Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 439/2026
PDF · 233.45 KB
No categories available
I. ÚS 439/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti uzneseniam Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-2T/16/2021 z 2. februára 2022 a sp. zn. CA-2T/16/2021 z 26. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uzneseniami okresného súdu sp. zn. CA-2T/16/2021 z 2. februára 2022 a sp. zn. CA-2T/16/2021 z 26. februára 2026. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu ustanovil ex offo obhajcu na konanie pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva nasledujúci stav veci: Sťažovateľovi bol obhajca JUDr. Ladislav Ščury ustanovený podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn. 2Tp/23/2019 z 24. júna 2019, pretože u neho vyvstala pochybnosť, či sa dokáže náležite obhajovať. Uznesením č. k. 2T/16/2021-269 z 2. februára 2022 súd určil obhajcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 666,78 eur. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ nepodal sťažnosť, a preto toto nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2022. Príslušná suma bola následne uhradená na účet ustanoveného obhajcu z rozpočtových prostriedkov súdu 27. mája 2022. Sťažovateľ bol v predmetnom trestnom konaní právoplatne uznaný vinným z úmyselného trestného činu, a preto uznesením č. k. CA-2T/16/2021-482 z 10. septembra 2024 vyššia súdna úradníčka okresného súdu rozhodla podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že sťažovateľ je povinný nahradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov vyplatenú ustanovenému obhajcovi na základe uznesenia Okresného súdu Čadca č. k. 2T/16/2021-269 z 2. februára 2022 v sume 666,78 eur. Proti tomuto uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú zamietla samosudkyňa napadnutým uznesením z 26. februára 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ namietal, že v príslušnom trestnom konaní mu bol ustanovený obhajca, ktorého ustanovenie ani nežiadal, a taktiež, že mu v predmetnom trestnom konaní nebola umožnená riadna obhajoba. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že ustanovený obhajca nebol v konečnom dôsledku bezplatný, čím boli porušené jeho práva na obhajobu, bezplatnú právnu pomoc, ako aj práva vlastniť majetok. Sťažovateľ tu zdôraznil, že je nezamestnaný, v hmotnej núdzi a pohľadávka – odmena advokáta mala vzniknúť ešte pred jeho konkurzom vedeným pod sp. zn. 3OdK/418/2019 na okresnom súde a následne na odvolacom Krajskom súde v Banskej Bystrici pod neuvedenou sp. zn. Okresný súd tak mal vydať podľa sťažovateľa nezákonné rozhodnutie, ktoré navyše ani riadne neodôvodnil. Sťažovateľ nesúhlasil s údajným tvrdením súdu (okresný súd v napadnutom uznesení nič také neuviedol, pozn.), že pohľadávky štátu nepodliehajú premlčaniu.
4. Sťažovateľ považoval súdom uloženú povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta za porušenie zákazu diskriminácie a za odmietnutie spravodlivosti. Taktiež tvrdenie súdu, že jeho povinnosť nahradiť trovy obhajoby mu bola uložená ako dôsledok jeho právoplatného odsúdenia v predmetnej trestnej veci, bolo podľa sťažovateľa porušenie zákazu duplicitného trestania. Podľa sťažovateľa tiež súd vôbec neskontroloval dôvodnosť a adekvátnosť trov vyplatených ustanovenému advokátovi. Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdením súdu, že jeho pohľadávka vznikla až po jeho konkurze. Nesúhlasí ani s tvrdením súdov o jeho budúcich hypotetických majetkových pomeroch a tvrdí, že súdy mali prihliadnuť iba na to, že momentálne je nezamestnaný. Sťažovateľ napokon uviedol, že keďže súdy nerozhodli o jeho sťažnosti podľa jeho predstáv, bolo porušené aj jeho právo na účinný opravný prostriedok.
5. Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil ex offo obhajcu v konaní pred ústavným súdom a túto sťažnosť spojil s jeho skôr podanou ústavnou sťažnosťou, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 594/2026.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 7 napadnutými uzneseniami okresného súdu.
7. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Keďže sťažovateľ nie je zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 a § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd pred tým, ako sa začal zaoberať podstatou ústavnej sťažnosti, skúmal, do akej miery nedostatok právneho zastúpenia bráni jej kvázimeritórnemu prejednaniu. Hoci podanie sťažovateľa v tomto ohľade (zastúpenie advokátom) nespĺňalo náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, resp. náležitosti ústavnej sťažnosti, napriek tomu z podania sťažovateľa vyplýva, že jeho podstatou je porušenie ním uvedeného zoznamu práv napadnutými uzneseniami okresného súdu, a to s poukazom na presvedčenie sťažovateľa, že súdom ustanovený advokát v trestnom konaní mal byť zaplatený štátom bez ohľadu na okolnosť, že sťažovateľ bol v príslušnom trestnom konaní odsúdený. Uplatnením materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou jeho rozhodovacej činnosti (k tomu pozri aj II. ÚS 51/2017, II. ÚS 782/2014), ústavný súd, vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, pristúpil k jej predbežnému posúdeniu (m. m. I. ÚS 193/2024), pretože bol schopný posúdiť opodstatnenosť sťažovateľových námietok, a tým aj vyhodnotiť, či je potrebné sťažovateľa vyzvať na odstránenie nedostatkov jeho podania.
III.1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu z 2. februára 2022:
9. Zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj z pripojených príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 2. februára 2022 nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2022, pričom sťažovateľ proti nemu nepodal ani opravný prostriedok. Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ až 22. mája 2026.
10. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
11. Nedodržanie tejto dvojmesačnej zákonnej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom
súde]. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, resp. z novších rozhodnutí I. ÚS 343/2016, I. ÚS 351/2019).
12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 2. februára 2022 podal teda sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť celkom zjavne po zákonnej lehote na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú (bod 1 výroku rozhodnutia).
III.2. K napadnutému uzneseniu okresného súdu z 26. februára 2026:
13. Ústavný súd konštatuje, že samosudkyňa okresného súdu vychádzala v napadnutom uznesení z 26. februára 2026 zo zákonných ustanovení podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a § 558 ods. 1 až 3 Trestného poriadku. Sťažovateľ ale vo svojej ústavnej sťažnosti vôbec nereflektoval tento zákonný podklad napadnutého uznesenia. Argumentácia sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti vychádzala zväčša z jeho pocitu a presvedčenia, že za ustanoveného advokáta v trestnom konaní mal zaplatiť štát, a to bez ohľadu na okolnosť, že sťažovateľ bol uznaný za vinného a odsúdený. Vo svojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky sťažovateľ namietal, že on sám v predmetnom trestnom konaní nežiadal o ustanovenie advokáta a tiež že výška trov advokáta bola nesprávne určená.
14. Iné námietky, ktoré sťažovateľ uviedol prvýkrát až vo svojej ústavnej sťažnosti, nemohli byť relevantné vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 26. februára 2026. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Zákon o ústavnom súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym uplatnením, ale na úspešné uplatnenie ústavnej sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non) aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených až v konaní o ústavnej sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní zanedbal, teda napraviť následky spôsobené vlastným zavinením.
15. K námietkam sťažovateľa, ktoré vyčítal už prvostupňovému súdu, ústavný súd podotýka, že podmienkou pre eventuálnu povinnosť nahradiť štátu trovy trestného konania nie je žiadosť samotného zastúpeného na ustanovenie právneho zástupcu v príslušnom trestnom konaní. Trestný poriadok pozná situácie, keď je potrebné ustanoviť právneho zástupcu obvinenému aj bez jeho výslovnej žiadosti. Jednou z nich je, aj ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, lebo majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať (§ 37 ods. 2 Trestného poriadku), ako to bolo aj v prípade sťažovateľa. Ústavný súd sa stotožňuje aj s konštatovaním sudkyne v napadnutom uznesení, podľa ktorého posudzovanie adekvátnosti jednotlivých úkonov ustanoveného advokáta nie je predmetom konania o náhrade trov trestného konania (t. j. napadnutého rozhodnutia). Tieto okolnosti boli obsahom uznesenia č. k. 2T/16/2021-269 z 2. februára 2022, proti ktorému sťažovateľ ani len nepodal opravný prostriedok a proti ktorému bola ústavná sťažnosť v predošlej stati odmietnutá ako oneskorene podaná.
16. Ústavný súd ešte podotýka, že okresný súd vykonal zisťovanie majetkových a zárobkových možností sťažovateľa. Vzhľadom však na povahu, charakter trestnej činnosti, ktorej sa dopustil sťažovateľ, bol okresný súd toho názoru, že tento má síce aktuálne nepriaznivú finančnú situáciu, ale je potrebné uviesť, že sťažovateľ vlastným protiprávnym konaním, pre ktoré bol odsúdený, v celom rozsahu zavinil vznik trov obhajoby, ktoré za neho vynaložil – uhradil obhajcovi v celom rozsahu štát. Okresný súd uzavrel, že nepriaznivá finančná situácia nie je u sťažovateľa trvalého charakteru, ale vlastnou prácou (nie protiprávnym konaním) má možnosť získať finančné prostriedky.
17. Ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom uznesení z 26. februára 2026 riadne a dostatočne zaoberal sťažovateľovou argumentáciou a rovnako relevantným spôsobom sa s ňou aj vysporiadal. Navyše námietky sťažovateľa, ktoré tento prvýkrát uviedol až vo svojej ústavnej sťažnosti, vôbec nereflektovali obsah ním označených práv a ani zákonný základ napadnutého uznesenia, preto v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmieta bez jej vecného prieskumu aj pre jej neprípustnosť [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde].
18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
19. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 26. februára 2026 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).
20. Ústavný súd ešte na okraj podotýka, že nepristúpil k spojeniu tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľa s jeho predchádzajúcou ústavnou sťažnosti vedenou pod sp. zn. Rvp 594/2026, pretože sa týkali dvoch rozličných konaní. Takisto vzhľadom na zjavnú neopodstatnenosť, resp. oneskorenosť tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľa by spojenie v tomto prípade nebolo prínosom pre hospodárnosť konania pred ústavným súdom.
III.3. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu:
21. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd má právomoc ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
22. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne (t. j. naraz) splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie a ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.
23. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (stať III.2) a jej oneskorenosti (stať III.1), je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 252/2019), a teda nie je splnená jedna z obligatórnych (povinných) podmienok na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
24. Pretože neboli splnené spolu všetky tri predpoklady ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu