Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 562/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť L. R., L. V.

a obchodnej spoločnosti DONAU TOURS INTERNATIONAL, a. s., Ulica Biskupa

Kondého 179/4, Dunajská Streda, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita

Hrivňáková & partners, s. r. o., Májkova 3, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. Margity Hrivňákovej, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. R., L. V. a obchodnej spoločnosti DONAU TOURS

INTERNATIONAL, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2014 faxom a 29. januára 2014 poštou doručená sťažnosť L. R. (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), L. V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a obchodnej spoločnosti

DONAU TOURS INTERNATIONAL, a. s., Ulica Biskupa Kondého 179/4, Dunajská

Streda (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou

kanceláriou JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o., Májkova 3, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Margity Hrivňákovej, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2013.

Pretože sťažnosť neobsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ústavný súd 27. marca 2014 sťažovateľov vyzval, aby sťažnosť doplnili.

Sťažovatelia ju doplnili podaním doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa pred Krajským súdom

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

domáhali proti žalovanému I. P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu PARK REAL, a. s.,

Hviezdoslavovo námestie 1676, Dolný Kubín (ďalej len „úpadca“), určenia neplatnosti

právneho úkonu – opakovanej dražby realizovanej správcom konkurznej podstaty

8. júna 2005. V priebehu konania sťažovatelia požiadali o rozšírenie účastníkov na strane

žalovaných, čomu krajský súd vyhovel a pripustil vstup do konania obchodnej spoločnosti

OFZ, a. s., Istebné, ako žalovaného v 2. rade a M. P., ktorý sa stal správcom konkurznej

podstaty namiesto I. P., ako žalovaného v 3. rade. Neskôr sťažovatelia svoj žalobný návrh

rozšírili a domáhali sa taktiež určenia neplatnosti prvej dražby konanej 16. júla 2004.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „predmetom oboch dražieb boli

nehnuteľnosti: stavba Hotela..., č. s... s pozemkom KN parc. č... zastavaná plocha o výmere

2

7644 m, na ktorom budova hotela stojí, zapísaná na LV č... k. ú... a hnuteľné veci:

zariadenie recepcie Hotela..., a to 3ks nový pult, čelo recepcie, oblúk, bar, zmenáreň, rovné

prevedenie s policami, zápultie rovné prevedenie, znížená rampa nad pultami, znížený strop

nad novou pultovou časťou, osvetlenie nad barom, recepciou a zmenárňou spolu s rampou

nad pultom, koberec v bare.“.

Svoj žalobný návrh sťažovatelia odôvodnili tým, že „išlo o absolútne neplatné

právne úkony, nakoľko neboli splnené

o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, vzniknuté pochybeniami správcu konkurznej

podstaty (porušené povinnosti pri príprave a realizácii dražby) a úkonmi v rozpore

so zákonmi...“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2009 žalobu

sťažovateľov zamietol. Rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia napadli odvolaním,

v ktorom mu vytýkali predovšetkým neuznanie pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade,

absenciu konkretizácie záveru o neosvedčení nároku žalobcov na určenie neplatnosti

dražieb, nevysporiadanie sa s argumentáciou sťažovateľov, absenciu vysporiadania sa

s doručením predbežného opatrenia Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 31. mája 2005, ktorým bolo zakázané nakladať s majetkom úpadcu konkurznému súdu

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka (čo bolo podľa sťažovateľov zákonnou

prekážkou, ktorá mala mať za následok zastavenie dražby), a napokon absenciu zákonných

náležitostí prvostupňového rozhodnutia.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Proti rozsudku

najvyššieho súdu z 22. júna 2010 podali sťažovatelia ústavnému súdu sťažnosť podľa

, ktorou sa okrem iného domáhali aj zrušenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu dôvodiac, že týmto rozsudkom bolo porušené ich základné právo na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny, ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podanej proti rozsudku

najvyššieho súdu z 22. júna 2010 nálezom sp. zn. z 29. septembra 2011

(ďalej aj „nález z 29. septembra 2011“) vyslovil, že základné právo sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 porušené boli; rozsudok najvyššieho súdu z 22. júna 2010 zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

