Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s., D.,

zastúpených advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a v

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., na súdnu ochranu zaručené v

a v Listiny základných práv a slobôd

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. R., L. V. a

spoločnosti D., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 375,11 € (slovom

tristosedemdesiatpäť eur a jedenásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. H., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 27. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s.,

D. (ďalej len „sťažovatelia“), v časti, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a v čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou z 30. júna 2005

doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 7. júla 2005,

domáhali proti žalovanému JUDr. I. P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti

P., a. s., D., určenia neplatnosti právneho úkonu – opakovanej dražby realizovanej správcom

konkurznej podstaty 8. júna 2005. V priebehu konania sťažovatelia požiadali o rozšírenie

účastníkov na strane žalovaných, čomu krajský súd vyhovel a pripustil vstup do konania

spoločnosti O., a. s., I., ako žalovaného v 2. rade, a JUDr. M. P. – správcu konkurznej

podstaty úpadcu spoločnosti P., a. s., D., ktorý sa stal správcom konkurznej podstaty

namiesto JUDr. I. P., ako žalovaného v 3. rade. Neskôr sťažovatelia svoj žalobný návrh

rozšírili a domáhali sa taktiež určenia neplatnosti prvej dražby konanej 16. júla 2004.

Krajský súd rozsudkom č. k. 35 Cbi 78/2005-Pú-383 z 24. februára 2009 žalobu

sťažovateľov zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie zo 16. marca 2009,

o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2010 tak, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľov označeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené

ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v a v listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia svoje presvedčenie odôvodnili takto:

„Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, Rozsudkom... potvrdil napadnutý Rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici...

Svoje rozhodnutie iba veľmi stručne odôvodnil tým, že dražby boli vykonané

správcom konkurznej podstaty za spoluúčasti súdu a so súhlasom súdu, z toho dôvodu teda

nie je možné platnosť dražby spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu.

Podľa názoru odvolacieho súdu by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej

žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom...

Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako

odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa, nespĺňa náležitosti ust. , je z toho

dôvodu nepreskúmateľné, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý

proces v zmysle ..., došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s , nakoľko nedostatky

odôvodnenia rozhodnutia je možné považovať za postup súdu, ktorým bolo účastníkovi

odňaté konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje

konanie tzv. inou vadou.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu,

nie je zrejmé, aký bol konkrétny právny dôvod zamietnutia žaloby a potvrdenia

zamietajúceho rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých dôvodov išlo o nepreukázanie

existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení alebo nedostatok

predpokladaných a žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti právnych úkonov.

Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by vylučovalo

možnosť určenia neplatnosti dražieb rozhodnutím súdu. Podľa poznatkov sťažovateľa,

konania o určenie neplatnosti dražby sú v praxi slovenských súdov bežné. Podľa samotného

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dražba je právnym úkonom , ktorého

neplatnosti by sa teoreticky bolo možné domáhať, avšak odvolací súd nemožnosť uplatnenia

určovacej žaloby vyvodzoval zo skutočnosti, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu,

a že by v tomto prípade išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by

bolo v rozpore so zákonom.

Je ale nepochybné, že spochybňované nie je žiadne rozhodnutie súdu (nakoľko

dražba rozhodnutím súdu nie je) a súčasne žiadne zákonné ustanovenie upravujúce

neplatnosť právnych úkonov, z režimu tejto právnej úpravy nevylučujú dražby vykonané

správcom konkurznej podstaty v rámci konkurzného konania.

V konečnom dôsledku žalobcovia nespochybňujú platnosť dražieb z dôvodu

samotného konania dražieb, ale z dôvodu, že tieto boli vykonané spôsobom, ktorý odporuje

zákonu.

Máme za to, že stručné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, neobsahujúce

(konkrétne) právne posúdenie v konaní uplatneného nároku neumožňuje účastníkom

konania ani tretím osobám zistenie, na základe akých právne relevantných skutočností

odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, ako sa vôbec vysporiadal s

argumentáciou žalobcov, obsiahnutou v odvolaní proti rozhodnutiu súdu 1. stupňa.

Odvolací súd pochybil aj tým, že neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého

prvostupňového rozhodnutia. Takého rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní

preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou možnosťou nápravy

takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust.

a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Naviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, neuviedol ako

sa vo veci vyjadril obžalovaný, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení

riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy...

Nejasné rozhodnutie odvolacieho súdu naznačuje právny názor tohto súdu, podľa

ktorého je nemožné určenie neplatnosti dražby vykonanej správcom konkurznej podstaty

v konkurznom konaní, ktorý nielen že je nesprávny, ale vyplýva z neho i iné právne

posúdenie nároku žalobcov ako to, ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd...“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010, sp. zn. 4 Obo

49/2009..., porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ...

Slovenskej republiky č. , ako aj podľa Ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 22. 6. 2010... sa

zrušuje a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR... sú povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do

2. mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 375,11

Eur... ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

Advokátskej kancelárie JUDr. M. H..., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrili obidvaja

účastníci konania: za najvyšší súd predseda obchodnoprávneho kolégia listom č. k.

KP 4/2011-26 zo 14. marca 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľov svojím stanoviskom

k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom zo 7. apríla 2011.

2.1 Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

uviedol:

„V súvislosti s námietkou sťažovateľov spočívajúcej v tvrdení o nepreskúmateľnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu jeho stručnosti, máme za to, že rozhodnutie, resp.

jeho odôvodnenie spĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle

Skutočnosť, že rozhodnutie nie je totožné s očakávaniami a predstavami účastníkom

konania, nemôže viesť k záveru, že toto je v rozpore so základným právom na spravodlivé

súdne konanie podľa ... a Listiny

základných práv a slobôd... Pokiaľ aj v odôvodnení rozhodnutia absentujú otázky na všetky

sťažovateľmi namietané skutočnosti, ale dáva odpoveď na rozhodujúci argument, nemožno

vyhodnotiť takého rozhodnutie za rozhodnutie s prvkami arbitrárneho charakteru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje, aby vo vzťahu

k sťažnosti sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júna 2010, sp. zn. ústavný súd vyslovil, že

sťažovateľmi namietané práva podľa vyššie označených dokumentov porušené neboli.“

Zároveň najvyšší súd oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o sťažnosti sťažovateľov.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho

súdu uviedla:

«Máme za to, že vyjadrenie NS SR k ústavnej sťažnosti je všeobecné, nekonkrétne,...

v ktorom sa neuvádza..., aký argument účastníkov považoval súd za rozhodujúci a ako sa s

ním v súlade s vysporiadal.

Stanovisko obsahuje formuláciu z judikatúry, ktorú ale nie je možné vzťahovať

jednotne (plošne) na všetky rozhodnutia so stručným odôvodnením, pričom naviac nie je

možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje, že rozhodnutie má všetky

náležitosti a vysporiadáva sa s celým rozsahom argumentácie účastníkov, s rozhodnutím

nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitosti vyžadovaných procesným

predpisom.

Opätovne si dovoľujeme poukázať na tú skutočnosť, že dôvod zamietnutia žaloby nie

je zrejmý (presvedčivý) z rozhodnutia jednak prvostupňového súdu, ktorý konštatoval

„neosvedčenie nároku žalobcov na určenie neplatnosti dražieb“ bez toho, aby objasnil, či

za neosvedčenú považoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

alebo nedostatok zákonom predpokladaných dôvodov, určenia neplatnosti právneho úkonu

alebo nedostatok v právnom postavení žalobcov, z dôvodu, že dispozičné oprávnenie k

majetku podstaty vyhlásením konkurzu prešlo na správcu.

Najvyšší súd ako odvolací súd pritom nekonštatoval, že by sa s takýmto dôvodom

stotožnil a vzhľadom na nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia prípadne

nedoplnil argumentáciu súdu o jednoznačnú identifikáciu dôvodu zamietnutia žaloby.

Z jeho rozhodnutia vyplýva, že nárok žalobcov považoval za neuplatniteľný návrhom

na začatie konania (opätovne bez toho, aby svoje stanovisko logicky a právne vysvetlil),

nakoľko podľa jeho názoru ide o spochybňovanie rozhodnutia súdu (!) formou inej žaloby.

... napadnuté rozhodnutia súdov nespĺňajú náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p

a sťažovateľovi aj po obdržaní vyjadrenia NS SR zo dňa 14. 3. 2011 nie je zrejmé, aký

rozhodujúci argument pri rozhodnutí mal na mysli odvolací súd a potvrdil ním absenciu

otázok resp. odpovedí na namietané skutočnosti a predkladané dôkazy.

Sťažovateľ trvá na obsahu sťažnosti vychádzajúcej z nedostatkov rozhodnutia a na

podporu uvádza nasledovné argumenty:

A. súd sa nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by mali podstatný význam

a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia - revízia

spochybňovaného znaleckého posudku (objasnenie predmetu dražby a relevantnosť určenia

jeho všeobecnej hodnoty) a stotožnil sa s nezákonným spôsobom vykonania dražby!...

- porušené všeobecné zásady spravodlivého prerokovania veci pred súdom

vychádzajúce z požiadavky zabezpečenia rovnosti účastníkov pred súdom a z princípu

kontradiktórnosti súdneho konania

B. súdom nerešpektované základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces

Naliehavý právny záujem žalobcu v 3. rade - spoločnosti D., a. s., ktoré vyplýva z

právneho postavenia jediného 100% akcionára obchodnej spoločnosti P., a. s...

Ide jednak o práva nemajetkové a jednak o prvoradé majetkové práva akcionára,

ktorými sú právo na podiel zo zisku v zmysle § 178 Obch. zákonníka a právo na likvidačný

zostatok...

C. prezumpcia správnosti a zákonnosti právnych aktov - súdnych rozhodnutí

Predbežné opatrenie vydané Okresným súdom Trnava sp. zn. zo dňa

31. 5. 2005 doručené správcovi, pracovníkom súdu (zúčastnený na dražbe ako osoba

poverená súdom), pred začatím konania opakovanej dražby.

Vykonaním dražby správca konal v rozpore s povinnosťou uloženou v ust. § 8 ods. 2

ZKV, t. j. vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou...»

Podaním z 27. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2011 sťažovatelia

vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti prijatej na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a v listiny, práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom

pojednávaní ústavný súd nepovažuje za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie

skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2010 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v a v listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo

podľa názoru sťažovateľov dôjsť tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne

odôvodnený, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, je nejasný a v konečnom dôsledku

nepreskúmateľný.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil (napr. ,

), že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje

v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec

predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú

z a nasl. a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich

súčasť práva na riadny proces ( , listiny,

dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“)].

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2009 zamietol žalobu

sťažovateľov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov – dražby zo 16. júla

2004 a opakovanej dražby z 8. júna 2005, pritom vecne skúmal a vyhodnotil všetky

sťažovateľmi uvádzané argumenty, na základe ktorých sa domáhali určenia neplatnosti

dražieb.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia napadli riadnym opravným prostriedkom –

odvolaním, v ktorom mu vytýkali predovšetkým neuznanie pasívnej legitimácie odporcu

v 1. rade, absenciu konkretizácie záveru o neosvedčení nároku žalobcov na určenie

neplatnosti dražieb, nevysporiadanie sa s argumentáciou sťažovateľov, absenciu

vysporiadania sa s doručením predbežného opatrenia Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 31. mája 2005, ktorým bolo zakázané nakladať s majetkom úpadcu,

konkurznému súdu cestou vyššieho súdneho úradníka (čo bolo podľa sťažovateľov

zákonnou prekážkou, ktorá mala mať za následok zastavenie dražby) a napokon absenciu

zákonných náležitostí prvostupňového rozhodnutia.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil, čo odôvodnil takto:

„Predmetom odvolacieho konania je posúdiť správnosť rozhodnutia prvostupňového

súdu, ktorý návrh na určenie neplatnosti dražieb vykonaných v konkurze na úpadcu P., a. s.

zamietol. Predmetom obidvoch dražieb, ktorých určenie neplatnosti sa žalobca domáhal bol

hotel P. v D. Z dokladov založených v spise nie je sporné, že kúpno-predajné zmluvy boli za

úpadcu uzavreté jeho správcom konkurznej podstaty JUDr. P. označeným ako žalovaný

v 1., ktorý bol neskôr funkcie správcu konkurznej podstaty zbavený. Skutočnosť, že dražby

boli realizované správcom konkurznej podstaty potvrdzujú, že boli vykonané za spoluúčasti

súdu a so súhlasom súdu. Námietka žalobcu, že dražby sa ako dozorujúci sudca zúčastnil

súdny tajomník je pre posúdenie dôvodnosti návrhu neopodstatnená, dražby sa zúčastnila

osoba poverená súdom, čo je v súlade so zákonom. Dražba bola vykonaná so súhlasom

súdu, z ktorého dôvodu nie je možné platnosť dražby schválenej súdom spochybňovať

žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu. Išlo by o spochybňovanie rozhodnutia súdu

formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom. Prvostupňový súdu rozhodol v zmysle

platných právnych predpisov, keď takúto žalobu ako právne nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie ako

vecne správne podľa potvrdil.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd svoje

rozhodnutie založil predovšetkým na závere, že dražba bola vykonaná „za spoluúčasti súdu

a so súhlasom súdu“, preto nie je možné jej platnosť spochybňovať žalobou o určenie jej

neplatnosti, pretože by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by

bolo v rozpore so zákonom.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (a v listiny) je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)

súdu ( ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, ).

Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia ( ) je vždy potrebné v záujme ústavne

konformného výkladu ( ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného

súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je

nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do

základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

(čl. 36 ods. 1 listiny).

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností

konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazovali

sťažovatelia vo svojej sťažnosti, dosahuje takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do

základného práva sťažovateľov zaručeného v a v listiny

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 22. júna 2010,

sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. februára 2009 namietali, „že

zákon o konkurze a vyrovnaní neupravuje procesné nástupníctvo v prípade, ak dôjde

k zmene správcu konkurznej podstaty, a preto na žalobe voči žalovanému v 1. rade zotrvali.

Namietali rozsah zdôvodnenia a stručnú argumentáciu s odôvodnením, že konajúci súd sa

stotožnil s tvrdením žalovaných. Zároveň namietali, že z konštatovania súdu, že žalobcovia

neosvedčili svoj nárok na určenie neplatnosti dražieb nie je zrejmé, či súd za neosvedčenú

považoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení,

alebo iba nedostatok zákonom predpokladaných dôvodov neplatnosti právnych úkonov.

Žalobcovia opätovne zdôraznili, že žaloba smerovala k určeniu absolútnej neplatnosti

právneho úkonu – dražby, ktorá nemohla vyvolávať právne účinky, ktoré zákon s týmto

spája prevod vlastníckeho práva na dražbe. Žalobcovia od počiatku tvrdia, že dražba je od

počiatku neplatná a nemohla vyvolávať účinky prechodu vlastníckeho práva.

Žalobcovia namietali, že konajúci súd sa nevysporiadal s doručeným predbežným

opatrením, ktoré bolo doručené konkurznému súdu prostredníctvom vyššieho súdneho

úradníka priamo pred výkonom dražby. Podľa žalobcov pre vykonateľnosť predbežného

opatrenia nebolo podstatné jeho doručenie správcovi konkurznej podstaty, ale samotné

doručenie, realizácia, ktorá v konaní sporná nebola. Správca konkurznej podstaty sa pred

dražbou dozvedel o prekážke, ktorá bránila vykonať dražbu a toto bol povinný rešpektovať.

Aj samotný postup zákonného zástupcu súdu, že privolil, aby sa dražba konala napriek jeho

vedomosti o predbežnom opatrení bol v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov

žalobcovia napadnuté rozhodnutie označili za nepreskúmateľné...“.

Najvyšší súd však na námietky sťažovateľov reagoval tým, že dražby boli vykonané

„za spoluúčasti súdu a s jeho súhlasom“, čoho následkom je to, že „nie je možné platnosť

dražby schválenej súdom spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu“.

