Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 263/2014
PDF · 238.59 KB
No categories available
III. ÚS 263/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Mišovou,
Špitálska 2905, Komárno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013
a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2014 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra
2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom okresného
súdu č. k. 14 T 8/2008-421 zo 16. apríla 2009 uznaný za vinného zo zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. b) v spojení s § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
a zo zločinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c) Trestného zákona v spojení
s § 138 písm. j) a § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 5 Tp 32/2009-460 z 10. septembra 2009 mu bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd uznesením č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania zamietol, pričom krajský súd sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu uznesením č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 ako nedôvodnú
zamietol.
V sťažnosti ďalej uvádza, že pri ukladaní trestu sa postupovalo podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona v znení účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), ktorého
časť textu bola vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy, a preto tvrdí, že „od času
právoplatného rozhodnutia v tejto veci vyšli najavo nové skutočnosti, skôr neznáme,
a zároveň trest uložený sťažovateľovi v konaní vedenom Okresným súdom Komárno
č. k. 14 T/8/2008 v spojení s konaním na Krajskom súde Nitra sp. zn. 5 To/32/2009,
a to trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov je v zrejmom
nepomere k závažnosti činu, a to z dôvodu aplikácie ust. § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb.
- asperačnej zásady, pričom tresty uložené podľa asperačnej zásady, podľa názoru
Ústavného súdu SR, nespĺňajú podmienku primeranosti...
Sťažovateľ má za to, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konania
14T/8/2008, Okresný súd Komárno a Krajský súd v Nitre porušili ústavné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Komárno zamietol žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania s
odôvodnením, že síce nález Ústavného súdu PL ÚS 106/2011 je skutočnosťou súdu skôr
neznámou ale sama osebe nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania. Ďalej
uviedol, že k tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania, musí byť splnená aj druhá
podmienka, a to aby pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal byť v zrejmom rozpore s účelom
trestu. Okresný súd Komárno v odôvodnení uviedol, že má za to, že u odsúdeného nie je
splnená druhá podmienka, pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, že odsúdený je špeciálnym recidivistom, ktorý bol už v
minulosti odsúdený za trestný čin kupliarstva.“.
Sťažovateľ súčasne poukazuje na obsah stanoviska trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013
publikovaného 1. decembra 2013 k aplikácii § 394 ods. 1 Trestného poriadku o obnove
konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Predpoklady
na povolenie obnovy konania pritom považuje za splnené, keďže strata účinnosti časti § 41
ods. 2 Trestného zákona mohla v jeho prípade privodiť priaznivejšie rozhodnutie o treste.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje vo veci vydať takéto
rozhodnutie:
„1. Uznesením Okresného súdu Komárno, sp. zn. 11 Nt/15/2013-17 zo dňa
5. 9. 2013... v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2 Tos/111/2013-33 zo dňa
30. 10. 2013... bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Komárno, sp. zn. 11 Nt/15/2013-17 zo dňa 5. 9. 2013...
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2 Tos/111/2013-33 zo dňa 30. 10.
2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.
3. Okresný súd Komárno je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
305,86 €... na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Anny Mišovej... do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom
ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu ním označeným právam
krajský súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo podať sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je však podstatné,
že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným
porušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce
len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu
Krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol a po zhrnutí dôvodov, ktoré
sťažovateľ formuloval proti uzneseniu okresného súdu, v relevantnej časti odôvodnenia
svojho uznesenia uviedol:
„Ako vyplýva zo samotného prejdnávania návrhu na povolenie obnovy konania,
v ktorom bol K. M. právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.
14 T/8/2008 zo dňa 16. 04. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
5 To/32/2009 zo dňa 10. 09. 2009, odsúdenému K. M. bol ukladaný úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41
ods. 2 Tr. zák.
Po zverejnení citovaného Nálezu Ústavného súdu SR vo vzťahu k aplikácii časti § 41
ods. 2 Tr. zák. pri ukladaní trestu, súdna prax je nejednotná, o čom svedčí aj argumentácia
odsúdeného pri citácii rozhodnutí niektorých súdov, ktoré rozhodovali odlišne od výroku
napadnutého uznesenia.
Okresný súd sa zaoberal primeranosťou uloženého trestu, keď odsúdenému bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v rámci trestnej sadzby 7
rokov až 16 rokov. Táto sadzba trestu odňatia slobody je zákonom daná v zmysle § 41 ods.2
Tr. zák. aj po aplikácii už spomenutého nálezu Ústavného súdu,
Pri skúmaní primeranosti alebo neprimeranosti uloženého trestu okresný súd
správne poukázal aj na predchádzajúce odsúdenie K. M. pre trestný čin kupliarstva na trest
odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace a v trestnej veci, v ktorej odsúdený podal
návrh na povolenie obnovy konania mu bol znovu ukladaný trest za zločin kupliarstva.
