Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)III. ÚS 154/09
PDF · 281.93 KB
No categories available
III. ÚS 154/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. novembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. A., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tos 4/2009
z 5. februára 2009 a takto
rozhodol:
Základné právo Ing. M. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a uznesením Krajského súd v Trnave sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára
2009 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 154/09-20 z 3. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009.
Podstatou námietok sťažovateľa v rozsahu, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie,
bolo tvrdenie o porušení zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, ktorým
bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 1 Pp 80/2008 zo 17. decembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor,
že aj napriek splneniu zákonných predpokladov potrebných na realizáciu podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd k nemu nepristúpil odvolávajúc sa
na skutočnosti, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu znamenať nepreukázanie jeho
polepšenia, ktoré je základom pre presvedčenie o tom, že zvyšok trestu nie je potrebné
vykonať. Podľa názoru sťažovateľa nesprávnou aplikáciou a interpretáciou právnych
predpisov týkajúcich sa podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody došlo
k situácii, že krajský súd v konečnom dôsledku nevyhovel jeho žiadosti o podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že držanie
hladovky v období po nástupe do výkonu trestu odňatia slobody nemohlo byť pádnym
dôvodom na to, aby ho krajský súd podmienečne neprepustil z výkonu trestu na slobodu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009, namietané
uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
K námietkam sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd
prostredníctvom svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr. 488/09 doručeným ústavnému
súdu 21. júla 2009. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu okrem iného vyplynulo:
„Odvolací súd vo svojom rozhodnutí tiež zdôvodnil, že pri posudzovaní takejto
žiadosti súd prihliada na všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného a jeho osobné
a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil,
celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ vo výkone
trestu. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že pri rozhodovaní o sťažnosti
odsúdeného Ing. M. A. striktne posudzoval dosiahnutý stupeň prevýchovy ako
rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom inštitúte.
Nezodpovedá teda skutočnosti, že odvolací súd zamietol jeho sťažnosť podanú proti
uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 Pp/80/2008 zo dňa 17. 12. 2008 len preto,
že na začiatku výkonu trestu držal hladovku.
Je potrebné zdôrazniť, že prípadné podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody je fakultatívnou možnosťou, pretože súd tak môže urobiť pri splnení zákonom
stanovených podmienok. Ak teda súdy oboch stupňov mali zato, že zákonom stanovené
podmienky pre takýto postup u odsúdeného Ing. M. A. splnené neboli, neporušili svojimi
rozhodnutiami jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“
V označenom liste predsedníčka krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámila,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.
K vyjadreniu predsedníčky krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľa
listom doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2009, v ktorom uviedol, že sťažovateľ
aj naďalej trvá na tvrdení, že jediným dôvodom, pre ktorý krajský súd nerozhodol kladne
o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, bola
skutočnosť, že vo väzení držal hladovku. Okrem toho právny zástupca sťažovateľa
ústavnému súdu oznámil, že trvá na ústnom prerokovaní tejto veci.
Dňa 10. novembra 2009 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom
právny zástupca sťažovateľa zotrval na svojich skorších vyjadreniach.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,
ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 80/2008 ústavný súd zistil tento skutkový stav
týkajúci sa predmetnej veci:
Dňa 27. októbra 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorú odôvodnil tým,
že 11. novembra 2008 mu uplynú 3/4 výkonu trestu odňatia slobody a že doterajším
správaním a plnením svojich povinností preukázal, že zvyšnú 1/4 trestu nie je v jeho prípade
potrebné vykonať. Pre účely rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa si okresný súd z Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. (ďalej len „ústav“) vyžiadal
hodnotenie k tejto žiadosti, ktoré mu bolo doručené 1. decembra 2008. Podľa písomného
vyjadrenia riaditeľa ústavu z 21. novembra 2008 počiatočné správanie sťažovateľa
vo väzení vykazovalo kolísavosť, ale neskorším pôsobením pedagogického personálu došlo
k pozitívnemu obratu v jeho správaní. Riaditeľ ústavu poukázal na to, že správanie
sťažovateľa je v súčasnej dobe na požadovanej úrovni a že sťažovateľ dodržiava zásady
ústavného poriadku, bez pripomienok plní príkazy nadriadených, dodržiava zásady osobnej
a kolektívnej hygieny, je bezkonfliktný a v kolektíve obľúbený. Okrem toho však riaditeľ
ústavu vyslovil, že v oblasti sebahodnotenia sťažovateľa v ňom rezonuje pocit
nespravodlivosti z pobytu vo väzení. Poukázal na to, že počas výkonu trestu odňatia
slobody bol sťažovateľ štyrikrát disciplinárne odmenený, pričom disciplinárne potrestaný
nebol. V závere hodnotenia osoby sťažovateľa riaditeľ ústavu vyslovil názor,
že resocializačná prognóza sťažovateľa po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
je priaznivá, pretože sa chce vrátiť k rodine, pokračovať v podnikaní a viesť riadny a slušný
život. Na základe uvedeného riaditeľ ústavu konštatoval, že sťažovateľ preukazuje splnenie
podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a odporučil
ho podmienečne prepustiť z výkonu tohto trestu.
