Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 188/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon

trestu odňatia slobody, Chorvátska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a 2, a

a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 12. januára 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. júna 2012 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017

doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, Chorvátska

5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa

a 2, a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. sp. zn. z 12. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. júna 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2017 (ďalej spolu aj „namietané rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a obsahu namietaných rozhodnutí vyplynulo, že

sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2012 uznaný

vinným z toho, že spoločným konaním vyrobil omamnú látku, čím spáchal zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa formou

spolupáchateľstva. Za to mu okresný súd uložil s použitím a

pri neexistencii poľahčujúcej okolnosti a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37

písm. m) trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.

3. O odvolaní sťažovateľa, ďalších spoluobvinených a prokurátora Krajskej

prokuratúry v Prešove rozhodoval krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom sp. zn.

z 22. júna 2012 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu. Zároveň krajský súd uznal obvineného sťažovateľa vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. a) a 2 písm. c) s poukazom na

(spáchanie trestného činu organizovanou skupinou) a uložil mu trest odňatia slobody

vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov a ochranný dohľad na 2 roky. Odvolanie obvinených,

medzi nimi aj odvolanie sťažovateľa, pritom krajský súd zamietol.

4. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 31. mája 2017 tak, že ho odmietol podľa

ako nedôvodné.

5. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že žiadneho trestného činu sa nedopustil, k porušeniu

jeho základných práv malo dôjsť namietanými rozhodnutiami, keďže žiaden z konajúcich

súdov sa podľa jeho tvrdenia nevysporiadal s tým, že bol usvedčený len na základe

výpovedí spoluobvinených osôb drogovo závislých, ktoré navyše boli chybou Ústavu na

výkon väzby v Košiciach v kolúznej väzbe umiestnené počas 9 dní na spoločnej cele tak, že

mali možnosť sa na výpovediach dohodnúť. Sťažovateľ argumentuje tým, že ho počas

konania nikto priamo neusvedčil z výroby alebo z obchodovania s drogami, navyše

spoluobvinení následne svoje výpovede zmenili. Podľa svojich tvrdení bol usvedčený len na

základe nepriamych dôkazov.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že boli porušené jeho základné práva

podľa a 2, a a dohovoru,

a domáha sa, aby ústavný súd rozhodol tak, že zruší napadnuté rozsudky okresného súdu

a krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu, ktoré v sťažnosti označil a vrátil vec na

nové konanie okresnému súdu.

7. Sťažovateľ v sťažnosti žiada „o pridelenie právnika z dôvodu zastupovania pred

ústavným súdom“. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že je nemajetný bez finančných

prostriedkov a nemôže si právneho zástupcu zaplatiť.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

14. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva:...

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

III.

15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy

konajúce v jeho trestnej veci nesprávne vyhodnotili dôkazné prostriedky a ich dôkaznú silu,

keď sa nevysporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa skutočnosti, že jediným dôkazom

proti nemu mali byť výpovede spoluobvinených, drogovo závislých osôb, ktoré boli

vypočúvané za trvania abstinenčných stavov, navyše mali možnosť sa na svojich

výpovediach z dôvodu pochybenia ústavu na výkon väzby dohodnúť, a následne dokonca

svoje výpovede aj zmenili. Vzhľadom na to, že bol napriek tejto skutočnosti odsúdený za

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi ako člen organizovanej skupiny, boli

podľa jeho tvrdenia porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2

a , ako aj právo podľa dohovoru.

16. Sťažovateľ v konaní nie je zastúpený právnym zástupcom, no v sťažnosti žiada

o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť

pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu sťažnosti v prvom rade k preskúmaniu

toho, či je daná právomoc ústavného súdu a či v prípade sťažnosti sťažovateľa nie je daný

dôvod jej odmietnutia z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Jednou z podmienok pre

ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom je totiž zistenie, že nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (,

).

Ústavný súd môže rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom, len ak zistí, že sú kumulatívne splnené tri podmienky a to: (i) žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)

nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Ak po preskúmaní obsahu žiadosti dospeje ústavný súd k záveru, že v danom prípade

nie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti a nie je splnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom. V takom prípade nemožno žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu vyhovieť.

17. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa sťažnosť vykazovala

viaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval za potrebné

vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť do tej miery

zrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum (m. m.

, ).

A. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. januára 2012

18. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným

súdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

ods. 1 nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže

proti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,

a krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25

ods. 2 (m. m. napr. , ,

a iné).

B. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. júna 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2017

19. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku

krajského súdu z 22. júna 2012 dovolanie a najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája

2017 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa bez

preskúmania veci, považoval ústavný súd lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za

zachovanú aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 22. júna 2012. Predmetom prieskumu

zo strany ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa tak boli obe

uvedené rozhodnutia [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99].

20. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ). Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

21. V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať

a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

22. Sťažovateľove námietky obsiahnuté v sťažnosti smerujú v zásade výlučne proti

výsledku trestného konania, v ktorom bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu a spôsobu, akým konajúce súdy vyhodnotili dôkazy svedčiace proti nemu.

Konkrétne malo ísť o výpovede osôb, ktoré vystupovali v danej trestnej veci ako

spoluobvinení sťažovateľa. Sťažovateľ namieta, že išlo o osoby drogovo závislé, ktoré boli

orgánmi činnými v trestnom konaní vypočúvané v stave abstinencie a ktoré sa mohli

v súvislosti s tým, že boli v kolúznej väzbe umiestnení na rovnakej cele, na svojich

výpovediach dohovárať.

23. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa tak ústavný súd preskúmal obsah

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 22. júna 2012 a zistil, že krajský súd

sa náležite vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádza v ústavnej

sťažnosti, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vyčerpávajúce, bez známok svojvôle či

arbitrárnosti. Vo vzťahu k zmeneným výpovediam krajský súd konštatoval, že niektorí

obvinení naozaj svoje výpovede na hlavnom pojednávaní podstatným spôsobom zmenili,

a to najmä tie časti, ktoré usvedčovali ostatných spoluobvinených a ktoré preukazovali

spáchanie činnosti formou organizovanej skupiny, rovnako ako aj niektorí svedkovia.

Zmeneným výpovediam však krajský súd neuveril a za pravdivé považoval tie, ktoré

predniesli v prípravnom konaní, keďže zmenu svojich výpovedí nedokázali logicky

uveriteľným spôsobom zdôvodniť. Dôvodom zmeny jednotlivých výpovedí obvinených

a svedkov sa pritom krajský súd podrobne venoval. Podsúvanie správnych odpovedí, nátlak

pri výsluchoch, prípadne prísľuby prepustenia z väzby neprichádzali do úvahy najmä

z dôvodu, že všetkých výsluchov spoluobvinených sa zúčastnili obhajcovia, v niektorých

prípadoch až traja naraz.

Krajský súd ďalej uviedol, že samotná skutočnosť, že obvinení boli osoby drogovo

závislé, nespôsobuje bez ďalšieho nedôveryhodnosť vypočúvaných osôb. Zo znaleckého

dokazovania znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie vyplynul záver, že „len

také abstinenčné príznaky, ktoré predstavujú narušenie fyziologických funkcií vypočúvanej

osoby, teda príznaky bezpochyby závažného charakteru a z toho titulu aj príznaky

neprehliadnuteľné, by mohli spôsobovať nespôsobilosť vypočúvanej osoby vypovedať.

Všetci obžalovaní boli v prípravnom konaní minimálne raz vypočutí za prítomnosti

obhajcov, rovnako tak v ich prítomnosti bola v prípravnom konaní vypočutá väčšina

svedkov.“. Ani jeden z prítomných obhajcov nespôsobilosť vypočúvaných osôb nenamietal.

Zároveň sa krajský súd vyjadril aj ku skutočnosti, že chybou ústavu na výkon väzby

boli obvinení v kolúznej väzbe umiestnení na jednej cele, a dospel k záveru, že „skutočnosť,

že obžalovaní napriek kolúznej väzbe boli na jednej cele má za následok len tú skutočnosť,

že účel kolúznej väzby bol bezpochyby zmarený, no výsledok dokazovania však nemá žiaden

vplyv, keďže vo veci bolo vykonaných dostatok dôkazov, ktoré vinu obžalovaných spoľahlivo

preukazujú“.

Krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo nepochybne k spolčeniu

šiestich osôb na účely spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi.

Medzi týmito osobami existovalo vzájomné rozdelenie určených úloh, pričom sťažovateľ

a ďalší obžalovaný pervitín „varili“, ostatní im zabezpečovali potrebné lieky a chemikálie.

Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na vykonané dôkazy bolo v posudzovanej veci

nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovaným kladie za vinu, tak ako ho krajský

súd ustálil, sa stal a že ho spáchali práve obžalovaní.

24. Ústavný súd preskúmal aj obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2017, ktorým najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa odmietol ako nedôvodné podľa . Ústavný súd

zistil, že námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov subsumoval sťažovateľ v podanom

dovolaní pod dovolací dôvod podľa , to znamená,

že malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu podstatným spôsobom.

