Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 256/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 31. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. júla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 12. februára 2018, ktorou

namietal porušenie základného práva podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 31. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2017 (ďalej spolu aj „namietané

rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd

zistil, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2015 uznaný vinným za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

na tom skutkovom základe, že bol 20. apríla 2014

ako vodič osobného motorového vozidla zastavený a kontrolovaný hliadkou Oddelenia

dopravného inšpektorátu Žilina v čase, keď mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové

vozidlá. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov a trest

zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá na 2 roky.

3. Proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie sťažovateľ, jeho družka, svedok

a prokurátor. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 22. júla 2015

zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a odsúdil sťažovateľa na trest odňatia

slobody vo výmere 10 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na 2 roky. Odvolanie sťažovateľa a jeho družky, ako aj svedka, pretože

bolo podané neoprávnenou osobou, zamietol.

4. O dovolaní sťažovateľa a jeho družky rozhodoval následne najvyšší súd, ktorý

napadnutým uznesením sp. zn. z 30. októbra 2017 z dôvodu nesplnenia

dôvodov podľa dovolanie odmietol.

5. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že zo strany okresného súdu došlo k závažnému

pochybeniu, keď vo svojom odsudzujúcom rozsudku uprednostnil výpovede policajtov pred

výpoveďami osôb blízkych sťažovateľovi, okresný súd podľa sťažovateľa bez náležitého

odôvodnenia nevykonal dôkazy svedčiace v jeho prospech, ktorých vykonanie navrhoval

(sťažovateľ žiadal predloženie evidencie a lustrácie úkonov policajta, ktorý bol svedkom

v trestnom konaní, a žiadal lustráciu sekvenčných záberov laserového rýchlomeru Lidar).

Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že konajúca sudkyňa JUDr. Monika Liptáková bola

zaujatá z dôvodu jej pomeru k prejednávanej veci, pretože jej manžel je príslušníkom

Policajného zboru. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa nevykonali všetky

úkony na vypátranie svedka , ktorý mal v uvedený deň podľa tvrdení sťažovateľa

riadiť motorové vozidlo. Z uvedeného dôvodu sú podľa sťažovateľa skutkové závery

obsiahnuté v odsudzujúcom rozsudku zjavne neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

6. Odvolací súd podľa sťažovateľa odmietol vyhodnotiť a zobrať do úvahy dôkazy,

ktoré boli v prospech sťažovateľa, pri posudzovaní veci všeobecné súdy porušili

„hmotnoprávne trestnoprávne“ normy, na základe ktorých označili konanie sťažovateľa za

trestný čin, nesprávne právne posúdili zistený skutok a odvolací súd tiež nesprávne použil

hmotnoprávne ustanovenia, dôsledkom čoho bolo aj uloženie neprimerane prísneho trestu,

ktorý nemá oporu v . Odvolací súd si podľa sťažovateľa osvojil nesprávne

právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový stav a pri výkone svojej revíznej právomoci

neprihliadal na základné zásady trestného konania. Tým podľa sťažovateľa došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a , ako aj

ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom dovolaní „neprípustným

formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť

poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu ( )

a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dôsledku zjavného zlyhania

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu...“

Zároveň sťažovateľ namieta, že o jeho dovolaní bolo rozhodnuté na neverejnom

zasadnutí 30. októbra 2017 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho

a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Petra Hatalu. V zmysle rozvrhu práce mal v jeho

trestnej veci podľa sťažovateľa rozhodovať senát v zložení obsadenom sudcom

JUDr. Štefanom Harabinom, nie JUDr. Petrom Hatalom, ktorý podľa sťažovateľa nie je

jeho zákonným sudcom, a preto došlo postupom najvyššieho súdu aj k porušeniu jeho

základného práva podľa .

8. Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať aj primerané finančné zadosťučinenie,

ktorého súčasťou má byť náhrada účelne vynaložených trov konania, trov právneho

zastúpenia advokáta v konaní, v ktorom došlo „k premene podmienečného trestu na trest

nepodmienečný č.k. “, a náhrada nemajetkovej ujmy z titulu poškodenia

zdravia a jeho trvalým následkom v súvislosti s výkonom uloženého trestu odňatia slobody,

ako aj z dôvodu závažného zásahu do jeho práva na rodinu a výchovu dieťaťa (rozpad

vzťahu s družkou a odlúčenie od maloletej dcéry), a to vo výške 150 000 eur.

9. Samostatným podaním doručeným ústavnému súdu 8. decembra 2017 sťažovateľ

žiada ústavný súd, aby mu „z dôvodu “ ustanovil obhajcu,

pretože jeho súčasné ekonomické a sociálne pomery sú také slabé a ťaživé, že si nemôže

dovoliť zvoliť si obhajcu sám. V doplnení doručenom ústavnému súdu 14. marca 2018

svoju žiadosť o ustanovenie obhajcu spresnil uvedením konkrétnej advokátky JUDr. Andrey

Gireth, J. M. Hurbana 334/32, Žilina, ktorá si u neho vybudovala dôveru.

10. Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 12. februára 2018 sťažovateľ

doplnil svoju sťažnosť ďalšou argumentáciou najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu

jeho základného práva na zákonného sudcu v konaní na najvyššom súde, kde svoju pôvodnú

argumentáciu doplnil o tvrdenie, že skutočnosť, že JUDr. Peter Hatala sa stal zastupujúcim

členom senátu, ktorý rozhodoval v jeho veci, 30. októbra 2017, t. j. v deň, kedy najvyšší súd

aj rozhodoval o jeho dovolaní, svedčí podľa sťažovateľa o tom, že nemohol byť jeho

zákonným sudcom, keďže nemohol mať možnosť si jeho „objemný“ trestný spis

naštudovať.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

SR rozsudkom Okresného súdu v Žiline, č. k.3T184/2014 zo dňa 31.03.2015

porušené bolo. Rozsudok sa zrušuje.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 22.07.2015

porušené bolo. Rozsudok sa zrušuje.

3. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.

zo dňa 30.10.2017 porušené bolo. Uznesenie sa zrušuje.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 150.000,- EUR (slovom stopäťdesiattisíc eur)

poštovou poukážkou na meno sťažovateľa.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu poštovou poukážkou na meno sťažovateľa.“

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

15. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

18. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že namietanými rozhodnutiami

všeobecných súdov, t. j. rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2015,

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. júla 2015 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. októbra 2017 bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces, keďže všeobecné súdy nesprávny interpretovali

hmotnoprávne ustanovenia , keď dospeli k záveru, že jeho konanie je

trestným činom, a uložili mu príliš prísny trest, nesprávne vyhodnotili dôkazy len v jeho

neprospech a odmietli vykonať dôkazy svedčiace v jeho prospech. Postupom všeobecných

súdov bolo porušené aj jeho základné právo na zákonného sudcu, a to v konaní okresného

súdu, v ktorom rozhodovala sudkyňa, ktorá mala pomer k prejednávanej veci, keďže jej

manžel je príslušník Policajného zboru, ale aj v konaní najvyššieho súdu, keď v jeho veci

rozhodoval sudca JUDr. Peter Hatala, ktorý podľa tvrdenia sťažovateľa nebol zákonným

sudcom v jeho veci.

19. Sťažovateľ v konaní nie je zastúpený právnym zástupcom, no v sťažnosti žiada

o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom. Jednou z podmienok pre

ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom je zistenie, že nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ústavný súd sa preto

v rámci ústavného prieskumu sťažnosti v prvom rade zaoberal preskúmaním toho, či je daná

právomoc ústavného súdu, a zisteniu, či v prípade sťažnosti sťažovateľa nie je daný dôvod

jej odmietnutia z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (, ).

