Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)IV. ÚS 420/2020
PDF · 471.35 KB
No categories available
IV. ÚS 420/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť mesta Liptovský
Mikuláš, Štúrova 41, Liptovský Mikuláš, IČO 00 315 524, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš
č. k. 1 Pv 151/19/5505-14 zo 4. marca 2020 v spojení s uznesením
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, odboru kriminálnej polície
ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 11. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť mesta Liptovský Mikuláš o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť mesta Liptovský Mikuláš, Štúrova 41, Liptovský
Mikuláš, IČO 00 315 524 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. JUDr. Zoltán
Perhács, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry
Liptovský Mikuláš (ďalej aj „prokurátor“) č. k. 1 Pv 151/19/5505-14 zo 4. marca 2020
(ďalej aj „rozhodnutie prokurátora“) v spojení s uznesením vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, odboru kriminálnej polície (ďalej len „policajt“)
ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 11. decembra 2019 (ďalej aj „rozhodnutie policajta“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal trestné oznámenie
vo veci podozrenia zo spáchania zločinu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej
dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. e), ods. 3 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) a i)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „Trestný
zákon“). Uznesením policajta ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 3. apríla 2019 bolo
podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci pre zločin machinácií
pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. e), ods. 3 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Ďalším uznesením
policajta ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 11. decembra 2019 bolo podľa § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci podozrenia zo zločinu
machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. e),
ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona zastavené
z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením
prokurátora č. k. 1 Pv 151/19/5505-14 zo 4. marca 2020 bola podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podaná sťažnosť proti uzneseniu policajta
ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 11. decembra 2019 zamietnutá.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na to, že „... orgány činné
v trestnom konaní, ktoré sa na vyšetrovaní daného prípadu zúčastnili, nevykonali potrebné
procesné úkony smerujúce k náležitému objasneniu skutkového stavu veci, čím porušili
požiadavku primeranosti a dôkladnosti vyšetrovania, t. j. pre objasnenie okolností prípadu
nebolo zo strany konajúcich orgánov verejnej moci urobené maximum. Inak povedané,
z uznesenia okresnej prokuratúry v spojení s uznesením vyšetrovateľa PZ o zastavení
konania je zrejmé, že v danej veci nedošlo k naplneniu všetkých požiadaviek kladených
na účinné úradné vyšetrenie prípadu, ktoré by vyústilo do hodnoverného objasnenia
všetkých jeho okolností.“. Sťažovateľ teda konštatuje, že „Vyšetrovateľ PZ nepostupoval
tak, aby bol náležíte zistený skutkový stav veci (porušenie § 2 ods. 10 Tr. por.)
a pri hodnotení dôkazov sa neriadil zásadou hodnotiť ich jednotlivo a v ich súhrne.
Vyšetrovateľ PZ síce rozsiahlo parafrázuje jednotlivé výpovede, avšak ani tieto nehodnotí
ani jednotlivo ani v ich súhrne (porušenie § 2 ods. 12 Tr. por.).“, pričom „Ani okresná
prokuratúra sa s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v sťažnosti
proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o zastavení trestného stíhania a v jej doplnení)
nevysporiadala adekvátne a preskúmateľne. Odôvodnenie uznesenia okresnej prokuratúry
nedáva odpoveď na sťažovateľom formulované otázky a argumenty.“.
