Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-153-2026.pdf
PDF · 97.92 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/153/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar.XX.XXXX XXXX v Bratislave, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o návrhu odsúdeného na podmie-nečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29. septembra 2026 v Trnave o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 23.júla 2026 v Piešťanoch, sp. zn. 108Pp/29/2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar.XX.XX. XXXX v C., z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že ( ,,citácia“): ,, Podľa § 66 odsek 1 písmeno a), odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, sa návrh A. B., nar. XX. XXXX XXXX v Bratislave, trvale bytom D., E. XXX/X, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu:
- trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/68/2022 z 30. júna 2022, právoplatným 30. júna 2022 v spojení s uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/68/2022 z 3. marca 2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2025, sp. zn. 1Tos/42/2025,
- trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo 7. júla 2025, sp. zn. 0T/32/2025, právoplatným 7. júla 2025,
- rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/50/2024 z 1. decembra 2025, právoplatným 1. decembra 2025,
z a m i e t a .“
Napadnuté uznesenie okresný súd odôvodnil v rozsahu č. l.33 - 39 spisu. Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí podal sťažnosť odsúdený ( č.l.32 spisu), ktorú následne písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu ( č.l.46-67 spis). Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti ( č.l.32 spisu). Odsúdený v písomne odôvodnenej sťažnosti ( č.l.46-67 spis) namietal ( ,, skrátene“) predovšetkým nesprávne posúdenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia. Okresnému súdu vytýkal príliš formalistický prístup, keď podľa jeho názoru neprimerane zdôraznil absenciu disciplinárnej odmeny a jeho predchádzajúcu trestnú minulosť, pričom dostatočne nezohľadnil priaznivé prvky hodnotenia ústavu, jeho riadne správanie vo výkone trestu, pracovné zaradenie, rodinné zázemie, zabezpečené bývanie a prísľub zamestnania. Odsúdený nesúhlasil ani s hodnotením svojho kritického postoja k trestnej činnosti ako iba formálneho. Poukazoval na ľútosť prejavenú na verejnom zasadnutí, na okolnosti svojho doterajšieho života a na to, že si uvedomuje negatívne dôsledky svojho predchádzajúceho konania.
Zdôrazňoval tiež svoju rodinnú situáciu, maloletú dcéru, nepriaznivú ekonomickú situáciu družky, zabezpečené bývanie a prísľub zamestnania po prepustení. Súčasne poukazoval na odporúčanie ústavu na jeho podmienečné prepustenie s probačným dohľadom a primeranými obmedzeniami a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Urtos/3/2026, ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V závere žiadal, aby krajský súd návrhu na podmienečné prepustenie vyhovel a odsúdeného podmienečne prepustil. Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave ( ďalej ,, sťažnostný súd“) ako nadriadený orgán na podklade riadne a včas podanej sťažnosti odsúdeného podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Podľa § 66 ods. 3 Trestného zákona, ak odsúdený vykonáva viac trestov odňatia slobody, môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1. Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení sa vyžaduje kumulatívne splnenie formálnej podmienky a oboch materiálnych podmienok. V prejednávanej veci nie je sporné splnenie formálnej podmienky. Zo skráteného výpisu klienta vyplýva, že zákonom požadovanú časť postupne uložených trestov odsúdený vykonal ku dňu 21. mája 2026. Aj podľa názoru sťažnostného súdu tak bola formálna podmienka podmienečného prepustenia splnená. Samotné splnenie formálnej podmienky však nepostačuje. Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že odsúdený túto podmienku nesplnil. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení je povinný zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného, o jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, keďže práve tieto okolnosti môžu vypovedať o stupni jeho nápravy a súčasne ovplyvniť predpoklad jeho budúceho správania. Uvedený princíp vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 154/09, publikovaného pod č. 73/2009. Prvá materiálna podmienka sa svojím obsahom viaže predovšetkým na správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Polepšenie pritom nemožno stotožniť iba s bezproblémovým prispôsobením sa podmienkam výkonu trestu. Ide o proces pozitívnej zmeny osobnosti odsúdeného, jeho postojov a návykov, ktorý sa navonok prejavuje v kvalite jeho správania, prístupe k povinnostiam, k programu zaobchádzania a k vlastnej trestnej činnosti. V prospech odsúdeného sťažnostný súd zohľadnil, že jeho správanie a vystupovanie je aktuálne na požadovanej úrovni, dodržiava ústavný poriadok a časový rozvrh dňa, plní príkazy a nariadenia príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, konfliktné situácie nevyvoláva a v súčasnosti si riadne plní pracovné povinnosti. Počas výkonu trestu nebol disciplinárne potrestaný. Uvedené skutočnosti nepochybne predstavujú pozitívne prvky jeho správania. Nemožno ich však bez ďalšieho stotožniť s preukázaním polepšenia. Odsúdený je už zo svojho postavenia vo výkone trestu povinný dodržiavať ústavný poriadok a stanovený režim, plniť pokyny príslušníkov zboru, rešpektovať zákonné zákazy a príkazy, dodržiavať zásady slušného správania a riadne plniť povinnosti vyplývajúce zo zákona o výkone trestu odňatia slobody. Riadne plnenie týchto povinností predstavuje základný štandard správania, ktorý sa od každej osoby vo výkone trestu očakáva. Aj aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza z toho, že samotná absencia disciplinárnych previnení automaticky nepreukazuje polepšenie, pokiaľ nie je sprevádzaná aktívnym prístupom odsúdeného k resocializačnému procesu. Pre posúdenie skutočného polepšenia má preto význam aj to, či odsúdený prejavuje aktívnu snahu po náprave presahujúcu rámec samotného plnenia povinností, teda či možno v jeho správaní identifikovať konkrétne prejavy zvýšenej iniciatívy, zodpovednosti a aktívneho prístupu k vlastnej resocializácii.
Práve z tohto pohľadu považuje sťažnostný súd za významnú skutočnosť, že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu nezískal ani jednu disciplinárnu odmenu. Sťažnostný súd však zo získania disciplinárnej odmeny nevytvára samostatnú zákonnú podmienku podmienečného prepustenia. Disciplinárna odmena predstavuje jeden z objektívnych ukazovateľov správania odsúdeného a môže svedčiť o jeho zvýšenej aktivite, iniciatíve a plnení úloh nad rámec samotného rešpektovania základného režimu výkonu trestu. V posudzovanom prípade pritom nejde o zanedbateľne krátke obdobie výkonu trestu. Odsúdený sa vo výkone trestu nachádza od 25.08.2025, teda niečo vyše jedného roka, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa prípadná zvýšená snaha o nápravu, iniciatívny prístup k programu zaobchádzania alebo iné pozitívne aktivity nad rámec bežných povinností mohli konkrétnym spôsobom prejaviť. Absenciu disciplinárnej odmeny preto nemožno hodnotiť izolovane, nemožno ju však ani ponechať bez povšimnutia. V spojení s ostatnými poznatkami o odsúdenom nesvedčí o tom, že by počas doterajšieho výkonu trestu vyvíjal výraznejšie aktívne úsilie smerujúce k náprave nad rámec toho, čo je povinný plniť už zo zákona a