Ústavný súd môže rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom len ak zistí, že sú kumulatívne splnené tri podmienky, a to žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu, majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Ak po preskúmaní obsahu žiadosti dospeje ústavný súd k záveru, že v danom prípade

nie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti a nie je splnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom. V takom prípade nemožno žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu vyhovieť.

20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa sťažnosť vykazovala

viaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval za potrebné

vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť do tej miery

zrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum (m. m.

, ).

A. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 31. marca 2015

21. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným súdom,

ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol

prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil, a krajský súd o ňom

rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (m. m. napr. , , a iné).

B. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. júla 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2017

22. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku

krajského súdu z 22. júla 2015 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. októbra 2017, ktorým

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa bez

preskúmania veci, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti aj vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu z 22. júla 2015 a predbežne posúdil možnosť porušenia práv

sťažovateľa týmto rozsudkom krajského súdu, ako aj sťažovateľom namietaným uznesením

najvyššieho súdu z 30. októbra 2017 (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99).

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ). Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

24. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

25. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. júla 2015 a zistil, že týmto rozhodnutím bolo odvolanie sťažovateľa a jeho družky

proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zamietnuté ako nedôvodné, vo vzťahu

k svedkovi bolo zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou a odvolaniu prokurátora,

ktoré bolo podané v neprospech sťažovateľa, krajský súd vyhovel. Zrušil výrok okresného

súdu o treste a pri nezmenenom skutkovom a právnom základe odsúdil sťažovateľa

na 10 mesiacov odňatia slobody a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek

druhu na 2 roky.

Krajský súd skonštatoval, že súd prvého stupňa dospel k vyhláseniu odsudzujúceho

rozsudku po bezchybnom procesnom postupe v súlade so všetkými procesnými

ustanoveniami a v podrobnostiach odkázal na veľmi správne a odborne podložené dôvody,

na ktorých prvostupňový súd založil svoje odsudzujúce rozhodnutie. Vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa, ktoré predostrel v odvolaní a ktoré sa svojím obsahom zhodujú

s námietkami prezentovanými v ústavnej sťažnosti, krajský súd v podstatnom uviedol:

„Výhrady odvolateľov, že výpovede svedka , ktorí obžalovaného

z účasti na skutku usvedčujú sú nepravdivé, účelové, plné rozporov a vopred dohodnuté, sú

prejavom obhajoby obžalovaného a krajský súd sa s týmito výhradami nestotožňuje. Žiada

sa uviesť, že rozpory vo výpovedi svedka , na ktoré odvolateľ

poukazuje sú nepodstatné a bezvýznamné. To, či svedok uviedol, že sa malo ísť

do nemocnice alebo pôrodnice, či uvádzal jednotné alebo množné číslo vo svojom vyjadrení

nijak neovplyvní ani neoslabí jednoznačné tvrdenie svedka, že v rozhodnom čase v rámci

vykonávania dohľadu nad cestnou premávkou bolo zastavené osobné motorové vozidlo,

ktoré viedol obžalovaný , a to v čase, keď mu takáto činnosť bola

zakázaná. Výpoveď tohto svedka je zhodná s výpoveďou svedka . Ani

u jedného zo svedkov nebol zistený taký vzťah k obžalovanému, ktorý by ich svedecké

výpovede ovplyvnil negatívne alebo pozitívne. Svedkovia o rozhodných skutočnostiach

vypovedali zhodne. Ich výpovede sú v súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré

obžalovaného z účasti na konaní usvedčujú. Tvrdenie obžalovaného, že osobné motorové

vozidlo neviedol on, ale iná osoba menom bolo zavádzajúce, a rovnako boli

zavádzajúce i náhle tehotenské ťažkosti . Ak by bolo pravdivé jej tvrdenie,

bolo jednoduchšie vrátiť sa do miesta bydliska ako ísť hľadať polikliniku v Bytči, ktorú