25. Najvyšší súd uznal, že pochybením ústavu na výkon väzby, ktorý umiestnil

viacerých spoluobvinených na spoločných celách, mohlo fakticky dôjsť k sťaženiu pozície

sťažovateľa v rámci jeho obhajoby, avšak zdôraznil, že nie každé porušenie práva na

obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie, je dovolacím dôvodom. Túto dovolaciu námietku

by podľa najvyššieho súdu bolo možné uznať ako opodstatnenú len vtedy, „ak by práve

výpovede dotknutých spoluobvinených, uskutočnené v čase po tom, ako sa ocitli

v spoločných celách, boli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu súdom. Súd prvého

stupňa, ako aj krajský súd však pri ustálení skutku vychádzali predovšetkým z výpovedí

obvinených uskutočnených v prípravnom konaní s odôvodnením, že zmeneným výpovediam

obvinených neuverili, keďže obvinení ich zmenu nedokázali logicky uveriteľným spôsobom

zdôvodniť, pričom rozhodnutie o vine obvinených založili aj na celom rade ďalších

vykonaných dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí, konfrontácií, znaleckých posudkov

či listinných dôkazov.

Dovolací súd k tomu ďalej poznamenáva, že už samotný súd prvého stupňa konajúci

v predmetnej trestnej veci sa s uvedenými okolnosťami správnym a logickým spôsobom

vysporiadal, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia pri hodnotení dôkazov a ustálení

skutkového stavu neopomenul vyhodnotiť vykonané dôkazy aj s osobitným zreteľom práve

na dovolateľmi namietanú skutočnosť, spočívajúcu v zmarení účelu kolúznej väzby.

Následne krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k odvolacím námietkam,

v ktorých obvinení taktiež poukazovali na zmarenie účelu kolúznej väzby, stanovisko,

v ktorom podrobným spôsobom prezentoval, akými úvahami a myšlienkovými postupmi sa

spravoval pri vysporiadavaní sa s obvinenými namietanými okolnosťami výkonu kolúznej

väzby.“.

26. Najvyšší súd vyhodnotil postup krajského súdu a odôvodnenie jeho rozsudku

vo vzťahu k hodnoteniu výpovedí ako správny, ktorému nemožno vytknúť žiaden

nedostatok, pretože krajský súd sa zaoberal všetkými zmenami vo výpovediach obvinených

aj svedkov, jasne a zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov považoval

niektoré výpovede za pravdivé, resp. prečo si niektoré výpovede neosvojil. Vzal pritom

do úvahy aj skutočnosť, že počas prípravného konania vypovedali obvinení zhodne, a to aj

za prítomnosti viacerých obhajcov, pričom k zmenám vo svojich výpovediach začali

pristupovať až potom, ako sa niektorí z nich ocitli chybou ústavu na výkon väzby

v spoločných celách.

Zároveň najvyšší súd námietky sťažovateľa, ktoré spočívali v obviňovaní ostatných

obvinených z nepravdivých výpovedí, v spochybňovaní pravdivosti výpovedí svedkov,

v poukazovaní na psychické rozpoloženie obvinených i svedkov v čase výpovedí,

v nesprávnom hodnotení dôkazov, posúdil ako námietky rýdzo skutkového charakteru,

smerujúce proti obsahu a rozsahu voľnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných

prostriedkov a spôsobu, akým súd tieto dôkazy vyhodnotil. Vo vzťahu k týmto námietkam

najvyšší súd zdôraznil, že platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že

„orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán“.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu je vo vzťahu k obsahu námietok

sťažovateľa vyčerpávajúci, presvedčivý a zrozumiteľný. Ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , keďže odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu

vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uplatneným v sťažnosti nejaví známky arbitrárnosti.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa

, prípadne práva podľa dohovoru tieto sťažovateľ

v sťažnosti vôbec neodôvodnil. Krajský súd sa však namietaným porušením práva na

obhajobu zaoberal v rámci odvolacích dôvodov a najvyšší súd sa aj s touto námietkou

sťažovateľa ústavne súladným spôsobom vysporiadal v rámci vyhodnotenia dovolacieho

dôvodu podľa . Zároveň je potrebné podotknúť, že

dovolanie sťažovateľa bolo koncipované omnoho širšie ako jeho ústavná sťažnosť, avšak

najvyšší súd sa všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa riadne zaoberal a svoj záver

k nim presvedčivo odôvodnil.

28. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

29. Vo vzťahu k sťažovateľom označenému základnému právu podľa čl. 46 ods. 2

, ktoré upravuje právo na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom,

ústavný súd dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi uvedeným základným

právom a rozhodnutiami všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľa. Rovnako aj

vo vzťahu k namietanému porušeniu , ktoré sťažovateľ žiadnym

spôsobom v sťažnosti nešpecifikoval. Ani z obsahu sťažnosti, no ani z obsahu napadnutých

rozhodnutí a z nich vyplývajúcich sťažovateľom uplatnených odvolacích a dovolacích

dôvodov ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi základnými právami

obsiahnutými v (právo na verejné prerokovanie veci, v prítomnosti

sťažovateľa, bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom) a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

30. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa nedošlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 2, a

a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) ústavný súd môže

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť

(m. m. ).

32. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd uzatvára, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom. Z obsahu sťažnosti a výsledku jej preskúmania ústavným súdom je totiž

podľa ústavného súdu (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom

prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.

).

33. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

34. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2018