Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 244/2010
PDF · 148.7 KB
No categories available
III. ÚS 244/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., R., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V 53/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010
doručená sťažnosť Ľ. C., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo-V
53/08.
Sťažovateľka uviedla, že sa v základnom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 Cb 264/2000 domáhala určenia neplatnosti
zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorou ako nadobúdateľka mala nadobudnúť
obchodný podiel v obchodnej spoločnosti. Krajský súd jej žalobnému návrhu nevyhovel
a žalobu zamietol.
Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn.
4 Obo 246/2006 zo 6. marca 2007 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny, a teda potvrdil zamietnutie žalobného návrhu sťažovateľky.
Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 246/2006 podala sťažovateľka
prostredníctvom právneho zástupcu 5. júna 2007 dovolanie na krajský súde, o ktorom
do dnešného dňa nebolo rozhodnuté a ktoré je vedené pod sp. zn. 1 Obdo-V 53/08.
Sťažovateľka sa obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní listom zo 4. decembra 2009
na predsedu najvyššieho súdu.
Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa v odpovedi (z 22. februára 2010) na sťažnosť
zo 4. decembra 2009 vyjadrila takto: „Vec sp. zn. 1 Obdo V 53/2008 na tunajší súd došla
10. júla 2008. Podľa rozvrhu práce vec bola pridelená na rozhodnutie predsedovi päť-
členného senátu JUDr. J. S.. Dovolací súd o dovolaniach rozhoduje spravidla podľa
poradia, v akom na tunajší súd napadli. V súčasnosti v tomto senáte je ešte niekoľko
starších vecí, než vec sp. zn. 1 Obdo V 53/2008. Pokiaľ sa nevyskytnú nejaké prekážky
procesnej povahy, táto vec bude rozhodnutá v prvom polroku 2011.“
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že dochádza k porušovaniu jej práv
na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada ústavný súd, aby rozhodol
týmto nálezom:
„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o dovolaní sťažovateľky vedenom pod
č. 1 Obdo V 53/2008 porušil právo Ľ. C., nar. ... bytom R., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.
2/ Najvyššiemu súd Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci vedenej pod
spisovou značkou 1 Obdo V 53/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3/ Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000-€,
ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť jej do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4/ Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania za 2 úkony podľa § 14 ods. 1,
písm. a/ a c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, vo výške za 1 úkon 55,49-€ + 2 krát
režijný paušál á 7,21-€, Trovy právneho zastúpenia celkom 125,40-€.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V danej veci o dovolaní sťažovateľky rozhoduje najvyšší súd.
Z príloh sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala dovolanie (z 5. júna 2007)
na krajskom súde. Ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie § 241 ods. 4 zákona č. 99/1963
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého
súd prvého stupňa má povinnosť odstrániť vady podaného dovolania v prípade, ak je
potrebné ho doplniť alebo opraviť (§ 241 ods. 4 OSP), a následne ho predkladá
na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Až predložením dovolania súdom prvého stupňa začína
konanie na dovolacom súde.
Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že krajský súd dovolanie
po vykonaní procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, zaslanie dovolania
na vyjadrenie protistrane, oslobodenie od platenia súdneho poplatku) predkladal
najvyššiemu súdu 7. júla 2008. V odpovedi na sťažnosť podpredsedníčka najvyššieho súdu
uviedla, že „vec sp. zn. 1Obdo V 53/2008 na tunajší súd došla 10. júla 2008“.
Ústavný súd tu poukazuje na osobitosť dovolacieho konania, ktorá spočíva v jeho
charaktere. Z hľadiska systematiky patrí medzi mimoriadne opravné konania
po právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu druhého stupňa. Čo sa týka počtu
procesných úkonov, ide o nenáročné konanie, keďže spravidla sa nenariaďuje pojednávanie
a dokazovanie sa nevykonáva. Po podaní dovolania je účastník spravidla už len
oboznámený s rozhodnutím dovolacieho súdu, čo z pohľadu účastníka konania môže
vyvolávať zdanie, že ide o bežný úkon súdu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že je
potrebné preskúmanie rozsiahleho spisového materiálu a spravidla aj rozhodovanie
o zložitých právnych otázkach, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska časovej náročnosti
nemožno vidieť zásadný rozdiel medzi dovolacím konaním a konaním na prvom stupni,
respektíve odvolacím konaním. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil názor Európskeho súdu
pre ľudské práva uplatňovaný pri posudzovaní svojím obsahom a povahou zhodného práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, že v závislosti od skutkovej a právnej zložitosti veci je
primeraná dĺžka trvania súdneho konania na jednom stupni 2 až 3 roky.
Sťažovateľka napáda postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vedeného pod
sp. zn. 1 Obdo-V 53/08. Sťažovateľkino konanie na dovolacom súde začalo doručením jej
dovolania súdom prvého stupňa 10. júla 2008, čiže do času rozhodovania ústavného súdu
o podanej sťažnosti neubehli ani 2 roky, preto ústavný súd vzhľadom na druh a charakter
tohto konania konštatuje, že doterajšia dĺžka a postup najvyššieho súdu v napadnutom
dovolacom konaní nedosahujú takú intenzitu, ktorá by v danom štádiu odôvodňovala
vyslovenie porušenia jej základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zároveň však ústavný súd dodáva, že v prípade, ak by v sťažovateľkou napadnutom
konaní aj po vydaní tohto rozhodnutia dochádzalo k prieťahom smerujúcim k presiahnutiu
primeranej dĺžky konania, nič jej nebráni v tom, aby opätovne podala sťažnosť ústavnému
súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, sa žiadosťou sťažovateľky o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010