Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bcc/382930.b8cf9b.pdf
PDF · 101.5 KB
No categories available
1ObdoV/53/2008
Najvyšší súd 1ObdoV/53/2008 – 319 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ľ. C., bývajúcej v R.,
P. V. X., zastúpenej Mgr. M. L., advokátom, R., N. A. H. X., proti žalovaným 1) J. J., L. R.
X., 2) P. P., L. R. X., 3) V. K., L. R. X., o určenie neplatnosti zmluvy o prevode
obchodného podielu, ktorá sa viedla na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 19Cb 264/2000,
na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 6. marca
2007, č. k. 40bo/246/2006 – 288, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z 23. mája 2002, č. k. 19Cb 264/2000 – 179.
Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala určiť
neplatnosť zmluvy o predaji obchodného podielu z 23. novembra 1998, ktorou na ňu žalovaní
previedli 100 % podiel na spoločnosti D. s. r. o. Žalobkyňa zmluvu považovala za neplatnú
z dôvodu, že ju žalovaní pri uzavieraní zmluvy uviedli do omylu, tým, že jej zatajili skutočný
ekonomický stav spoločnosti. Išlo predovšetkým o záväzky voči leasingovej spoločnosti vo
výške 700 00 Sk, záväzky zo zmeniek spolu vo výške 335 000 Sk, záväzok z blanko zmenky
a skutočnosť, že bolo predané motorové vozidlo, ktorým bol zabezpečený dlh voči
leasingovej spoločnosti. Súd prvého stupňa takto rozhodol s odôvodnením, že žalovaní
nevyvolali omyl žalobkyne a ani nemali úmysel vyvolať ho ani nevedeli o tom, že žalobkyňa
koná v omyle.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dospel k správnemu skutkovému
zisteniu a právnemu záveru. Pri uzatváraní zmluvy žalobkyňa vedela o neukončenom vzťahu
s leasingovou spoločnosťou a blanko zmenka bola splatená. Pokiaľ ide o zmenky vo voči
Ing. K. v celkovej výške 335 000 Sk, tie skutočne neboli uvedené v zmluve ani v účtovníctve
spoločnosti. Tieto zmenky nezaväzovali spoločnosť ale žalovaných, ktorí ju aj splatili, takže
ani nebol dôvod, aby boli vedené v účtovníctve spoločnosti. Motorové vozidlo, ktorým bol
zabezpečený záväzok bolo predané dva roky pred uzavretím zmluvy o predaji podniku, čo
muselo byť žalovanej známe. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani tvrdenie žalobkyne
v odvolaní, že súd nevypočul v konaní svedkov C. a K.. Obaja menovaní boli ako svedkovia
vypočutí 24. januára 2002. Pokiaľ ide o ďalší dôvod neplatnosti zmluvy a to skutočnosť, že
žalovaní jej zatajili nezaplatenie nájmu za priestory spoločnosti, odvolací súd uviedol, že na
uvedenú skutočnosť už odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože boli uplatnené až po
vyhlásení rozsudku na súde prvého stupňa, napriek riadnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4
O. s. p. Uviedol však, že i keby bolo preukázané uvedené tvrdenie, nepreukazovalo by to
úmysel žalovaných uviesť ju do omylu.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 17. apríla 2007.
Proti rozsudku podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že dovolanie je prípustné
z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f/ O. s. p. Odvolací súd odvolaním sa zaoberal len
v rozsahu písomne podaného odvolania z 5. augusta 2002 a na ďalšie prednesy uvedené
priamo na pojednávaní 6. marca 2007, i keď išlo o skutočnosti, ktoré už uvádzala na
pojednávaniach krajského súdu a ktoré krajský súd nebral do úvahy, neprihliadol. Uvedený
postup nemá oporu v zákone, nakoľko § 212 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom v čase podania
odvolania umožňoval účastníkom meniť odvolacie dôvody a odvolacie návrhy bez súhlasu
súdu. Dôkazy, ktoré predložila súdu prvého stupňa, a ktoré opätovne uviedla na pojednávaní
odvolacieho súdu, jednoznačne preukazujú jej tvrdenie, že žalovaní ju uviedli do omylu.
Zatajili dobu splatnosti svojich záväzkov, keďže účtovné doklady predložené audítorke
uvádzali inú dobu splatnosti a veritelia sa neskôr domáhali ich skoršej splatnosti z dôvodu
porušenia obchodných zmlúv. V dovolaní zopakovala dôkazy, ktoré uviedla
v predchádzajúcom dovolaní, ktoré preukazujú jej tvrdenie a ktorými sa súd prvého stupňa
ani odvolací súd nezaoberali.
Žalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie,
proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol
rozsudkom. V zmysle § 238 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) platí, že ak
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, avšak len vtedy, ak sa nim odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, vo výroku ktorého vyslovil, že je dovolanie prípustné,
pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Žalobcom napadnutý rozsudok nie je rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3.
Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však prípustné dovolanie ak
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O. s. p. Dovolateľka tvrdí, že v konaní jej bola postupom odvolacieho
súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by k takémuto nesprávnemu postupu
odvolacieho súdu v konaní skutočne došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. l písm. f/.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Žalovaná vidí odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že
súd sa nezaoberal ňou navrhnutými dôkazmi resp. vykonané dôkazy neprávne vyhodnotil
a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z ich aj k nesprávnym právnym záverom, že
pri uzatváraní spornej zmluvy nebola uvedená do omylu a zmluva preto nie je neplatná.
Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v rozhodnutí, uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo
svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré
z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120
ods. 1 O. s. p.). Skutočnosť, že súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka
spôsobilý privodiť zvrat v skorších skutkových zisteniach, by mohla mať za následok
neúplné zistenie skutkového stavu vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, by zakladala
dôvodnosť dovolania, nebola by však odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.), ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania.
Nemožno prisvedčiť žalobkyni, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že
odvolací súd sa odmietol zaoberať skutočnosťami, ktoré predniesol jej zástupca až na
odvolacom pojednávaní. Postup odvolacieho súdu, podľa žalobkyne nemá oporu v zákone,
pretože § 212 ods. 4 O. s. p. dáva účastníkom možnosť meniť odvolacie návrhy i odvolacie
dôvody bez súhlasu súdu.
Podľa 120 ods. 4 O. s. p. je predseda senátu povinný pred skončením dokazovania
(na súde prvého stupňa) poučiť účastníkov prítomných na pojednávaní, že všetky dôkazy
musia predložiť alebo označiť skôr, ako vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy
označené neskôr sa neprihliada. Na uvedené ustanovenie nadväzuje § 205a ods. 1 O. s. p.,
podľa ktorého skutočnosti a dôkazy , ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, môžu
byť dovolacím dôvodom len vo výnimočných, v zákone vymenovaných, prípadoch (okrem
iných i v prípade, že dovolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4). Citované
ustanovenia boli do Občianskeho súdneho poriadku zavedené zákonom č. 501/2001 Z. z.
s účinnosťou od 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že účastníci môžu síce svoje
odvolacie návrhy a dôvody meniť, môžu to však byť len skutočnosti, ktoré zákon ako
dovolací dôvod pripúšťa. Nové skutočnosti alebo dôkazy, ak nie sú splnené podmienky
uvedené v § 205a ods. 1 O. s. p. nemôžu byť dovolacím dôvodom a nemožno na ne
prihliadnuť. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že napriek tomu, že žalobkyňa na
odvolacom pojednávaní uplatnila nové skutočnosti, ktoré dovolacím dôvodom už nemohli
byť, odvolací súd sa nimi zaoberal a uviedol k nim, že i keby tieto tvrdenia boli preukázané,
nepreukazovali by úmysel žalovaných uviesť ju do omylu.
To či skutkové a právne závery, založené na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na
uvedené dôkazy, sú správne alebo nie, možno v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, že
by z určitého dôvodu bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad ale v prejednávanej veci
nešlo. Žalovaný mohol v konaní využiť svoje práva a uplatniť procesným predpisom
dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie súdu. Mal možnosť vyjadriť svoj názor,
nato, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných dôkazov vyvodiť, ako sa majú právne
hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vec správne aplikovať a aký
konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, že odvolací súd jeho
skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva
konať pred súdom.
Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. a z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c) O. s. p.,
odmietol, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalovaní mali v dovolacom konaní úspech, majú preto podľa § 243b ods. 4 v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Keďže náhradu trov konania nežiadal dovolací súd mu náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2010
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.