napokon, aj podľa vyjadrenia svedkyne, nenašli. Na rozpory vo výpovedi svedkyne

i svedka prvostupňový súd poukázal na č.l. 8-9 v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Krajský súd sa s takýmto hodnotením svedeckých výpovedi bez výhrad

stotožňuje.“

26. S námietkou sťažovateľa, že v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodovala

sudkyňa, ktoré je zaujatá pre pomer k veci, čo sťažovateľ v odvolaní odôvodňoval tým, že

pred budovou súdu videl osobu podobnú sudkyni, ako sa zhovára s osobami podobnými

vypočúvaným policajtom, sa krajský súd taktiež vysporiadal a uviedol, že „s touto

námietkou sa konajúca sudkyňa vysporiadala a obžalovanému oznámila, že podľa § 32

ods. 6 o námietke zaujatosti pre dôvody, ktoré uvádzal obžalovaný, sa nekoná.

Treba uviesť, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že na č.l. 171 sa nachádza úradný záznam

o poskytnutí kamerových záznamov z kamerového systému monitorujúceho vonkajšie

priestory pred budovou súdu, ako aj priestory prízemia budovy, zo dňa 31.3.2015 od 6.00

hod. do 10.00 hod. Kamerový záznam vylučuje tvrdenie odvolateľov ,

a o stretnutí konajúcej sudkyne so svedkami

, a .“.

Návrhy na vykonanie ďalších dôkazov krajský súd odmietol s odôvodnením, že

dôkazy vykonané pred prvostupňovým súdom a ich dôkazná sila bola taká presvedčivá

a jednoznačná, že ďalšie doplnenie dokazovania by bolo nadbytočné.

Odvolací argument prokurátora, že prvostupňový súd pri ukladaní trestu

nepostupoval správne pri hodnotení poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, vyhodnotil

krajský súd ako dôvodný. Krajský súd vykonal dokazovanie vyžiadaním si súdneho spisu

Okresného súdu Žilina sp. zn. , kde z odsudzujúceho rozsudku z 22. októbra

2013 zistil, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za zločin úverového podvodu v štádiu

pokusu na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý mu bol podmienečne odložený na

skúšobnú dobu 2 roky, ktorá mala uplynúť 22. októbra 2015. Sťažovateľ sa preto súdeného

skutku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, a preto bolo potrebné túto

skutočnosť vyhodnotiť ako priťažujúcu okolnosť v zmysle

a sťažovateľovi uložiť trest odňatia slobody na 10 mesiacov.

27. Následne ústavný súd preskúmal aj obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2017, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľa a jeho družky odmietnuté bez preskúmania veci pre nesplnenie dovolacích

dôvodov. Najvyšší súd sa podrobne zaoberal všetkými dovolacími dôvodmi, ktoré

sťažovateľ a jeho družka vo svojich dovolaniach namietali.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa , že bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, sťažovateľ namietal najmä

nevykonanie dôkazov navrhnutých sťažovateľom (konkrétne evidencie a lustrácie úkonov

svedka a lustrácie evidenčných záberov z laserového rýchlomeru značky

Lidar). Najvyšší súd dospel k záveru, že tento dovolací dôvod nebol daný, keďže obsah

a rozsah voľnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu, a z obsahu

spisového materiálu zistil (zápisnica o hlavnom pojednávaní z 31. marca 2015), že okresný

súd a následne aj krajský súd sa k nevykonaniu dôkazov navrhovaných sťažovateľom riadne

vyjadrili a tento svoj postup v odôvodnení svojich rozhodnutí aj dostatočne ozrejmili.

Najvyšší súd tiež zdôraznil, že „súd vykonávajúci dokazovanie vo veci čo do rozsahu

dokazovania nie je viazaný návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení,

vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie

ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné,

koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non

numerantur).“.

