Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 188/2018
PDF · 234.83 KB
No categories available
III. ÚS 188/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon
trestu odňatia slobody, Chorvátska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33 T 123/2010 z 12. januára 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 To 17/2012 z 22. júna 2012 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 55/2015 z 31. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017
doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, Chorvátska
5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. sp. zn. 33 T 123/2010 z 12. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 17/2012 z 22. júna 2012 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 55/2015
z 31. mája 2017 (ďalej spolu aj „namietané rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a obsahu namietaných rozhodnutí vyplynulo, že
sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T 123/2010 z 12. januára 2012 uznaný
vinným z toho, že spoločným konaním vyrobil omamnú látku, čím spáchal zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva. Za to mu okresný súd uložil s použitím § 38 ods. 2 a 4 Trestného zákona
pri neexistencii poľahčujúcej okolnosti a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37
písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.
3. O odvolaní sťažovateľa, ďalších spoluobvinených a prokurátora Krajskej
prokuratúry v Prešove rozhodoval krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom sp. zn.
4 To 17/2012 z 22. júna 2012 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu. Zároveň krajský súd uznal obvineného sťažovateľa vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona
(spáchanie trestného činu organizovanou skupinou) a uložil mu trest odňatia slobody
vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov a ochranný dohľad na 2 roky. Odvolanie obvinených,
medzi nimi aj odvolanie sťažovateľa, pritom krajský súd zamietol.
4. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením sp. zn. 4 Tdo 55/2015 z 31. mája 2017 tak, že ho odmietol podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné.
5. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že žiadneho trestného činu sa nedopustil, k porušeniu
jeho základných práv malo dôjsť namietanými rozhodnutiami, keďže žiaden z konajúcich
súdov sa podľa jeho tvrdenia nevysporiadal s tým, že bol usvedčený len na základe
výpovedí spoluobvinených osôb drogovo závislých, ktoré navyše boli chybou Ústavu na
výkon väzby v Košiciach v kolúznej väzbe umiestnené počas 9 dní na spoločnej cele tak, že
mali možnosť sa na výpovediach dohodnúť. Sťažovateľ argumentuje tým, že ho počas
konania nikto priamo neusvedčil z výroby alebo z obchodovania s drogami, navyše
spoluobvinení následne svoje výpovede zmenili. Podľa svojich tvrdení bol usvedčený len na
základe nepriamych dôkazov.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru,
a domáha sa, aby ústavný súd rozhodol tak, že zruší napadnuté rozsudky okresného súdu
a krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu, ktoré v sťažnosti označil a vrátil vec na
nové konanie okresnému súdu.
7. Sťažovateľ v sťažnosti žiada „o pridelenie právnika z dôvodu zastupovania pred
ústavným súdom“. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že je nemajetný bez finančných
prostriedkov a nemôže si právneho zástupcu zaplatiť.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
14. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
tieto minimálne práva:...
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
III.
15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy
konajúce v jeho trestnej veci nesprávne vyhodnotili dôkazné prostriedky a ich dôkaznú silu,
keď sa nevysporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa skutočnosti, že jediným dôkazom
proti nemu mali byť výpovede spoluobvinených, drogovo závislých osôb, ktoré boli
vypočúvané za trvania abstinenčných stavov, navyše mali možnosť sa na svojich
výpovediach z dôvodu pochybenia ústavu na výkon väzby dohodnúť, a následne dokonca
svoje výpovede aj zmenili. Vzhľadom na to, že bol napriek tejto skutočnosti odsúdený za
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi ako člen organizovanej skupiny, boli
podľa jeho tvrdenia porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
16. Sťažovateľ v konaní nie je zastúpený právnym zástupcom, no v sťažnosti žiada
o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu sťažnosti v prvom rade k preskúmaniu
toho, či je daná právomoc ústavného súdu a či v prípade sťažnosti sťažovateľa nie je daný
dôvod jej odmietnutia z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Jednou z podmienok pre
ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom je totiž zistenie, že nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (III. ÚS 588/2015,
Ústavný súd môže rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom, len ak zistí, že sú kumulatívne splnené tri podmienky a to: (i) žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)
nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Ak po preskúmaní obsahu žiadosti dospeje ústavný súd k záveru, že v danom prípade
nie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti a nie je splnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom. V takom prípade nemožno žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu vyhovieť.
17. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa sťažnosť vykazovala
viaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval za potrebné
vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť do tej miery
zrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum (m. m.
III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
A. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 33 T 123/10 z 12. januára 2012
18. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným
súdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže
proti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,
a krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 94/2011
a iné).
B. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 To 17/2012 z 22. júna 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Tdo 55/2015 z 31. mája 2017
19. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku
krajského súdu z 22. júna 2012 dovolanie a najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája
2017 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez
preskúmania veci, považoval ústavný súd lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za
zachovanú aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 22. júna 2012. Predmetom prieskumu
zo strany ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa tak boli obe
uvedené rozhodnutia [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99].
20. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne
neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať
a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade
a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
22. Sťažovateľove námietky obsiahnuté v sťažnosti smerujú v zásade výlučne proti
výsledku trestného konania, v ktorom bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu a spôsobu, akým konajúce súdy vyhodnotili dôkazy svedčiace proti nemu.
Konkrétne malo ísť o výpovede osôb, ktoré vystupovali v danej trestnej veci ako
spoluobvinení sťažovateľa. Sťažovateľ namieta, že išlo o osoby drogovo závislé, ktoré boli
orgánmi činnými v trestnom konaní vypočúvané v stave abstinencie a ktoré sa mohli
v súvislosti s tým, že boli v kolúznej väzbe umiestnení na rovnakej cele, na svojich
výpovediach dohovárať.
23. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa tak ústavný súd preskúmal obsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 22. júna 2012 a zistil, že krajský súd
sa náležite vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádza v ústavnej
sťažnosti, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vyčerpávajúce, bez známok svojvôle či
arbitrárnosti. Vo vzťahu k zmeneným výpovediam krajský súd konštatoval, že niektorí
obvinení naozaj svoje výpovede na hlavnom pojednávaní podstatným spôsobom zmenili,
a to najmä tie časti, ktoré usvedčovali ostatných spoluobvinených a ktoré preukazovali
spáchanie činnosti formou organizovanej skupiny, rovnako ako aj niektorí svedkovia.
Zmeneným výpovediam však krajský súd neuveril a za pravdivé považoval tie, ktoré
predniesli v prípravnom konaní, keďže zmenu svojich výpovedí nedokázali logicky
uveriteľným spôsobom zdôvodniť. Dôvodom zmeny jednotlivých výpovedí obvinených
a svedkov sa pritom krajský súd podrobne venoval. Podsúvanie správnych odpovedí, nátlak
pri výsluchoch, prípadne prísľuby prepustenia z väzby neprichádzali do úvahy najmä
z dôvodu, že všetkých výsluchov spoluobvinených sa zúčastnili obhajcovia, v niektorých
prípadoch až traja naraz.
Krajský súd ďalej uviedol, že samotná skutočnosť, že obvinení boli osoby drogovo
závislé, nespôsobuje bez ďalšieho nedôveryhodnosť vypočúvaných osôb. Zo znaleckého
dokazovania znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie vyplynul záver, že „len
také abstinenčné príznaky, ktoré predstavujú narušenie fyziologických funkcií vypočúvanej
osoby, teda príznaky bezpochyby závažného charakteru a z toho titulu aj príznaky
neprehliadnuteľné, by mohli spôsobovať nespôsobilosť vypočúvanej osoby vypovedať.
Všetci obžalovaní boli v prípravnom konaní minimálne raz vypočutí za prítomnosti
obhajcov, rovnako tak v ich prítomnosti bola v prípravnom konaní vypočutá väčšina
svedkov.“. Ani jeden z prítomných obhajcov nespôsobilosť vypočúvaných osôb nenamietal.
Zároveň sa krajský súd vyjadril aj ku skutočnosti, že chybou ústavu na výkon väzby
boli obvinení v kolúznej väzbe umiestnení na jednej cele, a dospel k záveru, že „skutočnosť,
že obžalovaní napriek kolúznej väzbe boli na jednej cele má za následok len tú skutočnosť,
že účel kolúznej väzby bol bezpochyby zmarený, no výsledok dokazovania však nemá žiaden
vplyv, keďže vo veci bolo vykonaných dostatok dôkazov, ktoré vinu obžalovaných spoľahlivo
preukazujú“.
Krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo nepochybne k spolčeniu
šiestich osôb na účely spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi.
Medzi týmito osobami existovalo vzájomné rozdelenie určených úloh, pričom sťažovateľ
a ďalší obžalovaný pervitín „varili“, ostatní im zabezpečovali potrebné lieky a chemikálie.
Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na vykonané dôkazy bolo v posudzovanej veci
nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovaným kladie za vinu, tak ako ho krajský
súd ustálil, sa stal a že ho spáchali práve obžalovaní.
24. Ústavný súd preskúmal aj obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 55/2015 z 31. januára 2017, ktorým najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa odmietol ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd
zistil, že námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov subsumoval sťažovateľ v podanom
dovolaní pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, to znamená,
že malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu podstatným spôsobom.
25. Najvyšší súd uznal, že pochybením ústavu na výkon väzby, ktorý umiestnil
viacerých spoluobvinených na spoločných celách, mohlo fakticky dôjsť k sťaženiu pozície
sťažovateľa v rámci jeho obhajoby, avšak zdôraznil, že nie každé porušenie práva na
obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie, je dovolacím dôvodom. Túto dovolaciu námietku
by podľa najvyššieho súdu bolo možné uznať ako opodstatnenú len vtedy, „ak by práve
výpovede dotknutých spoluobvinených, uskutočnené v čase po tom, ako sa ocitli
v spoločných celách, boli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu súdom. Súd prvého
stupňa, ako aj krajský súd však pri ustálení skutku vychádzali predovšetkým z výpovedí
obvinených uskutočnených v prípravnom konaní s odôvodnením, že zmeneným výpovediam
obvinených neuverili, keďže obvinení ich zmenu nedokázali logicky uveriteľným spôsobom
zdôvodniť, pričom rozhodnutie o vine obvinených založili aj na celom rade ďalších
vykonaných dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí, konfrontácií, znaleckých posudkov
či listinných dôkazov.
Dovolací súd k tomu ďalej poznamenáva, že už samotný súd prvého stupňa konajúci
v predmetnej trestnej veci sa s uvedenými okolnosťami správnym a logickým spôsobom
vysporiadal, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia pri hodnotení dôkazov a ustálení
skutkového stavu neopomenul vyhodnotiť vykonané dôkazy aj s osobitným zreteľom práve
na dovolateľmi namietanú skutočnosť, spočívajúcu v zmarení účelu kolúznej väzby.
Následne krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k odvolacím námietkam,
v ktorých obvinení taktiež poukazovali na zmarenie účelu kolúznej väzby, stanovisko,
v ktorom podrobným spôsobom prezentoval, akými úvahami a myšlienkovými postupmi sa
spravoval pri vysporiadavaní sa s obvinenými namietanými okolnosťami výkonu kolúznej
väzby.“.
26. Najvyšší súd vyhodnotil postup krajského súdu a odôvodnenie jeho rozsudku
vo vzťahu k hodnoteniu výpovedí ako správny, ktorému nemožno vytknúť žiaden
nedostatok, pretože krajský súd sa zaoberal všetkými zmenami vo výpovediach obvinených
aj svedkov, jasne a zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov považoval
niektoré výpovede za pravdivé, resp. prečo si niektoré výpovede neosvojil. Vzal pritom
do úvahy aj skutočnosť, že počas prípravného konania vypovedali obvinení zhodne, a to aj
za prítomnosti viacerých obhajcov, pričom k zmenám vo svojich výpovediach začali
pristupovať až potom, ako sa niektorí z nich ocitli chybou ústavu na výkon väzby
v spoločných celách.
Zároveň najvyšší súd námietky sťažovateľa, ktoré spočívali v obviňovaní ostatných
obvinených z nepravdivých výpovedí, v spochybňovaní pravdivosti výpovedí svedkov,
v poukazovaní na psychické rozpoloženie obvinených i svedkov v čase výpovedí,
v nesprávnom hodnotení dôkazov, posúdil ako námietky rýdzo skutkového charakteru,
smerujúce proti obsahu a rozsahu voľnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov a spôsobu, akým súd tieto dôkazy vyhodnotil. Vo vzťahu k týmto námietkam
najvyšší súd zdôraznil, že platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že
„orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán“.
27. Ústavný súd dospel k záveru, že obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu je vo vzťahu k obsahu námietok
sťažovateľa vyčerpávajúci, presvedčivý a zrozumiteľný. Ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, keďže odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uplatneným v sťažnosti nejaví známky arbitrárnosti.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru tieto sťažovateľ
v sťažnosti vôbec neodôvodnil. Krajský súd sa však namietaným porušením práva na
obhajobu zaoberal v rámci odvolacích dôvodov a najvyšší súd sa aj s touto námietkou
sťažovateľa ústavne súladným spôsobom vysporiadal v rámci vyhodnotenia dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň je potrebné podotknúť, že
dovolanie sťažovateľa bolo koncipované omnoho širšie ako jeho ústavná sťažnosť, avšak
najvyšší súd sa všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa riadne zaoberal a svoj záver
k nim presvedčivo odôvodnil.
28. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
29. Vo vzťahu k sťažovateľom označenému základnému právu podľa čl. 46 ods. 2
ústavy, ktoré upravuje právo na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom,
ústavný súd dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi uvedeným základným
právom a rozhodnutiami všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľa. Rovnako aj
vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ žiadnym
spôsobom v sťažnosti nešpecifikoval. Ani z obsahu sťažnosti, no ani z obsahu napadnutých
rozhodnutí a z nich vyplývajúcich sťažovateľom uplatnených odvolacích a dovolacích
dôvodov ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi základnými právami
obsiahnutými v čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na verejné prerokovanie veci, v prítomnosti
sťažovateľa, bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom) a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.
30. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa nedošlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môže
ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká
osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto
predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť
(m. m. III. ÚS 265/2014).
32. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd uzatvára, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom. Z obsahu sťažnosti a výsledku jej preskúmania ústavným súdom je totiž
podľa ústavného súdu (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom
prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.
33. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
34. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2018