3.1 V konkrétnostiach tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní porušili ním
označené práva tým, že nedali odpoveď na ťažiskové otázky, a to: «(i) kto konal
za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom
obstarávaní použitím postupu rokovacieho konania bez zverejnenia neoprávnene, čo malo
vplyv na výsledok verejného obstarávania, (ii) kto konal za Verejnoprospešné služby
Liptovský Mikuláš v rozpore s § 101 v nadväznosti na § 58 písm. b) zákona o verejnom
obstarávaní bez preukázania splnenia podmienky na oprávnené použitie postupu priameho
rokovacieho konania v prípade uzavretia Kúpnej zmluvy č. 227/2013 z 30.11.2013 a Kúpnej
zmluvy č. 141/2014 zo 7.7.2014, (iii) kto konal za Verejnoprospešné služby Liptovský
Mikuláš v rozpore s § 9 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní neoprávneným použitím
postupu priameho rokovacieho konania, čo malo vplyv na výsledok verejného obstarávania,
(iv) kto konal za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš v prípade uzavretia uvedených
zmlúv v súvislosti so zákazkou týkajúcou sa uzatvárania
na predmet zákazky „Zákazka za účelom obstarania ílu vrátane nakládky a dovozu“
v rozpore s § 5 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní tak. že rozdelili zákazku s cieľom
vyhnúť sa použitiu postupu pre zadávanie podlimitnej zákazky podľa zákona o verejnom
obstarávaní. Rozdelenie zákazky predstavuje jedno z najzávažnejších porušení zákona
o verejnom obstarávaní, ktoré má negatívny dopad na hospodársku súťaž,
(v) kto sa za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš dopustil porušenia § 9
ods. 1 zákona a nesplnil povinnosť pri zadávaní zákaziek postupovať podľa zákona
o verejnom obstarávaní a § 9 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, a to najmä princípu
transparentnosti, (vi) kto za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš pri uzavretí zmluvy
č. 1 postupoval postupom zadávania zákaziek s nízkou hodnotou podľa § 102 zákona
o verejnom obstarávaní, pri uzavretí zmlúv č. 2, č. 3, č. 4, č. 5, č. 6, č. 7 a č. 8 postupom
zadávania zákaziek podľa § 9 ods. 9 zákona o verejnom obstarávaní,
(vii) kto za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš porušil ustanovenie § 5
ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní, rozdelil predmet zákazky s cieľom znížiť
predpokladanú hodnotu zákazky pod finančné limity podľa tohto zákona pod príslušný limit
ustanovený v § 4 zákona o verejnom, a teda vyhol sa zodpovedajúcemu postupu zadávania
zákazky, ktorý by bol verejný obstarávate!' inak povinný aplikovať,
(viii) kto za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš po sčítaní hodnôt
všetkých uzatvorených zmlúv (č. 2 až č. 8) v nadväznosti na časovú, miestnu a vecnú
súvislosť predmetu obstarávania nepostupoval na základe zákonom stanovených pravidiel
určených pre zadávanie podlimitných zákaziek, ale zákaziek podľa § 9 ods. 9 zákona
o verejnom obstarávaní. Súhrnná hodnota uzavretých zmlúv dosiahla sumu 96 963,22 Eur
bez DPH, čo zodpovedá podlimitnej zákazke na dodanie tovaru podľa § 4 ods. 3 písm. b)
zákona o verejnom obstarávaní, (ix) Kto za verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš
využil menej prísne postupy, ktorými jednotlivé zákazky zadával, aby nemal povinnosť
(a ani tak neurobil) zverejniť zákazky vo Vestníku verejného obstarávania, čím zúžil okruh
potencionálnych záujemcov, mimo Verejnoprospešnými službami Liptovský Mikuláš priamo
oslovených aby tak obmedzil hospodársku súťaž. Verejný obstarávateľ v tomto prípade
nezverejnil oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania a nezabezpečil tak dostatočnú
úroveň transparentnosti podľa § 9 ods. 3 zákona zákon o verejnom obstarávaní
a (x) kto za Verejnoprospešné služby Liptovský Mikuláš absolútne jednoznačne preferoval
od samého začiatku ako budúceho víťaza spoločnosť
v súvislosti so zákazkou za účelom obstarania geokompozitu
a a
vo vzťahu k zákazke za účelom obstarania
ílu vrátane nakládky a dovozu, zlaďoval a prispôsoboval tomu podmienky verejného
obstarávania.»
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, Tomášikova 5, 031 80 Liptovský Mikuláš 1,
sp. zn. 1 Pv 151/19/5505-14 zo dňa 04.03.2020 a postupom
a rozhodnutím odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Žiline, ČVS:KRP-61/2-VYS-ZA-2018 zo dňa 11.12.2019, porušené holi.
Uznesenie Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, Tomášikova 5, 031 80 Liptovský
Mikuláš 1, sp. zn. 1 Pv 151/19/5505-14 zo dňa 04.03.2020 a uznesenie vyšetrovateľa
PZ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline,
ČVS:KRP-61/2-VYS-ZA-2018 zo dňa 11.12.20219. sa zrušujú a vec sa vracia Okresnej
prokuratúre Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia,
ktoré je Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš a odbor kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Žiline povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
4.1 Sudca Miroslav Duriš oznámil okolnosti, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho vylúčenie z konania a rozhodovania, avšak iný senát ústavného súdu rozhodol
o jeho nevylúčení uznesením č. k. I. ÚS 376/2020-6 z 20. augusta 2020.
II.
Právomoc ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
III.
Referenčné právne normy
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej rozhodnutia
policajta a prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zistil, že je potrebné ju odmietnuť
ako neprípustnú.
17. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny
procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný
súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,
a nemôže preto nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy
ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu
je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti
splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje.
20. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne
skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými
prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného
súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
21. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti
či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie
ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť
až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku
hroziacej ujmy, teda zabránenie porušeniu ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti
však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať
konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi
verejnej moci.
22. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej
procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny
orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci
(čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho,
aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto
hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona
o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti
a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím policajta
23. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie policajta
ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2018 z 11. decembra 2019 bolo predmetom preskúmania
v sťažnostnom konaní na podkladom sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 185
ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, o ktorej rozhodol prokurátor podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku svojím uznesením č. k. 1 Pv 151/19/5505-14 zo 4. marca 2020
tak, že ju zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia
označeného základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozhodnutím policajta je teda podstatné, že existoval „iný orgán verejnej moci“,
na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu
na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím policajta. Na prerokovanie tejto časti ústavnej
sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto jej časti
odmietnuť pre jej neprípustnosť [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde].
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím prokurátora
24. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu prokurátora sťažovateľ nevyužil účinný
prostriedok nápravy, ktorým je podanie na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného
v predsúdnom konaní prokurátorom. Taký prieskum sa vykonáva nadriadeným
prokurátorom, a to v zmysle príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) č. 11/2019 z 28. novembra 2019 účinného
od 1. januára 2020 (ďalej len „príkaz“). Podľa čl. 1 príkazu tento príkaz upravuje postup
prokurátora pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti
rozhodnutia vydaného v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu
prokurátora v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu
policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku,
alebo odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní a ktoré nie je možné
považovať za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa Trestného poriadku. Príkaz
je vyjadrením osobitného oprávnenia generálneho prokurátora podľa § 10 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) vydávať príkazy, pokyny a iné služobné predpisy, ktoré sú záväzné
pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, asistentov prokurátorov
a ostatných zamestnancov prokuratúry. Také oprávnenie má osobitnú povahu vo vzťahu
k ostatným inštitútom zákona o prokuratúre a keďže je príkaz pre prokurátorov záväzný,
je postup podľa neho (čl. 6 ods. 4 príkazu spolu s nadväzujúcimi ustanoveniami zákona
o prokuratúre) právnym prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd podľa § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24.1 Možno dodať, že nie je úlohou ústavného súdu v tomto konaní akokoľvek
posudzovať príkaz generálneho prokurátora v kontexte legislatívneho vývoja súvisiaceho
s preskúmavaním tzv. podnetov podľa zákona o prokuratúre. V konaní o ústavnej sťažnosti
je jeho úlohou posúdiť, či ide o účinný prostriedok nápravy, na základe ktorého je príslušný
prokurátor povinný na základe podania dotknutej osoby preskúmať postup skôr konajúceho
prokurátora a ak uzná jeho námietky za dôvodné, prijať efektívne opatrenie v trestnej veci.
Odpoveď na túto otázku je pozitívna, čomu zodpovedá čl. 6 ods. 4 príkazu v nadväznosti
na vecne súvisiace inštitúty zákona o prokuratúre a Trestného poriadku.
24.2 Keďže v dotknutej trestnej veci nebolo vznesené obvinenie, nevznikla prekážka
právoplatne rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a postup
uvedený v predchádzajúcom bode má osobitnú povahu oproti návrhu podľa § 364
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ktorý by bol „iným podaním podľa Trestného poriadku“
v zmysle čl. 1 príkazu“).
25. V predmetnej veci tak sťažovateľ nevyužil prostriedok na ochranu svojich práv
uvedený v bode 24, ktorým disponoval v čase pred podaním ústavnej sťažnosti
a prostredníctvom ktorého sa mal/mohol domáhať preskúmania rozhodnutia prokurátora
(rozumej prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš). Vzhľadom na uvedené
ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom
podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti.
IV.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
26. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda pri namietaní
porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach
občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom
konania pred súdom (III. ÚS 206/06, III. ÚS 2/09, II. ÚS 494/2014, IV. ÚS 132/2020).
V dôsledku uvedeného je ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti namietajúcej
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne
neopodstatnená a ústavný súd ju preto podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmieta ako zjavne neopodstatnenú (argument potreby skoršieho uplatnenia ochrany práva
iným prostriedkom by však aj v prípade použiteľnosti dotknutého referenčného ustanovenia
platil rovnako).
27. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti bolo
už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu