Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 154/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. A., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 5. februára 2009 a takto

rozhodol:

Základné právo Ing. M. A. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom a uznesením Krajského súd v Trnave sp. zn. z 5. februára

2009 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -20 z 3. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. februára 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa v rozsahu, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie,

bolo tvrdenie o porušení zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, ktorým

bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor,

že aj napriek splneniu zákonných predpokladov potrebných na realizáciu podmienečného

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd k nemu nepristúpil odvolávajúc sa

na skutočnosti, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu znamenať nepreukázanie jeho

polepšenia, ktoré je základom pre presvedčenie o tom, že zvyšok trestu nie je potrebné

vykonať. Podľa názoru sťažovateľa nesprávnou aplikáciou a interpretáciou právnych

predpisov týkajúcich sa podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody došlo

k situácii, že krajský súd v konečnom dôsledku nevyhovel jeho žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu tohto trestu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa . Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že držanie

hladovky v období po nástupe do výkonu trestu odňatia slobody nemohlo byť pádnym

dôvodom na to, aby ho krajský súd podmienečne neprepustil z výkonu trestu na slobodu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. februára 2009, namietané

uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

K námietkam sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd

prostredníctvom svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr. 488/09 doručeným ústavnému

súdu 21. júla 2009. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu okrem iného vyplynulo:

„Odvolací súd vo svojom rozhodnutí tiež zdôvodnil, že pri posudzovaní takejto

žiadosti súd prihliada na všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného a jeho osobné

a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil,

celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ vo výkone

trestu. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že pri rozhodovaní o sťažnosti

odsúdeného Ing. M. A. striktne posudzoval dosiahnutý stupeň prevýchovy ako

rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom inštitúte.

Nezodpovedá teda skutočnosti, že odvolací súd zamietol jeho sťažnosť podanú proti

uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. zo dňa 17. 12. 2008 len preto,

že na začiatku výkonu trestu držal hladovku.

Je potrebné zdôrazniť, že prípadné podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody je fakultatívnou možnosťou, pretože súd tak môže urobiť pri splnení zákonom

stanovených podmienok. Ak teda súdy oboch stupňov mali zato, že zákonom stanovené

podmienky pre takýto postup u odsúdeného Ing. M. A. splnené neboli, neporušili svojimi

rozhodnutiami jeho základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.“

V označenom liste predsedníčka krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámila,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

K vyjadreniu predsedníčky krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľa

listom doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2009, v ktorom uviedol, že sťažovateľ

aj naďalej trvá na tvrdení, že jediným dôvodom, pre ktorý krajský súd nerozhodol kladne

o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, bola

skutočnosť, že vo väzení držal hladovku. Okrem toho právny zástupca sťažovateľa

ústavnému súdu oznámil, že trvá na ústnom prerokovaní tejto veci.

Dňa 10. novembra 2009 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom

právny zástupca sťažovateľa zotrval na svojich skorších vyjadreniach.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento skutkový stav

týkajúci sa predmetnej veci:

Dňa 27. októbra 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorú odôvodnil tým,

že 11. novembra 2008 mu uplynú 3/4 výkonu trestu odňatia slobody a že doterajším

správaním a plnením svojich povinností preukázal, že zvyšnú 1/4 trestu nie je v jeho prípade

potrebné vykonať. Pre účely rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa si okresný súd z Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. (ďalej len „ústav“) vyžiadal

hodnotenie k tejto žiadosti, ktoré mu bolo doručené 1. decembra 2008. Podľa písomného

vyjadrenia riaditeľa ústavu z 21. novembra 2008 počiatočné správanie sťažovateľa

vo väzení vykazovalo kolísavosť, ale neskorším pôsobením pedagogického personálu došlo

k pozitívnemu obratu v jeho správaní. Riaditeľ ústavu poukázal na to, že správanie

sťažovateľa je v súčasnej dobe na požadovanej úrovni a že sťažovateľ dodržiava zásady

ústavného poriadku, bez pripomienok plní príkazy nadriadených, dodržiava zásady osobnej

a kolektívnej hygieny, je bezkonfliktný a v kolektíve obľúbený. Okrem toho však riaditeľ

ústavu vyslovil, že v oblasti sebahodnotenia sťažovateľa v ňom rezonuje pocit

nespravodlivosti z pobytu vo väzení. Poukázal na to, že počas výkonu trestu odňatia

slobody bol sťažovateľ štyrikrát disciplinárne odmenený, pričom disciplinárne potrestaný

nebol. V závere hodnotenia osoby sťažovateľa riaditeľ ústavu vyslovil názor,

že resocializačná prognóza sťažovateľa po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

je priaznivá, pretože sa chce vrátiť k rodine, pokračovať v podnikaní a viesť riadny a slušný

život. Na základe uvedeného riaditeľ ústavu konštatoval, že sťažovateľ preukazuje splnenie

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a odporučil

ho podmienečne prepustiť z výkonu tohto trestu.

Dňa 17. decembra 2008 sa na okresnom súde konalo verejné zasadnutie, na ktorom

bolo vyhlásené uznesenie sp. zn. , ktorým bola žiadosť sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnutá.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že jediným

problémom, pre ktorý okresný súd zamietol jeho žiadosť o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody, bola jeho 35-dňová hladovka, ktorú držal na protest proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2006,

ktorým bol odsúdený k výkonu trestu odňatia slobody aj napriek svojmu tvrdeniu o nevine.

V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že držanie hladovky bolo len prejavom

realizácie jeho základného práva na odpor podľa . Okrem toho v sťažnosti

argumentoval aj tým, že hladovka je pokojným a nekonfliktným prejavom označeného

základného práva a podľa jeho názoru nie je ani v rozpore s väzenským poriadkom.

Sťažovateľ taktiež podotkol, že za jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody sa postavilo viacero slušných ľudí, o čom predložil aj dôkazy. Sťažnosť

sťažovateľa doplnil aj jeho právny zástupca, ktorý zdôraznil, že od roku 1990 do roku 2006,

keď bol sťažovateľ na slobode, viedol riadny a príkladný život, a že v jeho prípade bol účel

trestu odňatia slobody splnený a zvyšok trestu uňho nie je potrebné odpykať.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 5. februára 2009 tak, že ju zamietol, pretože nie je

dôvodná.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplynulo:

«Správne okresný súd konštatoval, že odsúdený Ing. M. A. výkonom troch štvrtín

uloženého trestu formálnu podmienku splnil. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, prvou

je, že „odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody plnením svojich povinností a svojím

správaním preukázal polepšenie“, druhou, že „môže sa od neho očakávať,

že v budúcnosti povedie riadny život“...

Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického

znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu... V súvislosti s rozhodovaním

o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plnenie

tejto podmienky preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného

( o výkone trestu odňatia slobody). S ohľadom na povahu a účel

tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem

iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu

pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený

režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zásady

slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiava

povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške,

ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod.

Pokiaľ ide o plnenie druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma

komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a

charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil,

celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s

jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade

prepustenia na slobodu povedie riadny život, t. j. život v súlade s právnymi, morálnymi a

etickými normami spoločnosti.

Krajský súd posudzujúc relevantné skutočnosti vo vzťahu k vyššie uvedenému

sa stotožňuje s názorom okresného súdu v tom ohľade, že odsúdený Ing. M. A.

pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti nesplnil prvú spomínanú materiálnu

podmienku, t. j. že by plnením povinností a správaním vo výkone trestu preukázal

polepšenie v takej miere, aby bolo celospoločenský akceptovateľné rozhodnutie o jeho

podmienečnom prepustení z výkonu trestu v terajšej jeho fáze.

Z hodnotenia riaditeľa Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody v L. z 22. 07. 2007,

doplneného 03. 09. 2007, totiž okrem iného vyplýva, že jeho správanie a vystupovanie

po nástupe do výkonu trestu nebolo na požadovanej úrovni. Od 20. 12. 2006 do 23. 01.

2007 držal hladovku, počas nej neprijímal žiadnu stravu, pil len tekutiny. Bola mu

venovaná zvýšená lekárska starostlivosť, každý deň bol prehliadaný ústavným lekárom

na odporučenie ktorého bol od 04. 01. 2007 do 30. 01. 2007 hospitalizovaný v Nemocnici

pre obvinených a odsúdených v T. z dôvodu poskytovania komplexnej a nepretržitej

lekárskej starostlivosti. Aj keď sa v ďalšom konštatuje, že v súčasnosti je správanie

odsúdeného na požadovanej úrovni, nemožno prehliadnuť, že týmto konaním narušil

plnenie účelu trestu, nepodriaďoval sa resocializačnému režimu, nemohli byť voči nemu

uplatňované právnymi predpismi stanovené prostriedky zaobchádzania v podobe

špeciálneho pedagogického a psychologického pôsobenia, nemohli byť uplatňované

metódy sociálnej práce s ním, oddialil súčasne vypracovanie programu zaobchádzania v

zmysle o výkone trestu odňatia slobody a vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti SR č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu

odňatia slobody.

Každá právoplatne odsúdená osoba má dostatok právnych prostriedkov

na preskúmanie rozhodnutia, ktoré podľa svojho presvedčenia považuje za nezákonné.

Odsúdený Ing. M. A. však po nástupe do výkonu trestu dňa 19. 12. 2006 zvolil

prostriedok, ktorým maril účel výkonu trestu, nepodriaďoval sa stanovenému režimu

pre nepodmienečne odsúdené osoby a negatívne tým pôsobil na spoluodsúdených...

Z vyššie uvedeného súčasne vyplýva, že krajský súd nepovažoval za relevantné

úvahy odsúdeného Ing. M. A. v podanej sťažnosti o tom, že protestná hladovka bola

oprávnenou formou odporu podľa (ktorý článok rieši

situáciu, keď ústavné orgány Slovenskej republiky nefungujú - teda úplne inú situáciu

v štáte), ani že ňou žiadny zákonný predpis neporušil, pretože pri rozhodovaní striktne

posudzoval dosiahnutý stupeň prevýchovy, ako rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom

inštitúte.»

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť

na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a

a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin

môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia

slobody.

Podľa o výkone trestu odňatia slobody a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone

trestu odňatia slobody“) odsúdený môže byť z výkonu trestu podmienečne prepustený

na slobodu za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Splnenie podmienok ústav

preukazuje v hodnotení odsúdeného.

Podľa § 65 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, účinnej

do 31. decembra 2008 (ďalej len „“) na preukázanie plnenia

podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného podľa osobitného predpisu vypracúva

ústav hodnotenie. Hodnotenie vyžiadané súdom k návrhu na podmienečné prepustenie

odsúdeného obsahuje okrem osobných údajov aj údaje uvedené v rozsudku súdu a údaje

preukazujúce stav plnenia podmienok na podmienečné prepustenie, najmä

a) hodnotenie správania odsúdeného vo výkone väzby a výkone trestu,

b) aktivitu odsúdeného a plnenie programu zaobchádzania,

c) resocializačnú prognózu.

Podľa vyhlášky č. hodnotenie podľa odseku 1

musí byť objektívne a konkrétne. V závere hodnotenia sa uvedie odporúčanie riaditeľa

ústavu, či odsúdený preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie

a či sa odporúča podmienečné prepustenie.

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal problematikou porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , vyslovil, že úlohou právneho štátu je pripraviť

legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred

kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej

úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov,

a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné,

že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (obdobne ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (obdobne ).

Ústavný súd pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutrandis ,

). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,

ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým k porušeniu základných

práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre

tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej

procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (, ).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd v namietanom prípade sústredil na podstatu

uznesenia krajského súdu vo vzťahu k správnej aplikácii s vecou súvisiacich právnych

predpisov, ich interpretácii v spojení so zisteným skutkovým stavom, a tým na posúdenie

správnosti prijatých záverov zo strany krajského súdu.

Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je trestnoprávnym

inštitútom, ktorý sa realizuje na základe návrhu oprávnenej osoby (§ 415 ods. 1

) pri splnení formálnych podmienok (zákonom ustanovená doba

povinnosti vykonať určitú časť trestu odňatia slobody) a materiálnych podmienok

(správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody a pozitívna prognóza vedenia

riadneho života v budúcnosti) ustanovených , pričom predpoklady

splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon o výkone trestu odňatia slobody a vyhláška

č. Posledné dva spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach rozoberajú

hodnotenie ústavu, ktoré si všeobecný súd vyžiadava k návrhu na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného. Všeobecný súd, ktorý o takomto návrhu

rozhoduje, nemá vo vzťahu k zisteniu splnenia tej materiálnej podmienky, ktorá súvisí

so správaním odsúdeného vo väzení, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve

z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení

z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu

poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení

povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť

predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány

väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti

podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité

zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného (v danom prípade sťažovateľa) počas výkonu

trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom

trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším

páchaním trestnej činnosti a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy

prichádzajúcich predpokladov (formálnych a materiálnych) pre uplatnenie tohto

trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné

prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o materiálnu podmienku súvisiacu s jeho správaním

vo väzení, táto splnená nebola. Vychádzal pritom z hodnotení riaditeľa ústavu, ktoré podľa

jeho názoru svedčili pre záver o tom, že podmienečné prepustenie sťažovateľa v súčasnej

fáze výkonu trestu odňatia slobody neprichádza do úvahy. Druhostupňový súd jasne

formuloval, z akých dôkazov čerpal. Prvoradé boli preň spomínané hodnotenia riaditeľa

ústavu, ktoré popisovali správanie sťažovateľa vo väzení, jeho vzťah k uloženému trestu,

plnenie účelu trestu, dodržiavanie ústavného poriadku, podriadenie sa resocializačnému

procesu, možnosti uplatnenia metód sociálnej práce voči nemu či možnosť psychologického

a pedagogického pôsobenia. Okrem toho, že podklad pre rozhodnutie krajského súdu tvorili

staršie dôkazy, ktoré charakterizovali správanie sťažovateľa v období po nástupe do výkonu

trestu, krajský súd neopomenul ani tie, ktoré boli obrazom jeho aktuálneho a zlepšeného

chovania. Po vyhodnotení zadovážených dôkazov a aplikácii na vec sa vzťahujúcich

všeobecne záväzných právnych predpisov dospel krajský súd k záveru, že doterajším

a komplexným správaním vo väzení sťažovateľ neplnil účel trestu a v istom,

ale významnom časovom období, keď držal hladovku, sa nepodriaďoval stanovenému

režimu, bol podrobený lekárskemu dohľadu, bola mu v tomto smere venovaná zvýšená

starostlivosť a nemohli byť voči nemu uplatňované dovolené formy pozitívneho pôsobenia

na jeho osobnosť s cieľom dosiahnuť prevýchovu a čo najmenej problematické zaradenie

do bežného života a spoločnosti po prepustení z väzenia.

Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa

nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky, nemožno v žiadnom prípade

kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené. Na tomto mieste považuje ústavný súd

za potrebné vyzdvihnúť vysvetlenie krajského súdu o tom, z akého dôvodu, a to aj napriek

zlepšeniu sťažovateľovho správania, nemohlo dôjsť k jeho podmienečnému prepusteniu

z výkonu trestu odňatia slobody. Krajský súd totiž zdôraznil, že by bolo nelogické,

ak by v krátkom časovom období potom, ako sa sťažovateľ vyhýbal plneniu účelu trestu

a následne došlo k zlepšeniu jeho správania aj za pôsobenia príslušníkov Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky, vyslovil, že sťažovateľ preukázal polepšenie takého

charakteru a intenzity, že by bolo namieste rozhodnúť o jeho podmienečnom prepustení

na slobodu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval

s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom,

ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že vytvoril

tým preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýkoľvek známok svojvôle. Napokon

krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy

pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, nebol

povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu,

na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd

túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje,

že vnímanie sťažovateľa, že jediným dôvodom, ktorý zavážil, že nebol podmienečne

prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, bolo držanie hladovky, je z pohľadu

vyhodnotenia uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu

subjektívne a ústavný súd sa s ním vzhľadom na vyslovené závery nestotožňuje.

Krajský súd totiž zdôvodnil, že nie samotné držanie hladovky, ale sled udalostí a okolností

na ňu nadväzujúcich a z nej vyplývajúcich, ktoré súviseli so správaním sťažovateľa

vo väzení, ako aj tie, ktoré súviseli so špeciálnym prístupom zodpovedných osôb voči nemu,

boli dôvodom na prijaté rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd

svojím postupom a uznesením sp. zn. z 5. februára 2009 neporušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd zároveň považuje za podstatné uviesť, že uznesením okresného súdu

č. k. -111 zo 14. októbra 2009, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným

dňom vyhlásenia, bol sťažovateľ na základe návrhu dôveryhodných osôb podľa § 66 ods. 1

písm. b) podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa, nerozhodol

o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných

práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009