V náleze z 29. septembra 2011 ústavný súd uviedol dôvody, pre ktoré boli

rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júna 2010 porušené označené práva, ktorých porušenie

sťažovatelia namietali a pre ktoré považoval rozsudok najvyššieho súdu z 22. júna 2010

z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 29. septembra 2011 uviedol, že najvyšší súd na

podstatné námietky sťažovateľov nereagoval a potrebu zamietnutia žaloby odôvodnil

nemožnosťou napadnutia dražby žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu bez toho,

aby uviedol, na akom ustanovení zákona svoj právny záver založil. Najvyšší súd ako

druhostupňový súd teda rozhodol bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol právny predpis alebo niektoré ustanovenie právneho predpisu, ktorý aplikoval,

neuviedol konkrétne ani to, s ktorým zákonom je preskúmanie dražieb v rozpore. Ústavný

súd v tejto súvislosti v odôvodnení nálezu ďalej konštatoval, že bolo povinnosťou

odvolacieho súdu primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom buď reagovať na

podstatné námietky sťažovateľov smerujúce proti rozhodnutiu krajského súdu, alebo uviesť

iné dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť.

Ústavný súd následne konštatoval, že v danom prípade rozsudok najvyššieho súdu nie je

možné považovať za súladný s ustanovením

(ďalej aj „OSP“), eventuálne ani s ustanovením , a vyhodnotil ho ako

zjavne neodôvodnený, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný,

čo založilo aj dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny, ako aj ich práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v danej veci následne napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 24. októbra 2013 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu z 24. februára 2009

(po druhýkrát) potvrdil.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že najvyšší súd «svoje

rozhodnutie napriek Nálezu Ústavného súdu zo dňa 29. 9. 2011 opätovne stručne odôvodnil

tým, že odvolanie žalobcov v časti, v ktorej zotrvávajú na žalobe voči žalovanému v 1. rade

označil za právne bezpredmetné, v časti namietania nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia spočívajúceho v nesúrodom konštatovaní čo uvádzajú jednotlivé procesné

strany označil za bezpredmetné, námietku ohľadne nevysporiadania sa s doručeným

predbežným opatrením označil rovnako za bezpredmetnú a opätovne konštatoval

bez právneho posúdenia a bez uvedenia právneho ustanovenia, na základe ktorého dospel

k záveru, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, a že žalobcovia nemôžu vykonanú

dražbu spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu, nakoľko by išlo

o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom.

Odvolací súd vyslovil v rozhodnutí názor, že z ustanovenia

vyplýva, že žalobcovia nemôžu žiadať určiť neplatnosť predmetných dražieb, pretože otázku

dražby nemožno posudzovať v inom konaní než v konaní podľa uvedeného ustanovenia.

Tento svoj názor opiera odvolací súd o údajne „analogický prípad dražby vykonanej

v konkurznom konaní“ (v skutočnosti v tomto prípade nejde o dražbu vykonanú správcom

v konkurznom konaní), a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

16. 12. 2010, z ktorého podľa odvolacieho súdu vyplýva, že „pokiaľ osoba dotknutá

na svojich právach dražbou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby,

nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú.“

V závere svojho rozhodnutia súd udáva, že jednoznačné právne ustanovenie

pre vyslovenie tohto právneho názoru neexistuje a odvoláva sa na rozpor so zásadou

právnej istoty, aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným

súdom mohlo byť rozhodované v inom civilnom konaní...».

Podľa názoru sťažovateľov „odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podobne

ako odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa nespĺňa náležitosti ust. , je

z tohto dôvodu nepreskúmateľné...

Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu,

nie je zrejmé, aký bol konkrétny právny dôvod zamietnutia žaloby a potvrdenia

zamietajúceho rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých dôvodov išlo o nedostatok zákonom

predpokladaných a žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti právnych úkonov.

Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by vylučovalo

možnosť určenia neplatnosti dražieb rozhodnutím súdu.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uvádzajú, že podľa ich názoru „súd

nerešpektoval prezumpciu správnosti a zákonnosti právnych aktov - súdnych rozhodnutí,

keď sa nevysporiadal s námietkou žalobcov, týkajúcou sa predbežného opatrenia vydaného

Okresným súdom Trnava sp. zn. zo dňa 31. 5. 2005 a túto námietku označil

nesprávne za bezpredmetnú a absolútne bezvýznamnú...

Predbežné opatrenie bolo doručené správcovi pracovníkom súdu (zúčastnený

na dražbe ako osoba poverená súdom) pred začatím konania opakovanej dražby.

Vykonaním dražby správca konal v rozpore s povinnosťou uloženou v ust. § 8 ods. 2 ZKV,

t. j. vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou.“.

Sťažovatelia ďalej argumentujú tým, že „nejasné rozhodnutie odvolacieho súdu

naznačuje právny názor tohto súdu, podľa ktorého je nemožné určenie neplatnosti dražby

vykonanej správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní, ktorý nielen že je

nesprávny, ale vyplýva z neho i iné právne posúdenie nároku žalobcov ako to, ktoré

pre zamietnutie použil prvostupňový súd.

Odvolací súd pred svojím rozhodnutím účastníkov na možnosť takéhoto posúdenia

ich nároku neupozornil a nedal im možnosť sa k nemu vyjadriť, spôsobil súčasne

prekvapivosť svojho rozhodnutia a porušil princíp dvojinštantnosti súdneho konania.“.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nechal

bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú skutočnosť, a to, že „neexistuje právne ustanovenie

vylučujúce možnosť domáhať sa určenia neplatnosti dražby vykonanej správcom

v konkurznom konaní pred súdom.

Máme za to, že opatrenie konkurzného súdu č. 46-24K/395/00 zo dňa 19. 4. 2005

rozdielne ako uvádza NS SR (na str. 8 rozhodnutia) nie je predpokladom platnosti dražby

a neurčuje platnosť takejto dražby.

Opatrenie konkurzného súdu je usmernením postupu konkurznému správcovi

pri speňažovaní majetku, a to určenia spôsobu speňažovania majetku úpadcu, v tomto

prípade predaj majetku na dražbe organizovanou správcom avšak za podmienok uvedených

v ZKV (správca povinný vykonať zákonným spôsobom).

Nesprávne je preto tvrdenie, že ak konkurzný súd schválil predaj majetku dražbou

organizovanou správcom konkurznej podstaty, je táto preto platná a nemožno ju

spochybniť. Konkurzný súd sa však nezaoberal otázkou nezákonnosti, platnosti, neexistencie

uskutočnenej dražby. Takéto zjavne nezdôvodnené rozhodnutie nemá oporu v platných

právnych normách, a je preto vyjadrením svojvôle súdu a odopretím možnosti súdnej

ochrany práv žalobcov.“.

Sťažovatelia namietajú aj porušenie základného práva podľa ,

argumentujúc, že „žaloba bola podaná dňa 7. 7. 2005 a prvostupňové rozhodnutie bolo

vyhlásené až 24. 2. 2009, odvolanie bolo podané 16. 3. 2009. Predmetný spis odstúpený

na Najvyšší súd SR dňa 5. 5. 2009. Nález Ústavného súdu -38 zo dňa

29. 9. 2011 a rozhodnutie odvolacieho súdu 24. 10. 2013.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. zo dňa

24. 10. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2

č. , ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Margite Hrivňákovej,

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde „rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého

Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 10. 2013“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd tiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , , , ).

Ústavný súd dodáva, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, hoci splnomocnenie právneho zástupcu predložili dodatočne až na výzvu

ústavného súdu. Preto sa v danej veci ústavný súd zaoberal iba namietaným porušením tých

práv a tým všeobecným súdom, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných

práv, resp. článkov , ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, najmä

, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (, ,

).

Z uvedených hľadísk ústavný súd posúdil aj sťažnosť sťažovateľov smerujúcu proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 24. októbra 2013, ktorým podľa sťažovateľov

mali byť porušené ich základné práva podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2013

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti najprv posudzoval,

či napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46

ods. 1 ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). V obsahu základného

práva podľa a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je

potrebné posudzovať spoločne (, , ).

Východiskom argumentácie sťažovateľov je námietka, že najvyšší súd sa neriadil

záväzným právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu z 29. septembra 2011,

a to minimálne v troch aspektoch. Jednak najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľov

opätovne nijakým spôsobom neodôvodnil zamietnutie žaloby v rozsahu nimi uplatneného

nároku na určenie neplatnosti dražieb, jednak uplatnený nárok sťažovateľov posúdil inak

ako prvostupňový súd a jednak opätovne ústavne nekonformným spôsobom interpretoval

vylúčenie možnosti určenia neplatnosti dražieb rozhodnutím súdu bez uvedenia

konkrétneho ustanovenia zákona.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 24. októbra 2013 po prerokovaní

veci v novom konaní s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011 konštatoval, že krajský súd vo veci náležite zistil skutkový stav, tento

správne vyhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Poukazujúc na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn.

z 24. februára 2009, s ktorým sa v merite veci stotožnil, najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „predmetom odvolacieho

konania je posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý návrh na určenie

neplatnosti opakovanej dražby konanej dňa 08. 06. 2005 a dražby zo dňa 16. 07. 2004,

zamietol.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd

vykonal obsiahle dokazovanie množstvom dôkazov, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia

podrobne špecifikoval.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejme že Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa v odvolacom konaní nevysporiadal s námietkami žalobcov

uvedených v odvolaní.

Z odvolania je zrejmé, že žalobcovia opätovne namietali skutočnosť, že zákon

výslovne neupravuje procesné nástupníctvo v prípade ak dôjde k zmene v osobe správcu.

Je pravdou, že prvostupňový súd sa v podstate vysporiadal s touto námietkou a správne

konštatoval, že v čase keď bola podaná žaloba bol správne označený ako žalovaný P.,

nakoľko bol správcom konkurznej podstaty úpadcu vykonával obidve dražby, ktorých

neplatnosti sa žalobcovia domáhajú. Správne konštatoval, že keď v čase rozhodovania bol

správcom konkurznej podstaty úpadcu žalovaný v 3/ rade, že účastníkom konania

a procesné postavenie má správca konkurznej podstaty ako osoba ustanovená do tejto

funkcie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písmeno c/ ZKV. Prvostupňový súd správne uviedol,

že o zmene správcu nie je potrebné rozhodovať, nakoľko zmenu správcu súd berie

na vedomie a pokračuje v konaní s tým správcom, ktorý bol konkurzným súdom do tejto

funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovený. Konajúci súd dospel k správnemu záveru,

že P., i keď uskutočňoval obidve dražby v tomto konaní nie je pasívne legitimovaný,

nakoľko uskutočňoval obe dražby ako správca konkurznej podstaty a nie ako fyzická osoba,

a preto odvolanie žalobcov, v časti v ktorej zotrvávajú na žalobe voči žalovanému v 1/ rade,

je právne bezpredmetné. Z odvolania je zrejmé, že podľa žalobcov odôvodnenie rozhodnutia

obsahuje nesúrodé konštatovanie týkajúce sa toho čo uvádzajú jednotlivé procesné strany.

Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia jasne vystihuje konštatovania účastníkov

konania a je z neho zrejmé, čoho účastníci konania na obidvoch stranách domáhajú a

podľa odvolacieho súdu ide o zrejmé a faktické odôvodnenie. Odvolací súd aj v tejto časti

odvolania žalobcov označil za bezpredmetné. Tvrdenie žalobcov ohľadne nesúrodého

konštatovania procesných strán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, je iba

subjektívnym nedôvodným tvrdením, z ktorého je iba zrejmá účelovosť ich podania. Podľa

odvolacieho súdu, práve odvolanie žalobcov je nesúrodé zachádzajúce do jednotlivých

skutočností, ktoré sú v podstate s výsledkom rozhodnutia o uplatnenom nároku

bezpredmetné. Nie je pravdou, že prvostupňový súd sa s argumentáciou žalobcov

vysporiadal iba stručne, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že

prvostupňový súd v pomerne obsiahlom odôvodnení sa podrobne zaoberal s skutočnosťami

prečo žalobcovia ich nárok neosvedčili. Taktiež nie je pravdou tvrdenie uvedené v odvolaní,

že keďže žaloba smerovala k absolútnej neplatnosti právneho úkonu dražby nie je zrejmé, či

súd považoval za neosvedčenú neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Pokiaľ by súd

pri zamietnutí žaloby vychádzal z dôvodu neexistencii naliehavého právneho záujmu nebol

by sa zaoberal s žiadnymi tvrdeniami žalobcov, ktorými odôvodňovali ich právo, ale by

s poukazom na ustanovenie , žalobu zamietol. Z obsahu napadnutého

odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že súd sa žalobou zaoberal, a teda žalobu nekvalifikoval

z hľadiska nepreukázania naliehavého právneho záujmu. Z uvedeného dôvodu odvolanie je

aj v tejto časti je právne bezpredmetné. Námietku žalobcov, že konajúci súd sa dostatočne

nevysporiadal s doručeným predbežným opatrením, odvolací súd označuje

za bezpredmetnú. Skúmanie tejto otázky v žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu

dražby uskutočnenej v konkurznom konaní je absolútne bezvýznamné a bezpredmetné, ktoré

nemá žiaden vplyv pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Tento fakt vyplýva aj

z odôvodnenia súdu prvého stupňa na strane 23, keď prvostupňový súd uviedol, že

žalobcovia nemôžu spochybňovaním konkurzného konania, resp. vyhlásenia konkurzu

žiadať určiť neplatnosť predmetných dražieb a tvrdiť, že tieto sú nezákonné vzhľadom na to,

že vyhlásenie konkurzu bolo nezákonné. Prvostupňový súd jednoznačne v odôvodnení

uviedol, že konkurz bol právoplatne vyhlásený, dražby boli realizované správcom

konkurznej podstaty, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, a preto ju žalobcovia

nemôžu spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti dražieb. Toto odôvodnenie vyplýva aj

z obsahu odôvodnenia odvolacieho súdu, a preto odvolací súd dospel k rozhodnutiu

pre zamietnutie žaloby na základe totožných dôvodov ako krajský súd v napadnutom

rozhodnutí.

K námietke žalobcov v odvolaní uvedenej v bode V. odvolania, odvolací súd sa

nestotožňuje s tvrdením odvolateľov, že rozhodnutie krajského súdu neobsahuje základné

náležitosti upravené v ustanovení

Z ustanovenia vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie

čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania stručne a jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a že súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu

prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že prvostupňový súd postupoval

v intenciách ustanovenia , a preto odvolací súd, odvolanie aj je v tejto

časti, označil za nedôvodné.“.

K námietke neexistencie zákonného ustanovenia, podľa ktorého problém

(ne)platnosti dražby nemožno posudzovať v inom konaní než v konaní konkurznom,

najvyšší súd uviedol:

„Ústavným nálezom Slovenskej republiky, ktorým bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 22. júna 2010 zrušené ako jeho nedostatok

je uvedený, že neobsahuje právne ustanovenie na základe ktorého odvolací súd dospel

k záveru, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, z ktorého dôvodu nie je možné

platnosť dražby schválenej súdom spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu,

nakoľko by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo

v rozpore so zákonom.

Z ustanovenia § 66e zákona o konkurze a vyrovnaní v platnom znení vyplýva, že

na konkurz sa použijú primerane ustanovenia , ak tento

zákon neustanovuje inak.

Z ustanovenia vyplýva, že inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť

inému orgánu môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným

orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. V danom prípade bolo právoplatne uznesením

o vyhlásení konkurzu rozhodnuté, právoplatne bol ustanovený správca konkurznej podstaty,

čo jednoznačne vyplýva z odôvodnenia súdu prvého stupňa uvedeného v odôvodnení,

v ktorom konštatuje, že žalobcovia nemôžu spochybňovaním konkurzného konania žiadať

určiť neplatnosť predmetných dražieb spochybňovať, že tieto sú nezákonné vzhľadom na to,

že aj vyhlásenie konkurzu bolo nezákonné. Sporné nie je, že na úpadcu bol právoplatne

vyhlásený konkurz, že bol ustanovený správca konkurznej podstaty, ktorý je oprávnený

konať s majetkom podstaty a ktorý je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou

starostlivosťou v súlade s ustanovením § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní v platnom znení.

Fakt, že správca sa riadil opatreniami konkurzného súdu aj v tomto prípade sporný nebol,

čo je zrejme aj z opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 46-24 K 395/00 zo dňa

19. 04. 2005 ako je uvedené odôvodnení súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd

poukazuje.

Právny názor, že otázku dražby nemožno posudzovať v inom konaní než v konaní

podľa uvedeného ustanovenia a to ani ako otázku prejudiciálnu vyplýva aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , v ktorom sa síce zaoberá otázkou

neplatnosťou dražby dobrovoľnej podľa ustanovenia

V danom prípade ide o analogický prípad, ide o dražbu vykonanú v konkurznom konaní

a pokiaľ osoba dotknutá na svojich právach touto dražbou v konkurzom konaní nenamietala

dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že

ide o dražbu neplatnú. Jednoznačné právne ustanovenie pre vyslovenie tohto právneho

názoru neexistuje, ale bolo by rozpore s zásadou právnej istoty aby o platnosti úkonu, ktorý

bol schválený v konkurznom konaní konkurzným súdom mohlo byť rozhodované v inom

civilnom konaní na základe určovacej žaloby podanej osobou, ktorá sa cíti byť povolenou

dražbou dotknutá.“

Ústavný súd považuje pre záver o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu podstatné posúdenie právneho názoru, podľa ktorého v rámci súdneho

sporu, predmetom ktorého bola žaloba o určenie neplatnosti dražby zo 16. júla 2004

a opakovanej dražby z 8. júna 2005, nemohol vo veci konajúci súd posudzovať platnosť,

resp. neplatnosť dražieb vykonaných správcom a schválených súdom v konkurznom konaní

podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa § 27 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý bol účinný ku dňu

vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu (konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený

uznesením krajského súdu sp. zn. 46-24 K 395/00 z 27. júna 2001, pozn.), podstatu možno

speňažiť predajom na dražbe (§ 27a) alebo predajom mimo dražby.

Predaj majetku patriaceho do konkurznej podstaty je možný, s výnimkou taxatívne

vymenovaných prípadov, len na základe schváleného plánu speňaženia, ktorý predkladá

správca a schvaľuje ho schôdza konkurzných veriteľov. V čase účinnosti na vec sa

vzťahujúceho zákona o konkurze a vyrovnaní neexistoval všeobecný právny predpis

o dražbe, speňažovanie konkurznej podstaty dražbou v konkurznom konaní komplexne

upravoval zákon o konkurze a vyrovnaní (organizovanie dražby, podmienky účasti

na dražbe, priebeh dražby).

V intenciách § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní dohľad nad činnosťou správcu

vykonáva súd. Povinnosti pri dohliadacej činnosti súd ukladá správcovi najmä formou

opatrenia. Správca je zo zákona povinný predkladať priebežne súdu správy o speňažovaní

majetku (§ 29 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní), ako aj konečnú správu o speňažení

majetku z podstaty, ktorú schvaľuje súd.

Najvyšší súd síce používa na podporu svojho právneho názoru vysloveného

v napadnutom rozhodnutí analogicky znenie neskôr účinného

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o dobrovoľných dražbách“) a poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

, v ktorom sa zaoberal otázkou neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21

ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách [kedy ide o dražbu vykonanú v konkurznom konaní

a pokiaľ osoba dotknutá na svojich právach touto dražbou v konkurznom konaní

nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť

rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú; pritom ústavný súd takúto úvahu už v iných

konaniach nepovažoval za arbitrárnu alebo za zjavne odporujúcu zmyslu a účelu § 21 ods. 2

zákona o dobrovoľných dražbách (, )], ale evidentne

uvádza aj vlastné úvahy, ktoré sa vzťahujú na prerokúvaný prípad (kedy boli dražby

vykonané podľa zákona o konkurze a vyrovnaní). V tejto súvislosti najvyšší súd síce

uvádza, že „jednoznačné právne ustanovenie pre vyslovenie tohto právneho názoru

neexistuje“, ale súčasne právne argumentuje, že „bolo by rozpore s zásadou právnej istoty

aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným súdom mohlo

byť rozhodované v inom civilnom konaní na základe určovacej žaloby podanej osobou,

ktorá sa cíti byť povolenou dražbou dotknutá“.