Z uvedených dôvodov považoval krajský súd napadnuté uznesenie za správne
a sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú v zmysle výroku tohto uznesenia.“
Vzhľadom na potvrdenie uznesenia okresného súdu ako vecne správneho ústavný
súd na posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu uvádza, že podstatné
právne závery okresného súdu, ktorý považoval nález ústavného súdu za skutočnosť súdu
skôr neznámu, „sama o sebe nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania“. Okresný
súd ďalej vo svojom uznesení uviedol: „K tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania,
musí byť splnená aj druhá podmienka, a to aby pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal
byť v zrejmom rozpore s účelom trestu.
V danom prípade súd má za to, že u odsúdeného nie je splnená druhá podmienka.
Pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa. V osobe odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu. V minulosti už bol odsúdený
za dvojnásobný trestný čin kupliarstva podľa § 204 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného
zákona a to rozsudkom Okresného súdu Komárno č. 3 T 155/2005 zo dňa 23. 10. 2007
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. 2 To 42/2007 zo dňa 4. 4. 2008 a bol mu
uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace, pre výkon ktorého bol
zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. V prípade odsúdenia rozsudkami ktoré sú
predmetom tohto konania, bol menovaný tiež uznaný za vinného aj zo zločinu kupliarstva.
Keďže v jeho prípade sa aplikovala tzv. asperačná zásada, horná hranica trestnej sadzby sa
zvýšila o jednu tretinu a to na 16 rokov. Základná trestná sadzba v prípade zločinu
kupliarstva podľa § 367 odsek I, odsek 2, odsek 3, odsek 4 písmeno c) Trestného zákona,
podľa ktorého bol odsúdenému trest vymeraný, je 7 až 12 rokov. Pri aplikácii asperačnej
zásady podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona po rozhodnutí Ústavného súdu SR dolná
hranica trestnej sadzby je 7 rokov, ale horná hranica trestnej sadzby sa naďalej zvyšuje
o jednu tretinu a aj v súčasnosti predstavuje 16 rokov. Trest, ktorý bol odsúdenému uložený
v pôvodnom konaní, t. j. trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov, bol vymeraný
pri polovici trestnej sadzby. Súd je toho názoru, že tento trest nie je v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom odsúdeného. Tento trest súd považuje za primeraný
a spravodlivý a má za to, že ani v prípade, že by sa bola povolila obnova konania, nie je
možné očakávať uloženie nižšieho trestu.“.
Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania
v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená
v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola
nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za
nesúladnú s ústavou.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul
skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania prihlásiac
sa k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej
sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď
všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol a svoje
rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie je však
v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu
(m. m. II. ÚS 106/05). Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali
skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti
právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval rovnako ako okresný súd
za skutočnosť súdu skôr neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy
konania vo veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených
v Trestnom poriadku na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel
k záveru, že hoci je splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým
neznámej, s ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa
nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce
že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje
podľa krajského súdu aj zistenie špeciálnej recidívy (predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa
za rovnaký druh trestného činu – kupliarstvo), ktorá je v zmysle § 37 písm. m) Trestného
zákona považovaná za priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania
vyhovené, krajským súdom zamietnutá.
Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu,
že toto je v rozpore s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach
prípadu je zrejmé, že uvedené stanovisko bolo prijaté mesiac po vydaní napadnutého
uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri
svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.
Ústavný súd síce rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru
všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za
ďalšiu inštanciu všeobecného súdnictva, ale za nezávislý orgán ochrany ústavnosti,
pridŕžajúc sa princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, nevzhliadol dostatok relevantných dôvodov na revíziu napadnutého
uznesenia krajského súdu, pretože jeho obsah vyhodnotil ako spĺňajúci ústavné limity
kladené základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd je totiž toho
názoru, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu
a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli
na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní
o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre
odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne I. ÚS 673/2013,
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu
formulované pri aplikácii relevantných právnych noriem v napadnutom uznesení
korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale
komplexného zhodnotenia všetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o tejto otázke,
ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci
význam.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel
k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením
a uvedeným základným právom neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala
reálnu možnosť na to, aby mohol ústavný súd vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),
pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,
Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní
(obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť
odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa
nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014