Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 30/2011
PDF · 305.32 KB
No categories available
II. ÚS 30/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s., D.,
zastúpených advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., na súdnu ochranu zaručené v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 49/2009
z 22. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. R., L. V. a
spoločnosti D., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 375,11 € (slovom
tristosedemdesiatpäť eur a jedenásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. H., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 30/2011-15 z 27. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s.,
D. (ďalej len „sťažovatelia“), v časti, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou z 30. júna 2005
doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 7. júla 2005,
domáhali proti žalovanému JUDr. I. P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti
P., a. s., D., určenia neplatnosti právneho úkonu – opakovanej dražby realizovanej správcom
konkurznej podstaty 8. júna 2005. V priebehu konania sťažovatelia požiadali o rozšírenie
účastníkov na strane žalovaných, čomu krajský súd vyhovel a pripustil vstup do konania
spoločnosti O., a. s., I., ako žalovaného v 2. rade, a JUDr. M. P. – správcu konkurznej
podstaty úpadcu spoločnosti P., a. s., D., ktorý sa stal správcom konkurznej podstaty
namiesto JUDr. I. P., ako žalovaného v 3. rade. Neskôr sťažovatelia svoj žalobný návrh
rozšírili a domáhali sa taktiež určenia neplatnosti prvej dražby konanej 16. júla 2004.
Krajský súd rozsudkom č. k. 35 Cbi 78/2005-Pú-383 z 24. februára 2009 žalobu
sťažovateľov zamietol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie zo 16. marca 2009,
o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 tak, že
rozsudok krajského súdu sp. zn. 35 Cbi 78/2005 z 24. februára 2009 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľov označeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené
ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia svoje presvedčenie odôvodnili takto:
„Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, Rozsudkom... potvrdil napadnutý Rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici...
Svoje rozhodnutie iba veľmi stručne odôvodnil tým, že dražby boli vykonané
správcom konkurznej podstaty za spoluúčasti súdu a so súhlasom súdu, z toho dôvodu teda
nie je možné platnosť dražby spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu.
Podľa názoru odvolacieho súdu by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej
žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom...
Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako
odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa, nespĺňa náležitosti ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je z toho
dôvodu nepreskúmateľné, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..., došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s § 157 O. s. p., nakoľko nedostatky
odôvodnenia rozhodnutia je možné považovať za postup súdu, ktorým bolo účastníkovi
odňaté konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje
konanie tzv. inou vadou.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu,
nie je zrejmé, aký bol konkrétny právny dôvod zamietnutia žaloby a potvrdenia
zamietajúceho rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých dôvodov išlo o nepreukázanie
existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení alebo nedostatok
predpokladaných a žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti právnych úkonov.
Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by vylučovalo
možnosť určenia neplatnosti dražieb rozhodnutím súdu. Podľa poznatkov sťažovateľa,
konania o určenie neplatnosti dražby sú v praxi slovenských súdov bežné. Podľa samotného
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dražba je právnym úkonom , ktorého
neplatnosti by sa teoreticky bolo možné domáhať, avšak odvolací súd nemožnosť uplatnenia
určovacej žaloby vyvodzoval zo skutočnosti, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu,
a že by v tomto prípade išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by
bolo v rozpore so zákonom.
Je ale nepochybné, že spochybňované nie je žiadne rozhodnutie súdu (nakoľko
dražba rozhodnutím súdu nie je) a súčasne žiadne zákonné ustanovenie upravujúce
neplatnosť právnych úkonov, z režimu tejto právnej úpravy nevylučujú dražby vykonané
správcom konkurznej podstaty v rámci konkurzného konania.
V konečnom dôsledku žalobcovia nespochybňujú platnosť dražieb z dôvodu
samotného konania dražieb, ale z dôvodu, že tieto boli vykonané spôsobom, ktorý odporuje
zákonu.
Máme za to, že stručné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, neobsahujúce
(konkrétne) právne posúdenie v konaní uplatneného nároku neumožňuje účastníkom
konania ani tretím osobám zistenie, na základe akých právne relevantných skutočností
odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, ako sa vôbec vysporiadal s
argumentáciou žalobcov, obsiahnutou v odvolaní proti rozhodnutiu súdu 1. stupňa.
Odvolací súd pochybil aj tým, že neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého
prvostupňového rozhodnutia. Takého rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní
preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou možnosťou nápravy
takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust.
§ 157a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Naviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, neuviedol ako
sa vo veci vyjadril obžalovaný, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení
riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy...
Nejasné rozhodnutie odvolacieho súdu naznačuje právny názor tohto súdu, podľa
ktorého je nemožné určenie neplatnosti dražby vykonanej správcom konkurznej podstaty
v konkurznom konaní, ktorý nielen že je nesprávny, ale vyplýva z neho i iné právne
posúdenie nároku žalobcov ako to, ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd...“
Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010, sp. zn. 4 Obo
49/2009..., porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1... Ústavy
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 49/2009 zo dňa 22. 6. 2010... sa
zrušuje a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR... sú povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do
2. mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 375,11
Eur... ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
Advokátskej kancelárie JUDr. M. H..., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrili obidvaja
účastníci konania: za najvyšší súd predseda obchodnoprávneho kolégia listom č. k.
KP 4/2011-26 zo 14. marca 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľov svojím stanoviskom
k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom zo 7. apríla 2011.
2.1 Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení
uviedol:
„V súvislosti s námietkou sťažovateľov spočívajúcej v tvrdení o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu jeho stručnosti, máme za to, že rozhodnutie, resp.
jeho odôvodnenie spĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.
Skutočnosť, že rozhodnutie nie je totožné s očakávaniami a predstavami účastníkom
konania, nemôže viesť k záveru, že toto je v rozpore so základným právom na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd... Pokiaľ aj v odôvodnení rozhodnutia absentujú otázky na všetky
sťažovateľmi namietané skutočnosti, ale dáva odpoveď na rozhodujúci argument, nemožno
vyhodnotiť takého rozhodnutie za rozhodnutie s prvkami arbitrárneho charakteru.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje, aby vo vzťahu
k sťažnosti sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júna 2010, sp. zn. 4 Obo 49/2009 ústavný súd vyslovil, že
sťažovateľmi namietané práva podľa vyššie označených dokumentov porušené neboli.“
Zároveň najvyšší súd oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o sťažnosti sťažovateľov.
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho
súdu uviedla:
«Máme za to, že vyjadrenie NS SR k ústavnej sťažnosti je všeobecné, nekonkrétne,...
v ktorom sa neuvádza..., aký argument účastníkov považoval súd za rozhodujúci a ako sa s
ním v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. vysporiadal.
Stanovisko obsahuje formuláciu z judikatúry, ktorú ale nie je možné vzťahovať
jednotne (plošne) na všetky rozhodnutia so stručným odôvodnením, pričom naviac nie je
možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje, že rozhodnutie má všetky
náležitosti a vysporiadáva sa s celým rozsahom argumentácie účastníkov, s rozhodnutím
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitosti vyžadovaných procesným
predpisom.
Opätovne si dovoľujeme poukázať na tú skutočnosť, že dôvod zamietnutia žaloby nie
je zrejmý (presvedčivý) z rozhodnutia jednak prvostupňového súdu, ktorý konštatoval
„neosvedčenie nároku žalobcov na určenie neplatnosti dražieb“ bez toho, aby objasnil, či
za neosvedčenú považoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
alebo nedostatok zákonom predpokladaných dôvodov, určenia neplatnosti právneho úkonu
alebo nedostatok v právnom postavení žalobcov, z dôvodu, že dispozičné oprávnenie k
majetku podstaty vyhlásením konkurzu prešlo na správcu.
Najvyšší súd ako odvolací súd pritom nekonštatoval, že by sa s takýmto dôvodom
stotožnil a vzhľadom na nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia prípadne
nedoplnil argumentáciu súdu o jednoznačnú identifikáciu dôvodu zamietnutia žaloby.
Z jeho rozhodnutia vyplýva, že nárok žalobcov považoval za neuplatniteľný návrhom
na začatie konania (opätovne bez toho, aby svoje stanovisko logicky a právne vysvetlil),
nakoľko podľa jeho názoru ide o spochybňovanie rozhodnutia súdu (!) formou inej žaloby.
... napadnuté rozhodnutia súdov nespĺňajú náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p
a sťažovateľovi aj po obdržaní vyjadrenia NS SR zo dňa 14. 3. 2011 nie je zrejmé, aký
rozhodujúci argument pri rozhodnutí mal na mysli odvolací súd a potvrdil ním absenciu
otázok resp. odpovedí na namietané skutočnosti a predkladané dôkazy.
Sťažovateľ trvá na obsahu sťažnosti vychádzajúcej z nedostatkov rozhodnutia a na
podporu uvádza nasledovné argumenty:
A. súd sa nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by mali podstatný význam
a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia - revízia
spochybňovaného znaleckého posudku (objasnenie predmetu dražby a relevantnosť určenia
jeho všeobecnej hodnoty) a stotožnil sa s nezákonným spôsobom vykonania dražby!...
- porušené všeobecné zásady spravodlivého prerokovania veci pred súdom
vychádzajúce z požiadavky zabezpečenia rovnosti účastníkov pred súdom a z princípu
kontradiktórnosti súdneho konania
B. súdom nerešpektované základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces
Naliehavý právny záujem žalobcu v 3. rade - spoločnosti D., a. s., ktoré vyplýva z
právneho postavenia jediného 100% akcionára obchodnej spoločnosti P., a. s...
Ide jednak o práva nemajetkové a jednak o prvoradé majetkové práva akcionára,
ktorými sú právo na podiel zo zisku v zmysle § 178 Obch. zákonníka a právo na likvidačný
zostatok...
C. prezumpcia správnosti a zákonnosti právnych aktov - súdnych rozhodnutí
Predbežné opatrenie vydané Okresným súdom Trnava sp. zn. 16 Cb 16/05 zo dňa
31. 5. 2005 doručené správcovi, pracovníkom súdu (zúčastnený na dražbe ako osoba
poverená súdom), pred začatím konania opakovanej dražby.
Vykonaním dražby správca konal v rozpore s povinnosťou uloženou v ust. § 8 ods. 2
ZKV, t. j. vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou...»
Podaním z 27. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2011 sťažovatelia
vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti prijatej na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom
pojednávaní ústavný súd nepovažuje za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie
skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
podľa názoru sťažovateľov dôjsť tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne
odôvodnený, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, je nejasný a v konečnom dôsledku
nepreskúmateľný.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil (napr. I. ÚS 402/08,
I. ÚS 342/2010), že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec
predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú
z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1
dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 35 Cbi 78/2005 z 24. februára 2009 zamietol žalobu
sťažovateľov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov – dražby zo 16. júla
2004 a opakovanej dražby z 8. júna 2005, pritom vecne skúmal a vyhodnotil všetky
sťažovateľmi uvádzané argumenty, na základe ktorých sa domáhali určenia neplatnosti
dražieb.
Rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia napadli riadnym opravným prostriedkom –
odvolaním, v ktorom mu vytýkali predovšetkým neuznanie pasívnej legitimácie odporcu
v 1. rade, absenciu konkretizácie záveru o neosvedčení nároku žalobcov na určenie
neplatnosti dražieb, nevysporiadanie sa s argumentáciou sťažovateľov, absenciu
vysporiadania sa s doručením predbežného opatrenia Okresného súdu Trnava sp. zn.
16 Cb 16/05 z 31. mája 2005, ktorým bolo zakázané nakladať s majetkom úpadcu,
konkurznému súdu cestou vyššieho súdneho úradníka (čo bolo podľa sťažovateľov
zákonnou prekážkou, ktorá mala mať za následok zastavenie dražby) a napokon absenciu
zákonných náležitostí prvostupňového rozhodnutia.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2009
z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil, čo odôvodnil takto:
„Predmetom odvolacieho konania je posúdiť správnosť rozhodnutia prvostupňového
súdu, ktorý návrh na určenie neplatnosti dražieb vykonaných v konkurze na úpadcu P., a. s.
zamietol. Predmetom obidvoch dražieb, ktorých určenie neplatnosti sa žalobca domáhal bol
hotel P. v D. Z dokladov založených v spise nie je sporné, že kúpno-predajné zmluvy boli za
úpadcu uzavreté jeho správcom konkurznej podstaty JUDr. P. označeným ako žalovaný
v 1., ktorý bol neskôr funkcie správcu konkurznej podstaty zbavený. Skutočnosť, že dražby
boli realizované správcom konkurznej podstaty potvrdzujú, že boli vykonané za spoluúčasti
súdu a so súhlasom súdu. Námietka žalobcu, že dražby sa ako dozorujúci sudca zúčastnil
súdny tajomník je pre posúdenie dôvodnosti návrhu neopodstatnená, dražby sa zúčastnila
osoba poverená súdom, čo je v súlade so zákonom. Dražba bola vykonaná so súhlasom
súdu, z ktorého dôvodu nie je možné platnosť dražby schválenej súdom spochybňovať
žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu. Išlo by o spochybňovanie rozhodnutia súdu
formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom. Prvostupňový súdu rozhodol v zmysle
platných právnych predpisov, keď takúto žalobu ako právne nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd svoje
rozhodnutie založil predovšetkým na závere, že dražba bola vykonaná „za spoluúčasti súdu
a so súhlasom súdu“, preto nie je možné jej platnosť spochybňovať žalobou o určenie jej
neplatnosti, pretože by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by
bolo v rozpore so zákonom.
Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (a v čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157
ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,
stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)
súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. I. ÚS 50/2011).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení
rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov
strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, II. ÚS 410/06).
Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) je vždy potrebné v záujme ústavne
konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného
súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je
nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(čl. 36 ods. 1 listiny).
Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností
konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazovali
sťažovatelia vo svojej sťažnosti, dosahuje takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do
základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ako vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 22. júna 2010,
sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. februára 2009 namietali, „že
zákon o konkurze a vyrovnaní neupravuje procesné nástupníctvo v prípade, ak dôjde
k zmene správcu konkurznej podstaty, a preto na žalobe voči žalovanému v 1. rade zotrvali.
Namietali rozsah zdôvodnenia a stručnú argumentáciu s odôvodnením, že konajúci súd sa
stotožnil s tvrdením žalovaných. Zároveň namietali, že z konštatovania súdu, že žalobcovia
neosvedčili svoj nárok na určenie neplatnosti dražieb nie je zrejmé, či súd za neosvedčenú
považoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení,
alebo iba nedostatok zákonom predpokladaných dôvodov neplatnosti právnych úkonov.
Žalobcovia opätovne zdôraznili, že žaloba smerovala k určeniu absolútnej neplatnosti
právneho úkonu – dražby, ktorá nemohla vyvolávať právne účinky, ktoré zákon s týmto
spája prevod vlastníckeho práva na dražbe. Žalobcovia od počiatku tvrdia, že dražba je od
počiatku neplatná a nemohla vyvolávať účinky prechodu vlastníckeho práva.
Žalobcovia namietali, že konajúci súd sa nevysporiadal s doručeným predbežným
opatrením, ktoré bolo doručené konkurznému súdu prostredníctvom vyššieho súdneho
úradníka priamo pred výkonom dražby. Podľa žalobcov pre vykonateľnosť predbežného
opatrenia nebolo podstatné jeho doručenie správcovi konkurznej podstaty, ale samotné
doručenie, realizácia, ktorá v konaní sporná nebola. Správca konkurznej podstaty sa pred
dražbou dozvedel o prekážke, ktorá bránila vykonať dražbu a toto bol povinný rešpektovať.
Aj samotný postup zákonného zástupcu súdu, že privolil, aby sa dražba konala napriek jeho
vedomosti o predbežnom opatrení bol v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov
žalobcovia napadnuté rozhodnutie označili za nepreskúmateľné...“.
Najvyšší súd však na námietky sťažovateľov reagoval tým, že dražby boli vykonané
„za spoluúčasti súdu a s jeho súhlasom“, čoho následkom je to, že „nie je možné platnosť
dražby schválenej súdom spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu“.
Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento sa na rozdiel od
krajského súdu vecne nezaoberal skutkovými okolnosťami posudzovanej veci, ale
všeobecne konštatoval, že platnosť dražby schválenej súdom nemožno spochybňovať
žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu. Závery krajského súdu sa však o takúto
argumentáciu neopierajú. Krajský súd tvrdenia sťažovateľov vecne skúmal, vyhodnotil
a v konečnom dôsledku o nich rozhodol. Najvyšší súd ako druhostupňový súd síce potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa, t. j. záver, že žalobu sťažovateľov bolo potrebné zamietnuť,
avšak je evidentné, že k tomu nedospel na základe totožných dôvodov ako krajský súd.
Kým krajský súd pristúpil k preskúmaniu a vyhodnoteniu námietok sťažovateľov, najvyšší
súd sa týmito nezaoberal a potrebu zamietnutia žaloby odôvodnil nemožnosťou napadnutia
dražby žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, a to bez toho, aby uviedol, o aké
zákonné ustanovenie svoje tvrdenia oprel. Najvyšší súd neuviedol, z akého zákonného
ustanovenia vyplýva, že platnosť dražby, ktorou sa speňažuje majetok úpadcu, nemožno
žalobným návrhom spochybňovať. Uviedol iba to, že preskúmanie dražby by bolo
„v rozpore so zákonom“. Najvyšší súd ako druhostupňový súd teda rozhodol bez toho, aby
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol právny predpis alebo niektoré ustanovenie
právneho predpisu, ktorý aplikoval, neuviedol konkrétne, s ktorým zákonom je preskúmanie
dražieb v rozpore. Právne posúdenie musí pritom v odôvodnení rozsudku poukázať na
právny predpis, z ktorého právne posúdenie odvodzuje. Pokiaľ súd túto zásadu opomenie
tak, ako aj v okolnostiach danej veci, dochádza tým k nepreskúmateľnosti príslušného
rozhodnutia.
Za takýchto okolností rozsudok najvyššieho súdu nie je možné považovať za súladný
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (eventuálne ani s ustanovením § 219 ods. 2 OSP). Okrem
uvedeného bolo povinnosťou odvolacieho súdu primeraným a ústavne akceptovateľným
spôsobom buď reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľov smerujúce proti
rozhodnutiu krajského súdu, alebo uviesť iné dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru bolo
potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť (za primeraného použitia príslušných ustanovení
procesnoprávneho predpisu, napr. aj postup podľa § 213 ods. 2 OSP). Najvyšší súd sa však
právnou argumentáciou sťažovateľov vôbec nezaoberal, neuviedol na zvýraznenie
správnosti a presvedčivosti rozsudku krajského súdu žiadne dôvody a ani prípadné iné
dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť a ktoré by ústavnému súdu
umožnili konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší
súd neporušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.
Najvyšší súd teda v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú
odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom pri odmietnutí
žaloby sťažovateľov vychádzal z iných právnych dôvodov než súd prvého stupňa, a napriek
tomu sťažovateľom arbitrárne neumožnil, aby k aplikácii týchto právnych predpisov zaujali
stanovisko. Najvyšší súd však nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od
uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno
aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne
v spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre
odvolací súd – § 211 ods. 2 OSP) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uvedie, ako
vec právne posúdil.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1
výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009
z 22. júna 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy (a v čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
4. Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný
súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľov dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy
vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto
vyhovel návrhu sťažovateľov a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom
súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
5. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2010 znížená o 50 % (zastupovanie dvoch a viac sťažovateľov) je
60,12 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej
služby uskutočnený v roku 2011 znížená o 50 % je 61,75 € a hodnota režijného paušálu je
7,41 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava
zastúpenia 2. augusta 2010 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 2. septembra 2010)
v sume 403,98 € a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011
(vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu zo 7. apríla 2011) v sume 207,48 €, takže
sťažovateľom tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 611,46 €.
Keďže právny zástupca sťažovateľov si uplatnil náhradu trov v sume 375,11 €,
ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 €.
Ústavný súd k tejto požiadavke sťažovateľov uvádza, že priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva
a prípadnými ďalšími výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie
konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu. V danom prípade vyslovenie
porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením
veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľov plnú satisfakciu, a preto ich finančná
požiadavka nie je oprávnená, preto jej ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto
rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011