Ústavný súd pri zohľadnení konkrétnych okolností posudzovaného prípadu

konštatuje, že citovaná argumentácia čiastočne síce (na prvý pohľad) znižuje presvedčivosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, nezakladá ale dôvod na vyslovenie

záveru o ústavnej neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedený predbežný záver ústavný súd pripomína, že k námietke,

v zmysle ktorej rozhodnutia v konkurznom konaní môže preskúmavať len konkurzný súd sa

vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil, keď uviedol, že ju nepovažuje za opodstatnenú

(). V rozhodnutí sp. zn. napr. ústavný súd odkázal

na komentár k (ŠTEVČEK – FICOVÁ a kol. Občiansky

súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck 2009, s. 424 — 425), podľa ktorého

„skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, sa však

nemôže vykladať tak, že by sa iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutého konania

nemohol domáhať svojho nároku, ktorý sa nejakým spôsobom dotýka už právoplatne

rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len

pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak prejednávaná vec

skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá účastníkmi

konania, nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto

právoplatného rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom

konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je

zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto

otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku v tomto prípade záväzný

nebude.“.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj (a predovšetkým) na ďalší závažný

aspekt, ktorý zohráva pri právnom posúdení preskúmavanej veci významnú úlohu. Z obsahu

samotnej sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva, že návrh na vyslovenie neplatnosti dražieb zo strany

sťažovateľov v 1. a 2. rade ako členov štatutárneho orgánu úpadcu (účastníka konkurzného

konania) a sťažovateľky ako jediného stopercentného akcionára úpadcu mal v danom

prípade súvis so spochybňovaním dôvodnosti celého konkurzného konania vedeného na

majetok úpadcu z ich strany. Pritom je nesporné, že na úpadcu bol právoplatne vyhlásený

konkurz (po viacerých návrhoch sťažovateľov na jeho zrušenie, pozn.), bol ustanovený

správca konkurznej podstaty, na ktorého podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze

a vyrovnaní prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty namiesto úpadcu, ako aj

výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, pod dohľadom

súdu (§ 12 citovaného zákona).

Preto, aj keby sa ústavný súd stotožnil s argumentáciou sťažovateľov o absencii

právneho zdôvodnenia, ktoré nemá oporu v žiadnom právnom predpise, nemalo by to

v zásade žiadny význam na vyslovenie záveru o ústavnej neudržateľnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľmi namietané nedostatky dražieb (týkajúce sa

ohodnotenia predmetu dražieb, doručovania predbežného opatrenia, nezákonný spôsob

vykonania dražieb) nemohli mať vplyv na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý bol

primárne založený na právnom závere, podľa ktorého osoba dotknutá na svojich právach

predmetnou dražbou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže

sa formou určovacej žaloby domáhať rozhodnutia, v ktorom sa vysloví, že ide o dražbu

neplatnú. Ústavný súd rešpektuje skutočnosť, že explicitné právne ustanovenie pre

vyslovenie tohto právneho záveru síce neexistuje, ale bolo by rozpore so zásadou právnej

istoty, aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným

súdom, mohlo byť rozhodované v inom civilnom konaní na základe určovacej žaloby

podanej osobou, ktorá sa cíti byť povolenou dražbou dotknutá.

Nakoniec aj samotní sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „nespochybňujú platnosť

dražieb z dôvodu samotného konania dražieb, ale z dôvodu, že tieto boli vykonané

spôsobom, ktorý odporuje zákonu (porušením zákona)“.

Rovnako ústavný súd nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľov o inom právnom

posúdení ich nároku, než ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd. To, že zistený

skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich

k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno vzhľadom na okolnosti

tohto prípadu, ako aj s prihliadnutím na platnú judikatúru ústavného súdu (,

) považovať za situáciu, ktorá by mohla v zhode s tvrdením sťažovateľov

viesť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho

konania.

Uvedené závery vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2013 preto podľa názoru ústavného súdu nie sú v takej príčinnej súvislosti

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v označenom konaní ústavný súd považuje v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený

názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako

účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (m. m. , , ).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (), pričom k vytvoreniu takéhoto

stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu

(, , ), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď

namietané porušenie tohto základného práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa ,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa ako

zjavne neopodstatnenú (napr. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovateľný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2009 bol potvrdený v poradí druhým rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. októbra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

25. novembra 2013.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti

(24. januára 2014 faxom a 29. januára 2014 poštou) najvyšší súd v namietanom konaní už

nemohol porušovať základné právo sťažovateľov podľa , keďže súdne

konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov už bolo právoplatne skončené.

Vychádzajúc z dosiaľ vyslovených záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014