ústavného poriadku. Uvedený záver podporuje aj ďalší obsah hodnotenia odsúdeného. Odsúdený bol z predchádzajúceho pracoviska vyradený na podnet objednávateľa z dôvodu nespokojnosti s jeho pracovnými výkonmi, má ukončené základné vzdelanie, napriek tomu však neprejavil a ani neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz ani iné fory vzdelávania a predovšetkým jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti a záujem o zmenu sú hodnotené ako formálne kritické. Práve postoj odsúdeného k vlastnej trestnej činnosti má pri posudzovaní procesu jeho nápravy významné miesto. Ak je tento postoj odborným hodnotením ústavu naďalej označovaný iba ako formálne kritický, nemožno len z bezproblémového prispôsobenia sa režimu výkonu trestu a z aktuálneho riadneho plnenia pracovných povinností vyvodiť, že u odsúdeného už došlo k potrebnej vnútornej zmene. Správanie odsúdeného vo výkone trestu je potrebné hodnotiť aj vo vzťahu k tým jeho vlastnostiam, postojom a návykom, ktoré ho privádzali do konfliktu so zákonom. Len za tohto predpokladu možno posúdiť, či výkon trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že odsúdený sa zbavil, prípadne podstatne oslabil tie nesprávne postoje a návyky, ktoré sa podieľali na jeho trestnej činnosti. Zmyslom podmienečného prepustenia pritom nie je, aby bol odsúdený automaticky prepustený len preto, že po zákonom určenú dobu plní príkazy a nariadenia príslušníkov zboru, správa sa bezkonfliktne a riadne pracuje. Takéto správanie je síce pozitívne, ale samo osebe ešte nemusí preukazovať dosiahnutie požadovaného stupňa nápravy. Rovnaký nosný princíp vyplýva aj zo vzorového rozhodnutia, podľa ktorého samotné riadne plnenie režimových povinností nemožno zamieňať s preukázaním výraznejšieho polepšenia. Po vzájomnom zhodnotení všetkých uvedených okolností krajský súd dospel k záveru, že aktuálne správanie odsúdeného síce možno označiť za riadne a zodpovedajúce požiadavkám výkonu trestu, avšak zatiaľ nevykazuje také kvalitatívne znaky a takú mieru aktívnej snahy po náprave, ktoré by umožňovali konštatovať, že odsúdený vo výkone trestu preukázal polepšenie v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona. Uvedený záver o nedostatočne preukázanom polepšení odsúdeného má nevyhnutne význam aj pri posudzovaní druhej materiálnej podmienky. Otázku preukázania polepšenia totiž nemožno posudzovať izolovane od otázky budúcej perspektívy vedenia riadneho života. Práve aktuálny stav nápravy odsúdeného predstavuje jedno z východísk pre následnú prognózu jeho správania po prepustení na slobodu. Aj vzorové uznesenie správne vychádza z toho, že obe otázky je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti. Pri druhej materiálnej podmienke je však potrebné okruh hodnotených skutočností rozšíriť aj o osobu odsúdeného, jeho predchádzajúci spôsob života, povahu a opakovanosť trestnej činnosti, účinok skorších trestov, resocializačnú prognózu a podmienky, do ktorých by bol prepustený. Podľa rozhodnutia publikovaného pod R 5/2017 sa materiálna podmienka možnosti očakávať, že odsúdený bude v budúcnosti viesť riadny život, skúma aj so zreteľom na jeho predchádzajúci život vrátane skorších odsúdení. Sťažnostný súd pritom zdôrazňuje, že samotná existencia predchádzajúcich odsúdení ani recidíva nemôžu automaticky viesť k zamietnutiu návrhu na podmienečné prepustenie. Predpoklad vedenia riadneho života nemožno zavrhnúť striktne mechanickým poukazom na kriminálnu minulosť. Potrebné je vždy hodnotiť aktuálny stav nápravy odsúdeného spolu s jeho predchádzajúcim životom a ďalšími okolnosťami rozhodnými pre prognózu jeho budúceho správania. Tento princíp vyplýva aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Práve tak sťažnostný súd postupoval aj v predmetnej veci.
Z odpisu registra trestov vyplýva, že odsúdený má celkovo šesť záznamov. Samotný počet odsúdení však sťažnostný súd nepovažuje za rozhodujúci. Podstatný je charakter trestnej činnosti a predovšetkým spôsob, akým odsúdený reagoval na skoršie trestnoprávne sankcie a možnosti nápravy, ktoré mu boli poskytnuté. Odsúdený sa opakovane dopúšťal prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia nerešpektovaním súdom uloženého zákazu viesť motorové vozidlá. Už trestným rozkazom Okresného súdu Malacky z 30. júna 2022 sp. zn. 0T/68/2022 mu bol za tento druh trestnej činnosti uložený podmienečný trest odňatia slobody spolu s trestom zákazu činnosti. Odsúdenému tak bola poskytnutá možnosť preukázať schopnosť viesť riadny život bez bezprostrednej izolácie od spoločnosti. Túto možnosť však nevyužil a počas skúšobnej doby sa dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, v dôsledku čoho bolo rozhodnuté o výkone pôvodne podmienečne odloženého trestu. Ani táto skúsenosť neviedla k trvalej zmene jeho správania. Odsúdený sa následne opakovane dopustil rovnakého druhu trestnej činnosti, pričom posledného prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia sa dopustil 4. júla 2025, za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo dňa 07.07.2025 sp.zn.0T/32/2025. V súčasnosti vykonáva aj trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 01.12.2025 sp.zn.7T/50/2024 za drogovú trestnú činnosť podľa §171 ods.3 Tr. zákona účinného od 06.08.2023. Uvedeným rozsudkom bol ukladaný súhrnný trest, ktorým bol zrušený výrok o treste, ktorý bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Malacky z 16.05.2025 sp.zn.10T/8/2025, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d) Tr. zákona. Nejde teda o prípad, keď by súd z dávnej alebo obsahovo nesúvisiacej kriminálnej minulosti automaticky vyvodzoval nepriaznivú prognózu odsúdeného. Ide o opakované nerešpektovanie rovnakého druhu autoritatívneho rozhodnutia súdu, a to napriek tomu, že voči odsúdenému boli postupne použité viaceré trestnoprávne prostriedky. Práve táto okolnosť nadobúda osobitný význam v spojení s aktuálnym stavom nápravy odsúdeného. Ak by doterajší výkon trestu poskytoval dostatočne presvedčivý obraz o hlbokej a stabilnej zmene jeho postojov, jeho skoršia trestná minulosť by sama osebe nemohla viesť k nepriaznivému záveru. Tak tomu však v posudzovanej veci nie je. Aktuálny odborný podklad ústavu naďalej hodnotí jeho postoj k trestnej činnosti ako formálne kritický a navyše podľa resocializačná prognóza podľa nástroja hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA je menej priaznivá a riziko recidívy trestnej činnosti je hodnotené ako stredné. Ak sa tieto aktuálne poznatky o stave jeho nápravy posúdia v spojení s opakovaným nerešpektovaním uložených zákazov, neúspechom skoršieho podmienečného odsúdenia a pokračovaním v druhovo rovnakej trestnej činnosti, nemožno podľa názoru sťažnostného súdu vytvoriť dostatočne presvedčivý pozitívny predpoklad, že odsúdený po prepustení na slobodu povedie riadny život. Sťažnostný súd pritom neprehliadol ani skutočnosti svedčiace v prospech odsúdeného. Odsúdený má družku a maloletú dcéru, udržiava s nimi kontakt, deklaruje zabezpečené bývanie a predložil prísľub zamestnania. Ide o priaznivé stabilizačné okolnosti, ktoré môžu napomáhať jeho návratu do spoločnosti. Ani tieto okolnosti však nemožno hodnotiť izolovane. Rodinné zázemie odsúdeného existovalo aj pred jeho nástupom do výkonu trestu, pričom ani vtedy nezabránilo jeho pokračovaniu v trestnej činnosti. Pre pozitívnu prognózu preto nestačí samotná existencia vonkajších podmienok na vedenie riadneho života. Musí byť súčasne dostatočne preukázané, že na strane samotného odsúdeného nastala taká stabilná vnútorná zmena, ktorá umožňuje očakávať, že tieto podmienky bude po prepustení schopný riadne využívať. Takýto záver však v súčasnosti nemožno prijať. K sťažnostným námietkam odsúdeného Pokiaľ odsúdený namietal, že okresný súd pristupoval k posúdeniu prvej materiálnej podmienky formalisticky a neprimerane zdôraznil skutočnosť, že nebol disciplinárne odmenený, sťažnostný súd tejto námietke neprisvedčil. Získanie disciplinárnej odmeny nepredstavuje samostatnú zákonnú podmienku podmienečného prepustenia. Absencia disciplinárnej odmeny však nie je právne bezvýznamná, ak sa hodnotí v kontexte ostatných poznatkov o správaní odsúdeného. Disciplinárna odmena môže predstavovať konkrétny objektívny prejav toho, že odsúdený nevykonáva len to, čo mu ukladajú právne predpisy a ústavný poriadok, ale prejavuje zvýšenú iniciatívu a aktívny prístup k programu zaobchádzania a vlastnej náprave.
Odsúdený sa vo výkone trestu nachádza od 21.05.2026, teda dostatočne dlhé obdobie na to, aby sa prípadná zvýšená aktivita a snaha o nápravu mohla prejaviť aj konkrétnymi pozitívnymi výsledkami. V jeho prípade však takýto výraznejší pozitívny prejav zaznamenaný nebol. Sťažnostný súd preto nevyvodzuje nesplnenie prvej materiálnej podmienky zo samotného faktu, že odsúdený nebol disciplinárne odmenený, ale z celkového hodnotenia jeho správania, v rámci ktorého absencia disciplinárnej odmeny predstavuje iba jednu z viacerých relevantných okolností. Pokiaľ odsúdený poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Urtos/3/2026, sťažnostný súd uvádza, že nejde o skutkovo totožnú vec a okolnosti rozhodné pre posúdenie materiálnych podmienok sú v každej veci individuálne. Závery prijaté v inom konaní preto nemožno mechanicky prenášať na posudzovaný prípad. Rozhodujúcim zostáva konkrétny obsah hodnotenia tohto odsúdeného a všetky ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na jeho osobu. Pokiaľ odsúdený namietal, že jeho predchádzajúca trestná minulosť bola okresným súdom hodnotená neprimerane, ani tejto námietke nemožno prisvedčiť. Sťažnostný súd nevychádza zo samotného počtu odsúdení, ale z konkrétneho spôsobu, akým odsúdený v minulosti reagoval na ukladané sankcie a poskytované možnosti nápravy. Rozhodujúcou okolnosťou je, že sa opakovane dopúšťal rovnakého druhu trestnej činnosti spočívajúcej v nerešpektovaní súdom uložených zákazov, pričom od ďalšieho páchania trestnej činnosti ho neodradilo ani skoršie podmienečné odsúdenie ani následné nariadenie výkonu trestu. Trestná minulosť preto nebola hodnotená izolovane, ale vo väzbe na aktuálny stav jeho nápravy. Odsúdený namietal nesprávnosť záveru o jeho formálne kritickom postoji k trestnej činnosti, sťažnostný súd neprehliadol, že na verejnom zasadnutí deklaroval ľútosť a snahu viesť po prepustení riadny život. Samotný deklarovaný postoj odsúdeného však nemožno hodnotiť oddelene od ostatných dôkazov. Ústav, ktorý má možnosť správanie a postoje odsúdeného dlhodobo sledovať, jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti a záujem o zmenu naďalej hodnotí ako formálne kritické. Sťažnostný súd preto nepovažuje za dostatočne podložené, aby iba na základe vyjadrenia odsúdeného na verejnom zasadnutí dospel k opačnému záveru. V sťažnosti odsúdený poukazuje na priaznivé rodinné a sociálne pomery, zabezpečené bývanie, prísľub zamestnania a maloletú dcéru, sťažnostný súd tieto okolnosti pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Ide o skutočnosti významné pri hodnotení podmienok života po prepustení, avšak samy osebe nemôžu nahradiť chýbajúce presvedčivé poznatky o stabilnej zmene správania a postojov odsúdeného. K argumentácii odsúdeného a to k odporúčaniu ústavu na jeho podmienečné prepustenie, sťažnostný súd uvádza, že hodnotiaca správa ústavu predstavuje významný dôkazný podklad pre rozhodovanie súdu, nie je však pre súd právne záväzná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Urtos/3/2026 zdôraznil význam hodnotiacej správy ústavu ako základného, hoci nie jediného podkladu pre rozhodovanie o materiálnych podmienkach podmienečného prepustenia. V posudzovanej veci navyše samotné hodnotenie ústavu nemožno označiť za jednoznačne priaznivé, keď popri pozitívnych poznatkoch obsahuje aj záver o formálne kritickom postoji odsúdeného, menej priaznivej resocializačnej prognóze a strednom riziku recidívy. Napokon za dôvodnú nemožno považovať ani námietku, podľa ktorej možno zistené riziká eliminovať probačným dohľadom, dlhšou skúšobnou dobou alebo uložením primeraných povinností a obmedzení. Tieto inštitúty predstavujú prostriedky kontroly a podpory odsúdeného po podmienečnom prepustení, ich uplatnenie však predpokladá, že súd najskôr dospeje k záveru o splnení zákonných podmienok podmienečného prepustenia. Nemôžu teda nahradiť chýbajúcu materiálnu podmienku podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona. V súhrne sťažnostný súd konštatuje, že odsúdený splnil formálnu podmienku podmienečného prepustenia. Rovnako však dospel k záveru, že odsúdený v súčasnosti nespĺňa materiálne podmienky podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona. Jeho aktuálne správanie vo výkone trestu síce vykazuje pozitívne prvky, tie však spočívajú prevažne v riadnom plnení povinností a rešpektovaní ústavného režimu. Počas obdobia presahujúceho jeden rok nezískal disciplinárnu odmenu ani iným spôsobom nepreukázal výraznejšiu aktivitu nad rámec svojich základných povinností, jeho postoj k trestnej činnosti je hodnotený ako formálne kritický, resocializačná prognóza je menej priaznivá a riziko recidívy stredné. Tieto zistenia týkajúce sa aktuálneho stupňa jeho nápravy nemožno oddeliť od prognózy jeho ďalšieho života. Ak sa posúdia v spojení s jeho opakovanou trestnou činnosťou, špeciálnou recidívou pri marení výkonu úradného rozhodnutia, nerešpektovaním skorších zákazov činnosti a neúčinnosťou predchádzajúceho
podmienečného odsúdenia a ďalších sankcií, nemožno v súčasnosti s potrebnou mierou dôvodnosti očakávať, že po prepustení na slobodu povedie riadny život. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je odmenou za riadne správanie vo výkone trestu ani automatickým následkom vykonania zákonom stanovenej časti trestu. Jeho zmyslom je umožniť odsúdenému pokračovanie procesu nápravy na slobode iba vtedy, ak dovtedajší výkon trestu a ostatné poznatky o jeho osobe poskytujú dostatočne presvedčivý podklad pre záver, že ďalší výkon trestu už nie je na dosiahnutie jeho účelu potrebný. Takýto záver v prejednávanej veci zatiaľ nemožno prijať. Ďalší výkon trestu je preto naďalej potrebný na prehĺbenie procesu nápravy odsúdeného, upevnenie pozitívnych zmien v jeho správaní a dosiahnutie takého stupňa kritického postoja k vlastnej trestnej činnosti, ktorý umožní dôvodne pred-pokladať, že po prepustení bude viesť riadny život. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov sťažnostný súd dospel k záveru, že napadnutý výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie je vecne správny, a preto sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.