Dňa 17. decembra 2008 sa na okresnom súde konalo verejné zasadnutie, na ktorom
bolo vyhlásené uznesenie sp. zn. 1 Pp 80/2008, ktorým bola žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnutá.
Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že jediným
problémom, pre ktorý okresný súd zamietol jeho žiadosť o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody, bola jeho 35-dňová hladovka, ktorú držal na protest proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006,
ktorým bol odsúdený k výkonu trestu odňatia slobody aj napriek svojmu tvrdeniu o nevine.
V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že držanie hladovky bolo len prejavom
realizácie jeho základného práva na odpor podľa čl. 32 ústavy. Okrem toho v sťažnosti
argumentoval aj tým, že hladovka je pokojným a nekonfliktným prejavom označeného
základného práva a podľa jeho názoru nie je ani v rozpore s väzenským poriadkom.
Sťažovateľ taktiež podotkol, že za jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody sa postavilo viacero slušných ľudí, o čom predložil aj dôkazy. Sťažnosť
sťažovateľa doplnil aj jeho právny zástupca, ktorý zdôraznil, že od roku 1990 do roku 2006,
keď bol sťažovateľ na slobode, viedol riadny a príkladný život, a že v jeho prípade bol účel
trestu odňatia slobody splnený a zvyšok trestu uňho nie je potrebné odpykať.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009 tak, že ju zamietol, pretože nie je
dôvodná.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplynulo:
«Správne okresný súd konštatoval, že odsúdený Ing. M. A. výkonom troch štvrtín
uloženého trestu formálnu podmienku splnil. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, prvou
je, že „odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody plnením svojich povinností a svojím
správaním preukázal polepšenie“, druhou, že „môže sa od neho očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život“...
Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického
znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu... V súvislosti s rozhodovaním
o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plnenie
tejto podmienky preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného
(§ 62 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody). S ohľadom na povahu a účel
tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem
iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu
pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený
režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zásady
slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiava
povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod.
Pokiaľ ide o plnenie druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma
komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a
charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil,
celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s
jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade
prepustenia na slobodu povedie riadny život, t. j. život v súlade s právnymi, morálnymi a
etickými normami spoločnosti.
Krajský súd posudzujúc relevantné skutočnosti vo vzťahu k vyššie uvedenému
sa stotožňuje s názorom okresného súdu v tom ohľade, že odsúdený Ing. M. A.
pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti nesplnil prvú spomínanú materiálnu
podmienku, t. j. že by plnením povinností a správaním vo výkone trestu preukázal
polepšenie v takej miere, aby bolo celospoločenský akceptovateľné rozhodnutie o jeho
podmienečnom prepustení z výkonu trestu v terajšej jeho fáze.
Z hodnotenia riaditeľa Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody v L. z 22. 07. 2007,
doplneného 03. 09. 2007, totiž okrem iného vyplýva, že jeho správanie a vystupovanie
po nástupe do výkonu trestu nebolo na požadovanej úrovni. Od 20. 12. 2006 do 23. 01.
