Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 198/2014
PDF · 126.24 KB
No categories available
III. ÚS 198/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Alžbetou
Slašťanovou, Námestie Matice slovenskej 6, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13 Co/25/2009 z 3. marca 2009 a poverením Okresného súdu Banská Bystrica na vykonanie
exekúcie č. 5601*097857 z 27. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2014 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
13 Co/25/2009 z 3. marca 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a poverením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) na vykonanie exekúcie
č. 5601*097857 z 27. novembra 2012 (ďalej aj „poverenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania
(odporcom) na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 8 C/179/2006 „o zaplatenie
54 839,70 Sk“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C/179/2006 zo 17. decembra 2008 rozhodol tak,
že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi „54.839,70 Sk s 9,5 % ročným úrokom z dĺžnej
čiastky“.
Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tiež žiadal, aby krajský súd
nariadil verejné pojednávanie v jeho veci, ale krajský súd „nezasadal verejne, iba oznámil,
že dňa 03. 03. 2009 vyhlási rozsudok, čo sa aj stalo a rozsudok Okresného súdu v Banskej
Bystrici potvrdil rozsudkom č. 13 Co/25/2009“, čím sa jeho rozsudok stal právoplatným.
Dňa 27. novembra 2012 bolo začaté proti sťažovateľovi exekučné konanie (vedené
pod sp. zn. 2 Er/3073/2012) súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom (ďalej len „súdny
exekútor“). Proti exekúcii podal sťažovateľ 6. januára 2013 námietky, o ktorých okresný
súd dosiaľ nerozhodol, čo sťažovateľ zistil po nahliadnutí do exekučného spisu.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a poverením okresného súdu
boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru, ako aj ďalšie články ústavy,
ktoré uvádza v záhlaví a odôvodnení sťažnosti, a to najmä jeho základné právo na verejné
prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníka
konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu a poverením okresného súdu bolo porušené jeho „základné
právo... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1
Ústavy...“ , namietané rozhodnutia zrušil a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume
780 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. Pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
základných práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o
ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr.
Ako vyplýva zo sťažnosti, rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co/25/2009
z 3. marca 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 179/2006
zo 17. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť ešte v roku 2009. Sťažovateľ však sťažnosť
zo 14. februára 2014 doručil ústavnému súdu 17. februára 2014, teda zjavne po lehote
dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.
Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene bez toho, aby sa zaoberal jeho
námietkami vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.
2. To isté ústavný súd konštatoval aj vo vzťahu k povereniu okresného súdu
na vykonanie exekúcie z 27. novembra 2012.
Ústavný súd k tomu dodáva, že sťažovateľ samotné poverenie na vykonanie exekúcie
ani nepredložil ako prílohu k svojmu podaniu, teda nesplnil si dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu mu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a tiež ani konkrétne neodôvodnil
v sťažnosti, ako malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) poverením okresného súdu z 27. novembra 2012, ktoré namietal v petite
sťažnosti.
Ústavný súd vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľa
kvalifikovaným právnym zástupcom sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť aj pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010
a III. ÚS 238/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2014