Dovolací dôvod podľa , ktorý videl

sťažovateľ v tom, že na prvom stupni v jeho veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Monika

Liptáková, ktorej manžel je príslušníkom Policajného zboru, čo sa malo premietnuť

do sympatií sudkyne k svedkom a , podľa najvyššieho

súdu taktiež nebol daný. Najvyšší súd uviedol: „Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne

skutočnosti predpokladané ustanovením , ktoré mohli privodiť

pochybnosti o nezaujatosti a nestrannom rozhodovaní menovanej sudkyne. Skutočnosť, že

jej manžel je (alebo nie je) príslušníkom Policajného zboru (ktorá skutočnosť navyše

v konaní ani nebola skúmaná a preukázaná), nie je sama osebe spôsobilá založiť pomer

sudkyne k prejednávanej veci v zmysle , keďže tu absentuje existencia

konkrétneho priameho vzťahu k veci či záujem na jej prejednaní. Dovolatelia pomer

zaujatosti vyvodzujú zo samotnej existencie vzťahu (prirodzeného pomeru) k osobe blízkej

(k manželovi), ktorá však s predmetným konaním nie je nijakým spôsobom prepojená a nie

je ani jeho stranou.“

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

odôvodňoval sťažovateľ najmä tým, že svedkom súrodencom neboli kladené

dostatočné otázky pri výsluchu, svedok bol do konania pribratý až v štádiu hlavného

pojednávania, orgány činné v trestnom konaní nevykonali úkony na vypátranie svedka

, ktorý mal auto šoférovať, a namietal aj výsluch svedka , ktorý bol vo veci

vyšetrovateľom. Tieto námietky sú podľa najvyššieho súdu skôr účelové. Vo vzťahu

k rozsahu výsluchov svedkov najvyšší súd zdôraznil, že v rámci realizácie zásady

kontradiktórnosti konania má obvinený možnosť klásť svedkom otázky a korigovať tak

prípadné nedostatky v tomto smere. Ak bol svedok vypočutý až na hlavnom

pojednávaní, nemá to vplyv na zákonnosť výpovede, keďže „súd môže pri svojom

rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní,

a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, nie naopak“. Výpoveď

bola vykonaná zákonným spôsobom pre účely zistenia okolností, za

ktorých boli uskutočnené výsluchy svedkov , a nemala slúžiť ako podklad pre

výrok o vine a treste. Navyše, judikatúra najvyššieho súdu, na ktorú sťažovateľ v tejto

súvislosti odkazoval, sa týkala iných skutkových okolností (konkrétne porušenia práva na

obhajobu z dôvodu nevyrozumenia obhajcov o úkone).

Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) sťažovateľ smeroval proti

správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu a rozsahu vykonaného dokazovania,

vo vzťahu ku ktorému však najvyšší súd zdôraznil, že preskúmanie týchto okolností je

dovolacím súdom neprípustné. Najvyšší súd uzavrel, že „Z vymedzenia skutku tak, ako bol

ustálený, je jednoznačné, že je trestným činom a že obvinený naplnil jeho skutkovú podstatu

tak, ako je vymedzená v , teda k nesprávnej aplikácii práva zo strany súdu

nedošlo. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho sú v tomto zmysle plne

v súlade so zákonom.“.

V závere najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku skonštatoval, že v prípade sťažovateľa nemohol byť tento dovolací dôvod daný,

pretože odvolací súd nerozhodol o zamietnutí odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného

poriadku bez splnenia zákonných dôvodov, ako to uvádza sťažovateľ, ale jeho odvolanie

bolo zamietnuté podľa ako nedôvodné.

28. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho

súdu dospel ústavný súd k záveru, že odôvodnenia uvedených rozhodnutí sa dostatočne,

relevantne a vyčerpávajúcim spôsobom zaoberali všetkými námietkami sťažovateľa.

Odôvodnenie a závery všeobecných súdov nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti alebo svojvoľnosti, a preto nemohol ústavný súd dospieť k záveru, že by

boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom

označenému základnému právu na súdnu ochranu podľa a právu na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecné súdy sa náležite a riadne

vysporiadali aj s námietkou sťažovateľa o zaujatosti sudkyne rozhodujúcej na súde prvého

stupňa a nič v odôvodnení napadnutých rozhodnutí alebo v argumentácii sťažovateľa v jeho

sťažnosti nesignalizuje potrebu ústavného súdu do týchto záverov všeobecných súdov

zasahovať. Najvyšší súd sa relevantne a podrobne vysporiadal so všetkými dovolacími

dôvodmi sťažovateľa, ktorých obsah je v podstate zhodný s obsahom námietok v ústavnej

sťažnosti, a nemá preto ústavne relevantný dôvod do týchto záverov najvyššieho súdu

vstupovať.

29. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

30. Ústavný súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že v jeho trestnej veci na

dovolacom súde rozhodoval nezákonný sudca, ktorým mal byť podľa tvrdení sťažovateľa

JUDr. Peter Hatala, a to namiesto JUDr. Štefana Harabina, ktorý mal byť podľa

presvedčenia sťažovateľa členom senátu rozhodujúceho v jeho veci. Po preskúmaní rozvrhu

práce najvyššieho súdu na rok 2015, 2016 a 2017, ako aj z odpovedí najvyššieho súdu na

sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k uvedenej námietke, ústavný súd zistil, že trestná vec

sťažovateľa prvýkrát napadla na najvyšší súd 18. septembra 2015 pod sp. zn.

, keď zloženie senátu 4 T v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2015, bolo JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová. Vec

bola následne pre viaceré procesné nedostatky niekoľkokrát vrátená súdu prvého stupňa

a po jej opätovnom predložení najvyššiemu súdu bola v súlade s rozvrhom práce pridelená

tomu istému senátu, teda senátu 4 T v pôvodnom zložení, avšak už pod novou sp. zn.

. Vzhľadom na dlhodobé čerpanie dovolenky bola opatrením predsedu súdu

z 30. októbra 2017 v súlade s ustanovením čl. V bodu 3 rozvrhu práce na rok 2017, na

základe ktorého je zastupujúcim senátom senát s najbližším vyšším poradovým číslom,

sudkyňa JUDr. Gabriela Šimonová nahradená sudcom V. senátu JUDr. Petrom Hatalom.

Uvedené opatrenie bolo vydané v súlade s ustanovením čl. V bodom 11 rozvrhu práce na

rok 2017, v zmysle ktorého sa pravidlá na zastupovanie sudcov primerane použijú aj na

zastupovanie v prípade výskytu takých okolností na strane sudcu, ktoré mu čo aj krátkodobo

(spravidla v čase od určenia pojednávania do dňa pojednávania, vrátane tohto dňa) bránia

alebo budú brániť v riadnom výkone činnosti v senáte, v spojení s čl. II bodom 12, podľa

ktorého môže predseda súdu z dôvodu dlhodobej neprítomnosti niektorého z členov senátu

prijať nevyhnutné opatrenia.

Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa ako

zjavne neopodstatnenú a dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu jeho

základného práva na zákonného sudcu, a skutočnosť, kedy dostal zákonný sudca jeho

trestný spis na naštudovanie, nie je pre posudzovanie skutočnosti, či konkrétny sudca spĺňa

atribúty zákonnosti, relevantná.

31. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa nedošlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že

namietané porušenie práv sťažovateľa podľa a dohovoru

považoval len za súčasť argumentácie sťažovateľa, keďže neboli uvedené v petite jeho

sťažnosti, a zároveň uvádza, že tieto práva sa ratione materiae vzťahujú na rozhodovanie

všeobecných súdov o väzbe, a nie na meritórne rozhodovanie o vine a treste.

32. Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) ústavný súd môže

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť

(m. m. ).

33. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd uzatvára, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom. Z obsahu sťažnosti a výsledku jej preskúmania ústavným súdom je totiž

podľa ústavného súdu zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. ).

34. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

35. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018