2007 držal hladovku, počas nej neprijímal žiadnu stravu, pil len tekutiny. Bola mu
venovaná zvýšená lekárska starostlivosť, každý deň bol prehliadaný ústavným lekárom
na odporučenie ktorého bol od 04. 01. 2007 do 30. 01. 2007 hospitalizovaný v Nemocnici
pre obvinených a odsúdených v T. z dôvodu poskytovania komplexnej a nepretržitej
lekárskej starostlivosti. Aj keď sa v ďalšom konštatuje, že v súčasnosti je správanie
odsúdeného na požadovanej úrovni, nemožno prehliadnuť, že týmto konaním narušil
plnenie účelu trestu, nepodriaďoval sa resocializačnému režimu, nemohli byť voči nemu
uplatňované právnymi predpismi stanovené prostriedky zaobchádzania v podobe
špeciálneho pedagogického a psychologického pôsobenia, nemohli byť uplatňované
metódy sociálnej práce s ním, oddialil súčasne vypracovanie programu zaobchádzania v
zmysle § 15 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a § 22 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 664/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu
odňatia slobody.
Každá právoplatne odsúdená osoba má dostatok právnych prostriedkov
na preskúmanie rozhodnutia, ktoré podľa svojho presvedčenia považuje za nezákonné.
Odsúdený Ing. M. A. však po nástupe do výkonu trestu dňa 19. 12. 2006 zvolil
prostriedok, ktorým maril účel výkonu trestu, nepodriaďoval sa stanovenému režimu
pre nepodmienečne odsúdené osoby a negatívne tým pôsobil na spoluodsúdených...
Z vyššie uvedeného súčasne vyplýva, že krajský súd nepovažoval za relevantné
úvahy odsúdeného Ing. M. A. v podanej sťažnosti o tom, že protestná hladovka bola
oprávnenou formou odporu podľa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky (ktorý článok rieši
situáciu, keď ústavné orgány Slovenskej republiky nefungujú - teda úplne inú situáciu
v štáte), ani že ňou žiadny zákonný predpis neporušil, pretože pri rozhodovaní striktne
posudzoval dosiahnutý stupeň prevýchovy, ako rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom
inštitúte.»
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť
na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej
republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,
b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej
republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin
môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia
slobody.
Podľa § 62 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone
trestu odňatia slobody“) odsúdený môže byť z výkonu trestu podmienečne prepustený
na slobodu za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Splnenie podmienok ústav
preukazuje v hodnotení odsúdeného.
Podľa § 65 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 664/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, účinnej
do 31. decembra 2008 (ďalej len „vyhláška č. 664/2005 Z. z.“) na preukázanie plnenia
podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného podľa osobitného predpisu vypracúva
ústav hodnotenie. Hodnotenie vyžiadané súdom k návrhu na podmienečné prepustenie
odsúdeného obsahuje okrem osobných údajov aj údaje uvedené v rozsudku súdu a údaje
preukazujúce stav plnenia podmienok na podmienečné prepustenie, najmä
a) hodnotenie správania odsúdeného vo výkone väzby a výkone trestu,
b) aktivitu odsúdeného a plnenie programu zaobchádzania,
c) resocializačnú prognózu.
Podľa § 65 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 664/2005 Z. z. hodnotenie podľa odseku 1
musí byť objektívne a konkrétne. V závere hodnotenia sa uvedie odporúčanie riaditeľa
ústavu, či odsúdený preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie
a či sa odporúča podmienečné prepustenie.
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal problematikou porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovil, že úlohou právneho štátu je pripraviť
legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred
kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej
úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov,
a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné,
že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (obdobne III. ÚS 311/07).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (obdobne III. ÚS 229/06).
Ústavný súd pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutrandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,
ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných
práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre
tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej
procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd v namietanom prípade sústredil na podstatu
uznesenia krajského súdu vo vzťahu k správnej aplikácii s vecou súvisiacich právnych
predpisov, ich interpretácii v spojení so zisteným skutkovým stavom, a tým na posúdenie
správnosti prijatých záverov zo strany krajského súdu.
Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je trestnoprávnym
inštitútom, ktorý sa realizuje na základe návrhu oprávnenej osoby (§ 415 ods. 1
Trestného poriadku) pri splnení formálnych podmienok (zákonom ustanovená doba
povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia slobody) a materiálnych podmienok
(správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody a pozitívna prognóza vedenia
riadneho života v budúcnosti) ustanovených Trestným zákonom, pričom predpoklady
splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon o výkone trestu odňatia slobody a vyhláška
č. 664/2005 Z. z. Posledné dva spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach rozoberajú
hodnotenie ústavu, ktoré si všeobecný súd vyžiadava k návrhu na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného. Všeobecný súd, ktorý o takomto návrhu
rozhoduje, nemá vo vzťahu k zisteniu splnenia tej materiálnej podmienky, ktorá súvisí
so správaním odsúdeného vo väzení, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve
z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.
Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu
poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení
povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť
predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány
väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti
podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité
zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného (v danom prípade sťažovateľa) počas výkonu
trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom
trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším
páchaním trestnej činnosti a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy
prichádzajúcich predpokladov (formálnych a materiálnych) pre uplatnenie tohto
trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné
prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o materiálnu podmienku súvisiacu s jeho správaním
vo väzení, táto splnená nebola. Vychádzal pritom z hodnotení riaditeľa ústavu, ktoré podľa
jeho názoru svedčili pre záver o tom, že podmienečné prepustenie sťažovateľa v súčasnej
fáze výkonu trestu odňatia slobody neprichádza do úvahy. Druhostupňový súd jasne
formuloval, z akých dôkazov čerpal. Prvoradé boli preň spomínané hodnotenia riaditeľa
ústavu, ktoré popisovali správanie sťažovateľa vo väzení, jeho vzťah k uloženému trestu,
plnenie účelu trestu, dodržiavanie ústavného poriadku, podriadenie sa resocializačnému
procesu, možnosti uplatnenia metód sociálnej práce voči nemu či možnosť psychologického
a pedagogického pôsobenia. Okrem toho, že podklad pre rozhodnutie krajského súdu tvorili
staršie dôkazy, ktoré charakterizovali správanie sťažovateľa v období po nástupe do výkonu
trestu, krajský súd neopomenul ani tie, ktoré boli obrazom jeho aktuálneho a zlepšeného
chovania. Po vyhodnotení zadovážených dôkazov a aplikácii na vec sa vzťahujúcich
všeobecne záväzných právnych predpisov dospel krajský súd k záveru, že doterajším
a komplexným správaním vo väzení sťažovateľ neplnil účel trestu a v istom,
ale významnom časovom období, keď držal hladovku, sa nepodriaďoval stanovenému
režimu, bol podrobený lekárskemu dohľadu, bola mu v tomto smere venovaná zvýšená
starostlivosť a nemohli byť voči nemu uplatňované dovolené formy pozitívneho pôsobenia
na jeho osobnosť s cieľom dosiahnuť prevýchovu a čo najmenej problematické zaradenie
do bežného života a spoločnosti po prepustení z väzenia.
Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa
nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky, nemožno v žiadnom prípade
kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené. Na tomto mieste považuje ústavný súd
za potrebné vyzdvihnúť vysvetlenie krajského súdu o tom, z akého dôvodu, a to aj napriek
zlepšeniu sťažovateľovho správania, nemohlo dôjsť k jeho podmienečnému prepusteniu
z výkonu trestu odňatia slobody. Krajský súd totiž zdôraznil, že by bolo nelogické,
ak by v krátkom časovom období potom, ako sa sťažovateľ vyhýbal plneniu účelu trestu
a následne došlo k zlepšeniu jeho správania aj za pôsobenia príslušníkov Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky, vyslovil, že sťažovateľ preukázal polepšenie takého
charakteru a intenzity, že by bolo namieste rozhodnúť o jeho podmienečnom prepustení
na slobodu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval
s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom,
ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že vytvoril
tým preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýkoľvek známok svojvôle. Napokon
krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy
pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, nebol
povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu,
na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd
túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje,
že vnímanie sťažovateľa, že jediným dôvodom, ktorý zavážil, že nebol podmienečne
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, bolo držanie hladovky, je z pohľadu
vyhodnotenia uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu
subjektívne a ústavný súd sa s ním vzhľadom na vyslovené závery nestotožňuje.
Krajský súd totiž zdôvodnil, že nie samotné držanie hladovky, ale sled udalostí a okolností
na ňu nadväzujúcich a z nej vyplývajúcich, ktoré súviseli so správaním sťažovateľa
vo väzení, ako aj tie, ktoré súviseli so špeciálnym prístupom zodpovedných osôb voči nemu,
boli dôvodom na prijaté rozhodnutie.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd
svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009 neporušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zároveň považuje za podstatné uviesť, že uznesením okresného súdu
č. k. 3 Pp 116/2009-111 zo 14. októbra 2009, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným
dňom vyhlásenia, bol sťažovateľ na základe návrhu dôveryhodných osôb podľa § 66 ods. 1
písm. b) Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa, nerozhodol
o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných
práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2009