Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 546/2026
PDF · 227.01 KB
No categories available
I. ÚS 546/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky PERIX, spol. s r.o., Slovinská 23, Bratislava, IČO 31 385 354, zastúpenej Mertl & Mertl s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Stk/2/2026 z 26. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 8Stk/2/2026 z 26. marca 2026 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je prevádzkovateľkou hazardných hier podľa zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“) na základe udelenej individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier spojenej s povinnosťou hradiť odvody do štátneho rozpočtu a príslušnej obci. Úrad pre reguláciu hazardných hier ako orgán štátnej správy v oblasti hazardných hier (ďalej len „orgán štátnej správy“), ktorého pôsobnosť je vymedzená v § 77 ods. 9 zákona o hazardných hrách, listom č. URHH/00331/2021-160, 052873/2021 z 25. októbra 2021 adresovaným a zaslaným prevádzkovateľom hazardných hier podľa rozdeľovníka (vrátane sťažovateľky) požiadal o vyrovnanie všetkých záväzkov voči štátnemu
rozpočtu najneskôr do 15. decembra 2021, aby mohol platby spracovať. Zároveň im oznámil, že podľa § 30oa ods. 1 a 2 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti“) prevádzkovateľ hazardnej hry, ktorému lehota na úhradu odvodu podľa osobitného predpisu uplynie od účinnosti tohto zákona (31. marca 2021) do konca augusta 2021, nie je v omeškaní s úhradou takéhoto odvodu, ak ho uhradí do konca decembra 2021 spolu s úrokom podľa Oznámenia Komisie o revízii spôsobu stanovenia referenčných a diskontných sadzieb za obdobie odkladu úhrady takéhoto odvodu (ďalej len „oznámenie komisie“). V prípade, ak nesplnia podmienku lehoty úrady odvodu, bude im uložená povinnosť uhradiť úrok z omeškania podľa § 94 zákona o hazardných hrách.
3. Mesto Trenčín (ďalej len „správca odvodu“) rozhodnutím č. ÚE-EK/2023/2000/13559 z 13. marca 2023 uložilo sťažovateľke povinnosť zaplatiť úrok z omeškania 139,95 eur za porušenie § 73 ods. 3 zákona o hazardných hrách, ktorého sa mala dopustiť tým, že ako prevádzkovateľka hazardnej hry nedodržala lehotu úhrady odvodu z prevádzkovania hazardných hier na termináloch videohier do rozpočtu obce k 30. aprílu 2021 (vrátane). Považovalo za preukázané, že odvod za obdobie do 30. apríla 2021 sťažovateľka uhradila 18. októbra 2021 a európsky úrok podľa § 30oa zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti podľa oznámenia komisie uhradila dvoma platbami 11. januára 2022 (0,19 eur) a 13. januára 2022 (0,95 eur).
4. Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov (ďalej aj „druhostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č. OU-TN-OOP1-2023/029349-003 z 28. augusta 2023 zamietol odvolanie sťažovateľky a rozhodnutie správcu odvodu potvrdil ako vecne správne.
5. Preskúmania rozhodnutia druhostupňového orgánu verejnej správy sa sťažovateľka domáhala správnou žalobou z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). V nej poukázala na to, že v prípade odkladu úhrady odvodu pre rok 2020 podľa § 30o ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti správca odvodu sťažovateľke písomne oznámil výšku európskych úrokov, preto očakávala, že tomu tak bude aj v roku 2021. Sama si ich nevedela vypočítať. Oznámenie orgánu štátnej správy (bod 2) považovala za chaotické a nezrozumiteľné.
6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 3S/22/2023-111 z 13. augusta 2025 správnu žalobu sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú (190 SSP). Uviedol, že medzi sťažovateľkou a žalovaným bol sporným výklad § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti, ktoré bolo zákonodarcom koncipované tak, aby nemohlo byť posúdené ako štátna pomoc pre prevádzkovateľov hazardných hier. Rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutie správcu odvodu považoval za dostatočne odôvodnené, keďže zákon o hazardných hrách stanovoval presný spôsob výpočtu úroku z omeškania a orgány verejnej správy nemali možnosť správnej úvahy pri ukladaní výšky úroku z omeškania. Akokoľvek neprimeraná sa sťažovateľke javila výška vyrubených úrokov z omeškania, bolo nesporné, že sa dostala do omeškania so samotnou úhradou odvodu, preto správca odvodu postupoval správne, ak za základ pre výpočet úrokov z omeškania vychádzal zo sumy odvodu 818,40 eur.
7. Proti rozsudku správneho súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.
8. Najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom (ktorý nadobudol právoplatnosť 4. mája 2026) kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú (§ 461 SSP). Uviedol, že správca odvodu a druhostupňový orgán verejnej správy na prípad sťažovateľky správne aplikovali § 94 ods. 1 zákona o hazardných hrách ako právny následok omeškania s úhradou odvodu v období od 1. mája 2021 do 18. októbra 2021, keďže sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky pre získanie spätného zániku omeškania podľa § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti. Právny následok – úrok z omeškania pritom nemožno považovať za celkom zjavne neprimeraný omeškanej sume, teda celému spornému odvodu. V tomto smere sa najvyšší správny súd v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou správneho súdu a jeho riešenie nastolenej právnej otázky považoval za zákonné a vecne správne. Poukázal na to, že počas lehoty, keď zákonodarca umožnil prevádzkovateľom hazardných hier získať odklad úhrady, zároveň dočasne pozastavil účinnosť opatrení, ktoré by automaticky vymáhali splnenie povinnosti od prevádzkovateľov hazardných hier [§ 30oa ods. 2 zákona o finančných opatreniach v spojení s § 67 ods. 5 písm. f) bod 1 zákona o hazardných hrách]. Rozdielna prax správcu odvodu týkajúca sa oznámenia výšky európskeho úroku nemôže založiť legitímne očakávania sťažovateľky vo vzťahu k správnemu súdnictvu a k rozhodovacej činnosti súdov. Ustanovenie § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti žiadnym spôsobom nenormovalo a nepredpokladalo, že by správca odvodu mal sťažovateľke vopred oznamovať európsky úrok, ale, naopak, predpokladalo plnú autonómiu sťažovateľky, pokiaľ sa rozhodla uchádzať o tento druh benefitu.
II. Argumentácia sťažovateľky
9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu správnemu súdu vytýka, že nesprávne právne posúdil podmienky aplikácie § 30oa zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti a § 94 ods. 1 zákona o hazardných hrách, náležite neposúdil otázku ochrany legitímnych očakávaní sťažovateľky a náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie. Opakuje, že oznámenie orgánu štátnej správy (bod 2) je chaotické a nezrozumiteľné a že prevádzkovatelia hazardných hier mali s výpočtom európskeho úroku problém. Vzhľadom na prax správcov odvodov za rok 2020, ktorí umožňovali úhradu európskeho úroku po niekoľkých mesiacoch od jeho splatnosti, neočakávala, že v súvislosti s odvodom za rok 2021 bude musieť platiť aj úrok z omeškania.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Stk/2/2026 z 26. marca 2026 (bod 8), ktoré považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne vo vzťahu k výkladu § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti, ako aj rozporné s legitímnym očakávaním sťažovateľky na rovnaký postup správcu odvodu (bod 9).
11. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením č. k. I. ÚS 134/2024-19 zo 7. marca 2024 odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť inej sťažovateľky – prevádzkovateľky hazardných hier (CBG MR, spol. s r.o., Stará Prievozská 2, Bratislava, IČO 52 017 435) – proti uzneseniu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7 Svk/53/2022 z 29. marca 2023 o zamietnutí jej kasačnej sťažnosti, ktorou namietala nezákonnosť oznámenia orgánu štátnej správy (bod 2). Záver najvyššieho správneho súdu o vylúčení oznámenia orgánu štátnej správy zo súdneho prieskumu podľa § 7 písm. e) SSP považoval za ústavne súladný, a to aj s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 337/2023 z 8. júna 2023, ktorým judikoval (ZNaU 74/2023), že «Ak oznámenie orgánu verejnej správy nie je individuálnym správnym aktom ukladajúcim povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou jeho núteného výkonu, ale „len“ podkladovým materiálom, ktorý má predbežnú povahu, ani z ústavnoprávneho aspektu nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky.».
12. V posudzovanom prípade ústavný súd nepovažuje za potrebné opakovať závery prijaté najvyšším správnym súdom, resp. správnym súdom. Pre posúdenie ústavnej sťažnosti je podstatné, že správne súdy celkom jasne formulovali, že vo veci sťažovateľky vznikol spor o výklad § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti. Nebolo sporné, že odvod za obdobie do 30. apríla 2021 sťažovateľka uhradila 18. októbra 2021 a európsky úrok podľa § 30oa zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti podľa oznámenia komisie uhradila dvoma platbami 11. januára 2022 (0,19 eur) a 13. januára 2022 (0,95 eur). Dostala sa tak do omeškania s jeho úhradou (teda do omeškania s úhradou celého odvodu) s potenciálom získania spätného zániku omeškania po splnení zákonných podmienok podľa § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti a s dočasným pozastavením zákonných prostriedkov vymáhania úhrady odvodu v omeškaní do uplynutia lehoty na splnenie zákonných podmienok pre získanie spätného zániku omeškania [§ 30oa ods. 2 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v spojení s § 67 ods. 5 písm. f) bod 1 zákona o hazardných hrách]. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ústavný súd neidentifikoval také právne závery, ktoré by bolo možné považovať za prejav svojvôle. Najvyšší správny súd svoje právne závery odôvodnil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti a zákona o hazardných hrách rešpektujú účel, za ktorým boli prijaté, t. j. zmiernenie negatívnych následkov pandémie COVID-19 na prevádzkovateľov hazardných hier, u ktorých je poskytnutie štátnej pomoci vylúčené.
13. V tomto kontexte tvrdenia sťažovateľky o zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu nepovažoval za spôsobilé spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť.
14. K tvrdeniu sťažovateľky, že legitímne očakávala, že jej správca odvodu aj v roku 2021 písomne oznámi výšku európskych úrokov, ústavný súd uvádza, že doktrína legitímnych očakávaní nie je absolútna.
15. Ústavný súd už vyslovil (PL. ÚS 12/05), že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym
mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy nastal posun aj v smere od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil. Pri formálnom chápaní právneho štátu sa ústavné princípy uplatňujú v limitoch ústavných textov aplikovaných na základe gramatických a formálno-logických metód identifikujúcich obsah právnych predpisov. Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne neustanovuje, že určité nároky sú neodňateľné, t. j. sú zaručené akoby „len“ zákonnými zárukami, možno potom „legalizovať“ akékoľvek zásahy štátu. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje.
16. V tomto kontexte nemožno nič vytknúť ani záveru najvyššieho správneho súdu, že ustanovenie § 30oa ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti žiadnym spôsobom nenormovalo a nepredpokladalo, že by správca odvodu mal sťažovateľke vopred oznamovať európsky úrok, ale, naopak, predpokladalo plnú autonómiu sťažovateľky, pokiaľ sa rozhodla uchádzať o tento druh benefitu.
17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor správnych súdov svojím vlastným (m. m. IV. ÚS 85/2011, I. ÚS 701/2025).
18. Medzi rozsudkom najvyššieho správneho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
19. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci prejednávané v správnom konaní, argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31)]. Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých veciach, kde sa správne konanie považuje za konanie trestné.
20. Prihliadajúc na skutočnosť, že vo veci sťažovateľky správca odvodu neuložil sankciu za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na základe už uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 3142018 z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu