosť o podmienečné prepustenie s tým, že neukončená
sexuologická liečba nemôže byť dôvodom zamietnutia mojej žiadosti“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011, ktorým bola
zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Pp/36/2011
z 20. júla 2011; okresný súd označeným uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie.
Z textu § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že táto právna norma okrem
iného predpokladá existenciu osobitnej kategórie návrhov, resp. sťažností (v prípade, ak ide
o konanie podľa čl. 127 ústavy), ktoré označuje ako „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon
o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu
príležitosť preskúmať už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia, a to jednak na základe obsahu
namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo iných
zásahov, ktorými malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv
alebo slobôd, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, alebo tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v sťažnosti uplatnil (m. m. IV. ÚS 157/09).
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že
označené ustanovenia ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov, resp.
predstavujú všeobecné východiská pre uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd
upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich v zásade aplikovať samostatne bez ich
vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo
slobodou, preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy bez vyjadrenia vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode
sťažovateľa, ktoré malo byť (mohlo byť) v spojení s ich aplikáciou porušené, zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (m. m. I. ÚS 34/96,
Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáha len vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 ústavy (bez spojenia s konkrétnym základným právom alebo slobodou)
namietaným uznesením krajského súdu, mohol ústavný súd aplikujúc uvedený právny názor
už aj len z tohto dôvodu odmietnuť jeho sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom), ústavný súd považoval za potrebné posúdiť jeho sťažnosť aj z materiálneho
hľadiska, t. j. aj z hľadiska možného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
ústavy (keďže v danom prípade sťažovateľ namieta zásah do ústavou chránenej sféry
rozhodnutím všeobecného súdu, pozn.).
Jedinou a výlučnou námietkou sťažovateľa je jeho tvrdenie, že krajský súd
namietaným uznesením v jeho veci rozhodol inak, ako v porovnateľnej veci odsúdeného V.
P., ktorý tiež „nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedenú námietku sťažovateľa v prvom rade
pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„V dôvodoch svojej sťažnosti poukázal na to, že okresný súd jeho žiadosť zamietol
preto, že nemá ukončenú ochrannú sexuologickú liečbu, avšak on súhlasí s pokračovaní
liečby po prepustení z výkonu trestu ústavnou formou. Je toho názoru, že samotná
skutočnosť, že nemá ukončenú sexuologickú liečbu, neodôvodňuje zamietnutie jeho žiadosti,
pretože po prepustení z výkonu trestu nastúpi navrhovanú ústavnú liečbu, je úplne jedno, či
túto ústavnú liečbu nastúpi pri podmienečnom prepustení alebo pri samotnom skončení
výkonu trestu, pretože v tejto liečbe bude potrebné aj ďalej pokračovať. Žiadal preto, aby
bol prepustený na slobodu s tým, aby súd nariadil okamžitú liečbu ústavnou formou. Na
podklade uvedenej sťažnosti krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. Preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností
významných pre rozhodnutie, dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Po
preskúmaní dôvodov, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu sťažnosti odsúdeného, majúc
na zreteli všetky okolnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dôvodnosti podmienečného
prepustenia, krajský súd sa v celom rozsahu s dôvodmi okresného súdu stotožnil a osvojil si
ich, pričom v podrobnostiach na ne v celom rozsahu poukazuje. Ako to už konštatoval
okresný súd, aj krajský súd je toho názoru, že osoba odsúdeného s poukazom na rozsah
a charakter spáchanej trestnej činnosti a neukončenú ochrannú sexuálnu liečbu, nedáva do
budúcnosti záruku nespáchania ďalšej trestnej činnosti, aj vzhľadom na stredný stupeň
rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim
správaním dostatočne nepreukázal také polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne
očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Preto krajský súd o sťažnosti odsúdeného
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
V odôvodnení uznesenia okresného súdu (proti ktorému sťažnosť smerovala),
s ktorým sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza:
„Odsúdený t. č. vykonáva trest odňatia slobody v ÚVV a ÚVTOS... Z písomného
hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že riziko sociálneho zlyhania je stredné. Z
psychologického vyšetrenia vyplýva, že sa jedná o osobu s priemernými intelektovými
schopnosťami, osobnostne nevyváženú, badateľné sú sociálne psychopatické osobnostné
črty. Zo záveru písomného hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že odsúdený
čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a neodporúča sa
podmienečné prepustenie z dôvodu jeho neukončenej ochrannej sexuálne liečby. Z obsahu
osobného spisu odsúdeného ďalej súd zistil, že odsúdený bol 3-krát disciplinárne odmenený.
Na verejnom zasadnutí odsúdený trval na podanej žiadosti s tým, že vo výkone trestu
odňatia slobody absolvuje sexuologické a protialkoholické liečenie ústavnou formou, tak
ako mu bolo nariadené a v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by v tomto
pokračoval na slobode a to ústavnou formou. Prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol
nevyhovieť žiadosti, pričom poukázal na to, že do konca trestu je dlhý čas, taktiež poukázal
na charakter trestnej činnosti a hlavne na fakt, že nedošlo k ukončeniu ochrannej liečby.
Podľa § 66 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na
slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,
a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného
trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného
nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žiadosť nie je dôvodná. Osoba
odsúdeného s poukázaním na ňou spáchaný trestný čin a neukončenú ochrannú sexuálnu
liečbu nedáva do budúcnosti záruku nepáchania ďalšej trestnej činnosti aj vzhľadom na
stredný stupeň rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený teda podľa názoru súdu vo výkone
trestu plnením svojich povinností a svojim správaním dostatočne nepreukázal také
polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život. Preto súd jeho žiadosť zamietol.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že zmysel
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré
správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby
bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje
viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich
úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie
v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08).
Vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy, t. j. okresný súd a krajský súd,
s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktorých posúdenie bolo potrebné pre rozhodnutie
o podmienečnom prepustení (rozsah a charakter spáchanej trestnej činnosti, neukončená
ochranná sexuálna liečba, existencia stredného stupňa rizika sociálneho zlyhania, pozn.),
a teda nielen s prihliadnutím na sťažovateľom namietanú neukončenú sexuologickú liečbu,
dospeli k záveru, že u sťažovateľa nie je splnená podmienka budúceho riadneho života.
Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe
návrhu oprávnenej osoby (§ 415 ods. 1 Trestného poriadku) pri splnení formálnych
podmienok (zákonom ustanovená doba povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia
slobody) a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia
slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti) ustanovených
Trestným zákonom, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon
č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.
Krajský súd sa v namietanom uznesení stotožnil so závermi okresného súdu
obsiahnutými v jeho uznesení sp. zn. 4 Pp 36/2011 z 20. júla 2011, pričom aj sám posúdil,
či v prípade sťažovateľa došlo k splneniu všetkých do úvahy prichádzajúcich predpokladov
(formálnych a materiálnych) na uplatnenie tohto trestnoprávneho inštitútu. Podľa názoru
ústavného súdu úvahy krajského súdu a v konečnom dôsledku úvahy okresného súdu o tom,
prečo u sťažovateľa nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky, nemožno
v žiadnom prípade kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval na
vec sa vzťahujúce právne normy, pričom pri ich aplikácii rešpektoval ich účel a zmysel,
a svoje závery formuloval vo väzbe na skutkové okolnosti posudzovanej veci. Za daných
okolností nemožno namietané uznesenie krajského súdu považovať ani za arbitrárne a ani za
zjavne neopodstatnené. Krajský súd nebol v sťažovateľovej veci povinný vyhovieť jeho
požiadavke, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť, na základe čoho dospel k záveru, že
v danom prípade nie sú splnené podmienky na podmienečné prepustenie sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu
splnil, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho základného práva alebo
slobody sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
Za okolností, keď krajský súd a pred ním aj okresný súd riadne preskúmali a posúdili
splnenie zákonných podmienok nevyhnutných na aplikáciu inštitútu podmienečného
prepustenia a svoje úvahy z tohto hľadiska ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili,
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaným uznesením
krajského súdu nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou chránenej sféry
sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011