Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 263/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť K. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Mišovou,

Špitálska 2905, Komárno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Komárno č. k. -17 z 5. septembra 2013

a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -33 z 30. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2014 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -17 z 5. septembra

2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -33 z 30. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom okresného

súdu č. k. -421 zo 16. apríla 2009 uznaný za vinného zo zločinu vydierania

podľa a v spojení s

a zo zločinu kupliarstva podľa , , a v spojení

s a a v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -460 z 10. septembra 2009 mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd uznesením č. k. -17 z 5. septembra 2013 návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol, pričom krajský súd sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu uznesením č. k. -33 z 30. októbra 2013 ako nedôvodnú

zamietol.

V sťažnosti ďalej uvádza, že pri ukladaní trestu sa postupovalo podľa § 41 ods. 2

v znení účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), ktorého

časť textu bola vyhlásená za nesúladnú s , a preto tvrdí, že „od času

právoplatného rozhodnutia v tejto veci vyšli najavo nové skutočnosti, skôr neznáme,

a zároveň trest uložený sťažovateľovi v konaní vedenom Okresným súdom Komárno

č. k. v spojení s konaním na Krajskom súde Nitra sp. zn. ,

a to trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov je v zrejmom

nepomere k závažnosti činu, a to z dôvodu aplikácie ust.

- asperačnej zásady, pričom tresty uložené podľa asperačnej zásady, podľa názoru

Ústavného súdu SR, nespĺňajú podmienku primeranosti...

Sťažovateľ má za to, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konania

, Okresný súd Komárno a Krajský súd v Nitre porušili ústavné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Komárno zamietol žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania s

odôvodnením, že síce nález Ústavného súdu je skutočnosťou súdu skôr

neznámou ale sama osebe nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania. Ďalej

uviedol, že k tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania, musí byť splnená aj druhá

podmienka, a to aby pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal byť v zrejmom rozpore s účelom

trestu. Okresný súd Komárno v odôvodnení uviedol, že má za to, že u odsúdeného nie je

splnená druhá podmienka, pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, že odsúdený je špeciálnym recidivistom, ktorý bol už v

minulosti odsúdený za trestný čin kupliarstva.“.

Sťažovateľ súčasne poukazuje na obsah stanoviska trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013

publikovaného 1. decembra 2013 k aplikácii o obnove

konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. . Predpoklady

na povolenie obnovy konania pritom považuje za splnené, keďže strata účinnosti časti § 41

ods. 2 mohla v jeho prípade privodiť priaznivejšie rozhodnutie o treste.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje vo veci vydať takéto

rozhodnutie:

„1. Uznesením Okresného súdu Komárno, sp. zn. -17 zo dňa

5. 9. 2013... v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -33 zo dňa

30. 10. 2013... bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvené v článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Komárno, sp. zn. -17 zo dňa 5. 9. 2013...

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -33 zo dňa 30. 10.

2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.

3. Okresný súd Komárno je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

305,86 €... na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Anny Mišovej... do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom

ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu ním označeným právam

krajský súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo podať sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je však podstatné,

že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . V súvislosti s namietaným

porušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce

len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho (obdobne

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu

Krajský súd uznesením č. k. -33 z 30. októbra 2013 sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -17 z 5. septembra 2013 podľa § 193 ods. 1

písm. c) ako nedôvodnú zamietol a po zhrnutí dôvodov, ktoré

sťažovateľ formuloval proti uzneseniu okresného súdu, v relevantnej časti odôvodnenia

svojho uznesenia uviedol:

„Ako vyplýva zo samotného prejdnávania návrhu na povolenie obnovy konania,

v ktorom bol K. M. právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.

zo dňa 16. 04. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 10. 09. 2009, odsúdenému K. M. bol ukladaný úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41

ods. 2 Tr. zák.

Po zverejnení citovaného Nálezu Ústavného súdu SR vo vzťahu k aplikácii časti § 41

ods. 2 Tr. zák. pri ukladaní trestu, súdna prax je nejednotná, o čom svedčí aj argumentácia

odsúdeného pri citácii rozhodnutí niektorých súdov, ktoré rozhodovali odlišne od výroku

napadnutého uznesenia.

Okresný súd sa zaoberal primeranosťou uloženého trestu, keď odsúdenému bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v rámci trestnej sadzby 7

rokov až 16 rokov. Táto sadzba trestu odňatia slobody je zákonom daná v zmysle § 41 ods.2

Tr. zák. aj po aplikácii už spomenutého nálezu Ústavného súdu,

Pri skúmaní primeranosti alebo neprimeranosti uloženého trestu okresný súd

správne poukázal aj na predchádzajúce odsúdenie K. M. pre trestný čin kupliarstva na trest

odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace a v trestnej veci, v ktorej odsúdený podal

návrh na povolenie obnovy konania mu bol znovu ukladaný trest za zločin kupliarstva.

Z uvedených dôvodov považoval krajský súd napadnuté uznesenie za správne

a sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú v zmysle výroku tohto uznesenia.“

Vzhľadom na potvrdenie uznesenia okresného súdu ako vecne správneho ústavný

súd na posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu uvádza, že podstatné

právne závery okresného súdu, ktorý považoval nález ústavného súdu za skutočnosť súdu

skôr neznámu, „sama o sebe nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania“. Okresný

súd ďalej vo svojom uznesení uviedol: „K tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania,

musí byť splnená aj druhá podmienka, a to aby pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal

byť v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V danom prípade súd má za to, že u odsúdeného nie je splnená druhá podmienka.

Pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa. V osobe odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu. V minulosti už bol odsúdený

za dvojnásobný trestný čin kupliarstva podľa § 204 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného

zákona a to rozsudkom Okresného súdu Komárno č. zo dňa 23. 10. 2007

v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. zo dňa 4. 4. 2008 a bol mu

uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace, pre výkon ktorého bol

zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. V prípade odsúdenia rozsudkami ktoré sú

predmetom tohto konania, bol menovaný tiež uznaný za vinného aj zo zločinu kupliarstva.

Keďže v jeho prípade sa aplikovala tzv. asperačná zásada, horná hranica trestnej sadzby sa

zvýšila o jednu tretinu a to na 16 rokov. Základná trestná sadzba v prípade zločinu

kupliarstva podľa odsek I, odsek 2, odsek 3, odsek 4 písmeno c) ,

podľa ktorého bol odsúdenému trest vymeraný, je 7 až 12 rokov. Pri aplikácii asperačnej

zásady podľa po rozhodnutí Ústavného súdu SR dolná

hranica trestnej sadzby je 7 rokov, ale horná hranica trestnej sadzby sa naďalej zvyšuje

o jednu tretinu a aj v súčasnosti predstavuje 16 rokov. Trest, ktorý bol odsúdenému uložený

v pôvodnom konaní, t. j. trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov, bol vymeraný

pri polovici trestnej sadzby. Súd je toho názoru, že tento trest nie je v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom odsúdeného. Tento trest súd považuje za primeraný

a spravodlivý a má za to, že ani v prípade, že by sa bola povolila obnova konania, nie je

možné očakávať uloženie nižšieho trestu.“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania

v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená

v ustanovení , ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola

nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za

nesúladnú s .

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul

skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania prihlásiac

sa k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej

sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď

všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol a svoje

rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie je však

v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu

(m. m. ). Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali

skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , ).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti

právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval rovnako ako okresný súd

za skutočnosť súdu skôr neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy

konania vo veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených

v na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel

k záveru, že hoci je splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým

neznámej, s ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa

nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce

že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje

podľa krajského súdu aj zistenie špeciálnej recidívy (predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa

za rovnaký druh trestného činu – kupliarstvo), ktorá je v zmysle § 37 písm. m) Trestného

zákona považovaná za priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania

vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu,

že toto je v rozpore s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle

dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach

prípadu je zrejmé, že uvedené stanovisko bolo prijaté mesiac po vydaní napadnutého

uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri

svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.

Ústavný súd síce rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za

ďalšiu inštanciu všeobecného súdnictva, ale za nezávislý orgán ochrany ústavnosti,

pridŕžajúc sa princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, nevzhliadol dostatok relevantných dôvodov na revíziu napadnutého

uznesenia krajského súdu, pretože jeho obsah vyhodnotil ako spĺňajúci ústavné limity

kladené základným právom zaručeným . Ústavný súd je totiž toho

názoru, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu

a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli

na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní

o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre

odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne ,

).

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu

formulované pri aplikácii relevantných právnych noriem v napadnutom uznesení

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale

komplexného zhodnotenia všetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o tejto otázke,

ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci

význam.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel

k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa

uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením

a uvedeným základným právom neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala

reálnu možnosť na to, aby mohol ústavný súd vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní

(obdobne , , ). Keďže ústavný súd sťažnosť

odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa

nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014