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento sa na rozdiel od

krajského súdu vecne nezaoberal skutkovými okolnosťami posudzovanej veci, ale

všeobecne konštatoval, že platnosť dražby schválenej súdom nemožno spochybňovať

žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu. Závery krajského súdu sa však o takúto

argumentáciu neopierajú. Krajský súd tvrdenia sťažovateľov vecne skúmal, vyhodnotil

a v konečnom dôsledku o nich rozhodol. Najvyšší súd ako druhostupňový súd síce potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, t. j. záver, že žalobu sťažovateľov bolo potrebné zamietnuť,

avšak je evidentné, že k tomu nedospel na základe totožných dôvodov ako krajský súd.

Kým krajský súd pristúpil k preskúmaniu a vyhodnoteniu námietok sťažovateľov, najvyšší

súd sa týmito nezaoberal a potrebu zamietnutia žaloby odôvodnil nemožnosťou napadnutia

dražby žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, a to bez toho, aby uviedol, o aké

zákonné ustanovenie svoje tvrdenia oprel. Najvyšší súd neuviedol, z akého zákonného

ustanovenia vyplýva, že platnosť dražby, ktorou sa speňažuje majetok úpadcu, nemožno

žalobným návrhom spochybňovať. Uviedol iba to, že preskúmanie dražby by bolo

„v rozpore so zákonom“. Najvyšší súd ako druhostupňový súd teda rozhodol bez toho, aby

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol právny predpis alebo niektoré ustanovenie

právneho predpisu, ktorý aplikoval, neuviedol konkrétne, s ktorým zákonom je preskúmanie

dražieb v rozpore. Právne posúdenie musí pritom v odôvodnení rozsudku poukázať na

právny predpis, z ktorého právne posúdenie odvodzuje. Pokiaľ súd túto zásadu opomenie

tak, ako aj v okolnostiach danej veci, dochádza tým k nepreskúmateľnosti príslušného

rozhodnutia.

Za takýchto okolností rozsudok najvyššieho súdu nie je možné považovať za súladný

s ustanovením (eventuálne ani s ustanovením ). Okrem

uvedeného bolo povinnosťou odvolacieho súdu primeraným a ústavne akceptovateľným

spôsobom buď reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľov smerujúce proti

rozhodnutiu krajského súdu, alebo uviesť iné dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru bolo

potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť (za primeraného použitia príslušných ustanovení

procesnoprávneho predpisu, napr. aj postup podľa ). Najvyšší súd sa však

právnou argumentáciou sťažovateľov vôbec nezaoberal, neuviedol na zvýraznenie

správnosti a presvedčivosti rozsudku krajského súdu žiadne dôvody a ani prípadné iné

dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť a ktoré by ústavnému súdu

umožnili konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší

súd neporušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

Najvyšší súd teda v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom pri odmietnutí

žaloby sťažovateľov vychádzal z iných právnych dôvodov než súd prvého stupňa, a napriek

tomu sťažovateľom arbitrárne neumožnil, aby k aplikácii týchto právnych predpisov zaujali

stanovisko. Najvyšší súd však nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od

uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie , ktoré nemožno

aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne

v spojení s . Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre

odvolací súd – ) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uvedie, ako

vec právne posúdil.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1

výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené

v (a v listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

4. Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný

súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľov dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy

vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa , a preto

vyhovel návrhu sťažovateľov a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom

súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľom ( ) úhradu

trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2010 znížená o 50 % (zastupovanie dvoch a viac sťažovateľov) je

60,12 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej

služby uskutočnený v roku 2011 znížená o 50 % je 61,75 € a hodnota režijného paušálu je

7,41 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov

konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava

zastúpenia 2. augusta 2010 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 2. septembra 2010)

v sume 403,98 € a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011

(vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu zo 7. apríla 2011) v sume 207,48 €, takže

sťažovateľom tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 611,46 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľov si uplatnil náhradu trov v sume 375,11 €,

ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €.

Ústavný súd k tejto požiadavke sťažovateľov uvádza, že priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva

a prípadnými ďalšími výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie

konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu. V danom prípade vyslovenie

porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením

veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľov plnú satisfakciu, a preto ich finančná

požiadavka nie je oprávnená, preto jej ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto

rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011